Ako mať zo života radosť? Tajomstvá vyrovnaného života amazonského kmeňa si môžete osvojiť aj vy

Lingvista Daniel Everett žil po boku kmeňa Pirahov, ktorých považuje za naozaj šťastných. Prečítajte si, ako možno ich vnímanie reality preniesť aj do nášho sveta.

Žijeme v dobe, v ktorej nám takmer nič nechýba a samých seba presviedčame, že sa máme v podstate dobre. Často však zabúdame na základné princípy vyrovnaného a naplneného života, ktoré sa môžeme naučiť napríklad aj od amazonského kmeňa.

Kmeň Pirahov žije v amazonskom pralese v Brazílii. Jeho príslušníci sa živia zberom a lovom, majú vlastný jazyk, ktorý okrem nich ovláda len zopár ľudí a málokto z nich počas života opustí vlastnú dedinu či priľahlú džungľu, nie ešte svoju krajinu.

Americký lingvista a antropológ Daniel Everett pochádza z Kalifornie a je uznávaným vedcom, univerzitným profesorom a spisovateľom. S Pirahmi strávil v Amazónii dlhé roky, skúmal ich jazyk aj kultúru a tajomstvá šťastného života, ktorý sa s týmto kmeňom neodmysliteľne spája, si vzal za svoje a neustále sa nimi riadi.

O poznatky, ktoré môžu vniesť radosť do každodenného života moderného človeka, sa podelil aj s čitateľmi Sódy. Ako nás teda môže inšpirovať jednoduchý život kmeňa Pirahov?

O vnímaní minulosti a budúcnosti

„Pirahovia nemajú mýty, nehovoria o stvorení a nemajú žiadny koncept bohov alebo náboženstva. Nemajú ani slová, ktoré by určovali konkrétny čas. Nemajú ani slová včera alebo zajtra. Majú iba slovo iný deň, ktoré môže znamenať oboje. Ich jazyk a kultúra fungujú tak, aby sa vyhli odkazovaniu na čas a veci, ktoré ich môžu znepokojovať, napríklad: ‚Obávam sa, že zajtra môžem prísť o prácu.‘ Nemôžete urobiť nič s tým, čo sa udeje zajtra. Môžete iba dnes pracovať najlepšie, ako viete. Pirahovia každý deň zlepšujú to, čo robia, aby sa stávali lepšími,“ vysvetľuje Everett.

O strachu zo zmeny

Everett Pirahom kládol aj množstvo náročných otázok, aby zistil ich pohľad na rôzne životné situácie. Pýtal sa ich napríklad na to, čo budú robiť, ak ich dedinu niekto napadne a zaberie ich územie. Nad touto úvahou však domorodci iba kývli rukou a povedali, že džungľa je veľká a jednoducho by sa presťahovali do inej časti.

Lingvista tvrdí, že ľudia sú prispôsobiví a nemali by lipnúť na zabehnutom spôsobe života, ak ich nenapĺňa. „Pre našu kultúru a spoločnosť je typické, že ostávame na jednom mieste a radšej robíme tú istú vec, než by sme mali uznať, že ľudské bytosti sú najľahšie prispôsobivé druhy v prírode. Sme samostatní, pripravení a promptní natoľko, aby sme mohli žiť kdekoľvek,“ hovorí.

O (nemateriálnom) šťastí

„Naša kultúra sa zameriava na materiálny zisk, väčšie osobné bohatstvo a úspech,“ hovorí vedec. Pripúšťa však, že v jednom sú si všetci ľudia podobní: „Všetci túžime po láske, spoločnosti a šťastí.“

„Keď som prišiel (ako misionár, pozn. red.) k Pirahom hovoriť im o Bohu a o tom, ako môžu nájsť šťastie cez kresťanstvo, veril som, že človek môže spoznať význam života cez Ježiša a len cez náboženstvo sa dá oslobodiť od strachu. Zistil som však, že Pirahovia si dávajú najavo oveľa viac lásky, než som kedy videl u iných ľudí. Keď niekomu začnú dôverovať a sedí s nimi, tak sa ho vždy dotýkajú, usmievajú sa naňho, pýtajú sa ho rôzne otázky a ukazujú mu svoju lásku k deťom,” spomína Everett.

„Nikdy neukazujú, koľko nachytali rýb, že zabili veľa zvierat a môžu zakonzervovať množstvo mäsa. Keď som sa ich opýtal, prečo neúdia alebo nesolia mäso, aby si ho zakonzervovali na neskôr, jeden muž mi povedal: ‚Ja si uskladňujem mäso v bruchu môjho brata. Keď mu dám jedlo, on dá jedlo mne. My mäso konzervujeme tak, že sa staráme o seba navzájom.‘ A ja som si uvedomil, že oni by mali byť misionármi. Oni sú tí, ktorí dávajú odpovede, ktoré som mal dávať ja im. Videl som veľa pastorov a misionárov, ale žiadny z nich nebol taký šťastný, vyrovnaný a psychicky stabilný ako priemerný človek z kmeňa Pirahov,“ spomína Everett.

O náboženstve

Prístup kmeňa prinútil Everetta uvedomiť si, že títo ľudia majú jasno vo svojich hodnotách a nepotrebujú premýšľať nad tým, ako získať slobodu duše. „Sú to lovci a zberači žijúci v Amazónii, ale sú opakom poverčivých ľudí. Naše náboženstvo je postavené na viere vo veci, ktoré nemôžeme vidieť alebo si ich overiť. Oni chceli vedieť, kto videl Ježiša. Hovorili mi, že pokiaľ som nevidel nikoho, kto videl a hovoril s Ježišom, tak prečo im o ňom vôbec hovorím. Keď Pirahom hovoríte niečo, domnievajú sa, že máte priamy dôkaz. Budú vás počúvať, lebo vás rešpektujú, ale neuveria vám, lebo ste zo západu,” vysvetľuje.

„Vyžadovali viac dôkazov, než som mal. To ma doviedlo k otázke, prečo som vlastne veril v Boha. Veril som, že hlavný dôkaz, ktorý kresťanstvo malo, bol spôsob, ako mení ľudské životy k lepšiemu. Ale s Pirahmi som si uvedomil, že to nie je dostatočný dôkaz, lebo oni mali aj tak veľmi dobré životy. To ma zmenilo a bolo to pre mňa veľmi nápomocné,“ dopĺňa.

O smrti

Daniela Everetta prekvapil aj ich postoj k tragickým životným situáciám: „Bol som tam, keď ľudia zomierali. Pred 30 rokmi tam zomrelo bábätko na maláriu. Každý z nich si k nemu prišiel sadnúť, ľudia plakali, otec plakal a ja som im pomáhal kopať hrob. Potom sa však už ľudia správali normálne. Možno na druhý deň ešte otec a mama trochu plakali, ale uvedomovali si, že smrť je prirodzená súčasť ľudskej existencie.“

Aj z tohto zážitku si vyvodil isté pravidlo: „Ak sa rozhodnete smútiť dlho, nikomu to neprinesie nič dobré. Treba sa cez to preniesť a vrátiť sa späť k normálnemu životu. Všetci žijeme a umierame, ale máme zodpovednosť voči ostatným. Pirahovia smútia a asi o 4 roky neskôr mi otec povedal, že mu chýba dieťatko, ale krátko na to žartoval a smial sa. Pirahovia nie sú z takých vecí deprimovaní. Rozoznávajú a rešpektujú stratu a bolesť, ale tiež vidia, že treba žiť dobre a dbať na to, aby mal každý to, čo potrebuje.“

O hneve

„Hoci u nás je hnev a jeho prejav bežnou súčasťou života a komunikácie, Pirahovia sa naň pozerajú úplne inak. Hnev je považovaný za jeden z najväčších hriechov. „Ukázať svoj hnev je u nich neakceptovateľné. Som univerzitný profesor, takže niekedy hovorím nahlas. Keď sa ma niekto niečo opýtal a ja som bol vo svojom móde profesora, tak som hovoril nahlas. Pirahovia mi vraveli: ‚Znieš nahnevane.‘ Ja som im hovoril, že nahnevaný nie som, tak mi vysvetlili, že som hovoril veľmi nahlas, a že oni nemajú radi, keď ľudia hovoria nahlas,“ objasňuje.

„V dedine nevidíte nahnevaných ľudí, muži sa nebijú, rodičia nedávajú svojim deťom po zadku. Keď je dieťa naozaj nervózne a začne kričať, nikto nič nepovie. Ak je niekto nahnevaný, tak po tom, čo ho hnev opustí, ho ostatní konfrontujú. Opýtajú sa, prečo sa tak správal, a že je to zvláštne správanie,“ vysvetľuje.

Everett bol aj svedkom udalosti, v rámci ktorej mal prejav hnevu fatálne následky: „Pirahovia nemajú radi ohrozenie komunity. Najhorší scenár, ktorý som videl, bol, keď jeden mladý muž zabil iného. Išlo o vraždu. Pirahovia muža vylúčili z komunity a nechali ho žiť samého, pretože týmto činom ohrozil celú komunitu. Zabíjanie ľudí netolerujú. Síce vedia, ako to urobiť, lebo zabíjajú zvieratá kvôli jedlu, no nepreukazujú násilie voči iným ľuďom. Ak je dedina v ohrození, tak iba odídu. Ak je niekto násilný voči inému človeku, tak ho vyhodia z dediny a nedelia sa s ním o jedlo.“

O vďake

Najbežnejším prejavom vďaky našej spoločnosti je slovo ďakujem. Pirahovia však ďakujú úplne inak. „Ak by som prišiel do dediny a rozdával rybárske háčiky, tak mi môžu povedať: ‚To je veľmi dobrý háčik,’ alebo ,Tieto háčiky nemám veľmi rád, nemáš nejaký iný?‘ pripadne povedať ‚Ďakujem‘. Pirahovia však nepovedia ďakujem, lebo na to nemajú slovo. Na druhej strane, keď chytia ryby, tak mi jednu dajú. Je to oplácanie – ja pomôžem im, oni pomôžu mne. A viem, že keď budem mať nejaký problém, keď ochoriem, tak sa o mňa postarajú. To je ich spôsob, ako povedať ďakujem.“

O komunikácii

Pirahovia sa nezdravia, maximálne svoj príchod a odchod oznámia. Podľa nich ide o zrejmé veci, ktoré sa dajú vidieť. V našej kultúre je to iné. „Keď niekoho vidím kráčať po ceste a pozdravím ho, tak to vlastne znamená, že naňho reagujem ako na človeka. Keď poviem ‚Ako sa máš?‘, tak možno ani nechcem vedieť odpoveď,“ hovorí Everett.

Pirahovia dávajú väčší dôraz na fyzický kontakt než na slová: „Keď sa pozdravím, je to ako keby som vás ťapol po chrbte. Podľa Pirahov je lepšie, ak vás len ťapnem po chrbte. Dokonca aj v brazílskej kultúre je to celkom bežné. Keď sa rozprávam so ženou, je veľmi pravdepodobné, že sa ma dotkne počas toho, ako rozpráva a vôbec nič tým nemusí myslieť. A to je pre niektorých Američanov šokujúce. Keď si však na to zvyknete, zistíte, že je to prirodzené, príjemné a pomáha vám to cítiť sa príjemne a mať pocit, že niekam patríte.“

O samote

Život Pirahov je podobný ako náš v tom, že ľudia trávia veľa času spoločne, no potrebujú aj chvíle osamote. „Muž si vezme svoje kanoe a je preč aj 8 hodín. Žena môže vziať psy a ísť sama loviť do džungle. To je ich čas osamote. Deti už od momentu, keď sa učia chodiť, sú pri rieke a snažia sa loviť ryby. Takže Pirahovia majú množstvo príležitostí byť sami. Keď ide žena preč, muž ostáva s deťmi a opačne. Nemusia sa obávať, že ich deti sú samy, pretože dedina je tam a dáva na ne pozor. Páry tiež potrebujú byť chvíľu sami, vtedy idú preč na kanoe alebo do džungle,“ uvádza príklady.

Zaujímavé je, že súkromie akceptujú takmer bez slov. Napríklad, keď vidia ženu kúpať sa v rieke, je jasné, že chce byť sama, tak uhnú pohľadom a idú ďalej. „Ak vidia, že si niekto vychutnáva čas osamote, tak mu dajú priestor. Ignorujú ho a nechajú ho tak. Jednoducho ho nevyrušujú, keď je jasné, že chce byť sám,“ dopĺňa.

Tiež ide o vec, ktorá sa dá pochopiť a nemusia si navzájom oznamovať, že niekam idú a chcú byť sami. „Keď sedia v dedine, je jasné, že nechcú byť sami, pretože inak môžu byť sami, kedykoľvek chcú. To je však ťažšie pre nás, v našich spoločnostiach. Keď s niekým žijete, tak chcú celý čas vedieť, kde ste. A my im to hovoríme. Poviem manželke, že idem robiť rozhovor a poviem jej, keď skončím,“ uzatvára.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda a vznikol v spolupráci s Férovou Nadáciou O2.  

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Daniel Everett: Robte to najlepšie, čo môžete, každý deň

„Nezaoberajte sa chybami minulosti a nestrachujte sa o budúcnosť,“ hovorí americký lingvista, ktorý našiel tajomstvo šťastného života u amazonského kmeňa Pirahov.

Americký lingvista Daniel Everett strávil roky v brazílskom amazonskom pralese s kmeňom Pirahov. Hoci tam prišiel ako kresťanský misionár, po dlhých rokoch z tohto miesta odchádzal ako ateista, lebo pochopil, že Pirahovia sú šťastní aj bez Boha.

Okrem toho, že sa naučil jazyk, ktorý okrem Pirahov ovláda len zopár ľudí, vytvoril si silné priateľstvá a odhalil tajomstvá šťastného života kmeňa. Tie si preniesol aj mimo džungľu a učí ich aj ostatných.

My sme sa s Danielom Everettom rozprávali počas jeho nedávnej návštevy Slovenska, kam prišiel prezentovať svoju knihu Dobrú noc a pozor na hady. Jej slovenský preklad len pred pár týždňami vydal Sokratov inštitút.

Sokratov inštitút spustil prihlasovanie na workshopy pre ľudí, ktorí majú chuť meniť okolie k lepšiemu. Ponuku nájdete na jeho stránke.

Vaša kniha Dobrú noc a pozor na hady vyšla v angličtine ešte v roku 2008. Teraz sa vydáva aj v slovenskom preklade. Obsahuje kniha myšlienky, ktoré môžu obohatiť aj slovenskú kultúru?

Štúdium menšín alebo skupín, ktoré nie sú známe, je pre nás, príslušníkov západnej kultúry, vždy obohacujúce, lebo reprezentujú alternatívny pohľad na nastavenia sveta, hľadanie bezpečia a objavovanie toho, čo vlastne znamená byť človekom.

Ste lingvistom a autorom mnohých prác zaoberajúcich sa jazykom. Mali ste šancu bližšie sa venovať aj slovenčine?

Ako jazykovedec sa zaujímam o všetky jazyky a najradšej by som ovládal všetkých 7 000 jazykov sveta. Hovorím po španielsky, po portugalsky a jazykom Pirahã. Keď som bol na univerzite v Pittsburghu, jeden z mojich kolegov skúmal slovenčinu, takže sme sa spolu bavili aj o rôznych vlastnostiach tohto jazyka.

Je na slovenskom jazyku niečo zaujímavé?

Všetky jazyky sú zaujímavé, pretože každý jazyk je zmesou kultúry, hodnôt a znalostných štruktúr ľudí, ktorí jazykom hovoria. Takže aj slovenčina a slovenská kultúra formuje samostatnú jednotu a ukazuje vlastnosti ľudí, ktoré iným spôsobom nevieme spoznať. Naučiť sa jazyk je teda prvým krokom k tomu, aby ste spoznali aj kultúru.

Svet vás pozná najmä vďaka tomu, že ste dlhé roky žili v amazonskom pralese s kmeňom Pirahov a skúmali ich jazyk. V jednom dávnejšom rozhovore ste ale spomenuli, že máte zákaz ísť k Pirahom späť. Prečo?

Tento zákaz prišiel po tom, čo som tam 30 rokov pracoval. Niektorých ľudí, nehovorím, že všetkých, rozčúlilo, keď som povedal, že jazyk kmeňa Pirahã ukazuje, že hlavná lingvistická teória je nesprávna. Stúpenci tejto teórie neboli radi, protestovali proti tomu a dúfali, že ma zastavia. V skutočnosti mám však v Brazílii trvalý pobyt a môžem tam chodiť tak často, ako chcem. V posledných rokoch boli za Pirahmi nejakí reportéri a hovorili mi, že Pirahovia chcú, aby som sa k nim vrátil, takže to vyzerá tak, že sa môžem vrátiť.

Kedy ste boli u Pirahov naposledy?

V roku 2009. Toto leto sa tam teda vrátim po 9 rokoch.

Očakávate nejaké zmeny?

To je presne to, čo chcem vidieť. Po tom, čo som odišiel, začala do dedín chodiť vláda, inštalovať elektrinu, kúpila im motorové člny, televízory a začala im dávať ryžu a fazuľu – jedlo, na ktoré neboli zvyknutí. Počul som, že neskôr od týchto snáh upustili, ale chcem to vidieť na vlastné oči. Prvú návštevu zrealizujem na vlastné náklady, nepôjdem tam kvôli vedeckému výskumu, pôjdem sa len pozrieť, ako sa majú a stráviť s nimi nejaký čas.

Ste s nimi vôbec v nejakom kontakte?

Moja bývalá manželka Keren stále žije blízko ich dediny, takže Pirahovia sú s ňou celý čas. Ona mi pravidelne hovorí, čo sa tam deje a posiela mi správy. Aj reportéri tvrdia, že som vyvolal o Pirahov veľký záujem.

Ak sa pozrieme na Pirahov a ich spôsob života, je niečo, čo sa od nich my, príslušníci západného rozvinutého sveta, môžeme naučiť?

V prvom rade je to samostatnosť a uvedomenie si, že ja sám som zodpovedný za svoj blahobyt. Dokonca aj deti Pirahov sa toto učia už veľmi skoro. Rodičia ich síce milujú, ale očakávajú od nich, že k tomu budú prispievať, zabezpečia si nejaké jedlo, lebo práve to je pre Pirahov extrémne dôležité.

Ďalšou vecou je ich obrovské šťastie. Vo všeobecnosti je ťažké povedať, že jeden národ je šťastnejší ako ten druhý, ale s istotou môžem povedať, že Pirahovia sú veľmi šťastní ľudia. Veľa sa usmievajú, žartujú, smejú a len veľmi zriedka je to len dojem, ktorý z nich máte.

Nechápu napríklad pojem samovražda. Je to pre nich ťažké pochopiť, lebo nečelia problémom ako my. Nie je to preto, že by bol ich život jednoduchý, tiež zažívajú dosť utrpenia. Ich deti zomierajú malé, ohrozuje ich divá zver. Takže to nie je tak, že nepoznajú nebezpečenstvo alebo smútok. Poznajú ich, ale dokážu sa s nimi popasovať veľmi účinne. Napokon, už len schopnosť tešiť sa z prírody každý deň.

„Vo všeobecnosti je ťažké povedať, že jeden národ je šťastnejší ako ten druhý, ale s istotou môžem povedať, že Pirahovia sú veľmi šťastní ľudia.“

Pirahovia mi v mnohom pripomínajú moju vlastnú minulosť v Kalifornii 60. rokov. Sú veľmi uvoľnení a zajedno s prírodou. O prírode vedia všetko, vedia názvy stromov, o každom zvierati vedia, kde žije, a ako sa správa. Mnohí z nás žijú život bez toho, aby venovali pozornosť tomu, čo je okolo. Ale u Pirahov znalosť prírody prispieva k ich samostatnosti.

Ak nežijeme v džungli, ale v meste, je niečo, čo môžeme urobiť, aby sme boli bližšie k takejto samostatnosti?

Je to schopnosť postarať sa o všetky svoje potreby, ako si zabezpečiť jedlo a čo robiť so svojím životom. Pirahom zaberie len niekoľko hodín nájsť jedlo, takže zvyšok dňa je o oddychu a rozprávaní sa medzi sebou. My, ktorí žijeme v meste, musíme pracovať oveľa viac a nemáme čas na oddych.

Ale hlavná vec, o ktorú sa Pirahovia nestrachujú, je budúcnosť. Netrávia čas rozprávaním sa o veciach z minulosti. To je ďalšie poučenie, ktoré si môžeme zobrať. Robme to najlepšie, čo môžeme každý deň. Nezaoberám sa chybami, ktoré som urobil v minulosti, nebojím sa o to, čo bude o rok s mojou kariérou. Tento prístup mi pomohol. Uvedomiť si, že potrebujem byť zodpovedný za to, čo sa mi deje práve teraz. Samozrejme, potrebujem občas myslieť na budúcnosť, ale nemusím sa o ňu obávať, lebo je mimo mojej kontroly.

Často hovoríte, že ste sa od Pirahov veľa naučili, je niečo, čo ste naučili vy ich?

Prvá a najdôležitejšia vec je, že sa naučili, že ľudia z vonku, ktorí k nim boli dlhé roky bezočiví, ubližovali im a zabíjali ich, nie sú všetci rovnakí. Verím, že sa cezo mňa naučili dôverovať ľuďom, ktorí nie sú z ich kmeňa a uvedomili si, že niektorí ľudia, ktorí nie sú Pirahmi, sa dokážu správať ako oni. Verím, že mám medzi Pirahmi pravých priateľov, ľudí, ktorí položia za mňa život, ak by som to potreboval. Naučil som ich, že neplatí Pirahovia verzus svet, ale že svet je rozmanité miesto.

V jednej z vašich prednášok na podujatí TEDx ste spomínali, že pre ľudí je veľmi dôležité stretávať sa s ľuďmi z iných skupín a kultúr, aby sme sa mohli niečo naučiť, lebo počas stretávania s rovnakými ľuďmi sa toho toľko nenaučíme. Ako to myslíte?

Vo všetkých moderných spoločnostiach, napríklad v moderných mestách ako Bratislava alebo Boston, existuje rôznorodá populácia. Myslím si, že je veľmi dôležité nemať priateľov, ktorí vyzerajú ako my a hovoria ako my, ale priateliť sa s inými ľuďmi.

Zvyknem hovorievať, že ak idete na stretnutie, na ktorom má každý vašu farbu pleti, hovorí vaším jazykom a je rovnakého pohlavia ako vy, tak to pravdepodobne nie je to najlepšie stretnutie, ktorého môžete byť súčasťou. Je to preto, že ak ste v skupine ľudí, ktorá vyzerá rovnako, hovorí rovnako a má rovnaké zázemie, ťažko spoznáte nové myšlienky.

Keď sa ale rozprávame s niekým z iného prostredia, povedia nám nové informácie a predstavia aj nové spôsoby premýšľania o nich. Koľkokrát ste pozvali ľudí inej farby pleti alebo iného náboženstva k vám domov na večeru? Ja už nie som veriaci, som ateista, ale chodím do synagógy, navštevujem kostoly, lebo náboženstvo je dôležitá súčasť života, aj keď nie som veriaci. Rád počúvam rôzne stanoviská ľudí, rád skúšam rôzne jedlá.

„Nové jazyky, nové jedlá, noví ľudia nás obohacujú a práve tá rôznorodosť je to, čo znamená byť človekom.“

Ak by som sa rozhodol žiť na Slovensku, vynaložil by som obrovské úsilie na to, aby som sa naučil jazyk, pretože ak niekde žijete a chcete sa stať súčasťou miestnej komunity, musíte sa naučiť miestny jazyk. Nové jazyky, nové jedlá, noví ľudia nás obohacujú a práve tá rôznorodosť je to, čo znamená byť človekom.

Dá sa ale takýto prístup uplatniť aj v krajine, v ktorej človek žije? Bez toho, aby cestoval?

Vo veľkých mestách nie je zlý nápad nájsť si rodinu a vyskúšať si s nimi žiť pár dní, vidieť ich pravidlá a spôsob života. Ak ste biely, nájdite si čiernu rodinu a chvíľu s nimi žite. Ak sa iba pozeráme na tieto odlišnosti, nič nás to nenaučí. Tento môj prístup nazývam „submisívne učenie”. Iba ak necháme samých seba na nejaký čas pod kontrolou iných, budeme žiť podľa ich pravidiel a jesť to, čo jedia oni, naučíme sa novým veciam.

Ak ste napríklad vegetariánom a budete žiť u rodiny, ktorá je mäso a poviete: „Som vegetarián, nebudem jesť vaše mäso.”, tak v podstate hovoríte, že vaše osobné preferencie jedla sú dôležitejšie než spoznanie tých ľudí a vyskúšanie ich zážitkov.

Nemám problém s osobným výberom ľudí, ale keď beriem študentov do Amazónie, tak im hovorím: „Ak vám ponúkajú jedlo a vy poviete nie, bránite sa novým zážitkom a musíte sa samých seba opýtať, či vaše preferencie jedla sú dôležitejšie ako nové životné lekcie.” A väčšinu času si naozaj myslíme, že naše osobné voľby sú dôležitejšie než čokoľvek iné.

Kto sú Pirahovia

Kmeň Pirahã sú domorodci žijúci v brazílskom dažďovom pralese na pobreží rieky Maici. Momentálne ich na mieste žije asi 800. Živia sa lovom a zberom a spoločne vychovávajú deti. Špecifikom je ich jazyk, ktorý sa absolútne odlišuje od všetkých ostatných. Zaujímavosťou je, že nerozlišuje minulý a budúci čas. Pirahovia svoj jazyk dokonca dokážu pískať – tento spôsob komunikácie, ktorý muži využívajú pri love.

Zaujalo vás rozprávanie Daniela Everetta o jeho živote po boku kmeňa Pirahov? Prečítajte si aj náš článok, v ktorom vysvetľujeme spôsoby, ako byť šťastnejší.  

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda a vznikol v spolupráci s Férovou Nadáciou O2. 

Daniel Everett

Je americký lingvista, vysokoškolský pedagóg a autor viacerých publikácií. Momentálne pôsobí na Bentley University v štáte Massachusetts. Preslávil ho najmä výskum jazyka amazonského kmeňa Pirahã, ktorým poprel myšlienky teórie generatívnej gramatiky známeho jazykovedca Noama Chomského. Svoje poznatky o jazyku a živote kmeňa Pirahã, ktoré získal počas rokov života v amazonskej džungli, zhrnul v knihe Don’t sleep, there are snakes, ktorá vyšla v roku 2008. Jej slovenský preklad vydal Sokratov inštitút pod názvom Dobrú noc a pozor na hady v roku 2018.


Lifetech: Čo je nové