Na dobré sa oplatí počkať

Čakanie nemusí byť vždy len na príťaž, učí nás trpezlivosti a prispieva k osobnostnému rastu.

Aj vy patríte k ľuďom, ktorí chcú všetko a hneď? Súčasná doba je rýchla a čakať sa nechce prakticky nikomu. A to platí nielen pri čakaní na voľnú pokladňu či meškajúci autobus, ale aj v prípade tzv. pozitívneho čakania, keď človek čaká na veci, ktoré mu robia radosť.

V tomto víkendovom vydaní magazínu Sóda sme sa rozhodli hlbšie pozrieť práve na čakanie a ukázať, že ho možno vnímať aj pozitívne. Čas čakania sa dá využiť aj efektívne a výrazným spôsobom prispieva k osobnostnému rastu.

„Ak vieme odložiť pôžitok z niečoho, čo nás čaká, získavame mnohonásobne viac,“ vyjadrila sa pre Sódu v rozhovore psychologička Martina Šadláková, ktorá zdôrazňuje, že vďaka čakaniu sa učíme trpezlivosti.

Partnerom tohto vydania magazínu Sóda je vylepšený Zlatý O2 Paušál, s ktorým O2 čaká už len na vás. Pridajte sa k dvom miliónom zákazníkov modrého operátora a získajte neobmedzené volania a SMS do všetkých sietí, ako aj 5-násobne väčší balík 10 GB dát za nezmenenú cenu 30 €. O zmluvnú pokutu pri prenose čísla sa O2 postará za vás.

V tomto vydaní nájdete:

Stĺpček Ľudmily Kolesárovej: Čakanie mi potvrdilo, že mám nos na ľudí. Marketingová manažérka neziskovej organizácie Dobrý Anjel si pre Sódu zaspomínala na situáciu, keď sa čakanie otočilo v jej prospech.

Psychologička Martina Šadláková: Krása čakania spočíva v tom, že sa učíme vážiť si seba, svoj čas a veci okolo nás. S odborníčkou sme sa porozprávali, ako ľudia vnímajú čakanie a či sa dá trpezlivosť natrénovať.

Anketa: Ľudia zo Sódy prezrádzajú, kedy sa im oplatilo čakať. Čas strávený s rodinou, rozhodovanie o vlastnom bývaní či oznámenie o prijatí do zamestnania. Prečítajte si viac o tom, kedy sa oplatilo čakať ľuďom z tímu Sódy.

8 udalostí, na ktoré radi čakáme, hoci prinášajú aj obetu. Aj keď sa na isté veci teší prakticky každý, cesta k nim je neraz náročná. Spolu so psychologičkou sme sa pozreli aj na to, ako tento negatívny priebeh aspoň čiastočne eliminovať.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Psychologička: Aj čakanie pri pokladni môžeme využiť na osobnostný rast

„Ak vieme odložiť pôžitok z niečoho, čo nás čaká, získavame mnohonásobne viac,“ hovorí odborníčka, s ktorou sme sa porozprávali o čakaní a s ním spojenou trpezlivosťou.

So psychologičkou Martinou Šadlákovou sme sa stretli v jednej zo škôl v Považskej Bystrici, kde sa pravidelne venuje stredoškolákom. Okrem nich sa zaoberá aj problémami a životnými situáciami dospelých vrátane manželských párov. Nás zaujímalo, ako ľudia vnímajú čakanie a či sa trpezlivosť dá natrénovať.

Prečítajte si náš rozhovor o čakaní na Vianoce aj o tom, ako sa pozerať na čakanie pozitívne.

Čo pre jednotlivca predstavuje čakanie?

Človek sa väčšinou čakaním nezaoberá a berie ho ako niečo nepodstatné, niečo, čo nás zdržiava od cieľa. Dokonca ho veľmi často pokladá za negatívny aspekt života. A to aj vtedy, ak ide o pozitívne čakanie, pretože nás zdržiava od niečoho, čo chceme.

Málokedy si pritom uvedomí, že čas čakania je cestou k cieľu a čakanie je naším zrením. Či už je to čakanie na Vianoce, na bábätko, alebo na odchod na dovolenku.

Ovplyvňuje čakanie naše nálady?

Nervozita, stres, nepríjemné pocity sú dôvody, ktoré nás odpudzujú od toho na niečo čakať. Áno, môžeme to povedať aj tak, no v našom mozgu sa ešte predtým spustia určité mechanizmy, ktoré následne emócie vyprodukujú. Dôležité je, ako to kognitívne pojmeme.

Ak sa rozhodneme, že to, na čo čakáme, je pozitívne, aj emócie spojené s čakaním sú pozitívnejšie. Často však už len samotný fakt, že musíme čakať, je pre nás negatívny, a teda aj naše emócie sú nepríjemné a prechádzajú do stresových.

Čo sa v nás odohráva, keď musíme na niečo či niekoho čakať?

Jedným aspektom je to, na čo čakáme, a druhým je samotný čas tomu venovaný. Ukážme si to na konkrétnom príklade čakania na Vianoce.

To, čo nás čaká, je prvoplánovo pozitívne, ale aj tak prežívame stres, pretože čas príprav od nás vyžaduje isté obety či zmeny v zabehnutom živote. Je teda na nás, ako pojmeme čas príprav. Buď ako niečo, čo nás bude obťažovať, alebo ako priestor na prípravu toho pozitívneho.

„Hoci je čakanie na Vianoce prvoplánovo pozitívne, aj tak prežívame stres, pretože čas príprav od nás vyžaduje isté obety či zmeny v zabehnutom živote.“

Každá očakávaná zmena v nás vyvoláva nejakú mechanickú behaviorálnu reakciu či odpoveď. Začne sa vytvárať stresová reakcia, ktorá spôsobí vyplavovanie noradrenalínu, adrenalínu a kortizolu. Dôležité však je, či je ten stres vysoký až do takej miery, že nás začne oslabovať.

Vtedy stresor, teda zmenu, na ktorú čakáme, a čas s ním spojený prestávame vnímať ako výzvu a stáva sa skôr ohrozením, distresom – z pozitívnych Vianoc sa môže stať nočná mora.

Alebo sa naopak premení na pozitívny stres, ktorý nás dokáže motivovať k tomu, aby sme čakanie a nadchádzajúcu situáciu zvládli dobre. Tá miera závisí aj od toho, akí sme ľudia. Či vidíme pohár napoly plný, alebo prázdny.

Dokážeme to teda vedome ovplyvniť?

Ovplyvniť to dokážeme tým, ako sa sami na čakanie a na samotnú zmenu, ktorú prináša v cieli, nastavíme. Ak pojmeme samotný čas čakania, odnímajúc od toho, či je pozitívne, alebo negatívne, ako priestor, v ktorom môžeme osobnostne rásť alebo ho zmysluplne využiť, pocítime už v samotnom čakaní zmysel.

Súvisí s čakaním aj nejaká obeta?

Už len to, že musím čakať, je obetou. My ľudia sme prirodzene netrpezliví a dnešná doba nás vedie k tomu, aby sme vynakladali námahu získať všetko hneď. Je to podmienené ľahkou dostupnosťou a širokými možnosťami. V minulosti to tak nebolo, na všetko sa čakalo. Dnes sa tomu snažíme vyhnúť.

„Čas čakania naozaj môžeme využiť aj na osobnostný rast, napríklad už len tým, že sa začneme viac rozhliadať okolo seba.“

Spomínam si na Marshmallow test, v ktorom skúmali reakcie malých detí a ich schopnosť sebakontroly. Pred dieťa, ktoré bolo samo v miestnosti, dali cukrík, ktorý môže zjesť. Ak však počká 15 minút, dostane nie jeden, ale rovno dva.

Otázka znela: Viem odložiť odmenu? Dokážem počkať, pretože viem, že príde niečo lepšie? Výsledky výskumu ukázali, že deti, ktoré boli schopné vydržať, boli v dospelosti úspešnejšie, pretože boli trpezlivejšie.

Treba však spomenúť aj to, že výskum bol neskôr vyvrátený, pretože sa vykonával len na deťoch zo sociálne dobre zabezpečených rodín. Keď ho neskôr skúšali aj na deťoch zo sociálne slabších rodín bez ohľadu na to, ako boli neskôr úspešné, cukrík zjedli hneď, pretože nemali istotu, že to, čo je dnes, bude aj zajtra.

Marshmallow test je teda nabúrateľný, ale v rámci našej témy má svoj význam. Ak vieme odložiť pôžitok z niečoho, čo nás čaká, získavame mnohonásobne viac.

„My ľudia sme prirodzene netrpezliví a dnešná doba nás vedie k tomu, aby sme vynakladali námahu získať všetko hneď. Je to podmienené ľahkou dostupnosťou a širokými možnosťami.“

Považuje sa nedočkavosť za všeobecne zlú vlastnosť?

Ak to otočím, tak trpezlivosť možno považovať za cnosť. Aj na pracovných pohovoroch je dobre hodnotená.

Nedočkavosťou trpia isté typy ľudí a v súčasnosti ich pribúda čoraz viac. Je to spojené aj s osobnosťou, ktorá má agresívne asertívny prístup, nie je ochotná čakať, potrebuje mať veci vyriešené hneď. Ak to tak nie je, stúpa u nej nervozita a napätie, okamžite sa naštartujú biochemické procesy, ktoré pri trvalej aktivácii, samozrejme, vedú až k rýchlejšiemu opotrebovaniu tela.

Dá sa s tým niečo robiť? Môžeme zmeniť svoj životný postoj, vedome spomaliť?

Je to vždy len o našom nastavení, ako si to v myšlienkach dokážeme zrovnať. Často sa zameriavame na to, ako si skrátiť čakanie. Chceme mať veci pod kontrolou. Čakanie u lekára či v rade v obchode predstavujú pre nás situácie, keď by sme čas vedeli využiť aj lepšie.

Čas čakania naozaj môžeme využiť na osobnostný rast, napríklad už len tým, že sa začneme viac rozhliadať okolo seba.

Napríklad ak v lekárni vidíme staršieho človeka, ktorý vyzerá osamelo, tak sa mu môžeme prihovoriť. Možno to privíta. Pre nás je to tak či tak stratený čas, ale tomu druhému to možno spraví dobre. No a nám sa tiež môže otvoriť studnica životnej múdrosti staršieho. A tu prichádza ten rast a zmena, pretože čakanie začíname využívať produktívne.

Alebo si otvoríme knihu, na ktorú inak nemáme čas a vďaka čítaniu premeníme čakanie na efektívny čas. Alebo využijeme čas čakania na vlastné myšlienky. Niekedy však nevieme ani to. Zahltíme sa okolitým svetom a online prostredím, ale zamýšľame sa niekedy nad tým, kto sme a čo chceme od života? Chýba nám stíšenie a čas čakania predstavuje úplne prirodzený priestor na to, aby sme sa stíšili.

V živote si musíme často niečo odoprieť, počkať na niečo, čo je pre nás náročné. Prečo?

Lebo na to nie sme naučení. Za komunizmu ľudia čakali v radoch na banány, dnes zápasíme s čakaním v rade na pokladňu v hypermarkete. Ale čakáme. Máme však pocit, že to nie je efektívne využitý čas.

Chceme sa zároveň vyhnúť obete, ktorá je s tým spojená. Skúsenosťou sa však potvrdzuje, že veci a situácie v živote, na ktoré si musíme počkať, si v konečnom dôsledku viac vážime. Odmena alebo žiadaný výsledok je potom akoby plácou za čas, ktorý sme trpezlivo dokázali venovať čakaniu. A teda opäť je to o tom, že s čakaním rastieme aj my ako osobnosti. Učíme sa vážiť si seba, svoj čas a veci okolo nás.

„Skúsenosťou sa však potvrdzuje, že veci a situácie v živote, na ktoré si musíme počkať, si v konečnom dôsledku viac vážime.“

Čo spôsobuje čakanie a odopieranie v našich životoch?

Učí nás to trpezlivosti. Keď sa dieťa narodí, matka mu uspokojuje všetky potreby. Sama matka však bojuje s tým, či mu má dať to, čo potrebuje, a hneď. Niekedy si musí dieťa počkať, aby si veci vážilo. Ak mu to dá matka hneď, dieťa si zvykne na to, že veci dostáva a že ich dostáva bez čakania.

Vyrastá z neho pubertiak, ktorý všetko dostane bez čakania, neskôr sa stáva rodičom, ktorý si kladie otázku, ako vychovávať dieťa. Jednak musí odložiť svoje osobné potreby, ktoré bol predtým zvyknutý hneď napĺňať, a zároveň sa učí nájsť mieru v tom, čo svojmu dieťaťu poskytnúť hneď a v čom ho učiť počkať.

Tu sa začína skúška trpezlivosti, ktorá si na každého počká. Je toho človek schopný, keď toho nebol schopný v detstve, počas dospievania ani v mladej dospelosti? Je schopný obetovať čas a čakanie, vydržať, keď dieťa nebude môcť tri hodiny zaspať? Vydrží jeho krik, lebo vie, že ak mu dá hračku, hneď bude bez ponaučenia pýtať ďalšiu?

Je rozdiel v tom, ako vníma čakanie dospelý človek a dieťa?

Závisí to od skúsenosti, či už dieťaťa, alebo dospelého jedinca. Ak má dieťa dobrú skúsenosť s čakaním, vie, že sa vypláca a vedú ho k tomu aj rodičia, má k čakaniu dobrý vzťah a odnáša si to aj do dospelosti.

Ak však očakáva všetko hneď a je nastavené negatívne, bude ho aj vnímať negatívne. Deti však majú obrovskú fantáziu a vedia si čakanie spestriť rôznymi hrami a predstavami. Ak si vezmeme len obyčajné čakanie v rade, dieťa sa dokáže v tom rade začať hrať s úplne obyčajným predmetom a využije čas čakania efektívne.

Môžu sa naše skúsenosti s čakaním z detstva preklenúť do vzťahov, ktoré budujeme v dospelosti?

Môžu a veľmi výrazne. Niektoré veci mladí ľudia odkladajú zo strachu pred sklamaním. Či už sú to vlastné deti, alebo samotné manželstvo, ktoré predstavuje záväzok. Deti budú len ťažkosťou či príťažou a s manželstvom prichádzajú obavy z rozvodu. To sú veci, s ktorými si paradoxne dávame načas a vieme s nimi počkať, lebo v nich vidíme negatíva.

„Ak má dieťa dobrú skúsenosť s čakaním, vie, že sa vypláca a vedú ho k tomu aj rodičia, má k čakaniu dobrý vzťah a odnáša si to aj do dospelosti.“

Sú to naozaj negatíva? Ide o to, že vnímame, že sa bude od nás vyžadovať niečo, na čo nie sme zvyknutí. A to je požiadavka obety, spomínanej trpezlivosti a najmä schopnosti vedieť uprednostniť toho druhého.

Akoby sme pôžitok či potešenie, ktoré sme možno dostávali v detstve, vyžadovali aj v dospievajúcom a dospelom veku. A ťažkosti, často len v rovine myšlienky, odsúvame, pretože sme sa niekde v čase detstva či dospievania zabudli naučiť čakať, prípadne sme len neobjavili krásu čakania.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda, v ktorom sme sa hlbšie zamerali na čakanie. Partnerom vydania je vylepšený Zlatý O2 Paušál, s ktorým modrý operátor čaká už len na vás. Pridajte sa k dvom miliónom zákazníkov O2 a získajte neobmedzené volania a SMS do všetkých sietí, ako aj 5-násobne väčší balík 10 GB dát za nezmenenú cenu 30 €. O zmluvnú pokutu pri prenose čísla sa modrý operátor postará za vás. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Martina Šadláková

Je vyštudovaná psychologička a matka troch detí. Rodinu sa snaží uprednostňovať pred kariérou, neustále sa však vzdeláva a svoje odborné vedomosti odovzdáva ďalej a pomáha tým, ktorí to potrebujú. Svoje povolanie vníma ako poslanie a popri mamičkovských, resp. materských povinnostiach sa ako školská psychologička venuje aj študentom na stredných školách v Považskej Bystrici. Pôsobí tiež ako poradkyňa pre jednotlivcov a manželské páry v náročných životných situáciách.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.


Hľadáte inšpiráciu, ako si zacvičiť so svojimi deťmi? Zatrénujte si podľa videí Telesná na doma, ktoré vytvorili skúsení tréneri O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac