Na Sóde sme si pre vás okrem rozhovoru s Matejom Tóthom, olympijským víťazom a zakladateľom O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, pripravili aj ukážku z autobiografie Odchýlka, ktorá v spolupráci s Michalom Červeným vyšla vo vydavateľstve N Press. 

Obvinili ma

5. máj 2017

20.30, zvoní mi telefón, na displeji svieti meno „mamina“.

„Prosím,“ ozvem sa. Moja mama bola taká celý život – a aj teraz. Keď niečo cítila, nedokázala to zakrývať, hneď to dala von. A aj keď sa niečo snažila zakryť, rýchlo sme ju prekukli.

„Čo sa s tebou deje?“ spýtala sa. Pritom nevedela, o čo ide. Opýtala sa to len na základe toho, ako som zdvihol telefón. Asi nikto nás nepozná lepšie ako naši rodičia. Stačí jedno slovo do telefónu a hneď vedia, že sa niečo deje.

Už predtým, ráno tesne pred tréningom, som si na displeji telefónu všimol e-mail od Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF). Keďže som členom Komisie športovcov, nebral som to vážne. Povedal som si, že si ho pozriem až v pokoji 16 po tréningu. Myslel som si, že ide o nejaký newsletter alebo správu, ktorá prišla na spoločnú mailovú adresu.

Zrazu mi však volá Peťo Korčok. Môj švagor, najlepší kamarát a zároveň aj šéf Slovenského atletického zväzu.

„Videl si ten mail?“ spýtal sa. „Nie,“ odpovedal som. „Tak si ho prečítaj a zavolaj mi.“

Hneď som vedel, že je zle – tak ako to moja mama vedela pri mne. Stačilo, aby som počul, akým tónom Peťo rozprával.

Narýchlo mi povedal, o čo ide: „Si obvinený z dopingu.“

Počkať.

Čo?

Nechápem.

To nemôže byť pravda.

Mal som zovretý žalúdok. Bol to pocit, akoby vás nečakane vyhodili z práce. Akoby sa náhle zrútilo všetko, na čom ste dlhé roky makali. A tým nemyslím len športové úspechy, ale aj to, ako vás vnímajú ľudia.

Keď som rozdýchal prvotný šok, prečítal som si ten e-mail. Písali v ňom, že som si pravdepodobne pomohol zakázanou látkou alebo metódou. Na stanovisko som dostal dva týždne.

Ja, čo som roky bojoval za čistú atletiku.

Ja, čo som pre novinárov povedal, že je fajn, že nadopovaní Rusi nebudú súťažiť.
Ja, čo som si potom musel zisťovať, ako sa vlastne dá dopovať.

Na ten 4. máj 2016 sa presne pamätám. Za všetko môže vzorka, ktorú mi odobrali práve vtedy. Rok predtým, ako mi napísali, že nie je v poriadku.

Nie som najväčší fanúšik futbalu, no keď dávajú Ligu majstrov, rád si ju pozriem. Často ju však nedopozerám, pretože som ranné vtáča a chodím skoro spávať.

Na začiatku zápasu som skočil na záchod, nech nemusím ísť počas futbalu. Bola to odveta semifinále Real Madrid – Manchester City. Prvý zápas sa skončil bez gólov.

Hneď ako som spláchol, niekto zazvonil. Tušil som, že to nemôže byť nikto iný ako dopingový komisár. Otvoril som a naozaj, stál tam typický Nemec – blonďavé vlasy, štyridsiatnik, okuliare bez rámu. Nápadne sa podobal na futbalového trénera Jürgena Kloppa. Ako väčšina komisárov aj on prišiel v športovom – rifle, polokošeľa, mikina.

Bolo mi trochu čudné, že prišiel večer, lebo v drvivej väčšine prípadov som absolvoval ranné odbery. Viac som to však neriešil, aj keď to neskôr zohralo veľkú úlohu. Keby prišiel ráno, zrejme by som teraz nepísal knižku o tom, ako som bojoval s obvineniami z dopingu.

„Práve som bol na záchode, na moč si teda budete musieť počkať,“ povedal som mu. Zaviedol som ho do obývačky a pozerali sme spolu futbal. Medzitým som vypil veľa vody, nech to mám čo najrýchlejšie za sebou.

Prehodili sme pár slov aj o zápase, ktorý sa hral deň predtým, Bayern Mníchov síce zdolal Atlético 2:1, no nepostúpil. On však nebol fanúšik Bayernu.

Chlapík si zatiaľ rozložil nástroje na odber krvi a stihol mi ju zobrať ešte predtým, ako si Fernando z Manchestru City strelil vlastný gól. Real viedol 1:0. Na moč sme museli počkať až do druhého polčasu a ešte pred tým, ako Real oslávil postup do finále, sme komisára odprevadili.

Až doteraz som to vnímal ako rutinnú návštevu. Odber, akých mám za sebou desiatky. Zrazu to bol odber, ktorý mi mohol ukončiť kariéru a zničiť to, ako ma vnímajú ľudia. Vlastne toho druhého som sa bál viac.

Ani som nedokončil rehabilitáciu a rýchlo som išiel domov, prečítať si ten e-mail na počítači.

Hneď som volal do Slovenskej antidopingovej agentúry a na utorok sme si dohodli stretnutie, na ktorom mi v pokoji vysvetlia, o čo ide.

Mojej manželke Lenke stačil jeden pohľad a hneď vedela, čo sa so mnou deje. Všetko som jej vyklopil, hneď ako sa vrátila z roboty.

Ešte v tom prvotnom šoku som išiel na prvý ročník malých pretekov do Žiaru nad Hronom. Pôvodne som na nich mal štartovať, no na sústredení na Sliezskom dome som si privodil menšie zranenie a nechcel som riskovať.

Na pretekoch sme s Peťom o všetkom povedali Martinovi Pupišovi, atletickému šéftrénerovi. Vedeli sme, že dokáže pomôcť, pretože Pupo je zároveň vedec. A skvelý chlapík.

Na druhý deň, v sobotu ráno, som odtrénoval a Pupo aj s mojím trénerom Spišom a Peťom sa presunuli do Nitry na svadbu našej chodeckej kolegyne Mariky Czakovej. Ja som toho už nebol schopný. Ani ten tréning nestál za veľa, pretože práve počas neho som Spišovi všetko povedal.