Detská trénerka: Pohyb je rovnako dôležitý ako strava a spánok

„Deťom úplne stačí ísť vzorom,“ hovorí jedna z tréneriek O2 Športovej akadémie Mateja Tótha o tom, ako deti motivovať, aby sa viac hýbali.

Dnešná generácia detí je úplne iná ako tie predošlé. Deti z generácie Z trávia viac času doma, využívajú technológie a menej sa hýbu.

O tom, aký dôležitý je pre ne pohyb, ako ich k nemu motivovať a nebrzdiť ich vo vývoji, sme sa porozprávali s jednou z tréneriek O2 Športovej akadémie Mateja Tótha Andreou Ballovou.

Hovorí sa, že už v prípade malých detí robia rodičia chybu, keď im formou zákazov a obmedzení bránia v prirodzenom pohybe. Ako to vnímate vy ako trénerka malých detí?

Áno, prvá nie veľmi šťastná vec je to, že mnohí rodičia majú asi pocit, že majú deti na to, aby s nimi takpovediac pretekali. Do jedného roka ich rýchlo stavajú na nohy a dávajú ich do sedu bez toho, aby to deti zvládali samy. Jednoducho ich do pohybu tlačia.

Druhá vec sa objavuje u detí od dvoch – troch rokov. Uvedomme si, že dnes majú deti rodičia, ktorí majú sami trošku viac rokov. Nie je to tých 20, ako bolo zvykom kedysi. Oni sami možno nevládzu, preto je pre nich výhodnejšie, keď dieťa len ticho sedí a majú ho pod dozorom. Stretáme sa tu s dvomi typmi rodičov – tí, ktorí dieťaťu v pohybe zabraňujú, napríklad tým, že mu strčia do ruky mobil, nech sa hrá, a potom sú tí, ktorí dieťaťu vyplnia čas natoľko, že sa nemá kedy hrať.

Čo s tým vieme spraviť?

Veľa s tým nenarobíme, situácia je taká, aká je. Tu sa už bavíme aj o bezpečnosti. Kedysi deti vybehli na sídlisku medzi paneláky, na ihrisko a hrali sa samy. Bol to pre ne najprirodzenejší pohyb – behali, skákali. Všetky deti vtedy robili to, čo bolo pre ne prirodzené a načo mali chuť.

Teraz sa už aj pohyb detí začína dostávať do sofistikovanejšej formy, keď im rodičia vypĺňajú čas a naordinujú im to, aj to, aj to. Preto sa O2 Športová akadémia Mateja Tótha snaží byť tým najvhodnejším doplnkom, ako deti naučiť správne sa hýbať. Jej dôležitou súčasťou je vývojová kineziológia, ktorá dbá na to, aby boli zachované pohybové reťazce, a aby sa pohyb u dieťaťa ďalej rozvíjal tak, ako to bolo pre neho do šiestich rokov prirodzené.

Kedy je teda najlepší čas začať u dieťaťa podporovať aj trénované fyzické aktivity?

Najlepšie spôsoby športovania boli naozaj tie, ktoré boli kedysi. Deti do desiatich rokov robili to, na čo mali chuť a venovali sa rôznym aktivitám. Po škole hodili tašky do kúta a išli na ihrisko,  behali, skákali, hrali sa. Vtedy mali deti dve až tri hodiny prirodzeného pohybu denne. Toto by bolo úplne ideálne aj dnes, ale čas, žiaľ, späť nevrátime.

Je veľmi ťažké nájsť latku toho, čo a ako by sa dieťa malo hrať, koľko by sa malo hýbať a, samozrejme, skĺbiť to s časom rodičov. Rodičia si často „kupujú” vlastný čas tým, že deti dávajú na rôzne krúžky, ale treba dbať na to, aby tie krúžky deti nepreťažovali. Aby to nebol vrcholový šport, v rámci ktorého zrazu deti majú päť až sedem tréningov týždenne. Pretože keď budú mať desať rokov a budú chcieť robiť niečo na vyššej úrovni či súťažne, nebude už priestor na to, aby sa im tam zmestili ďalšie tréningy.

Ideálne teda je podporovať u dieťaťa prirodzené formy pohybu. Ak to počasie dovolí, nechať ho tráviť veľa času vonku, na detských ihriskách. Pohybové schopnosti je ideálne rozvíjať v období od šesť do desať rokov, keď deti majú senzitívne obdobie. V tomto veku sa najlepšie rozvíja rýchlosť a obratnosť.

„Rodičia si často ,kupujú‘ vlastný čas tým, že deti dávajú na rôzne krúžky, ale treba dbať na to, aby tie krúžky deti nepreťažovali.”

Spomenuli ste pojem vývojová kineziológia, s ktorým sa stretáme aj na stránkach akadémie. Čo si pod ním máme ako laici predstaviť?

Poviem to najjednoduchšie, ako viem, a ako to vysvetľujem aj rodičom či dospelým, pretože aj s nimi mávam tréningy zahŕňajúce vývojovú kineziológiu. Vývojová kineziológia predstavuje pohyby, ktoré robí dieťatko. Bábätko je po narodení ako taká handrička, nevie zdvihnúť hlavičku, držať ručičky, chrbátik ani nožičky.

Náš mozog má však v sebe zakódované určité vzorce a tým, ako sa dieťatko hýbe a prekrúca, dochádza u neho stále k novým pohybom. Postupne sa naučí dať na bruško, zdvihne nožičky, dá sa do podporu, štvornožkuje, až postupne príde do podrepu, zdvihne sa a je vo vzpriamenej polohe. Toto všetko je vývojová kineziológia. Celé je to o tom, ako človek v prvom roku života postupne prejde z ľahu až do stoja.

Tieto pohybové vzorce nám boli dané, a keď sa k nim v neskoršom veku vrátime, držanie tela by malo byť omnoho lepšie a v dospelom veku by nemalo dochádzať ku skoliózam, k lordózam ani k bolestiam kolien či bedrových kĺbov.

Všetky tieto veci sa dejú, pretože si pohyb začíname kompenzovať. Ak niečo nevládzeme urobiť alebo niektorá oblasť tela stuhla, pomáhame si inými svalovými skupinami. Keď to robíme dlhodobo, začína nás na týchto miestach pichať, tvoria sa hrče a vykrúcame sa, aby nás to nebolelo. Vývojová kineziológia nás učí takýmto veciam predchádzať. Dennodenne ju cvičí aj Matej Tóth a používajú ju aj iní športovci, vrátane Janky Dukátovej.

Ako vyzerajú cviky vývojovej kineziológie?

Nie sú cviky, sú to polohy – poloha štvormesačného bábätka, poloha šesťmesačného bábätka, poloha šikmý sed, poloha medveď, podpor, tripod či podrep s oporou.

Možno ich prirovanať k joge či pilatesu?

Nie, nemá to s tým nič spoločné, vývojová kineziológia je založená na vnútrobrušnom tlaku. Tým, že sa dieťa naučí dýchať do bruška, naučí bránicu, aby mu vytvorila taký piest – valec, ktorý mu pomôže spevniť časť tela v okolí brucha. Vtedy sa ľahšie prenášajú sily všetkých štyroch končatín a nedochádza k tomu, že mu prehne chrbticu, prípadne uvoľní brucho a drží telo krížami.

Čo všetko sa zohľadňuje pri výstavbe pohybových aktivít v rámci O2 Športovej akadémie Mateja Tótha?

O2 Športová akadémia Mateja Tótha je vystavaná tak, že deti rodičov, ktoré pre ne chcú všestranný rozvoj, cvičia v rámci tréningovej skupiny priamo na škole, kde je na to ideálne prostredie.

Cvičia dvakrát týždenne, pričom zo začiatku je to najmä o tom, aby sa naučili disciplíne. Snažíme sa s nimi robiť tie základné pohyby ako beh, skoky a preskoky. V priebehu celého roka si postupne prejdú cvičeniami, ako zlepšiť techniku kroku, behu i skoku, pretože veľa detí dnes naozaj nevie pekne chodiť a behať, majú ploché nôžky a trpia rôznymi zlozvykmi či vadami, ktoré sú spôsobené tým, že trávia veľa čas v sede. Ten je degeneratívny.

„Veľa detí dnes naozaj nevie pekne chodiť a behať, majú ploché nôžky a trpia rôznymi zlozvykmi či vadami, ktoré sú spôsobené tým, že trávia veľa času v sede.”

Tréning v rámci akadémie je teda hĺbkovejší v porovnaní s klasickou hodinou telesnej výchovy?

Akadémia skôr zohľadňuje to, aby tie základné pohybové schopnosti, ktoré majú byť rozvinuté do desiatich rokov dieťaťa, naozaj rozvinuté boli. Pracuje sa na tom, aby sa rozvíjala rýchlosť, či reakčná, alebo frekvenčná. Dôležité je, aby si deti pomocou hier a vlastných síl posilnili telo. Ide o všestranný pohybový rozvoj.

Jedným z cieľov akadémie, ktoré trvá celý školský rok, je deťom priblížiť, na ktorý šport majú nadanie. Zaváži pri výbere vhodného športu u dieťaťa aj to, či je extrovertné, alebo nie?

Áno, zohľadňuje sa to. Súčasťou akadémie je aj mentálny tréning, v rámci ktorého s deťmi robíme rôzne cvičenia na koncentráciu, relaxáciu a uvoľnenie. Už v septembri by malo začať aj určité testovanie – na základe dotazníka, ktorý s dieťaťom vyplnia rodičia, by mal tréner vedieť, s akým dieťaťom sa stretáva. Či je extrovertné, alebo introvertné, čo mu robí dobre, čo až tak nie.

Samozrejme, sú športy, pri ktorých je výhodou byť extrovert alebo introvert, ale do desiatich rokov sa to príliš nerieši. Až po tom desiatom roku by si deti mali vyberať šport, ktorý má špecializovanejší tréning.

Je všeobecne známe, že dnešné deti zažívajú iné detstvo ako staršia generácia. Rodičia majú menej času, do toho vstupujú technológie. V čom robia rodičia najväčšiu chybu a ako sa tomu vyvarovať?

Ťažká otázka. Ja som konzervatívna a povedala by som, že internet by mal byť každý deň až do šiestej večer vypnutý (smiech). Ale to sa nedá. Rodičia sú dnes veľmi vyťažení, často naozaj do šiestej – siedmej pracujú a pre deti je teda asi lepšie chodiť na nejaký krúžok, ako sedieť každý deň pri počítači.

A čo s tým spraviť? Tu napríklad rada vidím, že v školských kluboch chodia s deťmi denne von, vďaka čomu majú ďalšiu hodinku pohybu k dobru.

Psychológ Marek Herman hovorí, že do troch rokov by deti nemali mať mobily v rukách vôbec a do šiestich len veľmi, veľmi obmedzene. Veď dieťa do desiatich rokov mobil naozaj nepotrebuje – spravili sme si to my rodičia sami.

Mnoho detí trpí už vo veľmi skorom veku obezitou či psychickými poruchami. Myslíte si, že pohyb je receptom na šťastie dieťaťa?

Pohyb predstavuje jednu zo základných potrieb a je rovnako dôležitý ako strava a spánok. Dovolím si teda tvrdiť, že je to dôležité, ale strava by tiež mala byť vyvážená. Každý rodič je zodpovedný za svoje dieťa a mal by čítať, čo kupuje.

Doktor Igor Bukovský sa vyjadril, že o to, čo máme na sebe, sa veľmi staráme a dávame za to veľa peňazí, ale o to, čo dávame do seba, sa nestaráme a šetríme na tom. Často si kúpime najlacnejšie rožky, zeleninu či mäso, ale topánky za 70 € nám nerobia problém.

Ja tiež hovorím, že všetko, čo za niečo stojí, niečo stojí. Či už je to zdravé jedlo, dobré známky v škole alebo vydretá pochvala. A to, čo je zadarmo, je podozrivé.

„Ak chceme, aby deti mali športové sebavedomie, tak im nemôžeme dávať pocítiť, že im niečo nejde a cielene ich stavať dozadu.”

Môže pohyb pomôcť aj pri budovaní sebavedomia či zdravej sebareflexie?

Určite, je však dôležité, aby tam bol prítomný tréner, ktorý je zameraný na pozitívne oceňovanie detí.

Všimla som si, že pri tréningu ste deti veľa chválili.

Áno, ak chceme, aby deti mali športové sebavedomie, tak im nemôžeme dávať pocítiť, že im niečo nejde a cielene ich stavať dozadu. Keď som videla, že je niekto unavený, poslala som ho oddýchnuť si a povedala: „Napi sa a potom sa k nám pridaj.“ Postupne sa pridali všetci, nikto nezostal celú hodinu sedieť.

Dieťa samo má tú sebareflexiu a dokážu si uvedomiť, že mu niečo nejde a iné zase ide, prípadne je niekto rýchlejší. Vo všetkých deťoch sa snažím vzbudiť to, aby sa podporovali a zatlieskali si. Pochvala a podpora je dôležitá.

V čom všetkom je O2 Športová akadémia Mateja Tótha pre deti dobrá? Ako vyzerá hodina?

Akadémia podporuje všestranný rozvoj. Skladá sa z troch pilierov – samotný športový tréning, vývojová kineziológia a mentálny tréning. Všetkým trom častiam sa v rámci každej hodiny venuje dostatok času.

Hodinu začíname rozhovorom o tom, čo majú deti nové. Potom nasleduje rozohriatie, ideálne formou naháňačiek, aby to deti bavilo, aby sa hrali. Potom sa rozdýchame – naučíme sa už spomínané vnútrobrušné dýchanie.

Prejdeme na cviky z vývojovej kineziológie, ktoré máme zoradené do reťazca, nasleduje rozcvička vo dvojici, čo deti baví. Potom spravíme bežeckú abecedu, ku ktorej sa snažím pridať nejakú rozprávku alebo niečo, pri čom sa deti uvoľnia, aby počas nej mali mäkké nohy a behali potichu.

Nasledujú štarty z rovných polôh, rovinky a behy. Každá hodina je venovaná jednej až dvom schopnostiam, trénuje sa reakčná a frekvenčná rýchlosť, štafetové hry, hry na mentálny tréning, koncentráciu a relaxáciu. Tréning ukončujeme strečingom.

Po akom čase je na dieťati vidieť progres?

Myslím si, že už po troch mesiacoch je vidieť zlepšenie techniky behu, to znamená kratší dotyk s podložkou, dieťa zároveň zdvihne celé stehno hore, prestane šmatlať a má mäkšie kroky. Takisto je to vidieť na používaní rúk, ktoré sú synchronizovanejšie. Nie je tam nejaká úžasná kondícia, skôr vidieť zlepšenie. Laicky poviem, že krajšie bežia, odborne vidím, že svoje telo využívajú ekonomickejšie.

Ako podľa vás možno deti najlepšie priviesť k pohybu?

Hrami. Veľa sa hrať a vymýšľať stále nové podnety a vnemy. Medzi deťmi veľmi frčí súťaživosť, či tímová, alebo medzi jednotlivcami. A, samozrejme, farebné pomôcky.

„Deťom úplne stačí ísť vzorom. Ísť s nimi na bicykel alebo sa ísť prejsť, ísť spoločne na detské ihrisko alebo na túru.”

A čo môže spraviť rodič, aby aj doma motivoval svoje deti viac sa hýbať?

Úplne stačí ísť im vzorom. Ísť s nimi na bicykel alebo sa ísť prejsť, ísť spoločne na detské ihrisko alebo na túru. Úplne stačí byť s deťmi hodinu vonku a nebrzdiť ich.

Ak pôjde okolo ihriska či obrubníka, bude chcieť loziť, všetko preskakovať a podliezať. Nemali by sme mu to zakazovať, skôr naopak mu povedať: „Potrebuješ ruku? Poď, potrebuješ udržať rovnováhu.“ Je veľa rodičov, ktorí dieťaťu povedia: „Nelez tam, lebo padneš.“ Dôležité je dieťa podporiť a podať mu pomocnú ruku, ak chce. A ak nie, neprivolávať hneď negativizmom a strachom katastrofu, že dieťa padne. Keď to dieťa zvládne, je dôležité pochváliť ho.

Viac informácií o O2 Športovej akadémii Mateja Tótha nájdete na www.dobravec.O2.sk.

Andrea Ballová

Je učiteľka telesnej výchovy a trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha na Základnej škole Nábrežie mládeže v Nitre. Okrem aktívneho pracovného života má aj aktívnu rodinu, ktorá pozostáva z manžela, troch detí a štyroch psov. Čo najviac času trávia spoločne vonku – na bicykloch, prechádzkach, chate aj s motykami vo vinohrade.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Juraj Vaculík: Na zmenu spoločnosti nestačí prepnúť gombík, demokraciu treba opatrovať ako malé dieťa

Youtuber PPPeter a účastník novembrových udalostí Juraj Vaculík sa porozprávali o Nežnej revolúcii a o tom, čo sa musí stať, aby sa Slovensko posunulo ďalej.

Youtuber PPPeter je tvárou tohtoročnej kampane spoločnosti O2 k Novembru 89, ktorej cieľom je priblížiť Nežnú revolúciu najmä mladšej generácii. Tá má totiž o udalostiach, ktoré viedli k pádu vtedajšieho režimu a neslobode, ktorá u nás vtedy panovala, často len veľmi slabé informácie.

Koľko viete o Novembri 89? Overte si svoje vedomosti v našom kvíze

Počas prípravy na natáčanie videa navštívil jedného z vtedajších lídrov študentského hnutia Juraja Vaculíka, aby sa dozvedel viac o tom, ako vypukla a prebiehala Nežná revolúcia.

Časť histórie sa dnes opakuje a PPPeter sa pýtal, aké ponaučenia si môžeme zobrať, ak chceme túto krajinu posunúť dopredu. Sóda bola pri tom.

PPPeter: Som ročník 93, nezažil som Nežnú revolúciu na vlastnej koži. Rodičia mi o tom hovorili, ale predsa len, ty si bol ako vodca študentského hnutia angažovaný asi trochu viac ako moji rodičia.

Juraj Vaculík: Nenazval by som sa vodcom – vtedy tam nebol iba jeden vodca. Jeden vodca je vždy nebezpečný. V Koordinačnom centre vysokoškolského hnutia nás bolo viacero v pozícii lídrov a skvele sme sa dopĺňali.

Celkovo bolo viacero rôznych zoskupení, ktoré sa v Novembri 89 spojili a s podporou verejnosti zvrhli totalitu. Disidenti, ktorí tomu obetovali celý život a boli často väznení, umelci, akademici a mnohí ďalší. Takýchto skupín, nazvem ich bunky, bolo veľa – vytvorili sa po celom Slovensku. Najviac ich bolo, logicky, v Bratislave.

Ako sa vyvinula skupina, v ktorej si bol aj ty?

Naša skupina sa vytvorila na VŠMU (Vysoká škola múzických umení). Mali sme obrovský dar, že sme sa stretli s generáciou pedagógov, ktorí boli rešpektovaní a skvelí umelci a zároveň aktívni a odvážni občania. Za komunizmu mohli väčšinou hrávať a učiť len tí, ktorí boli naklonení režimu.

Počas perestrojky však dostali možnosť učiť aj menej konformní umelci a my sme mali to šťastie, že sme sa s nimi na vysokej škole stretli.

Rozhovory s nimi boli absolútne otvorené. Cítili sme obrovskú spriaznenosť – etickú, morálnu, kultúrnu a aj politickú. Skončila sa hodina a my sme ešte dve hodiny sedeli oproti v krčme a rozprávali sme sa.

V tom čase sme si boli blízko aj s pražskou DAMU (Divadelní akademie múzicých umění). Dohodli sme sa, že spolu naštudujeme divadelnú hru Kolotoč od Arthura Schnitzlera – mala mať premiéru práve koncom novembra. Skúšali sme súčasne v Bratislave aj v Prahe, bol to federálny projekt. Predstavenie sa síce nikdy neodohralo, ale vďaka skúškam sme mali intenzívny osobný kontakt.

Celý rok 89 bol už taký zvláštny, aj makropolitické prostredie bolo „tehotné“ tým, že sa niečo bude diať. Intenzívne sme sledovali, čo sa deje v Maďarsku, v Poľsku, v Nemecku, ale aj v Rusku. To už bolo obdobie, keď východní Nemci cez Maďarsko a Rakúsko utekali do západného Nemecka a obe krajiny sa čoskoro opäť spojili. Na Slovensku už bolo cítiť, že režim dlho nevydrží.

„Keď prišlo k novembrovým dňom, veci sa nedali plánovať. Bolo to ako explózia. Všetky komunikačné línie sa naraz spojili: pedagógovia, spolužiaci, Pražáci, ale aj mnohé osobné a rodinné línie.“

Keď prišlo k novembrovým dňom, veci sa nedali plánovať. Bolo to ako explózia. Všetky komunikačné línie sa naraz spojili: pedagógovia, spolužiaci, Pražáci, ale aj mnohé osobné a rodinné línie.

Ako ste komunikovali a koordinovali sa bez internetu a mobilov?

Mali sme pevné linky, hlavne na škole, ale museli sme počítať s tým, že môžu byť odpočúvané. Museli sme sa dopredu dohodnúť, kedy si budeme volať, aby bol volaný vtedy pri telefóne, prípadne niekde v telefónnej búdke. A písali sme si listy. Reakčný čas, ktorý sa dnes počíta v milisekundách, sa počítal v dňoch.

Ale zrazu, v priebehu pár hodín medzi 17. a 20. novembrom, sa všetko iksnásobne zrýchlilo. Všetky predvybudované komunikačné kanály, ktoré boli založené na dôvere a osobných vzťahoch, našu akcieschopnosť v prvých hodinách veľmi urýchlili.

Čo bol ten prvý impulz, že ste pripravovali demonštráciu práve na 17. novembra?

Korene sú v roku 1939. Vtedy povstali pražskí študenti proti nacizmu. Následky boli tragické. Špeciálne nemecké komandá na rozkaz Adolfa Hitlera prepadli české vysoké školy, popravovali študentov bez súdu a vyše 1 200 ich odvliekli do koncentračného tábora. 17. november bol potom vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva.

My sme chceli na 50. výročie týchto udalostí vyjadriť, že študenti majú právo na akademickú slobodu, a popri tom vysloviť aj požiadavky na ďalšie zmeny v spoločnosti, smerujúce k úplnej slobode a demokracii. Sú to dnes úplne elementárne veci, ktoré však boli v komunizme zakázané.

Chceli sme spraviť pochod mestom a vysloviť tieto požiadavky. Na 17. novembra sme my na VŠMU pripravili v spolupráci s VŠVU (Vysoká škola výtvarných umení) pochod Bratislavou, ale režim bol veľmi pozorný. Objavili sa policajti, dostali sme zákaz vyjsť z budovy, a tak sa pochod ani nemohol začať.

Tak sme aspoň v škole urobili provokatívny happening, ktorý bol výtvarne veľmi zaujímavý – vznikli tam základy plagátov a vizuality Novembra 89. Boli sme vtedy veľmi nahnevaní, ale aj opatrní, a určite nie dosť odvážni a nešli sme do fyzického konfliktu s policajnými zložkami. O pár hodín neskôr v noci sme sa od našich pražských kolegov a kamarátov dozvedeli, čo sa stalo v Prahe na Národní třídě.

Aj tento dnes už slávny pražský pochod zo 17. novembra 1989 vznikol tak, že sa českí vysokoškolskí študenti dohodli a spojili. Chceli si pripomenúť udalosti z roku 1939 a zároveň jasne artikulovať svoje požiadavky. Ich pochod Prahou však bol násilne rozohnaný – policajné jednotky brutálne zbili stovky mladých ľudí a mnohých vážne zranili.

Týmto násilným zásahom sa zrazu všetko emotívne akcelerovalo a aktivizovali sa obrovské masy ľudí. Bijú nám naše deti. To bola veta, ktorá postupne zdvihla na nohy celú spoločnosť. Pre rodičov, ktorí cítili frustráciu z toho, že prežili svoje životy v neslobode a ich deti to čaká tiež, to bola hranica. Fyzicky, do krvi, strašne bili študentov – ich deti.

Spoločnosť dosiahla emotívny prah. Po jeho prekročení začali ľudia postupne protestovať, prestávali sa báť a išli do ulíc a na námestia. Požiadavky sa nabaľovali, davy už nežiadali len podporu študentom a akademickú slobodu, ale hlavne slobodu a demokraciu v celej spoločnosti.

Nakoniec vtedajšia politická reprezentácia pod masívnym tlakom verejnosti, ktorý vyvrcholil generálnym štrajkom, súhlasila so zmenou ústavy a s usporiadaním slobodných volieb.

Aj v súčasnosti ľudí nakoplo až to, že zomreli Ján Kuciak a Martina Kušnírová. No zdá sa mi, že tentoraz sa po ich vražde nič naozaj nezmenilo a zmeny boli iba naoko.

S tým nesúhlasím. Zdá sa mi, že aj dnešná spoločnosť po tejto udalosti skokovo dozrela. To bol opäť ten hraničný moment. Ľudia boli schopní tolerovať vláde množstvo neprávostí, ale zrazu bola dosiahnutá hranica ľudského života.

Táto udalosť veľmi posilnila občiansku spoločnosť, žiaľ, za cenu života dvoch mladých ľudí.

Spoločnosť sa zobudila, aktivizovala. Hŕstka študentov opustila komfortnú zónu a vystavila sa ohrozeniu, pretože bola presvedčená, že to, čo robí, je správne. Toto je tá najsilnejšia energia. Ak sú ľudia schopní zjednotiť sa za jednu myšlienku a spoločné hodnoty, môžu byť veľmi rôznorodí, no ak si navzájom dôverujú a držia spolu, dokážu čokoľvek.

Sloboda nie je raz a navždy. Je neustále atakovaná. V každej krajine, v každej kultúre, v každom národe sú skupiny ľudí, ktoré budú slobodu ohrozovať. A preto musí obcčanska spoločnosť dbať na dodržiavanie hraníc a musí byť silným kontrolným mechanizmom.“

Čo sa musí stať, aby sa veci na Slovensku očividne zmenili k lepšiemu?

Ľudia si musia uvedomiť, že sloboda znamená niesť zodpovednosť. Platí to v politike, v podnikaní, ale aj v súkromnom živote. Nemôžem mať slobodu, pokiaľ za ňu nenesiem zodpovednosť. Slobodu si treba uvedomovať, kultivovať ju, a ak je to potrebné, tak ju aktívne chrániť.

Sloboda nie je raz a navždy. Je neustále atakovaná. V každej krajine, v každej kultúre, v každom národe sú skupiny ľudí, ktoré budú slobodu ohrozovať. A preto musí občianska spoločnosť dbať na dodržiavanie hraníc a musí byť silným kontrolným mechanizmom. Študenti vždy boli toho súčasťou. Našťastie aj dnes sú aktívnou silou občianskej spoločnosti.

„Ak sú ľudia schopní zjednotiť sa za jednu myšlienku a spoločné hodnoty, môžu byť veľmi rôznorodí, no ak si navzájom dôverujú a držia spolu, dokážu čokoľvek.“

To je vec, ktorá nás veľmi trápila ostatných 30 rokov. Dva mesiace po revolúcii sme mali pocit, že sme dosiahli stav, na ktorý sme toľko čakali. Odstúpili sme od kormidla a nechali sme riadenie krajiny ľuďom, o ktorých sme si mysleli, že sú kompetentnejší než my. No zistili sme, že veci nebudú také jednoduché, že nestačí zmeniť režim ako na telefóne. Našťastie, žijeme v demokracii a verím, že ju dokážeme zachovať, aj keď je ohrozená.

Často rozmýšľam nad tým, ako posunúť túto krajinu ďalej. Vychádza mi z toho, že prvým krokom musí byť, aby vychádzali zo škôl ľudia s kritickým myslením, ktorí sa nedajú zmanipulovať.

Máš absolútnu pravdu, školstvo je úplný základ. Druhou najtragickejšou správou po smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bola pre mňa nedávna správa, že viac ako 50 % učiteľov by odporučilo študentom konšpiračné weby ako zdroj informácií. Toto bude našu spoločnosť bolieť ešte desaťročia. Ďalším veľkým problémom je, že nači dobrí študenti ostávajú v zahraničí a nevracajú sa späť na Slovensko.

Každá nová demokracia je ako novonarodené dieťa, musí sa opatrovať a zveľaďovať. Najviac času sme stratili tým, že sme sa dosť nevenovali školstvu. Predĺžili sme si tým čas k lepšie fungujúcej krajine a spoločnosti.

No aj keby sa podarilo vzdelať ľudí a udržať ich tu, študenti sú len malou časťou spoločnosti. Čo však s ľuďmi, ktorí sú apatickí?

Študenti môžu spraviť aktivity, ísť príkladom, byť avantgardou, ku ktorej sa pripojí niekoľko desiatok alebo stoviek tisíc ľudí. Na to, aby sa začali veci meniť, musí byť opäť dosiahnutá kritická hranica.

Mnoho ľudí na Slovensku, žiaľ, stále žije v existenčnom ohrození. Sú v ťažkej ekonomickej a sociálnej situácii. Neuvedomujú si, že práve oni by mali najhlasnejšie protestovať a ich hlas by mal zaznieť. Tragické je, že práve títo ľudia zostávajú nevypočutí a stávajú sa potom obeťami falošných vodcov.

Situácia sa po Nežnej revolúcii zmenila veľmi rýchlo a zažili sme množstvo šokov, na ktoré nikto nebol pripravený – šok zo slobody, šok z materiálna a často mnohí aj šok sami zo seba a vlastného okolia v úplne novej situácii.

Je toto dôvod, prečo napriek našim dejinám stále toľko ľudí inklinuje k totalite, k autokratickým vodcom, k Rusku?

Veľa ľudí má stále hlboké korene v minulosti, na ktorú sa navyše pozerajú veľmi skreslene a selektívne. Keď vychovávajú svoje deti, dodnes im hovoria, ako bolo vtedy lepšie, koľko stálo mlieko, koľko stál chlieb. Berú do úvahy svoju situáciu, ale nie celkový stav a progres spoločnosti. Je tu nakumulovaných veľa desiatok rokov historickej a osobnej skúsenosti. Krívd, strachu, opatrnosti, apatie.

My, „Husákove deti“, študenti z roku 1989, sme „šťastnou generáciou“, ktorá zažila oba režimy a mala to šťastie byť pri zásadnej historickej zmene. Dokonca aj mnohí ľudia z generácie našich rodičov sa dokázali aklimatizovať, naučiť sa jazyky a zručnosti a presadiť sa v novom prostredí.

No zostala tu stále masa ľudí, ktorí mali vtedy 40 – 50 rokov a neverili si, že by dokázali chytiť nový vietor. Ostali visieť vo vzduchoprázdne a v minulosti, ktorú si idealizujú tým viac, čím viac je vzdialená.

Navyše na Slovensku, rovnako ako, žiaľ, dnes takmer v každej krajine, žije časť populácie, ktorá má rada jednoduché riešenia. Hľadajú silných vodcov, ktorým by sa mohli apaticky zveriť do rúk. A to, ako vieme z histórie, sa končí často veľmi tragicky.

Tvrdíš o sebe, že si chorobný optimista, a veríš, že nakoniec všetko vždy dobre dopadne. Vidíš svetlú budúcnosť tejto krajiny?

Verím v dobrú budúcnosť, ak sa mladí budú správať zodpovedne voči sebe samým, svojej budúcnosti, svojej krajine. Občiansky, morálne, kultúrne a aj politicky.

Mne sa zdá, že táto generácia je veľmi apatická a odmieta prevziať zodpovednosť za stav spoločnosti. Zdá sa ti to tiež?

Nie. Mám už svoj vek, tým pádom odstup a viem porovnávať. Áno, vždy by to mohlo byť aktívnejšie, ale na rovinu – aj počas revolúcie na VŠMU zostala možno pätina študentov. Ostatní išli lyžovať, báli sa alebo im rodičia nedovolili zúčastniť sa.

Dnes je pohyb v spoločnosti najmasovejší za posledných 30 rokov. Platí efekt snehovej gule: čím väčšia masa, tým ľahšie odblokovanie tých, ktorí sa boja. Čo je, žiaľ, zároveň aj problém, lebo to platí aj pri tých falošných a zlých vodcoch.

Teraz maš veľkú úlohu aj ty, Peter, a ďalší ľudia z tvojej generácie, aktívni v médiách a schopní zrozumiteľne artikulovať svoje názory a postoje. Ste jeden z najsilnejších nástrojov v boji proti dezinformáciám.

Áno, a ja si svoju zodpovednosť veľmi dobre uvedomujem.

Keď budeš čokoľvek na tejto ceste odo mňa potrebovať, rád pomôžem. Žijeme v tejto krajine, chceme, aby bola úspešná a my s ňou. Chceme, aby bola lepšia nielen pre nás, ale aj pre naše deti. Ako sa múdro hovorí: Ak sa nepoučíme z minulosti, budeme musieť chyby znova opakovať.

„Pre našu generáciu bola Nežná revolúcia okamihom v živote, ktorý nám otvoril aj v našich hlavách oveľa slobodnejšie rozmýšľanie. Preto chceme, aby terajšia a budúca generácia mala historický kontext a cítila, že naozaj má schopnosť meniť dejiny.“

Chceli by sme vám mladým teraz pri 30. výročí odovzdať vedomie, že ste hýbateľmi spoločnosti a formujete si vlastnú budúcnosť. Je super, že posledné dva-tri roky sa mladí ľudia v oveľa väčšej miere vyjadrujú k spoločenským problémom a kritickým výzvam dneška vrátane tých globálnych.

Pre našu generáciu bola Nežná revolúcia okamihom v živote, ktorý nám otvoril aj v našich hlavách oveľa slobodnejšie rozmýšľanie. Preto chceme, aby terajšia a budúca generácia mala historický kontext a cítila, že naozaj má schopnosť meniť dejiny.

 


 

Juraj Vaculík

V Novembri 89 sa stal jedným z lídrov študentského hnutia, dnes je úspešným podnikateľom. Je zakladateľom a majiteľom jednej z najrešpektovanejších slovenských reklamných agentúr MADE BY VACULIK. Je takisto spoluzakladateľom a riaditeľom spoločnosti AeroMobil, ktorá vyvíja lietajúce auto. Zároveň je a bol členom správnych a dozorných rád viacerých rešpektovaných pro-bono spoločností vrátane správnej rady Férovej nadácie O2.

PPPeter

Youtuber Peter Popluhár, známy ako PPPeter, tvorí humoristické a cestovateľské videá. Píše si do detailov premyslené scenáre a natáča v angličtine pre globálne publikum, ktoré si ho obľúbilo vďaka jeho cynickému, politicky nekorektnému humoru. Precestoval množstvo krajín a vydal knihu Kde všade som (ne)zomrel. Je tvárou tohtoročnej kampane O2 k Novembru 89.


Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.


O2: Slovensko pred rokom 89 je krajina, kam sa nechceme nikdy vrátiť

Čítaj viac

Čo ste robili v Novembri 89? A čo robil váš sused?

Čítaj viac