Ján Strapec, známy ako Strapo, má na slovenskej rapovej scéne stabilné miesto, ktoré si, ako sám hovorí, vydrel na freestyle battloch.

O tom, ako s rapom začínal, aké posolstvá sa snaží odovzdať mladým, aj o svojom novom albume nám porozprával pri štarte motivačnej roadshow O2 Moja story, tvoja story, ktorá má za cieľ motivovať ich ísť si za svojimi snami.

Veľa rapperov hovorí, že treba začať už v mladom veku. Ty si toho dobrým príkladom – už v 16 rokoch si vyhral prestížny freestyle. Ako si sa dostal k rapu?

Úplne na začiatku, keď som si vyberal hudobný žáner, som inklinoval k tvrdším veciam ako Limp Bizkit. Presne cez tieto numetalové kapely, ktoré už mali nejaké prvky rapovania, som sa nakoniec dostal aj ku klasike ako Tupac a Eminem. Veľmi rýchlo som ale prešiel na slovenský rap. Dostal sa mi do ruky Názov Stavby a strašne ma to chytilo. Mal som vtedy 13 alebo 14 rokov.

Začal som si sám písať texty, a keď prišla o pár rokov neskôr doba filmu 8 Mile a s ňou doslova vybuchol celý koncept freestylu, začal som sa s ním pohrávať a laškovať (smiech).

Postupne som začal freestylovať na takej úrovni, že som to uprednostnil pred textami. Chodil som na súťaže, až som vyhral ArtAttack Freestyle Battle, potom som ho vyhral druhýkrát, a potom som vyhral všetko ostatné. Vydal som prvé CD-čko a už to išlo. Zvyknem hovoriť, že sám seba vnímam ako posledného z novej školy, ktorý ešte preliezol tou poctivou cestou.

Potom už začali vybuchovať všetky tie MySpace-y, MyHipHopy, Facebooky, Instagramy a zrazu bolo strašne jednoduché dostať sa na internet, mať tam nejakú skladbu a feedback od ľudí. Preto mám také čisté svedomie a dobrý pocit. Svoju pozíciu som si doslova „vybattlil”.

Za svoju tvorbu si pozbieral už mnoho cien a hudobných nominácií (Aurel, Slávik, Rádiohlavy). Robíš hudbu s cieľom, aby sa páčila čo najviac ľuďom  alebo je to len sprievodný jav?

Necítim sa komfortne, keď mi niekto dáva takéto ocenenie, ale je to pre mňa forma spätnej väzby, ktorá hovorí, že som niečo dostal na istú úroveň. Rešpektujem to, vážim si to a som za to rád. Nikdy som to ale nerobil cielene, vždy som mal skôr undergroundovejšiu víziu.

Preto chodím aj do normálnej práce a neživím sa rapom, aj keď by ma uživiť dokázal. Preto netlačím na prvoplánové hity, nerobím vykonštruované pesničky do rádií, nerobím vykonštruované pesničky pre ženy, nerobím cielený marketing. Robím len veľmi dobré koncerty, na ktorých si zakladám. Moje texty sú stále rovnaké, stále sú o mne a o tom, čo som zažil. Často depresívne, ale moje.

„Moje texty sú stále rovnaké, stále sú o mne a o tom, čo som zažil. Často depresívne, ale moje.”

Na scéne si známy tým, že ako jeden z mála sa otvorene vyjadruješ k spoločenskej situácii. Čo ťa k tomu motivuje?

Nerád by som pozornosť strhával iba na seba, je nás už viac a ja som za to vďačný. Rap je pre mňa rebélia a vždy to pre mňa bolo jeho súčasťou. Nastaviť rap do pozície, keď je peknučký, navoňaný a zabalený tak, aby sa dobre predal, je pre mňa strašne scestné a vždy som sa tomu vyhýbal. Obdobie, keď to mladí ľudia registrujú, je veľmi dôležité.

V textoch často riešiš politiku. Máš nejaké hranice, za ktoré nechceš ísť?

Politika je hrozne citlivá vec a kedysi som ju riešil viac rebelsky. Už do toho nerýpem prvoplánovo a snažím sa byť objektívny. Keď už niekoho spomeniem, robím to tak, aby som na to upovedomil, ale nerobil to lacno. Nechcem do každého tracku dávať politiku. Keď nie som naštvaný na nič, tak to proste nebudem riešiť.

Dokáže podľa teba hudba ľudí natoľko ovplyvniť?

Je to o dvoch veciach – jednak o tom, čo interpret chce povedať, a tým pádom aj ovplyvniť, a jednak o poslucháčovi, ktorý buď chce, alebo nechce byť ovplyvnený. Je napríklad strašne veľa ľudí, ktorí mi vyčítajú, že riešim vážne témy, lebo sa chcú zabaviť a zaskákať si. Takým ťažko vyhovieš s politickými vecami.

Myslím si ale, že môžeš ovplyvniť, čo sa rieši a čo sa nerieši. Môžem hrdo povedať, že 3 až 4 roky dozadu skoro nikto z mladých ľudí, ktorí počúvajú rap, nebol ochotný riešiť politiku alebo si o nej niečo prečítať. Väčšina politikov aj médií sa snaží vytvoriť pre mladých ľudí obraz, že politika nie je dosť cool na to, aby ju sledovali a aby o nej niečo vedeli.

Veľmi málo mladých ľudí má reálny prehľad o tom, ako politika funguje, kto zastáva akú funkciu, kto urobil aký prešľap a kto má za sebou akú kauzu. Myslím si, že teraz je povedomie aj vďaka mne lepšie. Nemyslím si ale, že som jediný, ani sa nestaviam do nejakej hrdinskej a spasiteľskej pozície. Posnažilo sa o to viacero interpretov.

Myslíš si, že by viacero rapperov malo svojimi textami vzdelávať?

Ešte pár rokov dozadu som mal takú utopistickú víziu, že všetci by sme mali priložiť ruku k dielu. Keď ale takí budú všetci, nemôže to fungovať. Veľa ľudí tu je naučených robiť taký knižný rap – systém niečo si prečítam a napíšem o tom pesničku. Na nejakú skupinu ľudí to môže fungovať, ale zvyšní si nenechajú mazať med okolo úst, ani keď tam nasilu natlačíš 8-slabičné výrazy a budeš sa tváriť, že si zjedol celú literatúru.

Miera prirodzenosti je pri tom, či ti to človek uverí, strašne kľúčová. Ak by sa zrazu každý tváril, že rieši politiku, vo finále by to stratilo efekt pre všetkých. Nech si to každý robí, ako chce, a myslím si, že to funguje.

Pre mnohých mladých sú rapperi vzorom a ich texty často pomáhajú pri riešení životných problémov. Myslíš si, že by preto interpreti mali byť kritickejší k svojmu vystupovaniu a k svojim názorom?

Tak ako sa dá ovplyvniť dobre, tak sa dá aj zle. Ja mám napríklad svoje neresti, o ktorých sa vie a netajím ich. Na druhej strane si dávam pozor, aby som ich neprofanoval lacno a prvoplánovo a nemachrujem s tým. To mi nepríde voči mladým ľuďom úplne zodpovedné. Je to kombinácia zodpovednosti za to, čo človek chce a vie povedať, a toho, čo ľudia od neho chcú počuť a čomu uveria.

Čo pre teba znamená spolupráca s O2 ako ambasádora ich projektu medzi mladými? Prečo si do toho išiel?

Vždy, keď som s niekým spolupracoval, robil som to na základe toho, čo si o tom myslím. Pri tomto projekte som videl, že to má pre mňa pridanú hodnotu, a že to nie je iba balík peňazí, ktorý zoberiem, peknučko sa odfotím a idem preč. O2 sa k tomuto projektu postavilo veľmi rozumne a nejde im iba o to, aby predali telefóny a dáta. Bolo mi to sympatické, tak som na to kývol a myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie.

Zažil som si dobrodružstvo s Tomim Kidom, s Lacim Strikeom a s Nespim. Neviem, či niekto iný v rámci inej kampane môže povedať, že s rapom chodil po školách, bavil sa s deckami, vysvetľoval im veci a hovoril svoj príbeh. Mám na to iba dobré spomienky.

„Neviem, či niekto iný môže povedať, že s rapom chodil po školách, bavil sa s deckami, vysvetľoval im veci a hovoril svoj príbeh. Mám na to iba dobré spomienky.”

Vo viacerých textoch hovoríš aj o tom, že si detstvo nemal vďaka rovesníkom práve najľahšie. Ako vnímaš šikanu? Je medzi mladými častým problémom?

Je a nemyslím si, že to je iba problém mladých. Existujú aj ľudia, ktorí majú 40 rokov, chodia do práce a kolegovia ich šikanujú doteraz. Mám na to takú frázu, že nikomu, samozrejme, neželám, aby ho šikanovali, ale pokiaľ to človek dokáže absolvovať a prehryznúť, je to preňho vo finále veľmi prospešná vec. Keď som sa na školách bavil s deckami, ktoré šikanovali, vysvetľoval som im, že človek, ktorý ťa začne šikanovať, ťa potrebuje stiahnuť na svoju úroveň.

To znamená, že ťa primárne v niečom vníma ako nadradeného, zvláštneho, iného a osobitého. Tým pádom je to už od prvého momentu pre teba ako človeka dobrý signál. Šikana je vždy len o tom, či ťa zlomí, alebo či to dokážeš prežiť, akceptovať a poučiť sa z toho.

Vyšiel ti tretí štúdiový album 13. poschodie. Prečo si zvolil práve takýto názov?

To číslo ma vždy fascinovalo. Mal som pocit, že mi prináša šťastie aj napriek tomu, že veľa ľudí sa od neho dištancuje. V lietadlách napríklad nie je sedadlo číslo 13, vo väčšine budov na západe nie je 13. poschodie a preskakuje sa aj v hoteloch, lebo by tam možno niekto nechcel bývať.

Presne taký mi dlhú dobu prišiel aj môj rap. Od začiatku som mal pocit, že mi všetci medzi riadkami dávali najavo, že to nie je úplne ono, že to je málo mainstream. Snažili sa bagatelizovať moju tvorbu a tváriť sa, že tam nie je.

„Šikana je vždy len o tom, či ťa zlomí, alebo či to dokážeš prežiť, akceptovať a poučiť sa z toho.”

Celá pointa albumu je, že mám pocit, ako keby sa ma snažili zavrieť na 13. poschodí, ktoré neexistuje a všetci sa mu vyhýbajú. A ja som tam bol zavretý tak strašne dlho, že to tam už celé vlastním, a zrazu tam chcú byť všetci. Je to pre mňa teda také vymyslené miesto, môj osobný priestor, do ktorého sa zrazu chcú natlačiť ľudia, ktorí ma tam pôvodne chceli odstrčiť a tváriť sa, že tu nie som. Je to možno trochu prešpekulované, ale ja mám rád, keď sú veci konceptuálne.

Máš v nejakom tracku myšlienku, o ktorej si myslíš, že je silná a zarezonuje?

Nemyslím si, že je to o tom, ale mám tam zaujímavé témy. Mám tam napríklad track „Bojím sa“,o ktorom by si možno čakal, že je celý o tom, čoho sa bojím a čoho sa nebojím, alebo tak. Väčšinou si ale dávam pozor, aby tie názvy neboli úplne spoilerové. Je o tom, že mám strach v tejto krajine a v tejto dobe mať deti. Bojím sa mať deti v Európskej únii, kde máš problém, keď nie si biely človek, a problém s milión inými vecami. Vymenovávam tam, pre čo všetko mám pocit, že sa bojím mať deti.

Úryvok z textu:
„Vážne bojím sa mať deti v štáte, kde sú všetci slepí.
V únii, kde máš fakt veľký problém, pokiaľ nejsi biely.
Fakt im dokážem dať prepych? Či neostal len pre tých,
ktorí presvedčili všetkých, že len oni sú tí svätí.“

Je viacero rapperov, s ktorými rád spolupracuješ. Na aké spolupráce sa môžeme tešiť?

Vždy mám na albume aj hostí, ktorých by tam ľudia nečakali a onak tomu nebude ani teraz. Sú tam ľudia, ktorých so mnou ešte nikto nepočul, aj veľa producentov, s ktorými som predtým nikdy nerobil. Ako príklad môžem uviesť produkciu od Special Beatza, ktorý spolupracuje hlavne s Pil C-m z Comebackgangu. Je tam aj Maťo Straka z Nerieš – ako na produkciách, tak na hosťovačke a kopa ďalších.

O tomto albume si sa vyjadril, že je prelomový? Prečo?

Myslím, že je to hlavne tým, že som ho robil bez predsudkov a očakávaní od ľudí. Naopak, vo veľa veciach som si nechal poradiť. Človek po tých rokoch nadobudne pocit, že vie všetko a v mnohom som bol strašne tvrdohlavý. Vo finále z toho vzniklo viac hudobné dielo.

Dokonca sa mi vďaka tomu podarilo ísť v niektorých veciach o dosť hlbšie. Nemyslel som si, že sa to ešte dá. Prvýkrát mám pocit, že som naozaj na 100 % nerozmýšľal nad tým, ako ho ľudia budú brať, ani či sa im bude páčiť. Žil som sa s tým, že keď teraz neurobím takýto album, tak už asi nikdy.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o motivácii a ceste za snami a vznikol v spolupráci s Roadshow Moja story, tvoja story, za ktorou stojí O2 Slovakia. O roadshow pre študentov stredných škôl si môžete zasúťažiť aj tento rok. Viac informácií a pravidlá súťaže nájdete na www.dobravec.o2.sk.