Na Sóde sme si pre vás okrem rozhovoru s Janette Motlovou pripravili aj ukážku z 2. upraveného vydania jej autobiografickej knižky Cigánka, ktoré vyšlo v Sokratovom inštitúte.
Žiletka
Bola som iná. Teda, aspoň všetci okolo mňa to hovorili. Všade som bola, všetko som videla a Žiletku v Bošáci poznal každý. V štyroch som chodila sama autobusom do škôlky aj zo škôlky, v piatich som nastúpila do školy a o rok neskôr som zistila, že knihy sú pre mňa všetkým, čo mi chýbalo – kamarátmi, čo sa mi vyhýbali, súrodencami, ktorých som dlho-dlho nemala, a aj rodičmi, čo boli stále v robote pri kravách.
Keď som ráno vstávala do školy, oni už boli v maštali, keď som sa vracala, ešte stále boli v maštali. A keď prišli domov, už som spala. Mamka mi stihla akurát tak vypnúť telku, zobrať knihu z rúk a posťažovať sa tatkovi, že raz z toľkého čítania určite osprostiem, zatvoria ma do blázinca alebo minimálne oslepnem.
Takto to bolo dlhé roky. Zvykla som si byť sama. Doma aj v škole. Medzi Cigánčatami som bola čiernou ovcou (aj keď tu by skôr sedelo označenie biela ovca), lebo premýšľam ako Gadžovka, a v škole sa zasa so mnou nekamarátili spolužiaci, lebo som (a aj vyzerám) ako Cigánka.
Boli to ťažké detské roky… Snažila som sa napodobňovať tých, ktorých akceptovali. Nahovárala som si, že ak to dobre odkukám, budú akceptovať aj mňa. No darilo sa mi to len u dospelákov. Rýchlo si ma obľúbili a tešili sa z toho, že mi na nekonečné otázky môžu (a aj vedia) odpovedať.
U spolužiakov som sa však veľkej obľúbenosti netešila. Viedli so mnou nekonečné hádky, či mám v tých dlhých vlasoch vši alebo nie. Alebo sa ma snažili donútiť, aby som sa „priznala“, že sa neumývam, a preto som taká tmavá. Moje zapieranie však spôsobilo len to, že tí, čo sedeli v lavici za mnou, neustále sledovali moje vlasy, či v nich nezbadajú voš, a ostatní si teatrálne chodili umývať ruky, vždy keď sa ma náhodou (alebo z donútenia) museli dotknúť. Jasné, že sa našli aj empatické výnimky, čo sa mi individuálne snažili vysvetliť, že tak MUSIA robiť, aby zapadli a neprišli o kamarátov. Chápala som ich – a presvedčila som samu seba, že TÍTO ma určite berú ako kamarátku.
Časom som pochopila, že zatiaľ čo ma jedni vidia ako príliš bielu, pre tých druhých som ešte stále dosť tmavá, aby ma prijali medzi seba. Často som premýšľala nad tým, kde robím chybu a hľadala som možnosť, ako ju napraviť. Z toho „ťažkého“ premýšľania mojej desaťročnej hlávky mi vyšlo, že keby som sa vybielila, bola by som pre gadžovských spolužiakov dosť dobrá na kamarátenie.
A tak som sa rozhodla vybieliť si pokožku zaručenými prostriedkami – pieskom na riad, solvinou, drôtenkou. Keď to nepomáhalo, použila som kombinácie – solvina a drôtenka, soľ a drôtenka, no nič. Bolo to neuveriteľné sklamanie, keď sa mi nepodarilo zblednúť ani len o pol stupňa…
Šla som na to teda opačne, keď sa už nemôžem kamarátiť s Gadžami, musím zapadnúť medzi cigánske decká. Po pár „ťažkých“ premýšľaniach som mala jasnú stratégiu – ak prestanem v škole dostávať jednotky a dvojky, prestanem čítať knihy a budem sa s nimi rozprávať len o tom, čo vedia, mohlo by to zafungovať (mala som síce v pláne dopátrať sa pravdy o tom, ako vznikol svet a porovnať si učebnicu s Bibliou, no vyššie ciele sú vyššie ciele…).
Vydržala som necelé dva týždne. Toľko trvalo učiteľke, kým pochopila, že sa niečo deje. No a potom už stačila len jedna otázka a ja som jej vyklopila všetko. Úplne všetko – o bielení, o spolužiakoch, o rodičoch, ktorí sú ku mne dobrí, ale veľmi mi nerozumejú, o našich Cigánoch a o ich predstave, že som asi nejako čudne postihnutá… Vychrlila som to na ňu všetko a bez prípravy. Takmer jedným dychom. Po celý ten čas som sa ani neodvážila pozrieť jej do tváre. Bála som sa, že tam nájdem znechutenie alebo odpor. Keď som skončila a ona mlčala, nevydržala som to. Predsa som len nesmelo zdvihla hlavu a skoro som prestala dýchať. Jej oči boli plné niečoho zvláštneho – nehy, bolesti, ani neviem, čo to bolo. Usmievala sa. A potom roztvorila náruč a tuho ma objala. Cítila som sa neskutočne šťastná a súčasne ma hrýzlo svedomie. Mala som pocit, akoby som práve nejako ubližovala mamke. No chcela som si to vychutnať. Všetko a hneď. Spytovať si svedomie môžem aj neskôr…
Učiteľka bola prvou Gadžovkou (aspoň čo si pamätám), ktorá sa dotýkala mojich vlasov s nehou. Žiadne povinné každomesačné prehrabávanie vlasov ceruzkou, žiadne skúmanie, či ma mamka pravidelne kúpe… Len príjemné hladkanie. V tej chvíli tam bola iba pre mňa, a tak som sa odhodlala získať odpoveď na otázku, ktorá trápila moju zvedavosť.
„Súdružka učiteľka, môžem sa na niečo dôležité opýtať?“
„A myslíš si, že ti budem vedieť odpovedať?“
„Určite! Veď vy viete všetko!“
Usmiala sa. „Tak teda šup sem s tou dôležitou otázkou.“
Zaváhala som. Predsa len, nevedela som, či môžem. Keď som sa na to spýtala mamky, rýchlo sa prežehnala a stíšeným hlasom povedala, že o TOMTO sa nepochybuje, lebo ma TEN HORE potrestá… No moja zvedavosť vyhrala nad strachom: „Fakt sme sa vyliahli z opice a nie sme od Boha?“
Najskôr sa jej rozšírili zreničky, akoby neverila tomu, na čo sa jej pýtam, a potom sa rozosmiala: „Vyliahli? Janettka, ľudia sa neliahnu, ale rodia. A z opice sa vyvinuli!“
Potom ma nechala chvíľku čakať a doniesla knihu. Veľkú knihu s množstvom obrázkov. Bola to prvá encyklopédia, ktorú som videla. A v nej všetko – odpovede na moje záhady, zaujímavosti, informácie, slová, ktorým som nerozumela. Takmer som zabudla, že je tam aj ona. Keď som si to uvedomila, stále tam sedela a jej oči sa tak zvláštne na mňa usmievali. V tom momente som zabudla, že ešte ráno som chcela byť „čistokrvnou“ Cigánkou so všetkým, čo k tomu patrí…
Nasledujúce roky som mala dve mamky. Jedna ma naučila rozumieť svojmu cigánskemu ja a veriť v dobro ľudí. Druhá mi dala čistú slovenčinu, nástroj, ktorý mi pomáhal postupne vchádzať do sveta Gadžov. Tú prvú som bezvýhradne ľúbila, tú druhú som neskutočne obdivovala.
Potom prišla tretia – pani z knižnice. Gadžovka. Teta Knižná, ktorá ma naučila knihy nielen čítať, ale im aj rozumieť a vedieť o nich diskutovať. Tá tretia mama spolu s „mojou“ Lenkou, spolužiačkou z gympla, mali nado mnou zvláštnu moc – boli neskôr jediné, na ktorých názore a kamarátstve mi skutočne záležalo…
Sokratov inštitút, ktorý 2. doplnené vydanie knižky Cigánka vydal, aktuálne spustil prihlasovanie na vzdelávacie workshopy pre ľudí, ktorí majú chuť meniť svoje okolie a spoločnosť k lepšiemu. Aktuálnu ponuku nájdete na stránke inštitútu.
Loading...
