Pomáhať sa dá rôznymi spôsobmi, napríklad aj trávením času s človekom, ktorý to potrebuje a ocení. Práve na spoločne trávený čas a budovanie kvalitného vzťahu sa zameriava dobrovoľnícky program BUDDY, ktorý prispieva k tomu, aby sa deti z detských domovov dôstojne začlenili do spoločnosti.

Program však funguje nielen počas rokov, ktoré deti strávia v detskom domove, ale aj neskôr – v dospelosti, keď domov opustia. Prečítajte si príbeh Andreja, ktorého program spojil s dobrovoľníkom Michalom práve v dospelosti. Dvaja muži, ktorých delí desaťročný vekový rozdiel, v sebe navzájom našli bratov.

Mali sme sa stretnúť na Zelený štvrtok. Deň predtým nikto z dvojice nedvíhal telefón. Nevedela som, či to vôbec vyjde, možno si to rozmysleli. Niečo pred jedenástou večer sa ozval Michal, že sa ospravedlňuje, ale bol v kostýme zabávať deti na detskej onkológii a vybil sa mu mobil. Zajtra teda všetko platí. Dá sa na toto vôbec hnevať?

Na prvý raz spolu strávili hneď týždeň

„A ty si normálne novinárka?” pýta sa ma mladší z dvojice Andrej. Debata začala zvesela. Dvadsaťtriročný chlapec začal svoje rozprávanie tým, ako stretol svojho BUDDYHO Michala. Bolo to na tzv. víkendovke, ktorú organizuje Provida, občianske združenie zastrešujúce aj program BUDDY, a ktorej partnerom je aj Férová Nadácia O2. Andrej na nej sprevádzal svoju vtedajšiu priateľku, ktorá tiež bola z detského domova a do programu už bola zapojená.

Ich stretnutie však nebolo úplne náhodné, program BUDDY totiž robí na základe niekoľkých sedení a školení predvýber vhodných adeptov. Keďže koordinátorky programu deti z domovov dobre poznajú, snažia sa každému nájsť ideálneho dobrovoľníka – kamaráta, ktorý bude ochotný so svojím zverencom zdieľať nielen veselé chvíle, ale aj ťažšie.

Keď sa Andrej s Michalom stretli prvý raz, strávili spolu teda hneď celý víkend. Rozlúčili sa však len na krátko – už o päť dní neskôr spolu išli na výlet do Viedne. „Bolo to pred Vianocami, ja som išiel s priateľkou a Mišo s manželkou. Vo Viedni som bol prvýkrát a bolo to pekné,” spomína Andrej.

Už v tom čase bola Andrejova priateľka Ľubka tehotná, ich syn Mathias sa narodil v marci 2017, no narodenie dieťaťa vzťah Andreja a Michala neovplyvnilo. Andrej skôr vníma zmenu vo svojom živote. „Bol to taký dobrý pocit. Keď sa malý narodil, boli sme šťastní,“ opisuje.

V čase, keď sa narodil Mathias, pomohla Provida páru aj so sociálnym bytom. Mladý pár sa však pre vzájomné nezhody rozišiel. V byte zostala Andrejova priateľka a on sa presťahoval.

O ľuďoch, ktorí pochádzajú z neúplných rodín alebo detských domovov, koluje predsudok, že je pre nich ťažké založiť si vlastnú rodinu, pretože majú pokrivené vzory. Andrej to však až tak utopicky nevníma: „Vždy som chcel rodinu. Starí rodičia mi zomreli skoro a nemám ani súrodencov, chýbalo mi to,” hovorí.

„Vždy som chcel rodinu. Starí rodičia mi zomreli skoro a nemám ani súrodencov, chýbalo mi to.”

Po rozchode si s priateľkou rozdelili čas trávený s malým. Cez víkendy či počas voľných popoludní sa o neho stará Andrej, ktorému nerobí problém vziať si ho aj na celý víkend. „S malým je to super. Vždy, keď prídem, tak sa usmeje. Má rád ľudí a na každého sa smeje. Pomaly začína sám chodiť,” usmieva sa.

Neustále sťahovania, z krízového centra v osemnástich do decáku

Andrejova životná cesta nebola vôbec jednoduchá, a hoci zvyčajne veľa nerozpráva, počas nášho stretnutia sa rozhovoril. Niektoré informácie boli novinkou aj pre Michala. „Keď som bol malý, stále sme sa sťahovali. Mama mi zomrela skoro a otca som spoznal až na osemnástku. Vychovávali ma starí rodičia v rodinnom dome v Bratislave, no obaja zomreli. Krstní rodičia dom predali a išli sme bývať na dedinu. Tam som si dokončil deviaty ročník, hrával som futbal a v šestnástich som šiel do krízového centra, lebo krstní rodičia sa rozviedli,” hovorí.

Po rozvode svojich krstných rodičov mal možnosť voľby a napriek tomu, že si viac rozumel s krstnou mamou, ktorá sa o neho starala, kým jej manžel neustále pracoval a chodil po diskotékach, vybral si život s krstným. Nechcel totiž odísť z okolia Bratislavy a krstná sa po rozvode vracala do rodnej Brezovej pod Bradlom, kde neskôr zomrela. Krstný ho však „odložil“ do krízaku, ako krízovému centru Andrej hovorí a v súčasnosti nie sú v kontakte. „Mišo je pre mňa v podstate cudzia osoba a pomáha mi viac ako môj krstný,” opisuje ich vzájomný vzťah.

V osemnástich odišiel Andrej z krízového centra do detského domova v Modre, čo je naozaj neštandardná situácia. Súd udelil Andrejovi starostlivosť až do devätnástich. V domove môže byť dieťa dovtedy, kým chodí do školy. Kým býval doma, učil sa za čašníka. Býval však nervózny z ľudí, čo nešlo ruka v ruke s jeho odborom. Neskôr mu riaditeľ poradil cukrárstvo. Mal už aj výučný list, bol na nadstavbe, ale jeden rok mu nevyšiel.

„V tom čase som už bol v domove, riaditeľka mi povedala, že som sa na to vykašľal, tak ma vyhodili. Vtedy som už mal aj papier, že ma znovu prijali. Väčšinou je to totiž tak, že keď majú možnosť vyhodiť dospelých, tak to urobia. Je to škoda, lebo som mohol mať už aj maturitu. Ale aj bez maturity dobre zarábam,” hovorí Andrej, ktorý pracuje vo firme vyrábajúcej autokoberce.

„Keď sa od dvanástich človek stará sám o seba, je to všetko inak.”

Mnoho ľudí nezažije ani za celý svoj život toľko ako Andrej za krátky čas. Tieto skúsenosti však vníma ako prínos. Hovorí, že sa aspoň rýchlejšie osamostatnil: „Keď sa od dvanástich človek stará sám o seba, je to všetko inak. Iné decká húlia a fetujú. Mama na to zomrela, bola závislá. Ja ani nefajčím, ani moc nepijem, čo som rád.” Podľa neho pomohlo aj to, že sa odsťahovali na dedinu. V meste by ho možno skôr partia stiahla, na dedine sa venoval najmä futbalu.

Michal hľadal spôsob, ako využiť svoj čas, s Andrejom sa stretáva už rok a pol

Tridsaťtriročný Michal pracuje v dopravno-špedičných službách. Firmám, ktoré potrebujú niečo prepraviť, poskytujú dopravu. S manželkou žijú v Stupave, vlastné deti ešte nemajú. Do BUDDY mentoringu sa rozhodol ísť preto, lebo mal viac voľného času, ktorý chcel zmysluplne vyplniť. „Väčšina mojich kamarátov má už rodiny a ja som poobedia nemal veľmi čo robiť. Hľadal som, komu by som mohol pomôcť a natrafil som na BUDDYho. Povedal som si, že skúsim šťastie a uvidím. A vyšlo to,” usmieva sa.

Už rok a pol, od decembra 2016, tak trávia Andrej s Michalom voľný čas spolu. Hoci ich delí desaťročný vekový rozdiel, starší Michal Andreja neberie ako dieťa. Je pre neho dospelý a inteligentný natoľko, aby sa rozhodoval sám za seba. „A zatiaľ nejaké extrémne zlé rozhodnutie ešte nespravil,” dodáva Michal. „Našťastie,” skáče mu do reči Andrej. „Ja sa radšej vždy spýtam Miša,” smeje sa.

Michal sa vďaka programu BUDDY snaží nielen pomôcť iným, ale mnohé veci si aj sám uvedomil. „Problémy, ktoré často riešime, sú úplné banality oproti tomu, čo riešia decká, ktoré sú z detských domovov. Keď raz budem mať vlastné dieťa, tak si môžem brať z Andreja príklad. V tomto nemá konkurenciu,” hovorí hrdo.

„Problémy, ktoré často riešime, sú úplné banality oproti tomu, čo riešia decká, ktoré sú z detských domovov.”

Vzťah založený na skutočnej dôvere

V ich vzťahu panuje skutočná dôvera, no napriek tomu, že spolu pravidelne komunikujú, ani Michal nevie úplne všetko o tom, čím si Andrej prešiel. „Stopercentne sa do človeka nikdy nevieš vžiť. Nedá sa to, pokiaľ si to nezažiješ. Aj v minulosti som mal osobné skúsenosti s deťmi, ktoré mali podobné problémy, niekto ich napríklad týral, čo však nie je Andrejov prípad, ale zhruba viem, o čom to je,” vysvetľuje Michal.

Za najťažšie obdobie ich vzťahu Michal vníma to, keď sa Andrej s priateľkou veľmi hádali. „Vtedy sme to intenzívne riešili a snažili sa dať veci do poriadku. Prišiel som k nim domov a rozprávali sme sa. Chcel som, aby zostali spolu, aj kvôli malému. Ale aj sám vidím, že je to teraz možno trošku lepšie, odkedy spolu nežijú. My dvaja sme medzi sebou konflikt nikdy nemali,” hovorí Michal.

Hoci sa v súčasnosti pre pracovné povinnosti stretávajú menej, Andrej cíti, že Michal je tu stále pre neho. „S Mišom teraz nie sme veľa spolu, skôr cez víkendy, keď nie sme v robote. Ale píšeme si stále, aj keď potrebujem s niečím poradiť. On je taký môj starší brat,” dodáva Andrej.

„S Mišom teraz nie sme veľa spolu, skôr cez víkendy, keď nie sme v robote. Ale píšeme si stále, aj keď potrebujem s niečím poradiť. On je taký môj starší brat.”

Dvojica spoločne rieši nielen bežné témy či vzťahové problémy, ale aj otázky úverov a lízingov. „Robím si vodičák a chcel by som si kúpiť auto, tak sa na to Miša radšej pýtam. Ukázal som mu viaceré autá a zatiaľ so žiadnym nesúhlasil. Mne sa vždy páčili Mustangy,” smeje sa Andrej a Michal s ním.

A či, naopak, Michal využil niekedy Andrejove rady? „To sa zatiaľ nestalo, ale určite aj na to príde, napríklad keď budem mať aj ja dieťa,” smeje sa.

Andrej sa podľa neho za ten rok zmenil. „Dospel a odkedy sa mu minulý rok narodilo dieťa, už to nie je o tom, že každý mesiac myslí na seba. Aj dlhy si vyplatil, sám od seba, nikto ho do toho nemusel nútiť. Klobúk dole,” pozerá sa Michal hrdo na svojho zverenca.

Ak sa chcete stať BUDDY dobrovoľníkom aj vy, program aktuálne hľadá dobrovoľníkov vo viacerých slovenských mestách. V prípade, že nemáte čas pomáhať ako BUDDY, program môžete podporiť finančne. Pre viac informácií navštívte www.tvojbuddy.sk/chcem-pomoct.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy zameraného na rôzne formy pomoci. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá v rámci svojich aktivít podporuje projekty, ktoré zo Slovenska robia vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Viac informácií nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.