Andreja a Michala spojil detský domov. Vďaka programu BUDDY medzi nimi vzniklo súrodenecké puto

Michal hľadal spôsob, ako zmysluplne využiť voľný čas. Rozhodol sa pomáhať Andrejovi, s ktorým sa stretol v detskom domove.

Pomáhať sa dá rôznymi spôsobmi, napríklad aj trávením času s človekom, ktorý to potrebuje a ocení. Práve na spoločne trávený čas a budovanie kvalitného vzťahu sa zameriava dobrovoľnícky program BUDDY, ktorý prispieva k tomu, aby sa deti z detských domovov dôstojne začlenili do spoločnosti.

Program však funguje nielen počas rokov, ktoré deti strávia v detskom domove, ale aj neskôr – v dospelosti, keď domov opustia. Prečítajte si príbeh Andreja, ktorého program spojil s dobrovoľníkom Michalom práve v dospelosti. Dvaja muži, ktorých delí desaťročný vekový rozdiel, v sebe navzájom našli bratov.

Mali sme sa stretnúť na Zelený štvrtok. Deň predtým nikto z dvojice nedvíhal telefón. Nevedela som, či to vôbec vyjde, možno si to rozmysleli. Niečo pred jedenástou večer sa ozval Michal, že sa ospravedlňuje, ale bol v kostýme zabávať deti na detskej onkológii a vybil sa mu mobil. Zajtra teda všetko platí. Dá sa na toto vôbec hnevať?

Na prvý raz spolu strávili hneď týždeň

„A ty si normálne novinárka?” pýta sa ma mladší z dvojice Andrej. Debata začala zvesela. Dvadsaťtriročný chlapec začal svoje rozprávanie tým, ako stretol svojho BUDDYHO Michala. Bolo to na tzv. víkendovke, ktorú organizuje Provida, občianske združenie zastrešujúce aj program BUDDY, a ktorej partnerom je aj Férová Nadácia O2. Andrej na nej sprevádzal svoju vtedajšiu priateľku, ktorá tiež bola z detského domova a do programu už bola zapojená.

Ich stretnutie však nebolo úplne náhodné, program BUDDY totiž robí na základe niekoľkých sedení a školení predvýber vhodných adeptov. Keďže koordinátorky programu deti z domovov dobre poznajú, snažia sa každému nájsť ideálneho dobrovoľníka – kamaráta, ktorý bude ochotný so svojím zverencom zdieľať nielen veselé chvíle, ale aj ťažšie.

Keď sa Andrej s Michalom stretli prvý raz, strávili spolu teda hneď celý víkend. Rozlúčili sa však len na krátko – už o päť dní neskôr spolu išli na výlet do Viedne. „Bolo to pred Vianocami, ja som išiel s priateľkou a Mišo s manželkou. Vo Viedni som bol prvýkrát a bolo to pekné,” spomína Andrej.

Už v tom čase bola Andrejova priateľka Ľubka tehotná, ich syn Mathias sa narodil v marci 2017, no narodenie dieťaťa vzťah Andreja a Michala neovplyvnilo. Andrej skôr vníma zmenu vo svojom živote. „Bol to taký dobrý pocit. Keď sa malý narodil, boli sme šťastní,“ opisuje.

V čase, keď sa narodil Mathias, pomohla Provida páru aj so sociálnym bytom. Mladý pár sa však pre vzájomné nezhody rozišiel. V byte zostala Andrejova priateľka a on sa presťahoval.

O ľuďoch, ktorí pochádzajú z neúplných rodín alebo detských domovov, koluje predsudok, že je pre nich ťažké založiť si vlastnú rodinu, pretože majú pokrivené vzory. Andrej to však až tak utopicky nevníma: „Vždy som chcel rodinu. Starí rodičia mi zomreli skoro a nemám ani súrodencov, chýbalo mi to,” hovorí.

„Vždy som chcel rodinu. Starí rodičia mi zomreli skoro a nemám ani súrodencov, chýbalo mi to.”

Po rozchode si s priateľkou rozdelili čas trávený s malým. Cez víkendy či počas voľných popoludní sa o neho stará Andrej, ktorému nerobí problém vziať si ho aj na celý víkend. „S malým je to super. Vždy, keď prídem, tak sa usmeje. Má rád ľudí a na každého sa smeje. Pomaly začína sám chodiť,” usmieva sa.

Neustále sťahovania, z krízového centra v osemnástich do decáku

Andrejova životná cesta nebola vôbec jednoduchá, a hoci zvyčajne veľa nerozpráva, počas nášho stretnutia sa rozhovoril. Niektoré informácie boli novinkou aj pre Michala. „Keď som bol malý, stále sme sa sťahovali. Mama mi zomrela skoro a otca som spoznal až na osemnástku. Vychovávali ma starí rodičia v rodinnom dome v Bratislave, no obaja zomreli. Krstní rodičia dom predali a išli sme bývať na dedinu. Tam som si dokončil deviaty ročník, hrával som futbal a v šestnástich som šiel do krízového centra, lebo krstní rodičia sa rozviedli,” hovorí.

Po rozvode svojich krstných rodičov mal možnosť voľby a napriek tomu, že si viac rozumel s krstnou mamou, ktorá sa o neho starala, kým jej manžel neustále pracoval a chodil po diskotékach, vybral si život s krstným. Nechcel totiž odísť z okolia Bratislavy a krstná sa po rozvode vracala do rodnej Brezovej pod Bradlom, kde neskôr zomrela. Krstný ho však „odložil“ do krízaku, ako krízovému centru Andrej hovorí a v súčasnosti nie sú v kontakte. „Mišo je pre mňa v podstate cudzia osoba a pomáha mi viac ako môj krstný,” opisuje ich vzájomný vzťah.

V osemnástich odišiel Andrej z krízového centra do detského domova v Modre, čo je naozaj neštandardná situácia. Súd udelil Andrejovi starostlivosť až do devätnástich. V domove môže byť dieťa dovtedy, kým chodí do školy. Kým býval doma, učil sa za čašníka. Býval však nervózny z ľudí, čo nešlo ruka v ruke s jeho odborom. Neskôr mu riaditeľ poradil cukrárstvo. Mal už aj výučný list, bol na nadstavbe, ale jeden rok mu nevyšiel.

„V tom čase som už bol v domove, riaditeľka mi povedala, že som sa na to vykašľal, tak ma vyhodili. Vtedy som už mal aj papier, že ma znovu prijali. Väčšinou je to totiž tak, že keď majú možnosť vyhodiť dospelých, tak to urobia. Je to škoda, lebo som mohol mať už aj maturitu. Ale aj bez maturity dobre zarábam,” hovorí Andrej, ktorý pracuje vo firme vyrábajúcej autokoberce.

„Keď sa od dvanástich človek stará sám o seba, je to všetko inak.”

Mnoho ľudí nezažije ani za celý svoj život toľko ako Andrej za krátky čas. Tieto skúsenosti však vníma ako prínos. Hovorí, že sa aspoň rýchlejšie osamostatnil: „Keď sa od dvanástich človek stará sám o seba, je to všetko inak. Iné decká húlia a fetujú. Mama na to zomrela, bola závislá. Ja ani nefajčím, ani moc nepijem, čo som rád.” Podľa neho pomohlo aj to, že sa odsťahovali na dedinu. V meste by ho možno skôr partia stiahla, na dedine sa venoval najmä futbalu.

Michal hľadal spôsob, ako využiť svoj čas, s Andrejom sa stretáva už rok a pol

Tridsaťtriročný Michal pracuje v dopravno-špedičných službách. Firmám, ktoré potrebujú niečo prepraviť, poskytujú dopravu. S manželkou žijú v Stupave, vlastné deti ešte nemajú. Do BUDDY mentoringu sa rozhodol ísť preto, lebo mal viac voľného času, ktorý chcel zmysluplne vyplniť. „Väčšina mojich kamarátov má už rodiny a ja som poobedia nemal veľmi čo robiť. Hľadal som, komu by som mohol pomôcť a natrafil som na BUDDYho. Povedal som si, že skúsim šťastie a uvidím. A vyšlo to,” usmieva sa.

Už rok a pol, od decembra 2016, tak trávia Andrej s Michalom voľný čas spolu. Hoci ich delí desaťročný vekový rozdiel, starší Michal Andreja neberie ako dieťa. Je pre neho dospelý a inteligentný natoľko, aby sa rozhodoval sám za seba. „A zatiaľ nejaké extrémne zlé rozhodnutie ešte nespravil,” dodáva Michal. „Našťastie,” skáče mu do reči Andrej. „Ja sa radšej vždy spýtam Miša,” smeje sa.

Michal sa vďaka programu BUDDY snaží nielen pomôcť iným, ale mnohé veci si aj sám uvedomil. „Problémy, ktoré často riešime, sú úplné banality oproti tomu, čo riešia decká, ktoré sú z detských domovov. Keď raz budem mať vlastné dieťa, tak si môžem brať z Andreja príklad. V tomto nemá konkurenciu,” hovorí hrdo.

„Problémy, ktoré často riešime, sú úplné banality oproti tomu, čo riešia decká, ktoré sú z detských domovov.”

Vzťah založený na skutočnej dôvere

V ich vzťahu panuje skutočná dôvera, no napriek tomu, že spolu pravidelne komunikujú, ani Michal nevie úplne všetko o tom, čím si Andrej prešiel. „Stopercentne sa do človeka nikdy nevieš vžiť. Nedá sa to, pokiaľ si to nezažiješ. Aj v minulosti som mal osobné skúsenosti s deťmi, ktoré mali podobné problémy, niekto ich napríklad týral, čo však nie je Andrejov prípad, ale zhruba viem, o čom to je,” vysvetľuje Michal.

Za najťažšie obdobie ich vzťahu Michal vníma to, keď sa Andrej s priateľkou veľmi hádali. „Vtedy sme to intenzívne riešili a snažili sa dať veci do poriadku. Prišiel som k nim domov a rozprávali sme sa. Chcel som, aby zostali spolu, aj kvôli malému. Ale aj sám vidím, že je to teraz možno trošku lepšie, odkedy spolu nežijú. My dvaja sme medzi sebou konflikt nikdy nemali,” hovorí Michal.

Hoci sa v súčasnosti pre pracovné povinnosti stretávajú menej, Andrej cíti, že Michal je tu stále pre neho. „S Mišom teraz nie sme veľa spolu, skôr cez víkendy, keď nie sme v robote. Ale píšeme si stále, aj keď potrebujem s niečím poradiť. On je taký môj starší brat,” dodáva Andrej.

„S Mišom teraz nie sme veľa spolu, skôr cez víkendy, keď nie sme v robote. Ale píšeme si stále, aj keď potrebujem s niečím poradiť. On je taký môj starší brat.”

Dvojica spoločne rieši nielen bežné témy či vzťahové problémy, ale aj otázky úverov a lízingov. „Robím si vodičák a chcel by som si kúpiť auto, tak sa na to Miša radšej pýtam. Ukázal som mu viaceré autá a zatiaľ so žiadnym nesúhlasil. Mne sa vždy páčili Mustangy,” smeje sa Andrej a Michal s ním.

A či, naopak, Michal využil niekedy Andrejove rady? „To sa zatiaľ nestalo, ale určite aj na to príde, napríklad keď budem mať aj ja dieťa,” smeje sa.

Andrej sa podľa neho za ten rok zmenil. „Dospel a odkedy sa mu minulý rok narodilo dieťa, už to nie je o tom, že každý mesiac myslí na seba. Aj dlhy si vyplatil, sám od seba, nikto ho do toho nemusel nútiť. Klobúk dole,” pozerá sa Michal hrdo na svojho zverenca.

Ak sa chcete stať BUDDY dobrovoľníkom aj vy, program aktuálne hľadá dobrovoľníkov vo viacerých slovenských mestách. V prípade, že nemáte čas pomáhať ako BUDDY, program môžete podporiť finančne. Pre viac informácií navštívte www.tvojbuddy.sk/chcem-pomoct.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy zameraného na rôzne formy pomoci. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá v rámci svojich aktivít podporuje projekty, ktoré zo Slovenska robia vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Viac informácií nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Program BUDDY

Už viac ako 10 rokov spája deti z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi, ktorí sú im oporou, bútľavou vŕbou a kamarátom. Do programu BUDDY sa zapájajú deti staršie ako 12 rokov, aby sa na dospelého nenaviazali ako na rodiča. Dobrovoľníci prechádzajú školením a svoje skúsenosti pravidelne konzultujú s odborníkmi, aby dieťaťu naozaj rozumeli. Partnerom programu BUDDY je aj Férová Nadácia O2.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Pomôcť môže každý

Aj drobná pomoc môže vyvolať veľký efekt. Stačí nezostať ľahostajný.

Určite ste už niekedy počuli niekoho zo svojho okolia, ako povedal, že by rád pomáhal, ale nemá na to peniaze ani čas. Aby človek naozaj pomohol však často netreba horibilné sumy ani dlhé hodiny. Aj zopár eur, ktoré pošlete zaujímavému projektu, alebo hodina či dve, ktoré raz za čas venujete dobrovoľníckej činnosti, totiž dokážu v konečnom dôsledku veľa a výrazne pomôžu nielen jednotlivcom, ale aj veľkým organizáciám.

Je dôležité uvedomiť si, že pomôcť môže naozaj každý a akákoľvek na prvý pohľad drobná pomoc môže priniesť vo výsledku veľký efekt, stačí nezostať ľahostajný. Ak by ste sa rozhodli upratať svoje sídlisko sám/sama, zabralo by to možno niekoľko dní, no ak sa spojí celé susedstvo, môžete okolie svojho domova zveľadiť za niekoľko hodín a spojiť tak ľudí za dobrú vec. A rovnako je to aj v prípade finančnej či materiálnej pomoci.

Ďalšie víkendové vydanie Sódy sme sa preto rozhodli zamerať práve na rôzne formy pomoci, nielen vo forme podpory charitatívnych programov či rôznej finančnej a materiálnej pomoci, ale aj na dobrovoľníctvo, vzdelávanie a mentoring. Partnerom tohto vydania sa stala Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava na vzdelávanie mladých či podporu ľudských práv a demokracie.

Stĺpček Juraja Hipša: 5 pravidiel, ako (ne)konať dobro. Zakladateľ Sokratovho inštitútu sa zamýšľa nad dobrom a prináša inšpiráciu pre tých, ktorí chcú konať dobré skutky.

Andreja a Michala spojil detský domov. Vďaka programu BUDDY medzi nimi vzniklo súrodenecké puto. Prečítajte si príbeh dvoch mužov, ktorých spojil dobrovoľnícky program BUDDY. Ten prispieva k tomu, aby sa deti z detských domovov dokázali dôstojne začleniť do spoločnosti.

Trojica kamarátov vytvorila službu, ktorá má motivovať mladých ľudí ostať po škole na Slovensku. Pomáhať sa dá naozaj rôzne, napríklad aj vytvorením špecializovaného portálu Praxuj.sk, ktorý umožňuje študentom nájsť si stáž v odbore.

Chýba vám partia na futbal či iný šport? Aplikácia Sportender vám ju umožní nájsť. Matúš Čarnogurský získal za svoj nápad Študentskú podnikateľskú cenu. Aplikácia uľahčí život nielen športovcom, ale aj prevádzkovateľom športovísk.

10 organizácií, ktoré si zaslúžia vašu pozornosť. Chceli by ste podporiť zaujímavý projekt alebo sa radi zapojili do dobrovoľníckeho programu? Vybrali sme pre vás tie, ktoré určite stoja za povšimnutie.

Viete, ako pomôcť nevidiacemu či človeku, ktorý je pod vplyvom drog? Občas sa každý z nás dostane do situácie, keď by chcel pomôcť, no často nevie, čo robiť. Ako v takýchto momentoch zareagovať, sme sa opýtali odborníkov.

Férová Nadácia O2 aj v roku 2018 podporí zaujímavé projekty, ktoré zo Slovenska môžu spraviť vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Do grantu sa tento rok prihlásilo 180 projektov, tie víťazné budú zverejnené 31. júla 2018.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac