Má za sebou dráhu novinárky, v rámci ktorej poukazovala na korupčné kauzy. Založením Aliancie Fair-play sa však postavila na druhú stranu, kde sa snaží veci aj aktívne meniť. Občianska aktivistka Zuzana Wienk stojí tiež za vznikom ocenenia Biela vrana. Aliancia toto ocenenie už viac ako desať rokov spolu s Via Iuris udeľuje ľuďom, ktorí sa neboja byť odvážni a menia našu spoločnosť k lepšiemu.
Porozprávali sme sa nielen o jej práci, ale aj o odvahe, slobode, novembrových udalostiach a o ich odkaze pre dnešnú spoločnosť.
Zuzka, vy ste Alianciu Fair-play založili nedlho po ukončení štúdia. To bolo tak trochu odvážne rozhodnutie, nie?
Ťažko povedať, či to bola odvaha, alebo naivita. Skôr to bol neinformovaný idealizmus, pretože keby som vtedy mala všetky informácie, ktoré som mala mať, na tento krok by som sa asi nikdy neodvážila. (smiech)
Bola som ovplyvnená aj tým, že v roku 1989 som končila základnú školu, keď sa človek prepína z detského sveta do sveta dospelých. Začína vnímať okolie, spoločnosť a my sme boli generácia, ktorá mala neskutočne veľa možností. Svet sa zrazu uvoľnil, boli to euforické časy, ktoré priali ideálom a pozývali nimi žiť.
Keď som vyštudovala žurnalistiku, zistila som, že stredná generácia novinárov sa viac-menej stratila, lebo veľa novinárov bolo poplatných režimu. Zrazu sme prišli do prostredia, kde bolo možné vybudovať si kariéru veľmi rýchlo. Boli sme zvyknutí snívať a sny aj realizovať.
Asi preto zrejme moja trúfalosť vziať na seba v tom veku nielen finančnú zodpovednosť, ale aj zodpovednosť za kolektív. Hľadala som cesty, ako uskutočniť svoj sen, a priznám sa, že prekážky som si uvedomila až potom. A riešila som ich tak, ako prichádzali.
„To, že môžeme žiť tak, ako uznáme za vhodné a vybrať si, kde chceme žiť, čo chceme robiť a hovoriť bez strachu, je veľká vzácnosť.“
Ľutujete niečo, resp. spravili by ste dnes niečo inak?
Keby som mala viac rozumu, asi by som nevyštudovala žurnalistiku. Novinárske skúsenosti sa dajú nadobudnúť aj praxou. Skôr by som išla študovať niečo, čo by mi dalo väčší pohľad do fungovania spoločnosti, napríklad právo. Ale to je asi jediná vec, ktorú by som urobila inak. Ostatné neľutujem.
Novinárska práca bola obohacujúcou vysokou školou o štáte a krajine. Vtedy sa naša krajina a jej právny systém naozaj stavali nanovo. A založenie organizácie vnímam tiež ako dobrý krok. Boli sme generácia, ktorá si mohla plniť sny, ale tiež sme až nezdravo rýchlo kariérne vyleteli. Uvedomila som si, že ako novinárka komentujem veci, o ktorých nemám ani poňatia, ako ťažko sa realizujú.
Prechod na druhú stranu, do neziskového sektora, mi dal oveľa väčšiu pokoru, rozhľad aj hlbší pohľad do spoločnosti. Mohla som pracovať na niečom konkrétnom, nielen sa zboku prizerať. Kým novinárska profesia musí byť pozorovateľská a je to tak správne, ja sa asi až príliš miešam do vecí. A Aliancia mi to umožnila.
Veľké rozhodnutia a kroky vo svojom živote ste mohli spraviť aj vďaka slobode, lebo ste jednoducho mohli. Do roku 1989 však táto sloboda taká automatická nebola. Ako to vnímate? Stíhate si to uvedomovať?
Veľmi si uvedomujem vzácnosť a hodnotu toho, čo sme získali. Režim som nezažila len ako malé dieťa uzavreté vo svete hračiek a rodiny, vnímala som už aj mnohé jeho podoby.
Vďaka vstupu do novinárskej profesie som mala šťastie, že som sa dozvedala o mnohých veciach, ktoré sa tu diali. O neuveriteľnej krutosti, o potláčaní slobody. Bola som konfrontovaná s príbehmi ľudí, ktorí pred rokom 1989 doplatili na svoju túžbu po slobode.
Zažila som aj železnú oponu, nemožnosť cestovať, vzácnosť jednej plechovky Coca-Coly na Vianoce, obrovské rady pred Tuzexom a prázdne obchody.
A hoci sa hranice otvorili, neskôr som zažila aj to, ako sme boli občanmi druhej kategórie. Občania Európskej únie cestovali rýchlejšie, mali pasy, ktoré sa až tak nekontrolovali, ale Slováci vždy čakali v dlhých radoch. Postupne sa vstupom do EÚ a prijatím eura zmenili aj tieto triviálne veci, ale to, že môžeme žiť tak, ako uznáme za vhodné, a vybrať si, kde chceme žiť, čo chceme robiť, a hovoriť bez strachu, je veľká vzácnosť.
Čo pre vás osobne symbolizuje sloboda?
Pre mňa je veľmi dôležité vôbec mať pocit slobody a sama rozhodovať o svojom živote, ako ho chcem viesť, bez toho, aby si režim uzurpoval právo nadiktovať mi, čo smiem či nesmiem hovoriť, čítať a akú kultúru prijímať.
Stretli ste sa aj v dnešnom zdanlivo slobodnom svete s prejavmi neslobody?
Najväčšie bariéry sú podľa mňa v našich hlavách. Najviac sa zväzujeme my sami, či už našimi strachmi, predsudkami, podvedomými mechanizmami, alebo videním sveta.
Ale, samozrejme, v mojej práci som sa stretla s mnohými ľuďmi, ktorí sa iba postavili do správnej pozície, poukázali na porušenie zákona, rozkrádanie peňazí a doplatili na to. Mocní, ktorí boli nad nimi, sa ich pokúšali umlčať či spôsobiť im rôzne typy príkoria.
Práve takíto ľudia musia preukázať veľkú dávku odvahy. Čo pre vás odvaha symbolizuje?
Odvaha je niečo, čo môžeme pestovať každý sám v sebe. Nemyslím si, že existujú paušálne odvážni a neodvážni ľudia. Každý máme viac či menej nastavené svoje limity. Lenže práve prekonávanie hraníc, predsudkov a postavením sa za správnu vec napriek tomu, že sa nám môže pomstiť ten, proti komu zasahujeme, sa mi zdá dôležité. Myslím si, že to zvládne každý. Každý deň sa nám naskytá veľa príležitostí zvádzať takéto boje a prekonávať svoje hranice.
„Nemyslím si, že existujú paušálne odvážni a neodvážni ľudia. Odvaha je niečo, čo môžeme pestovať každý sám v sebe.“
Sloboda a odvaha sú aj témami ocenenia Biela vrana. Čo vás viedlo k jeho založeniu?
Pôsobím v organizácii, ktorá monitoruje moc aj korupciu. Vidím množstvo prípadov ľudí, ktorí v sebe našli odvahu a vystúpili na ochranu záujmov či verejných zdrojov nás všetkých a vzápätí po zrážke s mocou utrpeli stratu zamestnania, zdravia, práce či rôzne formy šikanovania.
Keď som cestovala po Slovensku a počúvala ich príbehy, zistila som, že tí ľudia vo svojej komunite nenachádzajú zázemie a podporu. Práve naopak, komunita ich často vytláčala ako čierne ovce, neoceňovala to, že sa ich niekto snaží chrániť a robiť ich život lepším. Skôr to považovala za komplikáciu.
Videla som, ako tým jednotlivci trpia a často sa vzdávajú, lebo nemajú oporu. Povedali sme si, že ak im podporu z rôznych dôvodov nevedia prejaviť ich blízki, mohli by sme to my urobiť z diaľky.
Keď ste príliš v centre diania, možno sa obávate, že zastaním sa osoby, ktorá poukazuje na citlivé veci, môžu dôsledky zasiahnuť aj vás. My ako organizácia si to však môžeme dovoliť. A je veľmi dôležité, aby spoločnosť týmto ľuďom ukazovala, že si ich váži. Aby nezostávali sami, nepovšimnutí a na okraji. To bol prvý impulz založenia Bielej vrany a už sa nám to darí jedenásty rok.
Biela vrana sa udeľuje čestným ľuďom, ktorí sa neboja brániť pravdu a spravodlivosť. Keď sa vrátite späť do roku 1989, nájdete tam ľudí, ktorých by ste ocenili tiež?
Ak by sme sa zahĺbili, našli by sme množstvo odvážnych a čestných ľudí. Biela vrana však vznikla s cieľom oceňovať najmä aktuálne, nie historické príbehy. Bielymi vranami sa časom stali aj ľudia, ktorí svojím dlhodobým snažením prispeli k lepšej spoločnosti. Tým chceme povedať, že zápas o slobodu nie je ukončený.
Výročie 17. novembra nie je len pamätník či historický míľnik, ale niečo, čo musíme oživovať, pretože to môžeme stratiť. Sloboda je krehká a vzácna, a keď sa o ňu nebudeme starať, prídeme o ňu. Preto odovzdávame Bielu vranu 17. novembra.
Aká je aktuálna Biela vrana? Kto z tých, ktorých mená sa spájajú so slobodou a odvahou, sú nominovaní?
Tento rok je veľmi špeciálny a výnimočný. Chceme, aby taký bol. Myslíme si, že to bude špeciálny rok aj v histórii Slovenska a nebolo by správne, keby sme to ignorovali. Niektoré udalosti boli také dôležité, že zatienili všetko ostatné.
Preto sa Rada Bielej vrany rozhodla udeliť len jednu vranu Jánovi Kuciakovi. Je to človek, ktorý bol mimoriadny nielen svojimi novinárskymi schopnosťami, ale do novinárskej profesie vnášal nesúťaživosť a veľký prvok pomoci kolegom. Prekonával to, čo je aktuálne v spoločnosti najviac hodnotené, ako prinášať senzácie a nechávať si informácie pre seba.
„Tento rok je veľmi špeciálny a výnimočný. Chceme, aby taký bol. Myslíme si, že to bude špeciálny rok aj v histórii Slovenska a nebolo by správne, keby sme to ignorovali.“
Toto ocenenie by si zaslúžil už počas svojho života, najmä tým, aký život žil. Uvedomujeme si, že cena, ktorú zaplatil – svoj život, je absolútne neprimeraná, a teda aj toto ocenenie bude vzdaním holdu tomu, čo musel podstúpiť, ale aj mementom pre spoločnosť, aby sme nezabudli a nedopustili sa takejto tragédie.
Keďže Ján Kuciak nebol sám, rozhodli sme sa oceniť aj malú skupinu novinárov, ktorí s ním dlhodobo spolupracovali a svojou prácou sa zaslúžili o veľmi vážne a dôležité zistenia, ktoré posunuli našu krajinu vpred a po Jánovej smrti sa nevzdali. Museli prekonávať veľmi hlboký ľudský strach. Táto solidarita si zaslúži ocenenie pre Jána aj pre tých, ktorých rola je pre našu spoločnosť kľúčová.
Rada zvažovala aj ocenenie pre organizátorov protestov, ale nemohli sme ho udeliť, pretože v štatúte je Biela vrana občianska a neodovzdáva sa politickým kandidátom. Napriek tomu si organizátori zaslúžia špeciálne poďakovanie, ktoré sme im odovzdali za prínos pre slovenskú spoločnosť.
Za to, že nás zomkli a s takou kredibilitou, múdrosťou a s veľkým nadhľadom si dokázali udržať dôveru obrovského množstva ľudí. Stali sa tvárami ťažkého boja, na druhej strane ktorého stála moc neochotná prijať žiadne zmeny. Mnohí z nich stratili prácu alebo ju prestali na dlhé obdobie vykonávať, robili to na úkor zdravia, vzťahov. Myslím si, že si od nás zaslúžia poďakovanie.
Ktoré ocenené osobnosti z minulých ročníkov mali silnú väzbu na slobodu?
Spomeniem Marcela Strýka, košického disidenta, ktorý Bielu vranu dostal in memoriam. Bol to človek, ktorý musel prejsť najväčším počtom výsluchov ŠtB. Slobodný umelec, ktorý sa celým svojím životom počas režimu snažil žiť v slobode a aj po roku 1989 žil naďalej ideálmi. V roku 1994 bol napadnutý a dobitý, lebo sa angažoval proti vláde, v rovnakom roku zomrel a jeho príbeh zostal zabudnutý. Preto sme sa rozhodli udeliť mu Bielu vranu za dlhodobý prínos.
Oleg Pastier je tiež veľmi významný človek, ktorý celý svoj život podporoval nezávislú kultúru, snažil sa o vydávanie kvalitnej literatúry a pred rokom 1989 vydával disidentské časopisy. Chcel, aby mala literatúra dôstojné miesto v spoločnosti. Tomuto poslaniu venoval všetko, išiel veľmi proti prúdu. Zakúsil teda aj príkorie. Jemu sme tiež udelili vranu za dlhodobý prínos. Oleg zomrel v marci tohto roku.
Cenu sme udelili aj Antonovi Srholcovi, kňazovi, ktorý celý život žil slobodou a odvahou, aj keď musel prekonávať obrovskú krutosť režimu. Počas režimu bol dokonca väznený v jáchymovských baniach. Toto sú ľudia, ktorí boli konfrontovaní s veľmi extrémnymi podmienkami.
Bloger Ján Benčík je zase človek, ktorý by si už mohol užívať dôchodok, vnúčatá a rodinu. Napriek tomu mapuje extrémistov na Slovensku a zažíva pritom veľmi veľa príkoria.
Práve O2 dokonca prišlo s krásnym nápadom, ako ľuďom priblížiť to, s čím sa takého osobnosti stretávajú. Vytvorili mobil, do ktorého nahrali nenávistné správy, ktoré Ján Benčík dostal. Bol vystavený na viacerých miestach a ľudia sa takouto bezprostrednou autentickou skúsenosťou mohli stretnúť s tým, čím je konfrontovaný ten, kto robí takúto prácu.
Všetky naše Biele vrany prejavili veľkú dávku odvahy, prekonali svoje vlastné hranice, často išli do neznáma, vystavili sa nepríjemným situáciám, ale dokázali to. Tieto vrany nie sú magickí hrdinovia, sú to ľudia žijúci medzi nami. Nie sú vyvolenou kastou, sú pripomienkou toho, že taký môže byť každý z nás.
„Biele vrany nie sú magickí hrdinovia, sú to ľudia žijúci medzi nami. Nie sú vyvolenou kastou, sú pripomienkou toho, že taký môže byť každý z nás.“
Aký je podľa vás odkaz Novembra 89 pre dnešnú spoločnosť? Čo si z neho môžeme odniesť do súčasnosti?
Odkaz Novembra 89 je neuveriteľne aktuálny. To, čo zažívame tento rok na Slovensku, je akýmsi dokončením revolúcie z 1989. Párkrát to zaznelo aj z tribúny počas protestov. To, čo začali naši rodičia vtedy, musí naša generácia dotiahnuť dnes. Sen o demokratickej krajine ešte nebol naplnený.
Za 30 rokov sme zmenili právo, založili sme nové inštitúcie, ale hlboko v nás sme sa nezžili s demokratickými hodnotami, a to nám doteraz spôsobuje všetky rozsiahle korupčné a iné problémy. Udalosti tohto roka sú znovuspojením spoločnosti za hodnoty, ktoré sú dôležité a rezonovali aj v roku 1989.
Mladí ľudia často ani nevedia, čo sa dialo pred Novembrom 89. Čo by sme mali ako spoločnosť zmeniť, aby tu to povedomie bolo?
Toto je ťažká otázka. Každá generácia musí prežiť dejiny akoby na sebe, nestačia len príbehy z minulosti. Možno by si mladšia generácia len mala pripomínať, že to nie je až taká dávna história. A možno by sme sa iba mali lepšie pozrieť okolo seba a uvedomiť si na príklade politikov a režimov vo svete, že sloboda pre mnohých ľudí ešte stále nie je samozrejmosťou.
Porovnať si, aké životy musia žiť oni a aké môžeme žiť my sami. Mám pocit, že pomôže len byť vnímavejší. Kniha Moruša je napríklad jedna z tých, ktorá mnou najviac otriasla. Napísala ju Iboja Wandall Holm. Vyrastala v Liptovskom Mikuláši, prežila tábor v Osvienčime a po druhej svetovej vojne emigrovala do Dánska.
Keď popisovala nástup druhej svetovej vojny, bolo z toho zrejmé, že ani vtedajšia generácia netušila, že sa také niečo môže stať a už vôbec nebola na také niečo pripravená. Teda už len prečítať si svedectvá je drobným krokom k uvedomeniu, že sa to môže stať aj nám.
Zakúsiť aspoň sprostredkovane, ako by sme sa cítili, ak sme nemali slobodu prečítať si, čo chceme, počúvať akúkoľvek hudbu, cestovať alebo len slobodne povedať svoj názor. Skúsme si predstaviť, ako by vyzeral deň nášho života, ak by sme nemali všetky tieto dary.
Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.
Loading...
