Andreja a Michala spojil detský domov. Vďaka programu BUDDY medzi nimi vzniklo súrodenecké puto

Michal hľadal spôsob, ako zmysluplne využiť voľný čas. Rozhodol sa pomáhať Andrejovi, s ktorým sa stretol v detskom domove.

Pomáhať sa dá rôznymi spôsobmi, napríklad aj trávením času s človekom, ktorý to potrebuje a ocení. Práve na spoločne trávený čas a budovanie kvalitného vzťahu sa zameriava dobrovoľnícky program BUDDY, ktorý prispieva k tomu, aby sa deti z detských domovov dôstojne začlenili do spoločnosti.

Program však funguje nielen počas rokov, ktoré deti strávia v detskom domove, ale aj neskôr – v dospelosti, keď domov opustia. Prečítajte si príbeh Andreja, ktorého program spojil s dobrovoľníkom Michalom práve v dospelosti. Dvaja muži, ktorých delí desaťročný vekový rozdiel, v sebe navzájom našli bratov.

Mali sme sa stretnúť na Zelený štvrtok. Deň predtým nikto z dvojice nedvíhal telefón. Nevedela som, či to vôbec vyjde, možno si to rozmysleli. Niečo pred jedenástou večer sa ozval Michal, že sa ospravedlňuje, ale bol v kostýme zabávať deti na detskej onkológii a vybil sa mu mobil. Zajtra teda všetko platí. Dá sa na toto vôbec hnevať?

Na prvý raz spolu strávili hneď týždeň

„A ty si normálne novinárka?” pýta sa ma mladší z dvojice Andrej. Debata začala zvesela. Dvadsaťtriročný chlapec začal svoje rozprávanie tým, ako stretol svojho BUDDYHO Michala. Bolo to na tzv. víkendovke, ktorú organizuje Provida, občianske združenie zastrešujúce aj program BUDDY, a ktorej partnerom je aj Férová Nadácia O2. Andrej na nej sprevádzal svoju vtedajšiu priateľku, ktorá tiež bola z detského domova a do programu už bola zapojená.

Ich stretnutie však nebolo úplne náhodné, program BUDDY totiž robí na základe niekoľkých sedení a školení predvýber vhodných adeptov. Keďže koordinátorky programu deti z domovov dobre poznajú, snažia sa každému nájsť ideálneho dobrovoľníka – kamaráta, ktorý bude ochotný so svojím zverencom zdieľať nielen veselé chvíle, ale aj ťažšie.

Keď sa Andrej s Michalom stretli prvý raz, strávili spolu teda hneď celý víkend. Rozlúčili sa však len na krátko – už o päť dní neskôr spolu išli na výlet do Viedne. „Bolo to pred Vianocami, ja som išiel s priateľkou a Mišo s manželkou. Vo Viedni som bol prvýkrát a bolo to pekné,” spomína Andrej.

Už v tom čase bola Andrejova priateľka Ľubka tehotná, ich syn Mathias sa narodil v marci 2017, no narodenie dieťaťa vzťah Andreja a Michala neovplyvnilo. Andrej skôr vníma zmenu vo svojom živote. „Bol to taký dobrý pocit. Keď sa malý narodil, boli sme šťastní,“ opisuje.

V čase, keď sa narodil Mathias, pomohla Provida páru aj so sociálnym bytom. Mladý pár sa však pre vzájomné nezhody rozišiel. V byte zostala Andrejova priateľka a on sa presťahoval.

O ľuďoch, ktorí pochádzajú z neúplných rodín alebo detských domovov, koluje predsudok, že je pre nich ťažké založiť si vlastnú rodinu, pretože majú pokrivené vzory. Andrej to však až tak utopicky nevníma: „Vždy som chcel rodinu. Starí rodičia mi zomreli skoro a nemám ani súrodencov, chýbalo mi to,” hovorí.

„Vždy som chcel rodinu. Starí rodičia mi zomreli skoro a nemám ani súrodencov, chýbalo mi to.”

Po rozchode si s priateľkou rozdelili čas trávený s malým. Cez víkendy či počas voľných popoludní sa o neho stará Andrej, ktorému nerobí problém vziať si ho aj na celý víkend. „S malým je to super. Vždy, keď prídem, tak sa usmeje. Má rád ľudí a na každého sa smeje. Pomaly začína sám chodiť,” usmieva sa.

Neustále sťahovania, z krízového centra v osemnástich do decáku

Andrejova životná cesta nebola vôbec jednoduchá, a hoci zvyčajne veľa nerozpráva, počas nášho stretnutia sa rozhovoril. Niektoré informácie boli novinkou aj pre Michala. „Keď som bol malý, stále sme sa sťahovali. Mama mi zomrela skoro a otca som spoznal až na osemnástku. Vychovávali ma starí rodičia v rodinnom dome v Bratislave, no obaja zomreli. Krstní rodičia dom predali a išli sme bývať na dedinu. Tam som si dokončil deviaty ročník, hrával som futbal a v šestnástich som šiel do krízového centra, lebo krstní rodičia sa rozviedli,” hovorí.

Po rozvode svojich krstných rodičov mal možnosť voľby a napriek tomu, že si viac rozumel s krstnou mamou, ktorá sa o neho starala, kým jej manžel neustále pracoval a chodil po diskotékach, vybral si život s krstným. Nechcel totiž odísť z okolia Bratislavy a krstná sa po rozvode vracala do rodnej Brezovej pod Bradlom, kde neskôr zomrela. Krstný ho však „odložil“ do krízaku, ako krízovému centru Andrej hovorí a v súčasnosti nie sú v kontakte. „Mišo je pre mňa v podstate cudzia osoba a pomáha mi viac ako môj krstný,” opisuje ich vzájomný vzťah.

V osemnástich odišiel Andrej z krízového centra do detského domova v Modre, čo je naozaj neštandardná situácia. Súd udelil Andrejovi starostlivosť až do devätnástich. V domove môže byť dieťa dovtedy, kým chodí do školy. Kým býval doma, učil sa za čašníka. Býval však nervózny z ľudí, čo nešlo ruka v ruke s jeho odborom. Neskôr mu riaditeľ poradil cukrárstvo. Mal už aj výučný list, bol na nadstavbe, ale jeden rok mu nevyšiel.

„V tom čase som už bol v domove, riaditeľka mi povedala, že som sa na to vykašľal, tak ma vyhodili. Vtedy som už mal aj papier, že ma znovu prijali. Väčšinou je to totiž tak, že keď majú možnosť vyhodiť dospelých, tak to urobia. Je to škoda, lebo som mohol mať už aj maturitu. Ale aj bez maturity dobre zarábam,” hovorí Andrej, ktorý pracuje vo firme vyrábajúcej autokoberce.

„Keď sa od dvanástich človek stará sám o seba, je to všetko inak.”

Mnoho ľudí nezažije ani za celý svoj život toľko ako Andrej za krátky čas. Tieto skúsenosti však vníma ako prínos. Hovorí, že sa aspoň rýchlejšie osamostatnil: „Keď sa od dvanástich človek stará sám o seba, je to všetko inak. Iné decká húlia a fetujú. Mama na to zomrela, bola závislá. Ja ani nefajčím, ani moc nepijem, čo som rád.” Podľa neho pomohlo aj to, že sa odsťahovali na dedinu. V meste by ho možno skôr partia stiahla, na dedine sa venoval najmä futbalu.

Michal hľadal spôsob, ako využiť svoj čas, s Andrejom sa stretáva už rok a pol

Tridsaťtriročný Michal pracuje v dopravno-špedičných službách. Firmám, ktoré potrebujú niečo prepraviť, poskytujú dopravu. S manželkou žijú v Stupave, vlastné deti ešte nemajú. Do BUDDY mentoringu sa rozhodol ísť preto, lebo mal viac voľného času, ktorý chcel zmysluplne vyplniť. „Väčšina mojich kamarátov má už rodiny a ja som poobedia nemal veľmi čo robiť. Hľadal som, komu by som mohol pomôcť a natrafil som na BUDDYho. Povedal som si, že skúsim šťastie a uvidím. A vyšlo to,” usmieva sa.

Už rok a pol, od decembra 2016, tak trávia Andrej s Michalom voľný čas spolu. Hoci ich delí desaťročný vekový rozdiel, starší Michal Andreja neberie ako dieťa. Je pre neho dospelý a inteligentný natoľko, aby sa rozhodoval sám za seba. „A zatiaľ nejaké extrémne zlé rozhodnutie ešte nespravil,” dodáva Michal. „Našťastie,” skáče mu do reči Andrej. „Ja sa radšej vždy spýtam Miša,” smeje sa.

Michal sa vďaka programu BUDDY snaží nielen pomôcť iným, ale mnohé veci si aj sám uvedomil. „Problémy, ktoré často riešime, sú úplné banality oproti tomu, čo riešia decká, ktoré sú z detských domovov. Keď raz budem mať vlastné dieťa, tak si môžem brať z Andreja príklad. V tomto nemá konkurenciu,” hovorí hrdo.

„Problémy, ktoré často riešime, sú úplné banality oproti tomu, čo riešia decká, ktoré sú z detských domovov.”

Vzťah založený na skutočnej dôvere

V ich vzťahu panuje skutočná dôvera, no napriek tomu, že spolu pravidelne komunikujú, ani Michal nevie úplne všetko o tom, čím si Andrej prešiel. „Stopercentne sa do človeka nikdy nevieš vžiť. Nedá sa to, pokiaľ si to nezažiješ. Aj v minulosti som mal osobné skúsenosti s deťmi, ktoré mali podobné problémy, niekto ich napríklad týral, čo však nie je Andrejov prípad, ale zhruba viem, o čom to je,” vysvetľuje Michal.

Za najťažšie obdobie ich vzťahu Michal vníma to, keď sa Andrej s priateľkou veľmi hádali. „Vtedy sme to intenzívne riešili a snažili sa dať veci do poriadku. Prišiel som k nim domov a rozprávali sme sa. Chcel som, aby zostali spolu, aj kvôli malému. Ale aj sám vidím, že je to teraz možno trošku lepšie, odkedy spolu nežijú. My dvaja sme medzi sebou konflikt nikdy nemali,” hovorí Michal.

Hoci sa v súčasnosti pre pracovné povinnosti stretávajú menej, Andrej cíti, že Michal je tu stále pre neho. „S Mišom teraz nie sme veľa spolu, skôr cez víkendy, keď nie sme v robote. Ale píšeme si stále, aj keď potrebujem s niečím poradiť. On je taký môj starší brat,” dodáva Andrej.

„S Mišom teraz nie sme veľa spolu, skôr cez víkendy, keď nie sme v robote. Ale píšeme si stále, aj keď potrebujem s niečím poradiť. On je taký môj starší brat.”

Dvojica spoločne rieši nielen bežné témy či vzťahové problémy, ale aj otázky úverov a lízingov. „Robím si vodičák a chcel by som si kúpiť auto, tak sa na to Miša radšej pýtam. Ukázal som mu viaceré autá a zatiaľ so žiadnym nesúhlasil. Mne sa vždy páčili Mustangy,” smeje sa Andrej a Michal s ním.

A či, naopak, Michal využil niekedy Andrejove rady? „To sa zatiaľ nestalo, ale určite aj na to príde, napríklad keď budem mať aj ja dieťa,” smeje sa.

Andrej sa podľa neho za ten rok zmenil. „Dospel a odkedy sa mu minulý rok narodilo dieťa, už to nie je o tom, že každý mesiac myslí na seba. Aj dlhy si vyplatil, sám od seba, nikto ho do toho nemusel nútiť. Klobúk dole,” pozerá sa Michal hrdo na svojho zverenca.

Ak sa chcete stať BUDDY dobrovoľníkom aj vy, program aktuálne hľadá dobrovoľníkov vo viacerých slovenských mestách. V prípade, že nemáte čas pomáhať ako BUDDY, program môžete podporiť finančne. Pre viac informácií navštívte www.tvojbuddy.sk/chcem-pomoct.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy zameraného na rôzne formy pomoci. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá v rámci svojich aktivít podporuje projekty, ktoré zo Slovenska robia vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Viac informácií nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Program BUDDY

Už viac ako 10 rokov spája deti z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi, ktorí sú im oporou, bútľavou vŕbou a kamarátom. Do programu BUDDY sa zapájajú deti staršie ako 12 rokov, aby sa na dospelého nenaviazali ako na rodiča. Dobrovoľníci prechádzajú školením a svoje skúsenosti pravidelne konzultujú s odborníkmi, aby dieťaťu naozaj rozumeli. Partnerom programu BUDDY je aj Férová Nadácia O2.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Pomôcť môže každý

Aj drobná pomoc môže vyvolať veľký efekt. Stačí nezostať ľahostajný.

Určite ste už niekedy počuli niekoho zo svojho okolia, ako povedal, že by rád pomáhal, ale nemá na to peniaze ani čas. Aby človek naozaj pomohol však často netreba horibilné sumy ani dlhé hodiny. Aj zopár eur, ktoré pošlete zaujímavému projektu, alebo hodina či dve, ktoré raz za čas venujete dobrovoľníckej činnosti, totiž dokážu v konečnom dôsledku veľa a výrazne pomôžu nielen jednotlivcom, ale aj veľkým organizáciám.

Je dôležité uvedomiť si, že pomôcť môže naozaj každý a akákoľvek na prvý pohľad drobná pomoc môže priniesť vo výsledku veľký efekt, stačí nezostať ľahostajný. Ak by ste sa rozhodli upratať svoje sídlisko sám/sama, zabralo by to možno niekoľko dní, no ak sa spojí celé susedstvo, môžete okolie svojho domova zveľadiť za niekoľko hodín a spojiť tak ľudí za dobrú vec. A rovnako je to aj v prípade finančnej či materiálnej pomoci.

Ďalšie víkendové vydanie Sódy sme sa preto rozhodli zamerať práve na rôzne formy pomoci, nielen vo forme podpory charitatívnych programov či rôznej finančnej a materiálnej pomoci, ale aj na dobrovoľníctvo, vzdelávanie a mentoring. Partnerom tohto vydania sa stala Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava na vzdelávanie mladých či podporu ľudských práv a demokracie.

Stĺpček Juraja Hipša: 5 pravidiel, ako (ne)konať dobro. Zakladateľ Sokratovho inštitútu sa zamýšľa nad dobrom a prináša inšpiráciu pre tých, ktorí chcú konať dobré skutky.

Andreja a Michala spojil detský domov. Vďaka programu BUDDY medzi nimi vzniklo súrodenecké puto. Prečítajte si príbeh dvoch mužov, ktorých spojil dobrovoľnícky program BUDDY. Ten prispieva k tomu, aby sa deti z detských domovov dokázali dôstojne začleniť do spoločnosti.

Trojica kamarátov vytvorila službu, ktorá má motivovať mladých ľudí ostať po škole na Slovensku. Pomáhať sa dá naozaj rôzne, napríklad aj vytvorením špecializovaného portálu Praxuj.sk, ktorý umožňuje študentom nájsť si stáž v odbore.

Chýba vám partia na futbal či iný šport? Aplikácia Sportender vám ju umožní nájsť. Matúš Čarnogurský získal za svoj nápad Študentskú podnikateľskú cenu. Aplikácia uľahčí život nielen športovcom, ale aj prevádzkovateľom športovísk.

10 organizácií, ktoré si zaslúžia vašu pozornosť. Chceli by ste podporiť zaujímavý projekt alebo sa radi zapojili do dobrovoľníckeho programu? Vybrali sme pre vás tie, ktoré určite stoja za povšimnutie.

Viete, ako pomôcť nevidiacemu či človeku, ktorý je pod vplyvom drog? Občas sa každý z nás dostane do situácie, keď by chcel pomôcť, no často nevie, čo robiť. Ako v takýchto momentoch zareagovať, sme sa opýtali odborníkov.

Férová Nadácia O2 aj v roku 2018 podporí zaujímavé projekty, ktoré zo Slovenska môžu spraviť vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Do grantu sa tento rok prihlásilo 180 projektov, tie víťazné budú zverejnené 31. júla 2018.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako vzdelávať deti doma? Máme pre vás 9 praktických tipov

Učiť deti v domácich podmienkach môže byť výzva. Poradíme vám, ako sa s tým vyrovnať.

Na domáce vzdelávanie svojich detí prešli v dôsledku pandémie desaťtisíce rodičov na celom Slovensku. Mnohí popritom štandardne pracujú alebo prešli na home office, čo novú situáciu ešte viac skomplikovalo. Kristína Převrátil Alexy z projektu Ideology, ktorá spolu s manželom vzdeláva svojho syna doma, sa s nami podelila o svoje tipy, ktoré vám môžu domáce vzdelávanie zjednodušiť a spríjemniť.

Spoločnosť O2 sa rozhodla darovať svojim zákazníkom, ktorí sa v týchto mimoriadnych časoch správajú zodpovedne, 10 GB balíky dát. V rámci O2 Dobrých dát sú pripravené 4 výzvy, dokopy tak viete získať až 40 GB dát. Pri výzve Učíme sa spolu O2 odmeňuje rodičov za vzdelávanie detí. Výzva rovnako platí aj pre učiteľov, ktorí pripravujú pre deti materiály alebo ich vyučujú online. Stačí, ak budete zdieľať fotku.

Sme trojčlenná rodina, máme syna, tretiaka na ZŠ. S manželom pracujeme väčšinu času z domu, založili sme si firmu práve v čase, keď sa nám narodil syn. Chceli sme sa obaja venovať tak synovi, ako aj práci a toto usporiadanie nám dávalo možnosť skúsiť to. Rozhodne to nie je najľahšia cesta, ale vidíme v nej zmysel.

Nášho syna vzdelávame doma, lebo v školskom prostredí nebol spokojný a nenapredoval. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Vyžiadalo si zmeny v našich životoch, ale neľutujeme ich. Rozhodli sme sa, že budeme dôverovať jemu aj sebe, napriek rôznym radám a názorom, ktoré sa na nás rútili zo všetkých strán.

V jednom momente sme stáli pred voľbou, či budeme nášho syna považovať za problémového, nedostatočného a záťažového (lebo to z neho robilo školské prostredie a obsah vyučovania), alebo za takého, aký je a budeme veriť, že má svoju cestu, ktorou dokáže napredovať.

Je dokázané, že cez záujem a dobrý pocit sa deti učia viac a rýchlejšie. Treba im veriť, že prirodzená zvedavosť a chuť napredovať ich nakoniec donútia zdolať aj to, čo najskôr odmietali.

Vzdelávať sa dá všade, v domácnosti aj počas nákupov

Domáce vzdelávanie je právne označenie, ale z podstaty veci by som ho skôr nazvala „poznávanie“. A to nielen domáce, ale aj mestské, prírodné, osobné a spoločenské. Nežijeme v triedach, ako žiaci v školách, ale oveľa viac v kontakte so svetom okolo nás.

Syn s nami nakupuje, chystá obed a podieľa sa aj na chode domácnosti, čo vo výchove chlapcov na Slovensku často veľmi chýba. Spoločne chodíme na výlety, do múzeí či do kaviarní, navštevujeme kamarátov a ihriská (v čase pandémie je náš život limitovaný). Našu každodennosť žijeme oveľa pestrejšie a tvorivejšie, než je štandard.

Nemáme zaužívané „učenie“ v jednej časti dňa či ako aktivitu cez deň. Keby ste sa syna opýtali, ako sa doma učí, asi by otázke neporozumel. Jeho učenie totiž prebieha stále, nedelí sa na predmety ani dni v týždni. Žije v témach, ktoré ho zaujímajú (napríklad pravek, zvieratá alebo druhá svetová vojna) a v nich sa rozvíja zo všetkých stránok. My mu pomáhame hľadať zdroje a sme jeho partneri do diskusie.

Nezabúdajte na radosť z učenia sa

Neredukujme učenie na „učivo“. Vyberme to, čo deti zaujíma, s čím s nimi vieme tvorivo pracovať, a rozvíjajme to.

Školsky vymedzené učivo máme v hlavách my rodičia, a keď je príležitosť, nadhodíme ho ako príspevok do debaty alebo návrh na aktivitu. Učivo však nepovažujeme za posvätné a nevynucujeme si jeho „bifľovanie“. Niekedy stačí, že syn vníma, že daná téma vôbec existuje, keďže vieme, že sa aktuálne zaujíma o množstvo iných tém a oblastí, nenútime ho poznávať nasilu.

„Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.“ 

U nás doma je chuť učiť sa, dobrovoľnosť a radosť z učenia to najdôležitejšie. Škola ju často deťom berie a otáča ju na povinnosti, vynucovanie a prekonávanie sa. Rovnako ako v iných oblastiach života aj počas učenia sa musí človek zdolávať prekážky, občas sa prinútiť k veciam, ktoré ho samy osebe nebavia alebo mu nejdú. Hnacím motorom by však nemalo byť toto pretláčanie a nútenie sa. Hnací motor má byť záujem, pretože vďaka nemu zdolávame prekážky ľahšie a efektívnejšie.

Veďte deti k tomu, že vzdelávanie je celoživotný proces

Žijeme v dobe, keď je potrebné vzdelávať sa celoživotne, nestačí len dokončiť školu. Rovnako ako syn aj my s mužom sa stále vzdelávame. Trhy sa menia a pracovné príležitosti tiež, preto chceme zostať flexibilní.

Učenie sa nemusí byť iba vynucovaná povinnosť a v konečnom dôsledku našim deťom pomôžeme najviac, keď ich naučíme mať z učenia v prvom rade radosť. Budú to do budúcnosti potrebovať.

Ich pracovné uplatnenie bude ešte premenlivejšie ako to naše. Flexibilita, ako aj schopnosť učiť sa nové veci sú kľúčové. Vďaka tomu dávame synovi oveľa väčšiu voľnosť.

Aj v domácom prostredí môžete budovať tímového ducha

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

Dôležitou prerekvizitou učenia sa je pocit bezpečia. Človek najlepšie napreduje, keď sa necíti ohrozený, napríklad vlastnou chybou. Hoci sme vyrastali inak, snažíme sa doma vytvárať atmosféru, v ktorej je bezpečné robiť chyby.

Odfoťte sa pri úlohách so svojimi deťmi alebo počas prípravy na vyučovanie, zapojte sa do výzvy a získajte 10 GB dát. Chcem sa zapojiť

Neznamená to, že veci flákame. Učíme sa však, že aj keď niekomu ublížime, je možné ospravedlniť sa a skúsiť to znova. Učíme sa, že keď sa nám niečo nepodarí, napríklad niečo rozbijeme alebo nezvládneme svoje emócie, nie je to koniec sveta. Ceníme si vôľu skúsiť to znova, lepšie.

Naučte sa ovládať svoje emócie

Jedna z vecí, ktoré považujem pri našom spoločnom učení za najdôležitejšiu, je zvládanie emócií. Viem si predstaviť, že rodičia s nákladom, ktorí im „pristál“ v tomto období doma, to nemajú ľahké.

Počas rokov so synom doma som si všimla, že keď sa rovnakou mierou sústredíme nielen na samotný predmet či učivo, ale aj na to, ako veci zvládame a ako sa pri nich cítime, veci nám idú lepšie. Najmä na začiatku dňa alebo pri náhlych zmenách plánov či okolností je dobré sa zastaviť a chvíľu vnímať, ako sa kto cíti – porozprávať sa o tom, prečo sa tak cítime a ako si s tým vieme alebo nevieme poradiť.

Nebudem sa tváriť ako majster sveta, tiež mi občas stratím trpezlivosť a vlastný hnev ma dokáže prevalcovať. Pracovať s tým sa doma učíme všetci. Hoci to znie banálne, ale všeliekom je u mňa dýchanie. Najmä keď syn skúša moju trpezlivosť, začnem vedome dýchať – vpo nádychu zadržím dych a potom ho pomaly vypúšťam. Ďalšia dobrá taktika je opustiť na chvíľu miestnosť a ísť sa napiť vody.

Skvelo funguje, keď si rodič nájde formulky, ktoré vie použiť, keď ho hnev zavalí – získa tak čas na spracovanie situácie, napríklad: Teraz sa hnevám, nechcem nič hovoriť, lebo by ti to ublížilo. alebo Potrebujem čas, hnevám sa a vtedy občas poviem veci, ktoré neskôr ľutujem.

Držte sa toho, čo baví deti aj vás

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Manžela baví matematika a vidím, že syn sa spoločne s ním dokáže nadchnúť sledovaním výpočtu príkladu. So mnou sa skôr nadchne skôr hľadaní súvislostí v informáciách.

„Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.“

Všetko, čo nám nejde alebo sa zdá neprekonateľné, často potrebuje iba viac času a odstup. Niekedy sa k veciam vrátime až po čase a zistíme, že majú jednoduché riešenie, ktoré sme v danej chvíli nevideli. Práve to, že človek nevie, musí rozmýšľať a opakovane sa k veciam vracať je podstata poznávania. A v tom sa skrýva aj radosť z poznávania.

Netvárte sa, že rozumiete všetkému

Myslím si, že úlohou učiteľa rodiča nie je kázať deťom o tom, ako čo je. Dobrý učiteľ deti stimuluje k tomu, aby to chceli zistiť samy.

V rodičovi preto vidím skôr sprievodcu, ktorý spolu s dieťaťom zisťuje a objavuje, netvári sa, že všetko vie. Ja sa so synom dozvedám úžasné veci zo sveta fyziky a mechaniky, ktorým, priznávam sa, vôbec nerozumiem.

Nechám sa od neho poučiť, prípadne mu pomáham s hľadaním zdrojov. Občas spoločne napíšeme e-mail niekomu, kto o danej téme vie viac.

Ako rodičia vedú deti k športu počas karantény? Inšpirujte sa 3 príbehmi

Domnievam sa, že takto získané vedomosti a zručnosti budú trvalé a deti ich v živote naozaj uplatnia. Nebudú sa viazať len na písomku či skúšku, po ktorej im všetko z hlavy odletí.

Orientujte sa na témy, nie na hodiny a predmety

Vzdelávanie doma vytvára šancu narábať s časom efektívne. Sú dni, keď sa deti lepšie sústredia na prácu pri stole, trénovanie písania či kreslenie. Sú dni, keď sa chcú viac hýbať, robiť pokusy alebo skladať skladačky.

Podľa toho môžeme tematicky zamerať celé dni, ako ich deliť na hodiny a predmety. Pri starších deťoch sa dá vnímať, či sa chcú o témach rozprávať a napredovať v diskusii, alebo sa chcú venovať samostatnej činnosti, čítaniu a zisťovaniu informácií. Netreba sa viazať na školský denný rozvrh, veci sa dajú rozložiť do celého týždňa.

Rovnako to platí aj o sústredení. Každé dieťa ho má trochu iné. Náš syn sa dokáže sústrediť na veci, ktoré ho zaujímajú, celé hodiny. Na tie, čo ho nezaujímajú, sa sústredí niekoľko sekúnd. Je fajn poznať dieťa a posúvať ho postupne, mať realistické očakávania a vnímať jeho úspechy skôr v porovnaní s jeho výkonom včera či pred týždňom, nie v porovnaní s nejakou výkonovou tabuľkou či nebodaj s ostatnými rovesníkmi.

Vytvorte si systém samostatnej práce

Samostatnosť dieťaťa je veľmi dôležitá aj pre duševné zdravie rodiča a jeho schopnosť venovať sa práci. Preto odporúčam dohodnúť si systém samostatnej práce. Najmä pri menších deťoch to je ťažké, ale dá sa to.

Nám pomáha vizualizácia, prostredníctvom ktorej si ukazujeme, akú veľkú časť kruhu, teda dňa tvorí samostatná práca a akú časť spoločný čas. Všetky otázky, ktoré syn má, si necháva na čas, keď sme mu plne k dispozícii.

Netreba mať však veľké očakávania, deti robia chyby rovnako ako my. Preto sa občas stane, že z nadšenia, ktoré nevie skrotiť, nám vbehne do pracovného online stretnutia alebo ho prevalcuje frustrácia či hnev z neúspechu a neudrží ho v sebe. Keď môžeme, snažíme sa mu pomôcť, na druhej strane ho však po čase, keď už emócie nie sú také veľké, vždy upozorníme, že nabudúce to skúsime inak, samostatnejšie.

Náš syn sa najčastejšie samostatne venuje Minecraftu, ktorý v tomto období poskytuje zadarmo množstvo rôznych edukačných modulov. Minecraft sa často prezentuje ako strašiak, nás však úplne fascinuje. Okrem architektúry a skladania ponúka možnosť učiť sa takticky rozmýšľať, vytvárať elektrické obvody, pochopiť chemické reakcie, dokonca naučiť sa chovať zvieratá a pestovať rôzne plodiny.

Jasné, realita je realita, ale poznatky získané v Minecrafte majú zmysel. Táto hra umožňuje aj spoluprácu, náš syn ju hráva často spoločne s deťmi v iných domácnostiach.

Bonus: Ako môže vyzerať preskúšavanie pri domácom vzdelávaní

Pri domácom vzdelávaní sa dieťa musí každý polrok zúčastniť na preskúšavaní v škole, ktorú si zvolíte. Školu, do ktorej sme zapísali nášho syna, sme poctivo vyberali. A hoci ju máme 200 km od miesta, kde bývame, neľutujeme to. Panie učiteľky sú veľmi rozhľadené a skúsené, vnímajú nášho syna ako špecifickú osobnosť a v možnej miere tomu podriaďujú aj preskúšavanie.

Využívame možnosť individuálneho preskúšavania, škola však organizuje aj rôzne hravé tímové formy zisťovania vedomostí detí. Možností je vždy viac a atmosféra je pohodová, uvoľnená. Panie učiteľky nekladú na deti viac tlaku, ako by boli schopné uniesť, a za to si ich nesmierne vážim.

Matej Tóth vybavil pre všetky deti Telesnú na doma. Pustite sa do spoločného cvičenia

Tento deň je náš jediný hmatateľný kontakt so školou a vždy sa naň pripravujeme. Dáme dokopy všetko, čo syna posledný polrok bavilo, čím sa zaoberal. Je to poučná chvíľa aj pre mňa, lebo ma prinúti zamyslieť sa, ako sa zmenil a vyvinul.

Ak mám byť úprimná, to, ako syn napreduje, by som nikdy nenaplánovala. Vždy je to prekvapivé, témy sú nečakané, skoky vo vývine obrovské, často aj v oblastiach, ktorým sa cielene nevenujeme. Zo začiatku som mala predstavu, že jeho vzdelávanie pôjde v koľajach, ktoré určíme my, z čoho nás syn našťastie vyliečil.

Niečo z toho, čo za polrok urobí, sa so školským učivom prelína (napríklad rýchlo napreduje v gramatike), niečo nie (veľa tém a oblastí, ktoré škola vyžaduje v tomto čase, ho bavilo inokedy alebo sa k nim dostal iba okrajovo). Väčšinou po tomto prekrytí spolu s učiteľkami pátrame.

Známkovanie u nás v rodine zatiaľ berieme ako súčasť administratívy, syna sa netýka. Som rada, že máme túto možnosť, pretože v tejto fáze života sú schopnosti dieťaťa často dané prirodzeným vývinom a ten je u každého dieťaťa iný. Nevidím dôvod trestať dieťa zlou známkou za slabšiu motoriku, napríklad za písanie, len preto, že jeho telo mu to nedovoľuje. Každé dieťa robí, čo vie a môže, keď mu na to vytvoríme vhodné podmienky.


Získajte až 40 GB dát od O2. Všetkým svojim zákazníkom, ktorí sa v súčasnej mimoriadnej situácii správajú zodpovedne, daruje O2 balíky 10 GB dát za splnenie výziev. Pripravené sú 4 výzvy, vďaka ktorým si spríjemníte čas aj potešíte ľudí okolo seba. Viac informácií nájdete na dobredata.o2.sk.

Kristína Převrátil Alexy

Venuje sa komunikácii, sociológii a neurodiverzite, spolu s manželom Janom podniká v oblasti marketingu a reklamy. Viac o témach, ktoré ich zaujímajú, nájdete v ich podcastoch na Ideology.podbean.com alebo na stránke ideology.sk


Tieto dva smartfóny stoja menej ako stovku a majú čím prekvapiť

Čítaj viac

Ako udržiavať bezpečnosť a hygienu smartfónu? Vyberte si z tohto príslušenstva

Čítaj viac

Férová nadácia O2 podporila online vzdelávanie žiakov a učiteľov sumou 60 000 €

Čítaj viac