Janette Motlová: Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali

„Ľudia v centre Bratislavy na mňa bežne hovoria cudzími jazykmi, nečakajú, že som Rómka a to je smutné," hovorí autorka autobiografie Cigánka.

Autobiografická kniha Cigánka jej pomohla ujasniť si, kam naozaj patrí. Lektorka a odborníčka v oblasti vzdelávania Janette Motlová nám porozprávala o predsudkoch v spoločnosti, strachu, sile emócií, ale aj o tom, prečo sa jej v detstve zapáčil gadžovský svet.

Janette sa angažuje nielen vo vlastnej organizácii Eduma, ale aj ako jedna z lektoriek Sokratovho inštitútu, ktorý sa rozhodol vydať druhé rozšírené vydanie jej autobiografického románu o živote Rómky na Slovensku. Partnerom inštitútu ej aj Férová Nadácia O2.

Chcete o Janette a jej živote vedieť viac? Prečítajte si aj úryvok z jej knižky Cigánka.

Pred pár týždňami vyšlo 2. rozšírené vydanie vašej knižky Cigánka. Aké zmeny v porovnaní s vydaním z roku 2012 v ňom nájdeme?

Urobila som viacero zmien. Zrazu som mala pocit, že to inak cítim, inak vidím a že som zase o niečo dozrela. Menila som aj epilóg a doplnila som kľúčové momenty posledných rokov. Pôvodný epilóg som končila tým, že som po 20 rokoch tehotná. Teraz má ten fazuliačik, vlastne tá fazuľka, 5 rokov. Je to niečo iné, veľké, má to tvár, hlas, smiech a je to časť môjho ja.

Cieľom vašej knihy je, aby gadžovský svet pochopil, že môže človeku ublížiť aj ho potešiť, a aby si ľudia uvedomili, akú majú silu. Myslíte si, že kniha splnila svoj účel?

Som optimistka a vidím, že tie veci sa dejú, aj keď nie tak rýchlo, ako by som chcela. Vidím to, keď hľadám pomoc pre nejakých ľudí, keď ľudia napíšu, pomôžu mi a nepýtajú sa, kde som peniaze použila. To považujem za veľkú dôveru. Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali, a asi sa menej bojíme.

Na druhej strane vidím veľkú priepasť medzi gadžami, ktorí chcú, a medzi extrémistami. Racionálne si povieme, že sa ich nemáme prečo báť, ale potom si človek spomenie na predhitlerovské a hitlerovské obdobie. Tí ľudia si tiež povedali, že sa nemajú čoho báť, veď predsa ľudia nie sú takí hlúpi, že by niečo také pripustili, no deje sa to aj u nás. Nemám strach o seba, ale o deti. Bojím sa, že raz budú smutné z toho, že sa narodili práve Cigánke.

„Ľudia v centre Bratislavy na mňa bežne hovoria cudzími jazykmi, nečakajú, že som Rómka a to je smutné.”

Keď ste sa pred rokmi presťahovali do Bratislavy, bola to pre vás veľká zmena? Ako ste to vnímali, sprevádzal vás strach?

Nebála som sa. Mne sa tu žije ľahšie, stratím sa tu. Vyjdem do centra a ľudia na mňa spustia po anglicky, po francúzsky či po nemecky. Nečakajú, že som Romáčka a to je smutné. Prednedávnom mi niekto povedal, že slušní Rómovia ľuďom neprekážajú. A ja hovorím: „Ako ja viem, že je niekto slušný Róm, keď ho hneď považujem za niekoho zo zahraničia? Veď ani nedám šancu myslieť na neho ako na slušného Róma.“

Prečo na mňa idú po anglicky, prečo nie po slovensky a nepovedia si, veď toto je slušná Rómka, ale rovno si myslia, že som zo zahraničia. Keď im poviem, že môžu rozprávať po slovensky, reagujú prekvapene, že tak pekne rozprávam po slovensky.

V knihe píšete aj o tom, že ste veľmi rada, že ste sa naučili po slovensky. Myslíte si, že aj dnešným mladým Rómom jazyk otvorí dvere?

Skúsim to povedať tak, aby som nebola skeptická. Máločo z toho rómskeho je akceptované v majorite. To rómske sa v majorite nenosí, ľudia to nechcú, považujú to priam za niečo zlé. Síce som sa naučila po slovensky, ale neviem rozprávať po rómsky. Simultánne prekladám z rómčiny do slovenčiny, ale neviem prekladať zo slovenčiny do rómčiny.

Neviem svoje deti naučiť rómčinu, lebo sama ju poriadne neviem. Viem im preložiť všetky pesničky, články v novinách, časopisoch, rozprávky, ale neviem ich naučiť po rómsky.

Čiže u vás doma rómčina už nie vôbec aktívna?

Nie a ani nebude. Moje deti myslia v slovenčine a slovenčina je ich materinský jazyk. Aj ja myslím v slovenčine, no moja mama v rómčine. Myslieť v slovenčine a rómčine je diametrálne odlišné. V rómčine nám chýbajú niektoré slová, niektoré majú odlišné významy, je tu iný spôsob, ako nazeráme na svet. Slovenčina má viac slov.

Moja mamka hovorí: „Vieš, gadžovci majú toľko slov, ktoré sú zbytočné. Používajú ich veľa, a pritom sa to dá tak jednoducho povedať.“ Asi som za slovenčinu rada, ale nie je to o tom, že si myslím, že iba slovenčinu potrebujem k životu.

„V rómčine nám chýbajú niektoré slová, niektoré majú odlišné významy, je tu iný spôsob, ako nazeráme na svet.“

Tvrdíte o sebe, že už ako dieťa ste viac inklinovali ku gadžovskému svetu. Prečo to tak bolo?

Najskôr to bolo spôsobené tým, že som zrazu mala odpovede na otázky, ktoré mi predtým nikto nevedel dať. Ja som strašne zvedavá, ale myslím si, že aj tie ostatné romácke decká sú strašne zvedavé. Prestávajú sa ale veľmi rýchlo pýtať, lebo tam nie je nikto, kto by im odpovedal. Tým, že ma mamka dala skoro do škôlky, tak som zrazu dostávala odpovede na otázky, prečo je tráva zelená a slnko žlté a prečo nie hnedé alebo zelené, prečo pomaranč vyrastie a čo preto musím urobiť ja.

Zrazu som mala pocit, že tam je niekto, kto mi dokáže odpovedať. Gadžovský svet má viac možností, dovolí človeku rásť. V rómskej komunite nemám kde rásť, lebo čím je komunita izolovanejšia, tým izolovanejšie možnosti má, a ja predsa nemôžem v komunite dostať viac než človek, ktorý v tej komunite vie najviac.

„Gadžovský svet má viac možností, dovolí človeku rásť. V rómskej komunite nemám kde rásť, lebo čím je komunita izolovanejšia, tým izolovanejšie možnosti má.“

V knihe spomínate, že v živote vás najviac inšpirovala vaša prvá pani učiteľka. Myslíte si, že by ste boli tam, kde ste, aj bez jej vplyvu?

Neviem povedať, kde by som bola keby. Môžem povedať, že by som tu asi nesedela a možno by do môjho života prišiel iný človek. Verím, že veci sa nedejú len tak, že náhody nie sú, že ono to síce vyzerá ako náhoda, ale má to konkrétny cieľ, prečo nám daná osoba prišla do života. V tomto som fatalistka, tu sa moje románske gény nezaprú (smiech).

Je to žena, ktorá mi dala schopnosť veriť v to, že keď budem veľa čítať, budem múdrejšia. Uspokojila moju chuť po uznaní, dávala mi pocit, že môžem byť úspešná a to som veľmi potrebovala. Neskĺzla som vďaka nej po pocite úspechu niekde inde.

Ten pocit úspechu zrazu nebol o tom, že si nájdem frajera a budeme spolu chodiť. Je smutné, keď niektoré deti zažívajú pocit úspechu po prvýkrát až vtedy, keď majú vzťah, lebo sú po prvýkrát úspešné a niekto ich chce preto, že sú to ony. Ja som našla ten pocit úspechu v tom, že som verila, ako rastiem každou knihou.

„Je smutné, keď niektoré deti zažívajú pocit úspechu po prvýkrát až vtedy, keď majú vzťah, lebo sú po prvýkrát úspešné a niekto ich chce preto, že sú to ony.“

Boli ste veľmi samostatné dieťa, sama ste chodili do škôlky a v 6 rokoch ste objavili svet kníh. Pamätáte si na ten zlomový moment?

Bola to kniha Slniečko na motúze od Eleny Čepčekovej. Dostali ju všetci okrem mňa a to ma nahnevalo. Veľmi som si ju chcela prečítať a bolo mi ľúto, že ju dostali decká, ktoré ju odložili do lavice.

Po istom čase som vypozorovala jednu, ktorá nemala majiteľa. Požičiavala som si ju každý deň a každý deň som ju tam vracala, až som zistila, že nikomu nechýba. Tak som ju tam raz nevrátila, vlastne som ju sprosto ukradla (smiech). Postupne som začala čítať viac a viac, začala som si knihy zapisovať, a keď som mala 15 rokov, zistila som, že ich je 575.

Stále čítate veľa?

Chcela by som, no nevládzem, viac počúvam. Pri knihách som vždy relaxovala a teraz na to nie je kapacita. Otvorím knihu a môj mozog na mňa hovorí: „Neblázni, stará si, unavená si, zatvor to, aj tak zaspíš po 2 stranách.“ (smiech)

Zo začiatku som na seba bola nahnevaná, veď aj ja potrebujem duševnú potravu, nie? Skúsila som preto audioknihy a užívam si to. Je to veľmi dobrý spôsob relaxu.

Ako dieťa ste trávili čas väčšinou sama. V knihe píšete, že svet gadžov vás nevedel prijať a že Rómovia vás odsudzovali pre vaše názory. Ako to vnímate dnes?

Cigánkou sa mi to ujasnilo. Knihu som začala písať s tým, že ak by sa ma niekto spýtal, kto som, tak mu poviem, že Janette u gadžov je takáto a u Rómov takáto. Keď som dopísala Cigánku, uvedomila som si, že som našla samu seba. Že síce som ju písala preto, aby pochopili iní ľudia, ale najviac som pomohla sebe. Doteraz si pamätám ten pocit, keď som ju dopísala. Pozerala som na epilóg a zrazu som jasne vedela, kto som a ktorá časť môjho ja je romácka a ktorá gadžovská.

Pracujete v organizácii Eduma aj ako lektorka Sokratovho inštitútu a venujete sa emocionálnemu vzdelávaniu, učeniu a storytellingu. Čo všetko si pod tým máme predstaviť?

Učíme ľudí, že za každým človekom je príbeh, a ak chcú ľuďom skutočne rozumieť, potrebujú ich počúvať. Ale nie tak, že počúvam a v hlave mi ide úplne iný film, ale človeka naozaj počúvať a premýšľať nad ním. Pracujeme s emóciami a ľuďom vysvetľujeme, že emócie sú súčasťou každého človeka.

Keď sa nenaučíme pracovať so svojimi emóciami a s tým, čo cítime, tak sa nemáme z čoho učiť. Učíme ľudí, ako emócie odovzdať, ako o nich rozprávať a súčasne cez ne pochopiť, čo sa to s nami deje – prečo máme k niekomu prítulnejší vzťah a k inému menej, prečo nám je niekto menej sympatický alebo prečo niekoho odmietame. Dôležité je, že keď emócie začneme spracovávať a uvedomovať si ich, tak nás vždy dovedú k nejakému poznaniu.

Zaujalo vás Janettino rozprávanie a radi by ste o jej živote vedeli viac? Prečítajte si úryvok z jej knižky Cigánka.

Janette Motlová

Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V minulosti pôsobila aj na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity a neskôr ako manažérka v Iuvente – Slovenskom inštitúte mládeže. Dnes vedie neziskovú organizáciu Eduma a pracuje ako lektorka v Sokratovom inštitúte. O svojom životnom príbehu napísala knihu Cigánka, ktorá tento rok vyšla v 2. rozšírenom vydaní.

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

10 inšpiratívnych rozhovorov z roku 2018

Vybrali sme pre vás rozhovory za uplynulý rok, ktoré určite stoja za prečítanie. Venujú sa pohybu, vzdelávaniu, motivácii aj lepšej organizácii času.

V Sóde vám pravidelne prinášame množstvo dobrého čítania – inšpiratívne témy, ktoré ukazujú, ako žiť lepšie, predstavujú výnimočných ľudí, originálne projekty aj krásy Slovenska.

V marci tohto roka sme prešli na tzv. víkendové vydania. Tie minimálne dva razy do mesiaca prinášajú sumár článkov, ktoré spája jedna nosná téma. Venovali sme sa napríklad pohybu, radosti či regiónom Slovenska. Špeciálne vydanie sme venovali aj slobode tlačevýročiu Novembra 89.

Pevnou súčasťou Sódy sa stali rozhovory, ktoré predstavujú inšpiratívnych ľudí a stretávajú sa s pozitívnym ohlasom. Preto sme sa v redakcii rozhodli vybrať pre vás desiatku rozhovorov za rok 2018, ktoré podľa nás určite stoja za prečítanie.

Ďakujeme za priazeň v roku 2018 a spolu s O2 vám želáme príjemné čítanie.

Športový lekár Pavel Malovič: Pohyb z vás urobí usmievavého človeka. S uznávaným odborníkom sme sa porozprávali o tom, ako si udržať fyzické i psychické zdravie aj vo vyššom veku.

 

Odborník na time managment Andrej Mikula: Nesnažte sa robiť všetko. S Andrejom Mikulom sme sa pozreli bližšie na to, kde Slováci robia pri organizovaní času chyby a ako postupovať v prípade, ak chce človek do svojho života vniesť systém.

 

Cestovateľ Milan Bardún: Aj keď je Slovensko malé, každý si tu nájde to, čo mu sedí najviac. Ktoré miesta na Slovensku podľa neho stoja za návštevu a ako je s kvalitou služieb sa dozviete v tomto zaujímavom rozhovore.

 

Laci Strike: Treba robiť maximum pre to, aby sme deti posúvali správnym smerom. S tanečníkom a choreografom sme sa porozprávali nielen o jeho začiatkoch, ale aj o skúsenostiach z motivačnej O2 Roadshow Moja story, tvoja story.

 

Detská trénerka Andrea Ballová: Pohyb je rovnako dôležitý ako strava a spánok. Ako priviesť dnešné deti k pohybu a správne ich motivovať? Viac nám prezradila Andrea Ballová, ktorá bola súčasťou 1. ročníka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

 

Daniel Everett: Robte to najlepšie, čo môžete, každý deň. Americký lingvista sa tajomstvu šťastného života priučil u amazonského kmeňa Pirahov. Prečítajte si náš rozhovor a zistite, prečo môže byť ich život pre nás veľkou inšpiráciou.

 

Matej Tóth: Teraz viem, že dokážem v živote prekonávať aj ťažšie prekážky. Vrcholový športovec a zakladateľ O2 Športovej akadémie Mateja Tótha nám v rozhovore povedal o svojej knižke aj o tom, ako dopingová kauza pozitívne ovplyvnila jeho život.

 

Spisovateľ Daniel Hevier: Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia. So svojím projektom Radostná škola chodí po slovenských školách. Prezradil nám viac o dnešných deťoch, domácom školstve aj o tom, ako by mala vyzerať ideálna škola.

 

Ivana Rešutíková: Stredné Slovensko je výnimočné rozmanitosťou prírodných krás, folklórom a srdečnosťou. Zakladateľka regionálnej cestovnej kancelárie nám prezradila, prečo sa stredné Slovensko oplatí navštíviť.

 

Janette Motlová: Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali. Lektorka a odborníčka v oblasti vzdelávania Janette Motlová nám porozprávala o predsudkoch v spoločnosti, o strachu, sile emócií, ale aj o tom, prečo sa jej v detstve zapáčil gadžovský svet.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Psychológ Marek Madro: Najväčším problémom mladých ľudí je samota

Deti a mladí ľudia sú tlačení do výkonov doma, v škole aj vo vzťahoch. Keď zlyhajú, nemajú pri sebe nikoho, s kým by sa mohli porozprávať. Prečítajte si, ako môžu vyhľadať pomoc a čo pre nich môžeme urobiť, aby so svojimi problémami nezostali sami.

Psychológ Marek Madro v roku 2012 založil internetovú poradňu IPčko. Dodnes ju vedie a spolu s tímom 40 psychológov v nej pomáha deťom a mladým ľuďom, ktorí sa na nich obracajú v zložitých životných situáciách. 

V rozhovore s Marekom Madrom sa dozviete:

  • čo robiť, aby sa deti a mladí ľudia neutápali v samote,
  • prečo vyhľadávajú pomoc až v hraničných situáciách,
  • ako by rodičia mali budovať vzťah s deťmi v rôznych fázach ich života,
  • prečo by sa rodičia nikdy nemali tváriť, že na problémy zabudli.

Deti a mladí ľudia sa na vás obracajú s najrôznejšími problémami. Čo ich momentálne najviac trápi?

Od založenia linky v roku 2012 si robíme štatistiky, čo je primárnou témou rozhovoru. Odkedy linku prevádzkujeme, na prvom mieste je samota.

Sexuálne násilie na deťoch v online priestore by nemalo byť tabu. Osvetový web StalosaTO.sk, ktorý podporila Férová nadácia O2, prináša užitočné rady pre obete, ich rodičov aj učiteľov. Chcem vedieť viac

Mladí ľudia sa cítia sami, postupom času sa mení iba obsah témy. Keď dnes hovoria o samote, hovoria o tom, že sú aj vďaka sociálnym sieťam a technológiám obklopení obrovským množstvom ľudí, ale všade musia podávať výkon. V škole musia dosahovať dobré známky, v rodine musia plniť očakávania rodičov.

Špecifické je, že dnes musia dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole.

Preto keď mladí ľudia zlyhávajú, cítia sa sami. Majú pocit, že tu nie je nikto, s kým by mohli hovoriť na rovinu.

Samotu spájajú aj s inou témou – boja sa sklamať ľudí. Pred pár rokmi sme ešte sledovali, že sa báli osloviť rodičov, lebo mali strach z trestu. Dnes majú strach sklamať rodiča. V tomto znova vnímame obrovský tlak na výkon.

Čo okrem samoty trápi mladých ľudí?

Mladí ľudia nás kontaktujú v situáciách, keď už sú na hrane a nevedia ako ďalej. V takých chvíľach sa na nás obracajú s témou samovraždy a myšlienok na samovraždu.

Na online linku sa obrátia aj v situáciách, keď už nevyužijú iné spôsoby a toto je pre nich posledná záchrana. Nie je to typické len pre IPčko. Aj vo svete ľudia na online linkách riešia tie najzávažnejšie témy a najakútnejšie prejavy správania. Majú pocit, že si zachovávajú anonymitu a nič im nehrozí. Dúfajú, že ich nenájdeme a nezastavíme.

V takých situáciách mladí ľudia už totiž nemajú očakávania, že im niekto pomôže. Kontaktujú nás preto, aby neboli v posledných chvíľach sami. Chcú zažiť, že je tam niekto s nimi, že ich vníma, počúva.

Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť.

Napriek tomu, že máme s touto témou veľa skúseností, robíme pohotovostné výjazdy a trénujeme policajných vyjednávačov, dvom ľuďom sa nám, žiaľ, už nepodarilo pomôcť.

Ako je možné, že to zájde až tak ďaleko? Prečo nevyhľadajú pomoc skôr, než sa dostanú do hraničnej situácie?

Práve preto, že majú pocit, že neexistuje nikto, u koho by tú pomoc mohli nájsť. My sa snažíme skrížiť im v takýchto chvíľach cestu. Vieme, že keď majú nejaký problém, googlia. Slovné spojenie „chcem sa zabiť“ zadáva na Slovensku do Googlu mesačne 1 600 mladých ľudí vo veku do 18 rokov.

„Špecifické je, že dnes musia deti dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole.“

Preto sme vytvorili portál chcemsazabit.sk a vyvíjame aj množstvo ďalších aktivít. Mladí ľudia sa takto doklikajú k IPčku a obrátia sa na nás.

Kontaktujú vás mladí ľudia aj pri problémoch a situáciách, ktoré nie sú až také vážne ako samovražda?

Treťou najčastejšou témou sú partnerské vzťahy. To je veľmi príjemná téma s krásnymi rozhovormi.

Ďalšou sú problémy doma. Opäť je to vážnejšia téma, pretože sa tu nachádza aj domáce násilie a sexuálne zneužívanie.

Deti a mladí ľudia sa na vás obracajú v ťažkých momentoch, keď je určite náročné získať si ich dôveru. Ako si ju budujete?

Naši psychológovia majú na stránke zverejnené mená a fotky. Zdá sa to triviálne, ale je to veľmi dôležité. Ľudia nekontaktujú anonymnú službu, ale kontaktujú napríklad Veroniku.

Keď jej porozprávajú svoj príbeh a ona im dá pocítiť, že je tam s nimi, že ich vníma a počúva, dostane možnosť hovoriť s nimi viackrát. Veronika je tá, ktorá pozná ich príbeh a prichádzajú za ňou opakovane.

Pri jednej ťažkosti nás mladí ľudia kontaktujú v priemere sedemkrát, a teda ich sprevádzame situáciou. Nemusíme hovoriť žiadne zázračné vety. Najmä sa sústredíme na zážitok z toho, že sme tu teraz spolu. Veľa pracujeme s nádejou.

Ako vyzerá komunikácia s človekom, ktorý sa na vás obráti?

Na vedenie rozhovoru využívame psychologický model krátkodobej terapie, orientovanej na riešenie. Znamená to, že už po prvom raze, máte predstavu, aký prvý krok máte urobiť, aby sa vaša situácia trochu zmenila.

Keď prídete na druhý kontakt, dostanete tip na ďalší krok a tak ďalej. Ak sa cítite bezmocní, vrátime vám prostredníctvom rozhovoru moc niečo v živote zmeniť.

V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať.

Mohli by ste nám povedať konkrétny príklad?

Príkladom komplikovanej situácie je, keď dieťa rieši na internete sex a stane sa pritom obeťou nátlaku alebo vydierania. Nevie si s tým dať rady.

Predstavte si, že máte 12 rokov. Hanbíte sa, že vôbec s niekým hovoríte o sexe a posielate mu nejaké fotky. My ako odborníci tomu dieťaťu povieme: „Choď za mamou a povedz jej to.“

S podporou Férovej nadácie O2 sme vytvorili projekt StalosaTO.sk, ktorý otvára práve tému sexuálneho zneužívania a radí deťom a mladým ľuďom, ako osloviť rodiča.

„Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť.“

Deťom dáva do rúk nástroje, ako sa s takouto situáciou popasovať. To najdôležitejšie, čo dieťa musí v tej chvíli urobiť, je osloviť dospelého, ktorý ho situáciou prevedie.

Ako by sa teda deti a mladí ľudia mali zdôveriť rodičom?

V prvom rade je potrebné nájsť vhodný moment. V našich rodinách nie je úplne bežné, že sedíme s deťmi a rozprávame sa s nimi o tom, ako sa majú a čo prežívajú. Preto treba v životnom rytme rodičov nájsť príležitosť na rozhovor.

Ak už nastane vhodný moment, prvá veta by nemala byť: „Mami, stalo sa mi niečo hrozné.“ alebo „Niečo som urobila.“ Rodič má od dieťaťa očakávania a nie je vhodné ísť proti nim, lebo to môže spustiť negatívnu reakciu. Oveľa lepšie je povedať: „Mami, strašne sa bojím, neviem, čo mám urobiť, som úplne zúfalá.“ Vtedy rodič začne vnímať. Je to drobnosť, ale funguje to.

Prečítajte si: Ako ochrániť deti pred sexuálnymi predátormi? Základom je komunikácia

Druhá veta by mala definovať potreby dieťaťa. Napríklad: „Potrebujem, aby si ma pochopila, aby si mi pomohla. Potrebujem, aby si ma chvíľku počúvala, lebo sa naozaj bojím a viem, že bez tohto sa nedokážem posunúť ďalej. Prosím ťa, pomôž mi.“ Ak ide o vážnu vec, už pri tejto druhej vete vyhŕknu obom slzy a všetko ide jednoduchšie.

Až treťou vetou v poradí by malo byť zadefinovanie problému. V jednej vete povieme, čo sa stalo.

Zdá sa, akoby sme presúvali zodpovednosť za riešenie problémov na deti. Zodpovednosť za otváranie ťažkých tém by však mala byť na pleciach rodičov. Ako si môžeme doma vytvoriť podmienky, aby nemuselo dochádzať k situáciám, že sa dieťa nemá komu zdôveriť? 

Najväčšia prevencia pred všetkými zlyhaniami detí sú dobre fungujúce vzťahy v rodine.

Mám tri zjednodušené rady pre rodičov, aby doma vznikla platforma na rozhovor. Hovoria o tom, ako sa správať k deťom v rôznom období života – v období do 10 rokov, do 15 rokov a nad 15 rokov.

Čo je podľa vás najdôležitejšie v správaní sa k deťom do 10. roku ich života?

Vo veku do 10 rokov je dôležité, aby sa rodičia starali najmä o bezpečie detí. To by malo byť aj témou rozhovorov. Deti by mali vedieť, že v živote ich čakajú rôzne situácie, ale rodičia predstavujú bezpečie, za ktorým môžu kedykoľvek prísť.

Treba im prízvukovať, že u nich vždy nájdu pomoc a podporu, nech sa deje čokoľvek. Súčasťou bezpečia nie sú len slová, ale aj neverbálne správanie ako objatie, ochrana a celkové žitie rodiny.

To treba hovoriť deťom približne do 10 rokov života, teda predtým, ako príde puberta. Zaistiť pre dieťa bezpečie nie je samozrejmá vec, ktorá rodičom len tak padne do rúk, je to drina.

Na čo by mali rodičia myslieť, keď ich dieťa príde do puberty?

Vo veku od 10 do 15 rokov má byť rodič pre dieťa fanúšikom. Pre rodičov je veľmi ťažké predstaviť si, čo to vlastne znamená. Mali by sa zaujímať o životný štýl dieťaťa, o jeho kamarátov, ale nie preto, aby ho kontrolovali, ale aby ho podporili a stali sa súčasťou jeho sveta.

Ak vám prekáža, že dieťa je stále za počítačom, choďte si sadnúť k nemu. Ak vám vadí, že si robí selfie, choďte si ho urobiť s ním, aby ste pochopili, o čom to je. Podporujte ho v tom, čo ho zaujíma, baví.

„V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať.“

Určite tým nemyslím, aby ste s deťmi chodili na párty a komentovali ich TikTok videá. Dôležité však je, aby ste boli súčasťou ich sveta a povzbudzovali ich v tom, že to, čo robia, dáva zmysel, je to super a vy ste pri tom a tešíte sa z toho.

Niekedy vám správanie dieťaťa bude proti srsti. Bude sa búriť a tvrdiť vám, že ste trápni. Vytrvajte. Byť fanúšikom nie je vždy jednoduché, je to pre rodiča práca. Je dôležité, aby dieťa vedelo, že dokážete prekonať odpor, aby ste mohli byť s ním, a že tu budete preňho, nech sa deje čokoľvek. V podstate je to pokračovanie bezpečia, ale v inej forme.

Ako by sa mal rodič správať k dieťaťu staršiemu ako 15 rokov, keď už je vo veľkej miere samostatné? 

Dieťa, ktoré má 15 až 20 rokov, sa vracia späť k rodičom. Pre malé deti vo veku do 10 rokov je rodič životnou istotou a vzorom. V škole túto rolu neskôr preberá učiteľ alebo tréner. Vo veku od 10 do 12 rokov začína byť dôležitá partia a snaha zapadnúť. Deti sa snažia úplne sa oddeliť od rodiny – toto obdobie býva pre rodičov najťažšie.

Mladí ľudia vo veku od 15 do 20 rokov prehodnocujú hodnoty a postupne sa vracajú späť k rodine. Paradoxne sa začínajú starať o to, aby rodina fungovala. Dbajú na dodržiavanie rodinných rituálov, na ktoré medzičasom rodina zabudla.

Preto by v tomto období mal byť rodič partnerom. Pre mladého človeka už nie sú rodičia tí, vďaka ktorým spoznáva svet. Spoznávanie sveta im sprostredkúva ich partner, často už aj stabilný, alebo priateľstvo na celý život.

Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí a mladých ľudí na internete sa venuje osvetový web StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. Zistite viac

Rodič tu však má opäť kopu práce. Mal by byť tým, kto tu stále je a dáva to najavo. Mal by ukazovať, na čom stojí rodina a aké sú jej hodnoty. Dieťa túto interakciu vyvoláva a rodič by mal byť schopný hrať túto rolu spolu s dieťaťom.

Rodič môže počas výchovy zlyhať a spraviť množstvo chýb. Ako sa s chybami vysporiadať a ako zamedziť, aby mali na dieťa markantný vplyv?

Samozrejme, že v napĺňaní potrieb detí nemusíme dosiahnuť dokonalosť. Rodič môže robiť chyby, je to normálna vec. Normálna vec je aj nezostať vo svojej chybe a ísť ďalej, pretože vždy existujú riešenia.

Nie je správne, ak sa tvárime, že sme na problémy zabudli – urobíme za nimi hrubú čiaru a žijeme ďalej, akoby sa nič nestalo. Tiež nie je ideálne, ak, naopak, zostaneme uväznení v probléme a ten sa stane dominantnou témou na celý život vrátane výčitiek a depresie, ktorú to prináša.

Rodina s chybami, zlyhaniami a problémami potrebuje pracovať. Potrebuje ich otvárať a rozprávať sa o nich. Potrebuje si to aj „odbolieť“, aj sa posúvať ďalej, uvažovať nad tým, čo teraz budeme robiť. Je normálne ísť ďalej.

Mladí ľudia prechádzajú náročným vývinovým obdobím. Prežívajú silné emócie a ešte nemajú skúsenosti, ktoré by im ukázali cestu. Nevedia ako ďalej pri problémoch, ktoré sú z pohľadu dospelých triviálne. O to viac je potrebné, aby z rodiny poznali, že je normálne popasovať sa s problémami. Je normálne žiť život s úspechmi aj s neúspechmi, s tým, že sa darí aj nedarí.

Doba je tak provýkonne orientovaná, že ľudia majú pocit, že musia ísť stále dopredu. Je dôležité vedieť, že aj ísť dozadu alebo stáť je v poriadku.

Tím internetovej poradne IPčko stojí za viacerými projektmi, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom. Na webe StalosaTO.sk otvára u nás tabuizovanú tému sexuálneho zneužívania v online prostredí a upozorňuje na to, že otázkam sexuality treba venovať pozornosť. Vznik projektu podporila Férová nadácia O2, ktorá prostredníctvom svojich aktivít pomáha mladým ľuďom a chce zlepšiť prostredie, v ktorom žijeme.

Marek Madro

Psychológ, ktorý v roku 2012 založil a dodnes vedie internetovú poradňu pre mladých IPčko. V poradni pracuje 40 psychológov, ktorí ročne riešia 25 000 kontaktov, pričom pracujú bez nároku na odmenu. Stojí za viacerými projektmi, ktoré sa snažia pomôcť deťom a mladým ľuďom v zložitých životných situáciách. Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí na internete sa venuje portál StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. 


Tieto dva smartfóny stoja menej ako stovku a majú čím prekvapiť

Čítaj viac

Ako udržiavať bezpečnosť a hygienu smartfónu? Vyberte si z tohto príslušenstva

Čítaj viac

Férová nadácia O2 podporila online vzdelávanie žiakov a učiteľov sumou 60 000 €

Čítaj viac