V druhom víkendovom vydaní magazínu Sóda sme sa po východnom Slovensku rozhodli bližšie pozrieť na radosť, emóciu, ktorou reagujeme na príjemné udalosti v našom živote. Radosť patrí nielen k tým najpríjemnejším, ale súčasne aj najprirodzenejším emóciám, spája sa s pocitom šťastia a momentmi, pri ktorých sa človek cíti jednoducho dobre.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo znamená radosť pre vás a ktoré situácie ju vyvolávajú? Tieto dve otázky sa nesú celým naším víkendovým vydaním, ktoré vzniklo v spolupráci s Férovou Nadáciou O2. Začítajte sa do našich článkov a zistite, že zdroje radosti a od nej sa odvíjajúceho šťastia sú naozaj rôzne a veľmi subjektívne.
Americký lingvista a spisovateľ Daniel Everett, ktorý dlhé roky žil po boku kmeňa Pirahov v amazonskom pralese, nám v rozhovore prezradil, prečo ich považuje za jedných z najšťastnejších ľudí na svete.
Daniel Everett sa od Pirahov mnohému naučil a svoje zistenia šíri ďalej. V ďalšom článku sme pre vás zhrnuli jeho poznatky o tom, čo všetko sa môžeme od tohto kmeňa naučiť, aby bol náš život vyrovnanejší a radostnejší.
Dobrú noc a pozor na hady. Tak znie názov Everettovej knihy, v ktorej opísal svoj život po boku amazonského kmeňa. Ak chcete o tomto kmeni a ich vnímaní sveta vedieť viac, zapojte sa do súťaže o 5 výtlačkov.
A čo naozaj robí radosť vám? Podeľte sa s nami v komentároch na našom Facebooku.
Zdrojom radosti môže byť aj práca či iná aktivita, ktorá prispieva k zlepšeniu podmienok na Slovensku. Máte nápad, ktorý môže pomôcť mladým ľuďom s rozbehnutím podnikania, venuje sa vzdelávaniu, boju s nezamestnanosťou alebo podporuje ľudské práva? Zapojte sa do nového Grantového programu, ktorý práve spustila Férová Nadácia O2.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Daniel Everett: Robte to najlepšie, čo môžete, každý deň
„Nezaoberajte sa chybami minulosti a nestrachujte sa o budúcnosť,“ hovorí americký lingvista, ktorý našiel tajomstvo šťastného života u amazonského kmeňa Pirahov.
Zdieľať
27. 4. 2018;Autor: Viktória Mirvajová, Ján Šifra, Foto: Petra Rjabinin
Americký lingvista Daniel Everett strávil roky v brazílskom amazonskom pralese s kmeňom Pirahov. Hoci tam prišiel ako kresťanský misionár, po dlhých rokoch z tohto miesta odchádzal ako ateista, lebo pochopil, že Pirahovia sú šťastní aj bez Boha.
Okrem toho, že sa naučil jazyk, ktorý okrem Pirahov ovláda len zopár ľudí, vytvoril si silné priateľstvá a odhalil tajomstvá šťastného života kmeňa. Tie si preniesol aj mimo džungľu a učí ich aj ostatných.
My sme sa s Danielom Everettom rozprávali počas jeho návštevy Slovenska, kam prišiel prezentovať svoju knihu Dobrú noc a pozor na hady. Jej slovenský preklad vydal Sokratov inštitút.
Vaša kniha Dobrú noc a pozor na hady vyšla v angličtine ešte v roku 2008. Teraz sa vydáva aj v slovenskom preklade. Obsahuje kniha myšlienky, ktoré môžu obohatiť aj slovenskú kultúru?
Štúdium menšín alebo skupín, ktoré nie sú známe, je pre nás, príslušníkov západnej kultúry, vždy obohacujúce, lebo reprezentujú alternatívny pohľad na nastavenia sveta, hľadanie bezpečia a objavovanie toho, čo vlastne znamená byť človekom.
Ste lingvistom a autorom mnohých prác zaoberajúcich sa jazykom. Mali ste šancu bližšie sa venovať aj slovenčine?
Ako jazykovedec sa zaujímam o všetky jazyky a najradšej by som ovládal všetkých 7 000 jazykov sveta. Hovorím po španielsky, po portugalsky a jazykom Pirahã. Keď som bol na univerzite v Pittsburghu, jeden z mojich kolegov skúmal slovenčinu, takže sme sa spolu bavili aj o rôznych vlastnostiach tohto jazyka.
Je na slovenskom jazyku niečo zaujímavé?
Všetky jazyky sú zaujímavé, pretože každý jazyk je zmesou kultúry, hodnôt a znalostných štruktúr ľudí, ktorí jazykom hovoria. Takže aj slovenčina a slovenská kultúra formuje samostatnú jednotu a ukazuje vlastnosti ľudí, ktoré iným spôsobom nevieme spoznať. Naučiť sa jazyk je teda prvým krokom k tomu, aby ste spoznali aj kultúru.
Svet vás pozná najmä vďaka tomu, že ste dlhé roky žili v amazonskom pralese s kmeňom Pirahov a skúmali ich jazyk. V jednom dávnejšom rozhovore ste ale spomenuli, že máte zákaz ísť k Pirahom späť. Prečo?
Tento zákaz prišiel po tom, čo som tam 30 rokov pracoval. Niektorých ľudí, nehovorím, že všetkých, rozčúlilo, keď som povedal, že jazyk kmeňa Pirahã ukazuje, že hlavná lingvistická teória je nesprávna. Stúpenci tejto teórie neboli radi, protestovali proti tomu a dúfali, že ma zastavia. V skutočnosti mám však v Brazílii trvalý pobyt a môžem tam chodiť tak často, ako chcem. V posledných rokoch boli za Pirahmi nejakí reportéri a hovorili mi, že Pirahovia chcú, aby som sa k nim vrátil, takže to vyzerá tak, že sa môžem vrátiť.
Kedy ste boli u Pirahov naposledy?
V roku 2009. Toto leto sa tam teda vrátim po 9 rokoch.
Očakávate nejaké zmeny?
To je presne to, čo chcem vidieť. Po tom, čo som odišiel, začala do dedín chodiť vláda, inštalovať elektrinu, kúpila im motorové člny, televízory a začala im dávať ryžu a fazuľu – jedlo, na ktoré neboli zvyknutí. Počul som, že neskôr od týchto snáh upustili, ale chcem to vidieť na vlastné oči. Prvú návštevu zrealizujem na vlastné náklady, nepôjdem tam kvôli vedeckému výskumu, pôjdem sa len pozrieť, ako sa majú a stráviť s nimi nejaký čas.
Ste s nimi vôbec v nejakom kontakte?
Moja bývalá manželka Keren stále žije blízko ich dediny, takže Pirahovia sú s ňou celý čas. Ona mi pravidelne hovorí, čo sa tam deje a posiela mi správy. Aj reportéri tvrdia, že som vyvolal o Pirahov veľký záujem.
Ak sa pozrieme na Pirahov a ich spôsob života, je niečo, čo sa od nich my, príslušníci západného rozvinutého sveta, môžeme naučiť?
V prvom rade je to samostatnosť a uvedomenie si, že ja sám som zodpovedný za svoj blahobyt. Dokonca aj deti Pirahov sa toto učia už veľmi skoro. Rodičia ich síce milujú, ale očakávajú od nich, že k tomu budú prispievať, zabezpečia si nejaké jedlo, lebo práve to je pre Pirahov extrémne dôležité.
Ďalšou vecou je ich obrovské šťastie. Vo všeobecnosti je ťažké povedať, že jeden národ je šťastnejší ako ten druhý, ale s istotou môžem povedať, že Pirahovia sú veľmi šťastní ľudia. Veľa sa usmievajú, žartujú, smejú a len veľmi zriedka je to len dojem, ktorý z nich máte.
Nechápu napríklad pojem samovražda. Je to pre nich ťažké pochopiť, lebo nečelia problémom ako my. Nie je to preto, že by bol ich život jednoduchý, tiež zažívajú dosť utrpenia. Ich deti zomierajú malé, ohrozuje ich divá zver. Takže to nie je tak, že nepoznajú nebezpečenstvo alebo smútok. Poznajú ich, ale dokážu sa s nimi popasovať veľmi účinne. Napokon, už len schopnosť tešiť sa z prírody každý deň.
„Vo všeobecnosti je ťažké povedať, že jeden národ je šťastnejší ako ten druhý, ale s istotou môžem povedať, že Pirahovia sú veľmi šťastní ľudia.“
Pirahovia mi v mnohom pripomínajú moju vlastnú minulosť v Kalifornii 60. rokov. Sú veľmi uvoľnení a zajedno s prírodou. O prírode vedia všetko, vedia názvy stromov, o každom zvierati vedia, kde žije, a ako sa správa. Mnohí z nás žijú život bez toho, aby venovali pozornosť tomu, čo je okolo. Ale u Pirahov znalosť prírody prispieva k ich samostatnosti.
Ak nežijeme v džungli, ale v meste, je niečo, čo môžeme urobiť, aby sme boli bližšie k takejto samostatnosti?
Je to schopnosť postarať sa o všetky svoje potreby, ako si zabezpečiť jedlo a čo robiť so svojím životom. Pirahom zaberie len niekoľko hodín nájsť jedlo, takže zvyšok dňa je o oddychu a rozprávaní sa medzi sebou. My, ktorí žijeme v meste, musíme pracovať oveľa viac a nemáme čas na oddych.
Ale hlavná vec, o ktorú sa Pirahovia nestrachujú, je budúcnosť. Netrávia čas rozprávaním sa o veciach z minulosti. To je ďalšie poučenie, ktoré si môžeme zobrať. Robme to najlepšie, čo môžeme každý deň. Nezaoberám sa chybami, ktoré som urobil v minulosti, nebojím sa o to, čo bude o rok s mojou kariérou. Tento prístup mi pomohol. Uvedomiť si, že potrebujem byť zodpovedný za to, čo sa mi deje práve teraz. Samozrejme, potrebujem občas myslieť na budúcnosť, ale nemusím sa o ňu obávať, lebo je mimo mojej kontroly.
Často hovoríte, že ste sa od Pirahov veľa naučili, je niečo, čo ste naučili vy ich?
Prvá a najdôležitejšia vec je, že sa naučili, že ľudia z vonku, ktorí k nim boli dlhé roky bezočiví, ubližovali im a zabíjali ich, nie sú všetci rovnakí. Verím, že sa cezo mňa naučili dôverovať ľuďom, ktorí nie sú z ich kmeňa a uvedomili si, že niektorí ľudia, ktorí nie sú Pirahmi, sa dokážu správať ako oni. Verím, že mám medzi Pirahmi pravých priateľov, ľudí, ktorí položia za mňa život, ak by som to potreboval. Naučil som ich, že neplatí Pirahovia verzus svet, ale že svet je rozmanité miesto.
V jednej z vašich prednášok na podujatí TEDx ste spomínali, že pre ľudí je veľmi dôležité stretávať sa s ľuďmi z iných skupín a kultúr, aby sme sa mohli niečo naučiť, lebo počas stretávania s rovnakými ľuďmi sa toho toľko nenaučíme. Ako to myslíte?
Vo všetkých moderných spoločnostiach, napríklad v moderných mestách ako Bratislava alebo Boston, existuje rôznorodá populácia. Myslím si, že je veľmi dôležité nemať priateľov, ktorí vyzerajú ako my a hovoria ako my, ale priateliť sa s inými ľuďmi.
Zvyknem hovorievať, že ak idete na stretnutie, na ktorom má každý vašu farbu pleti, hovorí vaším jazykom a je rovnakého pohlavia ako vy, tak to pravdepodobne nie je to najlepšie stretnutie, ktorého môžete byť súčasťou. Je to preto, že ak ste v skupine ľudí, ktorá vyzerá rovnako, hovorí rovnako a má rovnaké zázemie, ťažko spoznáte nové myšlienky.
Keď sa ale rozprávame s niekým z iného prostredia, povedia nám nové informácie a predstavia aj nové spôsoby premýšľania o nich. Koľkokrát ste pozvali ľudí inej farby pleti alebo iného náboženstva k vám domov na večeru? Ja už nie som veriaci, som ateista, ale chodím do synagógy, navštevujem kostoly, lebo náboženstvo je dôležitá súčasť života, aj keď nie som veriaci. Rád počúvam rôzne stanoviská ľudí, rád skúšam rôzne jedlá.
„Nové jazyky, nové jedlá, noví ľudia nás obohacujú a práve tá rôznorodosť je to, čo znamená byť človekom.“
Ak by som sa rozhodol žiť na Slovensku, vynaložil by som obrovské úsilie na to, aby som sa naučil jazyk, pretože ak niekde žijete a chcete sa stať súčasťou miestnej komunity, musíte sa naučiť miestny jazyk. Nové jazyky, nové jedlá, noví ľudia nás obohacujú a práve tá rôznorodosť je to, čo znamená byť človekom.
Dá sa ale takýto prístup uplatniť aj v krajine, v ktorej človek žije? Bez toho, aby cestoval?
Vo veľkých mestách nie je zlý nápad nájsť si rodinu a vyskúšať si s nimi žiť pár dní, vidieť ich pravidlá a spôsob života. Ak ste biely, nájdite si čiernu rodinu a chvíľu s nimi žite. Ak sa iba pozeráme na tieto odlišnosti, nič nás to nenaučí. Tento môj prístup nazývam „submisívne učenie”. Iba ak necháme samých seba na nejaký čas pod kontrolou iných, budeme žiť podľa ich pravidiel a jesť to, čo jedia oni, naučíme sa novým veciam.
Ak ste napríklad vegetariánom a budete žiť u rodiny, ktorá je mäso a poviete: „Som vegetarián, nebudem jesť vaše mäso.”, tak v podstate hovoríte, že vaše osobné preferencie jedla sú dôležitejšie než spoznanie tých ľudí a vyskúšanie ich zážitkov.
Nemám problém s osobným výberom ľudí, ale keď beriem študentov do Amazónie, tak im hovorím: „Ak vám ponúkajú jedlo a vy poviete nie, bránite sa novým zážitkom a musíte sa samých seba opýtať, či vaše preferencie jedla sú dôležitejšie ako nové životné lekcie.” A väčšinu času si naozaj myslíme, že naše osobné voľby sú dôležitejšie než čokoľvek iné.
Kto sú Pirahovia
Kmeň Pirahã sú domorodci žijúci v brazílskom dažďovom pralese na pobreží rieky Maici. Momentálne ich na mieste žije asi 800. Živia sa lovom a zberom a spoločne vychovávajú deti. Špecifikom je ich jazyk, ktorý sa absolútne odlišuje od všetkých ostatných. Zaujímavosťou je, že nerozlišuje minulý a budúci čas. Pirahovia svoj jazyk dokonca dokážu pískať – tento spôsob komunikácie, ktorý muži využívajú pri love.
Zaujalo vás rozprávanie Daniela Everetta o jeho živote po boku kmeňa Pirahov? Prečítajte si aj náš článok, v ktorom vysvetľujeme spôsoby, ako byť šťastnejší.
Je americký lingvista, vysokoškolský pedagóg a autor viacerých publikácií. Momentálne pôsobí na Bentley University v štáte Massachusetts. Preslávil ho najmä výskum jazyka amazonského kmeňa Pirahã, ktorým poprel myšlienky teórie generatívnej gramatiky známeho jazykovedca Noama Chomského. Svoje poznatky o jazyku a živote kmeňa Pirahã, ktoré získal počas rokov života v amazonskej džungli, zhrnul v knihe Don’t sleep, there are snakes, ktorá vyšla v roku 2008. Jej slovenský preklad vydal Sokratov inštitút pod názvom Dobrú noc a pozor na hady v roku 2018.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
