Andreja a Michala spojil detský domov. Vďaka programu BUDDY medzi nimi vzniklo súrodenecké puto

Michal hľadal spôsob, ako zmysluplne využiť voľný čas. Rozhodol sa pomáhať Andrejovi, s ktorým sa stretol v detskom domove.

Pomáhať sa dá rôznymi spôsobmi, napríklad aj trávením času s človekom, ktorý to potrebuje a ocení. Práve na spoločne trávený čas a budovanie kvalitného vzťahu sa zameriava dobrovoľnícky program BUDDY, ktorý prispieva k tomu, aby sa deti z detských domovov dôstojne začlenili do spoločnosti.

Program však funguje nielen počas rokov, ktoré deti strávia v detskom domove, ale aj neskôr – v dospelosti, keď domov opustia. Prečítajte si príbeh Andreja, ktorého program spojil s dobrovoľníkom Michalom práve v dospelosti. Dvaja muži, ktorých delí desaťročný vekový rozdiel, v sebe navzájom našli bratov.

Mali sme sa stretnúť na Zelený štvrtok. Deň predtým nikto z dvojice nedvíhal telefón. Nevedela som, či to vôbec vyjde, možno si to rozmysleli. Niečo pred jedenástou večer sa ozval Michal, že sa ospravedlňuje, ale bol v kostýme zabávať deti na detskej onkológii a vybil sa mu mobil. Zajtra teda všetko platí. Dá sa na toto vôbec hnevať?

Na prvý raz spolu strávili hneď týždeň

„A ty si normálne novinárka?” pýta sa ma mladší z dvojice Andrej. Debata začala zvesela. Dvadsaťtriročný chlapec začal svoje rozprávanie tým, ako stretol svojho BUDDYHO Michala. Bolo to na tzv. víkendovke, ktorú organizuje Provida, občianske združenie zastrešujúce aj program BUDDY, a ktorej partnerom je aj Férová Nadácia O2. Andrej na nej sprevádzal svoju vtedajšiu priateľku, ktorá tiež bola z detského domova a do programu už bola zapojená.

Ich stretnutie však nebolo úplne náhodné, program BUDDY totiž robí na základe niekoľkých sedení a školení predvýber vhodných adeptov. Keďže koordinátorky programu deti z domovov dobre poznajú, snažia sa každému nájsť ideálneho dobrovoľníka – kamaráta, ktorý bude ochotný so svojím zverencom zdieľať nielen veselé chvíle, ale aj ťažšie.

Keď sa Andrej s Michalom stretli prvý raz, strávili spolu teda hneď celý víkend. Rozlúčili sa však len na krátko – už o päť dní neskôr spolu išli na výlet do Viedne. „Bolo to pred Vianocami, ja som išiel s priateľkou a Mišo s manželkou. Vo Viedni som bol prvýkrát a bolo to pekné,” spomína Andrej.

Už v tom čase bola Andrejova priateľka Ľubka tehotná, ich syn Mathias sa narodil v marci 2017, no narodenie dieťaťa vzťah Andreja a Michala neovplyvnilo. Andrej skôr vníma zmenu vo svojom živote. „Bol to taký dobrý pocit. Keď sa malý narodil, boli sme šťastní,“ opisuje.

V čase, keď sa narodil Mathias, pomohla Provida páru aj so sociálnym bytom. Mladý pár sa však pre vzájomné nezhody rozišiel. V byte zostala Andrejova priateľka a on sa presťahoval.

O ľuďoch, ktorí pochádzajú z neúplných rodín alebo detských domovov, koluje predsudok, že je pre nich ťažké založiť si vlastnú rodinu, pretože majú pokrivené vzory. Andrej to však až tak utopicky nevníma: „Vždy som chcel rodinu. Starí rodičia mi zomreli skoro a nemám ani súrodencov, chýbalo mi to,” hovorí.

„Vždy som chcel rodinu. Starí rodičia mi zomreli skoro a nemám ani súrodencov, chýbalo mi to.”

Po rozchode si s priateľkou rozdelili čas trávený s malým. Cez víkendy či počas voľných popoludní sa o neho stará Andrej, ktorému nerobí problém vziať si ho aj na celý víkend. „S malým je to super. Vždy, keď prídem, tak sa usmeje. Má rád ľudí a na každého sa smeje. Pomaly začína sám chodiť,” usmieva sa.

Neustále sťahovania, z krízového centra v osemnástich do decáku

Andrejova životná cesta nebola vôbec jednoduchá, a hoci zvyčajne veľa nerozpráva, počas nášho stretnutia sa rozhovoril. Niektoré informácie boli novinkou aj pre Michala. „Keď som bol malý, stále sme sa sťahovali. Mama mi zomrela skoro a otca som spoznal až na osemnástku. Vychovávali ma starí rodičia v rodinnom dome v Bratislave, no obaja zomreli. Krstní rodičia dom predali a išli sme bývať na dedinu. Tam som si dokončil deviaty ročník, hrával som futbal a v šestnástich som šiel do krízového centra, lebo krstní rodičia sa rozviedli,” hovorí.

Po rozvode svojich krstných rodičov mal možnosť voľby a napriek tomu, že si viac rozumel s krstnou mamou, ktorá sa o neho starala, kým jej manžel neustále pracoval a chodil po diskotékach, vybral si život s krstným. Nechcel totiž odísť z okolia Bratislavy a krstná sa po rozvode vracala do rodnej Brezovej pod Bradlom, kde neskôr zomrela. Krstný ho však „odložil“ do krízaku, ako krízovému centru Andrej hovorí a v súčasnosti nie sú v kontakte. „Mišo je pre mňa v podstate cudzia osoba a pomáha mi viac ako môj krstný,” opisuje ich vzájomný vzťah.

V osemnástich odišiel Andrej z krízového centra do detského domova v Modre, čo je naozaj neštandardná situácia. Súd udelil Andrejovi starostlivosť až do devätnástich. V domove môže byť dieťa dovtedy, kým chodí do školy. Kým býval doma, učil sa za čašníka. Býval však nervózny z ľudí, čo nešlo ruka v ruke s jeho odborom. Neskôr mu riaditeľ poradil cukrárstvo. Mal už aj výučný list, bol na nadstavbe, ale jeden rok mu nevyšiel.

„V tom čase som už bol v domove, riaditeľka mi povedala, že som sa na to vykašľal, tak ma vyhodili. Vtedy som už mal aj papier, že ma znovu prijali. Väčšinou je to totiž tak, že keď majú možnosť vyhodiť dospelých, tak to urobia. Je to škoda, lebo som mohol mať už aj maturitu. Ale aj bez maturity dobre zarábam,” hovorí Andrej, ktorý pracuje vo firme vyrábajúcej autokoberce.

„Keď sa od dvanástich človek stará sám o seba, je to všetko inak.”

Mnoho ľudí nezažije ani za celý svoj život toľko ako Andrej za krátky čas. Tieto skúsenosti však vníma ako prínos. Hovorí, že sa aspoň rýchlejšie osamostatnil: „Keď sa od dvanástich človek stará sám o seba, je to všetko inak. Iné decká húlia a fetujú. Mama na to zomrela, bola závislá. Ja ani nefajčím, ani moc nepijem, čo som rád.” Podľa neho pomohlo aj to, že sa odsťahovali na dedinu. V meste by ho možno skôr partia stiahla, na dedine sa venoval najmä futbalu.

Michal hľadal spôsob, ako využiť svoj čas, s Andrejom sa stretáva už rok a pol

Tridsaťtriročný Michal pracuje v dopravno-špedičných službách. Firmám, ktoré potrebujú niečo prepraviť, poskytujú dopravu. S manželkou žijú v Stupave, vlastné deti ešte nemajú. Do BUDDY mentoringu sa rozhodol ísť preto, lebo mal viac voľného času, ktorý chcel zmysluplne vyplniť. „Väčšina mojich kamarátov má už rodiny a ja som poobedia nemal veľmi čo robiť. Hľadal som, komu by som mohol pomôcť a natrafil som na BUDDYho. Povedal som si, že skúsim šťastie a uvidím. A vyšlo to,” usmieva sa.

Už rok a pol, od decembra 2016, tak trávia Andrej s Michalom voľný čas spolu. Hoci ich delí desaťročný vekový rozdiel, starší Michal Andreja neberie ako dieťa. Je pre neho dospelý a inteligentný natoľko, aby sa rozhodoval sám za seba. „A zatiaľ nejaké extrémne zlé rozhodnutie ešte nespravil,” dodáva Michal. „Našťastie,” skáče mu do reči Andrej. „Ja sa radšej vždy spýtam Miša,” smeje sa.

Michal sa vďaka programu BUDDY snaží nielen pomôcť iným, ale mnohé veci si aj sám uvedomil. „Problémy, ktoré často riešime, sú úplné banality oproti tomu, čo riešia decká, ktoré sú z detských domovov. Keď raz budem mať vlastné dieťa, tak si môžem brať z Andreja príklad. V tomto nemá konkurenciu,” hovorí hrdo.

„Problémy, ktoré často riešime, sú úplné banality oproti tomu, čo riešia decká, ktoré sú z detských domovov.”

Vzťah založený na skutočnej dôvere

V ich vzťahu panuje skutočná dôvera, no napriek tomu, že spolu pravidelne komunikujú, ani Michal nevie úplne všetko o tom, čím si Andrej prešiel. „Stopercentne sa do človeka nikdy nevieš vžiť. Nedá sa to, pokiaľ si to nezažiješ. Aj v minulosti som mal osobné skúsenosti s deťmi, ktoré mali podobné problémy, niekto ich napríklad týral, čo však nie je Andrejov prípad, ale zhruba viem, o čom to je,” vysvetľuje Michal.

Za najťažšie obdobie ich vzťahu Michal vníma to, keď sa Andrej s priateľkou veľmi hádali. „Vtedy sme to intenzívne riešili a snažili sa dať veci do poriadku. Prišiel som k nim domov a rozprávali sme sa. Chcel som, aby zostali spolu, aj kvôli malému. Ale aj sám vidím, že je to teraz možno trošku lepšie, odkedy spolu nežijú. My dvaja sme medzi sebou konflikt nikdy nemali,” hovorí Michal.

Hoci sa v súčasnosti pre pracovné povinnosti stretávajú menej, Andrej cíti, že Michal je tu stále pre neho. „S Mišom teraz nie sme veľa spolu, skôr cez víkendy, keď nie sme v robote. Ale píšeme si stále, aj keď potrebujem s niečím poradiť. On je taký môj starší brat,” dodáva Andrej.

„S Mišom teraz nie sme veľa spolu, skôr cez víkendy, keď nie sme v robote. Ale píšeme si stále, aj keď potrebujem s niečím poradiť. On je taký môj starší brat.”

Dvojica spoločne rieši nielen bežné témy či vzťahové problémy, ale aj otázky úverov a lízingov. „Robím si vodičák a chcel by som si kúpiť auto, tak sa na to Miša radšej pýtam. Ukázal som mu viaceré autá a zatiaľ so žiadnym nesúhlasil. Mne sa vždy páčili Mustangy,” smeje sa Andrej a Michal s ním.

A či, naopak, Michal využil niekedy Andrejove rady? „To sa zatiaľ nestalo, ale určite aj na to príde, napríklad keď budem mať aj ja dieťa,” smeje sa.

Andrej sa podľa neho za ten rok zmenil. „Dospel a odkedy sa mu minulý rok narodilo dieťa, už to nie je o tom, že každý mesiac myslí na seba. Aj dlhy si vyplatil, sám od seba, nikto ho do toho nemusel nútiť. Klobúk dole,” pozerá sa Michal hrdo na svojho zverenca.

Ak sa chcete stať BUDDY dobrovoľníkom aj vy, program aktuálne hľadá dobrovoľníkov vo viacerých slovenských mestách. V prípade, že nemáte čas pomáhať ako BUDDY, program môžete podporiť finančne. Pre viac informácií navštívte www.tvojbuddy.sk/chcem-pomoct.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy zameraného na rôzne formy pomoci. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá v rámci svojich aktivít podporuje projekty, ktoré zo Slovenska robia vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Viac informácií nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Program BUDDY

Už viac ako 10 rokov spája deti z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi, ktorí sú im oporou, bútľavou vŕbou a kamarátom. Do programu BUDDY sa zapájajú deti staršie ako 12 rokov, aby sa na dospelého nenaviazali ako na rodiča. Dobrovoľníci prechádzajú školením a svoje skúsenosti pravidelne konzultujú s odborníkmi, aby dieťaťu naozaj rozumeli. Partnerom programu BUDDY je aj Férová Nadácia O2.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Pomôcť môže každý

Aj drobná pomoc môže vyvolať veľký efekt. Stačí nezostať ľahostajný.

Určite ste už niekedy počuli niekoho zo svojho okolia, ako povedal, že by rád pomáhal, ale nemá na to peniaze ani čas. Aby človek naozaj pomohol však často netreba horibilné sumy ani dlhé hodiny. Aj zopár eur, ktoré pošlete zaujímavému projektu, alebo hodina či dve, ktoré raz za čas venujete dobrovoľníckej činnosti, totiž dokážu v konečnom dôsledku veľa a výrazne pomôžu nielen jednotlivcom, ale aj veľkým organizáciám.

Je dôležité uvedomiť si, že pomôcť môže naozaj každý a akákoľvek na prvý pohľad drobná pomoc môže priniesť vo výsledku veľký efekt, stačí nezostať ľahostajný. Ak by ste sa rozhodli upratať svoje sídlisko sám/sama, zabralo by to možno niekoľko dní, no ak sa spojí celé susedstvo, môžete okolie svojho domova zveľadiť za niekoľko hodín a spojiť tak ľudí za dobrú vec. A rovnako je to aj v prípade finančnej či materiálnej pomoci.

Ďalšie víkendové vydanie Sódy sme sa preto rozhodli zamerať práve na rôzne formy pomoci, nielen vo forme podpory charitatívnych programov či rôznej finančnej a materiálnej pomoci, ale aj na dobrovoľníctvo, vzdelávanie a mentoring. Partnerom tohto vydania sa stala Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava na vzdelávanie mladých či podporu ľudských práv a demokracie.

Stĺpček Juraja Hipša: 5 pravidiel, ako (ne)konať dobro. Zakladateľ Sokratovho inštitútu sa zamýšľa nad dobrom a prináša inšpiráciu pre tých, ktorí chcú konať dobré skutky.

Andreja a Michala spojil detský domov. Vďaka programu BUDDY medzi nimi vzniklo súrodenecké puto. Prečítajte si príbeh dvoch mužov, ktorých spojil dobrovoľnícky program BUDDY. Ten prispieva k tomu, aby sa deti z detských domovov dokázali dôstojne začleniť do spoločnosti.

Trojica kamarátov vytvorila službu, ktorá má motivovať mladých ľudí ostať po škole na Slovensku. Pomáhať sa dá naozaj rôzne, napríklad aj vytvorením špecializovaného portálu Praxuj.sk, ktorý umožňuje študentom nájsť si stáž v odbore.

Chýba vám partia na futbal či iný šport? Aplikácia Sportender vám ju umožní nájsť. Matúš Čarnogurský získal za svoj nápad Študentskú podnikateľskú cenu. Aplikácia uľahčí život nielen športovcom, ale aj prevádzkovateľom športovísk.

10 organizácií, ktoré si zaslúžia vašu pozornosť. Chceli by ste podporiť zaujímavý projekt alebo sa radi zapojili do dobrovoľníckeho programu? Vybrali sme pre vás tie, ktoré určite stoja za povšimnutie.

Viete, ako pomôcť nevidiacemu či človeku, ktorý je pod vplyvom drog? Občas sa každý z nás dostane do situácie, keď by chcel pomôcť, no často nevie, čo robiť. Ako v takýchto momentoch zareagovať, sme sa opýtali odborníkov.

Férová Nadácia O2 aj v roku 2018 podporí zaujímavé projekty, ktoré zo Slovenska môžu spraviť vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Do grantu sa tento rok prihlásilo 180 projektov, tie víťazné budú zverejnené 31. júla 2018.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac