Rapper Strapo: Povedomie mladých ľudí o politike je aj vďaka rapu lepšie

Ambasádorov motivačnej roadshow modrého operátora nám porozprával o svojich začiatkoch aj o tom, čím je jeho nový album prelomový.

Ján Strapec, známy ako Strapo, má na slovenskej rapovej scéne stabilné miesto, ktoré si, ako sám hovorí, vydrel na freestyle battloch.

O tom, ako s rapom začínal, aké posolstvá sa snaží odovzdať mladým, aj o svojom novom albume nám porozprával pri štarte motivačnej roadshow O2 Moja story, tvoja story, ktorá má za cieľ motivovať ich ísť si za svojimi snami.

Veľa rapperov hovorí, že treba začať už v mladom veku. Ty si toho dobrým príkladom – už v 16 rokoch si vyhral prestížny freestyle. Ako si sa dostal k rapu?

Úplne na začiatku, keď som si vyberal hudobný žáner, som inklinoval k tvrdším veciam ako Limp Bizkit. Presne cez tieto numetalové kapely, ktoré už mali nejaké prvky rapovania, som sa nakoniec dostal aj ku klasike ako Tupac a Eminem. Veľmi rýchlo som ale prešiel na slovenský rap. Dostal sa mi do ruky Názov Stavby a strašne ma to chytilo. Mal som vtedy 13 alebo 14 rokov.

Začal som si sám písať texty, a keď prišla o pár rokov neskôr doba filmu 8 Mile a s ňou doslova vybuchol celý koncept freestylu, začal som sa s ním pohrávať a laškovať (smiech).

Postupne som začal freestylovať na takej úrovni, že som to uprednostnil pred textami. Chodil som na súťaže, až som vyhral ArtAttack Freestyle Battle, potom som ho vyhral druhýkrát, a potom som vyhral všetko ostatné. Vydal som prvé CD-čko a už to išlo. Zvyknem hovoriť, že sám seba vnímam ako posledného z novej školy, ktorý ešte preliezol tou poctivou cestou.

Potom už začali vybuchovať všetky tie MySpace-y, MyHipHopy, Facebooky, Instagramy a zrazu bolo strašne jednoduché dostať sa na internet, mať tam nejakú skladbu a feedback od ľudí. Preto mám také čisté svedomie a dobrý pocit. Svoju pozíciu som si doslova „vybattlil”.

Za svoju tvorbu si pozbieral už mnoho cien a hudobných nominácií (Aurel, Slávik, Rádiohlavy). Robíš hudbu s cieľom, aby sa páčila čo najviac ľuďom  alebo je to len sprievodný jav?

Necítim sa komfortne, keď mi niekto dáva takéto ocenenie, ale je to pre mňa forma spätnej väzby, ktorá hovorí, že som niečo dostal na istú úroveň. Rešpektujem to, vážim si to a som za to rád. Nikdy som to ale nerobil cielene, vždy som mal skôr undergroundovejšiu víziu.

Preto chodím aj do normálnej práce a neživím sa rapom, aj keď by ma uživiť dokázal. Preto netlačím na prvoplánové hity, nerobím vykonštruované pesničky do rádií, nerobím vykonštruované pesničky pre ženy, nerobím cielený marketing. Robím len veľmi dobré koncerty, na ktorých si zakladám. Moje texty sú stále rovnaké, stále sú o mne a o tom, čo som zažil. Často depresívne, ale moje.

„Moje texty sú stále rovnaké, stále sú o mne a o tom, čo som zažil. Často depresívne, ale moje.”

Na scéne si známy tým, že ako jeden z mála sa otvorene vyjadruješ k spoločenskej situácii. Čo ťa k tomu motivuje?

Nerád by som pozornosť strhával iba na seba, je nás už viac a ja som za to vďačný. Rap je pre mňa rebélia a vždy to pre mňa bolo jeho súčasťou. Nastaviť rap do pozície, keď je peknučký, navoňaný a zabalený tak, aby sa dobre predal, je pre mňa strašne scestné a vždy som sa tomu vyhýbal. Obdobie, keď to mladí ľudia registrujú, je veľmi dôležité.

V textoch často riešiš politiku. Máš nejaké hranice, za ktoré nechceš ísť?

Politika je hrozne citlivá vec a kedysi som ju riešil viac rebelsky. Už do toho nerýpem prvoplánovo a snažím sa byť objektívny. Keď už niekoho spomeniem, robím to tak, aby som na to upovedomil, ale nerobil to lacno. Nechcem do každého tracku dávať politiku. Keď nie som naštvaný na nič, tak to proste nebudem riešiť.

Dokáže podľa teba hudba ľudí natoľko ovplyvniť?

Je to o dvoch veciach – jednak o tom, čo interpret chce povedať, a tým pádom aj ovplyvniť, a jednak o poslucháčovi, ktorý buď chce, alebo nechce byť ovplyvnený. Je napríklad strašne veľa ľudí, ktorí mi vyčítajú, že riešim vážne témy, lebo sa chcú zabaviť a zaskákať si. Takým ťažko vyhovieš s politickými vecami.

Myslím si ale, že môžeš ovplyvniť, čo sa rieši a čo sa nerieši. Môžem hrdo povedať, že 3 až 4 roky dozadu skoro nikto z mladých ľudí, ktorí počúvajú rap, nebol ochotný riešiť politiku alebo si o nej niečo prečítať. Väčšina politikov aj médií sa snaží vytvoriť pre mladých ľudí obraz, že politika nie je dosť cool na to, aby ju sledovali a aby o nej niečo vedeli.

Veľmi málo mladých ľudí má reálny prehľad o tom, ako politika funguje, kto zastáva akú funkciu, kto urobil aký prešľap a kto má za sebou akú kauzu. Myslím si, že teraz je povedomie aj vďaka mne lepšie. Nemyslím si ale, že som jediný, ani sa nestaviam do nejakej hrdinskej a spasiteľskej pozície. Posnažilo sa o to viacero interpretov.

Myslíš si, že by viacero rapperov malo svojimi textami vzdelávať?

Ešte pár rokov dozadu som mal takú utopistickú víziu, že všetci by sme mali priložiť ruku k dielu. Keď ale takí budú všetci, nemôže to fungovať. Veľa ľudí tu je naučených robiť taký knižný rap – systém niečo si prečítam a napíšem o tom pesničku. Na nejakú skupinu ľudí to môže fungovať, ale zvyšní si nenechajú mazať med okolo úst, ani keď tam nasilu natlačíš 8-slabičné výrazy a budeš sa tváriť, že si zjedol celú literatúru.

Miera prirodzenosti je pri tom, či ti to človek uverí, strašne kľúčová. Ak by sa zrazu každý tváril, že rieši politiku, vo finále by to stratilo efekt pre všetkých. Nech si to každý robí, ako chce, a myslím si, že to funguje.

Pre mnohých mladých sú rapperi vzorom a ich texty často pomáhajú pri riešení životných problémov. Myslíš si, že by preto interpreti mali byť kritickejší k svojmu vystupovaniu a k svojim názorom?

Tak ako sa dá ovplyvniť dobre, tak sa dá aj zle. Ja mám napríklad svoje neresti, o ktorých sa vie a netajím ich. Na druhej strane si dávam pozor, aby som ich neprofanoval lacno a prvoplánovo a nemachrujem s tým. To mi nepríde voči mladým ľuďom úplne zodpovedné. Je to kombinácia zodpovednosti za to, čo človek chce a vie povedať, a toho, čo ľudia od neho chcú počuť a čomu uveria.

Čo pre teba znamená spolupráca s O2 ako ambasádora ich projektu medzi mladými? Prečo si do toho išiel?

Vždy, keď som s niekým spolupracoval, robil som to na základe toho, čo si o tom myslím. Pri tomto projekte som videl, že to má pre mňa pridanú hodnotu, a že to nie je iba balík peňazí, ktorý zoberiem, peknučko sa odfotím a idem preč. O2 sa k tomuto projektu postavilo veľmi rozumne a nejde im iba o to, aby predali telefóny a dáta. Bolo mi to sympatické, tak som na to kývol a myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie.

Zažil som si dobrodružstvo s Tomim Kidom, s Lacim Strikeom a s Nespim. Neviem, či niekto iný v rámci inej kampane môže povedať, že s rapom chodil po školách, bavil sa s deckami, vysvetľoval im veci a hovoril svoj príbeh. Mám na to iba dobré spomienky.

„Neviem, či niekto iný môže povedať, že s rapom chodil po školách, bavil sa s deckami, vysvetľoval im veci a hovoril svoj príbeh. Mám na to iba dobré spomienky.”

Vo viacerých textoch hovoríš aj o tom, že si detstvo nemal vďaka rovesníkom práve najľahšie. Ako vnímaš šikanu? Je medzi mladými častým problémom?

Je a nemyslím si, že to je iba problém mladých. Existujú aj ľudia, ktorí majú 40 rokov, chodia do práce a kolegovia ich šikanujú doteraz. Mám na to takú frázu, že nikomu, samozrejme, neželám, aby ho šikanovali, ale pokiaľ to človek dokáže absolvovať a prehryznúť, je to preňho vo finále veľmi prospešná vec. Keď som sa na školách bavil s deckami, ktoré šikanovali, vysvetľoval som im, že človek, ktorý ťa začne šikanovať, ťa potrebuje stiahnuť na svoju úroveň.

To znamená, že ťa primárne v niečom vníma ako nadradeného, zvláštneho, iného a osobitého. Tým pádom je to už od prvého momentu pre teba ako človeka dobrý signál. Šikana je vždy len o tom, či ťa zlomí, alebo či to dokážeš prežiť, akceptovať a poučiť sa z toho.

Vyšiel ti tretí štúdiový album 13. poschodie. Prečo si zvolil práve takýto názov?

To číslo ma vždy fascinovalo. Mal som pocit, že mi prináša šťastie aj napriek tomu, že veľa ľudí sa od neho dištancuje. V lietadlách napríklad nie je sedadlo číslo 13, vo väčšine budov na západe nie je 13. poschodie a preskakuje sa aj v hoteloch, lebo by tam možno niekto nechcel bývať.

Presne taký mi dlhú dobu prišiel aj môj rap. Od začiatku som mal pocit, že mi všetci medzi riadkami dávali najavo, že to nie je úplne ono, že to je málo mainstream. Snažili sa bagatelizovať moju tvorbu a tváriť sa, že tam nie je.

„Šikana je vždy len o tom, či ťa zlomí, alebo či to dokážeš prežiť, akceptovať a poučiť sa z toho.”

Celá pointa albumu je, že mám pocit, ako keby sa ma snažili zavrieť na 13. poschodí, ktoré neexistuje a všetci sa mu vyhýbajú. A ja som tam bol zavretý tak strašne dlho, že to tam už celé vlastním, a zrazu tam chcú byť všetci. Je to pre mňa teda také vymyslené miesto, môj osobný priestor, do ktorého sa zrazu chcú natlačiť ľudia, ktorí ma tam pôvodne chceli odstrčiť a tváriť sa, že tu nie som. Je to možno trochu prešpekulované, ale ja mám rád, keď sú veci konceptuálne.

Máš v nejakom tracku myšlienku, o ktorej si myslíš, že je silná a zarezonuje?

Nemyslím si, že je to o tom, ale mám tam zaujímavé témy. Mám tam napríklad track „Bojím sa“,o ktorom by si možno čakal, že je celý o tom, čoho sa bojím a čoho sa nebojím, alebo tak. Väčšinou si ale dávam pozor, aby tie názvy neboli úplne spoilerové. Je o tom, že mám strach v tejto krajine a v tejto dobe mať deti. Bojím sa mať deti v Európskej únii, kde máš problém, keď nie si biely človek, a problém s milión inými vecami. Vymenovávam tam, pre čo všetko mám pocit, že sa bojím mať deti.

Úryvok z textu:
„Vážne bojím sa mať deti v štáte, kde sú všetci slepí.
V únii, kde máš fakt veľký problém, pokiaľ nejsi biely.
Fakt im dokážem dať prepych? Či neostal len pre tých,
ktorí presvedčili všetkých, že len oni sú tí svätí.“

Je viacero rapperov, s ktorými rád spolupracuješ. Na aké spolupráce sa môžeme tešiť?

Vždy mám na albume aj hostí, ktorých by tam ľudia nečakali a onak tomu nebude ani teraz. Sú tam ľudia, ktorých so mnou ešte nikto nepočul, aj veľa producentov, s ktorými som predtým nikdy nerobil. Ako príklad môžem uviesť produkciu od Special Beatza, ktorý spolupracuje hlavne s Pil C-m z Comebackgangu. Je tam aj Maťo Straka z Nerieš – ako na produkciách, tak na hosťovačke a kopa ďalších.

O tomto albume si sa vyjadril, že je prelomový? Prečo?

Myslím, že je to hlavne tým, že som ho robil bez predsudkov a očakávaní od ľudí. Naopak, vo veľa veciach som si nechal poradiť. Človek po tých rokoch nadobudne pocit, že vie všetko a v mnohom som bol strašne tvrdohlavý. Vo finále z toho vzniklo viac hudobné dielo.

Dokonca sa mi vďaka tomu podarilo ísť v niektorých veciach o dosť hlbšie. Nemyslel som si, že sa to ešte dá. Prvýkrát mám pocit, že som naozaj na 100 % nerozmýšľal nad tým, ako ho ľudia budú brať, ani či sa im bude páčiť. Žil som sa s tým, že keď teraz neurobím takýto album, tak už asi nikdy.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o motivácii a ceste za snami a vznikol v spolupráci s Roadshow Moja story, tvoja story, za ktorou stojí O2 Slovakia. O roadshow pre študentov stredných škôl si môžete zasúťažiť aj tento rok. Viac informácií a pravidlá súťaže nájdete na www.dobravec.o2.sk.

Strapo

Je 29-ročný rapper a freestyler. Meno si vybudoval už v 16-tich rokoch, keď vyhral celoslovenskú súťaž vo freestyle. V roku 2007 vydal prvé EP pod názvom MC, ktorý vedel priveľa. Za svoju tvorbu získal viacero nominácií na hudobné ceny Aurel, Slávik a Radio_Head Awards. V apríli 2018 mu vyšiel 3. štúdiový album 13. poschodie. Je ambasádorom Roadshow Moja story, tvoja story, ktorá motivuje študentov stredných škôl, aby si plnili svoje sny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Choďte si za svojimi cieľmi

Azda každý z nás po niečom túži – má svoje ciele a sny, ktoré by rád v živote dosiahol.

Stať úspešným vo vyštudovanom odbore, naučiť sa plynule cudzí jazyk, zlepšiť svoje tanečné schopnosti, upraviť svoju hmotnosť alebo sa konečne naučiť oddychovať.

Cesta k nim však nemusí byť vždy jednoduchá. Môžu ju sprevádzať pády aj neprajnosť okolia, ktoré sa s úspechom iných neraz vyrovnáva naozaj ťažko.

Toto víkendové vydanie magazínu Sóda vzniklo v spolupráci s motivačnou Roadshow Moja story, tvoja story, za ktorou stojí modrý operátor, sa sústreďuje práve na ľudské ciele a sny. Začítajte sa do našich článkov, ktoré prinášajú dávku motivácie pre všetkých, ktoré sa práve pustili na cestu za svojimi túžbami a chcú dosiahnuť niečo, čo považujú za dôležité.

Life koučka Zuzana Árvayová nám v rozhovore vysvetlila, ako postupovať pri dosahovaní svojich cieľov. „Život nám do cesty kladie prekážky, ale najväčšou prekážkou je človek sám sebe,“ hovorí.

V rámci tohto vydania vám prinášame príbehy štvorice ambasádorov motivačnej roadshow O2, ktorým sa podarilo svoje ciele dosiahnuť. Slovenský boxer a tréner Tomi Kid nám vo svojom stĺpčeku prezradil, čím sa riadi pri ceste za svojimi snami, aj aký sen si v súčasnosti plní.

S tanečníkom a choreografom Lacim Strikeom sme sa porozprávali nielen o jeho tanečných začiatkoch, ale aj o skúsenostiach s prvým ročníkom roadshow a problémoch, s ktorými sa mladí ľudia musia v súčasnosti vysporiadať.

Rapper Strapo, ktorého hudba sa teší medzi mladými obľube, nám v rozhovore predostrel aj to, ako sa prostredníctvom svojich textov snaží zvyšovať ich povedomie o spoločenskej situácii.

Štvrtým ambasádorom je cestovateľka Janka Schweighoferová, ktorá pretavila svoju záľubu v cestovaní do vlastného živobytia. Dnes stojí za úspešným blogom Travelhacker a učí Slovákov, ako cestovať šikovne a lacno. Viac sa dočítate v našom článku.

Aj vy sa chcete pustiť do napĺňania svojich cieľov, no máte pocit, že na to nemáte čas? Vybrali sme pre vás šikovné aplikácie, vďaka ktorým sa naučíte lepšie s ním hospodáriť.

Na ceste za realizáciou svojich plánov môžu pomôcť aj motivačné citáty, ktoré hovoria o tom, že by sme sa nemali vzdávať. V našom kvíze sme pre vás zhrnuli výroky z rozmanitých filmov, dokážete ich priradiť k správnej snímke?

Aby sme dokázali, že ciele môžu byť naozaj rôzne, opýtali sme sa známych tvárí a osobností verejného života, aký cieľ sa aktuálne snažia naplniť.

A aký cieľ máte vy? Podeľte sa s nami v komentároch na našom Facebooku.

Spoločnosť O2 Slovakia spustila 2. ročník Roadshow Moja story, tvoja story, ktorá sa prostredníctvom inšpiratívnych ambasádorov a ich životných príbehov sústredí na to, aby mladých ľudí podporila na ceste za svojimi cieľmi. O jednu z 24 motivačných roadshow môžu súťažiť stredné školy po celom Slovensku. Viac informácií a pravidlá súťaže nájdete na www.dobravec.o2.sk.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


6 smartfónov, ktoré perfektne odzrkadľujú aktuálne technologické trendy

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac