Riaditeľka školy, v ktorej nezvoní: Dajme deťom bezpečný priestor na pohyb

Skúsená pedagogička po dvadsiatich rokoch praxe otvorila základnú školu, o akej vždy snívala. Tento školský rok v nej prebiehala aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá si deti získala.

Súkromná základná škola v Senci je miesto, kde stretnete radostné, zvedavé deti. Učitelia sa v nej snažia nájsť zdravú rovnováhu medzi radosťou z učenia a cieľavedomou prácou na úspechu. Minulý rok táto škola v rámci Bratislavského kraja vyhrala s obrovským náskokom v súťaži o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha. Začiatkom júna sme sa spýtať, ako sa im to podarilo.

S riaditeľkou školy Ivetou Barkovou sa stretávame v jej kancelárii. Pôsobí skromne, no keď sa rozrozpráva, nevychádzame z úžasu, čo všetko sa jej spolu s kolegami, deťmi a ich rodičmi v tejto nenápadnej malej škole podarilo. V jej podaní to pôsobí jednoducho, akoby to bolo samozrejmé.

Napriek tomu, že je už poobede a väčšina detí je v škole v prírode, na chodbách neutícha pohyb a aj v kancelárii panuje čulý ruch. Vyzváňa telefón, ľudia sa prichádzajú poradiť, vrátiť požičané veci. Pani riaditeľka všetko s prehľadom organizuje a spokojne si vydychuje, aký je tu dnes pokoj oproti bežnému dňu.

Rozprávame sa o tom, ako pred tromi rokmi so školou začínali, ako sa im v škole, kde počas vyučovania nie je počuť typické zvonenie, darí a ako im O2 Športová akadémia Mateja Tótha potvrdzuje, že sny sa plnia.

Ako človek príde k tomu, že sa stane zriaďovateľom a riaditeľom súkromnej základnej školy?

Učím vyše dvadsať rokov, učila som na štátnej základnej škole aj na gymnáziu. Na svojom poslednom pôsobisku v malej vidieckej škole som v zborovni sedela oproti kolegyni, ktorá bola rovnako akčná ako ja. Počas každej voľnej chvíle sme sa rozprávali o tom, ako by mala fungovať škola našich snov.

Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.

Dva roky sme potom spolu s mojou akčnou kolegyňou Jankou Augustovičovou pracovali na príprave takejto školy. Získali sme dôveru rodičov, ktorí nám zverili svoje deti. A pred tromi rokmi sa sen stal skutočnosťou, stala som sa zriaďovateľkou a zároveň riaditeľkou.

V tejto pozícii som sa našla, baví ma to celé organizovať a teším sa z každého úspechu. Práce je veľmi veľa, ale bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života.

Ako vznikol nápad prihlásiť sa do súťaže a zabojovať o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha?

Naša škola nemá žiadneho veľkého sponzora. Tvoríme ju iba my, deti a ich rodičia. Šport je od začiatku súčasťou našej vízie vyváženej školy. Sama som až do maturity denne športovala a chcela by som deťom ukázať, že bežné športovanie môže prinášať radosť a zároveň vytvára návyk na pravidelný pohyb.

Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.

Na šport kladieme veľký dôraz, deti absolvujú každý týždeň hodinu telocviku v plavárni v Senci, vo vstupných priestoroch máme pingpongový stôl a práve budujeme predzáhradku s workoutovým náradím.

Keď som na internete zbadala informácie o O2 Športovej akadémii Mateja Tótha a o šanci získať ju pre našu školu prostredníctvom hlasovania na stránke, veľmi sa mi tá myšlienka zapáčila a hneď som sa o ňu podelila s rodičmi. Páčilo sa im to, a tak sme školu do súťaže prihlásili.

V Bratislavskom kraji ste minulý rok s veľkým náskokom zvíťazili. Hoci máte menej ako 200 žiakov, získali ste 5 532 hlasov. Ako sa dá niečo také dosiahnuť?

Začína sa to tým, že sme rodinná škola. Rodičia sú s nami vo všetkom súčinní a pomáhajú nám. Priznám sa však, nečakala som takú obrovskú vlnu nadšenia.

Hlasovaním sme doslova žili všetci – učitelia, rodičia aj žiaci. Neustále sme spolu komunikovali a posielali sme si informácie o stave hlasovania. Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Do hlasovania sa zapojili celé rodiny. Viem o rodine, kde svoj hlas denne odovzdávalo 16 ľudí. Takisto pre učiteľov sa hlasovanie stalo každodenným rituálom. Využili sme aj sociálne siete. Pomohli nám hlasy Senčanov, ktorí nás sledujú.

Zo začiatku som nečakala, že to bude mať taký veľký ohlas. No keď hlasy začali pribúdať, už sme sa nechceli vzdať. Vydržali sme do úplného konca, aj keď sme vedeli, že máme veľký náskok.

Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Bola to naša prvá veľká výhra a bolo povzbudzujúce vidieť, že sme to dokázali. Radosť z víťazstva v hlasovaní bola obrovská a záujem medzi deťmi a rodičmi bol niekoľkonásobne vyšší ako naše možnosti.

Podarilo sa vám zvíťaziť vo veľkej konkurencii, milý rok ste získali ste O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha na pôde vašej školy, a v rámci nej vedenie 20-člennej skupiny detí na celý školský rok 2018/2019 zadarmo. Podľa čoho ste deti vyberali?

V škole organizujeme krúžkový festival. Rodičia si môžu pozrieť ponuku krúžkov a porozprávať sa s vedúcimi. Keď sme prezentovali O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, bol to úplný ošiaľ. Prihlásilo sa množstvo detí.

Výber urobila trénerka, ktorá vyskladala pestrú, vekovo zmiešanú skupinu. Niektoré deti dostali šancu začať cvičiť a niektoré zase rozvíjať svoj talent na atletiku. Pre ostatné deti ponúkame množstvo iných športových krúžkov.

V mnohých školách vrátane tej vašej odovzdával certifikát o účasti v Akadémii Matej Tóth osobne. Ako to vnímali deti?

Prišlo to celkom narýchlo na začiatku školského roka. Deti sa veľmi tešili. Prišli s myšlienkou, že by samy Mateja Tótha privítali a pripravili preňho program. Zatancovali vlastné choreografie, zasúťažili si s ním v športových disciplínach, zorganizovali improvizovanú tlačovú besedu a autogramiádu.

Atmosféra deti tak strhla, že sa nevedeli rozlúčiť. Matej Tóth zožal obrovský aplauz, každý sa s ním chcel fotiť. Začiatok školského roka tak nabral novú dynamiku.

Ako si deti užívajú tréningy?

Ani ku koncu školského roka nadšenie nepoľavilo a deti sa na tréningy stále veľmi tešia. Majú svoje dresy, vždy pred tréningom sa do nich prezliekajú a vtedy celá chodba ožije. Najlepšie na Akadémii je, že deti si ani neuvedomujú, že pravidelne poctivo trénujú. Vytvárajú si návyky, zažívajú radosť zo športu, z úspechov a z kamarátstva.

Cieľom tréningov je, aby deti nebrali šport ako individualistickú súťaž. Na tréningy chodí zmiešaná skupina od prvákov po štvrtákov, takže vznikajú momenty, keď si musia pomôcť, potiahnuť jeden druhého. Prirodzene sa tak učia spolupracovať aj v náročných situáciách.

Vidno na deťoch pokroky?

Súčasťou programu je testovanie formou hry na začiatku, v polovici a na konci roka. Na deťoch vidíme veľké pokroky v odvetví športu, na ktorý môžu mať pohybové predpoklady. Vidno to aj v tom, že deti sa pohybujú efektívnejšie a naučili sa pohyby robiť technicky správne.

Výhodou je, že dostávajú všestrannú športovú prípravu. Tú môžu potom využiť na druhom stupni, keď sa rozhodnú špecializovať na ktorýkoľvek šport. Pre nás je O2 Športová akadémia Mateja Tótha liahňou budúcich športových talentov.

O O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha súťažia školy aj tento rok. Aký prínos má Akadémia pre deti, resp. pre školu ako takú? Zasúťažili by ste si o ňu znovu?

Určite, prínos je evidentný a to nielen počas roka, keď sme dostali podporu. Pozitíva pre školu sú dlhodobé. Trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha je zároveň naša telocvikárka. Prešla školeniami, naučila sa metodiku a niektoré prvky využíva aj na hodinách telesnej výchovy.

Od Akadémie sme dostali veľa športového náradia. Sú medzi ním bežné, ale aj netradičné pomôcky. Tie nám zostanú, aby sme ich mohli používať aj po skončení programu.

Rozprávame sa spolu o pohybe. Majú ho podľa vás dnešné deti dostatok?

Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme. My sme trávili detstvo na uliciach prirodzeným pohybom, dnes majú rodičia oprávnený strach nechať deti na voľno. Je v podstate nemožné vypustiť deti na ulicu a mnohé školské areály sú poobede zatvorené.

Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme.

Rodičia nechcú šport zanedbať, a tak deťom organizujú športové aktivity v kluboch a v tréningových centrách. Keďže tréningy sú organizované dospelými, možno dnes nemajú deti k športu taký srdečný vzťah. Niekedy je pre ne záťaž ísť na tréning. Nepociťujú spontánnu radosť, ktorú sme mali my, keď sme mohli vybehnúť von a prirodzene naplniť svoju potrebu hýbať sa.

Čo by deťom pomohlo v tom, aby sa viac hýbali?

V prvom rade by sme im mali zabezpečiť bezpečný priestor na športovanie. To by malo byť prioritou samosprávy každého mestečka alebo dediny. Ak sa pýtate detí, prečo nešportujú, prejdú do oprávnenej ofenzívy: „Kde to máme robiť?“

V meste ako Senec, ktoré je obklopené novými satelitmi, deti často ani nemajú možnosť samy sa dostať k iným deťom. Keď sme robili minulý rok na Deň detí cyklovýlet, museli sme zapojiť do akcie mestskú políciu, aby sme sa cez niekoľko veľkých križovatiek dostali na cyklochodník. Deťom veľmi chýbajú nielen športoviská, ale aj obyčajné chodníky a cyklotrasy.

Ak chceme deti priviesť k pohybu, mali by sme im byť vzorom. Pohyb by mal byť súčasťou rodinného života. Časť víkendov by sme mali tráviť spoločne s deťmi aktívnym pohybom, prechádzkou, bicyklovaním, túrami alebo rôznymi nenáročnými športmi, ktoré nám spestria deň. Aj na zmrzlinu sa dá ísť na bicykli.

Iveta Barková

Vyštudovala slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Na Slovensku učí už viac ako 20 rokov, medzitým päť rokov pôsobila v pražskej agentúre, ktorá organizuje koncerty medzinárodných mládežníckych zborov. Tu okrem iného získala aj poznatky o fungovaní školských systémov v Británii a v USA. Je absolventkou Komenského inštitútu. Inšpiráciou je pre ňu nemecká inovátorka Margret Rasfeld. Pred tromi rokmi založila v Senci Súkromnú základnú školu, v ktorej pôsobí ako riaditeľka. Aktívne a odhodlane zavádza do vyučovacieho procesu inovácie a moderné prvky. Jej ambíciou je inšpirovať ľudí k tomu, že veci sa dajú meniť zdola.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac