Kristína Tormová: Nie som bilbord, ktorý každý deň ponúka inú značku

„Snažím sa robiť svoj úprimný virtuálny denník,“ hovorí jedna z najznámejších mám na slovenskom Instagrame.

Kristína Tormová je vyštudovaná divadelná dramaturgička, ktorú si však mnohí v súčasnosti spájajú najmä s jej autorskou a s knižkami, v ktorých hovorí o svojom rodičovstve. Mama troch detí vybudovala aj úspešný profil na Instagrame, plný zážitkov a zamyslení, ktorý má desaťtisíce followerov. Porozprávali sme sa o jej pôsobení na sociálnych sieťach, hejteroch aj o tom, čo si odniesla z obdobia, keď boli mnohí z nás v dobrovoľnej karanténe.

Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní, preto Férová Nadácia O2 v rámci grantu O2 Digitálna škola podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. Viac informácií

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • prečo sa rozhodla otvárať tabuizované témy,
  • ktorým ďalším aktivitám by sa rada venovala,
  • či obmedzuje deťom čas strávený pred displejom,
  • kedy jej dcéry dostanú prvý mobil,
  • ktoré miesto na Slovensku odporúča navštíviť.

Ľudia ťa poznajú zo seriálu Som mama, vďaka knižkám či cez tvoje statusy. Niekto by ťa preto nazval influencerkou. Mnohí toto označenie však vnímajú negatívne. Ako sa na to pozeráš ty?

Je mi asi jedno, či to niekto nazýva influencerom, alebo nie, dôležité je, aký má to „niečo“ obsah. Snažím sa robiť zmysluplný kontent, objavovať múdre a dobré veci, šikovných ľudí, ponúkať zaujímavé témy a zároveň čo najviac vtipkovať a odľahčovať tento nie vždy jednoduchý svet.

Nie som bilbord, ktorý na svojom Instagrame ponúka každý deň inú značku a súťaže s podmienkami daj follow, označ troch, poskáč si na jednej nohe.

View this post on Instagram

#zufaleverse

A post shared by kristina tormova (@kristina.tormova) on

Snažím sa robiť svoj úprimný virtuálny denník pre ľudí, ktorých vôbec nepoznám. Veľmi zvláštna práca, viem. Od štvrtej triedy na základke som si však písala denník, vydávala som dva školské časopisy, stále som niečo vypisovala a zdieľala.

A tak sa teraz teším a veľmi si vážim, že to mám možnosť robiť takto jednoducho a kedykoľvek. A je úžasné, že sa to toľkým ľuďom páči, že to toľkých inšpiruje a mnohým dokonca pomáha.

Svojou tvorbou dokážeš inšpirovať ženy a rodičov. Myslíš si, že tvoje skúsenosti rodiča sú niečím špecifické alebo zažívaš rovnaké situácie a problémy ako ostatní, akurát ich vieš zaujímavo podať?

Myslím si, že zažívam úplne to isté, čo ostatní rodičia, a že ma jednoducho baví podávať to tak svojsky. Od pocitu absolútneho šťastia po padačky na hubu. Mňa baví, ako sa hovorí, pliesť bič, veď viete z čoho.

View this post on Instagram

Pýtala som sa kamaráta (Tomáš, môžem ťa mať v kategórií kamarátov, hej?), že ako prežil návrat do bežného života. Odpovedal: “Ja som sa nevrátil.” Teda..fyzicky áno, ale viete..psychicky. . Za mňa dokonalá odpoveď. Mám to rovnako. Ťažký návrat. Taká zacyklenosť v čudnom pocite, ktorý neviem definovať. Stali sa z nás trochu sociopati, na druhej strane mi srdce búcha od šťastia, keď poklábosím s ľúbivou bytosťou. Chýbala nám práca, do ktorej treba fyzicky ísť, zároveň mám strašný stres z toho, že niekde treba byť na čas. Aj som si hovorila, že by sa zišli niektoré obchody, no nechodím do nich, lebo raz som bola a bola tam taká fullka na rodinnej prechádzke, že som ušla. Čakala som, že sa niečo zmení? Vrátil sa svet až príliš do starých kolají? Spolupatričnosť zmizla spolu so strachom? Myslela som si, že ľudia si uvedomia, že treba dbať o našu planétu, že nezvláda. Že budeme skromnejší, či pokornejší po tom, ako sme si prešli takým koronovým zážitkom a pochopili sme, že nie nad všetkým máme moc. A už sme aj zabudliiii 🤦🏼‍♀️🤓 . . Veľmi čudné. Nevrátila som sa do pôvodného stavu a dokonca som prestala všetkým odpisovať a prosto lajdáčim, lebo keď nevládzem, tak nevládzem a bodka. Neviem, či je to vyhorením, alebo tým, že som si seba sa viac obľúbila a nechcem sa uštvať! 😂 Visím na vlásku niekde medzi karanténou a bežným životom a neviem sa po zážitku karanténnom rozhodnúť, ktorý je to ten “normálny život”. 🤷🏼‍♀️ (ale akože dobre sa mám, len čudne 😂) Zhodli sme sa s kolegyňou Petričkovou, že aj o tomto asik treba hovoriť. . . Ako to máte s návratom do reality vy?

A post shared by kristina tormova (@kristina.tormova) on

A možno som tých päť rokov dramaturgie neštudovala úplne zbytočne a naučila sa aspoň trochu pracovať s textom.

Dnes sa veľa rozpráva o tom, ako dať deťom čo najlepšiu prípravu do života už v predškolskom veku. Niektoré deti vedia napríklad čítať a písať ešte pred základnou školou, navštevujú množstvo krúžkov. Tvoje dcéry čaká prvý školský rok, čo najdôležitejšie by mali podľa teba rodičia naučiť deti predtým, ako nastúpia do školy? 

Och, to neviem. Nie som matka, ktorá má načítané, čo a ako treba, čo je najlepšie. Som skôr intuitívna, a teda prirodzene robím aj veľa chýb. Ak si s niečím neviem rady, opýtam sa kamarátok, ktoré to načítané majú.

Naše dievčatá sa už čítať naučili, ale naučili sa to samy. Zo zvedavosti. Nemáme telku, u nás sú odjakživa nosičmi príbehov knižky, takže to ich asi motivovalo.

Čo treba deti naučiť? Hovorievam, že sa snažím deti priviesť k zvedavosti a k používaniu zmyslu pre humor. S týmito vlastnosťami sa totiž žije múdrejšie a ľahšie.

Mamám stále niekto radí a poúča ich, často bez toho, aby o to stáli. A tak veľa mám nemá priestor byť spontánnymi. Sú unavené, cítia sa neisto, sú frustrované a potom si materstvo neužívajú, ale sa trápia.

A pred nástupom do školy je asi dobré deti uisťovať, že sa nemajú báť byť samy sebou. Toto všetko sme, zdá sa, zvládli, uvidíme však, aké prekvapenia nám škola prinesie. Teším sa na ne. Isto to bude zase veľmi inšpiratívne a isto z toho vzíde nejaký môj blog. Ak ma neporazí.

V rámci svojho Instagramu či blogu sa nebojíš otvárať ani tabuizované témy súvisiace s materstvom. Prišlo to prirodzene alebo ťa k tomu priviedla nejaká konkrétna udalosť?

Prirodzene. Som priamy a úprimný človek, čo prináša aj množstvo problémov, ale na druhej strane aj veľa zaujímavých tém, ktoré niekomu prídu tabuizované, no mne prirodzené.

Nedávno som si uvedomila, že prirodzené témy sa stali tabuizovanými a úplne zbytočne. Prirodzenosť sa stala neprirodzenou, čo zbytočne mnohé mamy stresuje.

O všetkom sa veľa a vážne píše, hodnotí sa, čo je správne a čo nie. Mamám stále niekto radí a poúča ich, často bez toho, aby o to stáli. A tak veľa mám nemá priestor byť spontánnymi. Sú unavené, cítia sa neisto, sú frustrované a potom si materstvo neužívajú, ale sa trápia.

View this post on Instagram

Tak toto je tá materská s jedným dieťaťom? ♥️ . A tak cez prázdniny zažívam to, čo sa volá materská dovolenka s jedným dieťaťom. Vlastne to zažívam tieto prázdniny úplne prvýkrát v živote takto veľadňovo. Ja som predtým vlastne nikdy len jedno dieťa nemala (ak nerátam tú minútu, kým sa k jedináčikovi Matilde, nenarodila po minúte Ela). . Že či je to veľký rozdiel mať dvojičky a jedno dieťa? Je. Obrovský. 1. dvojičky jednoznačne nie sú “dvojitá starosť” ´. Je to úplná blbosť 2. tento týždňojedináčik má všetok luxus sveta (sorry, čajočka Sára od Cifrov, ak sa vezmete, bude asi kus rozmaznaný) 3. s dvojičkami je to naozaj praktickejšie, lebo si to prosto praktickejšie potrebuješ urobiť, aby si prežila 4. s jedným človekom je to oveľa kontaktnejšie a všetkému sa dá vyhovieť, nemusí čakať, môže cucať, môže sa nosiť 5. mám kedy pracovať, dokonca jeden spánok denne spím s človekom malým 6. mať tri deti je občas hardcore a som unavená jak hovädo (som zistila), ale aj tak sa mi to páči najviac na celom svete zo všetkých zážitkov najviac 7. nechávam si všetky tri deti a oddýchla som si ako nikdy 😂♥️ . PS: chápem, že materská dovolenka je náročná aj pre mamy, čo majú jeden kus. Ale teda verte mi, že oné..že je to fakt výrazne iné, ako mať dve deti hneďka šupom naraz. Ak neveríte a cítite sa naprd, šup-šup na dvojičky! ♥️😂 . A znova a znova a znova verejne kričím, že obdivujem každú ženu, ktorá má doma špeciálneho malého človeka. Objímam virtuálne a vždy, keď sa mi chce čo i len trochu mindžovať a sťažovať sa, dám si facku. ♥️

A post shared by kristina tormova (@kristina.tormova) on

Slogan šťastná mama, šťastné dieťa nie je úplný nezmysel. Prirodzené je predsa všetko, čo žijeme. Či už sú to menštruácia, mastné vlasy, depresie, obťažovanie, domáce násilie, rodové stereotypy, alebo krásy tohto sveta.

Okrem množstva pozitívnych reakcií určite prichádza aj veľa negatívnych. Dá sa na to zvyknúť a hodiť ich takpovediac za hlavu alebo je to pre teba náročné?

Dá sa na to, samozrejme, zvyknúť, aj keď to dosť dlho trvá. Väčšinou už reagujem mávnutím rukou, niekedy komentár zmažem, inokedy anonymného hejtera zablokujem. V závislosti od periódy. (smiech)

Anonymne vypisujú zrejme frustrovaní či nešťastní ľudia, ktorí sa skrývajú za nejaký vymyslený nick. Inak nerozumiem, kde by zobrali energiu a čas na to, aby vypisovali zákerné správy. S takými ľuďmi nič neurobím, takže sa nimi ani nezaoberám. Nemá to význam.

Počas pandémie si sa zapojila do výzvy O2 Dobré dáta, ktorá motivovala rodičov, aby si doma zacvičili s deťmi. Máte to tak doma bežne? Hýbete sa spolu?

Som pomerne lenivá matka, čo sa týka pohybu. Dlhé prechádzky a bicyklovanie však máme všetci veľmi radi a snažíme sa venovať aj pokusom o nový cirkus, čiže akrobatickým výzvam. Mohli by sme si založiť skupinu neestetického cirkusu, pretože zatiaľ nám to veľmi nejde. Ale zlepšíme sa!

View this post on Instagram

Máme nové rúška. Tak sme sa rozhodli..že urobíme. Prečo? Len preto, aby sme ich o čosi radšej nosili. Lebo si myslíme, že je to fér nosiť rúška. Taká motivácia. Lebo vraj nosiť rúško začína byť zase trápne a hanba..my si myslíme, že nosiť rúška je veľmi dôležité. . “Žijem najzvláštnejšiu dobu, akú som kedy žila. Človek sa niekedy vo februári preľakol, potom sa upokojil a teraz tak voľne plápolá vo vzduchu. . Jedinou istotou z toho, čo bude, je akási zvláštna neistota. A tak postupne zisťujeme, že túto dobu musíme prehryznúť každý sám za seba. Musíme byť zodpovední sami za seba tak, aby sme nemuseli byť zodpovední za nikoho ďalšieho, či dokonca za niečie nešťastie. Ak raz budeme pri podozrení na COVID čakať na výsledky testu, spíšme si zoznam ľudí, s ktorými sme sa stretli. Možno prídeme na to, že tu vôbec nejde o nás, ale o mamu priateľky, ktorá je onkologickou pacientkou, kolegu s dieťaťom so silnou astmou alebo o kamaráta, ktorý sa mal konečne dočkať svojej operácie. . Asi budeme mať chvíľami čo robiť, aby sme, visiac v povetrí, ostali negatívnymi a zároveň boli dennodenne pozitívni.” . Z blogu pre @dennikn . Nové rúško môžete získať alo darček, ak ho VLOŽÍTE DO KOŠÍKA k nákupu nad 25€, alebo si ich môžete normálne kúpiť… Majú odporúčané dve vrstvy, medzi ktoré sa dá v prípade potreby vložiť ešte jedna. Sú na šnúrky, ktoré si samozrejme môžete zaviazať aj z ušami, aby sa vám rýchlejšie nasádzali. Nazdravie. ♥️ . www.kristinatormova.sk . foto @alexkinova

A post shared by kristina tormova (@kristina.tormova) on

Veľa ľudí hovorí, že týždne, keď sme boli doma, im ukázali mnohé veci a zmenili pohľad na svet. Stalo sa niečo také u teba? Vnímaš teraz svet inak?

Čakala som, že sa toho zmení viac a tá nárazová spolupatričnosť vydrží trochu dlhšie ako jedno obdobie spoločného šitia rúšok. Zdá sa, že sa to neudialo, čo je škoda. Vystúpením zo svojej bubliny badám, že nás tento vírus začína rozdeľovať, a tak čoraz viac ohrozovať. Prajem nám všetkým veľa zdravia.

No zároveň sa zdá, že tie dni s koronou sa nekončia, takže ešte máme možnosť naučiť sa vážiť si maličkosti, zdravie a byť trochu menej egocentrickí. I keď to, čo sa deje vo svete, často vypovedá o opaku.

My máme svoju bublinu a stalo sa nám toho veľa. Od marca sme s tromi prestávkami žili v lese, všetci v jednej chatičke, s vodou z potoka. Zistili sme, že potrebujeme oveľa menej, ako sme si mysleli, že najlepšie nám je spolu a sme za toto obdobie veľmi vďační.

Čakala som, že sa toho zmení viac a tá nárazová spolupatričnosť vydrží trochu dlhšie ako jedno obdobie spoločného šitia rúšok. Zdá sa, že sa to neudialo, čo je škoda. Vystúpením zo svojej bubliny badám, že nás tento vírus začína rozdeľovať, a tak čoraz viac ohrozovať. Prajem nám všetkým veľa zdravia.

Nevýhodou bolo občasné „odpadávanie“ od únavy, keďže spojenie tri deti, home office, nočné dojčenie a to všetko na 35 m2 je miestami náročné. Aj tak sme si s manželom povedali, že to bolo asi najkrajšie obdobie, aké sme dosiaľ zažili. Trošku sa z nás stali sociopati, ale verím, že to zase prejde. V najhoršom nie. (smiech)

V jednom blogu si písala, že v čase pandémie si obmedzila vymýšľanie nových vecí a návrhov, pretože ich realizácia by bola náročná. Ako si na tom teraz?

Máme šťastie, že máme prácu, ktorá sa dá robiť aj z lesa. Je k nej potrebný len dobrý internet a občasný telefonický signál.

S mojím manželom sme sa po niekoľkých hysterických sebaľútostných hádkach stali silným tímom. Veľa vecí sa prečistilo, zmenilo a s odstupom času môžem povedať, že k lepšiemu. Máme veľa nových nápadov, premotivovane sa tešíme a makáme.

Nemôžeme si dovoliť zabaliť to, je to naša práca, ktorá nás navyše veľmi baví. Občasné vyhoreníčko nemôže byť prekážkou.

Podnikáš, si aktívna na Instagrame, píšeš blog pre Denník N, určite teda tráviš veľa času online. Stáva sa ti, že „internetovanie“ ti prerastá cez hlavu?

To je, ako keby ste sa ma opýtali, či mi práca prerastá cez hlavu. Internet je moja práca. Najdôležitejšia súčasť mojej práce je internet a sociálne siete. Pracujem z materskej, na ktorej som vlastne nikdy nebola, a áno, prerastá mi internet cez hlavu. Tak ako by mi prerastala cez hlavu iná práca.

Na Sóde sa pravidelne venujeme zodpovednému používaniu technológií aj vo vzťahu k deťom. Ako je to u vás? Máte nejaké pravidlá alebo obmedzenia na čas strávený pred displejom?

Displeje majú v detstve našich dievčat naozaj mizivú rolu. Vedia však, že displeje sú moja práca.

Samozrejme, pozeráme z času na čas, hlavne v zime,  na počítači rozprávky. Urobíme si pukance, zababušíme sa do deky a spoločne pozeráme, ja väčšinou zaspím. Ale nie je to žiadne pravidlo, dievčatá si obrazovky nepýtajú.

Vedia, samozrejme, telefonovať, tešia sa z videohovorov, vedia na mobil fotiť, dokonca vedia gúgliť. Ale sú to naozaj mikromomenty v ich životoch.

Keď sme boli predminulú jeseň v Londýne, spoločne sme tento výlet pripravovali cez internet. Kam pôjdeme, čo tam bude, čo chceme vidieť, čo je v múzeách, ako tam pôjdeme. Bol to plnohodnotne strávený čas, ktorý nebol „čumením“ do obrazovky.

Od marca sme s tromi prestávkami žili v lese, všetci v jednej chatičke, s vodou z potoka. Zistili sme, že potrebujeme oveľa menej, ako sme si mysleli, že najlepšie nám je spolu a sme za toto obdobie veľmi vďační.

Keď dlho cestujeme, každá má, počas spánku ich malého brata, chvíľku, keď si môže na Pintereste uložiť nápady, ktoré následne spoločne realizujeme. Displeje vo všeobecnosti nepovažujem za zlé, len ich často nesprávne používame.

V septembri tohto roka sa mnohé deti vrátia do školy po takmer polroku a tvoje dcéry čaká nástup do prvého ročníka. Pre mnohých rodičov je to obdobie, keď začnú riešiť kúpu prvého telefónu, aby sa s deťmi vedeli spojiť. Riešiš to aj ty? Kedy je podľa teba vhodné dať dieťaťu prvý mobil?

Zatiaľ to neriešim. Nemyslím si, že by to bolo teraz potrebné, ale ak bude, isto mobil zabezpečíme. Ale nie na hranie. Obyčajný mobil na to, aby sme sa vedeli spojiť.

Podľa mňa je vhodné dať dieťaťu prvý mobil vtedy, keď si to vyžaduje situácia. A taká situácia musí najprv prísť.

Hovoríš o sebe, že si hyperaktívna a vďaka tomu stíhaš množstvo rôznych aktivít. Je niečo, čo by si medzi ne ešte chcela zaradiť? 

Chcela by som sa naučiť tak ozajstne oddychovať. Učím sa to, nie je to jednoduché a väčšinou sa mi to podarí až pri jemnom vyhorení. To, samozrejme, nie je správne.

Chcela by som sa konečne začať venovať handpoke, ktorý som sa v zime naučila, no musím čakať na skúšky z hygieny a iné dôležité administratívne veci, ktoré s tým, aby človek mohol tetovať, súvisia. A ak by sa mi niekedy podarilo pravidelne jogovať, bola by som na seba veľmi pyšná.

Si mama troch detí, spisovateľka aj dizajnérka, nachádzaš si čas na úniky zo sveta? Ak áno, ako vyzerajú?

Píšem. To je môj únik. Či už krátky post, blog, knižku, čokoľvek. Alebo si kreslím a tvárim sa, že pracujem. Napriek tomu, že kresliť veľmi neviem. Vtedy sa vypínam z tohto sveta a okolie so zamračeným čelom a zdvihnutým ukazovákom upozorňujem, že teraz ma nemôžu rušiť. Občas to dokonca aj pochopia.

A varenie. To je čas pre mňa. Hrám sa, že sa musím strašne sústrediť, no pritom si to užívam, hlavne jedlá, pri ktorých treba veľa krájať na maličké kúsky. (smiech)

View this post on Instagram

#dakujem 🙏🏻🌱 z celého ♥️ . Koniec veľkých prázdnin. Najnádhernejších 7 rokov prázdnin, kedy sa dalo zažiť najviac na svete, kedy bol čas na odvahu a plnenie snov. 7 rokov prázdnin, zážitkov a výletov..takmer kedykoľvek, kdekoľvek, či na pieskovisko, alebo električkou do Rače, no hlavne spolu (aj homeoffice vždy išiel s nami, debko vlezlý! nah ale teda..vďaka aj zaň ❤️❤️❤️)..bez povinnej školskej dochádzky 😩🤷🏼‍♀️😂 . Juj, ale tešíme sa nekonečne na nové zážitky a krásy. Vybrali sme školu, ktorej plne dôverujeme, že naše dievky budú môcť byť samé sebou a budú len láskavo múdrieť. 🙏🏻 Fotila Ela. @mala_foti . #patetickamatka #nostalgickamatka #akomozutakrychlorast #budeočompisat . #sponka

A post shared by kristina tormova (@kristina.tormova) on

V rámci Sódy radi prinášame aj tipy na zaujímavé miesta, ktoré sa v rámci Slovenska oplatí navštíviť. Ktoré miesto si si obľúbila a nemali by sme ho podľa teba vynechať? A kam sa už dlhšie chystáš, no ešte si sa tam nedostala?

Slovensko nemám pochodené, priznávam. Môj druhý domov bol vždy na Liptove. Mám tam veľa obľúbených miest a priateľov, kedysi som tu pomáhala s ochotníckym divadlom. Chodím tam vždy, keď sa dá, a keby som mala tú možnosť, tak tam pokojne ostanem žiť. Možno na dôchodku.

Nech sa na Liptov vyberiete kamkoľvek, bude vám krásne. O tom niet pochýb. A negúglite nič dopredu. Len choďte a obzerajte sa, tak objavíte toho oveľa viac. Čoskoro budeme spoznávať strednú časť Slovenska, tak potom dám vedieť, či sa dá zamilovať aj tam.

Kristína Tormová

Je vyštudovaná divadelná dramaturgička, moderátorka, spisovateľka, dizajnérka a trojnásobná mama. Založila úspešnú značku Koláčová, v rámci ktorej navrhuje tričká a kryty na mobily. Je autorkou knižiek, v ktorých rozpráva o svojom materstve, o svojich dvojičkách a tehotenstve s tretím dieťaťom. O zážitkoch s deťmi pravidelne píše na svojom blogu aj na Instagrame, kde má viac ako 125 000 sledovateľov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac