Detská trénerka: Pohyb je rovnako dôležitý ako strava a spánok

„Deťom úplne stačí ísť vzorom,“ hovorí jedna z tréneriek O2 Športovej akadémie Mateja Tótha o tom, ako deti motivovať, aby sa viac hýbali.

Dnešná generácia detí je úplne iná ako tie predošlé. Deti z generácie Z trávia viac času doma, využívajú technológie a menej sa hýbu.

O tom, aký dôležitý je pre ne pohyb, ako ich k nemu motivovať a nebrzdiť ich vo vývoji, sme sa porozprávali s jednou z tréneriek O2 Športovej akadémie Mateja Tótha Andreou Ballovou.

Hovorí sa, že už v prípade malých detí robia rodičia chybu, keď im formou zákazov a obmedzení bránia v prirodzenom pohybe. Ako to vnímate vy ako trénerka malých detí?

Áno, prvá nie veľmi šťastná vec je to, že mnohí rodičia majú asi pocit, že majú deti na to, aby s nimi takpovediac pretekali. Do jedného roka ich rýchlo stavajú na nohy a dávajú ich do sedu bez toho, aby to deti zvládali samy. Jednoducho ich do pohybu tlačia.

Druhá vec sa objavuje u detí od dvoch – troch rokov. Uvedomme si, že dnes majú deti rodičia, ktorí majú sami trošku viac rokov. Nie je to tých 20, ako bolo zvykom kedysi. Oni sami možno nevládzu, preto je pre nich výhodnejšie, keď dieťa len ticho sedí a majú ho pod dozorom. Stretáme sa tu s dvomi typmi rodičov – tí, ktorí dieťaťu v pohybe zabraňujú, napríklad tým, že mu strčia do ruky mobil, nech sa hrá, a potom sú tí, ktorí dieťaťu vyplnia čas natoľko, že sa nemá kedy hrať.

Čo s tým vieme spraviť?

Veľa s tým nenarobíme, situácia je taká, aká je. Tu sa už bavíme aj o bezpečnosti. Kedysi deti vybehli na sídlisku medzi paneláky, na ihrisko a hrali sa samy. Bol to pre ne najprirodzenejší pohyb – behali, skákali. Všetky deti vtedy robili to, čo bolo pre ne prirodzené a načo mali chuť.

Teraz sa už aj pohyb detí začína dostávať do sofistikovanejšej formy, keď im rodičia vypĺňajú čas a naordinujú im to, aj to, aj to. Preto sa O2 Športová akadémia Mateja Tótha snaží byť tým najvhodnejším doplnkom, ako deti naučiť správne sa hýbať. Jej dôležitou súčasťou je vývojová kineziológia, ktorá dbá na to, aby boli zachované pohybové reťazce, a aby sa pohyb u dieťaťa ďalej rozvíjal tak, ako to bolo pre neho do šiestich rokov prirodzené.

Kedy je teda najlepší čas začať u dieťaťa podporovať aj trénované fyzické aktivity?

Najlepšie spôsoby športovania boli naozaj tie, ktoré boli kedysi. Deti do desiatich rokov robili to, na čo mali chuť a venovali sa rôznym aktivitám. Po škole hodili tašky do kúta a išli na ihrisko,  behali, skákali, hrali sa. Vtedy mali deti dve až tri hodiny prirodzeného pohybu denne. Toto by bolo úplne ideálne aj dnes, ale čas, žiaľ, späť nevrátime.

Je veľmi ťažké nájsť latku toho, čo a ako by sa dieťa malo hrať, koľko by sa malo hýbať a, samozrejme, skĺbiť to s časom rodičov. Rodičia si často „kupujú” vlastný čas tým, že deti dávajú na rôzne krúžky, ale treba dbať na to, aby tie krúžky deti nepreťažovali. Aby to nebol vrcholový šport, v rámci ktorého zrazu deti majú päť až sedem tréningov týždenne. Pretože keď budú mať desať rokov a budú chcieť robiť niečo na vyššej úrovni či súťažne, nebude už priestor na to, aby sa im tam zmestili ďalšie tréningy.

Ideálne teda je podporovať u dieťaťa prirodzené formy pohybu. Ak to počasie dovolí, nechať ho tráviť veľa času vonku, na detských ihriskách. Pohybové schopnosti je ideálne rozvíjať v období od šesť do desať rokov, keď deti majú senzitívne obdobie. V tomto veku sa najlepšie rozvíja rýchlosť a obratnosť.

„Rodičia si často ,kupujú‘ vlastný čas tým, že deti dávajú na rôzne krúžky, ale treba dbať na to, aby tie krúžky deti nepreťažovali.”

Spomenuli ste pojem vývojová kineziológia, s ktorým sa stretáme aj na stránkach akadémie. Čo si pod ním máme ako laici predstaviť?

Poviem to najjednoduchšie, ako viem, a ako to vysvetľujem aj rodičom či dospelým, pretože aj s nimi mávam tréningy zahŕňajúce vývojovú kineziológiu. Vývojová kineziológia predstavuje pohyby, ktoré robí dieťatko. Bábätko je po narodení ako taká handrička, nevie zdvihnúť hlavičku, držať ručičky, chrbátik ani nožičky.

Náš mozog má však v sebe zakódované určité vzorce a tým, ako sa dieťatko hýbe a prekrúca, dochádza u neho stále k novým pohybom. Postupne sa naučí dať na bruško, zdvihne nožičky, dá sa do podporu, štvornožkuje, až postupne príde do podrepu, zdvihne sa a je vo vzpriamenej polohe. Toto všetko je vývojová kineziológia. Celé je to o tom, ako človek v prvom roku života postupne prejde z ľahu až do stoja.

Tieto pohybové vzorce nám boli dané, a keď sa k nim v neskoršom veku vrátime, držanie tela by malo byť omnoho lepšie a v dospelom veku by nemalo dochádzať ku skoliózam, k lordózam ani k bolestiam kolien či bedrových kĺbov.

Všetky tieto veci sa dejú, pretože si pohyb začíname kompenzovať. Ak niečo nevládzeme urobiť alebo niektorá oblasť tela stuhla, pomáhame si inými svalovými skupinami. Keď to robíme dlhodobo, začína nás na týchto miestach pichať, tvoria sa hrče a vykrúcame sa, aby nás to nebolelo. Vývojová kineziológia nás učí takýmto veciam predchádzať. Dennodenne ju cvičí aj Matej Tóth a používajú ju aj iní športovci, vrátane Janky Dukátovej.

Ako vyzerajú cviky vývojovej kineziológie?

Nie sú cviky, sú to polohy – poloha štvormesačného bábätka, poloha šesťmesačného bábätka, poloha šikmý sed, poloha medveď, podpor, tripod či podrep s oporou.

Možno ich prirovanať k joge či pilatesu?

Nie, nemá to s tým nič spoločné, vývojová kineziológia je založená na vnútrobrušnom tlaku. Tým, že sa dieťa naučí dýchať do bruška, naučí bránicu, aby mu vytvorila taký piest – valec, ktorý mu pomôže spevniť časť tela v okolí brucha. Vtedy sa ľahšie prenášajú sily všetkých štyroch končatín a nedochádza k tomu, že mu prehne chrbticu, prípadne uvoľní brucho a drží telo krížami.

Čo všetko sa zohľadňuje pri výstavbe pohybových aktivít v rámci O2 Športovej akadémie Mateja Tótha?

O2 Športová akadémia Mateja Tótha je vystavaná tak, že deti rodičov, ktoré pre ne chcú všestranný rozvoj, cvičia v rámci tréningovej skupiny priamo na škole, kde je na to ideálne prostredie.

Cvičia dvakrát týždenne, pričom zo začiatku je to najmä o tom, aby sa naučili disciplíne. Snažíme sa s nimi robiť tie základné pohyby ako beh, skoky a preskoky. V priebehu celého roka si postupne prejdú cvičeniami, ako zlepšiť techniku kroku, behu i skoku, pretože veľa detí dnes naozaj nevie pekne chodiť a behať, majú ploché nôžky a trpia rôznymi zlozvykmi či vadami, ktoré sú spôsobené tým, že trávia veľa čas v sede. Ten je degeneratívny.

„Veľa detí dnes naozaj nevie pekne chodiť a behať, majú ploché nôžky a trpia rôznymi zlozvykmi či vadami, ktoré sú spôsobené tým, že trávia veľa času v sede.”

Tréning v rámci akadémie je teda hĺbkovejší v porovnaní s klasickou hodinou telesnej výchovy?

Akadémia skôr zohľadňuje to, aby tie základné pohybové schopnosti, ktoré majú byť rozvinuté do desiatich rokov dieťaťa, naozaj rozvinuté boli. Pracuje sa na tom, aby sa rozvíjala rýchlosť, či reakčná, alebo frekvenčná. Dôležité je, aby si deti pomocou hier a vlastných síl posilnili telo. Ide o všestranný pohybový rozvoj.

Jedným z cieľov akadémie, ktoré trvá celý školský rok, je deťom priblížiť, na ktorý šport majú nadanie. Zaváži pri výbere vhodného športu u dieťaťa aj to, či je extrovertné, alebo nie?

Áno, zohľadňuje sa to. Súčasťou akadémie je aj mentálny tréning, v rámci ktorého s deťmi robíme rôzne cvičenia na koncentráciu, relaxáciu a uvoľnenie. Už v septembri by malo začať aj určité testovanie – na základe dotazníka, ktorý s dieťaťom vyplnia rodičia, by mal tréner vedieť, s akým dieťaťom sa stretáva. Či je extrovertné, alebo introvertné, čo mu robí dobre, čo až tak nie.

Samozrejme, sú športy, pri ktorých je výhodou byť extrovert alebo introvert, ale do desiatich rokov sa to príliš nerieši. Až po tom desiatom roku by si deti mali vyberať šport, ktorý má špecializovanejší tréning.

Je všeobecne známe, že dnešné deti zažívajú iné detstvo ako staršia generácia. Rodičia majú menej času, do toho vstupujú technológie. V čom robia rodičia najväčšiu chybu a ako sa tomu vyvarovať?

Ťažká otázka. Ja som konzervatívna a povedala by som, že internet by mal byť každý deň až do šiestej večer vypnutý (smiech). Ale to sa nedá. Rodičia sú dnes veľmi vyťažení, často naozaj do šiestej – siedmej pracujú a pre deti je teda asi lepšie chodiť na nejaký krúžok, ako sedieť každý deň pri počítači.

A čo s tým spraviť? Tu napríklad rada vidím, že v školských kluboch chodia s deťmi denne von, vďaka čomu majú ďalšiu hodinku pohybu k dobru.

Psychológ Marek Herman hovorí, že do troch rokov by deti nemali mať mobily v rukách vôbec a do šiestich len veľmi, veľmi obmedzene. Veď dieťa do desiatich rokov mobil naozaj nepotrebuje – spravili sme si to my rodičia sami.

Mnoho detí trpí už vo veľmi skorom veku obezitou či psychickými poruchami. Myslíte si, že pohyb je receptom na šťastie dieťaťa?

Pohyb predstavuje jednu zo základných potrieb a je rovnako dôležitý ako strava a spánok. Dovolím si teda tvrdiť, že je to dôležité, ale strava by tiež mala byť vyvážená. Každý rodič je zodpovedný za svoje dieťa a mal by čítať, čo kupuje.

Doktor Igor Bukovský sa vyjadril, že o to, čo máme na sebe, sa veľmi staráme a dávame za to veľa peňazí, ale o to, čo dávame do seba, sa nestaráme a šetríme na tom. Často si kúpime najlacnejšie rožky, zeleninu či mäso, ale topánky za 70 € nám nerobia problém.

Ja tiež hovorím, že všetko, čo za niečo stojí, niečo stojí. Či už je to zdravé jedlo, dobré známky v škole alebo vydretá pochvala. A to, čo je zadarmo, je podozrivé.

„Ak chceme, aby deti mali športové sebavedomie, tak im nemôžeme dávať pocítiť, že im niečo nejde a cielene ich stavať dozadu.”

Môže pohyb pomôcť aj pri budovaní sebavedomia či zdravej sebareflexie?

Určite, je však dôležité, aby tam bol prítomný tréner, ktorý je zameraný na pozitívne oceňovanie detí.

Všimla som si, že pri tréningu ste deti veľa chválili.

Áno, ak chceme, aby deti mali športové sebavedomie, tak im nemôžeme dávať pocítiť, že im niečo nejde a cielene ich stavať dozadu. Keď som videla, že je niekto unavený, poslala som ho oddýchnuť si a povedala: „Napi sa a potom sa k nám pridaj.“ Postupne sa pridali všetci, nikto nezostal celú hodinu sedieť.

Dieťa samo má tú sebareflexiu a dokážu si uvedomiť, že mu niečo nejde a iné zase ide, prípadne je niekto rýchlejší. Vo všetkých deťoch sa snažím vzbudiť to, aby sa podporovali a zatlieskali si. Pochvala a podpora je dôležitá.

V čom všetkom je O2 Športová akadémia Mateja Tótha pre deti dobrá? Ako vyzerá hodina?

Akadémia podporuje všestranný rozvoj. Skladá sa z troch pilierov – samotný športový tréning, vývojová kineziológia a mentálny tréning. Všetkým trom častiam sa v rámci každej hodiny venuje dostatok času.

Hodinu začíname rozhovorom o tom, čo majú deti nové. Potom nasleduje rozohriatie, ideálne formou naháňačiek, aby to deti bavilo, aby sa hrali. Potom sa rozdýchame – naučíme sa už spomínané vnútrobrušné dýchanie.

Prejdeme na cviky z vývojovej kineziológie, ktoré máme zoradené do reťazca, nasleduje rozcvička vo dvojici, čo deti baví. Potom spravíme bežeckú abecedu, ku ktorej sa snažím pridať nejakú rozprávku alebo niečo, pri čom sa deti uvoľnia, aby počas nej mali mäkké nohy a behali potichu.

Nasledujú štarty z rovných polôh, rovinky a behy. Každá hodina je venovaná jednej až dvom schopnostiam, trénuje sa reakčná a frekvenčná rýchlosť, štafetové hry, hry na mentálny tréning, koncentráciu a relaxáciu. Tréning ukončujeme strečingom.

Po akom čase je na dieťati vidieť progres?

Myslím si, že už po troch mesiacoch je vidieť zlepšenie techniky behu, to znamená kratší dotyk s podložkou, dieťa zároveň zdvihne celé stehno hore, prestane šmatlať a má mäkšie kroky. Takisto je to vidieť na používaní rúk, ktoré sú synchronizovanejšie. Nie je tam nejaká úžasná kondícia, skôr vidieť zlepšenie. Laicky poviem, že krajšie bežia, odborne vidím, že svoje telo využívajú ekonomickejšie.

Ako podľa vás možno deti najlepšie priviesť k pohybu?

Hrami. Veľa sa hrať a vymýšľať stále nové podnety a vnemy. Medzi deťmi veľmi frčí súťaživosť, či tímová, alebo medzi jednotlivcami. A, samozrejme, farebné pomôcky.

„Deťom úplne stačí ísť vzorom. Ísť s nimi na bicykel alebo sa ísť prejsť, ísť spoločne na detské ihrisko alebo na túru.”

A čo môže spraviť rodič, aby aj doma motivoval svoje deti viac sa hýbať?

Úplne stačí ísť im vzorom. Ísť s nimi na bicykel alebo sa ísť prejsť, ísť spoločne na detské ihrisko alebo na túru. Úplne stačí byť s deťmi hodinu vonku a nebrzdiť ich.

Ak pôjde okolo ihriska či obrubníka, bude chcieť loziť, všetko preskakovať a podliezať. Nemali by sme mu to zakazovať, skôr naopak mu povedať: „Potrebuješ ruku? Poď, potrebuješ udržať rovnováhu.“ Je veľa rodičov, ktorí dieťaťu povedia: „Nelez tam, lebo padneš.“ Dôležité je dieťa podporiť a podať mu pomocnú ruku, ak chce. A ak nie, neprivolávať hneď negativizmom a strachom katastrofu, že dieťa padne. Keď to dieťa zvládne, je dôležité pochváliť ho.

Viac informácií o O2 Športovej akadémii Mateja Tótha nájdete na www.dobravec.O2.sk.

Andrea Ballová

Je učiteľka telesnej výchovy a trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha na Základnej škole Nábrežie mládeže v Nitre. Okrem aktívneho pracovného života má aj aktívnu rodinu, ktorá pozostáva z manžela, troch detí a štyroch psov. Čo najviac času trávia spoločne vonku – na bicykloch, prechádzkach, chate aj s motykami vo vinohrade.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Psychológ Marek Madro: Najväčším problémom mladých ľudí je samota

Deti a mladí ľudia sú tlačení do výkonov doma, v škole aj vo vzťahoch. Keď zlyhajú, nemajú pri sebe nikoho, s kým by sa mohli porozprávať. Prečítajte si, ako môžu vyhľadať pomoc a čo pre nich môžeme urobiť, aby so svojimi problémami nezostali sami.

Psychológ Marek Madro v roku 2012 založil internetovú poradňu IPčko. Dodnes ju vedie a spolu s tímom 40 psychológov v nej pomáha deťom a mladým ľuďom, ktorí sa na nich obracajú v zložitých životných situáciách. 

V rozhovore s Marekom Madrom sa dozviete:

  • čo robiť, aby sa deti a mladí ľudia neutápali v samote,
  • prečo vyhľadávajú pomoc až v hraničných situáciách,
  • ako by rodičia mali budovať vzťah s deťmi v rôznych fázach ich života,
  • prečo by sa rodičia nikdy nemali tváriť, že na problémy zabudli.

Deti a mladí ľudia sa na vás obracajú s najrôznejšími problémami. Čo ich momentálne najviac trápi?

Od založenia linky v roku 2012 si robíme štatistiky, čo je primárnou témou rozhovoru. Odkedy linku prevádzkujeme, na prvom mieste je samota.

Sexuálne násilie na deťoch v online priestore by nemalo byť tabu. Osvetový web StalosaTO.sk, ktorý podporila Férová nadácia O2, prináša užitočné rady pre obete, ich rodičov aj učiteľov. Chcem vedieť viac

Mladí ľudia sa cítia sami, postupom času sa mení iba obsah témy. Keď dnes hovoria o samote, hovoria o tom, že sú aj vďaka sociálnym sieťam a technológiám obklopení obrovským množstvom ľudí, ale všade musia podávať výkon. V škole musia dosahovať dobré známky, v rodine musia plniť očakávania rodičov.

Špecifické je, že dnes musia dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole.

Preto keď mladí ľudia zlyhávajú, cítia sa sami. Majú pocit, že tu nie je nikto, s kým by mohli hovoriť na rovinu.

Samotu spájajú aj s inou témou – boja sa sklamať ľudí. Pred pár rokmi sme ešte sledovali, že sa báli osloviť rodičov, lebo mali strach z trestu. Dnes majú strach sklamať rodiča. V tomto znova vnímame obrovský tlak na výkon.

Čo okrem samoty trápi mladých ľudí?

Mladí ľudia nás kontaktujú v situáciách, keď už sú na hrane a nevedia ako ďalej. V takých chvíľach sa na nás obracajú s témou samovraždy a myšlienok na samovraždu.

Na online linku sa obrátia aj v situáciách, keď už nevyužijú iné spôsoby a toto je pre nich posledná záchrana. Nie je to typické len pre IPčko. Aj vo svete ľudia na online linkách riešia tie najzávažnejšie témy a najakútnejšie prejavy správania. Majú pocit, že si zachovávajú anonymitu a nič im nehrozí. Dúfajú, že ich nenájdeme a nezastavíme.

V takých situáciách mladí ľudia už totiž nemajú očakávania, že im niekto pomôže. Kontaktujú nás preto, aby neboli v posledných chvíľach sami. Chcú zažiť, že je tam niekto s nimi, že ich vníma, počúva.

Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť.

Napriek tomu, že máme s touto témou veľa skúseností, robíme pohotovostné výjazdy a trénujeme policajných vyjednávačov, dvom ľuďom sa nám, žiaľ, už nepodarilo pomôcť.

Ako je možné, že to zájde až tak ďaleko? Prečo nevyhľadajú pomoc skôr, než sa dostanú do hraničnej situácie?

Práve preto, že majú pocit, že neexistuje nikto, u koho by tú pomoc mohli nájsť. My sa snažíme skrížiť im v takýchto chvíľach cestu. Vieme, že keď majú nejaký problém, googlia. Slovné spojenie „chcem sa zabiť“ zadáva na Slovensku do Googlu mesačne 1 600 mladých ľudí vo veku do 18 rokov.

„Špecifické je, že dnes musia deti dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole.“

Preto sme vytvorili portál chcemsazabit.sk a vyvíjame aj množstvo ďalších aktivít. Mladí ľudia sa takto doklikajú k IPčku a obrátia sa na nás.

Kontaktujú vás mladí ľudia aj pri problémoch a situáciách, ktoré nie sú až také vážne ako samovražda?

Treťou najčastejšou témou sú partnerské vzťahy. To je veľmi príjemná téma s krásnymi rozhovormi.

Ďalšou sú problémy doma. Opäť je to vážnejšia téma, pretože sa tu nachádza aj domáce násilie a sexuálne zneužívanie.

Deti a mladí ľudia sa na vás obracajú v ťažkých momentoch, keď je určite náročné získať si ich dôveru. Ako si ju budujete?

Naši psychológovia majú na stránke zverejnené mená a fotky. Zdá sa to triviálne, ale je to veľmi dôležité. Ľudia nekontaktujú anonymnú službu, ale kontaktujú napríklad Veroniku.

Keď jej porozprávajú svoj príbeh a ona im dá pocítiť, že je tam s nimi, že ich vníma a počúva, dostane možnosť hovoriť s nimi viackrát. Veronika je tá, ktorá pozná ich príbeh a prichádzajú za ňou opakovane.

Pri jednej ťažkosti nás mladí ľudia kontaktujú v priemere sedemkrát, a teda ich sprevádzame situáciou. Nemusíme hovoriť žiadne zázračné vety. Najmä sa sústredíme na zážitok z toho, že sme tu teraz spolu. Veľa pracujeme s nádejou.

Ako vyzerá komunikácia s človekom, ktorý sa na vás obráti?

Na vedenie rozhovoru využívame psychologický model krátkodobej terapie, orientovanej na riešenie. Znamená to, že už po prvom raze, máte predstavu, aký prvý krok máte urobiť, aby sa vaša situácia trochu zmenila.

Keď prídete na druhý kontakt, dostanete tip na ďalší krok a tak ďalej. Ak sa cítite bezmocní, vrátime vám prostredníctvom rozhovoru moc niečo v živote zmeniť.

V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať.

Mohli by ste nám povedať konkrétny príklad?

Príkladom komplikovanej situácie je, keď dieťa rieši na internete sex a stane sa pritom obeťou nátlaku alebo vydierania. Nevie si s tým dať rady.

Predstavte si, že máte 12 rokov. Hanbíte sa, že vôbec s niekým hovoríte o sexe a posielate mu nejaké fotky. My ako odborníci tomu dieťaťu povieme: „Choď za mamou a povedz jej to.“

S podporou Férovej nadácie O2 sme vytvorili projekt StalosaTO.sk, ktorý otvára práve tému sexuálneho zneužívania a radí deťom a mladým ľuďom, ako osloviť rodiča.

„Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť.“

Deťom dáva do rúk nástroje, ako sa s takouto situáciou popasovať. To najdôležitejšie, čo dieťa musí v tej chvíli urobiť, je osloviť dospelého, ktorý ho situáciou prevedie.

Ako by sa teda deti a mladí ľudia mali zdôveriť rodičom?

V prvom rade je potrebné nájsť vhodný moment. V našich rodinách nie je úplne bežné, že sedíme s deťmi a rozprávame sa s nimi o tom, ako sa majú a čo prežívajú. Preto treba v životnom rytme rodičov nájsť príležitosť na rozhovor.

Ak už nastane vhodný moment, prvá veta by nemala byť: „Mami, stalo sa mi niečo hrozné.“ alebo „Niečo som urobila.“ Rodič má od dieťaťa očakávania a nie je vhodné ísť proti nim, lebo to môže spustiť negatívnu reakciu. Oveľa lepšie je povedať: „Mami, strašne sa bojím, neviem, čo mám urobiť, som úplne zúfalá.“ Vtedy rodič začne vnímať. Je to drobnosť, ale funguje to.

Prečítajte si: Ako ochrániť deti pred sexuálnymi predátormi? Základom je komunikácia

Druhá veta by mala definovať potreby dieťaťa. Napríklad: „Potrebujem, aby si ma pochopila, aby si mi pomohla. Potrebujem, aby si ma chvíľku počúvala, lebo sa naozaj bojím a viem, že bez tohto sa nedokážem posunúť ďalej. Prosím ťa, pomôž mi.“ Ak ide o vážnu vec, už pri tejto druhej vete vyhŕknu obom slzy a všetko ide jednoduchšie.

Až treťou vetou v poradí by malo byť zadefinovanie problému. V jednej vete povieme, čo sa stalo.

Zdá sa, akoby sme presúvali zodpovednosť za riešenie problémov na deti. Zodpovednosť za otváranie ťažkých tém by však mala byť na pleciach rodičov. Ako si môžeme doma vytvoriť podmienky, aby nemuselo dochádzať k situáciám, že sa dieťa nemá komu zdôveriť? 

Najväčšia prevencia pred všetkými zlyhaniami detí sú dobre fungujúce vzťahy v rodine.

Mám tri zjednodušené rady pre rodičov, aby doma vznikla platforma na rozhovor. Hovoria o tom, ako sa správať k deťom v rôznom období života – v období do 10 rokov, do 15 rokov a nad 15 rokov.

Čo je podľa vás najdôležitejšie v správaní sa k deťom do 10. roku ich života?

Vo veku do 10 rokov je dôležité, aby sa rodičia starali najmä o bezpečie detí. To by malo byť aj témou rozhovorov. Deti by mali vedieť, že v živote ich čakajú rôzne situácie, ale rodičia predstavujú bezpečie, za ktorým môžu kedykoľvek prísť.

Treba im prízvukovať, že u nich vždy nájdu pomoc a podporu, nech sa deje čokoľvek. Súčasťou bezpečia nie sú len slová, ale aj neverbálne správanie ako objatie, ochrana a celkové žitie rodiny.

To treba hovoriť deťom približne do 10 rokov života, teda predtým, ako príde puberta. Zaistiť pre dieťa bezpečie nie je samozrejmá vec, ktorá rodičom len tak padne do rúk, je to drina.

Na čo by mali rodičia myslieť, keď ich dieťa príde do puberty?

Vo veku od 10 do 15 rokov má byť rodič pre dieťa fanúšikom. Pre rodičov je veľmi ťažké predstaviť si, čo to vlastne znamená. Mali by sa zaujímať o životný štýl dieťaťa, o jeho kamarátov, ale nie preto, aby ho kontrolovali, ale aby ho podporili a stali sa súčasťou jeho sveta.

Ak vám prekáža, že dieťa je stále za počítačom, choďte si sadnúť k nemu. Ak vám vadí, že si robí selfie, choďte si ho urobiť s ním, aby ste pochopili, o čom to je. Podporujte ho v tom, čo ho zaujíma, baví.

„V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať.“

Určite tým nemyslím, aby ste s deťmi chodili na párty a komentovali ich TikTok videá. Dôležité však je, aby ste boli súčasťou ich sveta a povzbudzovali ich v tom, že to, čo robia, dáva zmysel, je to super a vy ste pri tom a tešíte sa z toho.

Niekedy vám správanie dieťaťa bude proti srsti. Bude sa búriť a tvrdiť vám, že ste trápni. Vytrvajte. Byť fanúšikom nie je vždy jednoduché, je to pre rodiča práca. Je dôležité, aby dieťa vedelo, že dokážete prekonať odpor, aby ste mohli byť s ním, a že tu budete preňho, nech sa deje čokoľvek. V podstate je to pokračovanie bezpečia, ale v inej forme.

Ako by sa mal rodič správať k dieťaťu staršiemu ako 15 rokov, keď už je vo veľkej miere samostatné? 

Dieťa, ktoré má 15 až 20 rokov, sa vracia späť k rodičom. Pre malé deti vo veku do 10 rokov je rodič životnou istotou a vzorom. V škole túto rolu neskôr preberá učiteľ alebo tréner. Vo veku od 10 do 12 rokov začína byť dôležitá partia a snaha zapadnúť. Deti sa snažia úplne sa oddeliť od rodiny – toto obdobie býva pre rodičov najťažšie.

Mladí ľudia vo veku od 15 do 20 rokov prehodnocujú hodnoty a postupne sa vracajú späť k rodine. Paradoxne sa začínajú starať o to, aby rodina fungovala. Dbajú na dodržiavanie rodinných rituálov, na ktoré medzičasom rodina zabudla.

Preto by v tomto období mal byť rodič partnerom. Pre mladého človeka už nie sú rodičia tí, vďaka ktorým spoznáva svet. Spoznávanie sveta im sprostredkúva ich partner, často už aj stabilný, alebo priateľstvo na celý život.

Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí a mladých ľudí na internete sa venuje osvetový web StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. Zistite viac

Rodič tu však má opäť kopu práce. Mal by byť tým, kto tu stále je a dáva to najavo. Mal by ukazovať, na čom stojí rodina a aké sú jej hodnoty. Dieťa túto interakciu vyvoláva a rodič by mal byť schopný hrať túto rolu spolu s dieťaťom.

Rodič môže počas výchovy zlyhať a spraviť množstvo chýb. Ako sa s chybami vysporiadať a ako zamedziť, aby mali na dieťa markantný vplyv?

Samozrejme, že v napĺňaní potrieb detí nemusíme dosiahnuť dokonalosť. Rodič môže robiť chyby, je to normálna vec. Normálna vec je aj nezostať vo svojej chybe a ísť ďalej, pretože vždy existujú riešenia.

Nie je správne, ak sa tvárime, že sme na problémy zabudli – urobíme za nimi hrubú čiaru a žijeme ďalej, akoby sa nič nestalo. Tiež nie je ideálne, ak, naopak, zostaneme uväznení v probléme a ten sa stane dominantnou témou na celý život vrátane výčitiek a depresie, ktorú to prináša.

Rodina s chybami, zlyhaniami a problémami potrebuje pracovať. Potrebuje ich otvárať a rozprávať sa o nich. Potrebuje si to aj „odbolieť“, aj sa posúvať ďalej, uvažovať nad tým, čo teraz budeme robiť. Je normálne ísť ďalej.

Mladí ľudia prechádzajú náročným vývinovým obdobím. Prežívajú silné emócie a ešte nemajú skúsenosti, ktoré by im ukázali cestu. Nevedia ako ďalej pri problémoch, ktoré sú z pohľadu dospelých triviálne. O to viac je potrebné, aby z rodiny poznali, že je normálne popasovať sa s problémami. Je normálne žiť život s úspechmi aj s neúspechmi, s tým, že sa darí aj nedarí.

Doba je tak provýkonne orientovaná, že ľudia majú pocit, že musia ísť stále dopredu. Je dôležité vedieť, že aj ísť dozadu alebo stáť je v poriadku.

Tím internetovej poradne IPčko stojí za viacerými projektmi, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom. Na webe StalosaTO.sk otvára u nás tabuizovanú tému sexuálneho zneužívania v online prostredí a upozorňuje na to, že otázkam sexuality treba venovať pozornosť. Vznik projektu podporila Férová nadácia O2, ktorá prostredníctvom svojich aktivít pomáha mladým ľuďom a chce zlepšiť prostredie, v ktorom žijeme.

Marek Madro

Psychológ, ktorý v roku 2012 založil a dodnes vedie internetovú poradňu pre mladých IPčko. V poradni pracuje 40 psychológov, ktorí ročne riešia 25 000 kontaktov, pričom pracujú bez nároku na odmenu. Stojí za viacerými projektmi, ktoré sa snažia pomôcť deťom a mladým ľuďom v zložitých životných situáciách. Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí na internete sa venuje portál StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. 


Tieto dva smartfóny stoja menej ako stovku a majú čím prekvapiť

Čítaj viac

Ako udržiavať bezpečnosť a hygienu smartfónu? Vyberte si z tohto príslušenstva

Čítaj viac

Férová nadácia O2 podporila online vzdelávanie žiakov a učiteľov sumou 60 000 €

Čítaj viac