Na návšteve našich obcí: ľudová kultúra od západu na východ

Vycestujte s nami za tradičnými krásami aj zvykmi slovenských dedín.

V každej dedine nájdeme niečo špeciálne, nadčasové a rokmi zachovávané od našich predkov – či už jedlo, zvyky, alebo iné ľudové prvky. Na rôznorodosti je najkrajšie, že nás aj spoločne prepája: obdivujeme kroje susedných dedín, inšpirujeme sa ľudovými piesňami a folklórne súbory preberajú kroky ľudových tancov.

Spája nás aj najrýchlejšia 5G sieť od O2. V týchto obciach žijú obyvatelia nielen tradíciami, ale aj piatou generáciou mobilných sietí 

Viete, čo znamená druček, pamuk alebo pantlíčky? V cestovateľskom špeciáli vás zoberieme na výlet za ľudovou kultúrou naprieč celým Slovenskom. Rozprávali sme sa s niekoľkými zástupcami vybraných dedín, ktorí nám prezradili, aké tradície dodržujú, aké špecifiká má ich kroj alebo čo znamenajú slová v ich nárečí. 

Budúcnosť tvoríme nielen zachovávaním pôvodného, ale aj budovaním nového, z ktorého máme prospech všetci – napríklad v Krnči si vďaka efektívnejšej 5G sieti môžu miestni obyvatelia natočiť video z tradičného pochovávania basy a poslať ho známym ešte rýchlejšie. 

Fintice neobľubujú ypsilon

Obec Fintice sa do dejín slovenskej kinematografie zapísala legendárnou vetou z filmu Pásla kone na betóne: „Nemáš chlopa, nemáš pravdy.“ Tragikomický príbeh o slovenskom vidieku v réžii Štefana Uhra má pre dedinku Fintice mimoriadny význam, dokonca majú v múzeu uložené originálne rekvizity z nakrúcania. 

Snímka Pásla kone na betóne z roku 1981 je kompletne nahovorená v lokálnom nárečí, ktoré obyvatelia Fintíc používajú denne. Je mäkké a nepoužíva žiadne tvrdé y. A keďže sa šarišský dialekt v mnohom líši od spisovnej slovenčiny, prinášame vám preklad vybraných slov: 

  • Segiňatko – chúďatko 
  • Naľešňik – zemiaková placka
  • Chľista – dážďovka 
  • Chibaľ – iba ak
  • Perše – najprv
  • Pľeban – kňaz, farár

Vďaka dlhoročnému výskumu Jozefa Kolarčíka Fintického sa v minulosti podarilo zostaviť bohatú zbierku šarišských piesní (dnes uložených v Matici slovenskej). Tradície udržiava folklórny spolok Fincičanky, ktorý sa spolupodieľa na kultúrnom živote obce a dbá na zachovanie ľudového dedičstva i jedinečného nárečia. Vo svojom repertoári majú aj túto fintickú ľudovku s názvom Pisala kraľovna:

Pisala kraľovna po krajiňe ľisti, 
bi fincicke dzifky na majales išľi. 
Išľi oňi, išľi, krásňe špivajuci, 
za ňima parobci, horečňe plačuci. 
Neplačce, parobci, mi še navracime, 
ľem še na podkove čardaš naučime. 

Tradičná svadba v Malom Šariši

V Malom Šariši si nedokážu predstaviť svadbu, kde by nevesta netancovala „redovi“ tanec v ľudovom kroji. Tradičný svadobný deň sa začína tzv. odpytovaním z domu nevesty, kde vystúpi povolaný starejší (krstný otec, kamarát či kmotor ženícha) a v mene mladomanželov poďakuje rodičom za výchovu. Snúbenci pokľaknú pred rodičov, dostanú krížik na čelo a vymenia si nemálo dojímavé slová. 

Nasleduje cesta do kostola, kam nevestu sprevádza starší družba (ženíchov najlepší slobodný priateľ) a ženícha staršia družička (nevestina najlepšia nevydatá kamarátka). Na ceste ich však čakajú viaceré prekážky, napríklad „druček“, teda brvno, ktoré držia chlapi a nedovolia im prejsť, kým „sa nevykúpia“. Po slávnostnom svadobnom obrade sa začína hostina, ako ju už poznáme dodnes.

Pred polnocou sa zvykne tancovať družbovský tanec. Nevesta si sadne na stoličku a starší družba tancuje a pýta sa: „Nevesta moja milá, dovolíš mi vienok zelený z hlavy vziať alebo hlávku sťať?“ 

Inšpirujte sa aj ďalšími tipmi v našom cestovateľskom seriáli po slovenskom vidieku:  

Nevesta chvíľu trucuje, starší družba sa nedá, otázku zopakuje a neveste vezme vienok zelený, ktorý dnes zastupuje závoj. O polnoci sa začína „čepenie“ alebo čepčenie nevesty, ktorú privedú dámy v krojoch spoločne s družičkami a založia jej na hlavu čepiec – symbol vydatej ženy. Potom sa začína „redovi“ tanec, kde svadobčania vytancujú jeden po druhom už začepčenú nevestu.  

Rybanské výšivky „pamuk“ 

Západoslovenskú dedinku Rybany preslávil najmä ich zachovaný ženský ľudový kroj. Pôvodné kroje boli utkané iba z obyčajného plátna, na ktoré sa vyšívalo, pričom detailné výšivky po celej dĺžke sú jeho dominantou. 

Krojová sukňa sa nazývala „letnica“, bola plátenná a biela, zástera čierna. Vrchná časť ženského kroja nazývaná „oplecko“ bola červeno pretkávaná, dlhé vyšívané a nazbierané rukávce nazývané „pamuk“ zväzované pri konci na stužku sú tou najvýraznejšou časťou kroja. Súčasťou bol aj ručne vyšívaný alebo háčkovaný golier.

Vydaté ženy mali vlasy upravené do účesu „rohi“, ktorý, ako naznačuje názov, bol mierne vystúpený dohora a vytváral nenápadné „rožky“. Aby pevne držali, zvnútra bol účes podložený obaľovaným drôtom – „grgulou“ a navrch účesu sa položil vyšívaný čepiec a naň ešte „cinadoch“ – plátenný pás.  

Džentlmenská polievačka v Seni

Tradície na Veľkú noc sú asi tými najzachovalejšími v každej dedine, známa je predovšetkým (ne)obľúbená oblievačka či šibačka. V dedinke Seňa južne od Košíc sa dodržiavajú tiež, ale pri pondelkovej oblievačke si udržujú zdvorilý prístup. 

Sviatky sa u nich začínajú Zeleným štvrtkom, ktorý sa slávi v kostole, rovnako aj Veľký piatok. Na Bielu sobotu sa neskoro večer odnesú koše so sviatočným jedlom a dajú sa požehnať, aby sa mohla v nedeľu začať veľkonočná oslava. 

Vedúca lokálneho folklórneho súboru nám porozprávala, ako ju každý rok na Veľkonočný pondelok prídu chlapci z dediny oblečení v krojoch poctivo obliať, no nikdy nie bez úvodných veršíkov, ktorými dámu na studenú sprchu pripravia (hovoria ich v maďarčine, naša ukážka je prekladom):

„Som chlapec, záhradník, parobok, chodím polievať a počul som, že jedna vetvička rozmarínu chce zvädnúť, preto som prišiel poliať tento kvet. Ale najprv prosím otca a matku ešte viac, či mi dovolia vodou svoju dcéru osviežiť.“

Podobné veršíky si polievači upravujú a prispôsobujú podľa seba. 

Každoročné pochovávanie basy v Krnči 

V obci Krnča sa dobové kroje líšili v závislosti od konkrétnej cirkvi – katolícka a evanjelická cirkev mali oddelené kroje. Zachovali sa iba evanjelické, v ktorých vystupujú členovia a členky folklórneho súboru Krnčianka. Budúci rok oslávia 50. výročie svojho vzniku.

Súčasťou typického kroja v Krnči sú skladané sukne, zástery, lajblíky, rukávce a, samozrejme, vyšívané čepce. Muži majú na sebe čierne vesty, široké košele, konopné nohavice zastrčené do kožených čižiem a menšie klobúky. 

V týchto krojoch sa každoročne stretávajú v sprievode na fašiangy a spoločne spievajú pod domami v dedine. O pár dní neskôr, pred Popolcovou stredou, sa sprievod stretáva opäť, ale už v smútočnej nálade pri zvyku pochovávania basy – teda poslednej zábave pred pôstom. So sviečkami v rukách symbolicky odprevádzajú basu „na jej poslednej ceste“.

Bidovský čardáš, ktorý učia aj v zahraničí

V Bidovciach, obci na východ od Košíc, sa sami čudujú, akú slávu má ich čardáš, ktorý preberajú folklórne skupiny po celom Slovensku od Bratislavy cez Levice až po Veľkú Idu. Bidovský čardáš je charakteristický pomalým začiatkom a postupným zrýchlením tanečného kroku.  

Bidovskému čardášu sú prispôsobené i domáce ľudové kroje, ktoré majú úzke vyšívané spodničky zakrývajúce pančušky a následne široké sukne, ktoré sa točia a pri tanci sa dvíhajú až do vzduchu. Kroje sú hodvábne a nechýbajú ani vyšívané zástery či špeciálne pokrývky hláv.

Vydaté ženy nosia tradičnú „konťu“ či čepiec, ktorý je vystužený tvrdým kartónom a pokrytý bordovým hodvábom, pričom sa na hlavu prisponkuje. Naopak, slobodné dievčatá vo vlasoch nosia ozdobné „pantlíčky“ alebo inak povedané – stužky.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

So keres, manušale? 6 fráz, s ktorými lepšie pochopíte rómsku kultúru aj hudbu

Kto je skutočný čávo a prečo používame „dig, more” nesprávne, sa dozviete v našom rýchlokurze rómčiny.

Rómska kultúra je nám blízka, mnohí sme s ňou v kontakte každý deň a možno o tom ani nevieme. Rómske piesne nám spestrujú oslavy a v hovorovej slovenčine sa udomácnilo množstvo slov rómskeho pôvodu. Nasledujúci jayzkový rýchlokurz nám pomôže lepšie pochopiť a precítiť rómsku hudbu a obľúbené frázy používať s úctou. 

Nemusíme bojovať, kto je najlepší, nemáme rovnakú východiskovú pozíciu, hovorí psychologička Soňa Holúbková

Keď sa dvaja Rómovia stretnú, pristavia sa. Opýtajú sa, či sú zdraví, či majú dosť jedla, či majú prácu. Otázkami si prejavujú úctu, ktorú považujú za vysokú morálnu hodnotu a znak dobrej výchovy. Na hlavný prejav rómskeho jazyka a kultúry – zdvorilosť a úctu – sme sa zamerali aj v tomto článku. 

Zároveň sme vybrali frázy, ktoré sa používajú viac-menej všade rovnako. Každá vetva rómskeho jazyka môže totiž jednotlivým slovám prikladať iný význam. Napríklad tajsa v niektorých regiónoch znamená zajtra, v iných znamená dnes. Význam a použitie známych aj menej známych výrazov nám vysvetlila Simona Mitrášová, dobrovoľníčka z centra Eduma, ktorá rozpráva oboma jazykmi. 

Rómština je kodifikovaný aj štandardizovaný jazyk, no v mnohých častiach Slovenska a Česka sa stále vyskytujú rôzne formy písania slov. Pre zjednodušenie čítania sme v článku mnohé rómske výrazy napísali hovorovo – tak, ako počujete”.

1. Láčho džives a ako sa nezdraviť, keď neviem po rómsky

Láčho džives, Romale (dobrý deň, Rómovia) je formálny pozdrav Rómov Rómom, pri pozdrave etnicky rôznorodého publika sa mení na Láčho džives, manušale (dobrý deň, ľudia). Takýto pozdrav možno započujete na pódiach rómskych jazzových slávností alebo iného hudobného bašavelu, v bežnej rómčine sa veľmi nepoužíva.

V hovorovej reči sa spýtate priamo na činnosť, ktorú človek v danom momente robí. S podobným fenoménom ste sa mohli stretnúť aj v neformálnej kultúre na dedine. Stretnete pani v záhrade a opýtate sa jej: „Sedíte, sedíte? Okopávate, okopávate?“ A ona odpovie: „Sedím, sedím.“ Dôležité je neobísť človeka bez pozdravu. Ale čo ak sa chcem pozdraviť a neviem po rómsky?

2. So keres v modernom rómskom pope

Na neformálny pozdrav môžete použiť výraz so keres (čo robíš). So keres je pre Rómov dokonca používanejšia fráza ako pre Slovákov bežné ako sa máš. S výrazom sa stretnete aj v uliciach Košíc alebo v mnohých pesničkách, ktoré rómsku frázu preslávili.

Zaujímavým príkladom je žáner rom-pop, kde sa rómske pesničky miešajú s modernou populárnou hudbou. V rom-popových piesňach sa väčšinou mieša rómsky, maďarský a slovenský jazyk, ale napríklad v So Keres od Gypsy Casual budete okem rómčiny počuť aj angličtinu či arabské yalla. 

3. „Dig”, takto je to naozaj s more

Rómske slovo more nie je zvolanie, nadávka, častica ani zámeno. More je v rómčine familiárne oslovenie vlastného manžela. Keď sa muž so ženou zosobášia, po svadbe sa navzájom viac neoslovujú vlastnými menami, napr. Vlado či Marcela. Manželka začne svojho muža oslovovať more, muž ženu čhaje (oba výrazy sú vo vokatíve). Pre rómsku komunitu vydatá žena prestáva byť čhaja a stáva sa romňi, dospelou a zadanou ženou. 

V slovenčine sa slovíčko more udomácnilo skôr ako zvolanie, nedorozumenie alebo len taký výkrik, podobne ako dig. V slovenskej neformálnej kultúre dig, móre spĺňa prejav vzlyku či pobavenia, v rómčine dikh pozri, a teda dikh, more znamená pozri, muž môj. 

4. So taves a o čom ešte sa rozprávajú ženy 

Keď sa stretnú dve ženy v rovnakom veku, ktoré sa poznajú, ich prvé vety sa vzťahujú na zdravie detí alebo na jedlo, ktoré v ten deň pre rodinu uvaria. Na to slúži aj úvodná zdvorilostná fráza So taves, čhaje?, doslova Čo varíš, dievča? 

Manželia Nátherovci,ktorí pracujú s rómskou komunitou: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život

Podľa Simony Mitrášovej ostáva mnoho rómskych žien doma s deťmi, pričom sa ich náplň dňa točí okolo starostlivosti, varenia a upratovania: „Prvá vec, na ktorú sa ma mama pýta, keď mi volá, je, čo robia deti a čo varím.“

Stretnutie dvoch priateľov však môže začať aj týmito otázkami: 

Sar džives? (Ako žiješ?) 

Sar sal (Ako sa máš?) 

Sar tuke džal? (Ako sa ti darí?) 

Môžete na ne odpovedať: 

Ta mištes, Devleske. (Ale dobre. Vďakabohu.)

Nalačhes, o čhavo mange nasvalo. (Zle. Dieťa mám choré.)

5. Kames man a ako vyznať lásku čávom a čajám

Kames man? Kamav tut. Ľúbiš ma? Ľúbim ťa. 

Vyznanie lásky, prejavovanie pocitov a smútku je veľkou súčasťou rómskej kultúry a piesní. Rómski speváci a kapely spievajú o láske vo vlastnom jazyku, ale aj v slovenčine, dokonca vo východniarčine, napríklad známy Kuky band. Hudobný štýl pomalých a melodických piesní sa volá Halgató – čorikani. Väčšinou ide o smutné piesne o nenaplnenej láske určené na počúvanie v súkromí, nie na tancovačku. 

Zaľúbené pesničky sú skvelým príkladom vysvetliť si slangové výrazy čávo a čaja.  O čhavo znamená syn alebo chlapec, e čhaj je zasa dcéra alebo dievča. Poslovenčené oslovenie dievčat čaja sa ujalo v košickom slangu, zatiaľ čo čávo má konotácie frajera a môže pôsobiť zosmiešňujúco alebo príliš vystatovačne.

Na ukážku si pripomeňme pesničku Pas o panori legendárnej Věry Bílej.

Paš o paňori čhajori romaňi me la igen kamav.

Pri vode stálo mladé rómske dievča a veľmi sa mi páčilo (alebo veľmi ju ľúbim).

6. Soske peske tekerel starosti?

Rómčina je jazyk, ktorý sa, žiaľ, nezachoval vo svojej úplnosti. Niektoré výrazy rómčina vôbec nemá, a to buď preto, lebo sa nezachovali, alebo v minulosti nebolo potrebné, aby niečo pomenovali. Rómčina, ako aj slovenčina je opisný jazyk a podobne ako v slovenčine sa mnoho výrazov z angličtiny neprekladá, dokonca už ani v hovorenej reči. 

Napríklad, slovo naposledy Rómovia prebrali zo slovenčiny: Kana les dikhjal naposledy? (Kedy si ho videl naposledy?). A naopak, v niektorých prípadoch zvyknú Rómovia výraz radšej opísať, než doslovne preložit, ako Prečo si robiť starosti? Rómovia opíšu: Prečo si nad tým lámeš hlavu? alebo Mám veľa na hlave.

Mnohé porómčené slová, často povolania, končia na alebo es či is: autobusis, doktoris, pápežis. Pár rómskych slov, ktoré sa udomácnili v slovenčine, si môžete oživiť aj v našom slovníčku. 

Slovníček poslovenčených rómskych slov

Mište – dobre. Môže byť na jedlo, počasie, čokoľvek. Alternatíva s rovnakým významom je lačhes. 

Čores – chudoba, ale aj kradnúť. Zdomácnené slovíčko čórovať a čorky, väčšinou výraz pre nevinné krádeže. 

Chal – v doslovnom preklade on konzumuje. Chalovať znamená jesť. 

Ara – daj pozor, uhni, choď nabok. Ara motoris! Pozor auto alebo typicky východoslovensky, davaj ara.

Kérka – tetovačka. 

Lóve – peniaze. 

Benga – policajti, zlí ľudia, pomnožné. Aj matka o synovi môže povedať, že je neposlušný beng. O beng je diabol. Šarkanis zas čert. 

Bašavel – tancovačka. Nie ples, skôr dedinská zábava so živou muzikou. 

Sovel – spánok alebo on spí. 

Džungáles – škaredé 

Šukáres – pekné

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac