Prečítajte si ukážku z knižky Janette Motlovej Cigánka

Janette Motlová bojovala ako dieťa s množstvom predsudkov a svoje miesto nachádzala len pomaly.

Na Sóde sme si pre vás okrem rozhovoru s Janette Motlovou pripravili aj ukážku z 2. upraveného vydania jej autobiografickej knižky Cigánka, ktoré vyšlo v Sokratovom inštitúte

Žiletka

Bola som iná. Teda, aspoň všetci okolo mňa to hovorili. Všade som bola, všetko som videla a Žiletku v Bošáci poznal každý. V štyroch som chodila sama autobusom do škôlky aj zo škôlky, v piatich som nastúpila do školy a o rok neskôr som zistila, že knihy sú pre mňa všetkým, čo mi chýbalo – kamarátmi, čo sa mi vyhýbali, súrodencami, ktorých som dlho-dlho nemala, a aj rodičmi, čo boli stále v robote pri kravách.

Keď som ráno vstávala do školy, oni už boli v maštali, keď som sa vracala, ešte stále boli v maštali. A keď prišli domov, už som spala. Mamka mi stihla akurát tak vypnúť telku, zobrať knihu z rúk a posťažovať sa tatkovi, že raz z toľkého čítania určite osprostiem, zatvoria ma do blázinca alebo minimálne oslepnem.

Takto to bolo dlhé roky. Zvykla som si byť sama. Doma aj v škole. Medzi Cigánčatami som bola čiernou ovcou (aj keď tu by skôr sedelo označenie biela ovca), lebo premýšľam ako Gadžovka, a v škole sa zasa so mnou nekamarátili spolužiaci, lebo som (a aj vyzerám) ako Cigánka.

 

Boli to ťažké detské roky… Snažila som sa napodobňovať tých, ktorých akceptovali. Nahovárala som si, že ak to dobre odkukám, budú akceptovať aj mňa. No darilo sa mi to len u dospelákov. Rýchlo si ma obľúbili a tešili sa z toho, že mi na nekonečné otázky môžu (a aj vedia) odpovedať.

U spolužiakov som sa však veľkej obľúbenosti netešila. Viedli so mnou nekonečné hádky, či mám v tých dlhých vlasoch vši alebo nie. Alebo sa ma snažili donútiť, aby som sa „priznala“, že sa neumývam, a preto som taká tmavá. Moje zapieranie však spôsobilo len to, že tí, čo sedeli v lavici za mnou, neustále sledovali moje vlasy, či v nich nezbadajú voš, a ostatní si teatrálne chodili umývať ruky, vždy keď sa ma náhodou (alebo z donútenia) museli dotknúť. Jasné, že sa našli aj empatické výnimky, čo sa mi individuálne snažili vysvetliť, že tak MUSIA robiť, aby zapadli a neprišli o kamarátov. Chápala som ich – a presvedčila som samu seba, že TÍTO ma určite berú ako kamarátku.

Časom som pochopila, že zatiaľ čo ma jedni vidia ako príliš bielu, pre tých druhých som ešte stále dosť tmavá, aby ma prijali medzi seba. Často som premýšľala nad tým, kde robím chybu a hľadala som možnosť, ako ju napraviť. Z toho „ťažkého“ premýšľania mojej desaťročnej hlávky mi vyšlo, že keby som sa vybielila, bola by som pre gadžovských spolužiakov dosť dobrá na kamarátenie.

A tak som sa rozhodla vybieliť si pokožku zaručenými prostriedkami – pieskom na riad, solvinou, drôtenkou. Keď to nepomáhalo, použila som kombinácie – solvina a drôtenka, soľ a drôtenka, no nič. Bolo to neuveriteľné sklamanie, keď sa mi nepodarilo zblednúť ani len o pol stupňa…

Šla som na to teda opačne, keď sa už nemôžem kamarátiť s Gadžami, musím zapadnúť medzi cigánske decká. Po pár „ťažkých“ premýšľaniach som mala jasnú stratégiu – ak prestanem v škole dostávať jednotky a dvojky, prestanem čítať knihy a budem sa s nimi rozprávať len o tom, čo vedia, mohlo by to zafungovať (mala som síce v pláne dopátrať sa pravdy o tom, ako vznikol svet a porovnať si učebnicu s Bibliou, no vyššie ciele sú vyššie ciele…).

Vydržala som necelé dva týždne. Toľko trvalo učiteľke, kým pochopila, že sa niečo deje. No a potom už stačila len jedna otázka a ja som jej vyklopila všetko. Úplne všetko – o bielení, o spolužiakoch, o rodičoch, ktorí sú ku mne dobrí, ale veľmi mi nerozumejú, o našich Cigánoch a o ich predstave, že som asi nejako čudne postihnutá… Vychrlila som to na ňu všetko a bez prípravy. Takmer jedným dychom. Po celý ten čas som sa ani neodvážila pozrieť jej do tváre. Bála som sa, že tam nájdem znechutenie alebo odpor. Keď som skončila a ona mlčala, nevydržala som to. Predsa som len nesmelo zdvihla hlavu a skoro som prestala dýchať. Jej oči boli plné niečoho zvláštneho – nehy, bolesti, ani neviem, čo to bolo. Usmievala sa. A potom roztvorila náruč a tuho ma objala. Cítila som sa neskutočne šťastná a súčasne ma hrýzlo svedomie. Mala som pocit, akoby som práve nejako ubližovala mamke. No chcela som si to vychutnať. Všetko a hneď. Spytovať si svedomie môžem aj neskôr…

Učiteľka bola prvou Gadžovkou (aspoň čo si pamätám), ktorá sa dotýkala mojich vlasov s nehou. Žiadne povinné každomesačné prehrabávanie vlasov ceruzkou, žiadne skúmanie, či ma mamka pravidelne kúpe… Len príjemné hladkanie. V tej chvíli tam bola iba pre mňa, a tak  som sa odhodlala získať odpoveď na otázku, ktorá trápila moju zvedavosť.

„Súdružka učiteľka, môžem sa na niečo dôležité opýtať?“

„A myslíš si, že ti budem vedieť odpovedať?“

„Určite! Veď vy viete všetko!“

Usmiala sa. „Tak teda šup sem s tou dôležitou otázkou.“

Zaváhala som. Predsa len, nevedela som, či môžem. Keď som sa na to spýtala mamky, rýchlo sa prežehnala a stíšeným hlasom povedala, že o TOMTO sa nepochybuje, lebo ma TEN HORE potrestá… No moja zvedavosť vyhrala nad strachom: „Fakt sme sa vyliahli z opice a nie sme od Boha?“

Najskôr sa jej rozšírili zreničky, akoby neverila tomu, na čo sa jej pýtam, a potom sa rozosmiala: „Vyliahli? Janettka, ľudia sa neliahnu, ale rodia. A z opice sa vyvinuli!“

Potom ma nechala chvíľku čakať a doniesla knihu. Veľkú knihu s množstvom obrázkov. Bola to prvá encyklopédia, ktorú som videla. A v nej všetko – odpovede na moje záhady, zaujímavosti, informácie, slová, ktorým som nerozumela. Takmer som zabudla, že je tam aj ona. Keď som si to uvedomila, stále tam sedela a jej oči sa tak zvláštne na mňa usmievali. V tom momente som zabudla, že ešte ráno som chcela byť „čistokrvnou“ Cigánkou so všetkým, čo k tomu patrí…

Nasledujúce roky som mala dve mamky. Jedna ma naučila rozumieť svojmu cigánskemu ja a veriť v dobro ľudí. Druhá mi dala čistú slovenčinu, nástroj, ktorý mi pomáhal postupne vchádzať do sveta Gadžov. Tú prvú som bezvýhradne ľúbila, tú druhú som neskutočne obdivovala.

Potom prišla tretia – pani z knižnice. Gadžovka. Teta Knižná, ktorá ma naučila knihy nielen čítať, ale im aj rozumieť a vedieť o nich diskutovať. Tá tretia mama spolu s „mojou“ Lenkou, spolužiačkou z gympla, mali nado mnou zvláštnu moc – boli neskôr jediné, na ktorých názore a kamarátstve mi skutočne záležalo…

Sokratov inštitút, ktorý 2. doplnené vydanie knižky Cigánka vydal, aktuálne spustil prihlasovanie na vzdelávacie workshopy pre ľudí, ktorí majú chuť meniť svoje okolie a spoločnosť k lepšiemu. Aktuálnu ponuku nájdete na stránke inštitútu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Janette Motlová: Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali

„Ľudia v centre Bratislavy na mňa bežne hovoria cudzími jazykmi, nečakajú, že som Rómka a to je smutné," hovorí autorka autobiografie Cigánka.

Autobiografická kniha Cigánka jej pomohla ujasniť si, kam naozaj patrí. Lektorka a odborníčka v oblasti vzdelávania Janette Motlová nám porozprávala o predsudkoch v spoločnosti, strachu, sile emócií, ale aj o tom, prečo sa jej v detstve zapáčil gadžovský svet.

Janette sa angažuje nielen vo vlastnej organizácii Eduma, ale aj ako jedna z lektoriek Sokratovho inštitútu, ktorý sa rozhodol vydať druhé rozšírené vydanie jej autobiografického románu o živote Rómky na Slovensku. Partnerom inštitútu ej aj Férová Nadácia O2.

Chcete o Janette a jej živote vedieť viac? Prečítajte si aj úryvok z jej knižky Cigánka.

Pred pár týždňami vyšlo 2. rozšírené vydanie vašej knižky Cigánka. Aké zmeny v porovnaní s vydaním z roku 2012 v ňom nájdeme?

Urobila som viacero zmien. Zrazu som mala pocit, že to inak cítim, inak vidím a že som zase o niečo dozrela. Menila som aj epilóg a doplnila som kľúčové momenty posledných rokov. Pôvodný epilóg som končila tým, že som po 20 rokoch tehotná. Teraz má ten fazuliačik, vlastne tá fazuľka, 5 rokov. Je to niečo iné, veľké, má to tvár, hlas, smiech a je to časť môjho ja.

Cieľom vašej knihy je, aby gadžovský svet pochopil, že môže človeku ublížiť aj ho potešiť, a aby si ľudia uvedomili, akú majú silu. Myslíte si, že kniha splnila svoj účel?

Som optimistka a vidím, že tie veci sa dejú, aj keď nie tak rýchlo, ako by som chcela. Vidím to, keď hľadám pomoc pre nejakých ľudí, keď ľudia napíšu, pomôžu mi a nepýtajú sa, kde som peniaze použila. To považujem za veľkú dôveru. Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali, a asi sa menej bojíme.

Na druhej strane vidím veľkú priepasť medzi gadžami, ktorí chcú, a medzi extrémistami. Racionálne si povieme, že sa ich nemáme prečo báť, ale potom si človek spomenie na predhitlerovské a hitlerovské obdobie. Tí ľudia si tiež povedali, že sa nemajú čoho báť, veď predsa ľudia nie sú takí hlúpi, že by niečo také pripustili, no deje sa to aj u nás. Nemám strach o seba, ale o deti. Bojím sa, že raz budú smutné z toho, že sa narodili práve Cigánke.

„Ľudia v centre Bratislavy na mňa bežne hovoria cudzími jazykmi, nečakajú, že som Rómka a to je smutné.”

Keď ste sa pred rokmi presťahovali do Bratislavy, bola to pre vás veľká zmena? Ako ste to vnímali, sprevádzal vás strach?

Nebála som sa. Mne sa tu žije ľahšie, stratím sa tu. Vyjdem do centra a ľudia na mňa spustia po anglicky, po francúzsky či po nemecky. Nečakajú, že som Romáčka a to je smutné. Prednedávnom mi niekto povedal, že slušní Rómovia ľuďom neprekážajú. A ja hovorím: „Ako ja viem, že je niekto slušný Róm, keď ho hneď považujem za niekoho zo zahraničia? Veď ani nedám šancu myslieť na neho ako na slušného Róma.“

Prečo na mňa idú po anglicky, prečo nie po slovensky a nepovedia si, veď toto je slušná Rómka, ale rovno si myslia, že som zo zahraničia. Keď im poviem, že môžu rozprávať po slovensky, reagujú prekvapene, že tak pekne rozprávam po slovensky.

V knihe píšete aj o tom, že ste veľmi rada, že ste sa naučili po slovensky. Myslíte si, že aj dnešným mladým Rómom jazyk otvorí dvere?

Skúsim to povedať tak, aby som nebola skeptická. Máločo z toho rómskeho je akceptované v majorite. To rómske sa v majorite nenosí, ľudia to nechcú, považujú to priam za niečo zlé. Síce som sa naučila po slovensky, ale neviem rozprávať po rómsky. Simultánne prekladám z rómčiny do slovenčiny, ale neviem prekladať zo slovenčiny do rómčiny.

Neviem svoje deti naučiť rómčinu, lebo sama ju poriadne neviem. Viem im preložiť všetky pesničky, články v novinách, časopisoch, rozprávky, ale neviem ich naučiť po rómsky.

Čiže u vás doma rómčina už nie vôbec aktívna?

Nie a ani nebude. Moje deti myslia v slovenčine a slovenčina je ich materinský jazyk. Aj ja myslím v slovenčine, no moja mama v rómčine. Myslieť v slovenčine a rómčine je diametrálne odlišné. V rómčine nám chýbajú niektoré slová, niektoré majú odlišné významy, je tu iný spôsob, ako nazeráme na svet. Slovenčina má viac slov.

Moja mamka hovorí: „Vieš, gadžovci majú toľko slov, ktoré sú zbytočné. Používajú ich veľa, a pritom sa to dá tak jednoducho povedať.“ Asi som za slovenčinu rada, ale nie je to o tom, že si myslím, že iba slovenčinu potrebujem k životu.

„V rómčine nám chýbajú niektoré slová, niektoré majú odlišné významy, je tu iný spôsob, ako nazeráme na svet.“

Tvrdíte o sebe, že už ako dieťa ste viac inklinovali ku gadžovskému svetu. Prečo to tak bolo?

Najskôr to bolo spôsobené tým, že som zrazu mala odpovede na otázky, ktoré mi predtým nikto nevedel dať. Ja som strašne zvedavá, ale myslím si, že aj tie ostatné romácke decká sú strašne zvedavé. Prestávajú sa ale veľmi rýchlo pýtať, lebo tam nie je nikto, kto by im odpovedal. Tým, že ma mamka dala skoro do škôlky, tak som zrazu dostávala odpovede na otázky, prečo je tráva zelená a slnko žlté a prečo nie hnedé alebo zelené, prečo pomaranč vyrastie a čo preto musím urobiť ja.

Zrazu som mala pocit, že tam je niekto, kto mi dokáže odpovedať. Gadžovský svet má viac možností, dovolí človeku rásť. V rómskej komunite nemám kde rásť, lebo čím je komunita izolovanejšia, tým izolovanejšie možnosti má, a ja predsa nemôžem v komunite dostať viac než človek, ktorý v tej komunite vie najviac.

„Gadžovský svet má viac možností, dovolí človeku rásť. V rómskej komunite nemám kde rásť, lebo čím je komunita izolovanejšia, tým izolovanejšie možnosti má.“

V knihe spomínate, že v živote vás najviac inšpirovala vaša prvá pani učiteľka. Myslíte si, že by ste boli tam, kde ste, aj bez jej vplyvu?

Neviem povedať, kde by som bola keby. Môžem povedať, že by som tu asi nesedela a možno by do môjho života prišiel iný človek. Verím, že veci sa nedejú len tak, že náhody nie sú, že ono to síce vyzerá ako náhoda, ale má to konkrétny cieľ, prečo nám daná osoba prišla do života. V tomto som fatalistka, tu sa moje románske gény nezaprú (smiech).

Je to žena, ktorá mi dala schopnosť veriť v to, že keď budem veľa čítať, budem múdrejšia. Uspokojila moju chuť po uznaní, dávala mi pocit, že môžem byť úspešná a to som veľmi potrebovala. Neskĺzla som vďaka nej po pocite úspechu niekde inde.

Ten pocit úspechu zrazu nebol o tom, že si nájdem frajera a budeme spolu chodiť. Je smutné, keď niektoré deti zažívajú pocit úspechu po prvýkrát až vtedy, keď majú vzťah, lebo sú po prvýkrát úspešné a niekto ich chce preto, že sú to ony. Ja som našla ten pocit úspechu v tom, že som verila, ako rastiem každou knihou.

„Je smutné, keď niektoré deti zažívajú pocit úspechu po prvýkrát až vtedy, keď majú vzťah, lebo sú po prvýkrát úspešné a niekto ich chce preto, že sú to ony.“

Boli ste veľmi samostatné dieťa, sama ste chodili do škôlky a v 6 rokoch ste objavili svet kníh. Pamätáte si na ten zlomový moment?

Bola to kniha Slniečko na motúze od Eleny Čepčekovej. Dostali ju všetci okrem mňa a to ma nahnevalo. Veľmi som si ju chcela prečítať a bolo mi ľúto, že ju dostali decká, ktoré ju odložili do lavice.

Po istom čase som vypozorovala jednu, ktorá nemala majiteľa. Požičiavala som si ju každý deň a každý deň som ju tam vracala, až som zistila, že nikomu nechýba. Tak som ju tam raz nevrátila, vlastne som ju sprosto ukradla (smiech). Postupne som začala čítať viac a viac, začala som si knihy zapisovať, a keď som mala 15 rokov, zistila som, že ich je 575.

Stále čítate veľa?

Chcela by som, no nevládzem, viac počúvam. Pri knihách som vždy relaxovala a teraz na to nie je kapacita. Otvorím knihu a môj mozog na mňa hovorí: „Neblázni, stará si, unavená si, zatvor to, aj tak zaspíš po 2 stranách.“ (smiech)

Zo začiatku som na seba bola nahnevaná, veď aj ja potrebujem duševnú potravu, nie? Skúsila som preto audioknihy a užívam si to. Je to veľmi dobrý spôsob relaxu.

Ako dieťa ste trávili čas väčšinou sama. V knihe píšete, že svet gadžov vás nevedel prijať a že Rómovia vás odsudzovali pre vaše názory. Ako to vnímate dnes?

Cigánkou sa mi to ujasnilo. Knihu som začala písať s tým, že ak by sa ma niekto spýtal, kto som, tak mu poviem, že Janette u gadžov je takáto a u Rómov takáto. Keď som dopísala Cigánku, uvedomila som si, že som našla samu seba. Že síce som ju písala preto, aby pochopili iní ľudia, ale najviac som pomohla sebe. Doteraz si pamätám ten pocit, keď som ju dopísala. Pozerala som na epilóg a zrazu som jasne vedela, kto som a ktorá časť môjho ja je romácka a ktorá gadžovská.

Pracujete v organizácii Eduma aj ako lektorka Sokratovho inštitútu a venujete sa emocionálnemu vzdelávaniu, učeniu a storytellingu. Čo všetko si pod tým máme predstaviť?

Učíme ľudí, že za každým človekom je príbeh, a ak chcú ľuďom skutočne rozumieť, potrebujú ich počúvať. Ale nie tak, že počúvam a v hlave mi ide úplne iný film, ale človeka naozaj počúvať a premýšľať nad ním. Pracujeme s emóciami a ľuďom vysvetľujeme, že emócie sú súčasťou každého človeka.

Keď sa nenaučíme pracovať so svojimi emóciami a s tým, čo cítime, tak sa nemáme z čoho učiť. Učíme ľudí, ako emócie odovzdať, ako o nich rozprávať a súčasne cez ne pochopiť, čo sa to s nami deje – prečo máme k niekomu prítulnejší vzťah a k inému menej, prečo nám je niekto menej sympatický alebo prečo niekoho odmietame. Dôležité je, že keď emócie začneme spracovávať a uvedomovať si ich, tak nás vždy dovedú k nejakému poznaniu.

Zaujalo vás Janettino rozprávanie a radi by ste o jej živote vedeli viac? Prečítajte si úryvok z jej knižky Cigánka.

Janette Motlová

Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V minulosti pôsobila aj na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity a neskôr ako manažérka v Iuvente – Slovenskom inštitúte mládeže. Dnes vedie neziskovú organizáciu Eduma a pracuje ako lektorka v Sokratovom inštitúte. O svojom životnom príbehu napísala knihu Cigánka, ktorá tento rok vyšla v 2. rozšírenom vydaní.

 


Vydavateľka komiksov o Nežnej revolúcii: Nemôžeme si dovoliť mlčať o minulosti

Aby priblížila udalosti Novembra 89 mladým ľuďom, pustila sa do vydania komiksovej série Nežný komiks.

Jana H. Hoffstädter založila malé vydavateľstvo, v ktorom vydáva knihy pre deti a mladých ľudí. Spracúva aj témy, o ktorých sa často nedokážu rozprávať ani dospelí. Porozprávali sme sa s ňou, prečo sa rozhodla vydať sériu komiksov Nežný komiks, ktorých vydanie podporila aj spoločnosť O2.

Sympatická vydavateľka nám prezradila, ako tento projekt vznikal aj ako si ona spomína na novembrové udalosti.

Prečo je potrebné hovoriť o Nežnej revolúcii? Opýtali sme sa autorov Nežného komiksu, ktorý chce November 89 priblížiť mladým ľuďom.

V rámci tvojho vydavateľstva vznikajú aj knižky o zložitých témach ako smrť, cesta na svet, tolerancia k inakosti a teraz aj Nežná revolúcia. Prečo si sa pustila práve do týchto tém?

Nie je to môj špecifický zámer, témy ku mne jednoducho prichádzajú samy. Sú to pre mňa úplne prirodzené veci, o ktorých sa chcem baviť pravdivo, ale zároveň citlivým jazykom. Hnevá ma, keď to ľudia nerobia. Knižka je jednou z možností, ako otvoriť diskusiu aj o zložitejších témach.

Od malička som sa točila okolo knižiek, a tak pre mňa bolo prirodzené, že som ich postupne začala prekladať, písať a neskôr aj vydávať.

Ako prvú som preložila knižku Tri životy Maxi, ktorá je mojou srdcovkou z detstva. Venuje sa téme identity, a keď som bola dieťa, veľmi ma zasiahla. Moja autorská knižka Cesta na svet zase vznikla, keď sa ma začal môj syn vypytovať, ako sa narodil. Hľadali sme niečo, čím by sme si pri odpovedaní na jeho otázky pomohli, no na trhu nebola žiadna kniha, ktorá by sa nám páčila.

Ďalšia knižka Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? vznikla z mojej vlastnej zvedavosti. Chcela som vedieť viac o tom, ako s deťmi hovoriť o inakosti a o rozmanitosti. Kamarátka ma poslala za odborníčkou, ktorá sa tejto téme vedecky venuje. Po dlhom rozhovore so Soňou Lutherovou sme sa dohodli, že ona napíše knihu a ja ju vydám.

„Knižka je jednou z možností, ako otvoriť diskusiu aj o zložitejších témach.“

Motivácie na robenie kníh sú teda rôzne, ale v popredí vždy stojí túžba vydať pekné knižky, ktoré by mali ľudí baviť.

Ako vznikol nápad vydať sériu kníh o Nežnej revolúcii?

Zaujíma ma spoločenská situácia. Mám dieťa a chcem, aby žilo v dobrej spoločnosti. Ak k tomu viem prispieť tým, že budem vydávať knihy, tak idem do toho.

Donedávna som učila nemčinu a mávala som v skupinách aj mladých ľudí. Keď som sa s nimi rozprávala o roku 1989, vyšlo najavo, že sú medzi nimi aj takí, ktorí o Novembri 89 vedia len veľmi málo alebo nič. Súčasnosť nie je až taká krásna, aby sme si mohli dovoliť mlčať o minulosti.

Určitá symbolika sa pre mňa ukrýva v tom, že na najväčšom proteste po smrti novinára Jána Kuciaka mal môj syn 9 rokov a ja 37. V čase Nežnej revolúcie som mala 9 rokov ja a 37 moja mama, a tiež ma zobrala na námestie.

Vzadu na predsádke prvého komiksu o Novembri 89 je text Aby sa nezabudlo. Zdá sa mi, že je to naozaj veľmi dôležité. Možno to znie ako klišé, ako nuda, ale pre spoločnosť je dôležité, aby spomienka zostala, pretože história sa vždy nejakým spôsobom opakuje.

Prečo by si sa nechcela vrátiť do obdobia pred Nežnou revolúciou?

Viem, že pred 30 rokmi nemali moji rodičia príležitosť slobodne cestovať, nemohli hovoriť nahlas, čo si myslia, nemali dostatok pravdivých informácií, boli neustále v strehu. Mňa sa to ako dieťa na prvý pohľad nedotklo, žila som v obyčajnej rodine, rodičia nás chránili, ale chtiac-nechtiac sme v tom vyrástli.

„Je toho veľa, prečo by som nechcela na Slovensko spred 30 rokov vrátiť ani ako dieťa a už vôbec nie ako dospelá.“

Moji rodičia boli režimom ovplyvnení napriek tomu, že mu nikdy nepodľahli. A to sa odrážalo aj na ich výchove. Viem to však povedať až spätne. Vidím, že generácia tzv. Husákových detí (deti narodené v rokoch 1970 až 1985, pozn. red.) si toho so sebou nesie dosť. Ja teda určite. Je toho veľa, prečo by som sa nechcela na Slovensko spred 30 rokov vrátiť ani ako dieťa a už vôbec nie ako dospelá.

Ako si pamätáš Nežnú revolúciu?

Nežnú revolúciu si pamätám celkom živo, chodili sme na námestia i na vášnivé stretnutia mojich rodičov s kamarátmi. Ešte lepšie si však pamätám na čas po revolúcii, keď som v druhej polovici 90. rokov začala chodiť do školy do Rakúska. Rakúšania práve vstúpili do Európskej únie a nám sa o nej ešte ani nesnívalo. Na hraniciach boli stále tvrdé kontroly, nebolo to nič príjemné. Do autobusu napríklad púšťali policajného psa, brávali nám tašky a hrabali sa v nich.

Pamätám si scénu, ako mladý colník držal v gumených rukaviciach moju lyžičku na jogurt. Pozorne si ju prezeral a ja som pritom len chcela ísť do školy. Pýtala som sa samej seba, prečo musím zažívať takúto tieseň napriek tomu, že už žijem v slobodnom svete. Ten pocit vo mne zostal a je jedným z dôvodov, prečo vydávam knihy o tomto období.

Pre koho sú knihy zo série Nežný komiks určené?

Prvou skupinou, ktorú chceme osloviť, sú mladí ľudia. Neviem sa do nich úplne vžiť a predstaviť si, aké to je, keď môžeš všetko. Neviem, či si prostredníctvom týchto kníh dokážu navodiť pocit neslobody a predstaviť si, že sú niekde zavretí, nemôžu vycestovať a ich blízki miznú za hranice, ale túžim po tom, aby sa o tom rozprávali.

Keď si mladí ľudia prečítajú naše knižky, nedozvedia sa o Nežnej revolúcii všetko. Verím však, že sa vnoria do témy, aby sa o nej potom mohli rozprávať s dospelými. Už máme otestované, že to naozaj funguje.

Druhou skupinou sú ich rodičia a starí rodičia, ktorí udalosti prežili na vlastnej koži. Príbehy by mohli baviť aj dospelých, môžu si zaspomínať a sami prísť s témou na rozhovor.

Prečo majú knihy komiksovú formu? 

Od začiatku som chcela vydávať aj komiksy. Hoci na Slovensku komiks nemá silnú tradíciu, postupne sa rozbieha aj u nás. Je to pekná forma, ako sprostredkovať rôzne témy a príbehy, obzvlášť mladým ľuďom.

Komiks je médium výborné na vyrozprávanie historických udalostí alebo životov osobností. Obrázok dokonale sprostredkuje atmosféru, samotného textu je menej, vďaka čomu čitateľ dokáže rýchlo nasať informácie.

Ako séria vznikala?

O projekte som sa najskôr začala rozprávať s kamarátmi. Rozmýšľala som, koho osloviť a ako to celé urobiť. Na začiatku sme plánovali urobiť jednu hrubú komiksovú knihu, no potom sme prišli na to, že by bola škoda, keby sme neporozprávali viac príbehov.

„Neviem, či si mladí ľudia prostredníctvom týchto kníh dokážu navodiť pocit neslobody a predstaviť si že nemôžu vycestovať a ich blízki miznú za hranice, ale túžim po tom, aby sa o tom rozprávali.“

Štyri komiksové knižky, to je osem autorov, kopa ďalších spolupracovníkov a obrovské množstvo práce. Takýto projekt má veľký rozpočet a bez našich partnerov, ktorí nás podporili, by sme komiksy nedokázali vydať.

Spoločnosť O2 vložila dôveru do projektu ako prvá. Dlhodobo podporuje hodnoty slobody a demokracie a o Novembri 89 šíri povedomie už niekoľko rokov. Evidovala som ich aktivity a naše spojenie mi prišlo úplne prirodzené.

Postupne sme začali oslovovať píšucich autorov, najväčšia otázka však bola, kto bude jednotlivé príbehy kresliť. Výborných ilustrátorov je na Slovensku veľa, no nie každý dokáže nakresliť komiks.

Je to naozaj veľmi veľa práce. Každý náš komiks má 32 strán, na každej strane je niekoľko políčok a každé políčko predstavuje samostatnú ilustráciu. Ilustrátor, resp. kreslič tiež musí vedieť rozmýšľať vo filmovom formáte. V komikse totiž výborne fungujú časové skratky, posuny do minulosti. Tento formát preto často robia animátori alebo ľudia, ktorí sa mu vyslovene venujú.

Postupne sme našli štyroch slovenských komiksových ilustrátorov a spárovali sme ich s autormi textu. Jednotlivé autorské dvojice nám následne poslali návrhy príbehov a dramaturg Ján Púček s nimi ďalej pracoval, aby celá séria dobre fungovala. Autori potom rozpracovali návrhy do podrobných scenárov, ktoré vyzerajú takmer ako filmové, a začali tvoriť.

Vonku je zatiaľ prvý komiks Čierna oslava, ďalšie dva komiksy vyjdú koncom októbra. Knižky sú naozaj veľmi pekne spracované. Podľa čoho ste zvolili formát a celkový dizajn?

Formát vychádza z klasického amerického a francúzskeho albumového komiksu. Pôvodne sme chceli urobiť zošitovú sériu. Keďže však máme výpravnú produkciu a chceme predstaviť aj našich autorov, rozhodli sme sa, že si projekt zaslúži patričnú formu – tvrdé dosky, kvalitný papier. Prvá kniha zo série Nežný komiks Čierna oslava však napokon bude mať aj zošitovú verziu, pretože je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Denníka N.

O čom presne je Čierna oslava?

V Čiernej oslave je najviac faktov o Nežnej revolúcii. Príbeh je veľmi civilný a inšpirovaný reálnymi udalosťami. Odohráva sa na pozadí málo známej bratislavskej demonštrácie zo 16. novembra 1989. Atmosféra toho obdobia je vykreslená na motívy hľadania vlastnej identity, rebélie voči rodičom a príslušnosti k subkultúre. A je tam aj láska.

Autorom príbehu je Michal Hvorecký, ktorý si Nežnú revolúciu dobre pamätá, mal vtedy 13 rokov. Sám sa v tom čase často pohyboval neďaleko vtedajšieho Mierového námestia (dnešné Hodžovo námestie), kde sa spomínaný pochod začal, a bol fanúšikom skupiny Depeche Mode, ktorú si obľúbili aj postavy komiksu.

Na aké knihy sa ešte môžeme tešiť v rámci tejto série?

Príbeh ďalšej knihy sa bude odohrávať v Martine, na sídlisku v jednej bežnej rodine, a tak trochu aj v martinskom divadle. Tretí komiks sa svojím príbehom vracia späť do Bratislavy, keď sa 22. novembra 1989 konala prvá masová demonštrácia. Obsahuje surreálne prvky a dotýka sa témy samizdatu.

Posledná kniha v rámci série bude tak trochu horor, ktorý sa odohráva na dedine. Je o emigrácii – o deťoch, ktoré počas komunizmu zo dňa na deň zmizli a ich spolužiaci sa nedozvedeli, kam sa podeli.

„Vydávanie kníh je alchýmia. Neviem odhadnúť, dokedy to vydržím ťahať, ale verím, že to postavím tak, aby to bolo čo najdlhšie. Pozitívne je, že už teraz tu po nás zostane pár krásnych kníh.“

Všetky príbehy spája časové obdobie okolo Nežnej revolúcie. Keďže na seba priamo nenadväzujú, budú sa dať čítať v ľubovoľnom poradí. Na konci každého príbehu sa rovnako ako v prípade Čiernej oslavy bude nachádzať jednostranové zhrnutie s informáciami o reálnych udalostiach, ktoré sa v danej knihe spomínajú.

Aká je práca vydavateľa kníh na Slovensku?

Pre mňa veľmi inšpirujúca. Baví ma pracovať s ilustrátormi, autormi, prekladateľmi, editormi či dizajnérmi. Sú to všetko ľudia zo sveta, ktorý sa mi páči. Prácu s textom milujem, kresliť ani dizajnovať však neviem, tak sa tým aspoň obklopujem.

Zároveň musím dodať, že prevádzkovať vydavateľstvo je finančne veľmi náročné. Ešte som nezarobila žiadne peniaze. Všetky hneď použijem na produkciu ďalších kníh a mám aj pôžičku. Milujem tvoriť knihy, ale tá neistota, ako čo dopadne, nie je vždy ľahká. Vydávanie kníh je alchýmia. Neviem odhadnúť, dokedy to vydržím ťahať, ale verím, že to postavím tak, aby to bolo čo najdlhšie. Pozitívne je, že už teraz tu po nás zostane pár krásnych kníh.

Tento vydavateľský počin mohla podporiť aj verejnosť. Ako?

V crowdfundingovej kampani mohli záujemcovia pomôcť komiksom tak, že si ich objednali po jednom alebo aj všetky naraz v limitovanej edícii.

Hoci sú knihy na slovenské pomery dosť drahé, ich cena je na hrane toho, aby to ekonomicky dávalo zmysel. Slovenský trh je malý, svet komiksov málo známy, preto ďakujem našim partnerom za dôveru, ktorú vložili do tohto projektu.

Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.

Jana H. Hoffstädter

Vo svojom malom vydavateľstve E.J. Publishing spolupracuje so slovenskými autormi, s ilustrátormi a s grafickými dizajnérmi a jej ambíciou je vydávať knihy, ktoré sú krásne navonok aj zvnútra. V súčasnosti pracuje na sérii komiksových knižiek Nežný komiks, ktoré opisujú udalosti Novembra 89. Partnerom série je aj spoločnosť O2 Slovensko. V predaji je v súčasnosti prvá knižka Čierna oslava, k výročiu Nežnej revolúcie vyjdú aj zvyšné tri tituly.


O2: Slovensko pred rokom 89 je krajina, kam sa nechceme nikdy vrátiť

Čítaj viac

Čo ste robili v Novembri 89? A čo robil váš sused?

Čítaj viac