Víkendové čítanie: Čo vám robí radosť?

Pociťuje ju každý z nás. Každý možno v trochu inej situácii či v trochu inej intenzite, no určite neobchádza ani jedného z nás.

V druhom víkendovom vydaní magazínu Sóda sme sa po východnom Slovensku rozhodli bližšie pozrieť na radosť, emóciu, ktorou reagujeme na príjemné udalosti v našom živote. Radosť patrí nielen k tým najpríjemnejším, ale súčasne aj najprirodzenejším emóciám, spája sa s pocitom šťastia a momentmi, pri ktorých sa človek cíti jednoducho dobre.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo znamená radosť pre vás a ktoré situácie ju vyvolávajú? Tieto dve otázky sa nesú celým naším víkendovým vydaním, ktoré vzniklo v spolupráci s Férovou Nadáciou O2. Začítajte sa do našich článkov a zistite, že zdroje radosti a od nej sa odvíjajúceho šťastia sú naozaj rôzne a veľmi subjektívne.

Psychologička Barbora Kuchárová sa v rámci našej víkendovej témy vo svojom stĺpčeku zamýšľa nad tým, čo je to radosť. „Radosť je prítomnosť, ktorá nemá včera a zajtra,“ hovorí.

Americký lingvista a spisovateľ Daniel Everett, ktorý dlhé roky žil po boku kmeňa Pirahov v amazonskom pralese, nám v rozhovore prezradil, prečo ich považuje za jedných z najšťastnejších ľudí na svete.

Daniel Everett sa od Pirahov mnohému naučil a svoje zistenia šíri ďalej. V ďalšom článku sme pre vás zhrnuli jeho poznatky o tom, čo všetko sa môžeme od tohto kmeňa naučiť, aby bol náš život vyrovnanejší a radostnejší.

Dobrú noc a pozor na hady. Tak znie názov Everettovej knihy, v ktorej opísal svoj život po boku amazonského kmeňa. Ak chcete o tomto kmeni a ich vnímaní sveta vedieť viac, zapojte sa do súťaže o 5 výtlačkov.

Aby sme dokázali, že pôvodcovia radosti, môžu byť rôzni, opýtali sme sa 8 známych tvárí a osobností verejného života, čo robí radosť v živote im a následne sme si rovnakú otázku položili aj my v rámci magazínu Sóda.

A čo naozaj robí radosť vám? Podeľte sa s nami v komentároch na našom Facebooku.

Zdrojom radosti môže byť aj práca či iná aktivita, ktorá prispieva k zlepšeniu podmienok na Slovensku. Máte nápad, ktorý môže pomôcť mladým ľuďom s rozbehnutím podnikania, venuje sa vzdelávaniu, boju s nezamestnanosťou alebo podporuje ľudské práva? Zapojte sa do nového Grantového programu, ktorý práve spustila Férová Nadácia O2.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Daniel Everett: Robte to najlepšie, čo môžete, každý deň

„Nezaoberajte sa chybami minulosti a nestrachujte sa o budúcnosť,“ hovorí americký lingvista, ktorý našiel tajomstvo šťastného života u amazonského kmeňa Pirahov.

Americký lingvista Daniel Everett strávil roky v brazílskom amazonskom pralese s kmeňom Pirahov. Hoci tam prišiel ako kresťanský misionár, po dlhých rokoch z tohto miesta odchádzal ako ateista, lebo pochopil, že Pirahovia sú šťastní aj bez Boha.

Okrem toho, že sa naučil jazyk, ktorý okrem Pirahov ovláda len zopár ľudí, vytvoril si silné priateľstvá a odhalil tajomstvá šťastného života kmeňa. Tie si preniesol aj mimo džungľu a učí ich aj ostatných.

My sme sa s Danielom Everettom rozprávali počas jeho návštevy Slovenska, kam prišiel prezentovať svoju knihu Dobrú noc a pozor na hady. Jej slovenský preklad vydal Sokratov inštitút.

Vaša kniha Dobrú noc a pozor na hady vyšla v angličtine ešte v roku 2008. Teraz sa vydáva aj v slovenskom preklade. Obsahuje kniha myšlienky, ktoré môžu obohatiť aj slovenskú kultúru?

Štúdium menšín alebo skupín, ktoré nie sú známe, je pre nás, príslušníkov západnej kultúry, vždy obohacujúce, lebo reprezentujú alternatívny pohľad na nastavenia sveta, hľadanie bezpečia a objavovanie toho, čo vlastne znamená byť človekom.

Ste lingvistom a autorom mnohých prác zaoberajúcich sa jazykom. Mali ste šancu bližšie sa venovať aj slovenčine?

Ako jazykovedec sa zaujímam o všetky jazyky a najradšej by som ovládal všetkých 7 000 jazykov sveta. Hovorím po španielsky, po portugalsky a jazykom Pirahã. Keď som bol na univerzite v Pittsburghu, jeden z mojich kolegov skúmal slovenčinu, takže sme sa spolu bavili aj o rôznych vlastnostiach tohto jazyka.

Je na slovenskom jazyku niečo zaujímavé?

Všetky jazyky sú zaujímavé, pretože každý jazyk je zmesou kultúry, hodnôt a znalostných štruktúr ľudí, ktorí jazykom hovoria. Takže aj slovenčina a slovenská kultúra formuje samostatnú jednotu a ukazuje vlastnosti ľudí, ktoré iným spôsobom nevieme spoznať. Naučiť sa jazyk je teda prvým krokom k tomu, aby ste spoznali aj kultúru.

Svet vás pozná najmä vďaka tomu, že ste dlhé roky žili v amazonskom pralese s kmeňom Pirahov a skúmali ich jazyk. V jednom dávnejšom rozhovore ste ale spomenuli, že máte zákaz ísť k Pirahom späť. Prečo?

Tento zákaz prišiel po tom, čo som tam 30 rokov pracoval. Niektorých ľudí, nehovorím, že všetkých, rozčúlilo, keď som povedal, že jazyk kmeňa Pirahã ukazuje, že hlavná lingvistická teória je nesprávna. Stúpenci tejto teórie neboli radi, protestovali proti tomu a dúfali, že ma zastavia. V skutočnosti mám však v Brazílii trvalý pobyt a môžem tam chodiť tak často, ako chcem. V posledných rokoch boli za Pirahmi nejakí reportéri a hovorili mi, že Pirahovia chcú, aby som sa k nim vrátil, takže to vyzerá tak, že sa môžem vrátiť.

Kedy ste boli u Pirahov naposledy?

V roku 2009. Toto leto sa tam teda vrátim po 9 rokoch.

Očakávate nejaké zmeny?

To je presne to, čo chcem vidieť. Po tom, čo som odišiel, začala do dedín chodiť vláda, inštalovať elektrinu, kúpila im motorové člny, televízory a začala im dávať ryžu a fazuľu – jedlo, na ktoré neboli zvyknutí. Počul som, že neskôr od týchto snáh upustili, ale chcem to vidieť na vlastné oči. Prvú návštevu zrealizujem na vlastné náklady, nepôjdem tam kvôli vedeckému výskumu, pôjdem sa len pozrieť, ako sa majú a stráviť s nimi nejaký čas.

Ste s nimi vôbec v nejakom kontakte?

Moja bývalá manželka Keren stále žije blízko ich dediny, takže Pirahovia sú s ňou celý čas. Ona mi pravidelne hovorí, čo sa tam deje a posiela mi správy. Aj reportéri tvrdia, že som vyvolal o Pirahov veľký záujem.

Ak sa pozrieme na Pirahov a ich spôsob života, je niečo, čo sa od nich my, príslušníci západného rozvinutého sveta, môžeme naučiť?

V prvom rade je to samostatnosť a uvedomenie si, že ja sám som zodpovedný za svoj blahobyt. Dokonca aj deti Pirahov sa toto učia už veľmi skoro. Rodičia ich síce milujú, ale očakávajú od nich, že k tomu budú prispievať, zabezpečia si nejaké jedlo, lebo práve to je pre Pirahov extrémne dôležité.

Ďalšou vecou je ich obrovské šťastie. Vo všeobecnosti je ťažké povedať, že jeden národ je šťastnejší ako ten druhý, ale s istotou môžem povedať, že Pirahovia sú veľmi šťastní ľudia. Veľa sa usmievajú, žartujú, smejú a len veľmi zriedka je to len dojem, ktorý z nich máte.

Nechápu napríklad pojem samovražda. Je to pre nich ťažké pochopiť, lebo nečelia problémom ako my. Nie je to preto, že by bol ich život jednoduchý, tiež zažívajú dosť utrpenia. Ich deti zomierajú malé, ohrozuje ich divá zver. Takže to nie je tak, že nepoznajú nebezpečenstvo alebo smútok. Poznajú ich, ale dokážu sa s nimi popasovať veľmi účinne. Napokon, už len schopnosť tešiť sa z prírody každý deň.

„Vo všeobecnosti je ťažké povedať, že jeden národ je šťastnejší ako ten druhý, ale s istotou môžem povedať, že Pirahovia sú veľmi šťastní ľudia.“

Pirahovia mi v mnohom pripomínajú moju vlastnú minulosť v Kalifornii 60. rokov. Sú veľmi uvoľnení a zajedno s prírodou. O prírode vedia všetko, vedia názvy stromov, o každom zvierati vedia, kde žije, a ako sa správa. Mnohí z nás žijú život bez toho, aby venovali pozornosť tomu, čo je okolo. Ale u Pirahov znalosť prírody prispieva k ich samostatnosti.

Ak nežijeme v džungli, ale v meste, je niečo, čo môžeme urobiť, aby sme boli bližšie k takejto samostatnosti?

Je to schopnosť postarať sa o všetky svoje potreby, ako si zabezpečiť jedlo a čo robiť so svojím životom. Pirahom zaberie len niekoľko hodín nájsť jedlo, takže zvyšok dňa je o oddychu a rozprávaní sa medzi sebou. My, ktorí žijeme v meste, musíme pracovať oveľa viac a nemáme čas na oddych.

Ale hlavná vec, o ktorú sa Pirahovia nestrachujú, je budúcnosť. Netrávia čas rozprávaním sa o veciach z minulosti. To je ďalšie poučenie, ktoré si môžeme zobrať. Robme to najlepšie, čo môžeme každý deň. Nezaoberám sa chybami, ktoré som urobil v minulosti, nebojím sa o to, čo bude o rok s mojou kariérou. Tento prístup mi pomohol. Uvedomiť si, že potrebujem byť zodpovedný za to, čo sa mi deje práve teraz. Samozrejme, potrebujem občas myslieť na budúcnosť, ale nemusím sa o ňu obávať, lebo je mimo mojej kontroly.

Často hovoríte, že ste sa od Pirahov veľa naučili, je niečo, čo ste naučili vy ich?

Prvá a najdôležitejšia vec je, že sa naučili, že ľudia z vonku, ktorí k nim boli dlhé roky bezočiví, ubližovali im a zabíjali ich, nie sú všetci rovnakí. Verím, že sa cezo mňa naučili dôverovať ľuďom, ktorí nie sú z ich kmeňa a uvedomili si, že niektorí ľudia, ktorí nie sú Pirahmi, sa dokážu správať ako oni. Verím, že mám medzi Pirahmi pravých priateľov, ľudí, ktorí položia za mňa život, ak by som to potreboval. Naučil som ich, že neplatí Pirahovia verzus svet, ale že svet je rozmanité miesto.

V jednej z vašich prednášok na podujatí TEDx ste spomínali, že pre ľudí je veľmi dôležité stretávať sa s ľuďmi z iných skupín a kultúr, aby sme sa mohli niečo naučiť, lebo počas stretávania s rovnakými ľuďmi sa toho toľko nenaučíme. Ako to myslíte?

Vo všetkých moderných spoločnostiach, napríklad v moderných mestách ako Bratislava alebo Boston, existuje rôznorodá populácia. Myslím si, že je veľmi dôležité nemať priateľov, ktorí vyzerajú ako my a hovoria ako my, ale priateliť sa s inými ľuďmi.

Zvyknem hovorievať, že ak idete na stretnutie, na ktorom má každý vašu farbu pleti, hovorí vaším jazykom a je rovnakého pohlavia ako vy, tak to pravdepodobne nie je to najlepšie stretnutie, ktorého môžete byť súčasťou. Je to preto, že ak ste v skupine ľudí, ktorá vyzerá rovnako, hovorí rovnako a má rovnaké zázemie, ťažko spoznáte nové myšlienky.

Keď sa ale rozprávame s niekým z iného prostredia, povedia nám nové informácie a predstavia aj nové spôsoby premýšľania o nich. Koľkokrát ste pozvali ľudí inej farby pleti alebo iného náboženstva k vám domov na večeru? Ja už nie som veriaci, som ateista, ale chodím do synagógy, navštevujem kostoly, lebo náboženstvo je dôležitá súčasť života, aj keď nie som veriaci. Rád počúvam rôzne stanoviská ľudí, rád skúšam rôzne jedlá.

„Nové jazyky, nové jedlá, noví ľudia nás obohacujú a práve tá rôznorodosť je to, čo znamená byť človekom.“

Ak by som sa rozhodol žiť na Slovensku, vynaložil by som obrovské úsilie na to, aby som sa naučil jazyk, pretože ak niekde žijete a chcete sa stať súčasťou miestnej komunity, musíte sa naučiť miestny jazyk. Nové jazyky, nové jedlá, noví ľudia nás obohacujú a práve tá rôznorodosť je to, čo znamená byť človekom.

Dá sa ale takýto prístup uplatniť aj v krajine, v ktorej človek žije? Bez toho, aby cestoval?

Vo veľkých mestách nie je zlý nápad nájsť si rodinu a vyskúšať si s nimi žiť pár dní, vidieť ich pravidlá a spôsob života. Ak ste biely, nájdite si čiernu rodinu a chvíľu s nimi žite. Ak sa iba pozeráme na tieto odlišnosti, nič nás to nenaučí. Tento môj prístup nazývam „submisívne učenie”. Iba ak necháme samých seba na nejaký čas pod kontrolou iných, budeme žiť podľa ich pravidiel a jesť to, čo jedia oni, naučíme sa novým veciam.

Ak ste napríklad vegetariánom a budete žiť u rodiny, ktorá je mäso a poviete: „Som vegetarián, nebudem jesť vaše mäso.”, tak v podstate hovoríte, že vaše osobné preferencie jedla sú dôležitejšie než spoznanie tých ľudí a vyskúšanie ich zážitkov.

Nemám problém s osobným výberom ľudí, ale keď beriem študentov do Amazónie, tak im hovorím: „Ak vám ponúkajú jedlo a vy poviete nie, bránite sa novým zážitkom a musíte sa samých seba opýtať, či vaše preferencie jedla sú dôležitejšie ako nové životné lekcie.” A väčšinu času si naozaj myslíme, že naše osobné voľby sú dôležitejšie než čokoľvek iné.

Kto sú Pirahovia

Kmeň Pirahã sú domorodci žijúci v brazílskom dažďovom pralese na pobreží rieky Maici. Momentálne ich na mieste žije asi 800. Živia sa lovom a zberom a spoločne vychovávajú deti. Špecifikom je ich jazyk, ktorý sa absolútne odlišuje od všetkých ostatných. Zaujímavosťou je, že nerozlišuje minulý a budúci čas. Pirahovia svoj jazyk dokonca dokážu pískať – tento spôsob komunikácie, ktorý muži využívajú pri love.

Zaujalo vás rozprávanie Daniela Everetta o jeho živote po boku kmeňa Pirahov? Prečítajte si aj náš článok, v ktorom vysvetľujeme spôsoby, ako byť šťastnejší. 

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda a vznikol v spolupráci s Férovou Nadáciou O2. 

Daniel Everett

Je americký lingvista, vysokoškolský pedagóg a autor viacerých publikácií. Momentálne pôsobí na Bentley University v štáte Massachusetts. Preslávil ho najmä výskum jazyka amazonského kmeňa Pirahã, ktorým poprel myšlienky teórie generatívnej gramatiky známeho jazykovedca Noama Chomského. Svoje poznatky o jazyku a živote kmeňa Pirahã, ktoré získal počas rokov života v amazonskej džungli, zhrnul v knihe Don’t sleep, there are snakes, ktorá vyšla v roku 2008. Jej slovenský preklad vydal Sokratov inštitút pod názvom Dobrú noc a pozor na hady v roku 2018.


CEO O2 Slovakia Peter Gažík: Nechcem, aby technológie oberali moje deti o iné skúsenosti

Technológie výrazným spôsobom ovplyvňujú a menia naše životy. Peter Gažík, generálny riaditeľ O2, prezradil, ako ich vníma on.

Ako budovať u detí vzťah k technológiám tak, aby sa nestali stredobodom ich života, ako si zorganizovať svoj pracovný čas tak, aby sme si zachovali pocit vnútornej slobody a ako by sa mala správať spoločensky zodpovedná firma? S generálnym riaditeľom O2 Petrom Gažíkom sa porozprávala Slávka Kubíková, ktorá na jeseň tohto roka vydáva svoju druhú knižku o tom, ako by sa mali deti aj dospelí popasovať s technológiami.

O deťoch, technológiách a výchove

Vo svojej knižke Krotitelia dispejov sa venujem rizikám, ktoré prinášajú technológie najmä vo vzťahu k deťom. Ty si rodič dvoch chlapcov, vnímaš riziko, ktoré so sebou technológie prinášajú?

Samozrejme, tomuto riziku sa nedá uniknúť. Otázkou je, akým spôsobom sa k nemu staviame a ako manažujeme vzťah detí k technológiám. Technológie dospelým aj deťom mnohé veci uľahčujú, sú dobrý sluha, ale zlý pán.

Som presvečený, že svet technológií deti určitým spôsobom posúva dopredu, prispieva k lepšej výučbe, k dostupnosti informácií, s ktorými sa dá okamžite ďalej pracovať. Je to úžasné zjednodušenie, vďaka ktorému sa človek posúva ďalej. Ide však o to, aby sme nepodľahli tomu, čo technológie prinášajú.

Naproti tomu aj naozaj malé deti majú v súčasnosti prístup k technológiám. Tvoji synovia majú 6 a 9 rokov. Ako to funguje u vás v rodine?

Riadime sa heslom „menej je viac“. Technológie do ich života vnášame postupne a s jasnými pravidlami, aby boli schopní vnímať, čo vďaka nim môžu získať, ale nemali veľa príležitostí, aby im technológie niečo vzali. Nebojím sa, že by technológie narušili ich vývoj. Ako rodičovi by mi však bolo ľúto, ak by ma deti počas pekného dňa začali presviedčať, že sa chcú hrať doma na mobile.

Nechcem, aby ich technológie oberali o iné skúsenosti a iný pohľad na svet, ktorým som si prešiel aj ja. Chcem, aby bol život mojich detí pestrejší, aby nesedeli v kúte a nezačínali a nekončili deň s mobilom v ruke.

V praxi to funguje aj tak, že tvoj starší syn dostal telefón medzi poslednými v triede a do školy ho takmer vôbec nenosí.

Áno, technológiám sa nedá úplne ubrániť, v istom momente je ich nástup nezvrátiteľný, preto má aj on telefón. Faktom je, že ho naozaj dostal medzi poslednými. Musím však priznať, že odmietam, aby telefón využíval na pasívnu konzumáciu obsahu. Súhlasím však s tým, že ho používa na elektronickú komunikáciu v prípade, ak sa chce spojiť so svojím kamarátom a dohodnúť si s ním program.

„Technológie dospelým aj deťom mnohé veci uľahčujú, sú dobrý sluha, ale zlý pán.“

Ako v praxi riešiš to, aby si na mobile bezbreho nepúšťal nevhodný obsah?

Jeho výchova je postavená na tom, že pravidlá sa dodržiavajú. Naše pravidlo je, že mobil má k dispozícii primárne na telefonovanie, nie na bezcieľne pozeranie obsahu. V telefóne má predplatenú kartu od O2 s určitým objemom dát, keď si ich minie, tak mu ich jednoducho neobnovím.

Technológie možno už v detskom veku využívať aktívne, tvoj syn sa napríklad učí programovať. Ako vznikol tento nápad?

Nechceme ho ochudobňovať, preto sme sa rozhodli, že mu nájdeme iný spôsob, ako bude mať z pohľadu kvantity prístup k technológiám, ako aj hrám, a zároveň to bude prospešné a zmysluplné.

Navštevuje voľnočasový krúžok Gamecraft, v rámci ktorého sa deti učia programovať hry. Spĺňa to teda ten cieľ, že má prístup k technológiám, niečo sa učí a vo finále ho to niekam posúva. Ako výsledok celoročného snaženia priniesol svoju vlastnú hru. Mal som radosť, keď mi ukazoval, ako ju hrá. Bolo to zaslúžené, pretože sa na tom aktívne spolupodieľal, niečo vytvoril a nebol len pasívny konzument.

O vplyve technológií a organizovaní času

A čo ty a technológie? Neovplyvňuje ťa negatívne to množstvo digitálnych informácií, ktorému si vystavovaný?

Nijako zásadne to na sebe nepociťujem. Je len na nás a v prípade detí na rodičoch, aby sme si ustrážili ten svet okolo nás. Často som však konfrontovaný s otázkami, ako si organizujem pracovný čas. Vždy hovorím, že je to o vnútornej slobode, ktorú si človek sám vytvorí, keď si určí priority.

Považujem sa za bežného konzumenta technológií, nie som žiaden geek. Sledujem základné trendy a smer, akým sa uberajú, ale nemám predispozíciu riešiť prostredníctvom technológií viac, než je nevyhnutné. Som nastavený tak, aby som s ľuďmi v ideálnom prípade komunikoval osobne.

Hovoríš o pocite vnútornej slobody, znie to pekne, ako to však docieliš?

Väčšinu dňa mám v telefóne vypnuté zvonenie a z času na čas sa pozriem na obrazovku, aby som zistil, čo sa deje. Mám vypnuté aj push notifikácie, takže nemám potrebu riešiť veci hneď, keď mi niekto napíše. Ak by sa dialo niečo urgentné, tak by kontaktovali moju asistentku alebo by sa daná informácia ku mne dostala iným spôsobom.

Nedá sa to inak, než eliminovať nával informácií cez nejaké bariéry.

Predpokladám, že máš presne vyhradené časy, kedy si pozeráš e-maily.

Sčasti áno, keďže v podstate celý môj pracovný deň väčšinou tvoria rôzne stretnutia, často aj so širším osadenstvom, a nie vždy je potrebná moja 100 % pozornosť, občas si časť stretnutia dokážem „ukradnúť“ aj pre seba. Vtedy sa pozriem, kto sa ma snažil kontaktovať.

Písomnú komunikáciu však v zásade riešim večer, keď prídem domov. Vždy sa sám seba pýtam, či môj e-mail danú vec posunie, či mení alebo nemení danú situáciu. Podľa tohto kľúča človek zistí, že gro vecí môže počkať aj do druhého dňa a nie je nevyhnutné prepadnúť pocitu, že všetku prijatú poštu treba riešiť hneď.

Práci sa teda venuješ aj doma. Máš striktne oddelený čas na rodinu a čas na prácu?

Prácu riešim, až keď deti zaspia. Už keď boli malé, nastavili sme si to s manželkou tak, že chodia spávať medzi ôsmou a pol deviatou, aby sme mali aj nejaký čas pre seba. Negatívom potom je, že deti vstávajú so železnou pravidelnosťou o šiestej vrátane víkendu.

„Chcem, aby bol život mojich detí pestrejší, aby nesedeli v kúte a nezačínali a nekončili deň s mobilom v ruke.“

O zodpovednom podnikaní

O2 je firma, ktorá predáva smartfóny a dáta, čo so sebou prináša aj určitú zodpovednosť. Ako by sa mala správať zodpovedná firma?

Musím povedať, že pre mňa v istom smere niečo ako firma neexistuje. Termín firma sa používa na označenie spoločenstva ľudí, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť s nejakým cieľom, ale firmu ako takú vytvárajú až konkrétni zamestnanci so svojimi predstavami a hodnotami. Pevne verím, že podobnú reflexiu ako ja zažíva každý zamestnanec.

Nie je to o tom, že by sa niekto abstraktne v mene firmy rozhodol, že toto je správne. Ak to má byť uveriteľné z pohľadu CSR aktivít (Corporate social responsibility – spoločenská zodpovednosť firiem, pozn. red.), malo by to vychádzať z vnútra firmy, inak to nedáva zmysel.

Firmy by síce mali produkovať zisk, ale nemali by zneužívať svoje postavenie a ubližovať zákazníkom, čo nie vždy platí. Ako sa na toto pozeráš ty?

Z dlhodobého hľadiska je pre každú firmu dôležité, aby sa nesnažila len prvoplánovo predávať svoje produkty a služby, ale zároveň si so zákazníkmi vytvoriť udržateľný vzťah, ktorý je založený na dôvere, transparentnosti a férovosti.

K tomu logicky patrí to, že O2 sa snaží svojim zákazníkom poskytovať určitú podporu a zároveň ich edukovať, ako technológie využívať zmysluplne.

Zažívame digitálnu revolúciu, máme prístup k množstvu informácií, ešte však nie sú vybudované systémy na reguláciu rizík, ktoré technológie prinášajú. Ako by sa mali nastaviť?

Vidím dva základné prístupy. V rámci prvého prístupu majú firmy niekde vo svojej DNA zakódované, že tieto veci robia ako súčasť svojho biznisu, resp. boli už na začiatku ich podnikateľského zámeru. Napríklad my v O2 chceme byť transparentní a féroví, chceme meniť to, ako ľudia vnímajú operátorov.

„Ako mobilný operátor cítime zodpovednosť nasmerovať deti správnym smerom a svojím podielom prispieť k tomu, aby sme aktívne budovali zdravšiu a aktívnejšiu mladú generáciu.“

Druhý prístup je vecou prežitia. Aj firmy, ktoré nemajú tieto veci zvnútornené, sa k zodpovednosti postupne prepracujú, lebo si uvedomia, že sa z toho stane biznisová nevyhnutnosť. Takouto témou je dnes ekológia.

Automobilky niekedy neriešili emisie, čo sa však mení, niektoré firmy na tom už istým spôsobom postavili svoj biznis, napríklad Tesla. Postupne však vidíme, že sa k tomu prepracúvajú aj tradičné automobilky, lebo to začínajú vnímať ako nevyhnutnosť.

O2 teda podľa teba patrí do tej prvej kategórie. Ako sa tá zodpovednosť prejavuje v praxi?

Najlepšie sa to prejavuje vtedy, keď o tom nemusíme hovoriť a deje sa to prirodzene. Pre mňa je to najmä o tom, akým spôsobom spolu fungujeme, akým spôsobom sa nastavuje zrkadlo toho, čo je vo firme správne alebo nie.

Raz som počul pekný citát: Firemná kultúra je definovaná tým, čo generálny riaditeľ toleruje. Ale nie je to len o tom. Svojím spôsobom je každý vo firme tak trochu CEO a všetci nastavujeme pravidlá fungovania.

V rámci O2 máme veľa pekných príkladov, prostredníctvom ktorých sa snažíme postaviť za správne veci. Veríme, že sloboda je dôležitá hodnota, preto podporujeme odkaz 17. novembra. Ako mobilný operátor kladieme dôraz na to, aby mali ľudia technológie pod kontrolou. Na jar tohto roka sme spustili iniciatívu Dátuj zodpovedne, v rámci ktorej upozorňujeme na nebezpečenstvo používania mobilu za volantom, čo v súčasnosti predstavuje naozaj veľký problém.

Zároveň si plne uvedomujeme, že pre dnešné deti je mobilný telefón veľkým lákadlom, cítime zodpovednosť nasmerovať ich správnym smerom a svojím podielom prispieť k tomu, aby sme aktívne budovali zdravšiu a aktívnejšiu mladú generáciu. Preto sme spolu s Matejom Tóthom rozbehli O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, prostredníctvom ktorej sa snažíme priviesť deti k pohybu a poskytnúť im zmysluplnú alternatívu trávenia voľného času.

Jednou z tých aktivít, resp, iniciatív, je aj podpora vydania knižky Krotitelia displejov. Prečo ste tak urobili?

Záleží nám na tom, aby sme ako firma menili naše okolie a našu spoločnosť k lepšiemu. Podpora knihy, ktorá vysvetľuje, aké vážne riziká so sebou digitálne technológie prinášajú, a zároveň šíri osvetu, akým spôsobom budovať vzťah detí k technológiám tak, aby pred displejmi netrávili všetok svoj voľný čas, je pre nás prirodzeným pokračovaním našich doterajších aktivít.

Zaujala vás táto téma a radi by ste sa o budovaní vzťahu detí k technológiám dozvedeli viac? V Sóde sme si pre vás pripravili súťaž o 3 knižky Slávky Kubíkovej Krotitelia displejov. Súťažný formulár a kompletné pravidlá súťaže nájdete na tomto mieste. 

Ak sa na vás neusmeje šťastie, môžete knižku Krotitelia displejov získať vďaka O2 Extra výhodám za zvýhodnenú cenu.

Peter Gažík

Študoval lingvistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a na London School of Economics. V rokoch 2011 až 2014 pôsobil v O2 na pozícii Public Affairs Director a následne s O2 spolupracoval ako konzultant v oblasti regulácie a zodpovedal za vzťahy s partnerskými aj štátnymi inštitúciami, ako aj regulátorom. Od júna 2015 je generálnym riaditeľom spoločnosti.


Zachyťte krásne farby prírody. Vybrali sme najlepšie zariadenia jesene

Čítaj viac

Ušetrite pri nákupe nového Samsungu. Opäť máte šancu vymeniť starý za nový

Čítaj viac

Čo všetko ovláda umelá inteligencia vo vašom smartfóne?

Čítaj viac