Detská trénerka: Pohyb je rovnako dôležitý ako strava a spánok

„Deťom úplne stačí ísť vzorom,“ hovorí jedna z tréneriek O2 Športovej akadémie Mateja Tótha o tom, ako deti motivovať, aby sa viac hýbali.

Dnešná generácia detí je úplne iná ako tie predošlé. Deti z generácie Z trávia viac času doma, využívajú technológie a menej sa hýbu.

O tom, aký dôležitý je pre ne pohyb, ako ich k nemu motivovať a nebrzdiť ich vo vývoji, sme sa porozprávali s jednou z tréneriek O2 Športovej akadémie Mateja Tótha Andreou Ballovou.

Chcete rozhýbať svoje deti? Inšpirujte sa trénermi O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Povedzte mi viac

Hovorí sa, že už v prípade malých detí robia rodičia chybu, keď im formou zákazov a obmedzení bránia v prirodzenom pohybe. Ako to vnímate vy ako trénerka malých detí?

Áno, prvá nie veľmi šťastná vec je to, že mnohí rodičia majú asi pocit, že majú deti na to, aby s nimi takpovediac pretekali. Do jedného roka ich rýchlo stavajú na nohy a dávajú ich do sedu bez toho, aby to deti zvládali samy. Jednoducho ich do pohybu tlačia.

Druhá vec sa objavuje u detí od dvoch – troch rokov. Uvedomme si, že dnes majú deti rodičia, ktorí majú sami trošku viac rokov. Nie je to tých 20, ako bolo zvykom kedysi. Oni sami možno nevládzu, preto je pre nich výhodnejšie, keď dieťa len ticho sedí a majú ho pod dozorom. Stretáme sa tu s dvomi typmi rodičov – tí, ktorí dieťaťu v pohybe zabraňujú, napríklad tým, že mu strčia do ruky mobil, nech sa hrá, a potom sú tí, ktorí dieťaťu vyplnia čas natoľko, že sa nemá kedy hrať.

Čo s tým vieme spraviť?

Veľa s tým nenarobíme, situácia je taká, aká je. Tu sa už bavíme aj o bezpečnosti. Kedysi deti vybehli na sídlisku medzi paneláky, na ihrisko a hrali sa samy. Bol to pre ne najprirodzenejší pohyb – behali, skákali. Všetky deti vtedy robili to, čo bolo pre ne prirodzené a načo mali chuť.

Teraz sa už aj pohyb detí začína dostávať do sofistikovanejšej formy, keď im rodičia vypĺňajú čas a naordinujú im to, aj to, aj to. Preto sa O2 Športová akadémia Mateja Tótha snaží byť tým najvhodnejším doplnkom, ako deti naučiť správne sa hýbať. Jej dôležitou súčasťou je vývojová kineziológia, ktorá dbá na to, aby boli zachované pohybové reťazce, a aby sa pohyb u dieťaťa ďalej rozvíjal tak, ako to bolo pre neho do šiestich rokov prirodzené.

Kedy je teda najlepší čas začať u dieťaťa podporovať aj trénované fyzické aktivity?

Najlepšie spôsoby športovania boli naozaj tie, ktoré boli kedysi. Deti do desiatich rokov robili to, na čo mali chuť a venovali sa rôznym aktivitám. Po škole hodili tašky do kúta a išli na ihrisko,  behali, skákali, hrali sa. Vtedy mali deti dve až tri hodiny prirodzeného pohybu denne. Toto by bolo úplne ideálne aj dnes, ale čas, žiaľ, späť nevrátime.

Je veľmi ťažké nájsť latku toho, čo a ako by sa dieťa malo hrať, koľko by sa malo hýbať a, samozrejme, skĺbiť to s časom rodičov. Rodičia si často „kupujú” vlastný čas tým, že deti dávajú na rôzne krúžky, ale treba dbať na to, aby tie krúžky deti nepreťažovali. Aby to nebol vrcholový šport, v rámci ktorého zrazu deti majú päť až sedem tréningov týždenne. Pretože keď budú mať desať rokov a budú chcieť robiť niečo na vyššej úrovni či súťažne, nebude už priestor na to, aby sa im tam zmestili ďalšie tréningy.

Ideálne teda je podporovať u dieťaťa prirodzené formy pohybu. Ak to počasie dovolí, nechať ho tráviť veľa času vonku, na detských ihriskách. Pohybové schopnosti je ideálne rozvíjať v období od šesť do desať rokov, keď deti majú senzitívne obdobie. V tomto veku sa najlepšie rozvíja rýchlosť a obratnosť.

„Rodičia si často ,kupujú‘ vlastný čas tým, že deti dávajú na rôzne krúžky, ale treba dbať na to, aby tie krúžky deti nepreťažovali.”

Spomenuli ste pojem vývojová kineziológia, s ktorým sa stretáme aj na stránkach akadémie. Čo si pod ním máme ako laici predstaviť?

Poviem to najjednoduchšie, ako viem, a ako to vysvetľujem aj rodičom či dospelým, pretože aj s nimi mávam tréningy zahŕňajúce vývojovú kineziológiu. Vývojová kineziológia predstavuje pohyby, ktoré robí dieťatko. Bábätko je po narodení ako taká handrička, nevie zdvihnúť hlavičku, držať ručičky, chrbátik ani nožičky.

Náš mozog má však v sebe zakódované určité vzorce a tým, ako sa dieťatko hýbe a prekrúca, dochádza u neho stále k novým pohybom. Postupne sa naučí dať na bruško, zdvihne nožičky, dá sa do podporu, štvornožkuje, až postupne príde do podrepu, zdvihne sa a je vo vzpriamenej polohe. Toto všetko je vývojová kineziológia. Celé je to o tom, ako človek v prvom roku života postupne prejde z ľahu až do stoja.

Tieto pohybové vzorce nám boli dané, a keď sa k nim v neskoršom veku vrátime, držanie tela by malo byť omnoho lepšie a v dospelom veku by nemalo dochádzať ku skoliózam, k lordózam ani k bolestiam kolien či bedrových kĺbov.

Všetky tieto veci sa dejú, pretože si pohyb začíname kompenzovať. Ak niečo nevládzeme urobiť alebo niektorá oblasť tela stuhla, pomáhame si inými svalovými skupinami. Keď to robíme dlhodobo, začína nás na týchto miestach pichať, tvoria sa hrče a vykrúcame sa, aby nás to nebolelo. Vývojová kineziológia nás učí takýmto veciam predchádzať. Dennodenne ju cvičí aj Matej Tóth a používajú ju aj iní športovci, vrátane Janky Dukátovej.

Ako vyzerajú cviky vývojovej kineziológie?

Nie sú cviky, sú to polohy – poloha štvormesačného bábätka, poloha šesťmesačného bábätka, poloha šikmý sed, poloha medveď, podpor, tripod či podrep s oporou.

Možno ich prirovanať k joge či pilatesu?

Nie, nemá to s tým nič spoločné, vývojová kineziológia je založená na vnútrobrušnom tlaku. Tým, že sa dieťa naučí dýchať do bruška, naučí bránicu, aby mu vytvorila taký piest – valec, ktorý mu pomôže spevniť časť tela v okolí brucha. Vtedy sa ľahšie prenášajú sily všetkých štyroch končatín a nedochádza k tomu, že mu prehne chrbticu, prípadne uvoľní brucho a drží telo krížami.

Čo všetko sa zohľadňuje pri výstavbe pohybových aktivít v rámci O2 Športovej akadémie Mateja Tótha?

O2 Športová akadémia Mateja Tótha je vystavaná tak, že deti rodičov, ktoré pre ne chcú všestranný rozvoj, cvičia v rámci tréningovej skupiny priamo na škole, kde je na to ideálne prostredie.

Cvičia dvakrát týždenne, pričom zo začiatku je to najmä o tom, aby sa naučili disciplíne. Snažíme sa s nimi robiť tie základné pohyby ako beh, skoky a preskoky. V priebehu celého roka si postupne prejdú cvičeniami, ako zlepšiť techniku kroku, behu i skoku, pretože veľa detí dnes naozaj nevie pekne chodiť a behať, majú ploché nôžky a trpia rôznymi zlozvykmi či vadami, ktoré sú spôsobené tým, že trávia veľa čas v sede. Ten je degeneratívny.

„Veľa detí dnes naozaj nevie pekne chodiť a behať, majú ploché nôžky a trpia rôznymi zlozvykmi či vadami, ktoré sú spôsobené tým, že trávia veľa času v sede.”

Tréning v rámci akadémie je teda hĺbkovejší v porovnaní s klasickou hodinou telesnej výchovy?

Akadémia skôr zohľadňuje to, aby tie základné pohybové schopnosti, ktoré majú byť rozvinuté do desiatich rokov dieťaťa, naozaj rozvinuté boli. Pracuje sa na tom, aby sa rozvíjala rýchlosť, či reakčná, alebo frekvenčná. Dôležité je, aby si deti pomocou hier a vlastných síl posilnili telo. Ide o všestranný pohybový rozvoj.

Jedným z cieľov akadémie, ktoré trvá celý školský rok, je deťom priblížiť, na ktorý šport majú nadanie. Zaváži pri výbere vhodného športu u dieťaťa aj to, či je extrovertné, alebo nie?

Áno, zohľadňuje sa to. Súčasťou akadémie je aj mentálny tréning, v rámci ktorého s deťmi robíme rôzne cvičenia na koncentráciu, relaxáciu a uvoľnenie. Už v septembri by malo začať aj určité testovanie – na základe dotazníka, ktorý s dieťaťom vyplnia rodičia, by mal tréner vedieť, s akým dieťaťom sa stretáva. Či je extrovertné, alebo introvertné, čo mu robí dobre, čo až tak nie.

Samozrejme, sú športy, pri ktorých je výhodou byť extrovert alebo introvert, ale do desiatich rokov sa to príliš nerieši. Až po tom desiatom roku by si deti mali vyberať šport, ktorý má špecializovanejší tréning.

Je všeobecne známe, že dnešné deti zažívajú iné detstvo ako staršia generácia. Rodičia majú menej času, do toho vstupujú technológie. V čom robia rodičia najväčšiu chybu a ako sa tomu vyvarovať?

Ťažká otázka. Ja som konzervatívna a povedala by som, že internet by mal byť každý deň až do šiestej večer vypnutý (smiech). Ale to sa nedá. Rodičia sú dnes veľmi vyťažení, často naozaj do šiestej – siedmej pracujú a pre deti je teda asi lepšie chodiť na nejaký krúžok, ako sedieť každý deň pri počítači.

A čo s tým spraviť? Tu napríklad rada vidím, že v školských kluboch chodia s deťmi denne von, vďaka čomu majú ďalšiu hodinku pohybu k dobru.

Psychológ Marek Herman hovorí, že do troch rokov by deti nemali mať mobily v rukách vôbec a do šiestich len veľmi, veľmi obmedzene. Veď dieťa do desiatich rokov mobil naozaj nepotrebuje – spravili sme si to my rodičia sami.

Mnoho detí trpí už vo veľmi skorom veku obezitou či psychickými poruchami. Myslíte si, že pohyb je receptom na šťastie dieťaťa?

Pohyb predstavuje jednu zo základných potrieb a je rovnako dôležitý ako strava a spánok. Dovolím si teda tvrdiť, že je to dôležité, ale strava by tiež mala byť vyvážená. Každý rodič je zodpovedný za svoje dieťa a mal by čítať, čo kupuje.

Doktor Igor Bukovský sa vyjadril, že o to, čo máme na sebe, sa veľmi staráme a dávame za to veľa peňazí, ale o to, čo dávame do seba, sa nestaráme a šetríme na tom. Často si kúpime najlacnejšie rožky, zeleninu či mäso, ale topánky za 70 € nám nerobia problém.

Ja tiež hovorím, že všetko, čo za niečo stojí, niečo stojí. Či už je to zdravé jedlo, dobré známky v škole alebo vydretá pochvala. A to, čo je zadarmo, je podozrivé.

„Ak chceme, aby deti mali športové sebavedomie, tak im nemôžeme dávať pocítiť, že im niečo nejde a cielene ich stavať dozadu.”

Môže pohyb pomôcť aj pri budovaní sebavedomia či zdravej sebareflexie?

Určite, je však dôležité, aby tam bol prítomný tréner, ktorý je zameraný na pozitívne oceňovanie detí.

Všimla som si, že pri tréningu ste deti veľa chválili.

Áno, ak chceme, aby deti mali športové sebavedomie, tak im nemôžeme dávať pocítiť, že im niečo nejde a cielene ich stavať dozadu. Keď som videla, že je niekto unavený, poslala som ho oddýchnuť si a povedala: „Napi sa a potom sa k nám pridaj.“ Postupne sa pridali všetci, nikto nezostal celú hodinu sedieť.

Dieťa samo má tú sebareflexiu a dokážu si uvedomiť, že mu niečo nejde a iné zase ide, prípadne je niekto rýchlejší. Vo všetkých deťoch sa snažím vzbudiť to, aby sa podporovali a zatlieskali si. Pochvala a podpora je dôležitá.

V čom všetkom je O2 Športová akadémia Mateja Tótha pre deti dobrá? Ako vyzerá hodina?

Akadémia podporuje všestranný rozvoj. Skladá sa z troch pilierov – samotný športový tréning, vývojová kineziológia a mentálny tréning. Všetkým trom častiam sa v rámci každej hodiny venuje dostatok času.

Hodinu začíname rozhovorom o tom, čo majú deti nové. Potom nasleduje rozohriatie, ideálne formou naháňačiek, aby to deti bavilo, aby sa hrali. Potom sa rozdýchame – naučíme sa už spomínané vnútrobrušné dýchanie.

Prejdeme na cviky z vývojovej kineziológie, ktoré máme zoradené do reťazca, nasleduje rozcvička vo dvojici, čo deti baví. Potom spravíme bežeckú abecedu, ku ktorej sa snažím pridať nejakú rozprávku alebo niečo, pri čom sa deti uvoľnia, aby počas nej mali mäkké nohy a behali potichu.

Nasledujú štarty z rovných polôh, rovinky a behy. Každá hodina je venovaná jednej až dvom schopnostiam, trénuje sa reakčná a frekvenčná rýchlosť, štafetové hry, hry na mentálny tréning, koncentráciu a relaxáciu. Tréning ukončujeme strečingom.

Po akom čase je na dieťati vidieť progres?

Myslím si, že už po troch mesiacoch je vidieť zlepšenie techniky behu, to znamená kratší dotyk s podložkou, dieťa zároveň zdvihne celé stehno hore, prestane šmatlať a má mäkšie kroky. Takisto je to vidieť na používaní rúk, ktoré sú synchronizovanejšie. Nie je tam nejaká úžasná kondícia, skôr vidieť zlepšenie. Laicky poviem, že krajšie bežia, odborne vidím, že svoje telo využívajú ekonomickejšie.

Ako podľa vás možno deti najlepšie priviesť k pohybu?

Hrami. Veľa sa hrať a vymýšľať stále nové podnety a vnemy. Medzi deťmi veľmi frčí súťaživosť, či tímová, alebo medzi jednotlivcami. A, samozrejme, farebné pomôcky.

„Deťom úplne stačí ísť vzorom. Ísť s nimi na bicykel alebo sa ísť prejsť, ísť spoločne na detské ihrisko alebo na túru.”

A čo môže spraviť rodič, aby aj doma motivoval svoje deti viac sa hýbať?

Úplne stačí ísť im vzorom. Ísť s nimi na bicykel alebo sa ísť prejsť, ísť spoločne na detské ihrisko alebo na túru. Úplne stačí byť s deťmi hodinu vonku a nebrzdiť ich.

Ak pôjde okolo ihriska či obrubníka, bude chcieť loziť, všetko preskakovať a podliezať. Nemali by sme mu to zakazovať, skôr naopak mu povedať: „Potrebuješ ruku? Poď, potrebuješ udržať rovnováhu.“ Je veľa rodičov, ktorí dieťaťu povedia: „Nelez tam, lebo padneš.“ Dôležité je dieťa podporiť a podať mu pomocnú ruku, ak chce. A ak nie, neprivolávať hneď negativizmom a strachom katastrofu, že dieťa padne. Keď to dieťa zvládne, je dôležité pochváliť ho.

Viac informácií o O2 Športovej akadémii Mateja Tótha nájdete na akademia.o2.sk.

Andrea Ballová

Je učiteľka telesnej výchovy a trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha na Základnej škole Nábrežie mládeže v Nitre. Okrem aktívneho pracovného života má aj aktívnu rodinu, ktorá pozostáva z manžela, troch detí a štyroch psov. Čo najviac času trávia spoločne vonku – na bicykloch, prechádzkach, chate aj s motykami vo vinohrade.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Kristína Tormová: Nie som bilbord, ktorý každý deň ponúka inú značku

„Snažím sa robiť svoj úprimný virtuálny denník,“ hovorí jedna z najznámejších mám na slovenskom Instagrame.

Kristína Tormová je herečka, ktorú si však mnohí v súčasnosti spájajú najmä s jej autorskou značkou a s knižkami, v ktorých hovorí o svojom rodičovstve. Mama troch detí vybudovala aj úspešný profil na Instagrame, plný zážitkov a zamyslení, ktorý má desaťtisíce followerov. Porozprávali sme sa o jej pôsobení na sociálnych sieťach, hejteroch aj o tom, čo si odniesla z obdobia, keď boli mnohí z nás v dobrovoľnej karanténe.

Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní, preto Férová Nadácia O2 v rámci grantu O2 Digitálna škola podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. Viac informácií

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • prečo sa rozhodla otvárať tabuizované témy,
  • ktorým ďalším aktivitám by sa rada venovala,
  • či obmedzuje deťom čas strávený pred displejom,
  • kedy jej dcéry dostanú prvý mobil,
  • ktoré miesto na Slovensku odporúča navštíviť.

Ľudia ťa poznajú zo seriálu Som mama, vďaka knižkám či cez tvoje statusy. Niekto by ťa preto nazval influencerkou. Mnohí toto označenie však vnímajú negatívne. Ako sa na to pozeráš ty?

Je mi asi jedno, či to niekto nazýva influencerom, alebo nie, dôležité je, aký má to „niečo“ obsah. Snažím sa robiť zmysluplný kontent, objavovať múdre a dobré veci, šikovných ľudí, ponúkať zaujímavé témy a zároveň čo najviac vtipkovať a odľahčovať tento nie vždy jednoduchý svet.

Nie som bilbord, ktorý na svojom Instagrame ponúka každý deň inú značku a súťaže s podmienkami daj follow, označ troch, poskáč si na jednej nohe.

View this post on Instagram

#zufaleverse

A post shared by kristina tormova (@kristina.tormova) on

Snažím sa robiť svoj úprimný virtuálny denník pre ľudí, ktorých vôbec nepoznám. Veľmi zvláštna práca, viem. Od štvrtej triedy na základke som si však písala denník, vydávala som dva školské časopisy, stále som niečo vypisovala a zdieľala.

A tak sa teraz teším a veľmi si vážim, že to mám možnosť robiť takto jednoducho a kedykoľvek. A je úžasné, že sa to toľkým ľuďom páči, že to toľkých inšpiruje a mnohým dokonca pomáha.

Svojou tvorbou dokážeš inšpirovať ženy a rodičov. Myslíš si, že tvoje skúsenosti rodiča sú niečím špecifické alebo zažívaš rovnaké situácie a problémy ako ostatní, akurát ich vieš zaujímavo podať?

Myslím si, že zažívam úplne to isté, čo ostatní rodičia, a že ma jednoducho baví podávať to tak svojsky. Od pocitu absolútneho šťastia po padačky na hubu. Mňa baví, ako sa hovorí, pliesť bič, veď viete z čoho.

View this post on Instagram

Pýtala som sa kamaráta (Tomáš, môžem ťa mať v kategórií kamarátov, hej?), že ako prežil návrat do bežného života. Odpovedal: “Ja som sa nevrátil.” Teda..fyzicky áno, ale viete..psychicky. . Za mňa dokonalá odpoveď. Mám to rovnako. Ťažký návrat. Taká zacyklenosť v čudnom pocite, ktorý neviem definovať. Stali sa z nás trochu sociopati, na druhej strane mi srdce búcha od šťastia, keď poklábosím s ľúbivou bytosťou. Chýbala nám práca, do ktorej treba fyzicky ísť, zároveň mám strašný stres z toho, že niekde treba byť na čas. Aj som si hovorila, že by sa zišli niektoré obchody, no nechodím do nich, lebo raz som bola a bola tam taká fullka na rodinnej prechádzke, že som ušla. Čakala som, že sa niečo zmení? Vrátil sa svet až príliš do starých kolají? Spolupatričnosť zmizla spolu so strachom? Myslela som si, že ľudia si uvedomia, že treba dbať o našu planétu, že nezvláda. Že budeme skromnejší, či pokornejší po tom, ako sme si prešli takým koronovým zážitkom a pochopili sme, že nie nad všetkým máme moc. A už sme aj zabudliiii 🤦🏼‍♀️🤓 . . Veľmi čudné. Nevrátila som sa do pôvodného stavu a dokonca som prestala všetkým odpisovať a prosto lajdáčim, lebo keď nevládzem, tak nevládzem a bodka. Neviem, či je to vyhorením, alebo tým, že som si seba sa viac obľúbila a nechcem sa uštvať! 😂 Visím na vlásku niekde medzi karanténou a bežným životom a neviem sa po zážitku karanténnom rozhodnúť, ktorý je to ten “normálny život”. 🤷🏼‍♀️ (ale akože dobre sa mám, len čudne 😂) Zhodli sme sa s kolegyňou Petričkovou, že aj o tomto asik treba hovoriť. . . Ako to máte s návratom do reality vy?

A post shared by kristina tormova (@kristina.tormova) on

A možno som tých päť rokov dramaturgie neštudovala úplne zbytočne a naučila sa aspoň trochu pracovať s textom.

Dnes sa veľa rozpráva o tom, ako dať deťom čo najlepšiu prípravu do života už v predškolskom veku. Niektoré deti vedia napríklad čítať a písať ešte pred základnou školou, navštevujú množstvo krúžkov. Tvoje dcéry čaká prvý školský rok, čo najdôležitejšie by mali podľa teba rodičia naučiť deti predtým, ako nastúpia do školy? 

Och, to neviem. Nie som matka, ktorá má načítané, čo a ako treba, čo je najlepšie. Som skôr intuitívna, a teda prirodzene robím aj veľa chýb. Ak si s niečím neviem rady, opýtam sa kamarátok, ktoré to načítané majú.

Naše dievčatá sa už čítať naučili, ale naučili sa to samy. Zo zvedavosti. Nemáme telku, u nás sú odjakživa nosičmi príbehov knižky, takže to ich asi motivovalo.

Čo treba deti naučiť? Hovorievam, že sa snažím deti priviesť k zvedavosti a k používaniu zmyslu pre humor. S týmito vlastnosťami sa totiž žije múdrejšie a ľahšie.

„Mamám stále niekto radí a poúča ich, často bez toho, aby o to stáli. A tak veľa mám nemá priestor byť spontánnymi. Sú unavené, cítia sa neisto, sú frustrované a potom si materstvo neužívajú, ale sa trápia.“

A pred nástupom do školy je asi dobré deti uisťovať, že sa nemajú báť byť samy sebou. Toto všetko sme, zdá sa, zvládli, uvidíme však, aké prekvapenia nám škola prinesie. Teším sa na ne. Isto to bude zase veľmi inšpiratívne a isto z toho vzíde nejaký môj blog. Ak ma neporazí.

V rámci svojho Instagramu či blogu sa nebojíš otvárať ani tabuizované témy súvisiace s materstvom. Prišlo to prirodzene alebo ťa k tomu priviedla nejaká konkrétna udalosť?

Prirodzene. Som priamy a úprimný človek, čo prináša aj množstvo problémov, ale na druhej strane aj veľa zaujímavých tém, ktoré niekomu prídu tabuizované, no mne prirodzené.

Nedávno som si uvedomila, že prirodzené témy sa stali tabuizovanými a úplne zbytočne. Prirodzenosť sa stala neprirodzenou, čo zbytočne mnohé mamy stresuje.

O všetkom sa veľa a vážne píše, hodnotí sa, čo je správne a čo nie. Mamám stále niekto radí a poúča ich, často bez toho, aby o to stáli. A tak veľa mám nemá priestor byť spontánnymi. Sú unavené, cítia sa neisto, sú frustrované a potom si materstvo neužívajú, ale sa trápia.

View this post on Instagram

Tak toto je tá materská s jedným dieťaťom? ♥️ . A tak cez prázdniny zažívam to, čo sa volá materská dovolenka s jedným dieťaťom. Vlastne to zažívam tieto prázdniny úplne prvýkrát v živote takto veľadňovo. Ja som predtým vlastne nikdy len jedno dieťa nemala (ak nerátam tú minútu, kým sa k jedináčikovi Matilde, nenarodila po minúte Ela). . Že či je to veľký rozdiel mať dvojičky a jedno dieťa? Je. Obrovský. 1. dvojičky jednoznačne nie sú “dvojitá starosť” ´. Je to úplná blbosť 2. tento týždňojedináčik má všetok luxus sveta (sorry, čajočka Sára od Cifrov, ak sa vezmete, bude asi kus rozmaznaný) 3. s dvojičkami je to naozaj praktickejšie, lebo si to prosto praktickejšie potrebuješ urobiť, aby si prežila 4. s jedným človekom je to oveľa kontaktnejšie a všetkému sa dá vyhovieť, nemusí čakať, môže cucať, môže sa nosiť 5. mám kedy pracovať, dokonca jeden spánok denne spím s človekom malým 6. mať tri deti je občas hardcore a som unavená jak hovädo (som zistila), ale aj tak sa mi to páči najviac na celom svete zo všetkých zážitkov najviac 7. nechávam si všetky tri deti a oddýchla som si ako nikdy 😂♥️ . PS: chápem, že materská dovolenka je náročná aj pre mamy, čo majú jeden kus. Ale teda verte mi, že oné..že je to fakt výrazne iné, ako mať dve deti hneďka šupom naraz. Ak neveríte a cítite sa naprd, šup-šup na dvojičky! ♥️😂 . A znova a znova a znova verejne kričím, že obdivujem každú ženu, ktorá má doma špeciálneho malého človeka. Objímam virtuálne a vždy, keď sa mi chce čo i len trochu mindžovať a sťažovať sa, dám si facku. ♥️

A post shared by kristina tormova (@kristina.tormova) on

Slogan šťastná mama, šťastné dieťa nie je úplný nezmysel. Prirodzené je predsa všetko, čo žijeme. Či už sú to menštruácia, mastné vlasy, depresie, obťažovanie, domáce násilie, rodové stereotypy, alebo krásy tohto sveta.

Okrem množstva pozitívnych reakcií určite prichádza aj veľa negatívnych. Dá sa na to zvyknúť a hodiť ich takpovediac za hlavu alebo je to pre teba náročné?

Dá sa na to, samozrejme, zvyknúť, aj keď to dosť dlho trvá. Väčšinou už reagujem mávnutím rukou, niekedy komentár zmažem, inokedy anonymného hejtera zablokujem. V závislosti od periódy. (smiech)

Anonymne vypisujú zrejme frustrovaní či nešťastní ľudia, ktorí sa skrývajú za nejaký vymyslený nick. Inak nerozumiem, kde by zobrali energiu a čas na to, aby vypisovali zákerné správy. S takými ľuďmi nič neurobím, takže sa nimi ani nezaoberám. Nemá to význam.

Počas pandémie si sa zapojila do výzvy O2 Dobré dáta, ktorá motivovala rodičov, aby si doma zacvičili s deťmi. Máte to tak doma bežne? Hýbete sa spolu?

Som pomerne lenivá matka, čo sa týka pohybu. Dlhé prechádzky a bicyklovanie však máme všetci veľmi radi a snažíme sa venovať aj pokusom o nový cirkus, čiže akrobatickým výzvam. Mohli by sme si založiť skupinu neestetického cirkusu, pretože zatiaľ nám to veľmi nejde. Ale zlepšíme sa!

View this post on Instagram

Máme nové rúška. Tak sme sa rozhodli..že urobíme. Prečo? Len preto, aby sme ich o čosi radšej nosili. Lebo si myslíme, že je to fér nosiť rúška. Taká motivácia. Lebo vraj nosiť rúško začína byť zase trápne a hanba..my si myslíme, že nosiť rúška je veľmi dôležité. . “Žijem najzvláštnejšiu dobu, akú som kedy žila. Človek sa niekedy vo februári preľakol, potom sa upokojil a teraz tak voľne plápolá vo vzduchu. . Jedinou istotou z toho, čo bude, je akási zvláštna neistota. A tak postupne zisťujeme, že túto dobu musíme prehryznúť každý sám za seba. Musíme byť zodpovední sami za seba tak, aby sme nemuseli byť zodpovední za nikoho ďalšieho, či dokonca za niečie nešťastie. Ak raz budeme pri podozrení na COVID čakať na výsledky testu, spíšme si zoznam ľudí, s ktorými sme sa stretli. Možno prídeme na to, že tu vôbec nejde o nás, ale o mamu priateľky, ktorá je onkologickou pacientkou, kolegu s dieťaťom so silnou astmou alebo o kamaráta, ktorý sa mal konečne dočkať svojej operácie. . Asi budeme mať chvíľami čo robiť, aby sme, visiac v povetrí, ostali negatívnymi a zároveň boli dennodenne pozitívni.” . Z blogu pre @dennikn . Nové rúško môžete získať alo darček, ak ho VLOŽÍTE DO KOŠÍKA k nákupu nad 25€, alebo si ich môžete normálne kúpiť… Majú odporúčané dve vrstvy, medzi ktoré sa dá v prípade potreby vložiť ešte jedna. Sú na šnúrky, ktoré si samozrejme môžete zaviazať aj z ušami, aby sa vám rýchlejšie nasádzali. Nazdravie. ♥️ . www.kristinatormova.sk . foto @alexkinova

A post shared by kristina tormova (@kristina.tormova) on

Veľa ľudí hovorí, že týždne, keď sme boli doma, im ukázali mnohé veci a zmenili pohľad na svet. Stalo sa niečo také u teba? Vnímaš teraz svet inak?

Čakala som, že sa toho zmení viac a tá nárazová spolupatričnosť vydrží trochu dlhšie ako jedno obdobie spoločného šitia rúšok. Zdá sa, že sa to neudialo, čo je škoda. Vystúpením zo svojej bubliny badám, že nás tento vírus začína rozdeľovať, a tak čoraz viac ohrozovať. Prajem nám všetkým veľa zdravia.

No zároveň sa zdá, že tie dni s koronou sa nekončia, takže ešte máme možnosť naučiť sa vážiť si maličkosti, zdravie a byť trochu menej egocentrickí. I keď to, čo sa deje vo svete, často vypovedá o opaku.

My máme svoju bublinu a stalo sa nám toho veľa. Od marca sme s tromi prestávkami žili v lese, všetci v jednej chatičke, s vodou z potoka. Zistili sme, že potrebujeme oveľa menej, ako sme si mysleli, že najlepšie nám je spolu a sme za toto obdobie veľmi vďační.

„Čakala som, že sa toho zmení viac a tá nárazová spolupatričnosť vydrží trochu dlhšie ako jedno obdobie spoločného šitia rúšok. Zdá sa, že sa to neudialo, čo je škoda. Vystúpením zo svojej bubliny badám, že nás tento vírus začína rozdeľovať, a tak čoraz viac ohrozovať. Prajem nám všetkým veľa zdravia.“

Nevýhodou bolo občasné „odpadávanie“ od únavy, keďže spojenie tri deti, home office, nočné dojčenie a to všetko na 35 m2 je miestami náročné. Aj tak sme si s manželom povedali, že to bolo asi najkrajšie obdobie, aké sme dosiaľ zažili. Trošku sa z nás stali sociopati, ale verím, že to zase prejde. V najhoršom nie. (smiech)

V jednom blogu si písala, že v čase pandémie si obmedzila vymýšľanie nových vecí a návrhov, pretože ich realizácia by bola náročná. Ako si na tom teraz?

Máme šťastie, že máme prácu, ktorá sa dá robiť aj z lesa. Je k nej potrebný len dobrý internet a občasný telefonický signál.

S mojím manželom sme sa po niekoľkých hysterických sebaľútostných hádkach stali silným tímom. Veľa vecí sa prečistilo, zmenilo a s odstupom času môžem povedať, že k lepšiemu. Máme veľa nových nápadov, premotivovane sa tešíme a makáme.

Nemôžeme si dovoliť zabaliť to, je to naša práca, ktorá nás navyše veľmi baví. Občasné vyhoreníčko nemôže byť prekážkou.

Podnikáš, si aktívna na Instagrame, píšeš blog pre Denník N, určite teda tráviš veľa času online. Stáva sa ti, že „internetovanie“ ti prerastá cez hlavu?

To je, ako keby ste sa ma opýtali, či mi práca prerastá cez hlavu. Internet je moja práca. Najdôležitejšia súčasť mojej práce je internet a sociálne siete. Pracujem z materskej, na ktorej som vlastne nikdy nebola, a áno, prerastá mi internet cez hlavu. Tak ako by mi prerastala cez hlavu iná práca.

Na Sóde sa pravidelne venujeme zodpovednému používaniu technológií aj vo vzťahu k deťom. Ako je to u vás? Máte nejaké pravidlá alebo obmedzenia na čas strávený pred displejom?

Displeje majú v detstve našich dievčat naozaj mizivú rolu. Vedia však, že displeje sú moja práca.

Samozrejme, pozeráme z času na čas, hlavne v zime,  na počítači rozprávky. Urobíme si pukance, zababušíme sa do deky a spoločne pozeráme, ja väčšinou zaspím. Ale nie je to žiadne pravidlo, dievčatá si obrazovky nepýtajú.

Vedia, samozrejme, telefonovať, tešia sa z videohovorov, vedia na mobil fotiť, dokonca vedia gúgliť. Ale sú to naozaj mikromomenty v ich životoch.

Keď sme boli predminulú jeseň v Londýne, spoločne sme tento výlet pripravovali cez internet. Kam pôjdeme, čo tam bude, čo chceme vidieť, čo je v múzeách, ako tam pôjdeme. Bol to plnohodnotne strávený čas, ktorý nebol „čumením“ do obrazovky.

„Od marca sme s tromi prestávkami žili v lese, všetci v jednej chatičke, s vodou z potoka. Zistili sme, že potrebujeme oveľa menej, ako sme si mysleli, že najlepšie nám je spolu a sme za toto obdobie veľmi vďační.“

Keď dlho cestujeme, každá má, počas spánku ich malého brata, chvíľku, keď si môže na Pintereste uložiť nápady, ktoré následne spoločne realizujeme. Displeje vo všeobecnosti nepovažujem za zlé, len ich často nesprávne používame.

V septembri tohto roka sa mnohé deti vrátia do školy po takmer polroku a tvoje dcéry čaká nástup do prvého ročníka. Pre mnohých rodičov je to obdobie, keď začnú riešiť kúpu prvého telefónu, aby sa s deťmi vedeli spojiť. Riešiš to aj ty? Kedy je podľa teba vhodné dať dieťaťu prvý mobil?

Zatiaľ to neriešim. Nemyslím si, že by to bolo teraz potrebné, ale ak bude, isto mobil zabezpečíme. Ale nie na hranie. Obyčajný mobil na to, aby sme sa vedeli spojiť.

Podľa mňa je vhodné dať dieťaťu prvý mobil vtedy, keď si to vyžaduje situácia. A taká situácia musí najprv prísť.

Hovoríš o sebe, že si hyperaktívna a vďaka tomu stíhaš množstvo rôznych aktivít. Je niečo, čo by si medzi ne ešte chcela zaradiť? 

Chcela by som sa naučiť tak ozajstne oddychovať. Učím sa to, nie je to jednoduché a väčšinou sa mi to podarí až pri jemnom vyhorení. To, samozrejme, nie je správne.

Chcela by som sa konečne začať venovať handpoke, ktorý som sa v zime naučila, no musím čakať na skúšky z hygieny a iné dôležité administratívne veci, ktoré s tým, aby človek mohol tetovať, súvisia. A ak by sa mi niekedy podarilo pravidelne jogovať, bola by som na seba veľmi pyšná.

Si mama troch detí, spisovateľka aj dizajnérka, nachádzaš si čas na úniky zo sveta? Ak áno, ako vyzerajú?

Píšem. To je môj únik. Či už krátky post, blog, knižku, čokoľvek. Alebo si kreslím a tvárim sa, že pracujem. Napriek tomu, že kresliť veľmi neviem. Vtedy sa vypínam z tohto sveta a okolie so zamračeným čelom a zdvihnutým ukazovákom upozorňujem, že teraz ma nemôžu rušiť. Občas to dokonca aj pochopia.

A varenie. To je čas pre mňa. Hrám sa, že sa musím strašne sústrediť, no pritom si to užívam, hlavne jedlá, pri ktorých treba veľa krájať na maličké kúsky. (smiech)

View this post on Instagram

#dakujem 🙏🏻🌱 z celého ♥️ . Koniec veľkých prázdnin. Najnádhernejších 7 rokov prázdnin, kedy sa dalo zažiť najviac na svete, kedy bol čas na odvahu a plnenie snov. 7 rokov prázdnin, zážitkov a výletov..takmer kedykoľvek, kdekoľvek, či na pieskovisko, alebo električkou do Rače, no hlavne spolu (aj homeoffice vždy išiel s nami, debko vlezlý! nah ale teda..vďaka aj zaň ❤️❤️❤️)..bez povinnej školskej dochádzky 😩🤷🏼‍♀️😂 . Juj, ale tešíme sa nekonečne na nové zážitky a krásy. Vybrali sme školu, ktorej plne dôverujeme, že naše dievky budú môcť byť samé sebou a budú len láskavo múdrieť. 🙏🏻 Fotila Ela. @mala_foti . #patetickamatka #nostalgickamatka #akomozutakrychlorast #budeočompisat . #sponka

A post shared by kristina tormova (@kristina.tormova) on

V rámci Sódy radi prinášame aj tipy na zaujímavé miesta, ktoré sa v rámci Slovenska oplatí navštíviť. Ktoré miesto si si obľúbila a nemali by sme ho podľa teba vynechať? A kam sa už dlhšie chystáš, no ešte si sa tam nedostala?

Slovensko nemám pochodené, priznávam. Môj druhý domov bol vždy na Liptove. Mám tam veľa obľúbených miest a priateľov, kedysi som tu pomáhala s ochotníckym divadlom. Chodím tam vždy, keď sa dá, a keby som mala tú možnosť, tak tam pokojne ostanem žiť. Možno na dôchodku.

Nech sa na Liptov vyberiete kamkoľvek, bude vám krásne. O tom niet pochýb. A negúglite nič dopredu. Len choďte a obzerajte sa, tak objavíte toho oveľa viac. Čoskoro budeme spoznávať strednú časť Slovenska, tak potom dám vedieť, či sa dá zamilovať aj tam.

Kristína Tormová

Je herečka, moderátorka, spisovateľka, dizajnérka a trojnásobná mama. Založila úspešnú značku Koláčová, v rámci ktorej navrhuje tričká a kryty na mobily. Je autorkou knižiek, v ktorých rozpráva o svojom materstve, o svojich dvojičkách a tehotenstve s tretím dieťaťom. O zážitkoch s deťmi pravidelne píše na svojom blogu aj na Instagrame, kde má viac ako 125 000 sledovateľov.


Vyskúšali sme, či sa dá fungovať so smartfónom bez Google

Čítaj viac

Predobjednajte si novú PlayStation 5, ktorá predbehla evolúciu a prinesie novú éru hrania

Čítaj viac

Jeseň plná energie? Našich 6 obľúbených smartfónov vydrží na jedno nabitie aj dva dni

Čítaj viac