Existujú celé pojednania o tom, čo je dobro a čo už nie, niektorí si na tom vystavali akademickú kariéru, iní robia dobro bez toho, aby o tom tušili. Tu je 5 pravidiel, ktoré vás môžu inšpirovať, ak sa rozhodnete páchať dobré skutky.
1. Pravidlo hviezdice
Keď som mal sedemnásť rokov, stal som sa vegetariánom. Videl som život zvierat vo veľkochove a odvtedy som prestal jesť mäso. Boli začiatky deväťdesiatych rokov, kedy neexistovali „raw vegan bio food“ podniky. Tlačil som do seba gumené sójové kocky, natieral si rožky rastlinným maslom a zapíjal to kofolou.
Od zdravej stravy to malo ďaleko, ale žil som s pocitom, že vďaka mne nemusela zomrieť žiadna krava. Spolužiaci sa ma so šunkovým chlebom v rukách spytovali, aký to má celé zmysel. Možno zachránim pár kráv, ale veľkochovy pôjdu aj tak ďalej.
Dookola som vtedy rozprával príbeh o hviezdici. Jedna stará žena chodila po pláži, zohla sa, zdvihla vyplavenú hviezdicu a hodila ju späť do mora. Tých hviezdic boli na pláži tisíce. Niekto na ňu zakričal, že je to zbytočné a nemá šancu ich všetky zachrániť. Žena sa opäť zohla, zobrala ďalšiu hviezdicu do ruky a povedala: „Táto ale bude žiť.“ A hodila ju do mora.
2. Pravidlo jedného
Rosa Parks, Mahátma Gándhí alebo Jane Goodall. Žena, ktorá odmietla uvoľniť v čase tvrdej segregácie miesto belochovi v autobuse. Vychudnutý muž, ktorý sa postavil s holými rukami svetovej veľmoci. Žena z džungle, ktorá pomáhala zachraňovať šimpanzy. Slávne mená, ktoré sú dnes ikonami zosobňujúcimi silu jednotlivca.
Videli ste zábery z poslednej reči, ktorú mal rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu na verejnosti? Stál na balkóne, plamenne rečnil o svetlých zajtrajškoch a zrazu ho niekto v dave vypískal. Dodnes nevieme, kto bol ten človek, ktorý mal tú odvahu vzoprieť sa jednému z najkrutejších komunistických diktátorov. Tento jeden človek spustil rumunskú revolúciu, ktorá nakoniec diktátora zvrhla.
Mnohé veľké zmeny sa udiali vďaka odvahe jedného človeka. Niektorých poznáme, mnohí sú neznámi. Nikdy netušili, čo ich činy a slová môžu v danej chvíli spôsobiť. Bez týchto jednotlivcov by ale dejiny vyzerali inak.
3. Pravidlo mesiáša
Pri konaní dobra niektorých z nás strhne také oduševnenie, ktoré nám zatemní myseľ – začíname sa považovať za spasiteľov. V ranej fáze vegetariánstva som nevedel pochopiť, ako niekto môže ďalej jesť mäso. Mal som aj nálepku „Mäso je vražda“. Každému, kto bol ochotný počúvať, som vysvetľoval, prečo by nemal mäso jesť. A tým, čo ochotní počúvať neboli, som aspoň strčil do ruky leták. Istú dobu som bol nepochybne „vegetariánsky jehovista.“
Dnes viem, že to muselo byť pre okolie nesmierne otravné. Aj po štyridsiatke stále nejem mäso, ale už dávno tým nikoho neobťažujem. Žujem si svoje robi mäso a ticho hľadím do taniera.
Plamenné reči spasiteľov o konaní dobra viac odpudzujú, ako priťahajú. Ísť na nákup s plátennou taškou k miestnemu farmárovi na bicykli má svoj zmysel. Keď ale budeme nenávistne zazerať na tých, čo si do igelitky nakúpia klobásy v supermarkete, je najvyšší čas zosadnúť z bicykla a dať si tou plátennou taškou poza uši. Mastiť si ego konaním dobra je cestou pomýlených spasiteľov.
4. Pravidlo instantného dobra
Chceme všetko rýchlo a hneď. Ak sa nám nenačíta stránka do sekundy, mierime inam. Ak nedostaneme odpoveď na e-mail obratom, začíname byť nervózny. A ak sa so svojím start-upom neocitneme na obálke Forbes do jedného roka, začíname byť frustrovaní. Hľadáme instantné riešenia, ktoré majú rýchlu odozvu a potenciál zachrániť aspoň jednu galaxiu.
Ak nás prepadne chuť konať dobro, ktorého výsledky chceme vidieť ihneď v priamom prenose, je dobré sadnúť si do tieňa lipy. Ten, kto ten strom pred desiatkami rokov sadil, si blaho tieňa neužíva. Instantné lipy sa dajú sadiť vo Farm Village, ale v ich tieni si nikdy neoddýchnete. Mnohé veci chcú čas a veľa trpezlivosti.
5. Pravidlo starej matere (alebo deda)
Už som ju videl mnohokrát. Tie tri kilometre do obchodu u nás na lazoch si odšliape po svojich s prútenou nošou na chrbte. Vloží si tam chleba a nejaké cestoviny. Potom ide opäť pešo domov. Teta má možno raz tak rokov ako ja a spálila za celý svoj život toľko benzínu asi ako ja za týždeň.
Všímam si tých starolazníkov a vidím, že mnohí sú už od malička eco-friendly a ani o tom nevedia. Nelietajú na dovolenky na Srí Lanku ani na konferencie do Bruselu. Lebo kto by vyhnal kravy na pašu? Jedlo sa snažia využiť do posledného zbytku, aj keď v živote nepočuli o food waste. Mnohí majú aj také tie trendy bicykle, ktoré teraz fičia v Bratislave aj Kodani. Len tam nemajú žiadne GPS navigácie, tú cestu z doliny do doliny zvládnu aj so zavretými očami.
Ujčok povyše si nadojí mlieko od vlastnej kravy a ani netuší, aký je zero waste. Sused použil staré škridle na stodolu a keby sa odfotil, mohol byť v brožúre o cirkulárnej ekonomike.
Na sociálnych sieťach zdieľame najnovšie eko-bio-tech vychytávky a niekedy sa stačí pozrieť na start-upy starých materí a dedov. Dobré veci sa dajú ľahko odkukať, ak sa dobre dívame.
Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy zameraného na rôzne formy pomoci. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá v rámci svojich aktivít podporuje projekty, ktoré zo Slovenska robia vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Viac informácií nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.
Juraj Hipš
Je riaditeľom neziskovej organizácie Živica a zakladateľom Sokratovho inštitútu, ktorých mladých ľudí prostredníctvom vzdelávania aktivizuje k zlepšeniu svojho okolia. Ako rodený Bratislavčan sa presťahoval na lazy, kde zakladal prvú komunitnú školu a stál pri zrode Vzdelávacieho centra Zaježová. S manželkou a tromi deťmi na Zaježovej aj žije.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Loading...
