V každej dedine nájdeme niečo špeciálne, nadčasové a rokmi zachovávané od našich predkov – či už jedlo, zvyky, alebo iné ľudové prvky. Na rôznorodosti je najkrajšie, že nás aj spoločne prepája: obdivujeme kroje susedných dedín, inšpirujeme sa ľudovými piesňami a folklórne súbory preberajú kroky ľudových tancov.
Viete, čo znamená druček, pamuk alebo pantlíčky? V cestovateľskom špeciáli vás zoberieme na výlet za ľudovou kultúrou naprieč celým Slovenskom. Rozprávali sme sa s niekoľkými zástupcami vybraných dedín, ktorí nám prezradili, aké tradície dodržujú, aké špecifiká má ich kroj alebo čo znamenajú slová v ich nárečí.
Budúcnosť tvoríme nielen zachovávaním pôvodného, ale aj budovaním nového, z ktorého máme prospech všetci – napríklad v Krnči si vďaka efektívnejšej 5G sieti môžu miestni obyvatelia natočiť video z tradičného pochovávania basy a poslať ho známym ešte rýchlejšie.
Fintice neobľubujú ypsilon
Obec Fintice sa do dejín slovenskej kinematografie zapísala legendárnou vetou z filmu Pásla kone na betóne: „Nemáš chlopa, nemáš pravdy.“ Tragikomický príbeh o slovenskom vidieku v réžii Štefana Uhra má pre dedinku Fintice mimoriadny význam, dokonca majú v múzeu uložené originálne rekvizity z nakrúcania.
Snímka Pásla kone na betóne z roku 1981 je kompletne nahovorená v lokálnom nárečí, ktoré obyvatelia Fintíc používajú denne. Je mäkké a nepoužíva žiadne tvrdé y. A keďže sa šarišský dialekt v mnohom líši od spisovnej slovenčiny, prinášame vám preklad vybraných slov:
- Segiňatko – chúďatko
- Naľešňik – zemiaková placka
- Chľista – dážďovka
- Chibaľ – iba ak
- Perše – najprv
- Pľeban – kňaz, farár
Vďaka dlhoročnému výskumu Jozefa Kolarčíka Fintického sa v minulosti podarilo zostaviť bohatú zbierku šarišských piesní (dnes uložených v Matici slovenskej). Tradície udržiava folklórny spolok Fincičanky, ktorý sa spolupodieľa na kultúrnom živote obce a dbá na zachovanie ľudového dedičstva i jedinečného nárečia. Vo svojom repertoári majú aj túto fintickú ľudovku s názvom Pisala kraľovna:
Pisala kraľovna po krajiňe ľisti,
bi fincicke dzifky na majales išľi.
Išľi oňi, išľi, krásňe špivajuci,
za ňima parobci, horečňe plačuci.
Neplačce, parobci, mi še navracime,
ľem še na podkove čardaš naučime.
Tradičná svadba v Malom Šariši
V Malom Šariši si nedokážu predstaviť svadbu, kde by nevesta netancovala „redovi“ tanec v ľudovom kroji. Tradičný svadobný deň sa začína tzv. odpytovaním z domu nevesty, kde vystúpi povolaný starejší (krstný otec, kamarát či kmotor ženícha) a v mene mladomanželov poďakuje rodičom za výchovu. Snúbenci pokľaknú pred rodičov, dostanú krížik na čelo a vymenia si nemálo dojímavé slová.
Nasleduje cesta do kostola, kam nevestu sprevádza starší družba (ženíchov najlepší slobodný priateľ) a ženícha staršia družička (nevestina najlepšia nevydatá kamarátka). Na ceste ich však čakajú viaceré prekážky, napríklad „druček“, teda brvno, ktoré držia chlapi a nedovolia im prejsť, kým „sa nevykúpia“. Po slávnostnom svadobnom obrade sa začína hostina, ako ju už poznáme dodnes.
Pred polnocou sa zvykne tancovať družbovský tanec. Nevesta si sadne na stoličku a starší družba tancuje a pýta sa: „Nevesta moja milá, dovolíš mi vienok zelený z hlavy vziať alebo hlávku sťať?“
Inšpirujte sa aj ďalšími tipmi v našom cestovateľskom seriáli po slovenskom vidieku:
Nevesta chvíľu trucuje, starší družba sa nedá, otázku zopakuje a neveste vezme vienok zelený, ktorý dnes zastupuje závoj. O polnoci sa začína „čepenie“ alebo čepčenie nevesty, ktorú privedú dámy v krojoch spoločne s družičkami a založia jej na hlavu čepiec – symbol vydatej ženy. Potom sa začína „redovi“ tanec, kde svadobčania vytancujú jeden po druhom už začepčenú nevestu.
Rybanské výšivky „pamuk“
Západoslovenskú dedinku Rybany preslávil najmä ich zachovaný ženský ľudový kroj. Pôvodné kroje boli utkané iba z obyčajného plátna, na ktoré sa vyšívalo, pričom detailné výšivky po celej dĺžke sú jeho dominantou.
Krojová sukňa sa nazývala „letnica“, bola plátenná a biela, zástera čierna. Vrchná časť ženského kroja nazývaná „oplecko“ bola červeno pretkávaná, dlhé vyšívané a nazbierané rukávce nazývané „pamuk“ zväzované pri konci na stužku sú tou najvýraznejšou časťou kroja. Súčasťou bol aj ručne vyšívaný alebo háčkovaný golier.
Vydaté ženy mali vlasy upravené do účesu „rohi“, ktorý, ako naznačuje názov, bol mierne vystúpený dohora a vytváral nenápadné „rožky“. Aby pevne držali, zvnútra bol účes podložený obaľovaným drôtom – „grgulou“ a navrch účesu sa položil vyšívaný čepiec a naň ešte „cinadoch“ – plátenný pás.
Džentlmenská polievačka v Seni
Tradície na Veľkú noc sú asi tými najzachovalejšími v každej dedine, známa je predovšetkým (ne)obľúbená oblievačka či šibačka. V dedinke Seňa južne od Košíc sa dodržiavajú tiež, ale pri pondelkovej oblievačke si udržujú zdvorilý prístup.
Sviatky sa u nich začínajú Zeleným štvrtkom, ktorý sa slávi v kostole, rovnako aj Veľký piatok. Na Bielu sobotu sa neskoro večer odnesú koše so sviatočným jedlom a dajú sa požehnať, aby sa mohla v nedeľu začať veľkonočná oslava.
Vedúca lokálneho folklórneho súboru nám porozprávala, ako ju každý rok na Veľkonočný pondelok prídu chlapci z dediny oblečení v krojoch poctivo obliať, no nikdy nie bez úvodných veršíkov, ktorými dámu na studenú sprchu pripravia (hovoria ich v maďarčine, naša ukážka je prekladom):
„Som chlapec, záhradník, parobok, chodím polievať a počul som, že jedna vetvička rozmarínu chce zvädnúť, preto som prišiel poliať tento kvet. Ale najprv prosím otca a matku ešte viac, či mi dovolia vodou svoju dcéru osviežiť.“
Podobné veršíky si polievači upravujú a prispôsobujú podľa seba.
Každoročné pochovávanie basy v Krnči
V obci Krnča sa dobové kroje líšili v závislosti od konkrétnej cirkvi – katolícka a evanjelická cirkev mali oddelené kroje. Zachovali sa iba evanjelické, v ktorých vystupujú členovia a členky folklórneho súboru Krnčianka. Budúci rok oslávia 50. výročie svojho vzniku.
Súčasťou typického kroja v Krnči sú skladané sukne, zástery, lajblíky, rukávce a, samozrejme, vyšívané čepce. Muži majú na sebe čierne vesty, široké košele, konopné nohavice zastrčené do kožených čižiem a menšie klobúky.
V týchto krojoch sa každoročne stretávajú v sprievode na fašiangy a spoločne spievajú pod domami v dedine. O pár dní neskôr, pred Popolcovou stredou, sa sprievod stretáva opäť, ale už v smútočnej nálade pri zvyku pochovávania basy – teda poslednej zábave pred pôstom. So sviečkami v rukách symbolicky odprevádzajú basu „na jej poslednej ceste“.
Bidovský čardáš, ktorý učia aj v zahraničí
V Bidovciach, obci na východ od Košíc, sa sami čudujú, akú slávu má ich čardáš, ktorý preberajú folklórne skupiny po celom Slovensku od Bratislavy cez Levice až po Veľkú Idu. Bidovský čardáš je charakteristický pomalým začiatkom a postupným zrýchlením tanečného kroku.
Bidovskému čardášu sú prispôsobené i domáce ľudové kroje, ktoré majú úzke vyšívané spodničky zakrývajúce pančušky a následne široké sukne, ktoré sa točia a pri tanci sa dvíhajú až do vzduchu. Kroje sú hodvábne a nechýbajú ani vyšívané zástery či špeciálne pokrývky hláv.
Vydaté ženy nosia tradičnú „konťu“ či čepiec, ktorý je vystužený tvrdým kartónom a pokrytý bordovým hodvábom, pričom sa na hlavu prisponkuje. Naopak, slobodné dievčatá vo vlasoch nosia ozdobné „pantlíčky“ alebo inak povedané – stužky.
Loading...
