Oravaman 2016: Dážd, pády a zima. Takto to vyzeralo naozaj

Oravaman je legenda. 113 kilometrov radosti a podľa zaujatých expertov najťažší stredný triatlon na svete.

Pozrel som sa nahor v zúfalej túžbe uvidieť náznak čistej oblohy. Nebol tam. Vtedy som si spomenul na podobnú činnosť, ktorú som robil predošlý týždeň, sledujúc stránky SHMÚ, kde som pohľadom znižoval stĺpiky na grafoch oblačnosti a zrážok a telepaticky znižoval silu vetra.

Nič. Moje schopnosti mysľou ovládať počasie ostávajú nulové. Za normálnych okolností by som zlé počasie na preteku vrele uvítal, ba dokonca, po tohtoročných Majstrovstvách Slovenska v strednom triatlone v Bátovciach, ktoré prebehli na slnku v “tridsiatkach” a ja som skoro skolaboval, som si obdobné počasie aj prial.

Všetko sa ale zmenilo, keď som sa niekoľko dní pred Oravamanom začal cítiť chorľavo a dva dni pred pretekom som už strávil zapíjajúc Coldrex každé štyri hodiny.

Teraz je päť hodín ráno v deň preteku a ja naposledy zvažujem, či sa vydať na štart. Počasie je zlé a predpoveď ešte horšia, no moja pochabosť, tá je najhoršia zo všetkých. Preklínam sa, a zároveň si želám veľa šťastia, lebo už mi je jasné, že za pol hodinu sa vydám k Penziónu Pribiskô…

Na Orave dobre…

Extrémny horský triatlon so vzdialenosťami half-ironmana (2-90-21, hovoríme tomu stredný triatlon), na ktorom po plávaní v Liptovskej Mare trikrát vyšlapete na bicykli na Huty, potom až k Ťatliakovej chate v Západných Tatrách, a napokon sa po prechádzke po hrebeni Tatier dokotúľate kamsi do Zuberca – to je Oravaman.

113 kilometrov radosti a podľa zaujatých expertov najťažší stredný triatlon na svete. Oravaman je legenda. Ale nie ako tá o svätom Svoradovi. Oravaman je športová legenda. Triatlonový sviatok, kam sa každý rok snaží dostať enkláva etablovaných domácich aj zahraničných športovcov a nemenej ľudí z radov “hobbíkov”.

A aj tí, čo sa nedostanú, prídu sa aspoň pozrieť a nadýchať tú neskutočnú atmosféru, ktorú tu tím ľudí okolo hlavného organizátora Petra Paľu, dokáže vytvoriť.

Triatlonový SWAG

Jedna z hlavných tém, ktorú som v týždni pred pretekom riešil (teda, okrem samotnej otázky, či vôbec pre chorobu štartovať) bola, čo si vlastne na tohtoročného Oravamana obliecť? Predpovede hlásili počasie z katastrofických filmov Rolanda Emmericha, menovite The Day After Tomorrow.

Teplota 10 °C, dážď a silný nárazový severovýchodný vietor. Dalo by sa to nazvať absolútnym opakom tropického počasia z Oravamana 2015, kde sa mi snívalo o občerstvovačkách na každom kilometri.

Otázkou preto bolo, ako sa obliecť v depe tak, aby som tam nestrávil pol roka, a aby som zároveň neumrzol v zjazdoch na bicykli. Ako trinásťročná puberťáčka som postával pred otvorenou skriňou a prechádzajúc pohľadom po jednotlivých poličkách som si vizualizoval sám seba oblečeného v kúskoch módy, ktoré sa na nich nachádzali.

A presne ako to dievča, aj ja som napokon zahlásil, že “ja si vlastne nemám čo obliecť!” a utekal som na internet inšpirovať sa módnymi ikonami – pretekármi z Oravamana 2014, ktorí boli takisto požehnaní studeným ročníkom pretekov.

Napokon som sa rozhodol pre variant, kde poplávam v stiahnutej triatlonovej kombinéze a návlekoch na rukách pod neoprénom s tým, že v depe si dám pod dres suché tričko a vestu windstopperku.

Do vreca do bežeckého depa som si zabalil náhradné suché tričko, ponožky, návleky na lýtka a bežeckú bundu, nakoľko sa dalo rátať s tým, že na Rákoni v 1850 m.n.m. klesne teplota aj pod 5 °C.

Ticho pred búrkou

Dobre si pamätám ráno pred štartom Oravamana 2015. O piatej ráno bol v Zuberci čulý ruch, obec žila a dýchala triatlonom a pomaly sa všetok národ presúval k autobusom pri Penzióne Pribiskô.

Tento rok to bolo zváštne iné. Sobotné ráno nás privítalo mĺkvou atmosférou a vo vzduchu bolo cítiť neistotu. Predpoveď počasia bola hrozivá a nikto presne nevedel, čo to bude na preteku znamenať.

Stovky pretekárov a divákov si posadali do autobusov, ktoré nás dopravili na miesto štartu – neveľkú pláž na brehu Liptovskej Mary neďaleko Liptovskej Sielnice. Tu na nás čakalo depo plné bicyklov a tam som sa hneď vybral doriešiť detaily mojej dnešnej transformácie z plavca na cyklistu.

Počasie bolo nepríjemné, ale všetko nasvedčovalo tomu, že to je len predzvesť toho, čo sa chystá. Napokon, stále ešte nepršalo. Bola iba zima a silný vietor simuloval na hladine vodnej nádrže vlnobitie, za ktoré by sa ani Severné more nemuselo hanbiť.

V depe som si poriešil tradičné rozloženie vecí, ktoré som na záver prekryl igelitom pre prípad, že sa rozprší, kým budeme vo vode, a potom som to celé prikryl ešte prilbou, aby mi to nerozfúkalo po okolí. V následnom záblesku rannej geniality som urobil najväčšiu chybu celého dňa.

Požičal som si bicyklovú pumpu od kolegu vedľa a hor sa dofúkať gumy, nakoľko latexové duše cez noc trochu pochradli. Ešte stále dúfajúc v dobré počasie a suchý asfalt na trati, nafúkal som čisto nové plášte na tradičných 8 barov.

Zvyšok času do štartu som sa zaoberal myšlienkou, či má zmysel v tejto zime ísť sa rozplávať. Napokon som šiel a vôbec som neľutoval, voda bola veľmi príjemná, a mnohí z nás volili čakanie v pozícii celotelového ponoru namiesto postávania pri brehu.

Povinná plavba

Minúta, pol minúty, desať sekúnd… Muselo to prísť. Po zaznení výstrelu sme sa spoločne vrhli bojovať o pozíciu vo vode. Boj, v ktorom sa mi dlhodobo nedarí vyhrávať. K plávaniu pristupujem veľmi racionálne, nesnažím sa už nikam náhliť, viem, že na to nemám. Dôležité je vyjsť z vody svieži, s čistou hlavou a najmä sa zbytočne neunaviť.

Voda bola mútnejšia než pred týždňom, keď som zbehol na Oravu prebehnúť si trate. Vždy bola ale jednoznačne najčistejšia z mnou absolvovaných triatlonov v tomto roku.

V krajine pod vodnou hladinou som spoznával v blízkosti telá ďalších triatlonistov a každým záberom som rytmicky sledoval ako sa ku mne približujú alebo vzďaľujú, každý z nás sledujúc tú svoju pomyselnú krivku k najbližšej bóji.

Ja som sa snažil naozaj zodpovedne udržiavať smer, aby som neplával stovky metrov navyše, ako tomu bolo na Goralmanovi, kde som zlyhával v navigácii pre jemný opar nad hladinou smerom na zelenú bójku na zelenom pozadí. :)

Keď sa štartové pole natiahne na plaveckej trati, postupne sa vyselektujeme do skupiniek plavcov s rovnakým ne/potenciálom a ja časom prepadnem pocitu úplnej bázne.

V rytmickom pohybe neustále zaberám rukami a otáčam hlavou, na zlomok sekundy zasiahnutý vzduchom a vzdialeným hukotom od pláže, v ktorom sa schovávajú nerozlúštiteľné slová, a hneď na to som späť v prostredí vody, ponorený do Liptovskej Mary a obklopený vodou a dunivým zvukom, ktorý vytvára.

Nekonečný cyklus prerušovaný každým šiestym záberom, keď otáčam hlavu vpred a sledujem kontúry ďalekého vodného horizontu v snahe vyhodnotiť optimálny smer. Snaha je dnes významne sťažená množstvom vĺn, ktoré silný vietor vyčaroval na inak čistej hladine.

Plávali sa dva kilometrové okruhy a ja som tradične využil obrátku na brehu na vyhodnotenie mojej pozície. Môžem byť spokojný, je to ten môj tradičný plavecký “middle pack”. Z vody som vyplával na 119. mieste z 209 pretekárov, ktorí plaveckú časť dlhého Oravamana dokončili.

Morfujeme

Štvrtá triatlonová disciplína je známa aj ako depo. Vedel som, že dnes to bude trvať dlho, bolo potrebné sa poriadne obliecť. Vybieham z vody a sťahujem neoprén z hornej polovice tela.

Do pravej ruky sťahujem z hlavy čiapku a plavecké okuliare. Depo je už plné ľudí, keď pribieham k bicyklu, ktorý ma už netrpezlivo očakáva. A niet divu, každému, kto tu len tak postáva už musí byť dávno zima.

V krátkosti sa usuším na tele pripravenou osuškou, natiahnem na seba tričko a naň spod neoprénu zrolovaný dres. Neoprén obratom stiahnem dole, natiahnem si štartové číslo, nasadím prilbu a všetko nahádžem do pripraveného vreca, ktoré za sebou uviažem. Michal je pripravený vyraziť!

Highway to hell

Po nasadnutí na bicykel som sa cítil skvele. Hrdlo ma vo vode prestalo bolieť a moje myšlienky boli nezvykle číre na túto fázu preteku. Hneď po roztočení pedálov som si obul bosé nohy do tretier.

Väčšinou sa s tým neponáhľam, no v tomto počasí som ich chcel mať čo najskôr v suchu, najmä preto, že ako jeden z mála som šiel cyklistiku naboso. Zapol som Garmin, napil sa z bidonu, zaľahol na hrazdu a poď ho predbiehať, čo príde do cesty.

Trať Oravamana je silne kopcovitá, čo by mi ako ťažšiemu pretekárovi vyhovovať nemalo, no paradoxne na Huty sa mi šliape celkom dobre a klesanie na Zuberec je technicky nenáročné a ťažší cyklisti tam vedia veľa dobehnúť.

Na Huty sa na Oravamane stúpa hneď trikrát, dvakrát od Liptova a jedenkrát od Zuberca. Ide o nenáročné stúpanie, no celá trať je zakončená výšlapom na Ťatliakovu chatu, a to už je kopček naozaj výživný, obzvlášť na záver cyklistiky a vtedy, kedy by ste normálne v triatlone mali zvoľniť a vytočiť nohy pred bežeckou časťou.

Vedel som, že cyklistiku som schopný ísť v pohode pod 03:30 hod., a to som plánoval aj dodržať.

Prvý výšľap na Huty od Liptova šiel hladko, snažil som sa ísť voľnejšie a zbytočne sa hneď v prvom stúpaní neunaviť. Napriek tomu sa mi darilo obiehať veľa ľudí, po vrchol stúpania ich mohlo byť do štyridsať.

Medzitým sa rozpršalo a na druhej strane kopca, na Orave, sa podmienky zmenili na poriadne peklo. Viacero pretekárov začalo zjazdovať veľmi opatrne, no ja som smerom z Hút na Zuberec nastolil prísny zjazdársky mód.

Týždeň pred pretekom som si túto stranu Hút zozjazdoval päťkrát a poznal som každý meter asfaltu, ale najmä som ako správny trenažérový odchovanec už asi rok nejazdil v zlom počasí, a tak som vôbec nevedel odhadnúť, aké nástrahy to prináša.

Až keď som na Garmine uvidel rýchlosť cez 70, usúdil som, že by som mal spomaliť, aby som pred najbližšou zákrutou stihol dobrzďovať na mokrom ráfiku.

Pred Zubercom začalo silno fúkať. Myslel som si, že som z rakúskych nížin na veterné podmienky zvyknutý, no v kombinácii s dažďom a zimou to bol pre mňa naozaj úplne nový vesmír. Páčilo sa mi to a strašne som si to užíval!

Kýval som ľuďom na občerstvovačkách a divákom som tradične kričal tisíc druhov pozdravov od “Ahoooj!” až po “Ďakujeeem!”. Tesne pred Zubercom som s pozdravom a úsmevom na perách obiehal prvú ženu – Niku Čorbovú, no tá vyzerala byť počasím značne frustrovaná, alebo to bolo iba sústredenie?

Každopádne, videl som, že má slušný náskok, veď Kristínu Lapinovú som obiehal ešte kdesi v polovici stúpania od Liptova. Ešte pred odbočkou na Oravice som stretol v protismere vedúceho pretekára, ktorý sa už vracal z obrátky, zdá sa teda, že už má na mňa takých 20 minút náskok.

Bol som prekvapený, že nejde o Marcela Zamoru, ale o kohosi iného, Zamora sa dovalil až o minútku neskôr.

Nasledovala veľmi príjemná časť trate, zvlnený a mierny terén, síce prešľahaný nárazovým vetrom, no nakoľko som sa blížil k obrátke, na trati bolo naozaj veselo v oboch smeroch.

Rad za radom som obiehal ďalších pretekárov, za obrátkou aj Borisa Lacíka kdesi na 38. kilometri, čo som pokladal za dobré znamenie, nakoľko na Goralmanovi som ho predchádzal až na šesťdesiatom. No čo vám budem písať, šlo sa mi bohovsky!

Oproti mne začali chodiť prví pretekári z krátkeho Oravamana Hobby, ktorí štartovali hodinu po nás. Mnohí z nich vyzerali veľmi utrápene, počasia mali zrejme plné zuby. Niektorí z nich brzdili dolu zjazdom, čo im sily stačili. Povzbudivé slová som vyslal aspoň na jedného z mála našich profesionálnych triatlonistov – Filipa Šeba. :)

Prvé zakopnutie som spravil na kilometri 44, keď som do seba natlačil tretí gél a pri pokuse odložiť prázdny obal do brašničky na bicykli mi ho odfúkol vietor.

Nakoľko na Oravamanovi hrozí za znečistenie trate diskvalifikácia, okamžite som zastal, vypol tretry z bicykla, ten som položil na zem a vybral som sa behom v tretrách späť po inkriminovaný corpus delicti. Cítil som sa ako hlupák, keď som kvôli takejto blbosti prichádzal o minútu času.

Ešte aj ten jediný divák v tejto časti trate na mňa kričal, nech to nechám tak. Ah, cítil som sa ako hlupák na druhú. Od tohto momentu som mal kufre v tretrách plné piesku a až do konca cyklistiky mi vŕzgalo pod pravým pedálom.

No nič, vybral som sa ďalej a všetky odpadky som zanechal na občerstvovačke pri kolibe Holica, kde som inak len pozdravil a šiel ďalej, výmena bidonov za plné mi v tomto počasí zrejme nehrozila.

Lekcie kĺzania zdarma

Opäť som sa dostal na vrchol Hút a započal som zjazd smerom na Liptov. Hneď za prvou zákrutou šla oproti mne sanitka so zapnutými majákmi. Nevedel som, čo si o tom myslieť a začal som tušiť, že niekde v mojej blízkosti sa odohral pád.

Nanešťastie, ako to už býva, niekoľko metrov za sanitkou som zacítil, ako strácam kontrolu nad bicyklom, predné koleso sa začalo vymykať z mnou stanovenej dráhy a celou váhou som pomaly líhal na ľavý bok.

V tom som počul už len škrípanie styčných plôch ležiaceho bicykla postupne kĺzajúceho sa asfaltom otáčajúc sa do protismeru. A ja spolu s ním… Trvalo to len pár okamihov a zastali sme spolu, ja a môj bicykel, hľadiac na sanitku, ktorá pokračovala ďalej a za chvíľu sa stratila za zákrutou.

V prvom momente to bol pre mňa nečakaný šok, nepadol som na dvoch kolesách už skoro rok a pol. Postupne som sa pozviechal, postavil a pohľadom som si prechádzal po rukách a nohách, po bicykli, a snažil som sa vyhodnotiť, čo ďalej. Nič ma nebolelo.

Mohlo to byť len dávkou adrenalínu, ktorého úroveň mám na preteku kdesi v nebesiach. Posadil som sa zas na sedadlo a pustil sa dolu kopcom. V tom som si uvedomil, že som mohol skontrolovať aspoň brzdy. No čo už, či fungujú, zistíme až v praxi, veď do ďalšej zákruty je to už len pár desiatok metrov. Našťastie brzdili.

Niečo mi nesedelo na omotávke riadítok na ľavej ruke. Pri lepšom prizretí som si všimol, že z ruky krvácam. Tak sa zdá, že úplne v poriadku to nebude. Snažil som sa poprezerať po tele, no v tom ma vyrušil známy pocit.

V pravotočivej zákrute sa mi opäť podšmyklo predné koleso a ja som opäť letel asfaltom smerom nadol, tentokrát po pravom boku, rovno asi štyri metre pod jedného z fotografov na trati. Pohotovo ku mne pribehol a spýtal sa ma, či som v poriadku. Možno som ostal pridlho ležať na zemi, no ono to trvá, kým váš mozog stihne vymenovať všetky tie vulgarizmy, ktoré ste sa v živote naučili počnúc papľuhom a končiac drmľou, grešľou a holobriadkom.

Všetko je v poriadku, a už zase som vstával a nasadal na bicykel. Tentoraz okolo mňa prešiel Boris Lacík, a už som vedel, že som stratil priveľa času. Myslím, že je na čase zmeniť stratégiu a byť viac než rád, ak sa mi v tomto počasí podarí v zdraví dokončiť.

Rozhodol som sa brzdiť smerom dolu, čo sa len bude dať a chodiť do zákrut naozaj opatrne. Tu už nejde o čas, tu ide o život. V tom som si zase uvedomil, že som sa opäť, aj po druhom páde, zabudol poprezerať, či som celý. Odrazu mi totiž nesedelo niečo na omotávke ani pod pravou rukou… :)

Ako som prechádzal zákrutami klesania smerom na Liptov, stretával som známky a dôkazy toho, čoho som sa stal súčasťou – cyklistických jatiek. V stúpaní oproti mne šiel najprv Marcel Zamora a potom som videl Tomáša Jurkoviča.

Kam zmizol vedúci pretekár z prvej obrátky a koho viezla tá sanitka? Prečo obieham cyklistu s čerstvým lyšajom na ramene? A vôbec, čo tu robia títo dvaja na kraji cesty? Očividne boli po páde a ja som sa začal modliť, nech už som na obrátke. Ale nie tak rýchlo, Michal! Veď tebe je súdené padnúť ešte raz!

A tak sa aj stalo, že napriek nízkej rýchlosti, položil som to aj v ďalšej zo zákrut. Môj tretí pád. Je toto možné? Doľahla na mňa frustrácia. Spomenul som si, ako som dostal v poslednom tréningu pred pretekom defekt, a teraz jazdím na úplne novom plášti. Spomenul som si aj na dnešné ráno, ako som fúkal plášte na 8 barov.

Teraz už viem, prečo toľko padám, a kto za to môže… Pozrel som sa na ľavý bok, dres som mal neporušený, no s krvavým fľakom. Ostať tu sedieť nemôžem, musím zísť dole na obrátku, tam budú ľudia a cestou tam si premyslím, čo ďalej.

Skutočne som, blížiac sa k obrátke, zvažoval, či to tam neukončím. Stačilo by poprosiť niekoho o pomoc, odložiť bicykel a ukončiť utrpenie. Hovoril som si, že po troch pádoch mám validných dôvodov na skončenie viac než dosť.

V tom som sa pozrel na svoje pravé stehno. Aj tam bol krvavý fľak. Rovno cez nápis “Willpower races” (Sila vôle preteká), ktorý mám na stehne. Nič viac som vidieť nepotreboval, toto zjavenie ma presvedčilo, že toto je pretek, ktorý musím za každú cenu dokončiť. Lekcia, ktorú si musím prejsť.

Stairway to Heaven

Šťastne sa mi podarilo dôjsť na obrátku na liptovskej strane. Od toho momentu som si užíval stúpanie na Huty ako nikdy predtým. Nieže by sa mi šlo dobre, to nie, všetko ma bolelo, no ten pocit bezpečia, ktoré nízke rýchlosti v stúpaní prinášali, ten bol neskutočne hrejivý.

Nasledoval ešte jeden zjazd, taký, ktorý som už v ten istý deň raz išiel. Keď som si spomenul, ako rýchlo som zjazdoval do Zuberca prvýkrát, až ma zamrazilo. To som nebol schopný zopakovať, mal som strach v každej jednej, aj malej zákruty, že to opäť položím.

Za všetko hovorí fakt, že Zjazd z Hút po kolibu Holica som šiel prvýkrát s priemernou rýchlosťou 52 km/h, no po druhýkrát už len 43 km/h. Hlava ma už nechcela pustiť do vyššej rýchlosti a bolo to tak správne. Tešil som sa na stúpanie na Ťatliakovu chatu, pretože tam sa opäť budem cítiť bezpečne.

Asi nikoho neprekvapí, že sa mi podarilo spadnúť ešte raz, a opäť vo vysokej rýchlosti. Tentoraz dokonca na rovine. Pred Zubercom fúkal už veľmi silný vietor a mňa ležiaceho na časovkárskych nástavcoch doslova sfúklo z cesty.

Vietor mi stočil predný ráfik kolesa a opäť som bol na zemi. Nič som si z toho už ale nerobil. V Zuberci stále ešte zostával dav divákov, aj napriek apokalyptickému počasiu, a tak opäť bolo koho zdraviť. Zákrutu vpravo som vytočil v “rýchlosti” kolenačkujúceho batoľaťa a od toho momentu som sa cítil bezpečne a myslel som len na to, či sa mi ešte podarí rozbehnúť.

V stúpaní na Ťatliakovu chatu som šiel voľne a stihol som si aj pokecať s jedným zo zahraničných pretekárov menom Boris Padgett. Ponadávali sme si spoločne na počasie a hneď nám bolo lepšie. Skoro som aj zabudol, ako ma pichá vo vyšúchaných bokoch.

V závere stúpania niekoľko pretekárov zvolilo chôdzu a tlačilo bicykel, no ja som mal úplne iné problémy ako nedostatok sily či kondície. V bolestivých grimasách som pojedal posledné metre cyklistického martýru.

Do druhého depa som sa privalil na 37. mieste, čo by znamenalo, že som predbehol na cyklistike 82 ľudí. Mne sa ale zdá, že to všetko muselo byť ešte v prvej polovici trate, pretože potom to už bol len boj o život.

Really? That’s the trail?!

V depe na Ťatliakovej chate to vyzeralo ako v poľnej nemocnici za vojny. Za zlého počasia. A bez strechy. Triatlonisti sa tu snažili prezuť ponožky na svojich skrehnutých a premrznutých nohách. Tí šťastní sa dostali k vedru s teplou vodou, do ktorého si ich spokojne namáčali. Strávil som v depe celú večnosť.

Návleky na rukách som mal roztrhnuté a vyšúchané, rozhodol som sa nechať si ich aj na beh a nekomplikovať to. Dal som si len ponožky, návleky na lýtka a bežeckú windstopperku. Okolo bokov som si pripol pripravenú ľadvinku so soľnými tabletami a izotonickým nápojom. Vybral som sa na trať.

Prvý kilometer a pol šiel podľa plánu, to znamená chôdzou. Ide o prudké stúpanie do sedla Zábrať odkiaľ pokračuje trať Oravamana ďalej na vrchol Rákoň (1876 m.n.m.) a hrebeňom na Lúčnu. Na moje prekvapenie ma ale zo sedla Zábrať nasmerovali organizátori smerom dolu, nie nahor.

Trasa vraj bola pozmenená pre zlé počasie. To vlastne vôbec až také prekvapivé nebolo. Veď som pre vietor ledva rozumel človeku, ktorý ma o tom informoval…

Vybral som sa preto nadol, a až vtedy som si uvedomil, aké ťažké bude tento pretek dokončiť. Pri každom pokuse natiahnuť krok sa mi dres na stehnách šúchal o čerstvý lyšaj z cyklistiky. Absolútne to nešlo, nech som do toho dával čokoľvek. Musel som behať s malými krokmi a začínala mi byť zima.

Ľudia ma už vo veľkom predbiehali, ale to bolo jedno. Pred nekonečným stúpaním zjazdovkou Roháče-Spálená ma opäť dobehol Boris, aspoň som mal na chvíľu spoločnosť. Bežecká časť trvala pocitovo celú večnosť.

Snažil som sa behať, no niekedy to pre bolesť skutočne nešlo, a tak som si len malými krokmi pohupkával a tešil som sa na to, ako si večer dám trojitú porciu bryndzových halušiek, palacinky a 20 litrov teplého čaju.

Šlo to naozaj pomaly a kvôli nízkej intenzite a kondičnej nenáročnosti pseudo-športovej aktivity, ktorú som tam predvádzal, som sa začal zaoberať hlúposťami. Počítal som kmene stromov, riešil matematické hádanky a problémy v práci, a čo ja viem čo ešte, len aby mi ten čas nejak ubiehal.

Úsmev na tvári mi vyčaroval až hlas Vlada Baróna, ktorý som naposledy počul pred siedmimi hodinami. Začul som ho tesne pred cieľom a vedel som, že je tomu celému koniec. Toho človeka musia ľudia milovať!

A skutočne, celý pretek mi napokon trval nekonečných 7 a pol hodiny a dobehol som na 84. mieste zo 162 ľudí, ktorí tento mordor dokončili. Po dobehnutí do cieľa som nechcel nič. Len objať priateľku a navštíviť záchranárov, aby sa mi pozreli na to, čo sa mi počas preteku vytvorilo v bokoch, a teraz to už bolo slušne opuchnuté (á la Nicki Minaj). Miestni medicinmani boli neskutočne zlatí a ďakujem im. :)

Bolo ako nebolo

Oravaman 2016 bol skutočne drsný. Motto tohoto preteku “bude ako nebolo” sa naplnilo do bodky a postarala sa o to príroda sama. Keď vám na pretekoch z niečo cez 200 pretekárov odstúpi vyše 50, hovorí to za všetko.

Na bicykli mam zodreté rychloupínáky, pedále, prehadzovačku, omotávku, sedadlo, a návleky na ruky, tretry a vesta sú na vyhodenie. Ale žeby som ľutoval čokoľvek z toho? Ani náhodou! Neviem sa dočkať, až sa dám zase dokopy a začnem opäť trénovať.

Michal Ráchela

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac