Zuzana Wienk: Sloboda je krehká a vzácna, a keď sa o ňu nebudeme starať, prídeme o ňu

„Výročie 17. novembra nie je pamätník či historický míľnik, ale niečo, čo musíme oživovať, pretože to môžeme stratiť,“ hovorí občianska aktivistka.

Má za sebou dráhu novinárky, v rámci ktorej poukazovala na korupčné kauzy. Založením Aliancie Fair-play sa však postavila na druhú stranu, kde sa snaží veci aj aktívne meniť. Občianska aktivistka Zuzana Wienk stojí tiež za vznikom ocenenia Biela vrana. Aliancia toto ocenenie už viac ako desať rokov spolu s Via Iuris udeľuje ľuďom, ktorí sa neboja byť odvážni a menia našu spoločnosť k lepšiemu.

Porozprávali sme sa nielen o jej práci, ale aj o odvahe, slobode, novembrových udalostiach a o ich odkaze pre dnešnú spoločnosť.

Spoznajte Tváre slobody, ľudí, vďaka ktorým dnes máme slobodu. Viac informácií

Zuzka, vy ste Alianciu Fair-play založili nedlho po ukončení štúdia. To bolo tak trochu odvážne rozhodnutie, nie?

Ťažko povedať, či to bola odvaha, alebo naivita. Skôr to bol neinformovaný idealizmus, pretože keby som vtedy mala všetky informácie, ktoré som mala mať, na tento krok by som sa asi nikdy neodvážila. (smiech)

Bola som ovplyvnená aj tým, že v roku 1989 som končila základnú školu, keď sa človek prepína z detského sveta do sveta dospelých. Začína vnímať okolie, spoločnosť a my sme boli generácia, ktorá mala neskutočne veľa možností. Svet sa zrazu uvoľnil, boli to euforické časy, ktoré priali ideálom a pozývali nimi žiť.

Keď som vyštudovala žurnalistiku, zistila som, že stredná generácia novinárov sa viac-menej stratila, lebo veľa novinárov bolo poplatných režimu. Zrazu sme prišli do prostredia, kde bolo možné vybudovať si kariéru veľmi rýchlo. Boli sme zvyknutí snívať a sny aj realizovať.

Asi preto zrejme moja trúfalosť vziať na seba v tom veku nielen finančnú zodpovednosť, ale aj zodpovednosť za kolektív. Hľadala som cesty, ako uskutočniť svoj sen, a priznám sa, že prekážky som si uvedomila až potom. A riešila som ich tak, ako prichádzali.

„To, že môžeme žiť tak, ako uznáme za vhodné a vybrať si, kde chceme žiť, čo chceme robiť a hovoriť bez strachu, je veľká vzácnosť.“

Ľutujete niečo, resp. spravili by ste dnes niečo inak?

Keby som mala viac rozumu, asi by som nevyštudovala žurnalistiku. Novinárske skúsenosti sa dajú nadobudnúť aj praxou. Skôr by som išla študovať niečo, čo by mi dalo väčší pohľad do fungovania spoločnosti, napríklad právo. Ale to je asi jediná vec, ktorú by som urobila inak. Ostatné neľutujem.

Novinárska práca bola obohacujúcou vysokou školou o štáte a krajine. Vtedy sa naša krajina a jej právny systém naozaj stavali nanovo. A založenie organizácie vnímam tiež ako dobrý krok. Boli sme generácia, ktorá si mohla plniť sny, ale tiež sme až nezdravo rýchlo kariérne vyleteli. Uvedomila som si, že ako novinárka komentujem veci, o ktorých nemám ani poňatia, ako ťažko sa realizujú.

Prechod na druhú stranu, do neziskového sektora, mi dal oveľa väčšiu pokoru, rozhľad aj hlbší pohľad do spoločnosti. Mohla som pracovať na niečom konkrétnom, nielen sa zboku prizerať. Kým novinárska profesia musí byť pozorovateľská a je to tak správne, ja sa asi až príliš miešam do vecí. A Aliancia mi to umožnila.

Veľké rozhodnutia a kroky vo svojom živote ste mohli spraviť aj vďaka slobode, lebo ste jednoducho mohli. Do roku 1989 však táto sloboda taká automatická nebola. Ako to vnímate? Stíhate si to uvedomovať?

Veľmi si uvedomujem vzácnosť a hodnotu toho, čo sme získali. Režim som nezažila len ako malé dieťa uzavreté vo svete hračiek a rodiny, vnímala som už aj mnohé jeho podoby.

Vďaka vstupu do novinárskej profesie som mala šťastie, že som sa dozvedala o mnohých veciach, ktoré sa tu diali. O neuveriteľnej krutosti, o potláčaní slobody. Bola som konfrontovaná s príbehmi ľudí, ktorí pred rokom 1989 doplatili na svoju túžbu po slobode.

Zažila som aj železnú oponu, nemožnosť cestovať, vzácnosť jednej plechovky Coca-Coly na Vianoce, obrovské rady pred Tuzexom a prázdne obchody.

Pozrite si, čo všetko nebolo pred Nežnou revolúciou možné. Dočítate sa tu.

A hoci sa hranice otvorili, neskôr som zažila aj to, ako sme boli občanmi druhej kategórie. Občania Európskej únie cestovali rýchlejšie, mali pasy, ktoré sa až tak nekontrolovali, ale Slováci vždy čakali v dlhých radoch. Postupne sa vstupom do EÚ a prijatím eura zmenili aj tieto triviálne veci, ale to, že môžeme žiť tak, ako uznáme za vhodné, a vybrať si, kde chceme žiť, čo chceme robiť, a hovoriť bez strachu, je veľká vzácnosť.

Čo pre vás osobne symbolizuje sloboda?

Pre mňa je veľmi dôležité vôbec mať pocit slobody a sama rozhodovať o svojom živote, ako ho chcem viesť, bez toho, aby si režim uzurpoval právo nadiktovať mi, čo smiem či nesmiem hovoriť, čítať a akú kultúru prijímať.

Stretli ste sa aj v dnešnom zdanlivo slobodnom svete s prejavmi neslobody?

Najväčšie bariéry sú podľa mňa v našich hlavách. Najviac sa zväzujeme my sami, či už našimi strachmi, predsudkami, podvedomými mechanizmami, alebo videním sveta.

Ale, samozrejme, v mojej práci som sa stretla s mnohými ľuďmi, ktorí sa iba postavili do správnej pozície, poukázali na porušenie zákona, rozkrádanie peňazí a doplatili na to. Mocní, ktorí boli nad nimi, sa ich pokúšali umlčať či spôsobiť im rôzne typy príkoria.

Práve takíto ľudia musia preukázať veľkú dávku odvahy. Čo pre vás odvaha symbolizuje?

Odvaha je niečo, čo môžeme pestovať každý sám v sebe. Nemyslím si, že existujú paušálne odvážni a neodvážni ľudia. Každý máme viac či menej nastavené svoje limity. Lenže práve prekonávanie hraníc, predsudkov a postavením sa za správnu vec napriek tomu, že sa nám môže pomstiť ten, proti komu zasahujeme, sa mi zdá dôležité. Myslím si, že to zvládne každý. Každý deň sa nám naskytá veľa príležitostí zvádzať takéto boje a prekonávať svoje hranice.

„Nemyslím si, že existujú paušálne odvážni a neodvážni ľudia. Odvaha je niečo, čo môžeme pestovať každý sám v sebe.“

Sloboda a odvaha sú aj témami ocenenia Biela vrana. Čo vás viedlo k jeho založeniu?

Pôsobím v organizácii, ktorá monitoruje moc aj korupciu. Vidím množstvo prípadov ľudí, ktorí v sebe našli odvahu a vystúpili na ochranu záujmov či verejných zdrojov nás všetkých a vzápätí po zrážke s mocou utrpeli stratu zamestnania, zdravia, práce či rôzne formy šikanovania.

Keď som cestovala po Slovensku a počúvala ich príbehy, zistila som, že tí ľudia vo svojej komunite nenachádzajú zázemie a podporu. Práve naopak, komunita ich často vytláčala ako čierne ovce, neoceňovala to, že sa ich niekto snaží chrániť a robiť ich život lepším. Skôr to považovala za komplikáciu.

Videla som, ako tým jednotlivci trpia a často sa vzdávajú, lebo nemajú oporu. Povedali sme si, že ak im podporu z rôznych dôvodov nevedia prejaviť ich blízki, mohli by sme to my urobiť z diaľky.

Keď ste príliš v centre diania, možno sa obávate, že zastaním sa osoby, ktorá poukazuje na citlivé veci, môžu dôsledky zasiahnuť aj vás. My ako organizácia si to však môžeme dovoliť. A je veľmi dôležité, aby spoločnosť týmto ľuďom ukazovala, že si ich váži. Aby nezostávali sami, nepovšimnutí a na okraji. To bol prvý impulz založenia Bielej vrany a už sa nám to darí jedenásty rok.

Biela vrana sa udeľuje čestným ľuďom, ktorí sa neboja brániť pravdu a spravodlivosť. Keď sa vrátite späť do roku 1989, nájdete tam ľudí, ktorých by ste ocenili tiež?

Ak by sme sa zahĺbili, našli by sme množstvo odvážnych a čestných ľudí. Biela vrana však vznikla s cieľom oceňovať najmä aktuálne, nie historické príbehy. Bielymi vranami sa časom stali aj ľudia, ktorí svojím dlhodobým snažením prispeli k lepšej spoločnosti. Tým chceme povedať, že zápas o slobodu nie je ukončený.

Výročie 17. novembra nie je len pamätník či historický míľnik, ale niečo, čo musíme oživovať, pretože to môžeme stratiť. Sloboda je krehká a vzácna, a keď sa o ňu nebudeme starať, prídeme o ňu. Preto odovzdávame Bielu vranu 17. novembra.

Aká je aktuálna Biela vrana? Kto z tých, ktorých mená sa spájajú so slobodou a odvahou, sú nominovaní?

Tento rok je  veľmi špeciálny a výnimočný. Chceme, aby taký bol. Myslíme si, že to bude špeciálny rok aj v histórii Slovenska a nebolo by správne, keby sme to ignorovali. Niektoré udalosti boli také dôležité, že zatienili všetko ostatné.

Preto sa Rada Bielej vrany rozhodla udeliť len jednu vranu Jánovi Kuciakovi. Je to človek, ktorý bol mimoriadny nielen svojimi novinárskymi schopnosťami, ale do novinárskej profesie vnášal nesúťaživosť a veľký prvok pomoci kolegom. Prekonával to, čo je aktuálne v spoločnosti najviac hodnotené, ako prinášať senzácie a nechávať si informácie pre seba.

„Tento rok je  veľmi špeciálny a výnimočný. Chceme, aby taký bol. Myslíme si, že to bude špeciálny rok aj v histórii Slovenska a nebolo by správne, keby sme to ignorovali.“

Toto ocenenie by si zaslúžil už počas svojho života, najmä tým, aký život žil. Uvedomujeme si, že cena, ktorú zaplatil – svoj život, je absolútne neprimeraná, a teda aj toto ocenenie bude vzdaním holdu tomu, čo musel podstúpiť, ale aj mementom pre spoločnosť, aby sme nezabudli a nedopustili sa takejto tragédie.

Keďže Ján Kuciak nebol sám, rozhodli sme sa oceniť aj malú skupinu novinárov, ktorí s ním dlhodobo spolupracovali a svojou prácou sa zaslúžili o veľmi vážne a dôležité zistenia, ktoré posunuli našu krajinu vpred a po Jánovej smrti sa nevzdali. Museli prekonávať veľmi hlboký ľudský strach. Táto solidarita si zaslúži ocenenie pre Jána aj pre tých, ktorých rola je pre našu spoločnosť kľúčová.

Rada zvažovala aj ocenenie pre organizátorov protestov, ale nemohli sme ho udeliť, pretože v štatúte je Biela vrana občianska a neodovzdáva sa politickým kandidátom. Napriek tomu si organizátori zaslúžia špeciálne poďakovanie, ktoré sme im odovzdali za prínos pre slovenskú spoločnosť.

Za to, že nás zomkli a s takou kredibilitou, múdrosťou a s veľkým nadhľadom si dokázali udržať dôveru obrovského množstva ľudí. Stali sa tvárami ťažkého boja, na druhej strane ktorého stála moc neochotná prijať žiadne zmeny. Mnohí z nich stratili prácu alebo ju prestali na dlhé obdobie vykonávať, robili to na úkor zdravia, vzťahov. Myslím si, že si od nás zaslúžia poďakovanie.

Ktoré ocenené osobnosti z minulých ročníkov mali silnú väzbu na slobodu?

Spomeniem Marcela Strýka, košického disidenta, ktorý Bielu vranu dostal in memoriam. Bol to človek, ktorý musel prejsť najväčším počtom výsluchov ŠtB. Slobodný umelec, ktorý sa celým svojím životom počas režimu snažil žiť v slobode a aj po roku 1989 žil naďalej ideálmi. V roku 1994 bol napadnutý a dobitý, lebo sa angažoval proti vláde, v rovnakom roku zomrel a jeho príbeh zostal zabudnutý. Preto sme sa rozhodli udeliť mu Bielu vranu za dlhodobý prínos.

Oleg Pastier je tiež veľmi významný človek, ktorý celý svoj život podporoval nezávislú kultúru, snažil sa o vydávanie kvalitnej literatúry a pred rokom 1989 vydával disidentské časopisy. Chcel, aby mala literatúra dôstojné miesto v spoločnosti. Tomuto poslaniu venoval všetko, išiel veľmi proti prúdu. Zakúsil teda aj príkorie. Jemu sme tiež udelili vranu za dlhodobý prínos. Oleg zomrel v marci tohto roku.

Cenu sme udelili aj Antonovi Srholcovi, kňazovi, ktorý celý život žil slobodou a odvahou, aj keď musel prekonávať obrovskú krutosť režimu. Počas režimu bol dokonca väznený v jáchymovských baniach. Toto sú ľudia, ktorí boli konfrontovaní s veľmi extrémnymi podmienkami.

Bloger Ján Benčík je zase človek, ktorý by si už mohol užívať dôchodok, vnúčatá a rodinu. Napriek tomu mapuje extrémistov na Slovensku a zažíva pritom veľmi veľa príkoria.

Práve O2 dokonca prišlo s krásnym nápadom, ako ľuďom priblížiť to, s čím sa takého osobnosti stretávajú. Vytvorili mobil, do ktorého nahrali nenávistné správy, ktoré Ján Benčík dostal. Bol vystavený na viacerých miestach a ľudia sa takouto bezprostrednou autentickou skúsenosťou mohli stretnúť s tým, čím je konfrontovaný ten, kto robí takúto prácu.

Všetky naše Biele vrany prejavili veľkú dávku odvahy, prekonali svoje vlastné hranice, často išli do neznáma, vystavili sa nepríjemným situáciám, ale dokázali to. Tieto vrany nie sú magickí hrdinovia, sú to ľudia žijúci medzi nami. Nie sú vyvolenou kastou, sú pripomienkou toho, že taký môže byť každý z nás.

„Biele vrany nie sú magickí hrdinovia, sú to ľudia žijúci medzi nami. Nie sú vyvolenou kastou, sú pripomienkou toho, že taký môže byť každý z nás.“

Aký je podľa vás odkaz Novembra 89 pre dnešnú spoločnosť? Čo si z neho môžeme odniesť do súčasnosti?

Odkaz Novembra 89 je neuveriteľne aktuálny. To, čo zažívame tento rok na Slovensku, je akýmsi dokončením revolúcie z 1989. Párkrát to zaznelo aj z tribúny počas protestov. To, čo začali naši rodičia vtedy, musí naša generácia dotiahnuť dnes. Sen o demokratickej krajine ešte nebol naplnený.

Za 30 rokov sme zmenili právo, založili sme nové inštitúcie, ale hlboko v nás sme sa nezžili s demokratickými hodnotami, a to nám doteraz spôsobuje všetky rozsiahle korupčné a iné problémy. Udalosti tohto roka sú znovuspojením spoločnosti za hodnoty, ktoré sú dôležité a rezonovali aj v roku 1989.

Mladí ľudia často ani nevedia, čo sa dialo pred Novembrom 89. Čo by sme mali ako spoločnosť zmeniť, aby tu to povedomie bolo?

Toto je ťažká otázka. Každá generácia musí prežiť dejiny akoby na sebe, nestačia len príbehy z minulosti. Možno by si mladšia generácia len mala pripomínať, že to nie je až taká dávna história. A možno by sme sa iba mali lepšie pozrieť okolo seba a uvedomiť si na príklade politikov a režimov vo svete, že sloboda pre mnohých ľudí ešte stále nie je samozrejmosťou.

Porovnať si, aké životy musia žiť oni a aké môžeme žiť my sami. Mám pocit, že pomôže len byť vnímavejší. Kniha Moruša je napríklad jedna z tých, ktorá mnou najviac otriasla. Napísala ju Iboja Wandall Holm. Vyrastala v Liptovskom Mikuláši, prežila tábor v Osvienčime a po druhej svetovej vojne emigrovala do Dánska.

Keď popisovala nástup druhej svetovej vojny, bolo z toho zrejmé, že ani vtedajšia generácia netušila, že sa také niečo môže stať a už vôbec nebola na také niečo pripravená. Teda už len prečítať si svedectvá je drobným krokom k uvedomeniu, že sa to môže stať aj nám.

Zakúsiť aspoň sprostredkovane, ako by sme sa cítili, ak sme nemali slobodu prečítať si, čo chceme, počúvať akúkoľvek hudbu, cestovať alebo len slobodne povedať svoj názor. Skúsme si predstaviť, ako by vyzeral deň nášho života, ak by sme nemali všetky tieto dary.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Zuzana Wienk

Po piatich rokoch v médiách sa rozhodla založiť organizáciu Aliancia Fair-play, ktorá upozorňuje na korupčné kauzy. Stojí aj za vznikom ocenenia Biela vrana udeľovaného ľuďom, ktorí sa nebáli vyjsť z davu a poukázať na neprávosti. Takmer stále usmiata žena je plne zahĺbená do svojej práce, no keď sa podarí, rada vybehne do prírody nadýchať sa slobody.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Boli ste v Novembri 89 na námestí? Patrí vám verejná vďaka

O2 ďakuje ľuďom, ktorí pre nás v Novembri 89 vybojovali slobodu.

Udalosti z Novembra 89 patria k najdôležitejším momentom v histórii nášho národa. Na ich význam sa však často zabúda a mladšia generácia neraz ani len netuší, že 17. novembra si v rámci Dňa boja za slobodu a demokraciu pripomíname práve nekrvavý pád socialistického režimu.

Sloboda k nám neprišla sama, získali ju pre nás desaťtisíce ľudí z námestí našich miest, ktorí vyšli do ulíc a postavili sa vtedajším pomerom. Spoločnosť O2 Slovakia už tretí rok po sebe pokračuje v kampani, ktorá prispieva k zvýšeniu povedomia o Novembri 89.

„Deň, keď sme získali slobodu a demokraciu, by sme si mali stále aktívne pripomínať a nemali by sme skĺznuť k tomu, že budeme brať to, čo máme teraz, ako samozrejmosť, či už je to možnosť slobodne vyjadriť svoj názor, alebo voľne cestovať,“ hovorí šéfka Komunikácie O2 Tereza Molnár.

Tento rok modrý operátor spustil omnoho osobnejšiu kampaň pod názvom Tváre slobody. Na špeciálnej stránke www.tvareslobody.sk mohli ľudia od polovice októbra zdieľať svoje spomienky, prípadne zážitky svojich blízkych alebo sa označiť na fotografiách. Na stránke pribudli desiatky príbehov, pričom stále môžete doplniť aj ten váš.

V druhej časti kampane spoločnosť O2 Slovakia verejne ďakuje ľuďom, ktorí boli na námestiach. Ďakuje symbolicky dnes, 17. novembra, prostredníctvom SMS, ktoré dostanú zákazníci pri prechode hraníc. Spomienkovú SMS dostanú aj obyvatelia miest, v ktorých sa protesty konali. Ľuďom, ktorí navštívia nezabezpečený zahraničný web, sa zobrazí špeciálny banner. Ďakovné bannery sú aj na webstránkach a sociálnych sieťach.

O2 sa chce poďakovať aj piesňou od skupiny Ultrazvuk, za ktorou stoja Vec a Tono S a Zuzany Mikulcovej.

K poďakovaniu sa pridávajú mnohé ďalšie firmy, organizácie a osobnosti. Ich zoznam aj možnosť pridať sa nájdete na www.tvareslobody.sk/pridajte-sa.

Viac informácií na www.tvareslobody.sk.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako vzdelávať deti doma? Máme pre vás 9 praktických tipov

Učiť deti v domácich podmienkach môže byť výzva. Poradíme vám, ako sa s tým vyrovnať.

Na domáce vzdelávanie svojich detí prešli v dôsledku pandémie desaťtisíce rodičov na celom Slovensku. Mnohí popritom štandardne pracujú alebo prešli na home office, čo novú situáciu ešte viac skomplikovalo. Kristína Převrátil Alexy z projektu Ideology, ktorá spolu s manželom vzdeláva svojho syna doma, sa s nami podelila o svoje tipy, ktoré vám môžu domáce vzdelávanie zjednodušiť a spríjemniť.

Spoločnosť O2 sa rozhodla darovať svojim zákazníkom, ktorí sa v týchto mimoriadnych časoch správajú zodpovedne, 10 GB balíky dát. V rámci O2 Dobrých dát sú pripravené 4 výzvy, dokopy tak viete získať až 40 GB dát. Pri výzve Učíme sa spolu O2 odmeňuje rodičov za vzdelávanie detí. Výzva rovnako platí aj pre učiteľov, ktorí pripravujú pre deti materiály alebo ich vyučujú online. Stačí, ak budete zdieľať fotku.

Sme trojčlenná rodina, máme syna, tretiaka na ZŠ. S manželom pracujeme väčšinu času z domu, založili sme si firmu práve v čase, keď sa nám narodil syn. Chceli sme sa obaja venovať tak synovi, ako aj práci a toto usporiadanie nám dávalo možnosť skúsiť to. Rozhodne to nie je najľahšia cesta, ale vidíme v nej zmysel.

Nášho syna vzdelávame doma, lebo v školskom prostredí nebol spokojný a nenapredoval. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Vyžiadalo si zmeny v našich životoch, ale neľutujeme ich. Rozhodli sme sa, že budeme dôverovať jemu aj sebe, napriek rôznym radám a názorom, ktoré sa na nás rútili zo všetkých strán.

V jednom momente sme stáli pred voľbou, či budeme nášho syna považovať za problémového, nedostatočného a záťažového (lebo to z neho robilo školské prostredie a obsah vyučovania), alebo za takého, aký je a budeme veriť, že má svoju cestu, ktorou dokáže napredovať.

Je dokázané, že cez záujem a dobrý pocit sa deti učia viac a rýchlejšie. Treba im veriť, že prirodzená zvedavosť a chuť napredovať ich nakoniec donútia zdolať aj to, čo najskôr odmietali.

Vzdelávať sa dá všade, v domácnosti aj počas nákupov

Domáce vzdelávanie je právne označenie, ale z podstaty veci by som ho skôr nazvala „poznávanie“. A to nielen domáce, ale aj mestské, prírodné, osobné a spoločenské. Nežijeme v triedach, ako žiaci v školách, ale oveľa viac v kontakte so svetom okolo nás.

Syn s nami nakupuje, chystá obed a podieľa sa aj na chode domácnosti, čo vo výchove chlapcov na Slovensku často veľmi chýba. Spoločne chodíme na výlety, do múzeí či do kaviarní, navštevujeme kamarátov a ihriská (v čase pandémie je náš život limitovaný). Našu každodennosť žijeme oveľa pestrejšie a tvorivejšie, než je štandard.

Nemáme zaužívané „učenie“ v jednej časti dňa či ako aktivitu cez deň. Keby ste sa syna opýtali, ako sa doma učí, asi by otázke neporozumel. Jeho učenie totiž prebieha stále, nedelí sa na predmety ani dni v týždni. Žije v témach, ktoré ho zaujímajú (napríklad pravek, zvieratá alebo druhá svetová vojna) a v nich sa rozvíja zo všetkých stránok. My mu pomáhame hľadať zdroje a sme jeho partneri do diskusie.

Nezabúdajte na radosť z učenia sa

Neredukujme učenie na „učivo“. Vyberme to, čo deti zaujíma, s čím s nimi vieme tvorivo pracovať, a rozvíjajme to.

Školsky vymedzené učivo máme v hlavách my rodičia, a keď je príležitosť, nadhodíme ho ako príspevok do debaty alebo návrh na aktivitu. Učivo však nepovažujeme za posvätné a nevynucujeme si jeho „bifľovanie“. Niekedy stačí, že syn vníma, že daná téma vôbec existuje, keďže vieme, že sa aktuálne zaujíma o množstvo iných tém a oblastí, nenútime ho poznávať nasilu.

„Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.“ 

U nás doma je chuť učiť sa, dobrovoľnosť a radosť z učenia to najdôležitejšie. Škola ju často deťom berie a otáča ju na povinnosti, vynucovanie a prekonávanie sa. Rovnako ako v iných oblastiach života aj počas učenia sa musí človek zdolávať prekážky, občas sa prinútiť k veciam, ktoré ho samy osebe nebavia alebo mu nejdú. Hnacím motorom by však nemalo byť toto pretláčanie a nútenie sa. Hnací motor má byť záujem, pretože vďaka nemu zdolávame prekážky ľahšie a efektívnejšie.

Veďte deti k tomu, že vzdelávanie je celoživotný proces

Žijeme v dobe, keď je potrebné vzdelávať sa celoživotne, nestačí len dokončiť školu. Rovnako ako syn aj my s mužom sa stále vzdelávame. Trhy sa menia a pracovné príležitosti tiež, preto chceme zostať flexibilní.

Učenie sa nemusí byť iba vynucovaná povinnosť a v konečnom dôsledku našim deťom pomôžeme najviac, keď ich naučíme mať z učenia v prvom rade radosť. Budú to do budúcnosti potrebovať.

Ich pracovné uplatnenie bude ešte premenlivejšie ako to naše. Flexibilita, ako aj schopnosť učiť sa nové veci sú kľúčové. Vďaka tomu dávame synovi oveľa väčšiu voľnosť.

Aj v domácom prostredí môžete budovať tímového ducha

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

Dôležitou prerekvizitou učenia sa je pocit bezpečia. Človek najlepšie napreduje, keď sa necíti ohrozený, napríklad vlastnou chybou. Hoci sme vyrastali inak, snažíme sa doma vytvárať atmosféru, v ktorej je bezpečné robiť chyby.

Odfoťte sa pri úlohách so svojimi deťmi alebo počas prípravy na vyučovanie, zapojte sa do výzvy a získajte 10 GB dát. Chcem sa zapojiť

Neznamená to, že veci flákame. Učíme sa však, že aj keď niekomu ublížime, je možné ospravedlniť sa a skúsiť to znova. Učíme sa, že keď sa nám niečo nepodarí, napríklad niečo rozbijeme alebo nezvládneme svoje emócie, nie je to koniec sveta. Ceníme si vôľu skúsiť to znova, lepšie.

Naučte sa ovládať svoje emócie

Jedna z vecí, ktoré považujem pri našom spoločnom učení za najdôležitejšiu, je zvládanie emócií. Viem si predstaviť, že rodičia s nákladom, ktorí im „pristál“ v tomto období doma, to nemajú ľahké.

Počas rokov so synom doma som si všimla, že keď sa rovnakou mierou sústredíme nielen na samotný predmet či učivo, ale aj na to, ako veci zvládame a ako sa pri nich cítime, veci nám idú lepšie. Najmä na začiatku dňa alebo pri náhlych zmenách plánov či okolností je dobré sa zastaviť a chvíľu vnímať, ako sa kto cíti – porozprávať sa o tom, prečo sa tak cítime a ako si s tým vieme alebo nevieme poradiť.

Nebudem sa tváriť ako majster sveta, tiež mi občas stratím trpezlivosť a vlastný hnev ma dokáže prevalcovať. Pracovať s tým sa doma učíme všetci. Hoci to znie banálne, ale všeliekom je u mňa dýchanie. Najmä keď syn skúša moju trpezlivosť, začnem vedome dýchať – vpo nádychu zadržím dych a potom ho pomaly vypúšťam. Ďalšia dobrá taktika je opustiť na chvíľu miestnosť a ísť sa napiť vody.

Skvelo funguje, keď si rodič nájde formulky, ktoré vie použiť, keď ho hnev zavalí – získa tak čas na spracovanie situácie, napríklad: Teraz sa hnevám, nechcem nič hovoriť, lebo by ti to ublížilo. alebo Potrebujem čas, hnevám sa a vtedy občas poviem veci, ktoré neskôr ľutujem.

Držte sa toho, čo baví deti aj vás

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Manžela baví matematika a vidím, že syn sa spoločne s ním dokáže nadchnúť sledovaním výpočtu príkladu. So mnou sa skôr nadchne skôr hľadaní súvislostí v informáciách.

„Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.“

Všetko, čo nám nejde alebo sa zdá neprekonateľné, často potrebuje iba viac času a odstup. Niekedy sa k veciam vrátime až po čase a zistíme, že majú jednoduché riešenie, ktoré sme v danej chvíli nevideli. Práve to, že človek nevie, musí rozmýšľať a opakovane sa k veciam vracať je podstata poznávania. A v tom sa skrýva aj radosť z poznávania.

Netvárte sa, že rozumiete všetkému

Myslím si, že úlohou učiteľa rodiča nie je kázať deťom o tom, ako čo je. Dobrý učiteľ deti stimuluje k tomu, aby to chceli zistiť samy.

V rodičovi preto vidím skôr sprievodcu, ktorý spolu s dieťaťom zisťuje a objavuje, netvári sa, že všetko vie. Ja sa so synom dozvedám úžasné veci zo sveta fyziky a mechaniky, ktorým, priznávam sa, vôbec nerozumiem.

Nechám sa od neho poučiť, prípadne mu pomáham s hľadaním zdrojov. Občas spoločne napíšeme e-mail niekomu, kto o danej téme vie viac.

Ako rodičia vedú deti k športu počas karantény? Inšpirujte sa 3 príbehmi

Domnievam sa, že takto získané vedomosti a zručnosti budú trvalé a deti ich v živote naozaj uplatnia. Nebudú sa viazať len na písomku či skúšku, po ktorej im všetko z hlavy odletí.

Orientujte sa na témy, nie na hodiny a predmety

Vzdelávanie doma vytvára šancu narábať s časom efektívne. Sú dni, keď sa deti lepšie sústredia na prácu pri stole, trénovanie písania či kreslenie. Sú dni, keď sa chcú viac hýbať, robiť pokusy alebo skladať skladačky.

Podľa toho môžeme tematicky zamerať celé dni, ako ich deliť na hodiny a predmety. Pri starších deťoch sa dá vnímať, či sa chcú o témach rozprávať a napredovať v diskusii, alebo sa chcú venovať samostatnej činnosti, čítaniu a zisťovaniu informácií. Netreba sa viazať na školský denný rozvrh, veci sa dajú rozložiť do celého týždňa.

Rovnako to platí aj o sústredení. Každé dieťa ho má trochu iné. Náš syn sa dokáže sústrediť na veci, ktoré ho zaujímajú, celé hodiny. Na tie, čo ho nezaujímajú, sa sústredí niekoľko sekúnd. Je fajn poznať dieťa a posúvať ho postupne, mať realistické očakávania a vnímať jeho úspechy skôr v porovnaní s jeho výkonom včera či pred týždňom, nie v porovnaní s nejakou výkonovou tabuľkou či nebodaj s ostatnými rovesníkmi.

Vytvorte si systém samostatnej práce

Samostatnosť dieťaťa je veľmi dôležitá aj pre duševné zdravie rodiča a jeho schopnosť venovať sa práci. Preto odporúčam dohodnúť si systém samostatnej práce. Najmä pri menších deťoch to je ťažké, ale dá sa to.

Nám pomáha vizualizácia, prostredníctvom ktorej si ukazujeme, akú veľkú časť kruhu, teda dňa tvorí samostatná práca a akú časť spoločný čas. Všetky otázky, ktoré syn má, si necháva na čas, keď sme mu plne k dispozícii.

Netreba mať však veľké očakávania, deti robia chyby rovnako ako my. Preto sa občas stane, že z nadšenia, ktoré nevie skrotiť, nám vbehne do pracovného online stretnutia alebo ho prevalcuje frustrácia či hnev z neúspechu a neudrží ho v sebe. Keď môžeme, snažíme sa mu pomôcť, na druhej strane ho však po čase, keď už emócie nie sú také veľké, vždy upozorníme, že nabudúce to skúsime inak, samostatnejšie.

Náš syn sa najčastejšie samostatne venuje Minecraftu, ktorý v tomto období poskytuje zadarmo množstvo rôznych edukačných modulov. Minecraft sa často prezentuje ako strašiak, nás však úplne fascinuje. Okrem architektúry a skladania ponúka možnosť učiť sa takticky rozmýšľať, vytvárať elektrické obvody, pochopiť chemické reakcie, dokonca naučiť sa chovať zvieratá a pestovať rôzne plodiny.

Jasné, realita je realita, ale poznatky získané v Minecrafte majú zmysel. Táto hra umožňuje aj spoluprácu, náš syn ju hráva často spoločne s deťmi v iných domácnostiach.

Bonus: Ako môže vyzerať preskúšavanie pri domácom vzdelávaní

Pri domácom vzdelávaní sa dieťa musí každý polrok zúčastniť na preskúšavaní v škole, ktorú si zvolíte. Školu, do ktorej sme zapísali nášho syna, sme poctivo vyberali. A hoci ju máme 200 km od miesta, kde bývame, neľutujeme to. Panie učiteľky sú veľmi rozhľadené a skúsené, vnímajú nášho syna ako špecifickú osobnosť a v možnej miere tomu podriaďujú aj preskúšavanie.

Využívame možnosť individuálneho preskúšavania, škola však organizuje aj rôzne hravé tímové formy zisťovania vedomostí detí. Možností je vždy viac a atmosféra je pohodová, uvoľnená. Panie učiteľky nekladú na deti viac tlaku, ako by boli schopné uniesť, a za to si ich nesmierne vážim.

Matej Tóth vybavil pre všetky deti Telesnú na doma. Pustite sa do spoločného cvičenia

Tento deň je náš jediný hmatateľný kontakt so školou a vždy sa naň pripravujeme. Dáme dokopy všetko, čo syna posledný polrok bavilo, čím sa zaoberal. Je to poučná chvíľa aj pre mňa, lebo ma prinúti zamyslieť sa, ako sa zmenil a vyvinul.

Ak mám byť úprimná, to, ako syn napreduje, by som nikdy nenaplánovala. Vždy je to prekvapivé, témy sú nečakané, skoky vo vývine obrovské, často aj v oblastiach, ktorým sa cielene nevenujeme. Zo začiatku som mala predstavu, že jeho vzdelávanie pôjde v koľajach, ktoré určíme my, z čoho nás syn našťastie vyliečil.

Niečo z toho, čo za polrok urobí, sa so školským učivom prelína (napríklad rýchlo napreduje v gramatike), niečo nie (veľa tém a oblastí, ktoré škola vyžaduje v tomto čase, ho bavilo inokedy alebo sa k nim dostal iba okrajovo). Väčšinou po tomto prekrytí spolu s učiteľkami pátrame.

Známkovanie u nás v rodine zatiaľ berieme ako súčasť administratívy, syna sa netýka. Som rada, že máme túto možnosť, pretože v tejto fáze života sú schopnosti dieťaťa často dané prirodzeným vývinom a ten je u každého dieťaťa iný. Nevidím dôvod trestať dieťa zlou známkou za slabšiu motoriku, napríklad za písanie, len preto, že jeho telo mu to nedovoľuje. Každé dieťa robí, čo vie a môže, keď mu na to vytvoríme vhodné podmienky.


Získajte až 40 GB dát od O2. Všetkým svojim zákazníkom, ktorí sa v súčasnej mimoriadnej situácii správajú zodpovedne, daruje O2 balíky 10 GB dát za splnenie výziev. Pripravené sú 4 výzvy, vďaka ktorým si spríjemníte čas aj potešíte ľudí okolo seba. Viac informácií nájdete na dobredata.o2.sk.

Kristína Převrátil Alexy

Venuje sa komunikácii, sociológii a neurodiverzite, spolu s manželom Janom podniká v oblasti marketingu a reklamy. Viac o témach, ktoré ich zaujímajú, nájdete v ich podcastoch na Ideology.podbean.com alebo na stránke ideology.sk


Tieto dva smartfóny stoja menej ako stovku a majú čím prekvapiť

Čítaj viac

Ako udržiavať bezpečnosť a hygienu smartfónu? Vyberte si z tohto príslušenstva

Čítaj viac

Férová nadácia O2 podporila online vzdelávanie žiakov a učiteľov sumou 60 000 €

Čítaj viac