Cesta Maximiliána Hella do Vardö pri Laponsku

A jeho pozorovanie prechodu Venuše z roku 1769.

30. 10. 2016; Preklad: František Hattala, Knižný úvod: Ján Tibenský, Z nemeckého originálu Reise nach Wardoe bei Lappland und seine Beobachtung des Venus - Durchganges im Jahre 1769, Wien 1835: , Vydavateľstvo: Tatran, Text uverejňujeme s povolením vydavateľstva Tatran: , Ilustrácie: Dana Bubáková

Cesty svetom sú dnes omnoho jednoduchšie, ako kedysi. Takmer odvšadiaľ zavoláte domov, nahráte fotky, stiahnete si mapu miest, kam smerujete. Po cestách, po železnici, ale aj po mori a vzduchu sa prepravíte prakticky kamkoľvek, v relatívnom pohodlí.

Ak sa navyše zbavíte roamingu, môžete volať a dátovať v celej Európskej únii za rovnakých podmienok ako na Slovensku. Pre dva najvyššie O2 Paušály – Platinový a Diamantový – už slovo roaming neexistuje. A aby toho nebolo málo, pribalíme vám k nim aj 5, respektíve 15 gigabajtov dát v celej EÚ.

S našimi čitateľmi a zákazníkmi by sme preto túto zmenu radi oslávili trochu nezvyčajne – cestopisom zadarmo, a nie hocijakým. Je o slovenskom vedcovi Maximiliánovi Hellovi, ktorý v 18. storočí podnikol so svojim sprievodcom Jánom Nepomukom Sajnovicsom expedíciu až za severný polárny kruh, aby pozoroval Venušu. Pri Venuši to však zďaleka neskončilo…

Poďme ale pekne po poriadku.

Miesto cisársko-kráľovského astronóma Maximiliána Hella v učenom svete

Maximilián Hell, vynálezca, matematik a jeden z najvýznamnejších astronómov 18. storočia, sa narodil v Štiavnických Baniach v roku 1720. Základnú školu vychodil v Štiavnických Baniach, nižšie gymnázium navštevoval u jezuitov v Banske Bystrici.

V roku 1735 bola v Banskej Štiavnici založená banská škola. Je pravdepodobné, že práve jej riaditeľ Samuel Mikovíni, známy vynikajúci kartograf, matematik a astronóm, prehĺbil záujem mladého Maximiliána Hella o exaktné vedy.

V roku 1738 vstúpil Maximilián do jezuitského rádu a v roku 1741 je už v jezuitskom kolégiu vo Viedni. J. Franz bol direktorom astronomického observatória práve na spomínanom kolégiu a veľmi skoro spoznal talent mladého Maximiliána Hella.

Vybral si ho za svojho adjunkta vo hvezdárni a poveril ho samostatnými pozorovaniami. O niekoľko rokov neskôr ho poveril vybudovaním novej hvezdárne viedenskej univerzity.

Funkcie sa ujal v roku 1755 s platom 300 zlatých ročne a túto funkciu s titulom cisársko-kráľovský astronóm, riaditeľ hvezdárne, vykonával až do svojej smrti.

V roku 1768 dostal M. Hell list od samotnej cisárovnej Márie Terézie:

“Jej Výsosť na žiadosť Jeho Excelencie dánskeho kráľa, súhlasila, aby menovaný p. Hell mohol cestovať na pozorovanie zaujímavého prírodného javu v budúcom roku do Kodane a odtiaľ na Vardö v najsevernejšom kúte Laponska.”

V tom čase sa mal na oblohe vyskytnúť úkaz, na ktorý netrpezlivo čakalo asi 200 astronómov po celom svete. Popred slnečný kotúč mala prejsť planéta Venuša.

Maximilián Hell sa na pozvania od dánskeho kráľa vybral za severný polárny kruh, na ostrov Vardö v sprievode Jána Nepomuka Sajnovicsa, svojho bývalého žiaka a rehoľného spolubrata.

Táto expedícia dosiahla vďaka úspešným pozorovaniam vynikajúce výsledky, ktoré boli vo vedeckých kruhoch vysoko cenené. Ako to už býva, aj Hell sa najprv stretol s nežičlivosťou niektorých vedcov, ktorí sa snažili jeho prácu spochybniť, nakoniec však všetko dobre dopadlo, jeho výpočty boli správne.

Potvrdil svoj predošlý objav, že Venuša nemá žiadny mesiac, a na tú dobu, veľmi presne vypočítal paralaxu Slnka a jeho vzdialenosť od Zeme. Priekopníkom však bol aj v oblasti výskumu polárnej žiary a magnetického poľa.

Jeho záber však nekončil iba pri astronómii. Maximilián Hell bol všestranným vedcom a venoval sa aj iným disciplínam. Zaoberal sa tiež geometriou, konkrétne kvadratúrou kruhu, no popri tom ho zaujímala aj príroda.

Podal obraz o prírodných pomeroch Nórska, Fínska a ďalších oblastí Severného mora – o ich geologickej skladbe, riekach, moriach, flóre a faune, o príčinách svetielkovania mora a o hospodárskych pomeroch týchto oblastí.

Jeho spoločník Ján Sajnovics sa počas cesty taktiež venoval štúdiu tamojšej prírody a prírodných javov — najmä fauny a flóry mora a príčin svetielkovania morskej vody. Jeho rozprava o príbuznosti maďarčiny a lapončiny vyšla krátko po ich návrate z Vardö. Ako sa dalo čakať, aj táto práca narazila na tvrdú kritiku.

Najmä hrdí reprezentanti maďarskej šľachty sa nevedeli zmieriť s myšlienkou, že by príbuzenstvo Maďarov s kočovnými Laponcami malo nahradiť príbuzenstvo s veľkými dobyvateľmi Hunmi.

Na stranu Hella a Sajnovicsa sa však postavil veľký uhorský historik Juraj Pray, rodák z Nových Zámkov, a správna vedecká myšlienka sa napokon ujala.

Na cestách za vysvetleniami prírodných javov toho Hell a Sajnovcis zažili neúrekom. O tom, aké to je stavať malú hvezdáreň za polárnym kruhom a iných príhodách sa dočítate v tejto ilustrovanej knihe.

Kapitoly:

Z Viedne do Lübecku

Z Kodane do Drontheimu

Z Drontheimu do Vardoehus (Vardö)

Pobyt vo Vardö

Návrat z Vardö do Drontheimu

Z Drontheimu do Kodane

Z Kodane do Viedne

Dňa 28. apríla sme odcestovali, Maximilián Hell a ja, z Viedne. Na druhý deň sme prišli do Znojma, kde sme sa ohlásili kolégiu jezuitov. Rektora kolégia sme nenašli doma a magister — jeho zástupca — nad nami veľmi žasol, lebo nás pokladal za utečencov z Viedne. Keď však dostal naše papiere a dozvedel sa o cieli našej cesty, prestal sa báť a veľmi pohostinne si nás uctil.

V Prahe, kam sme došli 2. mája, keď sme otvorili kufre, našli sme barometer a termometer rozbitý a ortuť sa gúľala sem a tam medzi šatstvom a bielizňou. Tu sme navštívili hvezdáreň, vysokú, okrúhlu vežu s veľmi ťažkým výstupom po drevených schodoch.

Medzi nástrojmi zdali sa nám najpozoruhodnejšie dva murované kvadranty (štvrťkruhy) v polomere šesť stôp, ktorých limbus však ešte nebol rozdelený, a jeden paralaktický prístroj. Páter Stepling, vedúci tejto hvezdárne, dal zhotoviť tieto nástroje v Prahe a zdali sa mi tak presne vypracované, ako môžu byť iba nástroje anglické.

Bibliotéku jezuitského kolégia v Prahe nemožno porovnávať s trnavskou ani čo do obsahu ani bohatstva. Fyzikálne múzeum má hodiny, rozličné modely, glóbusy, pohybujúce sa postavy, ktoré postupujú a odchádzajú na svojich stoloch, všetko tu jezuiti celkom dobre sformovali a usporiadali, až to lahodí oku. Nerasty neboli vystavené systematicky, ale v istom architektonickom poriadku navŕšené do pyramíd podľa farieb. Ukázali nám aj malý oktant zo železa, ktorý údajne patril slávnemu Tychovi.

V tomto kolégiu jedia iba málo múčnych jedál a najčastejšie mäso, ako sa vraví, kvôli zdraviu. Starší duchovní dostávajú každý deň malú fľašu vína, mladším dávajú iba za plný pohár; ale pivo dostáva každý, koľko len si želá.

Dňa 7. mája prišli sme do Peterwaldu na saských hraniciach, kde sme mali po prvý raz problémy s výmenou peňazí; toto nás odteraz stále sprevádzalo. V Sasku štyri trojgroše alebo dva šestáky tvoria takzvaný dobrý groš a šestnásť takýchto grošov platí za jednu rakúsku zlatku. — V Drážďanoch sme našli veľmi pekné a rozľahlé jezuitské kolégium.

Každý zo siedmich tu prítomných duchovných obýva dve veľké izby s prekrásnym výhľadom na mesto, Labe a veľmi pekný most. O každú z obecných záhrad sa vzorne starajú. Duchovní majú tieto byty iba v prenájme a platia kurfirstovi ako vlastníkovi ročne štyristo toliarov nájomného.

Podľa krajských zákonov nesmie tu totiž mať ani jeden katolícky duchovný nehnuteľné pozemky alebo domy. Ani ich kostoly nesmú mať nijaké zvony.

Rakúsky vyslanec gróf Wurmbrandt dal nás priniesť na nosidlách, lebo vozidlá používajú na prechádzky iba vyššie vrstvy obyvateľstva. Podľa jeho známeho odporu proti našej spoločnosti prijal nás dosť chladne, no jednako nás pozval k stolu, ktorý však, podľa zvyku v tejto krajine, bol veľmi skromný. Sasi obracajú svoje peniaze radšej na odev, knihy a záhrady ako na jedlo a pitie. Aj vo veľkých domoch sú zvyknutí na hlad a chudobnejší obyvatelia žijú zväčša z chleba, piva a tabaku.

Mesto je veľmi pekné a čisté a má veľa veľkých palácov. Ľudia nás katolíkov nenávidia až na smrť, najmä jezuitov, ktorých vôbec nemôžu ani len vystáť. Už často robili na kurfirstov nátlak, aby si vybrali iných spovedníkov, no dosial vždy nadarmo.

V Sasku nenájdete na hradských a mostoch nijaké obrazy alebo sochy svätcov ani kríže, kým u nás v Rakúsku, Maďarsku a v Čechách je ich hojne. Okrem toho je tu pivo také horké a zlé, že sa sotva dá piť.

V Lipsku 13. mája sme navštívili viacerých učencov, okrem iných slávneho Heinsia, ktorý bol predtým deväť rokov astronómom v Petrohrade. Pod strechou svojho domu mal niekoľko bezvýznamných prístrojov. Rovnako sme sa stretli s profesorom poézie Bellom, rodeným Uhrom, ktorý však vôbec nepoznal spisy nášho P. Preya, na ktoré sme sa ho pýtali.

Potom sme navštívili slávneho profesora práv dr. Böhma, vtedajšieho rektora lipskej univerzity, a profesora fyziky Winklera. Plat lipských profesorov je veľmi malý; sotva by mohli vyžiť so svojimi rodinami, keby si mnohými dielami a ešte skôr súkromnými prednáškami, ktoré si dávajú dobre zaplatiť, nezarobili často veľké sumy.

Navštívili sme aj starého Gellerta, našli sme ho však veľmi chorľavého a neobyčajne hypochondrického. Jeho vzhľad a črty tváre majú veľa spoločného s črtami nášho veľkého Londona. Rozprával okrem iného veľmi pochvalne o Viedenčanoch pre ich úsilie v posledných rokoch, že teraz aj oni bojujú v spisoch a prednáškach o čistý nemecký jazyk.

Prezreli sme si aj pekné, verejnosti prístupné súkromné záhrady Richterove, Appelove, Bosenove a Bartlove. Títo ľudia venujú vskutku veľké sumy na takéto potešenie, odtrhávajú si pre ne, takpovediac, od úst.

V Lipsku býva vyše štyristo katolíkov, ktorí však ostatným obyvateľom sú všetci tŕňom v oku; nevlastnia ani domy ani pozemky a nemôžu nikdy dostať občianske práva.

O Halberstadte (17. mája) nemáme čo povedať, iba že hlavné jedlo nášho obeda pozostávalo z misy s ryžou, haluškami, špargľou, hrachom a troma holubmi, všetko to navzájom pomiešané a že sme za to museli zaplatiť tri toliare a osem grošov.

Braunschweig je veľké, pekné a dobre opevnené mesto s piatimi veľkými priestrannými námestiami. Takmer všetky domy majú štyri poschodia, z ktorých tie horné prečnievajú nad dolnými vždy niekoľko stôp do ulice a takto ich veľmi zatieňujú. Aby tomuto predišli, majú v dolných poschodiach veľmi veľa okien, jedno vedľa druhého, takže celé priečelie domu zdá sa akoby bolo súčasne jediným oknom.

Ľudia sú tu takí zaľúbení do svojich okien, že sa ich všade pokúšajú umiestiť.

Tak napríklad každú z ich spální obklopujú štyri drevené steny, v ktorých je vstavané množstvo okien.

Dňa 19. mája sme putovali cez luneburské šedivníkovisko, kde sme napoludnie museli v Mohoffe jesť iba nasolené ryby. Často tu nedostať po niekoľko týždňov nič čerstvé. V Zelli, ktorý rovnako akoby pozostával iba z okien, navštívili sme lekára Taubeho, ktorému sme priniesli listy od jeho brata z Viedne.

Pozval nás na „butterbemme“, čo v jeho reči malo znamenať večeru, ale my sme dali prednosť Sangrube, hostincu mimo mesta, ktorý sa pýšil dobrou kuchyňou a aj my sme dostali v ňom znamenité jedlo. Cez noc nás obveseľoval spev nespočetných slávikov, ktorých stovky hniezdili v záhrade pri dome.

Na druhý deň sme sa viezli, alebo lepšie plazili ďalej po nesmiernej piesočnatej pustatine, na ktorej iba tu a tam ako oáza sa dvíhal malý lesík neduživých smrekov a jedlí. Sedliacke domčeky povedľa týchto hájov majú zvyčajne iba jednu izbu, v ktorej bývajú spoločne ľudia i zvieratá.

Muž a žena, chlapci a dievčatá, teliatka, prasiatka a husi, všetko pokojne tu býva vedno, a predsa v týchto izbách prichádzajúci cudzinec nachádza naozaj zriedkavú čistotu.

V jednej z takýchto sme mali raňajky, ktoré sme si sami museli pripraviť a jej obyvatelia sa nemálo začudovali, keď sme vytiahli našu čokoládu a veselo sme ten kalný trúnok popíjali. Ich tváre vyjadrovali nad týmto im celkom neznámym jedlom hnus a odpor. Na druhý deň bol som pravdepodobne po požití zlého piva chorý.

Zohrial som si trochu vína, ktoré sme si priniesli, a premiešal ho s cukrom a čiernym korením; po požití tejto jednoduchej medicíny cítil som sa po niekoľkých hodinách opäť lepšie.

Harburg (21. mája) je pekné mesto, ale opäť akoby samý oblok. Tu sme museli zaplatiť za loď, ktorú sme si prenajali na cestu do Hamburgu, jeden zlatý souverain, hoci žiadali iba dukát, lebo mincu, ktorú sme mali pri sebe, nepoznali a nechceli ju prijať namiesto dukáta.

Po piatich hodinách veľmi príjemnej cesty po Labe prišli sme do prístavného mesta Hamburgu, kde sa nás vôbec nepýtali, kto sme alebo odkiaľ prichádzame. Vystúpili sme v meste U čierneho orla. Pretože tento hostinec bol cudzincami celkom preplnený, dostali sme už iba zlú izbu bez výhľadu.

Hneď sme poslali nášho sluhu k rakúskemu obchodnému splnomocnencovi grófovi Raabovi i do misijného domu jezuitov a z oboch týchto miest sme dostali pozvanie na zajtrajší deň. Dňa 22. mája, na turíčnu nedeľu, navštívili sme týchto misionárov; spolu s obchodným splnomocnencom obývajú veľmi veľký pekný dom, ktorý im dal postaviť rakúsky dvor.

Gróf, ktorého práve trápila podagra, prijal nás veľmi milo a ľutoval, že mu jeho stav nedovoľoval spríjemniť nám pobyt v Hamburgu tak, ako by si bol želal. Ešte ľútostivejšie sa sťažoval šľachetný starec na stav našej duchovnej spoločnosti, ktorá medzi obyvateľmi tohto mesta čoraz väčšmi upadala.

Na druhý deň šli sme do Altony, do pekného mesta patriaceho dánskemu kráľovi, ktoré je v bezprostrednej blízkosti Hamburgu, takže obe akoby tvorili jedno jediné mesto. Tu v Altone sú všetky náboženstvá slobodné a nezávislé, ale rovnako aj mravy!

Dňa 24. mája sme navštívili kostoly obidvoch miest. Michalský kostol je pekná veľká budova z kameňa, s drevenou kupolou. Každá z troch brán týchto kostolov je urobená v inom štýle a každá má namiesto jedného dverného krídla dve, ktoré zapĺňajú celý otvor a zasklenými tabuľami vytvárajú v dverách okná; cez ne môže vstúpiť do kostola iba jedna osoba, kým iná vychádza.

Na stenách kostola sú mnohé výklenky a malé oltáre, ktoré si dali postaviť na pamiatku bohatší občania. Ostatné kostoly v meste sú zväčša gotického slohu a pôvodne skoro všetky vystavali katolíci.

Len tu a tam nájde človek veľmi staré oltáre ozdobené obrazmi svätých; ale všetko je žalostne špinavé a všade sú stopy najľahostajnejšej nedbanlivosti. Obyvatelia sa sťažujú, že podľa starého zákona senátu tieto staré obrazy a sochy zo svojich modlitební nesmú odstrániť.

Tu sa ešte zachovala ušná spoveď; duchovný sa zaväzuje vyznané hriechy, keď to vyžaduje dobro mesta, prezradiť mestskému sudcovi. Praeclare scilicet!

Ostatná časť mesta, ktorú mnohí veľmi vychvaľujú, sa mi ani v najmenšom nepáči. Domy sú rovnako preplnené množstvom okien a skoro všetky sú z dreva, hoci zväčša majú štyri až päť poschodí. Aj z kameňa vystavané pozostávajú z krokvových trámov, medzi ktorými sú vložené pálené tehly. Pretože na maltou neobhádzaných domoch sú drevené krokvy z ulice viditeľné, mesto má veľmi biedny vzhľad.

Domy s trámami vyčnievajúcimi na všetky strany nájdu sa aj v najkrajších častiach miest od severných hraníc Saska až sem, kým u nás na ne človek naďabí najskôr iba v dedinách a aj tam skôr iba u chudobných ľudí. Priestory pod zemou, ktoré sú určené u nás za pivnice, obývajú tu nižšie vrstvy obyvateľov, ktorí v týchto príbytkoch musia po celý deň svietiť lampy alebo sviečky a za daždivého počasia, čo je tu veľmi častý prípad, vteká im cez okná z ulice do izby voda a blato.

Väčšiu časť svojich výrobkov, aj víno, uschovávajú v drevených kôlňach. Aj v najlepších domoch vchádza sa z ulice na prvé poschodie po vonkajších, najčastejšie drevených schodoch, a keď sa otvorí domová brána, človek sa ocitne hneď v prvej izbe. Izby sú všeobecne veľmi čisté, dlážku pokrývajú pekné koberce a okná sú vyzdobené elegantnými záclonami.

Prepychové vozy aj obyčajné koče vidieť zriedka, lebo aj senátori chodievajú na svoje zasadnutia peši. Počet hamburských kočov a fiakrov je oproti tým vo Viedni v pomere jeden ku sto. Horšiu a pre obyvateľov neschodnejšiu uličnú dlažbu sotva možno nájsť niekde inde. Mnohé kanály, vedúce sem z Labe a Alsteru a pretínajúce všetkými smermi mesto, vytvárajú v príbytkoch, okolo ktorých prudko tečú, nezdravé a vlhké prostredie.

Obyvatelia sa môžu prechádzať iba po násype okolo mesta. Na tom sú vysadené stromy, ale najčastejšie ho pokrýva blato. V uliciach nájde človek zväčša iba žiakov, lodníkov, nakladačov a veľké množstvo pobehlíc. Lepšie oblečených ľudí vidieť iba zriedkavo a sú to zväčša obchodníci s tvárami, do ktorých je vpísaná chamtivosť po peniazoch a obchodné starosti. Unde nulla publica hilaritas, nec amoenitas, nec humanitas quidem.

No jednako obchod tu naplno prekvitá a človek môže tu dostať všetko, čo si len želá, i keď sa to musí dovážať z najvzdialenejších končín sveta. Sami obyvatelia užívajú však iba maličkú časť svojho bohatstva, ktorého oveľa viac dopravujú do cudzích provincií, kde ich opäť iní oberajú o väčšie peniaze.

Ich vlastná strava napríklad je taká skromná, že aj jedlo senátorov by v porovnaní s Viedňou patrilo medzi veľmi chudobné.

Čerstvé mäso dostať tu iba zriedkavo, lebo všetko hneď vyúdia alebo nasolia pre lodníkov. Tabak, pivo a čaj sú obľúbené požívatiny veľkých aj malých. V slávnostných dňoch však, pri svadbách, krstoch a pohreboch sa v bohatých domoch naozaj rozhadzuje a vtedy sú stoly nadmerne preťažené jedlami a nápojmi každého druhu.

Mestský prístav je veľký a pekný. Kto ešte nikdy podobný nevidel, pohľad na toľké lode s množstvom stožiarov ho uchváti. Kodanské a lűbecké prístavy sú však oveľa krajšie a lepšie. Ešte sa musím zmieniť o mnohých pekných súkromných záhradách v najbližšom okolí Hamburgu, ktoré poväčšine patria bohatým kupcom, čo majú nádherné vidiecke domy. O tieto obveselenia delia sa však iba s najbližšími priateľmi, takže pospolitý ľud je z týchto pekných prechádzok vylúčený.

Päták v Hamburgu je dva razy taký veľký. Ťažký ako lűbecký alebo ľahký ako dánsky. Pod tým istým názvom platí ako marka i šiling, hoci má polovičnú hodnotu. Majú tu polovičné, celé a dvojité šilingy. Dva šilingy tvoria takzvaný dobrý groš.

Marka pozostáva zo šestnástich šilingov alebo ôsmich dobrých grošov, tri marky dávajú jeden toliar alebo štyriadvadsať dobrých grošov. Dánsky dukát má hodnotu dvoch toliarov. Holandský má veľmi premenlivú hodnotu. V Altone je mincovňa, v ktorej z prineseného zlata za niekoľko dní vyrazia holandské dukáty.

Dňa 25. mája cestovali sme ďalej do Lűbecku, ktorý je od Hamburgu vzdialený iba na deň cesty. Ale aké to cestovanie, aká cesta, aké vozy? Močaristá pôda, i keď je v lete suchá, je plná výmoľov a hrbolcov. O zjazdnej ceste niet ani chýru a namiesto dlažby ležia prostred cesty veľké skaly, cez ktoré sa musí človek viezť.

Nekryté a nepohodlné vozy sa podobajú rebrinákom našich sedliakov, bez strechy a pohodlia. Keď sme tieto poľutovaniahodné tragače videli, pokúšali sme sa obrátiť na súkromných furmanov. Povedali nám, že to je tu zakázané, lebo tým škoduje pošta. Obrátili sme sa opäť na poštmajstra.

Ten žiadal štyridsaťdeväť mariek a sľúbil, že nám pošle pred dom včasráno voz. Chceli sme vidieť voz i kone, hoci nám vravel, že budeme naozaj spokojní. V určenú hodinu zjavil sa však opäť iba rebrinák. S rozhorčením sme poslali kočiša späť a žiadali podľa dohovoru krytý voz s perovaním. Po dvoch hodinách prišiel opäť so starou, úbohou, polorozbitou bričkou.

Sprevádzal ho mohutný chlapík, nosič, ktorého tu volajú „nedonosencom“ a ktorý chcel našu batožinu odniesť na voz. Pretože sme si ho neobjednali a okrem toho sme mali na túto prácu vlastného sluhu, posielali sme ho preč. On však zostal a lenivo sa prizeral, ako náš sluha sám nakladal batožinu.

Keď sme chceli nastúpiť, žiadal, aby sme mu za jeho námahu, ako vravel, zaplatili. Vysvetľovali sme mu, že my sme ho nevolali, že nič nerobil a vyčítali sme mu jeho bezočivosť, no sám na zaplatení trval.

Je to tu raz tak zaužívané, povedal, uchopil kone za uzdu a nechcel nás pustiť z miesta prv, kým svoju podlžnosť, desať šilingov za každú debnu a každý kufor, nezaplatíme. Čo sme mali robiť? Zaplatili sme a viezli sme sa ďalej. Hrozné cestovanie po tejto biednej a takmer nepoužívateľnej ceste nebudem opisovať. Cítim sa na to celkom neschopný a poznamenávam iba, že všetky cesty v blízkosti takého bohatého a slávneho mesta ako je Hamburg, patrili na našej ceste k najhorším.

Lűbeck je pekné a veľmi čisté mesto a jeho obyvatelia, ako sa človek presvedčí hneď v prvý deň, vyznačujú sa zdvorilosťou a ohľaduplnosťou. Zostali sme tu štyri dni, lebo sme jeho veličenstvu kráľovi Dánska v Draventhale chceli vzdať hold. Dánsky agent pán Rolffs, vyplácal nám denne tri toliare.

Na obede sme boli u dvoch jezuitov, ktorí tu bývali ako misionári. 30. mája sme sa viezli do Draventhalu na voze, ktorý pre nás prenajal agent, dve míle od Lűbecku, kde sme museli nocovať v úbohom hostinci na slame a nemohli zaspať, hoci nás krátka, ale veľmi zlá cesta z Lűbecku sem strašne domordovala.

31. mája o ôsmej hodine ráno vydali sme sa do kráľovského zámku, kde jeho veličenstvo došlo niekoľko hodín predtým. Ohlásili sme sa u kancelárskeho radcu Temlera, miláčika prvého ministra Bemstorfa. Minister, ku ktorému nás hneď zaviedli, prijal nás veľmi priateľsky. Je to asi päťdesiatšesťročný muž malého vzrastu, priateľskej tváre, v rozhovore príjemný a láskavý.

Sľúbil nám, že nás na druhý deň predstaví kráľovi a po dlhom rozhovore, v ktorom sa s veľkou znalosťou veci rozhovoril o predmete našej vedeckej cesty, nás prepustil. Pred odchodom odovzdal nám pán Temler dva listy, ktoré prišli pre nás z Viedne, jeden od Pilgrama, zástupcu M. Hella vo viedenskej hvezdárni, a jeden od rímskeho dvora, v ktorom nám pápež Klement XIII. udeľuje povolenie slúžiť svätú omšu na plochej prenosnej posvätnej kamennej mise v každej izbe, kde nik v noci nespí.

Nami žiadaný dišpenz od kanonických hodiniek (breviárových modlitieb) a od pôstu vystal pravdepodobne preto, lebo svätého otca dostatočne neinformovali a spravodajca myslel, že túto ťažkú a nebezpečnú cestu robíme vari medzi talianskymi záhradami a vinicami iba pre vlastné potešenie.

Po príchode domov sme sa o dvanástej v hostinci najedli. Ale len čo sme obed skončili, vošiel pán Temler a pozýval nás na obed u kráľovských dôstojníkov. Naše ospravedlňovanie, že sme práve dojedli, nič nepomáhalo a museli sme aspoň symbolicky o štvrtej hodine obedovať ešte raz. Po jedle šli sme s niekoľkými spolustolovníkmi do kráľovskej záhrady, kde sme stretli kráľa, hoci sme to nečakali, keď chcel práve vstúpiť na malú loďku, aby sa plavil po rieke, ktorá tade tiekla.

„Kto ste?“ zvolal na nás. Hneď sme poznali spytujúceho sa podľa jeho veľkého kríža a Maximilián Hell odvetil: „Vaše Veličenstvo, ja som cisársky astronóm z Viedne.“

„Ah, páter Hell,“ povedal kráľ, „teší ma, že vás u seba vidím. Príďte do zámku, aj ja ta idem.“

Po týchto slovách nastúpil na čln a viezol sa k zámku, ku ktorému sme kráčali po brehu. Pánu Temlerovi sme ohlásili kráľovo pozvanie, ale pretože nebol prítomný minister Bernstorf, nemohli nás kráľovi predstaviť. Na druhý deň, 1. júna, prišli sme opäť do zámku a čakali sme na ministrov príchod. Keď sme podobne ako včera obedovali o štvrtej, dozvedeli sme sa, že nás predstavia jeho veličenstvu o šiestej.

Vyše hodiny sme museli čakať v predsieni, lebo dánsky vyslanec v Altone, pán Schimmelmann, bol tak dlho u kráľa. O siedmej hodine vstúpilo konečne jeho veličenstvo do predsiene. Kráľ je asi dvadsaťdvaročný muž malej postavy, dobre stavaný a priateľského vzhľadu. Pozdravili sme ho trikrát sa ukloniac a on sa obrátil k Maximiliánovi Hellovi so slovami:

„Teším sa, že ste sem šťastne došli a ešte väčšmi preto, že sa taký slávny astronóm rozhodol prevziať toto dôležité pozorovanie na severnom cípe mojich krajín. Práve som vydal rozkaz, aby sa nič nepremeškalo, čo by vašu cestu a váš pobyt vo Vardö uľahčilo a pokiaľ možno aj spríjemnilo.“

Potom začal rozprávať, všetko dobrou nemčinou, o pozorovaní, ktoré sme mali robiť, a pritom dokázal, že predmet dôkladne pozná.

„Čo však,“ spýtal sa zrazu, „keď vám mračná alebo zatiahnutá obloha, čo tam nie je zriedkavé, pozorovanie prekazia? Potom ste robili celú veľkú cestu nadarmo.“

Maximilián Hell odvetil, že to je, pravda, v božích rukách, že však sám, i keď sa pozorovanie prechodu Venuše nepodarí, chce zariadiť vo Vardö ešte aj iné veci, nezávislé na takých prípadoch, ktoré budú vede nie menej užitočné a znásobia slávu jeho veličenstva. — Maximilián Hell myslel tým určenie tvaru Zeme, o čo sa dosiaľ meridiánovými meraniami s toľkou námahou a nákladom márne pokúšal a čo chcel určiť variáciami ortute v barometri.

Kráľ bol týmto vyhlásením veľmi uveličený a obrátil sa potom na mňa s otázkou, či aj ja som matematik. Skromne som prisvedčil. Potom ešte hovoril o našom spôsobe cestovania, že nám z Kodane pošle za spoločníka botanika a podobne. Pri odchode sme mu bozkali ruku, on sa vrátil do svojho kabinetu a my domov.

Kým sme odcestovali z Kodane do Drontheimu (Trondheimu), dostali sme od istého kráľovského úradníka k tejto ceste niekoľko priateľských pripomienok, ktoré boli pre nás veľmi užitočné a z ktorých najvýznamnejšie tu v krátkosti uvediem. Začal tým, že ešte pred zimou môžeme dôjsť do Wardoehus (Vardö), ak odcestujeme z Kodane začiatkom júla a ak sa zdržíme v Christianii a Drontheime šesť až osem dní.

Z Kodane do Christianie potrebujeme osem dní, odtiaľ do Drontheimu desať až dvanásť dní, takže zvyšok cesty môžeme prejsť z Drontheimu začiatkom augusta či až začiatkom septembra po mori. Veď preto máme v Drontheime kúpiť alebo prenajať čln hneď na cestu ta i späť a má to byť takzvaný huusboot (druh malej jachty), aký používa na vizitačné cesty drontheimský biskup.

Týmito malými loďami cestuje sa vždy v blízkosti pevniny a možno z nich kedykoľvek vystúpiť na breh a tam prenocovať, alebo sa schovať pred blížiacimi sa búrkami. Dalo by sa prenajať aj väčšie plavidlo, takzvaná severská jachta, s ktorou sa možno plaviť bez prerušenia po mori až do Vardö. No ľudia nenavyknutí na more, majú radšej uprednostniť tú menšiu.

Pokiaľ ide o cestovanie v Nórsku po zemi, neradno odporúčať takzvanú voľnú dopravu (frei skyds) na trovy vlády, lebo cesta trvá veľmi dlho. Za peniaze v hotovosti (penge skyds) cestuje sa lepšie a rýchlejšie, no aj tu sa musí posielať sluha niekoľko staníc vopred, aby objednal čerstvé kone.

Pre znalosť reči a zvykov krajiny je dánsky alebo nórsky sluha nevyhnutne potrebný. Pretože strava v sedliackych domoch je zlá a v týchto krajoch nie sú hostince, ide sa zvyčajne ku kazateľom, ktorí cudzincov prijímajú veľmi srdečne. Cestovný voz treba zaplatiť už v Kodani, lebo neskôr ho už ťažko zohnať.

Najlepšie sa cestuje v takzvanom carriole, ktorý vezie iba jedného muža s trochou batožiny a ťahá ho jeden kôň. Čaj, kotlík na varenie čaju a šálky sú na takýchto cestách skoro nevyhnutné, keď sa človek nechce dostať do ťažkostí a azda po celé dni byť bez akéhokoľvek teplého jedla.

Zvyčajný chlieb, tvarom a obsahom podobný nášmu, u sedliakov v Nórsku nenájdete, iba plochý chlieb (fladbrot), druh suchého koláča, na ktorý si však ako na v podstate dobré a výživné jedlo skoro zvyknete. Napokon sú na tejto ceste blízko pobrežia viaceré móla alebo polostrovy, často veľmi dlhé, kde možno vystúpiť na pevninu a podniknúť viacmíľové príjemné cesty kvôli zábave, zatiaľ čo loď pokračuje na svojej ceste po mori až na určené miesto stretnutia.

Dňa 2. júla sme odcestovali z Kodane na troch vozoch. Na prvom voze bola všetka naša batožina, na druhom sa viezol M. Hell a astronóm Horrebow, na treťom ja s Horrebowovou ženou a dvanásťročným synom.

V dobrej nálade prechádzali sme peknou prímorskou krajinou a nadchýnali sme sa veselou náladou obyvateľov, ktorých sme stretali pri práci skoro všetkých so spevom.

Večer sme prišli do Helsingöru, kde Horrebowovci prenocovali u príbuzného a my v hostinci. Tu nám priniesli mäsité jedlá, hoci sme si objednali pôstne. Uspokojili sme sa s vajíčkami, syrom a maslom.

Na druhý deň sme pili v susednej záhrade, z ktorej sme mali najkrajší výhľad na Sund, t. j. morskú úžinu, čo oddeľuje prímorskú krajinu od Nórska, s Horrebowovcami čokoládu. Potom sme navštívili kostol pri opevnenom zámku Kroneburg a kráľovskú záhradu, ktorej vila poskytuje najnádhernejší výhľad, aký na celej zemi azda vôbec možno nájsť.

Obedovali sme u kancelárskeho radcu Hansena, ktorý nás prijal veľmi pohostinne. Jedáleň bola vyzdobená ružami a obidva jedálenské stoly boli z ružového dreva, čínsky výrobok, ktorý sem priviezli námorníci. Dňa 4. júla ráno sme vstúpili na loď a už o pol hodiny hnal nás priaznivý vetrík do Helsinburgu (Hälsingborg), prvého švédskeho mesta, do ktorého sme vkročili.

Pán Wilde, dánsky konzul, ktorý nás sprevádzal až sem, dal opatriť naše debny kráľovskou pečaťou, aby nás na ďalšej ceste švédski colníci netrápili. Odtiaľto sme šli s našimi šiestimi koňmi do Fleningenu a Engelsholmu, kde už roky je zničený most, ktorý ani kráľ ani mesto nechce dať znovu postaviť, a preto sme sa museli previezť na biednych člnkoch.

Na druhej strane druhého mesta dvíha sa strmý vrch, ktorý pozostáva akoby z troch poschodí. Vystúpili sme naň nie bez námahy a zostupovali z neho s veľkým nebezpečenstvom.

Pretože vozy tu nie sú vystrojené nijakými hamovkami alebo brzdiacimi reťazami, idú po celom horskom svahu ako šíp.

Pri pohľade na toto očividné nebezpečenstvo pre koňa i muža takmer nás opúšťali zmysly. V Karape sme museli čakať vyše hodiny na kone, ale potom sme šli tým rýchlejšie, takže ešte skoro za dňa sme prišli do Laholmu, kde nás čakal študent David, ktorého nám dal dánsky minister ako tlmočníka až do Drontheimu.

Na druhý deň, 5. júla, sme prišli do Halmstadu, kde sme obedovali u lekárnika Hűmersa a po prvý raz si pochutnávali na nádherných pstruhoch a jahodách so smotanou. Cesta do Zwibillu a Bakkagardu vedie cez veľmi pôvabnú pahorkovitú krajinu, za Bakkagardom sa však šíri vyschnutá, biela, snehu podobná piesočnatá planina až k Falkenbergu, kde sme prenocovali. Tu sme dostali iba zlú vínovú polievku a za nocľah sme museli zaplatiť štyri toliare.

Cesty vo Švédsku sú dosial celkom vzorné. Dediny, ležiace pri ceste, musia sa starať o im zverené časti hradských a robia to tak dobre, že hádam ani vo Francúzsku alebo v Anglicku nenájdete lepšie cesty.

Dedinčania v týchto krajoch sú vôbec veľmi príčinliví a usilovní, o čom svedčia dobre obrobené polia a lúky, ohradené úhľadnými kamennými múrmi. 6. júla napoludnie sme prišli do Yartbergu, mestečka ležiaceho v nádhernom kraji. Tu sme stretli profesora anatómie Martina z Kodane a potom sme cestovali do Bakky a Ragelandu, po pobreží morského zálivu vpravo a pred nami vrchy a strmé skaliská, veľmi príjemná cesta.

Dňa 7. júla ráno sme zanechali časť skalnatého kraja a prišli sme načas do Torpanu, napoludnie do Gothenburgu (Goteborg), kde sme ukázali svoje pasy a museli dať prezrieť kufre. Gothenburg je pekné mesto s veľkým kanálom a s domami zväčša z dreva. Mimo mesta na blízkych vrchoch sú vystavané dve citadely. Tu sme jedli ako v Hamburgu pri spoločnom hosťovskom stole v elegantnom hoteli.

Keď sme si však po jedle chceli kúpiť nejaké fľaše a iné drobnosti, v celom meste sme ich nemohli dostať. Večer sme opustili Gothenburg a cestovali za neprestajného dažďa po najhorších cestách cez priepasti, rieky bez mostov a podobne až po Bahus, kde sme 8. júla obedovali ryby a mlieko. Odtiaľ do Hee, Beku a Holmenu je opäť veľmi zlá cesta, plná balvanov, kým pri Aasene je zasa trocha lepšia.

9. júla sme šli opäť po veľmi zlých cestách medzi úskaliami do Grohe a Uddevaldy (Uddevala), z ktorých posledné leží pri veľkom jazere, v ktorom je hojne rýb. Pretože náš voz s batožinou bol veľmi zaťažený a po skalnatej ceste nemohli sme ďalej, museli sme vziať zo susednej obce ako príprah ešte štyri kone, a pretože ešte ani potom nemohli ho pohnúť z miesta, pripriahli nám ďalšie štyri kone, takže voz ťahalo dvanásť koní.

Keď nás konečne dohonil, vznikli škriepky s platením, lebo povozníci za každého koňa žiadali šestnásť stűverov a náš takzvaný tlmočník ich reči nerozumel. Večer sme konečne prišli s čerstvými koňmi do Questry, kde ešte pred mestskou bránou zlomili sa na voze s nákladom oje. Za tie sme museli opäť zaplatiť dva toliare.

Majiteľ koní, ktorého tu vopred poslaní poslovia objednali na dnešné ráno, musel preto, že sme sa kvôli nehode zdržali, čakať celý deň a za to žiadal dvanásť toliarov. Po dlhých uisťovaniach, že nie my, ale zlé cesty sú príčinou nášho oneskorenia, konečne milostivo zľavil šesť toliarov.

Z nášho tlmočníka sme nemali veľký úžitok. Škriepil sa, pravda, po chlapsky s povozníkmi, ale pretože tým nič nedosiahol, končil vždy veľkými sľubmi a my sme museli potom podchvíľou platiť.

Tak sme prišli za večných škriepok a ustavičného platenia do Suartebergu a Rabalska, kde sme prenocovali. 10. júla ráno prešli sme cez Hee do Schelleru a Viigu, kde sme obedovali. Tu sa končili všetky rovné cesty a povozníci odtiaľ si to zamierili podľa ľubovôle doprava alebo doľava cez lúky a polia. Prešli sme cez dva dlhé drevené mosty, ktoré každej jari strhávajú dravé horské riavy.

Pri tretej rieke, cez ktorú neviedol nijaký most, sme museli preskakovať zo skaly na skalu, zatiaľ čo vozy prechádzali brodom so značným nebezpečenstvom. Tesne pri tejto rieke leží stanica Eist a bezprostredne za ňou najvyšší vrch, na ktorý sme dosiaľ naďabili. Naša cesta viedla priamo cezeň a hneď spočiatku bola taká strmá, že sme všetky naše kone museli dať pripriahnuť do voza s nákladom a potom sa museli vrátiť po ďalšie vozy.

Ale vlastná námaha a nebezpečenstvo začali sa až vtedy, keď sme vyšli na končiar vrchu. Cesta dolu do údolia bola úzka, veľmi strmá, plná výmoľov a vyčnievajúcich skál. Za svoj šťastný zostup ďakovali sme z väčšej časti nášmu statočnému, obratnému a neohrozenému sluhovi Sebastianovi. V Stodole sme museli zaplatiť povozníkom štyri dukáty a okrem toho štyri toliare ako tringelt.

Večer sme prišli do Stelie, kde nás milo prekvapil naozaj dobrý hostinec, ktorého majiteľ bol bývalý sluha na švédskom dvore. Zostali sme tu cez noc a na druhý deň sme oddychovali a pri tej príležitosti sme navštívili Friedrichshall, malé, zle vystavané mesto na hraniciach medzi Švédskom a Nórskom, s dobrým prístavom, ktorý navštevujú najmä anglickí námorníci kvôli znamenitému drevu na stavbu lodí, ktorého je tu neúrekom.

12. júla sme sa dali na cestu včasráno a hneď spočiatku cez strmý vrch; z jeho vrcholu sme sa celí naradovaní dívali na veľkú nórsku nížinu. Naša prvá zastávka v Nórsku bola v Gutslande. Za týmto mestom tečie horská rieka, store Elbe, ktorá tu vytvára pekný a naozaj veľkolepý vodopád. Pri Tone bolo treba opäť prejsť cez rieku. Cesty v Tone sú kamenisté a kraj okolo veľmi zalesnený. V Lunebye sme prenocovali.

13. júla sme šli do Dellingenu a Miösu (Moss), kde bolo veľké množstvo píl. Cesta cez Soner, Sundbye a Galgchitter je kamenistá a zlá. Obedovali sme v Schedforte, potom sme s námahou vystúpili na vysoký vrch a večer došli konečne do Christianie; tu sme u pána Műnkeho, ktorý už mal pre nás pripravené ubytovanie, prenocovali. Kúpili sme si nový cestovný voz, zvaný carriol, a aj druhý voz na batožinu, lebo predošlý sa už na náročných cestách veľmi opotreboval.

Christiania je samá záhrada, kde sa urodí znamenité ovocie, najmä jablká, hrušky a slivky.

Osem míľ od mesta sú výnosné bane na zlato a striebro. Z tu vyťaženého kovu razia v Altone mince. Generál Vester, ktorý býval oproti nám, poskytol nám na naše požiadanie vo svojom dome jednu izbu s balkónom na astronomické pozorovania. Hneď sme si dali priniesť nyburské [niebuhrské] kvadranty, ktoré sme mali so sebou. Obloha, ktorá sa hneď nato zatiahla, nám však všetky pozorovania znemožnila.

15. júla sme jedli u grófa Sturma. Večera pozostávala z najkrajších čerešní, jahôd, melónov a pod. Sturm je vzdelaný muž. Veľmi sa zaujímal o našu cestu a dal nám aj malý motorček, ktorý sme si mohli vziať do Vardö.

18. júla sme odcestovali. Batožinu sme teraz uložili na päť kár, z ktorých každá stála desať guldenov a dva kone ju ľahko utiahli. Maximilián Hell sa viezol v dobre perovanom voze (hintove), ktorý stál šesťdesiat dukátov, ja v podobnom za päťdesiat dukátov, každý iba s jedným koňom. Tlmočník sprevádzal našu výpravu na koni a polovica obyvateľstva mesta nás odprevádzala asi na polhodinovú vzdialenosť.

Len čo sme zašli za domy, opäť sme šli cez vrchy. V Schedsmoeli sme sa zdržali na obed, potom sme pokračovali cez Moe, Drogvald a Risebrobakken, kde sme za päť dukátov nahradili na našich vozoch dve zlomené kolesá novými. Večer sme prišli premočení od neprestajného dažďa do Edsvaldu, unavení z cestovania po nerovných cestách a úprimne sme sa tešili, že sme konečne našli miesto na nocľah.

19. júla sme sa nalodili aj s vozmi, aby sme sa previezli cez jazero Mioen, z oboch strán ohraničené nádhernými vrchmi. Po sedemhodinovej plavbe sme pristáli v Gaarsegarde. Odtiaľ bola cesta taká zlá, že ju možno porovnávať iba s tou pri Hamburgu. Opäť sa nám zlomilo niekoľko kolies a dokonca jedna os. Až o druhej v noci, keď sa už začala ohlášať ranná zora, došli sme do Gielumu, kde nám unaveným spánok prišiel veľmi vhod.

20. júla došli sme načas do Biörkumu a Fangeburgu. V Steene sme našli veľmi dobrý hostinec, na obed sme však mali iba nasolené ryby a kyslé mlieko, lebo bol práve pôstny deň a my sme z pôstnych jedál nič lepšie nedostali. Po obede šli sme cez vysoký vrch, z ktorého vrcholu sme mali nádherný výhľad do okolo ležiaceho kraja. Na jeho úpätí leží Freng, skoro neobývané mesto pri rieke Miös (Mjösa).

Pretože cesta bola dobrá a noc jasná, cestovali sme ďalej, až kým sme o druhej po polnoci neprišli do Lilehammeru (Lillenhammer), kde sme prenocovali a zostali na druhý deň až do poludnia. Potom sme šli po zlých cestách do Jefne alebo Refne, kde sme opäť prenocovali.

22. júla šli sme do Stavu, kde sme obedovali a zlomené koleso sme museli opäť nahradiť novým. Večer sme došli do Loesnesu, kde horská riava, ktorá je zjari veľmi prudká, strhla veľké skalisko a vytvorila si tak akúsi bránu; pri pohľade na ňu chytá človeka hrôza. Najvyššie hroty na dvoje rozdeleného skaliska spájali brvná tvoriace most, cez ktorý sme pokračovali vo svojej ceste so závratmi, ale bez nebezpečenstva.

Strašný bol prechod cez tento most ležiaci vysoko nad peniacim sa divým potokom, ale ešte väčšmi pre skalisko, čo z náprotivného brehu viselo ponad most a každým okamihom hrozilo, že sa zrúti.

Hneď, len čo sme prešli cez most, otvorilo sa prekrásne údolie, prostred ktorého leží Eldstadt, kde sme sa naobedovali t. j. zjedli prevarené mlieko a malé ryby chytené v rieke pred našimi očami a iba vo vode uvarené.

23. júla za skorého rána pokračovali sme v ceste. Cesty sú tu veľmi dobré, kraj naozaj rozkošný. Človek prechádza pomedzi zastavané vŕšky prekrásnymi údoliami, cez ktoré pretekajú krištáľovo priezračné rieky. Na vŕškoch stoja úhľadné domce roľníkov, obklopené úrodnými záhradami a požehnanými poliami. Jedni kosili vysokú trávu, iní práve začali žať obilie, ktoré sľubovalo veľké výnosy. Steblá boli vysoké a husté, plné klasy skláňali sa k zemi.

Domy roľníkov sú tu iba z dreva, ale s kamenným základom. Väčšina veľmi masívnych trámov, ktorých je tu neúrekom, je tak dobre pospájaná, že sotva badať medzi nimi medzeru. Z vnútornej strany napchávajú medzi trámy mach, a tým úplne zabraňujú prenikaniu nielen dažďa a snehu, ale aj vetra a zimy.

Majetní obyvatelia obkladajú vnútrajšok stien ešte hladko ohobľovanými doskami. Okná sú veľké a celé zasklené, pece z hrubého železa, ktoré je tu veľmi lacné. Nad otvoreným ohniskom v kuchyni visí kolmo železná žrď s poriadnymi hákmi, na ktorú vešajú nad oheň železné alebo medené kotlíky. Väčšina domov je starostlivo vybudovaná a veľmi čisto udržiavaná.

Iba málo z nich je prízemných; skoro každý má aspoň jedno poschodie. Strechy držia menšie spojené klady, na ktoré sú položené dosky. Dosky s priečnymi latkami sú popribíjané na trámy klincami, aby mohli odolávať prudkým severným vetrom, ktoré sú tu veľmi časté. Niektoré domy pokrýva iba stromová kôra, na ktorú kladú kusy trávnikov: tieto terasovité lúky nad domami, plné trávy a kvetov, poskytujú veľmi pekný pohľad.

Popri väčších obytných domoch, často s troma alebo štyrmi izbami a s rovnakým počtom komôr, občas vidieť viaceré menšie stavby, určené na ustajnenie koní, rožného dobytka, ošípaných a stodoly na obilie a seno. Zámožní roľníci, a tých, zdá sa, je tu veľmi veľa, majú iba železný a medený kuchynský riad, jedia na tanieroch z čínskeho porcelánu, ktorý sem privážajú námorníci, a ich lyžice a nádoby na pitie sú často zo striebra.

V Odene sme museli dlho čakať na kone a viezli sme sa potom po naozaj dobrej ceste do Karsegadenu, kde sme opäť obedovali mlieko a varené vajcia. Po obede šli sme ďalej po brehu Langenelwy, pozdĺž schodného radu vysokých vrchov, ktorých štíty pokrýval sneh. Pri Quame alebo Viigu sme prešli cez plytkú, ale širokú horskú rieku s obrovskými balvanmi, ktoré z blízkych vrchov strhol zúrivý prúd. Podvečer sme prišli do Breenu, kde sme prenocovali. Večerali sme iba jahody a ryby.

24. júla ráno sme museli opäť prejsť cez širokú rieku. Napoludnie bola priam neznesiteľná slnečná páľava, hoci končiare blízkych vrchov pokrýval sneh.

V Seele sme sa naobedovali, varenú sliepku s knedlíkmi. Popoludní sme šli po viacerých polorozpadnutých nebezpečných mostoch popri veľkom vrchu Tovrefil alebo Fogstuen. V Tovte sme nedostali na jedenie ani len chlieb a museli sme hladní ísť spať. Pretože celý kraj tu leží veľmi vysoko nad morom, vybalili sme tlakomery a namerali sme vo Fokstuene výšku ortute 24 cólov a 3 a pol čiarky [viedenská miera?]. Za týmto mestom videli sme teraz už aj údolie plné snehu a ľadu. Chrbát vrchu, na ktorý sme sa pozvoľna vyštverali, bol bez stromov, rástlo tam iba nízke krovie a mach, ktorý pokrýval všetky kamene.

Večer 25. júla zdvihla sa v zasnežených vrchoch po našej ľavici prudká búrka (metelica), vpravo sa ukázala dvojitá dúha a my sami sme putovali pokojne ďalej v horúcom slnku. V Gierkene sme prenocovali. 26. júla hneď spočiatku sme znova stúpali do kopca. Na končiari tohto vrchu stúpol tlakomer na 24 cólov a dve čiarky.

V Kongsvalde sme sa naobedovali. Biedna cesta plná jám, skál a nebezpečných miest iného druhu viedla do Drivstuenu, kde nás zrazu zahalila hustá hmla a zvlhol nám aj odev.

Dve osi a dve kolesá na našich kárach sa zlomili a aby sme sa nebodaj nezrútili do blízkej priepasti, museli sme väčšiu časť tejto ošklivej cesty ísť peši.

Z Drivstuenu, kde sme prenocovali, vycestovali sme 27. júla ráno o štvrtej hodine, našej zvyčajnej hodine odchodu, do Loe, kde sme znova našli rovinaté údolia a zhodnú kultúru pôdy s našou. Odtiaľ sme šli po dosť dobrej ceste do Biömdahlu a Stuenu, kde sme prenocovali. Večer bolo už tak zima, že sme si museli dať vo svojich izbách zakúriť.

28. júla napoludnie prišli sme do Sundsethu, potom do Biergageru a asi o 11. hodine večer do Hoffu. Tu sme chceli prenocovať v dome ležiacom osamotene, ale nik ho neotváral. Keď sme chvíľu niekoho hľadali, zjavila sa konečne, nebesá vedia odkiaľ, starenka, ktorá nám priniesla vodu a zakúrila do pece. O všetko ostatné, keď sme chceli, museli sme sa postarať sami.

Uvarili sme si teda makaróny, čo sme si priniesli, a pripravili sme si niekoľko šálok čaju. Potom sme si ľahli spať na naše jelenie kože a kabátmi sme sa poprikrývali.

29. júla sme prišli do Soknoesu, Bye a Leeru. Dnes sme natrafili po prvý raz na takzvanú drevenú cestu, t. j. na mladé kmene stromov bez konárov, hrubé v priemere asi štyri cóle, horizontálne navzájom poukladané, ktoré pokrývali rozbahnenú pôdu cesty ako most. Hoci nezvyčajne sťažujú cestovanie i chôdzu, sú vítané, lebo ináč by človek v ceste po bahnistom kraji vôbec nemohol pokračovať.

Večer sme došli do Melhusu, úhľadného mestečka v peknom údolí. Obilie na poliach tu bolo také bujné, ako to vídať iba v Maďarsku. Zastavili sme sa u miestneho kazateľa, ktorý nás priateľsky prijal.

Naša večera pozostávala ako takmer všade na našej ceste z mlieka, rýb, múčnych jedál a ovocia.

30. júla ešte v ranných hodinách sme prišli do Soelbergu a konečne napoludnie do Drontheimu (Trondheimu), pekného, nie práve veľkého mesta, ležiaceho tesne pri samom morskom pobreží a zôkol-vôkol obklopeného peknými vrchmi. Hneď sme navštívili pána Hagerupa, prefekta Fínskej marky, ako sa nazýva jeho územie, ktorej hlavným mestom je Drontheim.

Sľúbil, že s nami pocestuje a zaviedol nás k štátnemu radcovi Homemannovi, ktorý nás na druhý deň pozval na obed. Odtiaľ sme šli k zástupcovi biskupa, ktorému zverili starostlivosť o našu cestu, a napokon k prezidentovi; ten nám ponúkol na pozorovania mestskú vežu.

31. júla ráno nás navštívil istý vojak, ktorý nás prosil, aby sme preňho a asi pre sto katolíckych kamarátov slúžili svätú omšu a dali im prijímať.

Jeho prosbu sme splnili vo vedľajšej izbe, ktorú sme hneď s veľkou radosťou na to zariadili, lebo práve dnes sme oslavovali meno zakladateľa nášho rádu sv. Ignáca. Obedovali sme u štátneho radcu Homemanna, kde sme sa zoznámili s takmer celou drontheimskou šľachtou.

1. augusta dali sme priniesť na terasu veže mariánskeho kostola kvadrant a pripravili sme ho na chystané pozorovania.

3. augusta sme si prezreli viaceré lode, z ktorých jednu sme mali kúpiť pre svoju ďalšiu cestu. Tu sme po prvý raz uvideli soby — ťavy týchto severských krajín.

4. augusta sme navštívili miestnu katedrálu a slúžili v nej omšu. Je to zvyšok bývalého, veľmi veľkého chrámu v tvare kríža. Ešte vidieť zrúcaniny kláštora, ktorý sa k nemu pripájal.

7. augusta sme obedovali vo vidieckom sídle štátneho radcu Melmanna. Čerešne v jeho záhrade boli plné plodov. Po jedle sa pripíjalo na zdravie hostí podľa zvykov tohto kraja. Najprv pripil na zdravie všetkým prítomným pán domu a po ňom, primerane svojmu stavu, rad radom každý všetkým ostatným. Potom opäť vstal pán domu a pripil na zdravie najvýznamnejšieho hosťa, čo zasa opakovali ostatní.

V tom istom poriadku pripíjalo sa na zdravie druhého vzácneho hosťa a postupne všetkým ostatným, kým sa neuctil aj ten posledný. Že pri tom človek nevstával od stola triezvy, ľahko si možno domyslieť.

Rozprávali nám, že Nóri kedysi boli veľmi bojovní, a to najčastejšie práve pri stolovaní. Keď si sadali k stolu, každý zabodol svoj dlhý nôž do dlážky vedľa seba, aby ho v čase potreby hneď mal poruke. Ženy, ktoré prichádzali so svojimi mužmi k stolu, prinášali zároveň aj ich pohrebný odev, lebo veľmi často ho naozaj potrebovali. Často totiž dochádzalo iba tak zo zábavy k bitkám hostí ozbrojených nožmi, hoci pritom niektorý zostal na mieste ležať mŕtvy a potom ho bez ďalších okolkov pochovali.

8. augusta sme jedli u istého kupca, kde sme sa po jedení od hustého tabakového dymu hostí takmer udusili. Tu som sa stretol aj s istým druhom šalátu, čo chutí temer ako žerucha a, ako je známe, na lodiach sa používa proti skorbutu. Tu sme si prenajali aj loď, čo včera priplávala z Vardoehus (Vardö), na túto cestu bolo treba tridsaťštyri dní. Táto loď bola už sedemkrát vo Vardö a štrnásťkrát v Laponsku.

Popoludní sme si prezreli zbrojnicu, veľkú budovu, bývalý palác tu sídliaceho nórskeho kráľa. V ten deň sme sa zoznámili s pánom Borgrewingom, študentom a pomocníkom drontheimského biskupa. Kodanské ministerstvo ho poverilo sprevádzať nás do Vardö, aby tam, ako botanik, ktorý celý rok sa zúčastňoval ako poslucháč na Linného prednáškach vo Švédsku, zbieral byliny a najmä riasy, a popritom získal aj niektoré vedomosti z astronómie.

Jeho otec je úradník v baniach na meď v Reroes a tohto syna určil za pastora. Obedovali sme u obchodníka Friedlieba, kde sme po jedle popíjali „biskupa“, nápoj z pomarančov a červeného vína. Hneď po skončení obeda sme si opäť ako zvyčajne pripíjali na zdravie, no tentoraz z veľkých strieborných čiaš a v tomto ušľachtilom zamestnaní sme pokračovali až do polnoci.

Ťažko nám bolo oslobodiť sa od týchto nevyliečiteľných zvykov, lebo aj my sme si na ne zvykli a žiadalo sa nám ich napodobovať. Po tri dni trvajúci dážď spôsobil už takú zimu, že sme začali túžiť po teplej piecke.

13. augusta vrátil sa biskup zo svojej inšpekčnej cesty a na druhý deň sme ho navštívili. 16. augusta sme jedli uňho a u obchodníka Friedlieba sme si prezreli stany na našu cestu, ktoré sa nám však videli úzke. Večer nás zabával istý savoyarde, ktorý sem privandroval s malým organom a sprevádzal na ňom niekoľko tancujúcich opíc.

17. augusta nám biskup ukázal svoju zbierku rýb, vtákov, konchílií a morských rastlín a svoju naozaj znamenitú bibliotéku. V týchto dňoch Maximilián Hell si dal zhotoviť tunajším mechanikusom Berlínom niekoľko kovových paličiek, ktoré potrel magnetom a robil nimi pokusy na chorých; toto už neraz skúšal vo Viedni. Berlin sa od neho naučil tejto nanajvýš užitočnej manipulácii.

Pretože nás takmer denne hostili, 19. augusta sme napokon ochoreli, takže sme plánovanú cestu na druhý deň museli odsunúť. V nasledujúce dni sme sa rozlúčili so všetkými našimi známymi a nakúpili sme si ešte niekoľko drobností na cestu.

22. augusta napoludnie sme nastúpili na čln, aby sme sa zaviezli k našej lodi. Táto loď bola takzvaná jachta s dvadsiatimi šiestimi záťažami (záťaž má dvanásť ton, 228 viedenských funtov). Mala iba jednu plachtu, ktorá sa hore dala obracať na všetky strany a bola naložená proviantom na celý rok, s priestrannými kajutami, v každej stôl a tri postele.

Na loď nás išlo dvanásť, Maximilián Hell a ja, ďalej budúci správca Fínskej marky Hagerup a jeho sluha Ripps, ktorý zároveň zastával funkciu felčiara, potom študent Borgrewing, ktorého nám dal biskup, náš vlastný sluha Sebastian Kohl, lodný kuchár Kaspar Muller a päť lodníkov.

Napoludnie sme zdvihli kotvy a plavili sme sa za pekného počasia veselo odtiaľto. Večer sa zdvihol prudký vietor, preto sme o šiestej hodine priplávali do prístavu Leenszwig a tam sme zakotvili. 28. augusta o deviatej hodine sme sa opäť pustili na more a plavili sme sa popri zrúcaninách kláštora Rengs a Eisterroth.

Napoludnie sme zbadali veľkú veľrybu, ktorá vystrekovala nad seba vodné stĺpy ako fontány a zároveň to bola ozdoba hlavy. Prenasledoval ju istý druh žraloka, ktorého tu volajú skokanom a ktorý veľrybám vytrháva z tela niekedy aj celé kusy mäsa.

Popoludní, pretože bolo bezvetrie, zakotvili sme v prístave Foosen, ktorého brehy celkom pokrývajú morské lastúry. Náš obed pozostával z morských rýb, ktoré chytajú v tomto prístave, haringov, tresiek a iného druhu rýb s červeným, veľmi chutným mäsom. Večer sa hemžil celý záliv haringami, ktoré sem zahnala na ne poľujúca veľryba.

24. augusta chceli sme pri miernom vetre pokračovať v plavbe, ale po pol hodine sme sa museli vrátiť, lebo sa obrátil.

25. augusta prišli sme do pokojného prístavu Fiösholmu, obklopeného vysokými skalami. Večer sme sa plavili popri ostrove Tarben, v ktorého lesoch sa zdržiava množstvo zveri. Tu nás obkľúčilo päť veľrýb väčšieho druhu, ako sme zbadali z ich vodných prúdov, na ktoré práve poľovali takzvaní sekáči slaniny, čo sa pokúšajú priblížiť k hlavám týchto oblúd a usmrcujú ich potom oštepmi. Večer sme zakotvili v prístave Walholm, lebo vietor bol nepriaznivý.

26. augusta sme prišli do veľmi bezpečného prístavu Wallersundu, kde sme našli na brehu naozaj dobre zariadený hostinec. Kotvilo tu aj niekoľko iných lodí, čo prišli z Bergenu.

Pre protivietor a neprestajný dážď zostali sme tu až do 30. augusta a plavili sme sa potom popri Masöene, Schoröeri, Schelholme, Loveene, Linese a Thornese, pričom nás skoro stále sprevádzali tulene. V Stocksunde sme pristáli.

31. augusta ráno plavili sme sa ďalej asi hodinu veľmi úzkou skalnou úžinou. Napoludnie pofukoval priaznivý južný vietor. Za hodinu sme prešli osem míľ, ale večer sa prehnala búrka a padla taká hustá hmla, že sme pevninu vôbec nevideli. Pretože naša cesta viedla cez mnohé úskalia, aj naši lodníci mali starosti.

Predsa sme však šťastne prešli popri Vechtene a Newene do prístavu Kragoën, kde sme spustili kotvu. Len čo kotva dosadla, južný vietor sa náhle zmenil na veľmi prudký severný vietor a bezprostredne po ňom sa spustil dážď, ktorý trval celú noc.

1. septembra sme mohli zdvihnúť kotvy až večer, potom sme sa plavili popri Veresfiele a v Risveri sme už znova museli pristáť. Na tejto ceste sme videli množstvo malých ostrovov, ktoré tu volajú Oe (Nivy, Lúky). Pre mnohé pasce, t. j. výbežky zeme do mora, ktoré pokračujú aj pod vodou a pretože ich zväčša nevidieť, môžu byť pre loď veľmi nebezpečné a sťažujú prechod.

2. septembra sme sa plavili popri veľkom ostrove Letha a Mellstein do prístavu Lingver, kde sme prenocovali na pevnine.

3. a 4. septembra sme tu museli zostať. Muž, ktorého sme poslali hľadať ustrice, prišiel po hodine s dvesto kusmi a predal nám ich za pol zlatky.

5. septembra sme sa plavili popri obrovskej skale Torghatten s veľkým otvorom v prostriedku, cez ktorý vidieť oblohu. Opísal ju už Pontopidan a aj ju nakreslil. No čoskoro hmla a dážď nás okradli o výhľad na pobrežie. Večer, keď hmla trochu zredla, zbadali sme sedem vrchov ležiacich vedľa seba, známych pod menom Sedem sestier, a pristáli sme potom v prístave Hoffsholm (holm v tunajšej námorníckej reči sa nazýva každý malý, ale vysoký ostrov, takže ho nikdy nemôže zaliať more).

6. septembra pre protivietor sme ďaleko nedošli a prenocovali sme v malom prístave Donoën.

7. septembra za bezvetria a za dažďa sme prišli iba do Soëveru, kde sme si na pobreží kúpili jahňa a teliatko.

8. septembra sme sa v Punvalhe stretli s loďou, ktorá sa plavila späť do Drontheimu. Tu sme uvideli po prvý raz aj svietiace ryby.

9. septembra sme sa plavili cez veľký záliv Fögloe. Čoskoro nato nastalo úplné bezvetrie a štyri alebo päť lodí, čo nás tu stretli, nemohli sa pohnúť z miesta rovnako ako my. Večer sme sa konečne dostali do prístavu Arensee. Pretože prúd pre výšku pobrežia je tu taký silný, cestu popri pobreží pokladajú za veľmi nebezpečnú.

10. septembra museli sme zostať tu.

11. septembra sme sa preplavili popri veľkom ostrove Langoe. Vietor bol priaznivý a loď sa plavila veľmi rýchlo. Dážď nás prinútil zostať v kajute. O štvrtej hodine sme prišli do prístavu Stegen, na ostrove pod 68° šírky.

12. septembra sme navštívili hlavného sudcu Fínskej marky pána Rista. Tu sme uvideli po prvý raz atramentovú, čiže blackrybu. Večer sme šli s pánom Ristom na morský breh a v čase odlivu kráčali sme dobrú polhodinu po miestach, kde sa ešte pred niekoľkými hodinami hojdalo more.

13. septembra sme boli ešte tu. Navštívili sme blízke okolie a našli sme ešte nezrelý jačmeň a ovos, ale chystali sa ich žať, lebo nadchádzala zima. Večer sme videli jasnú polárnu žiaru.

Nepriaznivý vietor nás prinútil zostať tu až do 17. septembra a aj toho dňa, keď sme sa konečne rozhodli vyplávať na more, museli sme zápasiť s vetrom a iba horko-ťažko sme došli do blízkeho prístavu.

18. septembra nedarilo sa nám oveľa lepšie a rovnako až do 22. septembra, keď sme konečne prišli do Lodingeru a prenocovali sme v Kresholme. Bolo už chladno, voda cez noc v nepokrytých nádobách zamrzla a ráno napadal sneh.

23. septembra ráno sme sa plavili popri ostrove Duroen, kde je vraj veľmi veľa jeleňov. Prenocovali sme v jeho severnej časti.

24. septembra sme lavírovali po celý deň vo vetre fúkajúcom proti nám a napoludnie sme pristáli v Solbergu. Popoludní sa zdvihol mierny vietor a plavili sme sa s ním nielen do večera, ale aj cez celú noc, hoci námorníkom ustavičné obracanie plachty robilo ťažkosti, lebo sme šli popri dlhom horskom pásme a vietor menil každý okamih smer.

25. septembra sme prišli do Lenviigu. Z Duroenu až sem boli brehy po oboch stranách našej cesty pokryté peknými, hustými brezovými lesmi a za nimi sa dvíhali zasnežené končiare vrchov.

V blízkom okolí sme videli dediny a osamelé domce, ktorých obyvatelia sa živia rybolovom a chovom dobytka a nemusia sa mať zle, lebo nášmu ranhojičovi ponúkali za liečenie chorôb päťdesiat až sto toliarov.

Keď sme sa k jednej z týchto dedín priblížili, prišli nám oproti v člnoch, aby nám ponúkli svoje výrobky, zväčša zverinu alebo ryby, alebo aby od nás niečo kúpili. Dvom pekným mládencom, čo prišli so svojim otcom, sme darovali každému funt tabaku a fajku, z čoho mali veľkú radosť.

Starký nám rozprával, že na ostrove iba pred niekoľkými dňami usmrtil medveď dvoch lovcov. Popoludní sme prišli k ostrovu Stromoe alebo Tromee, pri ktorého strmých brehoch je veľa vodných vírov. Pristáli sme oproti nemu v prístave malého ostrova Valloe.

26. septembra už o piatej hodine sme sa plavili ďalej. Našu cestu z obidvoch strán obklopovali vysoké vrchy spôsobujúce krútňavy a víry, ktoré pri vetre sú veľmi nebezpečné, takže rok čo rok mnoho rybárskych člnov najmä v čase odlivu, keď je nebezpečenstvo najväčšie, stiahne aj s posádkou na dno. Asi o ôsmej hodine sme pristáli v Stromoe, kde náš študent mal príbuzných a chcel ich navštíviť. Večer sme pristáli v úbohom prístave Manersunde.

Pretože nás 24. septembra ráno zdržal nepriaznivý vietor, opäť sme vystúpili na breh. Miestny pastor nás pozval k stolu a predložil nám okrem iného sobie mäso, ktoré sme tu jedli po prvý raz. Celý ostrov obývajú rybári, ktorí chytajú ryby pri brehu iba harpúnami, lebo je ich tu mimoriadne veľa.

Väčšinu obyvateľstva tvoria Fíni; sú malého vzrastu, so živými tvárami, s dlhými vlasmi a v odeve podobnom odevu uhorských sedliakov. Malé deti zakrúcajú do kožušín a stromovej kôry a vo zvláštnom obale sa podľa všetkého cítia veľmi dobre. Zámožnejší nosia kožené opasky, z ktorých visia všakovaké ozdoby: nože, rozličné krúžky a podobne, rozvešané dookola.

29. septembra snežilo, takže naša paluba bola pokrytá snehom do výšky jednej stopy.

30. septembra sme sa konečne opäť vydali na cestu a popri Sakervoe a predhorí Andsnes, kde sa zjavovali už vyššie vrchy, prišli sme do prístavu Hesvig, kde sme našli zakotvenú ruskú loď.

1. októbra vošli sme do morskej úžiny pri Soroe. Vietor bol prudký, obloha veľmi zamračená a hmla taká hustá, že sme nemohli rozoznať najbližšie predmety. Preto si lodníci vzali na pomoc magnetickú ihlu, ktorú tu používajú iba v čase núdze. Husto padajúci sneh zvlhčil na palube všetko. Asi o dve hodiny sme vplávali do prístavu Hamerfest (Hammerfest), kde nás pozdravili troma výstrelmi z dela. Aj tu sme opäť stretli ruskú loď.

2. októbra hneď zrána sme sa plavili ďalej, keď sme ešte predtým kúpili za tri imperiály kravu. Pred ostrovom Rosloe (Rolfsö) sme museli pre prudký vietor stiahnuť plachtu. Tu sme zbadali po prvý raz, akú silu má prúd:

niekoľko hodín nás s najväčšou prudkosťou pohadzovalo hore-dolu na všetky strany, takže nik na lodi nemohol pevne stáť, všetko náradie popadalo a gúľalo sa sem a tam.

Keď nás tak hádzalo až po Masoe (Maasö), ukázalo sa zrazu slnko. Popoludní sme prišli do prístavu Hawsund. Na brehu stála iba biedna chalupa so siedmimi obyvateľmi. V noci sme nespali, lebo vlny neprestajne pohadzovali našou loďou sem a tam, hoci bola zakotvená, často ju hnali ku skalám a potom ju s najväčšou prudkosťou vrhali späť.

3. októbra sme vyrazili včasráno, plavili sme sa za najškaredšieho počasia medzi vysokými vrchmi do Maglosundu a večer sme pristáli v prístave Kellwig (Kjelvig), kde nás opäť pozdravili výstrelmi z dela a my sme odpovedali. Tu sme obedovali na brehu u kazateľa Groena, ktorý bol predtým šesť rokov pastorom vo Vardö a teraz tu žil už siedmy rok so ženou a s piatimi dcérami. Aj fínskeho misionára Haadeho sme tu stretli.

5. a 6. októbra sme tu kotvili. Navštívili sme viaceré domy Fínov, ktoré všetky boli veľmi biedne. Ostrov Kellwig obýva asi dvadsať rodín. Ich kuželovito stavané chalúpky majú hore otvor, ktorý býva zriedkavo zakrytý. V lete bývajú na blízkych vrchoch, v zime zostupujú dolu do údolí. Pri svojich cestách riadia sa hviezdami ako námorníci.

Ich bohatstvo tvoria soby. Chudobnejší obyvatelia majú päťdesiat, najbohatší štyristo až päťsto takýchto zvierat. Keď sa narodí chlapec, rodičia ho obdarúvajú párom sobov, ktoré sa potom ďalej rozmnožujú a tvoria základ jeho budúceho bohatstva.

Ako daňový poplatok platí muž dve až šestnásť mariek. Skoro všetci sú dobrí lovci najmä medveďov a vlkov. Takmer všetci sa obrátili na kresťanskú vieru. Ktorí bývajú bližšie pri mori, majú kamenné domy podobné peciam našich pekárov a žijú zväčša z morských rýb, ktoré predávajú kupcom, čo sem zavítajú.

7. októbra museli sme prekonať nebezpečnú cestu, totiž prejsť cez dva fjordy a pritom stále sa držať mora, lebo začal sa ohlášať aj tamojší silný prúd. Ale vietor a obloha boli nám veľmi priaznivé a dúfali sme, že už večer prídeme do Vardö. Dopadlo to však ináč a museli sme pre náhle bezvetrie prenocovať a zostať plné dva dni v Schmeroe, v prístave, popri ktorom sme už prešli a do ktorého sme sa teraz museli vrátiť.

10. októbra, na sviatok sv. jezuitu Františka Borgiasa, o šiestej hodine ráno za mierneho juhozápadného vetra zdvihli sme kotvy. O tretej hodine popoludní došli sme do prístavu Makkar. O siedmej hodine za prudkého vetra prišli sme do prístavu Havningsberg, kde sme spustili tri kotvy, aby sme tu mohli prenocovať. Celú noc sme zápasili s búrkou, ktorá sa prihnala z pevniny a bola by nás zahnala na more, keby nás nebola držala najmenšia kotva, lebo ostatné dve boli nanič.

Ráno 11. októbra námorníci sa obávali, že sa pretrhne aj lano malej kotvy, a preto ju vytiahli, hoci búrka ešte poriadne zúrila. Len čo sa kotva uvoľnila, hnalo nás nesmiernou rýchlosťou do obrovských vĺn, ktoré pred nami vytvárala búrka.

Veľká vlna sa prevalila cez palubu a morská voda vnikla aj do kajuty a zmáčala všetky predmety, ktoré viseli na stene. Čoho sme sa spočiatku obávali, že nás to zaženie na more, stalo sa naším šťastím, lebo keby sme boli zostali v blízkosti skalnatého brehu, naša loď by sa bola iste rozbila a nás všetkých by bolo pochovalo more.

V strachu a úzkosti sme klesali na mysli, ale lodníci boli tým veselší, čím viac okolo nás more vystrájalo. O desiatej hodine konečne búrka trochu poľavila a čoskoro nato zbadali sme pred nami cieľ našej cesty ostrov Vardö.

Keď sme zakotvili pri jeho brehu, hneď sme poslali nášho študenta, aby oznámil farárovi a veliteľovi ostrova náš príchod. Veliteľ hneď prišiel k nám, vystúpil na loď a pozdravil nás veľmi srdečne. Naobedovali sme sa ešte na palube, potom sme sa presťahovali do richtárovho domu a prikázali sme, aby nám pripravili naše postele.

Na druhé ráno, 12. októbra, keď sme najprv odslúžili vo vedľajšej izbe omšu, prišli k nám na návštevu veliteľ, poručík a miestny felčiar, ktorému sa však ani raz nepodarilo uplatniť sa. V spoločnosti týchto pánov vybrali sme miesto pre dočasné observatórium. Juhozápadný vietor, ktorý burácal od včerajška, nedovolil nám navštíviť veliteľa, preto sme jedli doma.

13. októbra ráno sme slúžili ako vždy omšu, a potom prišlo päť robotníkov, aby pripravilo trámy na observatórium. Dozorcu nad nimi a staviteľa nám priateľsky navrhol veliteľ. Každý pracovník dostal denne šesť stüverov (asi dvanásť rakúskych grajciarov), dozorca dvojnásobok. Obedovali sme u farára, kde bol aj veliteľ. Jedlo pozostávalo z pečeného jahňaťa, knedlíkov, snehových gúľ (kyprého múčnika) a červeného vína.

Veliteľ sa sťažoval na úpadok rybárstva na pobreží pre nedostatok ľudí, z ktorých mnohých zahubil najmä skorbut. V uplynulom roku postihla zlá nákaza (mor) aj soby.

Farárov príbytok je veľmi skromný a pozostáva iba z dvoch izieb. A na biskupov príkaz mal ešte aj nás prijať pod svoju strechu. Ešte dnes rozoslali ľudí po ostrove, aby zhromažďovali kamenie a mach na novú hvezdáreň.

14. októbra, keď sychravý vietor konečne poľavil, priniesli naše veci z lode na pevninu a hneď sme postavili nyburský [niebuhrský] kvadrant. Obedovali sme v malej pevnosti u veliteľa, kde sme sa dohodli vyslať našu loď s niekoľkými mužmi k blízkej pevnine, aby tam zaobstarali lepšie stavebné drevo.

Nasledujúcu noc nám nedali spať myši, pobehovali vo väčšom množstve po izbe a všetko ohlodávali. Tieto zvieratká, ktoré tu predtým vôbec nepoznali, dostali sa sem pred niekoľkými rokmi na ruskej lodi s múkou a od tých čias sa tu veľmi rozmnožili.

Obyvatelia ostrova Vardö dostali preto rozkaz priniesť sem z veľkých varangerských fjordov, ležiacich južne od ostrova, mačky. Dnes sme navštívili kapitána Sihola, ktorý býva rovnako skromne ako farár a poručík. Poručíkova žena je Hamburčanka a rozpráva po nemecky. Navštívili sme aj miestneho kupca. Obloha bola plná snehových mrakov a na zemi do výšky stopy ležal sneh. Večer sme pripevnili na hladinu mora tlakomer.

18. októbra sme postavili naše kodanské kyvadlové hodiny.

19. októbra sme namerali zhodné slnečné výšky a večer sme šli na poľovačku, na ktorej sme zastrelili dva snehobiele vtáky (čajky?).

20. októbra obzreli sme si s veliteľom takzvanú zbrojnicu, kde uschovávali štyristo starých pušiek. Pušného prachu tu majú nadbytok. Nad bránou je brvno, na ktorom sú vyrezané tieto slová: „Roku 1599 bol v tomto dome dňa 29. mája Christian IV., kráľ dánsky a nórsky.“ Sám kráľ napísal kriedou na trám tieto slová a potom ich iná ruka vyryla.

22. októbra vyznačovali sme poludníkové čiary.

24. októbra sa rozbil náš najlepší teplomer.

25. októbra sme merali výšky rovnako položených miest; meranie však pre nepriaznivé počasie bolo veľmi nespoľahlivé.

26. októbra sa dosiaľ zväčša zamračené počasie zhoršilo v dôsledku búrky a padania snehu.

27. októbra bola ešte prudšia búrka. More hnalo vlny vo výške vrchov a naša loď, ktorá tu ešte kotvila, bola by takmer stroskotala. Pretože vietor vnikal oknami, dvermi a škárami aj do našej izby, veľmi sme trpeli zimou. Dnes ráno ukazoval teplomer v našej izbe + 1° Réaumura a v našej takzvanej pivnici zamrzla voda a praskla fľaša.

Preto ešte dnes sme dali preniesť naše víno do lepšej pivnice. Večer sme spozorovali, že kapitán ostrova žije s veliteľom a farárom v nepriateľstve, čo bolo pre nás veľmi smutné, lebo tento zlý vzťah skôr či neskôr bude mať aj pre nás zlé následky.

28. októbra, keď búrka ešte vždy zúrila, odovzdal Maximilián Hell veliteľovi ostrova formálnu písomnú žiadosť o podporu pri stavbe našej hvezdárne a na uskutočnenie pozorovaní v nej. Pretože sme kapitánovi aj farárovi, obom zároveň poslali veľkú fľašu vína, prijali našu žiadosť veľmi priaznivo.

31. októbra sme kúpili tri dobré kožušiny, z ktorých jednu sme darovali veliteľovi.

1. novembra sme mali dojem, že sa konečne vyjasní. Na poobedňajšej prechádzke sme stretli veliteľa s farárom, ktorí nás podľa tunajších zvykov pozvali na takzvanú večeru, t. j. na kávu a čaj. Tu sme sa dohovorili, že našu loď predáme a na spiatočnú cestu dáme si dopraviť sem z Drontheimu inú. Dnes došla aj pozemná pošta s listárom, ktorý chodieva pešo až sem z Talvigu alebo Altonu.

Na ochranu má iba poľovnícku pušku. Vysoký sneh ho často núti stráviť noc pod holým nebom. Miestami sa však vezie na saniach ťahaných sobmi. Priniesol listy z Kodane, ktoré tam napísali veliteľovi ešte koncom júna. Listy boli od vojenského dvorného radcu a prikazovali veliteľovi pomáhať nám všemožne vo všetkom, o čo požiadame, aby sme sa na nič nemohli sťažovať. Ak sa nám doterajší byt nepáči, má nám odstúpiť svoj.

2. novembra sme dosiahli nápravu, že nám lodný kuchár každý deň ráno musel predložiť jedálny lístok, lebo sme už nemohli zniesť jeho nemastné, nechutné nórske jedlá.

4. novembra sme dostali tri živé soby, z ktorých jedného sme poslali veliteľovi a jedného farárovi. Tento a druhý deň sme strávili písaním listov, ktoré 11. novembra mala vziať odchádzajúca pozemná pošta.

10. novembra vytiahli lodníci našu loď na pevninu a až teraz uvideli, koľko za nášho pobytu na nej od neprestajných búrok cestou utrpela. 12. novembra prišiel k nám veliteľ a radil nám neobjednávať novú loď z Drontheimu, ale terajšiu dať iba opraviť. Pretože nám predtým radil opak a aj lodníkov, ktorých opisoval ako neschopných a nebezpečných ľudí, teraz vynášal ako veľmi schopných a spoľahlivých, nič nedosiahol.

My sme zostali pri svojom pôvodnom rozhodnutí a on preto namrzený odišiel. Pravdepodobne listy z Kodane ho takto rozladili. Nové zmýšľanie veliteľa sa čoskoro prejavilo aj u ostatných úradníkov.

16. novembra, keď pozemná pošta odchádzala, musel sa Maximilián Hell sťažovať u veliteľa na nedbanlivosť robotníkov pri stavbe observatória.

Prišli až o pol desiatej predpoludním, o jedenástej si šli zajesť a znova sa ukázali až pred druhou hodinou. Potom pracovali do pol štvrtej, keď ich súmrak prinútil ísť domov. Veliteľ teraz nariadil dodržiavať riadne pracovné hodiny a stavba opäť sľubne pokračovala.

18. novembra vyplávali traja vojaci s jedným sedliakom v kapitánovom člne chytať ryby. Čoskoro po ich odchode zdvihol sa prudký východný vietor, ktorý trval celý deň. Všetci sa vzdali nádeje, že ich ešte uvidia. Dnes sme museli nechať horieť sviečky až do jedenástej hodiny, aby sme v izbe mohli vidieť, lebo obloha bola veľmi zamračená.

19. novembra sa počasie zlepšilo a okolo poludnia sme pozorovali Slnko, ktoré sa pre refrakciu objavilo nad horizontom, i keď podľa výpočtu jeho stredobod mal byť na horizonte.

Večer sa vrátili spomínaní štyria rybári šťastne domov, hoci nik už s tým nerátal.

20. novembra v noci zdvihla sa opäť taká silná búrka, že sme sa báli, či nestrhne celý náš domček. Rozbila však na kúsky iba niekoľko okeníc a niesla ich ďaleko so sebou. Večer bola pekná polárna žiara.

21. novembra búrka poľavila, ale hmla a sneh prekazili akýkoľvek výhľad. Náš sluha zastrelil dnes niekoľko vtákov, ktoré tu volajú Aca grile.

22. novembra dokončili strechu observatória.

25. novembra sme zastrelili niekoľko kačíc. Do pevnosti priniesli zločinca, ktorý zomrel vo väznici, a tu ho pitval felčiar.

V nedeľu 27. novembra kázal v kostole náš študent a získal si všeobecnú pochvalu. Obedovali sme pri svetle sviečok. Raskonitz, žijúci vo vyhnanstve, ktorý s nami obedoval, nám rozprával, že Fíni vo vrchoch vo vnútri krajiny, sú zámožnejší a pohostinnejší ako tí na brehu, bývajú naozaj v pohodlných a pekných domoch, majú šálky a taniere z porcelánu i strieborné lyžice.

Tento Raskonitz bol údajne faktorom grófa Moltkeho v obchodných veciach a pre lyžicu, ktorú odcudzil z kráľovského riadu, poslali ho sem do vyhnanstva. Večer bol u farára bál, na ktorom sa zámožní obyvatelia ostrova zabávali až do druhej hodiny po polnoci.

29. novembra bola po celú noc snehová metelica. Jeden vojak z posádky musel dnes za trest bežať cez takzvanú uličku, k čomu priniesli zo vzdialenosti mnohých míľ prúty.

1. decembra sme šli na lov čajok, lebo tieto vtáky videlo niekoľko ľudí. Farár zostal doma pripravovať si kázeň, lebo žiarlil na úspech, ktorý mal náš študent. S veliteľom uzavreli dohodu, že všetci takzvaní zámožní obyvatelia ostrova môžu v zime usporadúvať týždenne bál. Konal sa vo veliteľovom dome a za povolenie každý usporiadateľ platil týždenne dvanásť stűverov.

Dnes snežilo tak výdatne, že okná veliteľovho domu zasypal sneh. Na niektorých miestach siahal sneh až po vrchol strechy. Obyvatelia ostrova nemohli ráno vyjsť z domu prv, kým im viacerí vojaci neuvoľnili brány a v snehu neprekopali cestičku. Ani v pevnosti to nebolo lepšie, ale tu to bolo pohodlnejšie a prechádzalo sa po jej nižších múroch.

5. decembra videli sme veľkú, sýto červenú polárnu žiaru.

7. decembra sme si kúpili drevo na kúrenie, ktoré sem dovážajú z Hafningsbergu.

10. decembra sa počet robotníkov zmenšil, lebo hvezdáreň bola skoro hotová.

13. decembra sme dostali od veliteľa štvrťku teľaťa a za to sme mu poslali niekoľko funtov čokolády.

14. decembra bolo observatórium hotové.

17. decembra sme v ňom postavili kyvadlové hodiny. Toho dňa prišlo aj rýchle posolstvo od predstaveného v Talwigu, ktorý nám listom oznamoval, že na štátne trovy môžeme k nemu posielať posla tak často, ako to potrebujeme.

19. decembra postavili v observatóriu piecku, aby sa dalo oddelenie, v ktorom chcel bývať študent, vykurovať.

20. decembra vykopali polomŕtveho soba, ktorý sa, keď prišla väčšia zima, zahrabal do snehu, aby sa udržal nažive.

22. decembra sme dostali od farára do daru čerstvo zabitého soba a niekoľko vtákov. Jeden sedliak nám predal dvanásť takýchto vtákov za štrnásť stűverov. V ten deň sme pripravili ďalekohľady na pozorovanie blížiaceho sa zatmenia Mesiaca.

23. decembra prišlo k nám veľa ľudí, aby mohli pozorovať toto úplné zatmenie. Ale obloha bola taká zamračená, že Mesiac vôbec nebolo vidieť. Farár si o tom dovolil niekoľko nemiestnych uštipačných poznámok, ktoré odhalili iba jeho nevedomosť a ktoré boli dôsledkom viacerých spomínaných represálií.

24. decembra bola u veliteľa veľká hostina.

25. decembra, na vianočné sviatky, po bohoslužbách nás navštívili všetci predstavitelia ostrova, ktorých sme pohostili čokoládou.

26. decembra bola u nás veľká hostina.

7. januára 1769 prišla zvyčajná pošta, ktorá nám priniesla listy a Hamburger Zeitung (Hamburské noviny). Pán Scheller z Drontheimu nám poslal po postiliónovi päť malých, ale veľmi pekných hermelínových kožušín.

11. januára sme namerali zhodné výšky Slnka. Nasledujúce dni bolo opäť zamračené.

21. januára sme opäť videli Slnko nad horizontom, hoci v skutočnosti bolo pod ním.

24. januára sme museli čakať u kupca Patheho. Jeho žene a farárovi sme dali po dukáte a obaja neboli spokojní.

26. januára sme kúpili dvesto vtákov, ktoré došli z Vaezoe (Vadsö?) a niekoľko údených sobích jazykov.

1. februára došlo sem z Havningsbergu niekoľko veľmi zúbožených sedliakov. Prudký vietor špliechal morskú vodu do ich člna, kde takmer okamžite zamŕzala a čln sa takmer potopil. Pretože už tri týždne nemali chlieb, prišli sem, aby si nejaký vyžobrali.

2. februára večer sme videli veľkú polárnu žiaru, ktorej lúče boli veľmi pohyblivé a tvarom i farbou premenlivé. Jej veľmi jasný oblúk, ktorý prechádzal zo západu na východ, bol s aequatorom skoro paralelný.

8. februára obloha na severe bola jasná. Pozorovali sme až do štvrtej hodiny ráno. Na južnej strane prudký vietor prekazil všetky pozorovania. To isté sa opakovalo na druhý deň.

Potom bolo zamračené až do 15. februára. 16. februára sme mohli pozorovať bezmála celú noc.

17. februára pri prechádzke po pobreží sme zazreli veľrybu a viaceré tulene, ktoré priplávali veľmi blízko k brehu.

20. februára sme pozorovali celú noc. Cez ďaleko rozšírenú polárnu žiaru sa trblietali hviezdy.

V nedeľu 26. februára namiesto zvyčajnej kázne predčítali niekoľko strán z Kűsterovej Postilly. Večer pozorovania.

27. februára mali začať s chytaním rýb. Slávnostne vyobliekaní rybári vyšli na more na svojich člnoch, ale čoskoro ich nepriaznivý vietor prinútil vrátiť sa.

1. marca sme obedovali u veliteľa, ktorý nám veľa rozprával o zvyčajnom cestovaní v Holandsku. Po kanáloch sa cestuje zväčša v člnoch ťahaných koňmi. V zime však, keď kanály zamrznú, pripevňujú na dno lode dve železné koľajnice ako na sane a cestuje sa za priaznivého vetra s napätými plachtami tak rýchlo, že na palube nemožno zostať, lebo by sa človek od tej rýchlosti zadusil.

2. marca povstal väčší krik v súvislosti s rybárskymi sieťami, ktoré nášmu kupcovi ktosi ukradol. Nakoniec časť našli u farárovho sluhu a zvyšok bol zakopaný v hlbokom snehu.

4. marca sme pozorovali do druhej hodiny po polnoci.

5. marca sme si urobili výlet na laponských saniach ťahaných sobom. Išli sme veľmi rýchlo a viac ráz nás z nich vyhodilo.

10. marca prišla dlho očakávaná loď s palivovým drevom pre nás. Lodníkovi sa zlomilo omrznuté kormidlo a to oddialilo príchod.

11. marca nás prišli navštíviť niekoľkí cestujúci obchodníci, z ktorých jeden bol v Grónsku. Veľmi ich zaujali astronomické prístroje a elektrizujúci stroj.

14. marca bol jeden z najjasnejších dní, aký sme už dlho nemali: pozorovali sme od šiestej hodiny večer do šiestej hodiny ráno.

Aj 18. marca bolo veľmi jasno a pri peknej polárnej žiare nám aj tento deň umožnil mnohé pozorovania.

22. marca prišla pošta a priniesla nám listy z Viedne a z Ríma.

Zelený štvrtok (23. marca) svätili aj tu.

Na Veľkonočnú nedeľu 26. marca bolo pekne a jasno. V noci sa zdvihla silná búrka.

1. apríla sme zastrelili dva veľké tulene (Phocas). Samička bola vyše šesť stôp dlhá. Felčiar pitval srdce a oči, mäso a masť rýchlo rozkúpili obyvatelia. Kože sme vypchali slamou. Aj 4. marca sme zastrelili také, ale oveľa menšie zviera.

7. apríla nám priniesli prvú, práve chytenú pinku a niekoľko morčiat, poslov blížiacej sa jari.

9. apríla celý deň veľmi silne snežilo.

15. apríla prišiel z Altonu posol a oznámil nám, že v máji príde sem vyšší úradník. Priniesol nám hermelínové kožušiny a niekoľko fliaš vína.

18. apríla bol veľmi jasný deň. Namerali sme zhodné výšky a absolvovali sme mnohé iné pozorovania. Aj v dvoch nasledujúcich dňoch sme namerali zhodné výšky Slnka.

21. apríla bol deň smútku na pamiatku obliehania Kodane Švédmi. Z tohto dôvodu bola pred obedom a po obede v kostole kázeň.

23. apríla sme opäť namerali zhodné výšky a robili mnohé pozorovania, a to isté aj 24. apríla. V ten deň mali rybári veľmi šťastný lov a prišli domov na člnoch plných rýb.

28. apríl, výročný deň nášho odchodu z Viedne, bol by sa stal pre Maximiliána Hella takmer dňom smrti. Jeden z mladých kupcov vystrelil v blízkosti nášho domu neopatrne zo svojej pušky a viaceré broky, ktorými ju nabil, prešli oknom, pri ktorom sedel Maximilián Hell, a rozbili okenné tabule.

29. apríla prišiel z Drontheimu rýchly posol, ktorý odišiel z Kodane 4. marca. Ináč prichádza sem pošta z Kodane len raz za rok. Na cestu z Drontheimu až sem takýto posol zvyčajne potrebuje tri a pol mesiaca. Priniesol nám aj listy od Horrebowa z Kodane, od Pilgrama z Viedne a od predstaveného z Drontheimu. Na druhý deň odišiel späť s našimi odpoveďami.

1. mája napadlo veľa snehu. Dnes sme uzavreli zmluvu na opravu našej lode do začiatku júna, za čo sme mali zaplatiť päťadvadsať toliarov.

5. mája prišli opäť listy od biskupa z Drontheimu, od predstaveného základiny a od Hagerupa. Posledný nám oznamoval, že Kráľovská akadémia v Kodani jednohlasne zvolila Maximiliána Hella za svojho člena.

8. mája priplávali viaceré malé lode, hľadajúce ochranu pred prudkým vetrom.

10. mája sme zamerali základný bod na meranie celého ostrova.

12. mája priplávala nórska plachetnica so správou, že 23. apríla prišli na Severný mys anglickí pozorovatelia a jeden z týchto astronómov vystúpil v Hammerfeste na pevninu.

14. mája sme počuli, že pozorovateľ, ktorého poslali z Ruska, pred niekoľkými týždňami v Kildine zomrel.

15. mája sa začali merania uhlov zemských objektov ostrova Vardö. Na to sme použili veľký stan a pod ním sme nakreslili poludníkovú čiaru, aby sme mohli pozorovať odchýlenie a vychýlenie magnetickej ihly. V tento deň o polnoci videli sme na severnom horizonte Slnko.

19. mája za veľkej zimy sme pokračovali v meraniach uhlov. Večer sme pre veľmi prudký vietor museli strhnúť stan.

25. mája v noci bola strašná víchrica.

27. mája sme namerali poludníkové výšky Slnka. Večer sme pokračovali v meraní uhlov. Za jasného dňa sme videli veľmi peknú polárnu žiaru, kým Slnko na severozápade zakrývali husté mraky. Lúče polárnej žiary boli nezvyčajne dlhé, početné a veľmi pestro sfarbené. Najdlhšie sa rozprestierali až nad zenitom a boli veľmi pohyblivé, rýchlo sa skracovali a opäť predlžovali. Väčšia časť ostrova je už teraz celkom bez snehu, ale pevnina na juhozápade je ním ešte celá pokrytá.

30. mája sme pokračovali v meraniach uhlov a pozorovali sme polohu magnetickej ihly.

1. júna skončili opravu našej lode.

2. júna sme pripravili všetko na veľké pozorovanie, ktoré sme chceli uskutočniť na druhý deň, ak nám nebesá budú priaznivo naklonené.

V sobotu 3. júna 1769 nadišiel deň, pre ktorý sme podstúpili celú veľkú cestu. Hoci včera večer bola celá obloha zatiahnutá, ráno sa mraky natoľko rozdelili, že o tretej hodine bolo opäť zreteľne vidieť Slnko. Potom sa však znova zamračilo. O štvrtej hodine, keď sme odslúžili sv. omšu, bola obloha opäť čistá a jasná. Hneď sme odmerali polohu Slnka. Potom sa zjavili belavé mraky v celých pohyblivých pásoch, pripomínajúc polárnu žiaru.

Vietor bol spočiatku severný a neskôr sa zmenil na západný. Na našom poludníku (gnomone) sme zaznamenali kulmináciu Slnka. Popoludní sme dostali aj druhú polovicu zhodných výšok Slnka. Po skončení ich merania, t. j. o tretej hodine, celá obloha sa zatiahla tmavými mrakmi. Horizont na severe a juhu bol však ešte dosť jasný.

Od juhozápadu sa zdvihol vietor a čoskoro nato sa objavili aj mraky, takže náš študent Borgrewing nemohol sa ďalej zaúčať do pozorovania Slnka. Asi o šiestej hodine Slnko opäť na chvíľu vyzrelo cez mraky a študenta sme opäť zaúčali do pozorovania (observare instructus est). Zamračené bolo do ôsmej. [To uspue ad 8am je prečiarknuté a v tom istom riadku ďalej dopísané: post 9am, teda pravdepodobne.]

Po deviatej hodine zamerali sme na Slnko, ktoré zavše prekuklo cez mraky, tri ďalekohľady. Konečne sa nám podarilo pozorovať s božou žičlivosťou Slnko na takom mieste, kde došlo k vnútornému i vonkajšiemu dotyku [Venuše so Slnkom].

Náš lodník dal hneď vypáliť zo svojich deviatich ľahkých diel a na znak radosti vztýčiť vlajku. Jeho príklad nasledoval aj veliteľ ostrova, ktorý dal vyvesiť nad pevnosťou svoju zástavu. Hostia, ktorých sme vpustili do observatória, aby sme im ukázali dotyk Venuše a Slnka, videli ho sotva päť minút, lebo hneď nato zakryli Slnko čierne mraky.

Za plných šesť hodín nedala sa vystihnúť jedna jediná vhodná pozícia; neuveriteľné, ale predsa pravdivé!

S napätým očakávaním hľadeli sme v ústrety východu Slnka, ale pretože obloha tam, kde malo vystúpiť Slnko, bola ustavične zamračená, nemali sme nijakú nádej. Asi o tretej hodine ráno zdvihol sa silný juhovýchodný vietor a odohnal mraky zakrývajúce Slnko, takže sa vnútorný a vonkajší dotyk Venuše dal dobre pozorovať. Teraz dal zasa kupec šesť ráz vypáliť zo svojich troch malých kanónov.

Všetci obyvatelia vo Vardö sa tomu radovali. Modlili sme sa s veľkým oduševnením Te Deum laudamus a dožičili sme si potom trocha oddychu. Na tlakomer a magnetickú strelku myslieť nemali sme ani čas ani chuť.

4. júna, za jasnej oblohy namerali sme zhodné výšky Slnka. Dnešné zatmenie Slnka sa malo začať asi o desiatej hodine kodanského času. Začiatok pozoroval Maximilián Hell sám a koniec sme pozorovali obaja. Podarilo sa nám aj poludňajšie pozorovanie a po ňom zhodné výšky.

Keď som však zaznamenal poslednú výšku, celé ovzdušie sa zrazu naplnilo hustou hmlou, ktorá padala na zem ako rosa alebo jemný dážď, a potom sa rozšírila rovnomerne po celej oblohe. Spôsobila tmu, o ktorej som nevedel, ako dlho potrvá. Zle by bolo, keby to tak bolo bývalo včera.

5. júna sme napísali listy do Kodane a Viedne.

6. júna odišiel posol s našimi listami. Obed sme dávali my. Odzneli mnohé zdravice na mocnárov, ministrov, tunajších vládcov a pritom sa strieľalo z diel. Večer prišiel aj dlho očakávaný predstavený z Drontheimu. Povedal nám, že anglickí astronómovia v susedstve tiež asi videli prechod Venuše.

Okolo 13. júna bolo opäť veľmi zlé počasie. Snežilo takmer neprestajne a teplomer bol dlho; na bode mrazu.

14. júna prišli k lodi z Koly (asi päťadvadsať nemeckých míľ juhovýchodne od Vardö) Rusi, ktorí nám rozprávali, že v čase pozorovania v Kole obloha bola zatiahnutá a že astronóm už odcestoval loďou, ktorá mala vziať na morskom pobreží aj iných pozorovateľov.

23. júna mimoriadny posol z Viedne priniesol listy, z ktorých som sa na veľkú radosť dozvedel, že cisár Jozef II. išiel do Ríma. Vivat!

27. júna nás lodník upozornil, že fúka priaznivý vietor. Bol to juhovýchodný vietor. — Po odslúžení omše dali sme si priniesť batožinu na palubu lode, ktorá kotvila v zálive.

Veliteľ ostrova nám poslal na prezretie nápis (v nemčine a nórčine), čo chcel dať vyryť na pyramídu, ktorá mala naveky pripomínať prítomnosť Maximiliána Hella.

Medzitým sme ho požiadali, aby tú vec odďaľoval dovtedy, kým sa v Kodani nevyjadria presnejšie. Všetci obyvatelia ostrova smútili nad naším odchodom a chceli nás odprevadiť. Chudobných sme hojne obdarovali milodarmi. Posledná rozlúčka bola vo veliteľovom dome. Keď sme asi o druhej hodine odchádzali z jeho domu, pozdravil nás rovnako ako neskôr, keď sme nastúpili do člna a vtedy, keď sme na našej lodi vytiahli zástavu, vždy troma výstrelmi z kanónu. My sme odpovedali štyrmi výstrelmi, a tak sme opustili Vardö.

27. júna 1769 odcestovali sme z Vardö za mierneho východného vetra. Kolísavý pohyb na palube spôsobil nám hneď žalúdočné ťažkosti a bolesti hlavy. Pred polnocou prišli sme do Makuru.

28. júna večer prešli sme okolo Boosfiordu. Fínske morské pobrežie lemujú holé skaly, takže ho právom možno volať prednou stenou Európy. Všetko pokrýval sneh, ktorý sa tu, myslím, vôbec nerozpúšťa. Zimy sa striedali s horúčavami, lebo len čo vystúpilo spoza mrakov slnko, už bola taká veľká horúčava, že sme hľadali tieň. No len čo mračno opäť zakrylo slnko, mrzli sme. Teplomer podľa Réaumura ukazoval + 2° i menej.

29. júna ráno po veľmi namáhavej plavbe sme prišli do biedneho prístavu Havningsbergu. Vystúpili sme na pevninu. Maximilián Hell chcel tu merať odliv mora, ak mu to neprekazí vietor. Odliv je tu zjavnejší ako inde. Domčeky roľníkov tu pokrýva mačina. Bývajú tu tri rodiny. Celý deň a nasledujúcu noc sa striedali teplé slnečné lúče s ľadovou snehovou fujavicou zo severozápadu. Skoro za nami prišla druhá loď nešťastného Martina Kiela a spustila v blízkom morskom zálive kotvu.

30. júna sme sa rozprávali s lodníkmi, ktorí boli na člne biskupa z Drontheimu. Prišli s Horrebowom a jeho sprievodcom z Drontheimu a 26. mája pristáli v Durvene, kde si postavili stan a 3. júna, ako rozprávali, mali pekné počasie. Po namáhavej plavbe došli dnes konečne z Kellviggu sem a plavili sa potom okolo nás k blízkej lodi. Keď sa dozvedeli, že sme tu my, obrátili sa a navštívili nás.

2. júla v noci nik z nás nemohol zaspať, ani len pes. Príčinu toho vidím v náhlej zmene atmosféry.

3. júla napoludnie za priaznivého juhovýchodného vetra sme vytiahli kotvy.

4. júla o polnoci sme došli do Omgongu. Asi o šiestej hodine ráno sme šli okolo Kinnoe a videli sme tu neschodné skalnaté vrchy, na ktorých nerastie ani len mach. Pokúšali sme sa dostať na šíre more, ale čoskoro nás nepriaznivý vietor prinútil hľadať pobrežie pomocou magnetickej strelky. Keď o hodinu neskôr hmla a dážď poľavili, znova sme sa pokúšali dostať na šíre more.

Na ňom sme strávili celú nasledujúcu noc najpoľutovaniahodnejšie obťažovaní neprestajným dažďom a hmlou a najneznesiteľnejšie pohadzovaní sem a tam nepokojne sa vlniacim morom. V tú noc niesol nás späť ešte aj odliv; cestu, ktorú sme včera s takou námahou prekonali, museli sme prekonať opäť, takže sme 5. júla ráno boli ešte len obďaleč Laxfiordu.

Popoludní za neprestajného dažďa a v hmle a za skoro úplného bezvetria sme doplávali do Porsangerfiordu alebo Suertholdu. Tu začal náš lodník lavírovať. Myslel, že má kormidlovať smerom na sever, aby došiel do nášho cieľa, Kelviggu. Hustá hmla, ktorá nám prekážala v akomkoľvek rozhľade, spôsobila, že sa držal priveľmi severne.

Niekoľko pobrežných výbežkov, ktoré sme zbadali, keď hmla trocha ustúpila, pokladal za Porsanger Nes, hoci to bolo predhorie Haines, a tak zamieril plavbu lode na Skarfvognering v domnení, že pláva na Kelvigg. A keď prešiel popri Halnese, zbadal záliv v Conefiorde a pokladal ho za Haningvogering, cez ktorý sme prešli uplynulej jesene a hľadal tak Kelvigg v Skarfvogneringu. Keď však zbadal, že pobrežie sa vzďaľuje, uvedomil si, že sa ocitol priďaleko smerom k Severnému mysu.

Za úplného bezvetria niesol prúd našu loď pomaly na šíre more; lodník sa pokúšal dostať k brehu za pomoci dvoch veľkých vesiel umiestených na prednej časti.

V skutočnosti sme sa dostali k poslednému bralu, keď si priznal svoj omyl. Čo sa však dalo robiť? Bez vetra, na rozbúrenom mori a bez toho, že by sme presne vedeli, kde vlastne sme, na veľké šťastie stretli nás na člne štyria rybári. Od nich sa náš lodník dozvedel, že sme v blízkosti Conefiordu. Museli sme sa vrátiť, ale keď sme sa práve chystali opustiť pobrežie, prúd vrhol našu loď takou silou späť proti skalnatému brehu stojacemu ako múr, že nám hrozilo stroskotanie.

Všetci matrózi, ba aj sluhovia, kuchár atď. sadli si opäť k veslám a museli vynaložiť veľkú námahu, aby ochránili loď pred nárazom na skaly.

Medzitým sme zbadali anglickú loď, ktorá pomaly mierila k Halnesu. Vtom konečne zavial východný vietor. Hneď sme ho využili, aby obrátil našu loď na severovýchod, a potom sme začali znova lavírovať, držiac sa vždy na šírom mori. Prúd, ktorý sa hnal s neuveriteľnou silou, bol veľmi dotieravý a nebezpečný. O krátky čas, ktorý sme potrebovali na premiestenie plachty, hodil loď vždy o značnú vzdialenosť späť.

Pri druhom lavírovaní sme prešli celkom popri anglickej lodi, ktorá smerovala na sever. Hustá hmla nám nedovolila, aby sme ju presne rozoznali a azda by nás ani vôbec nebola zbadala, hoci sme vztýčili na korme vlajku. Pokračovali sme v lavírovaní. Vietor bol čoraz prudkejší a more čoraz nepokojnejšie. Keď sme ešte dva razy vyplávali na šíre more a opäť nás zahnalo k pobrežiu, preplavili sme sa okolo predhoria Halnes a 6. júla okolo pol jedenástej ocitli sme sa konečne pri Kelviggu.

Nebezpečenstvá tejto cesty sa značne zväčšili, keďže stožiar stratil svoju pevnosť, lodníci, ktorí celkom pokojne spali na svojich lôžkach, boli nevšímaví a k tomu ešte pristúpila nesvedomitosť kormidelníka, ktorý, dopustiac sa chyby, obával sa nehody a doberania svojich kolegov.

Buď bohu chvála, že nás milostivo zachránil z takého veľkého nebezpečenstva a dal nám dôjsť do prístavu Kelvigg. Keby sme sa boli museli zdržiavať v nejakom inom prístave, boli by sme azda umreli na nedostatok vody a ostatných životných potrieb.

Keď sme asi o jedenástej hodine spustili kotvy, zbadali sme pri pobreží aj biskupskú loď. Študent, ktorý sa vrátil z pobrežia, rozprával, že Angličania z pozorovania nič nemali.

7. júla asi o druhej hodine ráno prišiel predstavený so svojím sprievodom. Aj on zápasil na svojej ceste s mnohými prekážkami. Postavili sme si stan medzi stanmi Fínov a položili pred magnetickú strelku na zamýšľané pozorovania. Matrózi biskupskej lode držali pri ňom stráž.

8. júla pomocou niekoľkých pozorovaných výšok Slnka sme vytýčili poludníkovú čiaru a pozorovali sme odklony magnetickej ihly.

11. júla sme svoj stan opäť zložili a dali sme ho zaniesť na loď, lebo na ďalšie úspešné pozorovanie nebola nijaká nádej.

12. júla sa obloha vyjasnila a vietor ustal. Lodníci predstaveného si chceli pomôcť veslami a nástojili na odchode. Pretože však loď z Kodane tu ešte nebola, vo všetkom sa pociťoval istý nedostatok, ktorým najväčšmi trpeli úbohí plavci. Asi o jedenástej hodine naozaj aj odišli, hoci vietor zosilnel. Čoskoro nato, ako sme sa neskôr dozvedeli, vystúpili pri Höningsvigu na pevninu.

13. júla nás navštívil miestny farár a fínsky misionár Boda. Rozprávali nám o anglickom observatóriu, že to bola okrúhla budova s pohyblivou strechou, stála na končiari jedného vrchu pri obrovskej priepasti a že ju zabezpečili proti vetru podperami. Anglickí pozorovatelia nie sú však, ako rozprávali, veľmi zarmútení, že sa im ich podujatie nepodarilo, hoci kupec Praedal velmi zanietene tvrdil opak a sám nič nevidel.

Misionár ešte rozprával všeličo o Fínoch, že ich rodiny pozostávajú zo štyroch, šiestich až ôsmich osôb, mávajú zvyčajne štyri, šesť až osem detí, sú zdraví, nepoznajú skorbut a dožívajú sa vysokého veku. Počet ich sobov nevedeli presne udať, zvyčajne ich rátajú na desať, dvadsať, tridsať atď. Sídla, ktoré si v zime stavajú vo vrchoch a v lete v údoliach, neprestajne menia. V lesoch je veľké množstvo divých sobov a často ich možno vidieť vedno okolo štyristo.

14. júla prudký vietor zo západu, hmla a dážď. Zostali sme na palube. Dlhú chvíľu sme si krátili neprestajným udržiavaním ohňa.

Ešte 14. júla. Pretože vietor a zlé počasie trvali už dvanásť dní, Maximilián Hell hľadal príčinu tejto nešťastnej cesty u seba samého, bol presvedčený, že to nemôže byť nič iné ako zjavný trest boží za nesvedomitosť lodníkov. Dozvedel sa totiž, že naložili loď načierno nakúpenými rybami a rybím tukom.

Tento tovar smie sa predávať podľa podmienok, ktoré dal kráľ spoločnosti kupcov (auctoir), len obchodníkom. Lodníci však tvrdili, že ho kúpili od kupcov, a to je dovolené. Bolo známe, že ho z väčšej časti kúpili od nórskych sedliakov. Aby teda milý pánboh dal šťastlivú cestu a každému nadelil podľa zásluhy, rozhodol sa Maximilián Hell zbaviť loď nespravodlivého nákladu.

Zvolal lodníkov a poukázal im na závažnosť trestu, ktorý po odhalení prečinu by ich v Drontheime postihol, a odporúčal im zakázaný tovar uložiť u tunajšieho kupca. Aby ich ľahšie k tomu pohol, Maximilián Hell vo svojej šľachetnej veľkomysel’nosti (honestissima liberalitate) im sľúbil, že ich nielen nedá potrestať, ale že im v Drontheime vynahradí aj celý očakávaný zisk.

Tento prísľub chcel im dať dokonca aj na písme. Ale lodníci educatione sua et professione homines trvali na tom, aby im všetky peniaze vyplatil hneď na mieste. A keď im to z istých príčin (ex certis rationibus) nechcel urobiť, vyhlásili, že tento tovar nielen neodovzdajú, ale aj loď všetci bez výnimky opustia.

Keď sa nato dozvedeli, že Maximilián Hell na loď už nepríde a svoju batožinu dá si preniesť na biskupskú loď, žiadali si čas na rozmyslenie. Radili sa so študentom, pretože však išlo najmä o tú poslednú vec, čo im najodvážnejšie zapieral, rozhodli sa zotrvať na svojom predošlom vyhlásení. Maximilián Hell dal ihneď preniesť našu batožinu na biskupskú loď.

Po tejto udalosti obloha sa vyjasnila, vietor sa utíšil a zdalo sa, že boh sám schvaľuje naše počínanie.

18. júla ráno o štvrtej hodine naša opustená loď odtiaľ tajne odplávala.

Po jasnej noci nastalo to najkrajšie ráno. Odcestovali sme na biskupskej lodi. Východný vietor čoskoro ustal, ale pretože prúdenie bolo priaznivé, došli sme za usilovného veslovania námorníkov asi o jedenástej hodine k zátoke pri Magersunde. Tu však povstal južný a juhozápadný, napokon západný vietor a ten prihnal opäť aj dažďové mraky.

Chvíľu sme lavírovali a napokon spustili kotvy. Zrazu sa zjavila v našej blízkosti loď s utečencami, ktorú napriek úsiliu lodníkov niesol k nám vietor a prúdenie. Niekoľko ráz sa pokúsila lavírovaním vzdialiť, ale nadarmo. Napokon spustila plachtu a priblížila sa. Keď sa pri našich lootsen nad prístavom Raths spamätala, spustila kotvu.

Nato sme si dali z nej doniesť niektoré kuchynské potreby, ktoré náš kuchár deň predtým z nedbanlivosti na nej zanechal a ktorých nedostatok nám zapríčinil veľa nepohodlia. Tu na pobreží sme našli zeleninu trocha podobnú Polypodiu, z ktorej si chudobní v čase hladu a núdze piekli chlieb.

Nato sme doplávali popri Masoe, Havsunde, Hammerfeste, kde sme sa stretli so slávnym Puchom, do Talviggu, ktorý sa tak nádherne zelenal, že sám veliteľ ho nepoznal. Magnetická strelka, ktorej odchýlku sme tu presne určili, zmenila sa stultissime.

24. júla sme navštívili dedinu Alton, ktorá má ešte krajšiu polohu ako Talvigg. Mohutné stromy, prekrásne lúky a mnohé polia hovoria veľmi jednoznačne o usilovnosti jej obyvateľov. V neďalekej rieke je plno lososov.

26. júla sme navštívili v Talviggu trojsťažník, ktorý priplával z Kodane za štrnásť dní. Boli na ňom viacerí vyhnanci, ktorých sem poslali pre rozličné previnenia. Vyhnancom tu dali kúsok zeme a môžu tu slobodne žiť. Takto sa pokúšali osídliť tieto vzdialené končiny Fínska.

Tu sme zhotovili tlakomer pre pána Sorenschreibera, šesťdesiatročného, ale ešte veľmi čulého muža. Teplomer dostal nedávno od Holma. Predstavený podal správu o neslušnom správaní sa (impertinentia) lodníkov našej lode.

27. júla nastúpili sme opäť na biskupskú loď a plavili sme sa pomocou dvoch člnov, z ktorých v každom bolo osem fínskych veslárov, ďalej, lebo sa nedalo dúfať v priaznivý vietor. Tak sme došli prejdúc popri Walstrande do Sternesundu. Sčasti sa zelenajúce a sčasti snehom pokryté vrchy na pobreží poskytovali zvláštny pohľad. Zakotvili sme v malej zátoke. Pretože nastal priaznivý vietor, piatich z Fínov sme vzali so sebou a ostatní sa vrátili domov.

Čoskoro nato poslali sme aj týchto späť. Týmto ľuďom platí sa zvyčajne za každú mílu po štyri stűvery a za loď tiež štyri. Za dosť prudkého vetra a na nepokojnom mori, ktoré našou loďou nebezpečne pohadzovalo sem a tam, došli sme do Loppenu. Tu nie je nijaký prístav. Kodanská obchodná loď kotví takmer na celkom otvorenom mori, ďaleko od pobrežia. Iné lode musia ťahať k brehu, aby boli v bezpečí. Noc sme strávili v kupcovom dome, kde ošklivo zapáchalo tabakom (a Tabaco male foetente).

29. júla bolo opäť jasno. Druhý pekný deň od nášho odchodu z Kelviggu. Opäť nás museli ťahať člny, lebo bolo úplné bezvetrie a prúd zaháňal našu loď k pevnine.

Tak sme doplávali 30. júla cez Segel Viig do výborného prístavu Skervoe. Neprestajne zápasiac s vetrom a vlnami.

3. augusta sme doplávali do Tromsoe. Na druhý deň sme zaznamenali pri pozorovaní slnečnej kulminácie pólové výšky 69°39’30”. Tu sme navštívili hrad starých kráľov. Obklopoval ho val v priemere šesťdesiatich krokov a stál na predhorí ostrova. Prameň prostred budovy bol zasypaný skalami. Títo králi sa volali nebeskými kráľmi, podľa Nees (Nasus, Nos), čo znamená v nórčine predhorie. Obyvatelia majú každý mesiac v niektorú sobotu spoveď.

6. augusta asi o piatej hodine večer sme prišli do kraja známeho zlopovestnými vírmi pod názvom Strömen, ktorý bol však teraz pre vysoký stav vody oveľa menej nebezpečný ako v predošlej jeseni, keď sme tadiaľ prechádzali po prvý raz.

V ceste sme pokračovali cez Leenvig, Kresholm, Lödingen (pred týmto prístavom sme prekonali pre krútňavy veľké nebezpečenstvá) a Stegen do Raeringoe, kde sme došli 11. augusta. Tu je množstvo ostrovov, Nórmi pomenovaných Quittingen, ktoré sme na mape zaznačené nenašli. Na viacerých ostrovoch sme museli našu loď priviazať lanami, kotvou sa dno nedalo dosiahnuť.

O polnoci bola taká tma, že nebolo vidieť ani hviezdy.

Cez Lendegoe, Arenoe sme došli do Rodoe. Na tejto ceste 14. a 15. augusta od neznesiteľnej horúčavy sme veľa vytrpeli.

18. augusta sme došli do Dunoe, kde pozoroval prechod Venuše Horrebow. V dome pána kapitána Coldevina, v tom istom, v ktorom Horrebow býval asi mesiac so svojimi sprievodcami, našli sme výborné prístrešie. Vyšli sme na pahorok, kde stál Horrebowov kvadrant a hodiny. Veľmi sme ľutovali, že sa mu nepodarilo pozorovať ani vstup ani výstup. Thöning, ktorého s ním poslali na cestu ako botanika, chcel ísť ešte ďalej, ale Horrebow ho zadržal.

Cez Astahang, Bronoe, Neroe, kde sme celkom šťastne preplávali jedno veľmi nebezpečné miesto, ďalej Bokelsund a Wallersund sme 29. augusta prišli do Salvenu. Tu je veľmi veľa lososov a na poliach narobia medvede mnoho škôd.

Popri Rebergu, kde nás pre bezvetrie opäť museli vziať dva člny do vleku, cez Mankholm, kde sme deväť ráz použili svoje malé delá a troma výstrelmi z pevnosti nám odpovedali a kde nám potom veliteľ pevnosti prišiel v člne oproti, aby nás pozdravil, a my sme prechádzali pomimo za zvukov hudby v pevnosti, došli sme konečne 30. augusta o druhej hodine popoludní šťastne do drontheimského prístavu, za čo sme bohu zo srdca ďakovali.

31. augusta sme navštívili rozličné honorácie. Konzul Predal privítal Maximiliána Hella latinskými veršami:

Vult mundus decipi, ergo decipiatur!

Čo znamená: Veľkí páni chcú, aby sa im slúžilo (doslovne: Svet chce byť klamaný, nech je teda klamaný!).

Nulla dies sine linea.

Co znamená: Ani deň bez čiarky (čiže nečinne)!

Pán zo západu prichádza zo severu a ide na juh, doporučený z východu.

Maximilián Hell dostal diplom člena tunajšej Akadémie a čoskoro na to sa zúčastnil na jej zasadnutí v biskupovom dome.

10. septembra rozprával nám pán Berlin, že už dva dni asi o tretej hodine ráno pozoruje v blízkosti Venuše kométu, ktorá má chvost obrátený na západ.

Dňa 12. septembra sme si vyzdvihli šesťsto ríšskych toliarov, všade sme sa rozlúčili a nasadli sme do svojho voza. Pred nami šli štyri káry s batožinou. Na jednej z nich bola aj batožina študenta Borgrewinga. Viezli sme sa cez Soelberg do Mellhuusu.

Tu sa povrávalo, že na druhý deň o jednej hodine ráno bude vidieť kométu.

Museli sme prenocovať u hostinského, lebo hoci miestneho farára nám opisovali ako pohostinného muža a pred rokom nás veľmi naliehavo pozýval, predsa, keď počul, že sme odišli z Drontheimu, v ten istý deň išiel so ženou ta. Metuebat aut expensis aut uxori suae! (Bál sa buď výdavkov alebo svojej ženy!)

Náš ochranca určoval tu ďalší smer našej cesty a veľmi nám ju predlžoval, lebo na deň rátal iba tri míle.

13. septembra sme prišli do Leeru. Tu nás opustili Friedlieb, jeho syn a konzul, ktorí nás sprevádzali, a vrátili sa do Drontheimu. Cez Bye prišli sme do Soknesu. Tu medveď predošlej noci ukradol kaplánovi blízko domu jahňa.

Roľníci z príprahu sa nás celkom vážne spytovali, či sme našli stratenú hviezdu, ktorú sme šli hľadať lanského roku. Keď sme im odpovedali kladne, blahoželali nám a vraveli, že iní profesori, totiž Horrebow a Kratzensleiner, ju nemohli nájsť.

Táto rozprávka mala svoj pôvod v žartovnom výmysle veselého sedliaka, ktorý rozprával, že hľadáme hviezdu, čo sa stratila a že ju aj nájdeme, keď prídeme na miesto, kde leží ukrytá.

Zlé počasie nedovolilo nám uvidieť kométu. Cez Hoff a Stuen prišli sme po biednych cestách do Opdallu. Tu mal farár povinnosť prijať cestujúcich a dostával za to kráľovské desiatky a iné menšie výhody. Keď sme odchádzali, do každého nášho voza zapriahli iba jedného koňa, lebo o míľu ďalej sme mali dostať nové. Ale keď sme tú míľu prešli, nadarmo sme sa domáhali čerstvých koní.

Niekoľkí roľníci, ktorých sme sa pýtali, či by nám nemohli dať kone, odpovedali, že ich majú ďaleko odtiaľ v lese, a preto nám ich nemôžu dať. Keď sme sa ich spýtali, či by nám nemohli dať príprah za hodnotný dar, odvetili: „Ó áno, máme doma ešte dva kone,“ a hneď ich pripriahli. Tak sme došli do Dryfstuenu a cez Kongsvald do Fockstuenu, kde sme o štvrtej hodine ráno vstali, aby sme uvideli kométu, ale nadarmo.

Teraz sa išlo cez Seel, Breen, kde sú domy pokryté ploskými kameňmi podobnými škridle, Gearsegaden, Oden, Elstadt, pred týmto mestom sme šli po žalostnej, hoci ešte celkom novej ceste, ďalej Loesnes, Stav, Lilehamer, kde sme videli pekný vodopád rieky Langen Elw, ktorá nás takmer po celej ceste neopustila a kúpili sme si víno od obchodníka Leentzmanna, čo putuje s ním po celej krajine, Freng, Fangsberg, Biorkum do Garsegadenu, kde sme po prvý raz videli a jedli čerstvé jablká. V Edswalde sme došli k lodi. Najbližšie mestá, cez ktoré sme šli, boli: Dragvold, Schedzmoe a konečne Christiania, do ktorej sme došli 27. septembra.

30. septembra sme uvideli polárnu žiaru.

Z Christianie sme odcestovali 2. októbra. V Galgenhitten bol výročný trh. Prešli sme cez Mosangen, Fridrichsholm, opevnené mesto, Gutslund, Schwindtsund, Hadal, Eist, Viig, Schellere, Hee, kde sme sa stretli s viceguvernérom Benzowom, ktorý cestoval z Kodane do Christianie, cez Rabalske, Svarteberg, Grohe a Bahus sme prišli do dediny pri Gothenburgu, kde sme po prvý raz dostali zemiaky.

V Ragelande 11. októbra sme videli peknú polárnu žiaru. V Helsingburgu sme nastúpili na tri člny, pre nepriaznivý vietor museli sme veslovať do Helsingoeru.

17. októbra sme došli do Kodane.

Horrebow, ktorého sme 19. októbra navštívili, veľa sa s nami rozprával o astronomických problémoch. Okrem iného narobil veľa kriku (strepitum facit) o pozorovaniach slnečných škvŕn, z ktorých chce dokázať, že sú to slnečné vrchy.

Z Hellových pozorovaní chcel vyhotoviť mapu Fínska, ale jeho úsilie na to asi nevystačí . Dozvedeli sme sa, že ani Rusom ani Švédom sa úplné pozorovanie prechodu Venuše nepodarilo.

Ubytovanie, ktoré nám Horrebow ponúkal, sme neprijali a nasťahovali sme sa do bývalého hotela cisárskeho vyslanca.

25. októbra uvideli sme zo strešného okna kométu, ktorej cestu Horrebow približne načrtol.

3. októbra dostal Hell prostredníctvom ministra grófa Thotta diplom člena kodanskej Akadémie.

15. októbra sme navštívili básnika Klopstocka, ktorý rok predtým dostal od cisára dar za venovanú knihu. Pri jednej z našich neskorších návštev, 12. decembra, oboznámil ho Hell s rukopisom o pozorovaní prechodu Venuše. Vyjadril želanie navštíviť Viedeň.

29. novembra sme boli na audiencii u kráľa. Prijal nás veľmi priateľsky, rozprával veľa o nebezpečnej ceste, o okolnostiach pozorovania, polárnej žiare atď. Na prosbu Maximiliána Hella, či mu smie venovať dielo, ktoré hodlá vydať o pozorovaní prechodu Venuše, rád súhlasil.

8. decembra skončil Maximilián Hell cyklus prednášok, ktorý robil pre Akadémiu a v ktorom hovoril o ním pozorovaných pólových výškach viacerých miest Fínska spolu s údajmi o prechode Venuše.

13. januára 1770 počuli sme po prvý raz o nešťastí Lisabonu.

Hellov rukopis o prechode Venuše začali tlačiť 13. decembra predošlého roku. Tlačili ho na trovy sirotinca a s výnimkou stodvadsiatich exemplárov na listovom papieri. Hell dostal dvadsať exemplárov. O pudor! (Ó, hanba!)

25. januára sme dostali od profesora Edera údaje o kométe z roku 1769, ktoré zverejnil v Bologni Zanotti.

29. januára, na kráľove narodeniny, mal Horrebow pred veľkým zhromaždením na univerzite peknú reč, v ktorej hovoril, čo všetko dobré sa stalo v predošlom roku. Pri zmienke o uskutočnenom pozorovaní prechodu Venuše vo Vardö zahrnul Maximiliána Hella zaslúženou chválou.

8. februára sme boli na audiencii u kráľa. Hell mu odovzdal jeden exemplár svojho pozorovania. Prijal ho veľmi milostivo a trocha v ňom listoval. Potom dlho hovoril o polárnej žiare, morskom odlive, o maďarskej a laponskej reči atď., ba aj o kvadratúre kruhu. Zo všetkého vyplývalo, že práce Maximiliána Hella pozná dobre a že splnil jeho očakávania.

9. februára odovzdal mi gróf Thott diplom člena Akadémie. Maximilián Hell bol prvý cudzinec, ktorého do nej prijali.

Čoskoro nato dostal som aj diplom drontheimskej Akadémie. Grófovi Thottovi sme navrhli dať vytlačiť veľký lexikón laponského jazyka maďarskými písmenami. Sľúbil, že sa o tom poradí s Porsangerom v Drontheime.

Po tieto dni sme čítali v hamburských novinách tieto slová:

„Nemôžeme pritom ináč, ako uviesť zvláštnu okolnosť, že páter Sajnovics, ktorý sprevádzal uplynulého roku pátra Hella do Vardö pozorovať prechod Venuše cez Slnko, sa s niekoľkými Fínmi rozprával po maďarsky a tí ho z väčšej časti rozumeli, čo potvrdzuje mienku tých, ktorí pripisujú Fínom a Hunom spoločný pôvod.“

Túto nepravdivú správu, ako sme sa čoskoro nato dozvedeli, vpašoval do novín istý dôstojník.

19. marca asi o jedenástej hodine večer videli sme kométu.

23. marca pokračoval Maximilián Hell v Akadémii v prednáške o polárnej žiare, ktorú začal už niekoľko dní predtým, a skončil 30. marca. S tlačou tejto rozpravy nesúhlasil, hoci ho o to žiadali. Prečítali aj Wargentinov list o prechode Venuše, v ktorom Maximiliána Hella zahrnul chválami.

24. marca napriek jasnej oblohe kométu sme nevideli, pravdepodobne bola už v blízkosti Slnka.

26. marca sme navštívili kolégium, kde sa pri dvanástich stoloch diskutuje o rozličných filozofických, teologických atď. problémoch. Potom sme si pozreli v chráme Matky božej náhrobné kamene Longomontana, Roemera, Horrebowa a iných veľkých mužov.

3. apríla sme dostali list od La Landa.

6. apríla čítal Horrebow list, ktorý písal Landius (La Lande), verejne však neprečítali.

19. apríla odviezol nás admirál Kaas na peknom, pôvabným mužstvom zaopatrenom a vyzdobenom člne k admirálskej lodi. Gróf Revenclo nám ukázal jej zariadenie. Bola to stopäťdesiatpäť stôp dlhá a päťdesiat stôp široká trojpalubná loď. Najspodnejšie poschodie obsahovalo pušný prach a zásoby pre sedemsto mužov na osem mesiacov.

Na prostrednom poschodí boli kanóny a príbytky lodníkov s rozličnými lodnými rekvizitami. Na najhornejšom boli opäť kanóny, príbytky vojakov a nižších dôstojníkov, veľká kajuta (jedáleň pre tridsaťdva dôstojníkov), malá, ale pekná izba pre kapitána a kuchyňa, kde sa varí pre mužstvo v dvoch obrovských kotloch. Na veľmi čisto udržiavanej palube a vedľa nich stojany s vrecovinovými prikrývkami na hlavne.

Z troch stožiarov najväčší bol dlhý stodvadsať stôp a na spodku mal priemer dve stopy a deväť cólov. Lano na obrovské kotvy bolo hrubé dve stopy. Kormidlom otáčali štyria muži pomocou hriadeľa. Komory so stredným prachom osvetľovali najopatrnejšie umiestené lampy a nikdy sa nesmelo do nich vstúpiť s obyčajnými sviečkami. Na najvyššej časti lode bola aj najkrajšie zariadená admirálska kajuta s rozličnými izbami pre pokladnicu atď.

Keď nás obsluhoval vyparádený sluha pri stole, pri ktorom jedlo osemnásť osôb na samom striebre, rozprával nám admirál o utrpeniach, ktoré zažil v marokánskom zajatí, o ukrutnostiach terajšieho cisára Maroka, ktorého poddaní iba preto znášajú, lebo nevedia, či po ňom nepríde ešte horší. Asi o šiestej hodine sme sa vrátili s admirálom späť. Lode, ktoré nás stretali, z úcty k admirálovi prestali veslovať.

V prístave kotvili štyri dopravné lode: admirálska loď Princ Fridrich so sedemdesiatimi Mars, Holstein a Magdalena Sophia so šesťdesiatimi a päťdesiatimi kanónmi, popri dvoch fregatách a dvoch bombardovacích šalupách. Povrávalo sa, že sú určené proti Alžírsku, ale to bola iba domnienka.

26. apríla sme navštívili s Horrebowom „starý prístav“. Jeden dôstojník nás povodil po všetkých dielňach a skladoch, čo ináč, najmä cudzincom, tak ľahko nedovolili. Najväčšie kotvy, ktoré sme tu videli, mali v objeme dvadsaťdva cólov.

Každá loď má vlastné zásoby všetkých možných rekvizít. Keď sa má postaviť loď, najprv sa načrtne plán všetkých jej častí. Nato sa zhotoví podľa tejto kresby jej presný model a až potom sa začne s vlastnou stavbou. Hlavná práca sa dokončí za rok a po dvoch rokoch je loď zvyčajne celkom hotová.

Modely sú najpresnejšie a najdôkladnejšie vypracované. Stoja zvyčajne tritisíc rímskych toliarov. Videli sme jeden s plachtami, ktorý stál sedemtisíc toliarov. Na tom mieste pracuje denne vyše dvetisíc ľudí.

4. mája sme navštívili ostrov Huen, kde sme našli ešte niekoľko stôp po budove Tycha de Brahe. Na severovýchode sú už iba polia a keď to pôjde tak rýchlo, tak v krátkom čase po celej stavbe nebude ani stopy.

5. mája sme si prezreli starú pevnosť Friedrichsburg, vystavanú Christianom IV. uprostred vody podľa gotického štýlu. Z bohato vyzdobených kostolov ukradli Švédi dvanásť strieborných apoštolov, ale v morskom zálive im loď potopili.

10. mája sme boli opäť na audiencii u kráľa. Veľmi milostivo sa s nami dlhý čas rozprával a napokon odovzdal Maximiliánovi Hellovi schránku so svojím portrétom ako dar za jeho námahu. Aj mne dal takúto schránku.

17. mája sme sa rozlúčili s ministrom Bernstorffom, ktorý nám po celý čas preukázal veľa láskavosti. Odporúčali sme mu do ochrany príslušníkov našej viery.

19. mája sme jedli u grófa Thotta. Na konci hostiny nám ukázali dva víťazné oblúky, pod ktorými bol ďalekohľad zameraný na Slnko a dom na znamenie, že astronómovia sa vracajú do vlasti s triumfom.

Z Kodane sme odcestovali 22. mája na dlhom úseku sprevádzaní viacerými priateľmi a prišli sme najprv do Rothschildu, kde sme si na druhý deň prezreli královské múzeum. 23. mája sme došli do Letterburgu, zámku grófa z Holštajnska, kde sme našli peknú bibliotéku a inak ešte nedokončenú záhradu, do ktorej preniesli sochy predstavujúce dánskych a nórskych kráľov podľa poradia ich vlády.

Nato sme prišli cez Soroe, pekné prostred lesa ležiace mestečko, a Corser, kde sme nastúpili na tri lode, do Nyburgu, mesta opevneného zemným valom. V Arsene sme sa museli znova nalodiť a 26. mája sme sa tak dostali k holštajnskému pobrežiu.

Teraz sa išlo po piesku do Hatterslebenu, Flensburgu, Schlesswiggu, Rensburgu, Remsleru, Itzloi, kde sa začínala pochodová trasa (marša), odtiaľ do Glűckstadtu a Hamburgu, kde sme došli 29. mája a zdržali sme sa až do 10. júna. V tento deň sme odcestovali z Hamburgu cez Zarndorf v Hannoversku, Bizendorfa a Zelle do Hannoveru, kam sme došli 12. júna.

Na druhý deň sme ho opustili a pokračovali sme v ceste cez Else, Allfeld a Einbeck do Göttingenu, kam sme došli 15. júna. Gottingen je nie veľmi veľké mesto, ale je to mesto pokojné s dobrými domami. Na tunajšej univerzite môže študovať päťsto mladých ľudí.

17. júna sme pokračovali v návrate po veľmi zlých cestách cez Műnde do Kasselu. Tu sme našli obyvateľov zamestnaných práve odstraňovaním mestského múru, čiže spájaním starého a nového mesta. Vedľa pevnosti postavia katolícky kostol, bibliotéku a hvezdáreň.

19. júna sme prišli do Paderbomu. Toto mesto je mimoriadne bohaté na vodu. Prostred neho vyviera množstvo prameňov. Vo veľmi starej katedrále uchovávajú telo sv. Libéria, ktorého priniesli z Francúzska roku 836. V Neuhause je vodomet, ktorý vyháňa vodu do výšky 72 stôp.

25. júna sme cestovali opäť ďalej. Za Gelgem sa začala žalostná cesta a pokračovala až do Dulmenu. Viezť sa po tejto ceste je hotové utrpenie. Voz podchvíľou vyskakuje, non male ligna haec musicos vocaveris. No toto natriasanie je vari nevyhnutné, lebo inak v rovinatom, bahnistom kraji by sa nedalo vôbec prechádzať. Funt chleba stál tu tri fenigy.

Po veľmi zlých cestách pokračovali sme cez Duysberg pri Dűsseldorfe do Kölnu, kde sme prišli 28. júna.

2. júla sme odcestovali a po štyroch hodinách po výbornej ceste cez stromoradie sme prišli do Bonnu, veľmi pekného mesta. No hneď sme pokračovali v návrate, a to zväčša po veľmi pekných cestách pozdĺž Rýna.

3. júla sme došli do Koblenza a čoskoro nato do Nassau, kde sme prešli na kompe Lahn v blízkosti zvyškov veľmi starého rímskeho mosta. Od priveľmi rýchlej jazdy predná os nášho voza sa prehriala. Polievali sme ju vodou, a tak sme ešte zavčasu zabránili požiaru.

Do Mainzu sme došli 5. júla. Potom sme pokračovali v ceste cez Worms, Mannheim, Heidelberg, Darmstadt, Wurzburg a Nűrnberg. Medzi poslednými dvoma mestami boli cesty veľmi zlé, čoho príčinou, ako sme sa dozvedeli, boli viacerí páni, čo tu mali v držbe majetky.

Materiál na výstavbu ciest mali už pripravený niekoľko rokov, ale nevedeli sa dohodnúť, ktorý zo sedemnástich tamojších zemepánov mal začať s ich výstavbou.

V Nűrnbergu sme si prezreli hrad, ktorý obývali viacerí cisári. Mirábile! Quam parvo tunc Magni Domini contenti fuerint! Tu je päťdesiatšesť siah hlboká studňa. Na múroch pod holým nebom stoja tu tri astronomické prístroje nechránené ani len dekou pred vetrom a počasím. Ostatné prístroje ležia v kôlni. Sphaera armillaris deväť stôp v priemere leží v remíze.

Cez Ingolstadt, ktoré má peknú zbierku prírodnin, hvezdáreň s kvadrantom a newtonovským i gregoriánskym ďalekohľadom, Augsburg, Schwabenhausen, Passau, Linz, kde sme navštívili pátra Fixlműllnera, cez Kremsműnstem, Sant Pölten, Maria Zell, Grätz a Bruck sme došli konečne 12. augusta 1770 do Viedne. Te Deum laudamus!

Páči sa vám, čo práve čítate?