Vydavateľka komiksov o Nežnej revolúcii: Nemôžeme si dovoliť mlčať o minulosti

Aby priblížila udalosti Novembra 89 mladým ľuďom, pustila sa do vydania komiksovej série Nežný komiks.

Jana H. Hoffstädter založila malé vydavateľstvo, v ktorom vydáva knihy pre deti a mladých ľudí. Spracúva aj témy, o ktorých sa často nedokážu rozprávať ani dospelí. Porozprávali sme sa s ňou, prečo sa rozhodla vydať sériu komiksov Nežný komiks, ktorých vydanie podporila aj spoločnosť O2.

Sympatická vydavateľka nám prezradila, ako tento projekt vznikal aj ako si ona spomína na novembrové udalosti.

Prečo je potrebné hovoriť o Nežnej revolúcii? Opýtali sme sa autorov Nežného komiksu, ktorý chce November 89 priblížiť mladým ľuďom.

V rámci tvojho vydavateľstva vznikajú aj knižky o zložitých témach ako smrť, cesta na svet, tolerancia k inakosti a teraz aj Nežná revolúcia. Prečo si sa pustila práve do týchto tém?

Nie je to môj špecifický zámer, témy ku mne jednoducho prichádzajú samy. Sú to pre mňa úplne prirodzené veci, o ktorých sa chcem baviť pravdivo, ale zároveň citlivým jazykom. Hnevá ma, keď to ľudia nerobia. Knižka je jednou z možností, ako otvoriť diskusiu aj o zložitejších témach.

Od malička som sa točila okolo knižiek, a tak pre mňa bolo prirodzené, že som ich postupne začala prekladať, písať a neskôr aj vydávať.

Ako prvú som preložila knižku Tri životy Maxi, ktorá je mojou srdcovkou z detstva. Venuje sa téme identity, a keď som bola dieťa, veľmi ma zasiahla. Moja autorská knižka Cesta na svet zase vznikla, keď sa ma začal môj syn vypytovať, ako sa narodil. Hľadali sme niečo, čím by sme si pri odpovedaní na jeho otázky pomohli, no na trhu nebola žiadna kniha, ktorá by sa nám páčila.

Ďalšia knižka Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? vznikla z mojej vlastnej zvedavosti. Chcela som vedieť viac o tom, ako s deťmi hovoriť o inakosti a o rozmanitosti. Kamarátka ma poslala za odborníčkou, ktorá sa tejto téme vedecky venuje. Po dlhom rozhovore so Soňou Lutherovou sme sa dohodli, že ona napíše knihu a ja ju vydám.

Knižka je jednou z možností, ako otvoriť diskusiu aj o zložitejších témach.

Motivácie na robenie kníh sú teda rôzne, ale v popredí vždy stojí túžba vydať pekné knižky, ktoré by mali ľudí baviť.

Ako vznikol nápad vydať sériu kníh o Nežnej revolúcii?

Zaujíma ma spoločenská situácia. Mám dieťa a chcem, aby žilo v dobrej spoločnosti. Ak k tomu viem prispieť tým, že budem vydávať knihy, tak idem do toho.

Donedávna som učila nemčinu a mávala som v skupinách aj mladých ľudí. Keď som sa s nimi rozprávala o roku 1989, vyšlo najavo, že sú medzi nimi aj takí, ktorí o Novembri 89 vedia len veľmi málo alebo nič. Súčasnosť nie je až taká krásna, aby sme si mohli dovoliť mlčať o minulosti.

Určitá symbolika sa pre mňa ukrýva v tom, že na najväčšom proteste po smrti novinára Jána Kuciaka mal môj syn 9 rokov a ja 37. V čase Nežnej revolúcie som mala 9 rokov ja a 37 moja mama, a tiež ma zobrala na námestie.

Vzadu na predsádke prvého komiksu o Novembri 89 je text Aby sa nezabudlo. Zdá sa mi, že je to naozaj veľmi dôležité. Možno to znie ako klišé, ako nuda, ale pre spoločnosť je dôležité, aby spomienka zostala, pretože história sa vždy nejakým spôsobom opakuje.

Prečo by si sa nechcela vrátiť do obdobia pred Nežnou revolúciou?

Viem, že pred 30 rokmi nemali moji rodičia príležitosť slobodne cestovať, nemohli hovoriť nahlas, čo si myslia, nemali dostatok pravdivých informácií, boli neustále v strehu. Mňa sa to ako dieťa na prvý pohľad nedotklo, žila som v obyčajnej rodine, rodičia nás chránili, ale chtiac-nechtiac sme v tom vyrástli.

Je toho veľa, prečo by som nechcela na Slovensko spred 30 rokov vrátiť ani ako dieťa a už vôbec nie ako dospelá.

Moji rodičia boli režimom ovplyvnení napriek tomu, že mu nikdy nepodľahli. A to sa odrážalo aj na ich výchove. Viem to však povedať až spätne. Vidím, že generácia tzv. Husákových detí (deti narodené v rokoch 1970 až 1985, pozn. red.) si toho so sebou nesie dosť. Ja teda určite. Je toho veľa, prečo by som sa nechcela na Slovensko spred 30 rokov vrátiť ani ako dieťa a už vôbec nie ako dospelá.

Ako si pamätáš Nežnú revolúciu?

Nežnú revolúciu si pamätám celkom živo, chodili sme na námestia i na vášnivé stretnutia mojich rodičov s kamarátmi. Ešte lepšie si však pamätám na čas po revolúcii, keď som v druhej polovici 90. rokov začala chodiť do školy do Rakúska. Rakúšania práve vstúpili do Európskej únie a nám sa o nej ešte ani nesnívalo. Na hraniciach boli stále tvrdé kontroly, nebolo to nič príjemné. Do autobusu napríklad púšťali policajného psa, brávali nám tašky a hrabali sa v nich.

Pamätám si scénu, ako mladý colník držal v gumených rukaviciach moju lyžičku na jogurt. Pozorne si ju prezeral a ja som pritom len chcela ísť do školy. Pýtala som sa samej seba, prečo musím zažívať takúto tieseň napriek tomu, že už žijem v slobodnom svete. Ten pocit vo mne zostal a je jedným z dôvodov, prečo vydávam knihy o tomto období.

Pre koho sú knihy zo série Nežný komiks určené?

Prvou skupinou, ktorú chceme osloviť, sú mladí ľudia. Neviem sa do nich úplne vžiť a predstaviť si, aké to je, keď môžeš všetko. Neviem, či si prostredníctvom týchto kníh dokážu navodiť pocit neslobody a predstaviť si, že sú niekde zavretí, nemôžu vycestovať a ich blízki miznú za hranice, ale túžim po tom, aby sa o tom rozprávali.

Keď si mladí ľudia prečítajú naše knižky, nedozvedia sa o Nežnej revolúcii všetko. Verím však, že sa vnoria do témy, aby sa o nej potom mohli rozprávať s dospelými. Už máme otestované, že to naozaj funguje.

Druhou skupinou sú ich rodičia a starí rodičia, ktorí udalosti prežili na vlastnej koži. Príbehy by mohli baviť aj dospelých, môžu si zaspomínať a sami prísť s témou na rozhovor.

Prečo majú knihy komiksovú formu? 

Od začiatku som chcela vydávať aj komiksy. Hoci na Slovensku komiks nemá silnú tradíciu, postupne sa rozbieha aj u nás. Je to pekná forma, ako sprostredkovať rôzne témy a príbehy, obzvlášť mladým ľuďom.

Komiks je médium výborné na vyrozprávanie historických udalostí alebo životov osobností. Obrázok dokonale sprostredkuje atmosféru, samotného textu je menej, vďaka čomu čitateľ dokáže rýchlo nasať informácie.

Ako séria vznikala?

O projekte som sa najskôr začala rozprávať s kamarátmi. Rozmýšľala som, koho osloviť a ako to celé urobiť. Na začiatku sme plánovali urobiť jednu hrubú komiksovú knihu, no potom sme prišli na to, že by bola škoda, keby sme neporozprávali viac príbehov.

Neviem, či si mladí ľudia prostredníctvom týchto kníh dokážu navodiť pocit neslobody a predstaviť si že nemôžu vycestovať a ich blízki miznú za hranice, ale túžim po tom, aby sa o tom rozprávali.

Štyri komiksové knižky, to je osem autorov, kopa ďalších spolupracovníkov a obrovské množstvo práce. Takýto projekt má veľký rozpočet a bez našich partnerov, ktorí nás podporili, by sme komiksy nedokázali vydať.

Spoločnosť O2 vložila dôveru do projektu ako prvá. Dlhodobo podporuje hodnoty slobody a demokracie a o Novembri 89 šíri povedomie už niekoľko rokov. Evidovala som ich aktivity a naše spojenie mi prišlo úplne prirodzené.

Postupne sme začali oslovovať píšucich autorov, najväčšia otázka však bola, kto bude jednotlivé príbehy kresliť. Výborných ilustrátorov je na Slovensku veľa, no nie každý dokáže nakresliť komiks.

Je to naozaj veľmi veľa práce. Každý náš komiks má 32 strán, na každej strane je niekoľko políčok a každé políčko predstavuje samostatnú ilustráciu. Ilustrátor, resp. kreslič tiež musí vedieť rozmýšľať vo filmovom formáte. V komikse totiž výborne fungujú časové skratky, posuny do minulosti. Tento formát preto často robia animátori alebo ľudia, ktorí sa mu vyslovene venujú.

Postupne sme našli štyroch slovenských komiksových ilustrátorov a spárovali sme ich s autormi textu. Jednotlivé autorské dvojice nám následne poslali návrhy príbehov a dramaturg Ján Púček s nimi ďalej pracoval, aby celá séria dobre fungovala. Autori potom rozpracovali návrhy do podrobných scenárov, ktoré vyzerajú takmer ako filmové, a začali tvoriť.

Vonku je zatiaľ prvý komiks Čierna oslava, ďalšie dva komiksy vyjdú koncom októbra. Knižky sú naozaj veľmi pekne spracované. Podľa čoho ste zvolili formát a celkový dizajn?

Formát vychádza z klasického amerického a francúzskeho albumového komiksu. Pôvodne sme chceli urobiť zošitovú sériu. Keďže však máme výpravnú produkciu a chceme predstaviť aj našich autorov, rozhodli sme sa, že si projekt zaslúži patričnú formu – tvrdé dosky, kvalitný papier. Prvá kniha zo série Nežný komiks Čierna oslava však napokon bude mať aj zošitovú verziu, pretože je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Denníka N.

O čom presne je Čierna oslava?

V Čiernej oslave je najviac faktov o Nežnej revolúcii. Príbeh je veľmi civilný a inšpirovaný reálnymi udalosťami. Odohráva sa na pozadí málo známej bratislavskej demonštrácie zo 16. novembra 1989. Atmosféra toho obdobia je vykreslená na motívy hľadania vlastnej identity, rebélie voči rodičom a príslušnosti k subkultúre. A je tam aj láska.

Autorom príbehu je Michal Hvorecký, ktorý si Nežnú revolúciu dobre pamätá, mal vtedy 13 rokov. Sám sa v tom čase často pohyboval neďaleko vtedajšieho Mierového námestia (dnešné Hodžovo námestie), kde sa spomínaný pochod začal, a bol fanúšikom skupiny Depeche Mode, ktorú si obľúbili aj postavy komiksu.

Na aké knihy sa ešte môžeme tešiť v rámci tejto série?

Príbeh ďalšej knihy sa bude odohrávať v Martine, na sídlisku v jednej bežnej rodine, a tak trochu aj v martinskom divadle. Tretí komiks sa svojím príbehom vracia späť do Bratislavy, keď sa 22. novembra 1989 konala prvá masová demonštrácia. Obsahuje surreálne prvky a dotýka sa témy samizdatu.

Posledná kniha v rámci série bude tak trochu horor, ktorý sa odohráva na dedine. Je o emigrácii – o deťoch, ktoré počas komunizmu zo dňa na deň zmizli a ich spolužiaci sa nedozvedeli, kam sa podeli.

Vydávanie kníh je alchýmia. Neviem odhadnúť, dokedy to vydržím ťahať, ale verím, že to postavím tak, aby to bolo čo najdlhšie. Pozitívne je, že už teraz tu po nás zostane pár krásnych kníh.

Všetky príbehy spája časové obdobie okolo Nežnej revolúcie. Keďže na seba priamo nenadväzujú, budú sa dať čítať v ľubovoľnom poradí. Na konci každého príbehu sa rovnako ako v prípade Čiernej oslavy bude nachádzať jednostranové zhrnutie s informáciami o reálnych udalostiach, ktoré sa v danej knihe spomínajú.

Aká je práca vydavateľa kníh na Slovensku?

Pre mňa veľmi inšpirujúca. Baví ma pracovať s ilustrátormi, autormi, prekladateľmi, editormi či dizajnérmi. Sú to všetko ľudia zo sveta, ktorý sa mi páči. Prácu s textom milujem, kresliť ani dizajnovať však neviem, tak sa tým aspoň obklopujem.

Zároveň musím dodať, že prevádzkovať vydavateľstvo je finančne veľmi náročné. Ešte som nezarobila žiadne peniaze. Všetky hneď použijem na produkciu ďalších kníh a mám aj pôžičku. Milujem tvoriť knihy, ale tá neistota, ako čo dopadne, nie je vždy ľahká. Vydávanie kníh je alchýmia. Neviem odhadnúť, dokedy to vydržím ťahať, ale verím, že to postavím tak, aby to bolo čo najdlhšie. Pozitívne je, že už teraz tu po nás zostane pár krásnych kníh.

Tento vydavateľský počin mohla podporiť aj verejnosť. Ako?

V crowdfundingovej kampani mohli záujemcovia pomôcť komiksom tak, že si ich objednali po jednom alebo aj všetky naraz v limitovanej edícii.

Hoci sú knihy na slovenské pomery dosť drahé, ich cena je na hrane toho, aby to ekonomicky dávalo zmysel. Slovenský trh je malý, svet komiksov málo známy, preto ďakujem našim partnerom za dôveru, ktorú vložili do tohto projektu.

Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.

Jana H. Hoffstädter

Vo svojom malom vydavateľstve E.J. Publishing spolupracuje so slovenskými autormi, s ilustrátormi a s grafickými dizajnérmi a jej ambíciou je vydávať knihy, ktoré sú krásne navonok aj zvnútra. V súčasnosti pracuje na sérii komiksových knižiek Nežný komiks, ktoré opisujú udalosti Novembra 89. Partnerom série je aj spoločnosť O2 Slovensko. V predaji je v súčasnosti prvá knižka Čierna oslava, k výročiu Nežnej revolúcie vyjdú aj zvyšné tri tituly.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac