Psychologička: Aj čakanie pri pokladni môžeme využiť na osobnostný rast

„Ak vieme odložiť pôžitok z niečoho, čo nás čaká, získavame mnohonásobne viac,“ hovorí odborníčka, s ktorou sme sa porozprávali o čakaní a s ním spojenou trpezlivosťou.

So psychologičkou Martinou Šadlákovou sme sa stretli v jednej zo škôl v Považskej Bystrici, kde sa pravidelne venuje stredoškolákom. Okrem nich sa zaoberá aj problémami a životnými situáciami dospelých vrátane manželských párov. Nás zaujímalo, ako ľudia vnímajú čakanie a či sa trpezlivosť dá natrénovať.

Prečítajte si náš rozhovor o čakaní na Vianoce aj o tom, ako sa pozerať na čakanie pozitívne.

Čo pre jednotlivca predstavuje čakanie?

Človek sa väčšinou čakaním nezaoberá a berie ho ako niečo nepodstatné, niečo, čo nás zdržiava od cieľa. Dokonca ho veľmi často pokladá za negatívny aspekt života. A to aj vtedy, ak ide o pozitívne čakanie, pretože nás zdržiava od niečoho, čo chceme.

Málokedy si pritom uvedomí, že čas čakania je cestou k cieľu a čakanie je naším zrením. Či už je to čakanie na Vianoce, na bábätko, alebo na odchod na dovolenku.

Ovplyvňuje čakanie naše nálady?

Nervozita, stres, nepríjemné pocity sú dôvody, ktoré nás odpudzujú od toho na niečo čakať. Áno, môžeme to povedať aj tak, no v našom mozgu sa ešte predtým spustia určité mechanizmy, ktoré následne emócie vyprodukujú. Dôležité je, ako to kognitívne pojmeme.

Ak sa rozhodneme, že to, na čo čakáme, je pozitívne, aj emócie spojené s čakaním sú pozitívnejšie. Často však už len samotný fakt, že musíme čakať, je pre nás negatívny, a teda aj naše emócie sú nepríjemné a prechádzajú do stresových.

Čo sa v nás odohráva, keď musíme na niečo či niekoho čakať?

Jedným aspektom je to, na čo čakáme, a druhým je samotný čas tomu venovaný. Ukážme si to na konkrétnom príklade čakania na Vianoce.

To, čo nás čaká, je prvoplánovo pozitívne, ale aj tak prežívame stres, pretože čas príprav od nás vyžaduje isté obety či zmeny v zabehnutom živote. Je teda na nás, ako pojmeme čas príprav. Buď ako niečo, čo nás bude obťažovať, alebo ako priestor na prípravu toho pozitívneho.

„Hoci je čakanie na Vianoce prvoplánovo pozitívne, aj tak prežívame stres, pretože čas príprav od nás vyžaduje isté obety či zmeny v zabehnutom živote.“

Každá očakávaná zmena v nás vyvoláva nejakú mechanickú behaviorálnu reakciu či odpoveď. Začne sa vytvárať stresová reakcia, ktorá spôsobí vyplavovanie noradrenalínu, adrenalínu a kortizolu. Dôležité však je, či je ten stres vysoký až do takej miery, že nás začne oslabovať.

Vtedy stresor, teda zmenu, na ktorú čakáme, a čas s ním spojený prestávame vnímať ako výzvu a stáva sa skôr ohrozením, distresom – z pozitívnych Vianoc sa môže stať nočná mora.

Alebo sa naopak premení na pozitívny stres, ktorý nás dokáže motivovať k tomu, aby sme čakanie a nadchádzajúcu situáciu zvládli dobre. Tá miera závisí aj od toho, akí sme ľudia. Či vidíme pohár napoly plný, alebo prázdny.

Dokážeme to teda vedome ovplyvniť?

Ovplyvniť to dokážeme tým, ako sa sami na čakanie a na samotnú zmenu, ktorú prináša v cieli, nastavíme. Ak pojmeme samotný čas čakania, odnímajúc od toho, či je pozitívne, alebo negatívne, ako priestor, v ktorom môžeme osobnostne rásť alebo ho zmysluplne využiť, pocítime už v samotnom čakaní zmysel.

Súvisí s čakaním aj nejaká obeta?

Už len to, že musím čakať, je obetou. My ľudia sme prirodzene netrpezliví a dnešná doba nás vedie k tomu, aby sme vynakladali námahu získať všetko hneď. Je to podmienené ľahkou dostupnosťou a širokými možnosťami. V minulosti to tak nebolo, na všetko sa čakalo. Dnes sa tomu snažíme vyhnúť.

„Čas čakania naozaj môžeme využiť aj na osobnostný rast, napríklad už len tým, že sa začneme viac rozhliadať okolo seba.“

Spomínam si na Marshmallow test, v ktorom skúmali reakcie malých detí a ich schopnosť sebakontroly. Pred dieťa, ktoré bolo samo v miestnosti, dali cukrík, ktorý môže zjesť. Ak však počká 15 minút, dostane nie jeden, ale rovno dva.

Otázka znela: Viem odložiť odmenu? Dokážem počkať, pretože viem, že príde niečo lepšie? Výsledky výskumu ukázali, že deti, ktoré boli schopné vydržať, boli v dospelosti úspešnejšie, pretože boli trpezlivejšie.

Treba však spomenúť aj to, že výskum bol neskôr vyvrátený, pretože sa vykonával len na deťoch zo sociálne dobre zabezpečených rodín. Keď ho neskôr skúšali aj na deťoch zo sociálne slabších rodín bez ohľadu na to, ako boli neskôr úspešné, cukrík zjedli hneď, pretože nemali istotu, že to, čo je dnes, bude aj zajtra.

Marshmallow test je teda nabúrateľný, ale v rámci našej témy má svoj význam. Ak vieme odložiť pôžitok z niečoho, čo nás čaká, získavame mnohonásobne viac.

„My ľudia sme prirodzene netrpezliví a dnešná doba nás vedie k tomu, aby sme vynakladali námahu získať všetko hneď. Je to podmienené ľahkou dostupnosťou a širokými možnosťami.“

Považuje sa nedočkavosť za všeobecne zlú vlastnosť?

Ak to otočím, tak trpezlivosť možno považovať za cnosť. Aj na pracovných pohovoroch je dobre hodnotená.

Nedočkavosťou trpia isté typy ľudí a v súčasnosti ich pribúda čoraz viac. Je to spojené aj s osobnosťou, ktorá má agresívne asertívny prístup, nie je ochotná čakať, potrebuje mať veci vyriešené hneď. Ak to tak nie je, stúpa u nej nervozita a napätie, okamžite sa naštartujú biochemické procesy, ktoré pri trvalej aktivácii, samozrejme, vedú až k rýchlejšiemu opotrebovaniu tela.

Dá sa s tým niečo robiť? Môžeme zmeniť svoj životný postoj, vedome spomaliť?

Je to vždy len o našom nastavení, ako si to v myšlienkach dokážeme zrovnať. Často sa zameriavame na to, ako si skrátiť čakanie. Chceme mať veci pod kontrolou. Čakanie u lekára či v rade v obchode predstavujú pre nás situácie, keď by sme čas vedeli využiť aj lepšie.

Čas čakania naozaj môžeme využiť na osobnostný rast, napríklad už len tým, že sa začneme viac rozhliadať okolo seba.

Napríklad ak v lekárni vidíme staršieho človeka, ktorý vyzerá osamelo, tak sa mu môžeme prihovoriť. Možno to privíta. Pre nás je to tak či tak stratený čas, ale tomu druhému to možno spraví dobre. No a nám sa tiež môže otvoriť studnica životnej múdrosti staršieho. A tu prichádza ten rast a zmena, pretože čakanie začíname využívať produktívne.

Alebo si otvoríme knihu, na ktorú inak nemáme čas a vďaka čítaniu premeníme čakanie na efektívny čas. Alebo využijeme čas čakania na vlastné myšlienky. Niekedy však nevieme ani to. Zahltíme sa okolitým svetom a online prostredím, ale zamýšľame sa niekedy nad tým, kto sme a čo chceme od života? Chýba nám stíšenie a čas čakania predstavuje úplne prirodzený priestor na to, aby sme sa stíšili.

V živote si musíme často niečo odoprieť, počkať na niečo, čo je pre nás náročné. Prečo?

Lebo na to nie sme naučení. Za komunizmu ľudia čakali v radoch na banány, dnes zápasíme s čakaním v rade na pokladňu v hypermarkete. Ale čakáme. Máme však pocit, že to nie je efektívne využitý čas.

Chceme sa zároveň vyhnúť obete, ktorá je s tým spojená. Skúsenosťou sa však potvrdzuje, že veci a situácie v živote, na ktoré si musíme počkať, si v konečnom dôsledku viac vážime. Odmena alebo žiadaný výsledok je potom akoby plácou za čas, ktorý sme trpezlivo dokázali venovať čakaniu. A teda opäť je to o tom, že s čakaním rastieme aj my ako osobnosti. Učíme sa vážiť si seba, svoj čas a veci okolo nás.

„Skúsenosťou sa však potvrdzuje, že veci a situácie v živote, na ktoré si musíme počkať, si v konečnom dôsledku viac vážime.“

Čo spôsobuje čakanie a odopieranie v našich životoch?

Učí nás to trpezlivosti. Keď sa dieťa narodí, matka mu uspokojuje všetky potreby. Sama matka však bojuje s tým, či mu má dať to, čo potrebuje, a hneď. Niekedy si musí dieťa počkať, aby si veci vážilo. Ak mu to dá matka hneď, dieťa si zvykne na to, že veci dostáva a že ich dostáva bez čakania.

Vyrastá z neho pubertiak, ktorý všetko dostane bez čakania, neskôr sa stáva rodičom, ktorý si kladie otázku, ako vychovávať dieťa. Jednak musí odložiť svoje osobné potreby, ktoré bol predtým zvyknutý hneď napĺňať, a zároveň sa učí nájsť mieru v tom, čo svojmu dieťaťu poskytnúť hneď a v čom ho učiť počkať.

Tu sa začína skúška trpezlivosti, ktorá si na každého počká. Je toho človek schopný, keď toho nebol schopný v detstve, počas dospievania ani v mladej dospelosti? Je schopný obetovať čas a čakanie, vydržať, keď dieťa nebude môcť tri hodiny zaspať? Vydrží jeho krik, lebo vie, že ak mu dá hračku, hneď bude bez ponaučenia pýtať ďalšiu?

Je rozdiel v tom, ako vníma čakanie dospelý človek a dieťa?

Závisí to od skúsenosti, či už dieťaťa, alebo dospelého jedinca. Ak má dieťa dobrú skúsenosť s čakaním, vie, že sa vypláca a vedú ho k tomu aj rodičia, má k čakaniu dobrý vzťah a odnáša si to aj do dospelosti.

Ak však očakáva všetko hneď a je nastavené negatívne, bude ho aj vnímať negatívne. Deti však majú obrovskú fantáziu a vedia si čakanie spestriť rôznymi hrami a predstavami. Ak si vezmeme len obyčajné čakanie v rade, dieťa sa dokáže v tom rade začať hrať s úplne obyčajným predmetom a využije čas čakania efektívne.

Môžu sa naše skúsenosti s čakaním z detstva preklenúť do vzťahov, ktoré budujeme v dospelosti?

Môžu a veľmi výrazne. Niektoré veci mladí ľudia odkladajú zo strachu pred sklamaním. Či už sú to vlastné deti, alebo samotné manželstvo, ktoré predstavuje záväzok. Deti budú len ťažkosťou či príťažou a s manželstvom prichádzajú obavy z rozvodu. To sú veci, s ktorými si paradoxne dávame načas a vieme s nimi počkať, lebo v nich vidíme negatíva.

„Ak má dieťa dobrú skúsenosť s čakaním, vie, že sa vypláca a vedú ho k tomu aj rodičia, má k čakaniu dobrý vzťah a odnáša si to aj do dospelosti.“

Sú to naozaj negatíva? Ide o to, že vnímame, že sa bude od nás vyžadovať niečo, na čo nie sme zvyknutí. A to je požiadavka obety, spomínanej trpezlivosti a najmä schopnosti vedieť uprednostniť toho druhého.

Akoby sme pôžitok či potešenie, ktoré sme možno dostávali v detstve, vyžadovali aj v dospievajúcom a dospelom veku. A ťažkosti, často len v rovine myšlienky, odsúvame, pretože sme sa niekde v čase detstva či dospievania zabudli naučiť čakať, prípadne sme len neobjavili krásu čakania.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda, v ktorom sme sa hlbšie zamerali na čakanie. Partnerom vydania je vylepšený Zlatý O2 Paušál, s ktorým modrý operátor čaká už len na vás. Pridajte sa k dvom miliónom zákazníkov O2 a získajte neobmedzené volania a SMS do všetkých sietí, ako aj 5-násobne väčší balík 10 GB dát za nezmenenú cenu 30 €. O zmluvnú pokutu pri prenose čísla sa modrý operátor postará za vás. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Martina Šadláková

Je vyštudovaná psychologička a matka troch detí. Rodinu sa snaží uprednostňovať pred kariérou, neustále sa však vzdeláva a svoje odborné vedomosti odovzdáva ďalej a pomáha tým, ktorí to potrebujú. Svoje povolanie vníma ako poslanie a popri mamičkovských, resp. materských povinnostiach sa ako školská psychologička venuje aj študentom na stredných školách v Považskej Bystrici. Pôsobí tiež ako poradkyňa pre jednotlivcov a manželské páry v náročných životných situáciách.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Na dobré sa oplatí počkať

Čakanie nemusí byť vždy len na príťaž, učí nás trpezlivosti a prispieva k osobnostnému rastu.

Aj vy patríte k ľuďom, ktorí chcú všetko a hneď? Súčasná doba je rýchla a čakať sa nechce prakticky nikomu. A to platí nielen pri čakaní na voľnú pokladňu či meškajúci autobus, ale aj v prípade tzv. pozitívneho čakania, keď človek čaká na veci, ktoré mu robia radosť.

V tomto víkendovom vydaní magazínu Sóda sme sa rozhodli hlbšie pozrieť práve na čakanie a ukázať, že ho možno vnímať aj pozitívne. Čas čakania sa dá využiť aj efektívne a výrazným spôsobom prispieva k osobnostnému rastu.

„Ak vieme odložiť pôžitok z niečoho, čo nás čaká, získavame mnohonásobne viac,“ vyjadrila sa pre Sódu v rozhovore psychologička Martina Šadláková, ktorá zdôrazňuje, že vďaka čakaniu sa učíme trpezlivosti.

Partnerom tohto vydania magazínu Sóda je vylepšený Zlatý O2 Paušál, s ktorým O2 čaká už len na vás. Pridajte sa k dvom miliónom zákazníkov modrého operátora a získajte neobmedzené volania a SMS do všetkých sietí, ako aj 5-násobne väčší balík 10 GB dát za nezmenenú cenu 30 €. O zmluvnú pokutu pri prenose čísla sa O2 postará za vás.

V tomto vydaní nájdete:

Stĺpček Ľudmily Kolesárovej: Čakanie mi potvrdilo, že mám nos na ľudí. Marketingová manažérka neziskovej organizácie Dobrý Anjel si pre Sódu zaspomínala na situáciu, keď sa čakanie otočilo v jej prospech.

Psychologička Martina Šadláková: Krása čakania spočíva v tom, že sa učíme vážiť si seba, svoj čas a veci okolo nás. S odborníčkou sme sa porozprávali, ako ľudia vnímajú čakanie a či sa dá trpezlivosť natrénovať.

Anketa: Ľudia zo Sódy prezrádzajú, kedy sa im oplatilo čakať. Čas strávený s rodinou, rozhodovanie o vlastnom bývaní či oznámenie o prijatí do zamestnania. Prečítajte si viac o tom, kedy sa oplatilo čakať ľuďom z tímu Sódy.

8 udalostí, na ktoré radi čakáme, hoci prinášajú aj obetu. Aj keď sa na isté veci teší prakticky každý, cesta k nim je neraz náročná. Spolu so psychologičkou sme sa pozreli aj na to, ako tento negatívny priebeh aspoň čiastočne eliminovať.


Matej „Sajfa“ Cifra: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec

Ako sa na používanie smartfónu za volantom pozerá známy moderátor, influencer a milovník šoférovania? Prečítajte si náš rozhovor.

Obľúbený moderátor a youtuber Matej „Sajfa“ Cifra sa stal hlavnou tvárou kampane v rámci platformy Dátuj zodpovedne, ktorej cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom.

Porozprávali sme sa s ním, aký má vzťah k šoférovaniu, ako sa zmenil jeho prístup k používaniu mobilu po tom, čo sa zapojil do kampane, aj o vlogovaní a ďalších plánoch.

Kedy si naposledy použil telefón za volantom a aké myšlienky ti vtedy bežali hlavou? Uvedomoval si si, že nemáš auto úplne pod kontrolou a môže sa niečo stať tebe alebo niekomu inému?

Jasné, že si to človek uvedomuje. Do tohto projektu som išiel aj preto, lebo sám seba čoraz častejšie pristihnem pri uvažovaní nad touto témou. Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš. Moja žena ma za to často „pucuje“ a sám viem, že s tým musím prestať. Občas si poviem: „Čo ak by sa práve teraz mojou vinou niekomu niečo stalo?“

Bol si už niekedy účastníkom nehody, za ktorú bol zodpovedný telefón?

Také niečo sa mi ešte nestalo, ale raz dávno sme sa v jednej zápche posúvali na jednotke a dvojke a akurát som z obalu vyberal cédečko. Mal som ho v lone, rozhodol som sa pre Hip-Hop Výber 5 a bum. Nedobrzdil som. Jemná nepozornosť a bol tam oškretý plech. Nič vážne sa nestalo, ale ak by po priechode išla napríklad žena s kočíkom, bola by to už úplne iný príbeh.  

Je to pre teba šoférovanie nutnosť alebo pri tom dokážeš relaxovať?

Milujem šoférovanie. Je to vec, ktorá ma neskutočne baví. Zbožňujem dlhé cesty, a keď viem, že niekam pôjdeme minimálne dve hodiny, úplne sa na to teším. Veľmi rád šoférujem aj sám. Vtedy relaxujem, počúvam hudbu alebo podcasty, veľa premýšľam. Aj keď cestujem so svojou ženou, často sa stane, že sme počas jazdy ticho.

Aké bolo tvoje prvé auto?

Dlho som nemal peniaze na to, aby som mal auto. Aj keď som v rádiu robil už niekoľko rokov, cestoval som autobusom alebo taxíkom. Spomínam si, že keď som si už nakoniec chcel vziať auto na lízing, bavil som sa o tom s naším vtedajším generálnym riaditeľom. On mi povedal, nech pár mesiacov počkám, lebo v Ženeve vraj predstavia novú Hondu Civic. Bolo to okolo roku 2005 a vtedy vyzerala dosť futuristicky. A bol som nakoniec veľmi hrdý, pretože som bol prvý človek na Slovensku, ktorý ju mal.

Prečo si sa rozhodol stať tvárou projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tom malo hovoriť?

Ako som už spomínal na začiatku, čoraz častejšie som si v aute uvedomoval, že nerobím správnu vec, a keď ma z O2 oslovili, povedal som áno, pretože sa mi páči práve ten preventívny prístup a som s touto témou stotožnený. Ak by ma oslovil niekto s kampaňou na ochranu kaktusov, povedal by som, že síce s nimi súhlasím, ale nemám doma žiaden kaktus a veľmi to necítim.

„Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš.“

Toto je však vec, ktorú vnímam veľmi intenzívne, lebo vždy, keď ten telefón chytím za volantom do ruky, hovorím si: „Maťo, keď sa teraz niečo stane, už to nijako nezahovoríš.”  

Dnes sa dá veľmi ľahko dokázať, že si ten telefón držal v ruke práve vtedy. Aj na Slovensku teraz máme niekoľko káuz s esemeskami a fotkami a z toho človek už jednoducho nijako nevycúva. Išiel som do toho práve preto, že táto téma sa ma bytostne týka.

Pri príprave tohto projektu si sa dozvedel o štatistikách, ktoré hovoria, ako veľmi dokáže používanie mobilu ubrať z pozornosti vodiča. Zmenil sa tvoj postoj k jeho používaniu okamžite, alebo si si to uvedomoval trošku dlhšie?

Ešte si na to musím zvykať. Ale keďže teraz je táto kampaň všade a ľudia ju vnímajú, tak by som chcel ísť príkladom. Sám pred sebou by som sa cítil veľmi čudne, ak by som ten telefón používal rovnako aj naďalej. Určite si na to už dávam pozor.

Čoskoro budeš otcom. Prispel aj tento projekt k tomu, že v úlohe rodiča sa budeš snažiť byť zodpovednejší?

Áno, začal som rozmýšľať trošku inak. Máme pred sebou ešte zopár mesiacov, ale v istých oblastiach cítim zmenu svojho pohľadu na niektoré veci. Viac si uvedomujem, čo je a čo nie je dôležité. Takže si určite budem v budúcnosti dávať väčší pozor nielen na telefón za volantom.

Videl si niekedy pri šoférovaní na cestách vec, pri ktorej si ľutoval, že si ju nestíhaš natočiť a zdieľať?

No jasné, miliardu ráz. Minule som videl, ako si človek fotí mláku. Ale nie telefónom. Stál tam s foťákom a fotil si mláku. Stál som na semafore na Tomášikovej, naskočila zelená a ľutoval som, že som to nestihol. Bol to fascinujúci pohľad.

Hoci vloguješ len pomerne krátko, stal sa z teba mimoriadne úspešný youtuber. Rozmýšľal si už niekedy nad novým formátom alebo nad tým, že by si svoj kanál posunul niekam inam?

Premýšľam nad tým čoraz viac. Vždy je to o tom, že človek by sa mal nejakým spôsobom znovuobjaviť, nájsť niečo, čo ho zase na pár rokov nakopne. Nehovorím, že tie vlogy upadajú, stále ma to baví, stále si to robím sám a stále ma teší, keď si v počítači otvorím nový projekt a idem strihať.

Teším sa, keď mám príležitosť stretnúť sa a porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi a môcť si to natočiť. Ale viem, že teraz by som chcel nájsť niečo ďalšie, čo by pre mňa bolo nosným projektom a vlogy by len podporovali to, čomu sa venujem. Aj preto rád šoférujem, lebo vtedy uvažujem nad podobnými vecami.

Ako vnímaš vplyv influencerov na ľudí? Cítiš nejakú zodpovednosť za obsah, ktorý publikuješ, alebo sa spoliehaš na to, že ľudia majú vlastný rozum a názor?

Je to tak 50/50. Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí „tlačiť“ viac a ukázať im, že napríklad nezávidieť a dopriať iným je nesmierne dôležitá vlastnosť. Alebo slušnosť v komunikácii s kýmkoľvek. Či si to ty, moji kolegovia, alebo hocikto na ulici.

„Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí ‚tlačiťviac.“

Taktiež kritické myslenie sa v súčasnosti tiež dosť podceňuje. Ja by som v základných a stredných školách určite zaviedol predmet kritické myslenie. Žiak by dostal súbor údajov a faktov a mal by sa v nich učiť orientovať – čo je relevantné a čo nie, čo je už prekrútené a ako je to naozaj.

Toto sú veci, pri ktorých človek môjho vplyvu nemôže len mávnuť rukou a povedať, že si idem svoje a „mám na saláme“, čo si ľudia myslia. Samozrejme, chcem robiť, čo ma baví a čo bude baviť aj ľudí, ale v istých momentoch cítim aj nejakú zodpovednosť.

Máš nejaký vysnívaný televízny alebo rádiový formát alebo námet, ktorý nosíš v hlave a ešte sa ti ho nepodarilo zrealizovať?

Kiežby som bol takýto človek. Možno sa teraz podceňujem, ale myslím si, že vedome takto nepremýšľam a nesnažím sa cielene generovať nápady. Ja som taký typ skôr zo dňa na deň a z týždňa na týždeň.

Veľa vecí v mojom živote jednoducho prirodzene prišlo mojím smerom. Keď som však chcel začať točiť vlogy, nosil som ten nápad v hlave trištvrte roka, kým som natočil prvý. Ale nemám námet na rozhlasovú či televíznu šou ani na nejaký nový internetový alebo youtubový projekt.

Kam povedie tvoja najbližšia cesta autom?

Keďže sme momentálne v rádiu, tak moja najbližšia cesta bude domov. Hoci bývam dosť blízko, chodím autom, no čoraz častejšie si hovorím, že by som mal viac chodiť na bicykli. A aj pešo by sa dalo.

A čo nejaká dlhšia cesta?

Nemám naplánovanú žiadnu dlhšiu cestu, ale v posledných dňoch som sa nacestoval celkom veľa. Pred pár dňami som bol v Prahe. Nakoniec som namiesto vlaku išiel autom a tá cesta naspäť bola veľmi jednoduchá a pohodová, ani neviem ako a už som bol doma.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Matej „Sajfa“ Cifra

Tento rok oslávi 40 rokov. Vyštudoval učiteľstvo v kombinácii slovenčina-angličtina a v súčasnosti je hlavne rozhlasovým a televíznym moderátorom. Okrem toho točí vlogy na YouTube, kde má takmer 170 000 odberateľov. V programe Level Lama hráva počítačové hry so známymi osobnosťami a občas sa venuje aj stand-up comedy. Je ženatý s moderátorkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou, s ktorou čakajú prvé dieťa.


Lifetech: Čo je nové