Daniel Everett: Robte to najlepšie, čo môžete, každý deň

„Nezaoberajte sa chybami minulosti a nestrachujte sa o budúcnosť,“ hovorí americký lingvista, ktorý našiel tajomstvo šťastného života u amazonského kmeňa Pirahov.

Americký lingvista Daniel Everett strávil roky v brazílskom amazonskom pralese s kmeňom Pirahov. Hoci tam prišiel ako kresťanský misionár, po dlhých rokoch z tohto miesta odchádzal ako ateista, lebo pochopil, že Pirahovia sú šťastní aj bez Boha.

Okrem toho, že sa naučil jazyk, ktorý okrem Pirahov ovláda len zopár ľudí, vytvoril si silné priateľstvá a odhalil tajomstvá šťastného života kmeňa. Tie si preniesol aj mimo džungľu a učí ich aj ostatných.

My sme sa s Danielom Everettom rozprávali počas jeho návštevy Slovenska, kam prišiel prezentovať svoju knihu Dobrú noc a pozor na hady. Jej slovenský preklad vydal Sokratov inštitút.

Vaša kniha Dobrú noc a pozor na hady vyšla v angličtine ešte v roku 2008. Teraz sa vydáva aj v slovenskom preklade. Obsahuje kniha myšlienky, ktoré môžu obohatiť aj slovenskú kultúru?

Štúdium menšín alebo skupín, ktoré nie sú známe, je pre nás, príslušníkov západnej kultúry, vždy obohacujúce, lebo reprezentujú alternatívny pohľad na nastavenia sveta, hľadanie bezpečia a objavovanie toho, čo vlastne znamená byť človekom.

Ste lingvistom a autorom mnohých prác zaoberajúcich sa jazykom. Mali ste šancu bližšie sa venovať aj slovenčine?

Ako jazykovedec sa zaujímam o všetky jazyky a najradšej by som ovládal všetkých 7 000 jazykov sveta. Hovorím po španielsky, po portugalsky a jazykom Pirahã. Keď som bol na univerzite v Pittsburghu, jeden z mojich kolegov skúmal slovenčinu, takže sme sa spolu bavili aj o rôznych vlastnostiach tohto jazyka.

Je na slovenskom jazyku niečo zaujímavé?

Všetky jazyky sú zaujímavé, pretože každý jazyk je zmesou kultúry, hodnôt a znalostných štruktúr ľudí, ktorí jazykom hovoria. Takže aj slovenčina a slovenská kultúra formuje samostatnú jednotu a ukazuje vlastnosti ľudí, ktoré iným spôsobom nevieme spoznať. Naučiť sa jazyk je teda prvým krokom k tomu, aby ste spoznali aj kultúru.

Svet vás pozná najmä vďaka tomu, že ste dlhé roky žili v amazonskom pralese s kmeňom Pirahov a skúmali ich jazyk. V jednom dávnejšom rozhovore ste ale spomenuli, že máte zákaz ísť k Pirahom späť. Prečo?

Tento zákaz prišiel po tom, čo som tam 30 rokov pracoval. Niektorých ľudí, nehovorím, že všetkých, rozčúlilo, keď som povedal, že jazyk kmeňa Pirahã ukazuje, že hlavná lingvistická teória je nesprávna. Stúpenci tejto teórie neboli radi, protestovali proti tomu a dúfali, že ma zastavia. V skutočnosti mám však v Brazílii trvalý pobyt a môžem tam chodiť tak často, ako chcem. V posledných rokoch boli za Pirahmi nejakí reportéri a hovorili mi, že Pirahovia chcú, aby som sa k nim vrátil, takže to vyzerá tak, že sa môžem vrátiť.

Kedy ste boli u Pirahov naposledy?

V roku 2009. Toto leto sa tam teda vrátim po 9 rokoch.

Očakávate nejaké zmeny?

To je presne to, čo chcem vidieť. Po tom, čo som odišiel, začala do dedín chodiť vláda, inštalovať elektrinu, kúpila im motorové člny, televízory a začala im dávať ryžu a fazuľu – jedlo, na ktoré neboli zvyknutí. Počul som, že neskôr od týchto snáh upustili, ale chcem to vidieť na vlastné oči. Prvú návštevu zrealizujem na vlastné náklady, nepôjdem tam kvôli vedeckému výskumu, pôjdem sa len pozrieť, ako sa majú a stráviť s nimi nejaký čas.

Ste s nimi vôbec v nejakom kontakte?

Moja bývalá manželka Keren stále žije blízko ich dediny, takže Pirahovia sú s ňou celý čas. Ona mi pravidelne hovorí, čo sa tam deje a posiela mi správy. Aj reportéri tvrdia, že som vyvolal o Pirahov veľký záujem.

Ak sa pozrieme na Pirahov a ich spôsob života, je niečo, čo sa od nich my, príslušníci západného rozvinutého sveta, môžeme naučiť?

V prvom rade je to samostatnosť a uvedomenie si, že ja sám som zodpovedný za svoj blahobyt. Dokonca aj deti Pirahov sa toto učia už veľmi skoro. Rodičia ich síce milujú, ale očakávajú od nich, že k tomu budú prispievať, zabezpečia si nejaké jedlo, lebo práve to je pre Pirahov extrémne dôležité.

Ďalšou vecou je ich obrovské šťastie. Vo všeobecnosti je ťažké povedať, že jeden národ je šťastnejší ako ten druhý, ale s istotou môžem povedať, že Pirahovia sú veľmi šťastní ľudia. Veľa sa usmievajú, žartujú, smejú a len veľmi zriedka je to len dojem, ktorý z nich máte.

Nechápu napríklad pojem samovražda. Je to pre nich ťažké pochopiť, lebo nečelia problémom ako my. Nie je to preto, že by bol ich život jednoduchý, tiež zažívajú dosť utrpenia. Ich deti zomierajú malé, ohrozuje ich divá zver. Takže to nie je tak, že nepoznajú nebezpečenstvo alebo smútok. Poznajú ich, ale dokážu sa s nimi popasovať veľmi účinne. Napokon, už len schopnosť tešiť sa z prírody každý deň.

„Vo všeobecnosti je ťažké povedať, že jeden národ je šťastnejší ako ten druhý, ale s istotou môžem povedať, že Pirahovia sú veľmi šťastní ľudia.“

Pirahovia mi v mnohom pripomínajú moju vlastnú minulosť v Kalifornii 60. rokov. Sú veľmi uvoľnení a zajedno s prírodou. O prírode vedia všetko, vedia názvy stromov, o každom zvierati vedia, kde žije, a ako sa správa. Mnohí z nás žijú život bez toho, aby venovali pozornosť tomu, čo je okolo. Ale u Pirahov znalosť prírody prispieva k ich samostatnosti.

Ak nežijeme v džungli, ale v meste, je niečo, čo môžeme urobiť, aby sme boli bližšie k takejto samostatnosti?

Je to schopnosť postarať sa o všetky svoje potreby, ako si zabezpečiť jedlo a čo robiť so svojím životom. Pirahom zaberie len niekoľko hodín nájsť jedlo, takže zvyšok dňa je o oddychu a rozprávaní sa medzi sebou. My, ktorí žijeme v meste, musíme pracovať oveľa viac a nemáme čas na oddych.

Ale hlavná vec, o ktorú sa Pirahovia nestrachujú, je budúcnosť. Netrávia čas rozprávaním sa o veciach z minulosti. To je ďalšie poučenie, ktoré si môžeme zobrať. Robme to najlepšie, čo môžeme každý deň. Nezaoberám sa chybami, ktoré som urobil v minulosti, nebojím sa o to, čo bude o rok s mojou kariérou. Tento prístup mi pomohol. Uvedomiť si, že potrebujem byť zodpovedný za to, čo sa mi deje práve teraz. Samozrejme, potrebujem občas myslieť na budúcnosť, ale nemusím sa o ňu obávať, lebo je mimo mojej kontroly.

Často hovoríte, že ste sa od Pirahov veľa naučili, je niečo, čo ste naučili vy ich?

Prvá a najdôležitejšia vec je, že sa naučili, že ľudia z vonku, ktorí k nim boli dlhé roky bezočiví, ubližovali im a zabíjali ich, nie sú všetci rovnakí. Verím, že sa cezo mňa naučili dôverovať ľuďom, ktorí nie sú z ich kmeňa a uvedomili si, že niektorí ľudia, ktorí nie sú Pirahmi, sa dokážu správať ako oni. Verím, že mám medzi Pirahmi pravých priateľov, ľudí, ktorí položia za mňa život, ak by som to potreboval. Naučil som ich, že neplatí Pirahovia verzus svet, ale že svet je rozmanité miesto.

V jednej z vašich prednášok na podujatí TEDx ste spomínali, že pre ľudí je veľmi dôležité stretávať sa s ľuďmi z iných skupín a kultúr, aby sme sa mohli niečo naučiť, lebo počas stretávania s rovnakými ľuďmi sa toho toľko nenaučíme. Ako to myslíte?

Vo všetkých moderných spoločnostiach, napríklad v moderných mestách ako Bratislava alebo Boston, existuje rôznorodá populácia. Myslím si, že je veľmi dôležité nemať priateľov, ktorí vyzerajú ako my a hovoria ako my, ale priateliť sa s inými ľuďmi.

Zvyknem hovorievať, že ak idete na stretnutie, na ktorom má každý vašu farbu pleti, hovorí vaším jazykom a je rovnakého pohlavia ako vy, tak to pravdepodobne nie je to najlepšie stretnutie, ktorého môžete byť súčasťou. Je to preto, že ak ste v skupine ľudí, ktorá vyzerá rovnako, hovorí rovnako a má rovnaké zázemie, ťažko spoznáte nové myšlienky.

Keď sa ale rozprávame s niekým z iného prostredia, povedia nám nové informácie a predstavia aj nové spôsoby premýšľania o nich. Koľkokrát ste pozvali ľudí inej farby pleti alebo iného náboženstva k vám domov na večeru? Ja už nie som veriaci, som ateista, ale chodím do synagógy, navštevujem kostoly, lebo náboženstvo je dôležitá súčasť života, aj keď nie som veriaci. Rád počúvam rôzne stanoviská ľudí, rád skúšam rôzne jedlá.

„Nové jazyky, nové jedlá, noví ľudia nás obohacujú a práve tá rôznorodosť je to, čo znamená byť človekom.“

Ak by som sa rozhodol žiť na Slovensku, vynaložil by som obrovské úsilie na to, aby som sa naučil jazyk, pretože ak niekde žijete a chcete sa stať súčasťou miestnej komunity, musíte sa naučiť miestny jazyk. Nové jazyky, nové jedlá, noví ľudia nás obohacujú a práve tá rôznorodosť je to, čo znamená byť človekom.

Dá sa ale takýto prístup uplatniť aj v krajine, v ktorej človek žije? Bez toho, aby cestoval?

Vo veľkých mestách nie je zlý nápad nájsť si rodinu a vyskúšať si s nimi žiť pár dní, vidieť ich pravidlá a spôsob života. Ak ste biely, nájdite si čiernu rodinu a chvíľu s nimi žite. Ak sa iba pozeráme na tieto odlišnosti, nič nás to nenaučí. Tento môj prístup nazývam „submisívne učenie”. Iba ak necháme samých seba na nejaký čas pod kontrolou iných, budeme žiť podľa ich pravidiel a jesť to, čo jedia oni, naučíme sa novým veciam.

Ak ste napríklad vegetariánom a budete žiť u rodiny, ktorá je mäso a poviete: „Som vegetarián, nebudem jesť vaše mäso.”, tak v podstate hovoríte, že vaše osobné preferencie jedla sú dôležitejšie než spoznanie tých ľudí a vyskúšanie ich zážitkov.

Nemám problém s osobným výberom ľudí, ale keď beriem študentov do Amazónie, tak im hovorím: „Ak vám ponúkajú jedlo a vy poviete nie, bránite sa novým zážitkom a musíte sa samých seba opýtať, či vaše preferencie jedla sú dôležitejšie ako nové životné lekcie.” A väčšinu času si naozaj myslíme, že naše osobné voľby sú dôležitejšie než čokoľvek iné.

Kto sú Pirahovia

Kmeň Pirahã sú domorodci žijúci v brazílskom dažďovom pralese na pobreží rieky Maici. Momentálne ich na mieste žije asi 800. Živia sa lovom a zberom a spoločne vychovávajú deti. Špecifikom je ich jazyk, ktorý sa absolútne odlišuje od všetkých ostatných. Zaujímavosťou je, že nerozlišuje minulý a budúci čas. Pirahovia svoj jazyk dokonca dokážu pískať – tento spôsob komunikácie, ktorý muži využívajú pri love.

Zaujalo vás rozprávanie Daniela Everetta o jeho živote po boku kmeňa Pirahov? Prečítajte si aj náš článok, v ktorom vysvetľujeme spôsoby, ako byť šťastnejší.  

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda a vznikol v spolupráci s Férovou Nadáciou O2. 

Daniel Everett

Je americký lingvista, vysokoškolský pedagóg a autor viacerých publikácií. Momentálne pôsobí na Bentley University v štáte Massachusetts. Preslávil ho najmä výskum jazyka amazonského kmeňa Pirahã, ktorým poprel myšlienky teórie generatívnej gramatiky známeho jazykovedca Noama Chomského. Svoje poznatky o jazyku a živote kmeňa Pirahã, ktoré získal počas rokov života v amazonskej džungli, zhrnul v knihe Don’t sleep, there are snakes, ktorá vyšla v roku 2008. Jej slovenský preklad vydal Sokratov inštitút pod názvom Dobrú noc a pozor na hady v roku 2018.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

10 inšpiratívnych rozhovorov z roku 2018

Vybrali sme pre vás rozhovory za uplynulý rok, ktoré určite stoja za prečítanie. Venujú sa pohybu, vzdelávaniu, motivácii aj lepšej organizácii času.

V Sóde vám pravidelne prinášame množstvo dobrého čítania – inšpiratívne témy, ktoré ukazujú, ako žiť lepšie, predstavujú výnimočných ľudí, originálne projekty aj krásy Slovenska.

V marci tohto roka sme prešli na tzv. víkendové vydania. Tie minimálne dva razy do mesiaca prinášajú sumár článkov, ktoré spája jedna nosná téma. Venovali sme sa napríklad pohybu, radosti či regiónom Slovenska. Špeciálne vydanie sme venovali aj slobode tlačevýročiu Novembra 89.

Pevnou súčasťou Sódy sa stali rozhovory, ktoré predstavujú inšpiratívnych ľudí a stretávajú sa s pozitívnym ohlasom. Preto sme sa v redakcii rozhodli vybrať pre vás desiatku rozhovorov za rok 2018, ktoré podľa nás určite stoja za prečítanie.

Ďakujeme za priazeň v roku 2018 a spolu s O2 vám želáme príjemné čítanie.

Športový lekár Pavel Malovič: Pohyb z vás urobí usmievavého človeka. S uznávaným odborníkom sme sa porozprávali o tom, ako si udržať fyzické i psychické zdravie aj vo vyššom veku.

 

Odborník na time managment Andrej Mikula: Nesnažte sa robiť všetko. S Andrejom Mikulom sme sa pozreli bližšie na to, kde Slováci robia pri organizovaní času chyby a ako postupovať v prípade, ak chce človek do svojho života vniesť systém.

 

Cestovateľ Milan Bardún: Aj keď je Slovensko malé, každý si tu nájde to, čo mu sedí najviac. Ktoré miesta na Slovensku podľa neho stoja za návštevu a ako je s kvalitou služieb sa dozviete v tomto zaujímavom rozhovore.

 

Laci Strike: Treba robiť maximum pre to, aby sme deti posúvali správnym smerom. S tanečníkom a choreografom sme sa porozprávali nielen o jeho začiatkoch, ale aj o skúsenostiach z motivačnej O2 Roadshow Moja story, tvoja story.

 

Detská trénerka Andrea Ballová: Pohyb je rovnako dôležitý ako strava a spánok. Ako priviesť dnešné deti k pohybu a správne ich motivovať? Viac nám prezradila Andrea Ballová, ktorá bola súčasťou 1. ročníka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

 

Daniel Everett: Robte to najlepšie, čo môžete, každý deň. Americký lingvista sa tajomstvu šťastného života priučil u amazonského kmeňa Pirahov. Prečítajte si náš rozhovor a zistite, prečo môže byť ich život pre nás veľkou inšpiráciou.

 

Matej Tóth: Teraz viem, že dokážem v živote prekonávať aj ťažšie prekážky. Vrcholový športovec a zakladateľ O2 Športovej akadémie Mateja Tótha nám v rozhovore povedal o svojej knižke aj o tom, ako dopingová kauza pozitívne ovplyvnila jeho život.

 

Spisovateľ Daniel Hevier: Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia. So svojím projektom Radostná škola chodí po slovenských školách. Prezradil nám viac o dnešných deťoch, domácom školstve aj o tom, ako by mala vyzerať ideálna škola.

 

Ivana Rešutíková: Stredné Slovensko je výnimočné rozmanitosťou prírodných krás, folklórom a srdečnosťou. Zakladateľka regionálnej cestovnej kancelárie nám prezradila, prečo sa stredné Slovensko oplatí navštíviť.

 

Janette Motlová: Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali. Lektorka a odborníčka v oblasti vzdelávania Janette Motlová nám porozprávala o predsudkoch v spoločnosti, o strachu, sile emócií, ale aj o tom, prečo sa jej v detstve zapáčil gadžovský svet.


5 cenovo dostupných smartfónov, s ktorými si užijete rýchle surfovanie

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové