Stĺpček Ľudmily Kolesárovej: Čakanie mi potvrdilo, že mám nos na ľudí

Čakanie si každý z nás spája s niečím iným. Občas to znamená len veriť svojej intuícii a spoľahnúť sa na to, čo cítime vo vnútri. Prečítajte si spomienku Ľudmily Kolesárovej z Dobrého Anjela.

Počas vysokej školy, pred viac ako dvadsiatimi rokmi, som pracovala ako recepčná v jednom malom hoteli. Bola to super príležitosť privyrobiť si, občas so skriptami na kolenách posedávať za pultom a stretnúť zaujímavých ľudí. A zažila som naozaj kadečo, Arthur Hailey by našiel kopu inšpirácie na knihu Hotel 2.

Raz, neskoro večer sa prišiel ubytovať muž v stredných rokoch. Dal mi občiansky preukaz, zapísala som ho do knihy hostí a on išiel spať. Predtým sme prehodili pár slov. Mal oblečený oblek s kravatou, bol milý, povedal, že popri štúdiu tiež vždy pracoval.

Na druhý deň ráno odchádzal a povedal, že mu asi neuverím, no nemá čím zaplatiť. Vraj mi nemôže nič vysvetliť, ale určite podvečer alebo na ďalší deň príde a svoj dlh splatí. Zároveň povedal, že mi bude veľmi vďačný, keď to nikomu nepoviem.

Ako zamestnanci sme však mali povinnosť každého hosťa, ktorý spôsobí nejakú krízovú situáciu alebo sa pokúsi vyhnúť platbe, nahlásiť. Stála som na recepcii, obyčajná chudobná študentka vysokej školy, a nevedela som, čo mám robiť. Napriek tomu som nakoniec povedala: „Dobre, počkám.“

V ten večer neprišiel. Neukázal sa ani na druhý deň a ja som ho stále nenahlásila. Bola som z tej situácie nešťastná. Už by mi to aj tak zosobnili. Ubytovanie som bez slova zaplatila zo svojich, ťažko naškriabaných peňazí z výplaty. Rozhodla som sa počkať ešte deň.

Nemohla som uveriť, že som sa v tom človeku tak zmýlila. Na tretí deň sa zjavil. Veľmi sa ospravedlňoval, dal mi dvakrát toľko peňazí a odišiel.

Stála som tam ako obarená. Hoci som mu protirečila, že si to nemôžem vziať, trval na tom. Pravda je, že mne sa vtedy zišiel každý peniaz, mali sme to doma veľmi ťažké.

Po rokoch som ho videla v televízii ako člena predstavenstva jednej veľkej spoločnosti. Netuším, aký je jeho príbeh, občas si ho vygooglim a vidím, že je úspešný a zdá sa, že aj čestný človek.

Prospech z môjho trojdňového čakania sa neprejavil len povrchným spôsobom, ako boli peniaze, ale aj v mojej sebaistote, že mám nos na ľudí. Pravda je, že viac ako dvadsať rokov mám šťastie na ľudí a môžem povedať: „Ešte som nevložila dôveru do nikoho, kto by ju sklamal. Snáď to tak aj ostane.“

Prečítajte si aj náš rozhovor s Ľudmilou Kolesárovou

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda, v ktorom sme sa hlbšie zamerali na čakanie. Partnerom vydania je vylepšený Zlatý O2 Paušál, s ktorým modrý operátor čaká už len na vás. Pridajte sa k dvom miliónom zákazníkov O2 a získajte neobmedzené volania a SMS do všetkých sietí, ako aj 5-násobne väčší balík 10 GB dát za nezmenenú cenu 30 €. O zmluvnú pokutu pri prenose čísla sa modrý operátor postará za vás. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Ľudmila Kolesárová

Už šesť rokov je marketingovou manažérkou neziskovej organizácie Dobrý Anjel. Žije v Poprade, má dve deti a miluje hory. O svojej práci aktívne bloguje na stránkach Denníka N a neustále dokazuje, že pomáhať iným má zmysel.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Na dobré sa oplatí počkať

Čakanie nemusí byť vždy len na príťaž, učí nás trpezlivosti a prispieva k osobnostnému rastu.

Aj vy patríte k ľuďom, ktorí chcú všetko a hneď? Súčasná doba je rýchla a čakať sa nechce prakticky nikomu. A to platí nielen pri čakaní na voľnú pokladňu či meškajúci autobus, ale aj v prípade tzv. pozitívneho čakania, keď človek čaká na veci, ktoré mu robia radosť.

V tomto víkendovom vydaní magazínu Sóda sme sa rozhodli hlbšie pozrieť práve na čakanie a ukázať, že ho možno vnímať aj pozitívne. Čas čakania sa dá využiť aj efektívne a výrazným spôsobom prispieva k osobnostnému rastu.

„Ak vieme odložiť pôžitok z niečoho, čo nás čaká, získavame mnohonásobne viac,“ vyjadrila sa pre Sódu v rozhovore psychologička Martina Šadláková, ktorá zdôrazňuje, že vďaka čakaniu sa učíme trpezlivosti.

Partnerom tohto vydania magazínu Sóda je vylepšený Zlatý O2 Paušál, s ktorým O2 čaká už len na vás. Pridajte sa k dvom miliónom zákazníkov modrého operátora a získajte neobmedzené volania a SMS do všetkých sietí, ako aj 5-násobne väčší balík 10 GB dát za nezmenenú cenu 30 €. O zmluvnú pokutu pri prenose čísla sa O2 postará za vás.

V tomto vydaní nájdete:

Stĺpček Ľudmily Kolesárovej: Čakanie mi potvrdilo, že mám nos na ľudí. Marketingová manažérka neziskovej organizácie Dobrý Anjel si pre Sódu zaspomínala na situáciu, keď sa čakanie otočilo v jej prospech.

Psychologička Martina Šadláková: Krása čakania spočíva v tom, že sa učíme vážiť si seba, svoj čas a veci okolo nás. S odborníčkou sme sa porozprávali, ako ľudia vnímajú čakanie a či sa dá trpezlivosť natrénovať.

Anketa: Ľudia zo Sódy prezrádzajú, kedy sa im oplatilo čakať. Čas strávený s rodinou, rozhodovanie o vlastnom bývaní či oznámenie o prijatí do zamestnania. Prečítajte si viac o tom, kedy sa oplatilo čakať ľuďom z tímu Sódy.

8 udalostí, na ktoré radi čakáme, hoci prinášajú aj obetu. Aj keď sa na isté veci teší prakticky každý, cesta k nim je neraz náročná. Spolu so psychologičkou sme sa pozreli aj na to, ako tento negatívny priebeh aspoň čiastočne eliminovať.


Matej „Sajfa“ Cifra: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec

Ako sa na používanie smartfónu za volantom pozerá známy moderátor, influencer a milovník šoférovania? Prečítajte si náš rozhovor.

Obľúbený moderátor a youtuber Matej „Sajfa“ Cifra sa stal hlavnou tvárou kampane v rámci platformy Dátuj zodpovedne, ktorej cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom.

Porozprávali sme sa s ním, aký má vzťah k šoférovaniu, ako sa zmenil jeho prístup k používaniu mobilu po tom, čo sa zapojil do kampane, aj o vlogovaní a ďalších plánoch.

Kedy si naposledy použil telefón za volantom a aké myšlienky ti vtedy bežali hlavou? Uvedomoval si si, že nemáš auto úplne pod kontrolou a môže sa niečo stať tebe alebo niekomu inému?

Jasné, že si to človek uvedomuje. Do tohto projektu som išiel aj preto, lebo sám seba čoraz častejšie pristihnem pri uvažovaní nad touto témou. Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš. Moja žena ma za to často „pucuje“ a sám viem, že s tým musím prestať. Občas si poviem: „Čo ak by sa práve teraz mojou vinou niekomu niečo stalo?“

Bol si už niekedy účastníkom nehody, za ktorú bol zodpovedný telefón?

Také niečo sa mi ešte nestalo, ale raz dávno sme sa v jednej zápche posúvali na jednotke a dvojke a akurát som z obalu vyberal cédečko. Mal som ho v lone, rozhodol som sa pre Hip-Hop Výber 5 a bum. Nedobrzdil som. Jemná nepozornosť a bol tam oškretý plech. Nič vážne sa nestalo, ale ak by po priechode išla napríklad žena s kočíkom, bola by to už úplne iný príbeh.  

Je to pre teba šoférovanie nutnosť alebo pri tom dokážeš relaxovať?

Milujem šoférovanie. Je to vec, ktorá ma neskutočne baví. Zbožňujem dlhé cesty, a keď viem, že niekam pôjdeme minimálne dve hodiny, úplne sa na to teším. Veľmi rád šoférujem aj sám. Vtedy relaxujem, počúvam hudbu alebo podcasty, veľa premýšľam. Aj keď cestujem so svojou ženou, často sa stane, že sme počas jazdy ticho.

Aké bolo tvoje prvé auto?

Dlho som nemal peniaze na to, aby som mal auto. Aj keď som v rádiu robil už niekoľko rokov, cestoval som autobusom alebo taxíkom. Spomínam si, že keď som si už nakoniec chcel vziať auto na lízing, bavil som sa o tom s naším vtedajším generálnym riaditeľom. On mi povedal, nech pár mesiacov počkám, lebo v Ženeve vraj predstavia novú Hondu Civic. Bolo to okolo roku 2005 a vtedy vyzerala dosť futuristicky. A bol som nakoniec veľmi hrdý, pretože som bol prvý človek na Slovensku, ktorý ju mal.

Prečo si sa rozhodol stať tvárou projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tom malo hovoriť?

Ako som už spomínal na začiatku, čoraz častejšie som si v aute uvedomoval, že nerobím správnu vec, a keď ma z O2 oslovili, povedal som áno, pretože sa mi páči práve ten preventívny prístup a som s touto témou stotožnený. Ak by ma oslovil niekto s kampaňou na ochranu kaktusov, povedal by som, že síce s nimi súhlasím, ale nemám doma žiaden kaktus a veľmi to necítim.

„Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš.“

Toto je však vec, ktorú vnímam veľmi intenzívne, lebo vždy, keď ten telefón chytím za volantom do ruky, hovorím si: „Maťo, keď sa teraz niečo stane, už to nijako nezahovoríš.”  

Dnes sa dá veľmi ľahko dokázať, že si ten telefón držal v ruke práve vtedy. Aj na Slovensku teraz máme niekoľko káuz s esemeskami a fotkami a z toho človek už jednoducho nijako nevycúva. Išiel som do toho práve preto, že táto téma sa ma bytostne týka.

Pri príprave tohto projektu si sa dozvedel o štatistikách, ktoré hovoria, ako veľmi dokáže používanie mobilu ubrať z pozornosti vodiča. Zmenil sa tvoj postoj k jeho používaniu okamžite, alebo si si to uvedomoval trošku dlhšie?

Ešte si na to musím zvykať. Ale keďže teraz je táto kampaň všade a ľudia ju vnímajú, tak by som chcel ísť príkladom. Sám pred sebou by som sa cítil veľmi čudne, ak by som ten telefón používal rovnako aj naďalej. Určite si na to už dávam pozor.

Čoskoro budeš otcom. Prispel aj tento projekt k tomu, že v úlohe rodiča sa budeš snažiť byť zodpovednejší?

Áno, začal som rozmýšľať trošku inak. Máme pred sebou ešte zopár mesiacov, ale v istých oblastiach cítim zmenu svojho pohľadu na niektoré veci. Viac si uvedomujem, čo je a čo nie je dôležité. Takže si určite budem v budúcnosti dávať väčší pozor nielen na telefón za volantom.

Videl si niekedy pri šoférovaní na cestách vec, pri ktorej si ľutoval, že si ju nestíhaš natočiť a zdieľať?

No jasné, miliardu ráz. Minule som videl, ako si človek fotí mláku. Ale nie telefónom. Stál tam s foťákom a fotil si mláku. Stál som na semafore na Tomášikovej, naskočila zelená a ľutoval som, že som to nestihol. Bol to fascinujúci pohľad.

Hoci vloguješ len pomerne krátko, stal sa z teba mimoriadne úspešný youtuber. Rozmýšľal si už niekedy nad novým formátom alebo nad tým, že by si svoj kanál posunul niekam inam?

Premýšľam nad tým čoraz viac. Vždy je to o tom, že človek by sa mal nejakým spôsobom znovuobjaviť, nájsť niečo, čo ho zase na pár rokov nakopne. Nehovorím, že tie vlogy upadajú, stále ma to baví, stále si to robím sám a stále ma teší, keď si v počítači otvorím nový projekt a idem strihať.

Teším sa, keď mám príležitosť stretnúť sa a porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi a môcť si to natočiť. Ale viem, že teraz by som chcel nájsť niečo ďalšie, čo by pre mňa bolo nosným projektom a vlogy by len podporovali to, čomu sa venujem. Aj preto rád šoférujem, lebo vtedy uvažujem nad podobnými vecami.

Ako vnímaš vplyv influencerov na ľudí? Cítiš nejakú zodpovednosť za obsah, ktorý publikuješ, alebo sa spoliehaš na to, že ľudia majú vlastný rozum a názor?

Je to tak 50/50. Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí „tlačiť“ viac a ukázať im, že napríklad nezávidieť a dopriať iným je nesmierne dôležitá vlastnosť. Alebo slušnosť v komunikácii s kýmkoľvek. Či si to ty, moji kolegovia, alebo hocikto na ulici.

„Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí ‚tlačiťviac.“

Taktiež kritické myslenie sa v súčasnosti tiež dosť podceňuje. Ja by som v základných a stredných školách určite zaviedol predmet kritické myslenie. Žiak by dostal súbor údajov a faktov a mal by sa v nich učiť orientovať – čo je relevantné a čo nie, čo je už prekrútené a ako je to naozaj.

Toto sú veci, pri ktorých človek môjho vplyvu nemôže len mávnuť rukou a povedať, že si idem svoje a „mám na saláme“, čo si ľudia myslia. Samozrejme, chcem robiť, čo ma baví a čo bude baviť aj ľudí, ale v istých momentoch cítim aj nejakú zodpovednosť.

Máš nejaký vysnívaný televízny alebo rádiový formát alebo námet, ktorý nosíš v hlave a ešte sa ti ho nepodarilo zrealizovať?

Kiežby som bol takýto človek. Možno sa teraz podceňujem, ale myslím si, že vedome takto nepremýšľam a nesnažím sa cielene generovať nápady. Ja som taký typ skôr zo dňa na deň a z týždňa na týždeň.

Veľa vecí v mojom živote jednoducho prirodzene prišlo mojím smerom. Keď som však chcel začať točiť vlogy, nosil som ten nápad v hlave trištvrte roka, kým som natočil prvý. Ale nemám námet na rozhlasovú či televíznu šou ani na nejaký nový internetový alebo youtubový projekt.

Kam povedie tvoja najbližšia cesta autom?

Keďže sme momentálne v rádiu, tak moja najbližšia cesta bude domov. Hoci bývam dosť blízko, chodím autom, no čoraz častejšie si hovorím, že by som mal viac chodiť na bicykli. A aj pešo by sa dalo.

A čo nejaká dlhšia cesta?

Nemám naplánovanú žiadnu dlhšiu cestu, ale v posledných dňoch som sa nacestoval celkom veľa. Pred pár dňami som bol v Prahe. Nakoniec som namiesto vlaku išiel autom a tá cesta naspäť bola veľmi jednoduchá a pohodová, ani neviem ako a už som bol doma.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Matej „Sajfa“ Cifra

Tento rok oslávi 40 rokov. Vyštudoval učiteľstvo v kombinácii slovenčina-angličtina a v súčasnosti je hlavne rozhlasovým a televíznym moderátorom. Okrem toho točí vlogy na YouTube, kde má takmer 170 000 odberateľov. V programe Level Lama hráva počítačové hry so známymi osobnosťami a občas sa venuje aj stand-up comedy. Je ženatý s moderátorkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou, s ktorou čakajú prvé dieťa.


Lifetech: Čo je nové