Zuzana Wienk: Sloboda je krehká a vzácna, a keď sa o ňu nebudeme starať, prídeme o ňu

„Výročie 17. novembra nie je pamätník či historický míľnik, ale niečo, čo musíme oživovať, pretože to môžeme stratiť,“ hovorí občianska aktivistka.

Má za sebou dráhu novinárky, v rámci ktorej poukazovala na korupčné kauzy. Založením Aliancie Fair-play sa však postavila na druhú stranu, kde sa snaží veci aj aktívne meniť. Občianska aktivistka Zuzana Wienk stojí tiež za vznikom ocenenia Biela vrana. Aliancia toto ocenenie už viac ako desať rokov spolu s Via Iuris udeľuje ľuďom, ktorí sa neboja byť odvážni a menia našu spoločnosť k lepšiemu.

Porozprávali sme sa nielen o jej práci, ale aj o odvahe, slobode, novembrových udalostiach a o ich odkaze pre dnešnú spoločnosť.

Spoznajte Tváre slobody, ľudí, vďaka ktorým dnes máme slobodu. Viac informácií

Zuzka, vy ste Alianciu Fair-play založili nedlho po ukončení štúdia. To bolo tak trochu odvážne rozhodnutie, nie?

Ťažko povedať, či to bola odvaha, alebo naivita. Skôr to bol neinformovaný idealizmus, pretože keby som vtedy mala všetky informácie, ktoré som mala mať, na tento krok by som sa asi nikdy neodvážila. (smiech)

Bola som ovplyvnená aj tým, že v roku 1989 som končila základnú školu, keď sa človek prepína z detského sveta do sveta dospelých. Začína vnímať okolie, spoločnosť a my sme boli generácia, ktorá mala neskutočne veľa možností. Svet sa zrazu uvoľnil, boli to euforické časy, ktoré priali ideálom a pozývali nimi žiť.

Keď som vyštudovala žurnalistiku, zistila som, že stredná generácia novinárov sa viac-menej stratila, lebo veľa novinárov bolo poplatných režimu. Zrazu sme prišli do prostredia, kde bolo možné vybudovať si kariéru veľmi rýchlo. Boli sme zvyknutí snívať a sny aj realizovať.

Asi preto zrejme moja trúfalosť vziať na seba v tom veku nielen finančnú zodpovednosť, ale aj zodpovednosť za kolektív. Hľadala som cesty, ako uskutočniť svoj sen, a priznám sa, že prekážky som si uvedomila až potom. A riešila som ich tak, ako prichádzali.

„To, že môžeme žiť tak, ako uznáme za vhodné a vybrať si, kde chceme žiť, čo chceme robiť a hovoriť bez strachu, je veľká vzácnosť.“

Ľutujete niečo, resp. spravili by ste dnes niečo inak?

Keby som mala viac rozumu, asi by som nevyštudovala žurnalistiku. Novinárske skúsenosti sa dajú nadobudnúť aj praxou. Skôr by som išla študovať niečo, čo by mi dalo väčší pohľad do fungovania spoločnosti, napríklad právo. Ale to je asi jediná vec, ktorú by som urobila inak. Ostatné neľutujem.

Novinárska práca bola obohacujúcou vysokou školou o štáte a krajine. Vtedy sa naša krajina a jej právny systém naozaj stavali nanovo. A založenie organizácie vnímam tiež ako dobrý krok. Boli sme generácia, ktorá si mohla plniť sny, ale tiež sme až nezdravo rýchlo kariérne vyleteli. Uvedomila som si, že ako novinárka komentujem veci, o ktorých nemám ani poňatia, ako ťažko sa realizujú.

Prechod na druhú stranu, do neziskového sektora, mi dal oveľa väčšiu pokoru, rozhľad aj hlbší pohľad do spoločnosti. Mohla som pracovať na niečom konkrétnom, nielen sa zboku prizerať. Kým novinárska profesia musí byť pozorovateľská a je to tak správne, ja sa asi až príliš miešam do vecí. A Aliancia mi to umožnila.

Veľké rozhodnutia a kroky vo svojom živote ste mohli spraviť aj vďaka slobode, lebo ste jednoducho mohli. Do roku 1989 však táto sloboda taká automatická nebola. Ako to vnímate? Stíhate si to uvedomovať?

Veľmi si uvedomujem vzácnosť a hodnotu toho, čo sme získali. Režim som nezažila len ako malé dieťa uzavreté vo svete hračiek a rodiny, vnímala som už aj mnohé jeho podoby.

Vďaka vstupu do novinárskej profesie som mala šťastie, že som sa dozvedala o mnohých veciach, ktoré sa tu diali. O neuveriteľnej krutosti, o potláčaní slobody. Bola som konfrontovaná s príbehmi ľudí, ktorí pred rokom 1989 doplatili na svoju túžbu po slobode.

Zažila som aj železnú oponu, nemožnosť cestovať, vzácnosť jednej plechovky Coca-Coly na Vianoce, obrovské rady pred Tuzexom a prázdne obchody.

Pozrite si, čo všetko nebolo pred Nežnou revolúciou možné. Dočítate sa tu.

A hoci sa hranice otvorili, neskôr som zažila aj to, ako sme boli občanmi druhej kategórie. Občania Európskej únie cestovali rýchlejšie, mali pasy, ktoré sa až tak nekontrolovali, ale Slováci vždy čakali v dlhých radoch. Postupne sa vstupom do EÚ a prijatím eura zmenili aj tieto triviálne veci, ale to, že môžeme žiť tak, ako uznáme za vhodné, a vybrať si, kde chceme žiť, čo chceme robiť, a hovoriť bez strachu, je veľká vzácnosť.

Čo pre vás osobne symbolizuje sloboda?

Pre mňa je veľmi dôležité vôbec mať pocit slobody a sama rozhodovať o svojom živote, ako ho chcem viesť, bez toho, aby si režim uzurpoval právo nadiktovať mi, čo smiem či nesmiem hovoriť, čítať a akú kultúru prijímať.

Stretli ste sa aj v dnešnom zdanlivo slobodnom svete s prejavmi neslobody?

Najväčšie bariéry sú podľa mňa v našich hlavách. Najviac sa zväzujeme my sami, či už našimi strachmi, predsudkami, podvedomými mechanizmami, alebo videním sveta.

Ale, samozrejme, v mojej práci som sa stretla s mnohými ľuďmi, ktorí sa iba postavili do správnej pozície, poukázali na porušenie zákona, rozkrádanie peňazí a doplatili na to. Mocní, ktorí boli nad nimi, sa ich pokúšali umlčať či spôsobiť im rôzne typy príkoria.

Práve takíto ľudia musia preukázať veľkú dávku odvahy. Čo pre vás odvaha symbolizuje?

Odvaha je niečo, čo môžeme pestovať každý sám v sebe. Nemyslím si, že existujú paušálne odvážni a neodvážni ľudia. Každý máme viac či menej nastavené svoje limity. Lenže práve prekonávanie hraníc, predsudkov a postavením sa za správnu vec napriek tomu, že sa nám môže pomstiť ten, proti komu zasahujeme, sa mi zdá dôležité. Myslím si, že to zvládne každý. Každý deň sa nám naskytá veľa príležitostí zvádzať takéto boje a prekonávať svoje hranice.

„Nemyslím si, že existujú paušálne odvážni a neodvážni ľudia. Odvaha je niečo, čo môžeme pestovať každý sám v sebe.“

Sloboda a odvaha sú aj témami ocenenia Biela vrana. Čo vás viedlo k jeho založeniu?

Pôsobím v organizácii, ktorá monitoruje moc aj korupciu. Vidím množstvo prípadov ľudí, ktorí v sebe našli odvahu a vystúpili na ochranu záujmov či verejných zdrojov nás všetkých a vzápätí po zrážke s mocou utrpeli stratu zamestnania, zdravia, práce či rôzne formy šikanovania.

Keď som cestovala po Slovensku a počúvala ich príbehy, zistila som, že tí ľudia vo svojej komunite nenachádzajú zázemie a podporu. Práve naopak, komunita ich často vytláčala ako čierne ovce, neoceňovala to, že sa ich niekto snaží chrániť a robiť ich život lepším. Skôr to považovala za komplikáciu.

Videla som, ako tým jednotlivci trpia a často sa vzdávajú, lebo nemajú oporu. Povedali sme si, že ak im podporu z rôznych dôvodov nevedia prejaviť ich blízki, mohli by sme to my urobiť z diaľky.

Keď ste príliš v centre diania, možno sa obávate, že zastaním sa osoby, ktorá poukazuje na citlivé veci, môžu dôsledky zasiahnuť aj vás. My ako organizácia si to však môžeme dovoliť. A je veľmi dôležité, aby spoločnosť týmto ľuďom ukazovala, že si ich váži. Aby nezostávali sami, nepovšimnutí a na okraji. To bol prvý impulz založenia Bielej vrany a už sa nám to darí jedenásty rok.

Biela vrana sa udeľuje čestným ľuďom, ktorí sa neboja brániť pravdu a spravodlivosť. Keď sa vrátite späť do roku 1989, nájdete tam ľudí, ktorých by ste ocenili tiež?

Ak by sme sa zahĺbili, našli by sme množstvo odvážnych a čestných ľudí. Biela vrana však vznikla s cieľom oceňovať najmä aktuálne, nie historické príbehy. Bielymi vranami sa časom stali aj ľudia, ktorí svojím dlhodobým snažením prispeli k lepšej spoločnosti. Tým chceme povedať, že zápas o slobodu nie je ukončený.

Výročie 17. novembra nie je len pamätník či historický míľnik, ale niečo, čo musíme oživovať, pretože to môžeme stratiť. Sloboda je krehká a vzácna, a keď sa o ňu nebudeme starať, prídeme o ňu. Preto odovzdávame Bielu vranu 17. novembra.

Aká je aktuálna Biela vrana? Kto z tých, ktorých mená sa spájajú so slobodou a odvahou, sú nominovaní?

Tento rok je  veľmi špeciálny a výnimočný. Chceme, aby taký bol. Myslíme si, že to bude špeciálny rok aj v histórii Slovenska a nebolo by správne, keby sme to ignorovali. Niektoré udalosti boli také dôležité, že zatienili všetko ostatné.

Preto sa Rada Bielej vrany rozhodla udeliť len jednu vranu Jánovi Kuciakovi. Je to človek, ktorý bol mimoriadny nielen svojimi novinárskymi schopnosťami, ale do novinárskej profesie vnášal nesúťaživosť a veľký prvok pomoci kolegom. Prekonával to, čo je aktuálne v spoločnosti najviac hodnotené, ako prinášať senzácie a nechávať si informácie pre seba.

„Tento rok je  veľmi špeciálny a výnimočný. Chceme, aby taký bol. Myslíme si, že to bude špeciálny rok aj v histórii Slovenska a nebolo by správne, keby sme to ignorovali.“

Toto ocenenie by si zaslúžil už počas svojho života, najmä tým, aký život žil. Uvedomujeme si, že cena, ktorú zaplatil – svoj život, je absolútne neprimeraná, a teda aj toto ocenenie bude vzdaním holdu tomu, čo musel podstúpiť, ale aj mementom pre spoločnosť, aby sme nezabudli a nedopustili sa takejto tragédie.

Keďže Ján Kuciak nebol sám, rozhodli sme sa oceniť aj malú skupinu novinárov, ktorí s ním dlhodobo spolupracovali a svojou prácou sa zaslúžili o veľmi vážne a dôležité zistenia, ktoré posunuli našu krajinu vpred a po Jánovej smrti sa nevzdali. Museli prekonávať veľmi hlboký ľudský strach. Táto solidarita si zaslúži ocenenie pre Jána aj pre tých, ktorých rola je pre našu spoločnosť kľúčová.

Rada zvažovala aj ocenenie pre organizátorov protestov, ale nemohli sme ho udeliť, pretože v štatúte je Biela vrana občianska a neodovzdáva sa politickým kandidátom. Napriek tomu si organizátori zaslúžia špeciálne poďakovanie, ktoré sme im odovzdali za prínos pre slovenskú spoločnosť.

Za to, že nás zomkli a s takou kredibilitou, múdrosťou a s veľkým nadhľadom si dokázali udržať dôveru obrovského množstva ľudí. Stali sa tvárami ťažkého boja, na druhej strane ktorého stála moc neochotná prijať žiadne zmeny. Mnohí z nich stratili prácu alebo ju prestali na dlhé obdobie vykonávať, robili to na úkor zdravia, vzťahov. Myslím si, že si od nás zaslúžia poďakovanie.

Ktoré ocenené osobnosti z minulých ročníkov mali silnú väzbu na slobodu?

Spomeniem Marcela Strýka, košického disidenta, ktorý Bielu vranu dostal in memoriam. Bol to človek, ktorý musel prejsť najväčším počtom výsluchov ŠtB. Slobodný umelec, ktorý sa celým svojím životom počas režimu snažil žiť v slobode a aj po roku 1989 žil naďalej ideálmi. V roku 1994 bol napadnutý a dobitý, lebo sa angažoval proti vláde, v rovnakom roku zomrel a jeho príbeh zostal zabudnutý. Preto sme sa rozhodli udeliť mu Bielu vranu za dlhodobý prínos.

Oleg Pastier je tiež veľmi významný človek, ktorý celý svoj život podporoval nezávislú kultúru, snažil sa o vydávanie kvalitnej literatúry a pred rokom 1989 vydával disidentské časopisy. Chcel, aby mala literatúra dôstojné miesto v spoločnosti. Tomuto poslaniu venoval všetko, išiel veľmi proti prúdu. Zakúsil teda aj príkorie. Jemu sme tiež udelili vranu za dlhodobý prínos. Oleg zomrel v marci tohto roku.

Cenu sme udelili aj Antonovi Srholcovi, kňazovi, ktorý celý život žil slobodou a odvahou, aj keď musel prekonávať obrovskú krutosť režimu. Počas režimu bol dokonca väznený v jáchymovských baniach. Toto sú ľudia, ktorí boli konfrontovaní s veľmi extrémnymi podmienkami.

Bloger Ján Benčík je zase človek, ktorý by si už mohol užívať dôchodok, vnúčatá a rodinu. Napriek tomu mapuje extrémistov na Slovensku a zažíva pritom veľmi veľa príkoria.

Práve O2 dokonca prišlo s krásnym nápadom, ako ľuďom priblížiť to, s čím sa takého osobnosti stretávajú. Vytvorili mobil, do ktorého nahrali nenávistné správy, ktoré Ján Benčík dostal. Bol vystavený na viacerých miestach a ľudia sa takouto bezprostrednou autentickou skúsenosťou mohli stretnúť s tým, čím je konfrontovaný ten, kto robí takúto prácu.

Všetky naše Biele vrany prejavili veľkú dávku odvahy, prekonali svoje vlastné hranice, často išli do neznáma, vystavili sa nepríjemným situáciám, ale dokázali to. Tieto vrany nie sú magickí hrdinovia, sú to ľudia žijúci medzi nami. Nie sú vyvolenou kastou, sú pripomienkou toho, že taký môže byť každý z nás.

„Biele vrany nie sú magickí hrdinovia, sú to ľudia žijúci medzi nami. Nie sú vyvolenou kastou, sú pripomienkou toho, že taký môže byť každý z nás.“

Aký je podľa vás odkaz Novembra 89 pre dnešnú spoločnosť? Čo si z neho môžeme odniesť do súčasnosti?

Odkaz Novembra 89 je neuveriteľne aktuálny. To, čo zažívame tento rok na Slovensku, je akýmsi dokončením revolúcie z 1989. Párkrát to zaznelo aj z tribúny počas protestov. To, čo začali naši rodičia vtedy, musí naša generácia dotiahnuť dnes. Sen o demokratickej krajine ešte nebol naplnený.

Za 30 rokov sme zmenili právo, založili sme nové inštitúcie, ale hlboko v nás sme sa nezžili s demokratickými hodnotami, a to nám doteraz spôsobuje všetky rozsiahle korupčné a iné problémy. Udalosti tohto roka sú znovuspojením spoločnosti za hodnoty, ktoré sú dôležité a rezonovali aj v roku 1989.

Mladí ľudia často ani nevedia, čo sa dialo pred Novembrom 89. Čo by sme mali ako spoločnosť zmeniť, aby tu to povedomie bolo?

Toto je ťažká otázka. Každá generácia musí prežiť dejiny akoby na sebe, nestačia len príbehy z minulosti. Možno by si mladšia generácia len mala pripomínať, že to nie je až taká dávna história. A možno by sme sa iba mali lepšie pozrieť okolo seba a uvedomiť si na príklade politikov a režimov vo svete, že sloboda pre mnohých ľudí ešte stále nie je samozrejmosťou.

Porovnať si, aké životy musia žiť oni a aké môžeme žiť my sami. Mám pocit, že pomôže len byť vnímavejší. Kniha Moruša je napríklad jedna z tých, ktorá mnou najviac otriasla. Napísala ju Iboja Wandall Holm. Vyrastala v Liptovskom Mikuláši, prežila tábor v Osvienčime a po druhej svetovej vojne emigrovala do Dánska.

Keď popisovala nástup druhej svetovej vojny, bolo z toho zrejmé, že ani vtedajšia generácia netušila, že sa také niečo môže stať a už vôbec nebola na také niečo pripravená. Teda už len prečítať si svedectvá je drobným krokom k uvedomeniu, že sa to môže stať aj nám.

Zakúsiť aspoň sprostredkovane, ako by sme sa cítili, ak sme nemali slobodu prečítať si, čo chceme, počúvať akúkoľvek hudbu, cestovať alebo len slobodne povedať svoj názor. Skúsme si predstaviť, ako by vyzeral deň nášho života, ak by sme nemali všetky tieto dary.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Zuzana Wienk

Po piatich rokoch v médiách sa rozhodla založiť organizáciu Aliancia Fair-play, ktorá upozorňuje na korupčné kauzy. Stojí aj za vznikom ocenenia Biela vrana udeľovaného ľuďom, ktorí sa nebáli vyjsť z davu a poukázať na neprávosti. Takmer stále usmiata žena je plne zahĺbená do svojej práce, no keď sa podarí, rada vybehne do prírody nadýchať sa slobody.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Boli ste v Novembri 89 na námestí? Patrí vám verejná vďaka

O2 ďakuje ľuďom, ktorí pre nás v Novembri 89 vybojovali slobodu.

Udalosti z Novembra 89 patria k najdôležitejším momentom v histórii nášho národa. Na ich význam sa však často zabúda a mladšia generácia neraz ani len netuší, že 17. novembra si v rámci Dňa boja za slobodu a demokraciu pripomíname práve nekrvavý pád socialistického režimu.

Sloboda k nám neprišla sama, získali ju pre nás desaťtisíce ľudí z námestí našich miest, ktorí vyšli do ulíc a postavili sa vtedajším pomerom. Spoločnosť O2 Slovakia už tretí rok po sebe pokračuje v kampani, ktorá prispieva k zvýšeniu povedomia o Novembri 89.

„Deň, keď sme získali slobodu a demokraciu, by sme si mali stále aktívne pripomínať a nemali by sme skĺznuť k tomu, že budeme brať to, čo máme teraz, ako samozrejmosť, či už je to možnosť slobodne vyjadriť svoj názor, alebo voľne cestovať,“ hovorí šéfka Komunikácie O2 Tereza Molnár.

Tento rok modrý operátor spustil omnoho osobnejšiu kampaň pod názvom Tváre slobody. Na špeciálnej stránke www.tvareslobody.sk mohli ľudia od polovice októbra zdieľať svoje spomienky, prípadne zážitky svojich blízkych alebo sa označiť na fotografiách. Na stránke pribudli desiatky príbehov, pričom stále môžete doplniť aj ten váš.

V druhej časti kampane spoločnosť O2 Slovakia verejne ďakuje ľuďom, ktorí boli na námestiach. Ďakuje symbolicky dnes, 17. novembra, prostredníctvom SMS, ktoré dostanú zákazníci pri prechode hraníc. Spomienkovú SMS dostanú aj obyvatelia miest, v ktorých sa protesty konali. Ľuďom, ktorí navštívia nezabezpečený zahraničný web, sa zobrazí špeciálny banner. Ďakovné bannery sú aj na webstránkach a sociálnych sieťach.

O2 sa chce poďakovať aj piesňou od skupiny Ultrazvuk, za ktorou stoja Vec a Tono S a Zuzany Mikulcovej.

K poďakovaniu sa pridávajú mnohé ďalšie firmy, organizácie a osobnosti. Ich zoznam aj možnosť pridať sa nájdete na www.tvareslobody.sk/pridajte-sa.

Viac informácií na www.tvareslobody.sk.


Matej „Sajfa“ Cifra: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec

Ako sa na používanie smartfónu za volantom pozerá známy moderátor, influencer a milovník šoférovania? Prečítajte si náš rozhovor.

Obľúbený moderátor a youtuber Matej „Sajfa“ Cifra sa stal hlavnou tvárou kampane v rámci platformy Dátuj zodpovedne, ktorej cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom.

Porozprávali sme sa s ním, aký má vzťah k šoférovaniu, ako sa zmenil jeho prístup k používaniu mobilu po tom, čo sa zapojil do kampane, aj o vlogovaní a ďalších plánoch.

Kedy si naposledy použil telefón za volantom a aké myšlienky ti vtedy bežali hlavou? Uvedomoval si si, že nemáš auto úplne pod kontrolou a môže sa niečo stať tebe alebo niekomu inému?

Jasné, že si to človek uvedomuje. Do tohto projektu som išiel aj preto, lebo sám seba čoraz častejšie pristihnem pri uvažovaní nad touto témou. Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš. Moja žena ma za to často „pucuje“ a sám viem, že s tým musím prestať. Občas si poviem: „Čo ak by sa práve teraz mojou vinou niekomu niečo stalo?“

Bol si už niekedy účastníkom nehody, za ktorú bol zodpovedný telefón?

Také niečo sa mi ešte nestalo, ale raz dávno sme sa v jednej zápche posúvali na jednotke a dvojke a akurát som z obalu vyberal cédečko. Mal som ho v lone, rozhodol som sa pre Hip-Hop Výber 5 a bum. Nedobrzdil som. Jemná nepozornosť a bol tam oškretý plech. Nič vážne sa nestalo, ale ak by po priechode išla napríklad žena s kočíkom, bola by to už úplne iný príbeh.  

Je to pre teba šoférovanie nutnosť alebo pri tom dokážeš relaxovať?

Milujem šoférovanie. Je to vec, ktorá ma neskutočne baví. Zbožňujem dlhé cesty, a keď viem, že niekam pôjdeme minimálne dve hodiny, úplne sa na to teším. Veľmi rád šoférujem aj sám. Vtedy relaxujem, počúvam hudbu alebo podcasty, veľa premýšľam. Aj keď cestujem so svojou ženou, často sa stane, že sme počas jazdy ticho.

Aké bolo tvoje prvé auto?

Dlho som nemal peniaze na to, aby som mal auto. Aj keď som v rádiu robil už niekoľko rokov, cestoval som autobusom alebo taxíkom. Spomínam si, že keď som si už nakoniec chcel vziať auto na lízing, bavil som sa o tom s naším vtedajším generálnym riaditeľom. On mi povedal, nech pár mesiacov počkám, lebo v Ženeve vraj predstavia novú Hondu Civic. Bolo to okolo roku 2005 a vtedy vyzerala dosť futuristicky. A bol som nakoniec veľmi hrdý, pretože som bol prvý človek na Slovensku, ktorý ju mal.

Prečo si sa rozhodol stať tvárou projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tom malo hovoriť?

Ako som už spomínal na začiatku, čoraz častejšie som si v aute uvedomoval, že nerobím správnu vec, a keď ma z O2 oslovili, povedal som áno, pretože sa mi páči práve ten preventívny prístup a som s touto témou stotožnený. Ak by ma oslovil niekto s kampaňou na ochranu kaktusov, povedal by som, že síce s nimi súhlasím, ale nemám doma žiaden kaktus a veľmi to necítim.

„Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš.“

Toto je však vec, ktorú vnímam veľmi intenzívne, lebo vždy, keď ten telefón chytím za volantom do ruky, hovorím si: „Maťo, keď sa teraz niečo stane, už to nijako nezahovoríš.”  

Dnes sa dá veľmi ľahko dokázať, že si ten telefón držal v ruke práve vtedy. Aj na Slovensku teraz máme niekoľko káuz s esemeskami a fotkami a z toho človek už jednoducho nijako nevycúva. Išiel som do toho práve preto, že táto téma sa ma bytostne týka.

Pri príprave tohto projektu si sa dozvedel o štatistikách, ktoré hovoria, ako veľmi dokáže používanie mobilu ubrať z pozornosti vodiča. Zmenil sa tvoj postoj k jeho používaniu okamžite, alebo si si to uvedomoval trošku dlhšie?

Ešte si na to musím zvykať. Ale keďže teraz je táto kampaň všade a ľudia ju vnímajú, tak by som chcel ísť príkladom. Sám pred sebou by som sa cítil veľmi čudne, ak by som ten telefón používal rovnako aj naďalej. Určite si na to už dávam pozor.

Čoskoro budeš otcom. Prispel aj tento projekt k tomu, že v úlohe rodiča sa budeš snažiť byť zodpovednejší?

Áno, začal som rozmýšľať trošku inak. Máme pred sebou ešte zopár mesiacov, ale v istých oblastiach cítim zmenu svojho pohľadu na niektoré veci. Viac si uvedomujem, čo je a čo nie je dôležité. Takže si určite budem v budúcnosti dávať väčší pozor nielen na telefón za volantom.

Videl si niekedy pri šoférovaní na cestách vec, pri ktorej si ľutoval, že si ju nestíhaš natočiť a zdieľať?

No jasné, miliardu ráz. Minule som videl, ako si človek fotí mláku. Ale nie telefónom. Stál tam s foťákom a fotil si mláku. Stál som na semafore na Tomášikovej, naskočila zelená a ľutoval som, že som to nestihol. Bol to fascinujúci pohľad.

Hoci vloguješ len pomerne krátko, stal sa z teba mimoriadne úspešný youtuber. Rozmýšľal si už niekedy nad novým formátom alebo nad tým, že by si svoj kanál posunul niekam inam?

Premýšľam nad tým čoraz viac. Vždy je to o tom, že človek by sa mal nejakým spôsobom znovuobjaviť, nájsť niečo, čo ho zase na pár rokov nakopne. Nehovorím, že tie vlogy upadajú, stále ma to baví, stále si to robím sám a stále ma teší, keď si v počítači otvorím nový projekt a idem strihať.

Teším sa, keď mám príležitosť stretnúť sa a porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi a môcť si to natočiť. Ale viem, že teraz by som chcel nájsť niečo ďalšie, čo by pre mňa bolo nosným projektom a vlogy by len podporovali to, čomu sa venujem. Aj preto rád šoférujem, lebo vtedy uvažujem nad podobnými vecami.

Ako vnímaš vplyv influencerov na ľudí? Cítiš nejakú zodpovednosť za obsah, ktorý publikuješ, alebo sa spoliehaš na to, že ľudia majú vlastný rozum a názor?

Je to tak 50/50. Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí „tlačiť“ viac a ukázať im, že napríklad nezávidieť a dopriať iným je nesmierne dôležitá vlastnosť. Alebo slušnosť v komunikácii s kýmkoľvek. Či si to ty, moji kolegovia, alebo hocikto na ulici.

„Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí ‚tlačiťviac.“

Taktiež kritické myslenie sa v súčasnosti tiež dosť podceňuje. Ja by som v základných a stredných školách určite zaviedol predmet kritické myslenie. Žiak by dostal súbor údajov a faktov a mal by sa v nich učiť orientovať – čo je relevantné a čo nie, čo je už prekrútené a ako je to naozaj.

Toto sú veci, pri ktorých človek môjho vplyvu nemôže len mávnuť rukou a povedať, že si idem svoje a „mám na saláme“, čo si ľudia myslia. Samozrejme, chcem robiť, čo ma baví a čo bude baviť aj ľudí, ale v istých momentoch cítim aj nejakú zodpovednosť.

Máš nejaký vysnívaný televízny alebo rádiový formát alebo námet, ktorý nosíš v hlave a ešte sa ti ho nepodarilo zrealizovať?

Kiežby som bol takýto človek. Možno sa teraz podceňujem, ale myslím si, že vedome takto nepremýšľam a nesnažím sa cielene generovať nápady. Ja som taký typ skôr zo dňa na deň a z týždňa na týždeň.

Veľa vecí v mojom živote jednoducho prirodzene prišlo mojím smerom. Keď som však chcel začať točiť vlogy, nosil som ten nápad v hlave trištvrte roka, kým som natočil prvý. Ale nemám námet na rozhlasovú či televíznu šou ani na nejaký nový internetový alebo youtubový projekt.

Kam povedie tvoja najbližšia cesta autom?

Keďže sme momentálne v rádiu, tak moja najbližšia cesta bude domov. Hoci bývam dosť blízko, chodím autom, no čoraz častejšie si hovorím, že by som mal viac chodiť na bicykli. A aj pešo by sa dalo.

A čo nejaká dlhšia cesta?

Nemám naplánovanú žiadnu dlhšiu cestu, ale v posledných dňoch som sa nacestoval celkom veľa. Pred pár dňami som bol v Prahe. Nakoniec som namiesto vlaku išiel autom a tá cesta naspäť bola veľmi jednoduchá a pohodová, ani neviem ako a už som bol doma.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Matej „Sajfa“ Cifra

Tento rok oslávi 40 rokov. Vyštudoval učiteľstvo v kombinácii slovenčina-angličtina a v súčasnosti je hlavne rozhlasovým a televíznym moderátorom. Okrem toho točí vlogy na YouTube, kde má takmer 170 000 odberateľov. V programe Level Lama hráva počítačové hry so známymi osobnosťami a občas sa venuje aj stand-up comedy. Je ženatý s moderátorkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou, s ktorou čakajú prvé dieťa.


Huawei 1+1: získajte k smartfónu Huawei aj druhý telefón alebo hodinky

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové