CEO O2 Slovakia Peter Gažík: Nechcem, aby technológie oberali moje deti o iné skúsenosti

Technológie výrazným spôsobom ovplyvňujú a menia naše životy. Peter Gažík, generálny riaditeľ O2, prezradil, ako ich vníma on.

Ako budovať u detí vzťah k technológiám tak, aby sa nestali stredobodom ich života, ako si zorganizovať svoj pracovný čas tak, aby sme si zachovali pocit vnútornej slobody a ako by sa mala správať spoločensky zodpovedná firma? S generálnym riaditeľom O2 Petrom Gažíkom sa porozprávala Slávka Kubíková, ktorá na jeseň tohto roka vydala svoju druhú knižku o tom, ako by sa mali deti aj dospelí popasovať s technológiami.

Zvažujete, že svojmu dieťaťu kúpite smartfón? Prečítajte si úryvok z knižky Krotitelia displejov

O deťoch, technológiách a výchove

Vo svojej knižke Krotitelia dispejov sa venujem rizikám, ktoré prinášajú technológie najmä vo vzťahu k deťom. Ty si rodič dvoch chlapcov, vnímaš riziko, ktoré so sebou technológie prinášajú?

Samozrejme, tomuto riziku sa nedá uniknúť. Otázkou je, akým spôsobom sa k nemu staviame a ako manažujeme vzťah detí k technológiám. Technológie dospelým aj deťom mnohé veci uľahčujú, sú dobrý sluha, ale zlý pán.

Som presvečený, že svet technológií deti určitým spôsobom posúva dopredu, prispieva k lepšej výučbe, k dostupnosti informácií, s ktorými sa dá okamžite ďalej pracovať. Je to úžasné zjednodušenie, vďaka ktorému sa človek posúva ďalej. Ide však o to, aby sme nepodľahli tomu, čo technológie prinášajú.

Naproti tomu aj naozaj malé deti majú v súčasnosti prístup k technológiám. Tvoji synovia majú 6 a 9 rokov. Ako to funguje u vás v rodine?

Riadime sa heslom „menej je viac“. Technológie do ich života vnášame postupne a s jasnými pravidlami, aby boli schopní vnímať, čo vďaka nim môžu získať, ale nemali veľa príležitostí, aby im technológie niečo vzali. Nebojím sa, že by technológie narušili ich vývoj. Ako rodičovi by mi však bolo ľúto, ak by ma deti počas pekného dňa začali presviedčať, že sa chcú hrať doma na mobile.

Nechcem, aby ich technológie oberali o iné skúsenosti a iný pohľad na svet, ktorým som si prešiel aj ja. Chcem, aby bol život mojich detí pestrejší, aby nesedeli v kúte a nezačínali a nekončili deň s mobilom v ruke.

V praxi to funguje aj tak, že tvoj starší syn dostal telefón medzi poslednými v triede a do školy ho takmer vôbec nenosí.

Áno, technológiám sa nedá úplne ubrániť, v istom momente je ich nástup nezvrátiteľný, preto má aj on telefón. Faktom je, že ho naozaj dostal medzi poslednými. Musím však priznať, že odmietam, aby telefón využíval na pasívnu konzumáciu obsahu. Súhlasím však s tým, že ho používa na elektronickú komunikáciu v prípade, ak sa chce spojiť so svojím kamarátom a dohodnúť si s ním program.

„Technológie dospelým aj deťom mnohé veci uľahčujú, sú dobrý sluha, ale zlý pán.“

Ako v praxi riešiš to, aby si na mobile bezbreho nepúšťal nevhodný obsah?

Jeho výchova je postavená na tom, že pravidlá sa dodržiavajú. Naše pravidlo je, že mobil má k dispozícii primárne na telefonovanie, nie na bezcieľne pozeranie obsahu. V telefóne má predplatenú kartu od O2 s určitým objemom dát, keď si ich minie, tak mu ich jednoducho neobnovím.

Technológie možno už v detskom veku využívať aktívne, tvoj syn sa napríklad učí programovať. Ako vznikol tento nápad?

Nechceme ho ochudobňovať, preto sme sa rozhodli, že mu nájdeme iný spôsob, ako bude mať z pohľadu kvantity prístup k technológiám, ako aj hrám, a zároveň to bude prospešné a zmysluplné.

Navštevuje voľnočasový krúžok Gamecraft, v rámci ktorého sa deti učia programovať hry. Spĺňa to teda ten cieľ, že má prístup k technológiám, niečo sa učí a vo finále ho to niekam posúva. Ako výsledok celoročného snaženia priniesol svoju vlastnú hru. Mal som radosť, keď mi ukazoval, ako ju hrá. Bolo to zaslúžené, pretože sa na tom aktívne spolupodieľal, niečo vytvoril a nebol len pasívny konzument.

O vplyve technológií a organizovaní času

A čo ty a technológie? Neovplyvňuje ťa negatívne to množstvo digitálnych informácií, ktorému si vystavovaný?

Nijako zásadne to na sebe nepociťujem. Je len na nás a v prípade detí na rodičoch, aby sme si ustrážili ten svet okolo nás. Často som však konfrontovaný s otázkami, ako si organizujem pracovný čas. Vždy hovorím, že je to o vnútornej slobode, ktorú si človek sám vytvorí, keď si určí priority.

Považujem sa za bežného konzumenta technológií, nie som žiaden geek. Sledujem základné trendy a smer, akým sa uberajú, ale nemám predispozíciu riešiť prostredníctvom technológií viac, než je nevyhnutné. Som nastavený tak, aby som s ľuďmi v ideálnom prípade komunikoval osobne.

Hovoríš o pocite vnútornej slobody, znie to pekne, ako to však docieliš?

Väčšinu dňa mám v telefóne vypnuté zvonenie a z času na čas sa pozriem na obrazovku, aby som zistil, čo sa deje. Mám vypnuté aj push notifikácie, takže nemám potrebu riešiť veci hneď, keď mi niekto napíše. Ak by sa dialo niečo urgentné, tak by kontaktovali moju asistentku alebo by sa daná informácia ku mne dostala iným spôsobom.

Nedá sa to inak, než eliminovať nával informácií cez nejaké bariéry.

Predpokladám, že máš presne vyhradené časy, kedy si pozeráš e-maily.

Sčasti áno, keďže v podstate celý môj pracovný deň väčšinou tvoria rôzne stretnutia, často aj so širším osadenstvom, a nie vždy je potrebná moja 100 % pozornosť, občas si časť stretnutia dokážem „ukradnúť“ aj pre seba. Vtedy sa pozriem, kto sa ma snažil kontaktovať.

Písomnú komunikáciu však v zásade riešim večer, keď prídem domov. Vždy sa sám seba pýtam, či môj e-mail danú vec posunie, či mení alebo nemení danú situáciu. Podľa tohto kľúča človek zistí, že gro vecí môže počkať aj do druhého dňa a nie je nevyhnutné prepadnúť pocitu, že všetku prijatú poštu treba riešiť hneď.

Práci sa teda venuješ aj doma. Máš striktne oddelený čas na rodinu a čas na prácu?

Prácu riešim, až keď deti zaspia. Už keď boli malé, nastavili sme si to s manželkou tak, že chodia spávať medzi ôsmou a pol deviatou, aby sme mali aj nejaký čas pre seba. Negatívom potom je, že deti vstávajú so železnou pravidelnosťou o šiestej vrátane víkendu.

„Chcem, aby bol život mojich detí pestrejší, aby nesedeli v kúte a nezačínali a nekončili deň s mobilom v ruke.“

O zodpovednom podnikaní

O2 je firma, ktorá predáva smartfóny a dáta, čo so sebou prináša aj určitú zodpovednosť. Ako by sa mala správať zodpovedná firma?

Musím povedať, že pre mňa v istom smere niečo ako firma neexistuje. Termín firma sa používa na označenie spoločenstva ľudí, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť s nejakým cieľom, ale firmu ako takú vytvárajú až konkrétni zamestnanci so svojimi predstavami a hodnotami. Pevne verím, že podobnú reflexiu ako ja zažíva každý zamestnanec.

Nie je to o tom, že by sa niekto abstraktne v mene firmy rozhodol, že toto je správne. Ak to má byť uveriteľné z pohľadu CSR aktivít (Corporate social responsibility – spoločenská zodpovednosť firiem, pozn. red.), malo by to vychádzať z vnútra firmy, inak to nedáva zmysel.

Firmy by síce mali produkovať zisk, ale nemali by zneužívať svoje postavenie a ubližovať zákazníkom, čo nie vždy platí. Ako sa na toto pozeráš ty?

Z dlhodobého hľadiska je pre každú firmu dôležité, aby sa nesnažila len prvoplánovo predávať svoje produkty a služby, ale zároveň si so zákazníkmi vytvoriť udržateľný vzťah, ktorý je založený na dôvere, transparentnosti a férovosti.

K tomu logicky patrí to, že O2 sa snaží svojim zákazníkom poskytovať určitú podporu a zároveň ich edukovať, ako technológie využívať zmysluplne.

Zažívame digitálnu revolúciu, máme prístup k množstvu informácií, ešte však nie sú vybudované systémy na reguláciu rizík, ktoré technológie prinášajú. Ako by sa mali nastaviť?

Vidím dva základné prístupy. V rámci prvého prístupu majú firmy niekde vo svojej DNA zakódované, že tieto veci robia ako súčasť svojho biznisu, resp. boli už na začiatku ich podnikateľského zámeru. Napríklad my v O2 chceme byť transparentní a féroví, chceme meniť to, ako ľudia vnímajú operátorov.

„Ako mobilný operátor cítime zodpovednosť nasmerovať deti správnym smerom a svojím podielom prispieť k tomu, aby sme aktívne budovali zdravšiu a aktívnejšiu mladú generáciu.“

Druhý prístup je vecou prežitia. Aj firmy, ktoré nemajú tieto veci zvnútornené, sa k zodpovednosti postupne prepracujú, lebo si uvedomia, že sa z toho stane biznisová nevyhnutnosť. Takouto témou je dnes ekológia.

Automobilky niekedy neriešili emisie, čo sa však mení, niektoré firmy na tom už istým spôsobom postavili svoj biznis, napríklad Tesla. Postupne však vidíme, že sa k tomu prepracúvajú aj tradičné automobilky, lebo to začínajú vnímať ako nevyhnutnosť.

O2 teda podľa teba patrí do tej prvej kategórie. Ako sa tá zodpovednosť prejavuje v praxi?

Najlepšie sa to prejavuje vtedy, keď o tom nemusíme hovoriť a deje sa to prirodzene. Pre mňa je to najmä o tom, akým spôsobom spolu fungujeme, akým spôsobom sa nastavuje zrkadlo toho, čo je vo firme správne alebo nie.

Raz som počul pekný citát: Firemná kultúra je definovaná tým, čo generálny riaditeľ toleruje. Ale nie je to len o tom. Svojím spôsobom je každý vo firme tak trochu CEO a všetci nastavujeme pravidlá fungovania.

V rámci O2 máme veľa pekných príkladov, prostredníctvom ktorých sa snažíme postaviť za správne veci. Veríme, že sloboda je dôležitá hodnota, preto podporujeme odkaz 17. novembra. Ako mobilný operátor kladieme dôraz na to, aby mali ľudia technológie pod kontrolou. Na jar tohto roka sme spustili iniciatívu Dátuj zodpovedne, v rámci ktorej upozorňujeme na nebezpečenstvo používania mobilu za volantom, čo v súčasnosti predstavuje naozaj veľký problém.

Zároveň si plne uvedomujeme, že pre dnešné deti je mobilný telefón veľkým lákadlom, cítime zodpovednosť nasmerovať ich správnym smerom a svojím podielom prispieť k tomu, aby sme aktívne budovali zdravšiu a aktívnejšiu mladú generáciu. Preto sme spolu s Matejom Tóthom rozbehli O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, prostredníctvom ktorej sa snažíme priviesť deti k pohybu a poskytnúť im zmysluplnú alternatívu trávenia voľného času.

Jednou z tých aktivít, resp, iniciatív, je aj podpora vydania knižky Krotitelia displejov. Prečo ste tak urobili?

Záleží nám na tom, aby sme ako firma menili naše okolie a našu spoločnosť k lepšiemu. Podpora knihy, ktorá vysvetľuje, aké vážne riziká so sebou digitálne technológie prinášajú, a zároveň šíri osvetu, akým spôsobom budovať vzťah detí k technológiám tak, aby pred displejmi netrávili všetok svoj voľný čas, je pre nás prirodzeným pokračovaním našich doterajších aktivít.

Zaujala vás táto téma a radi by ste sa o budovaní vzťahu detí k technológiám dozvedeli viac? Prečítajte si úryvok z knižky Slávky Kubíkovej Krotitelia dispejov, ktorej vydanie podporila aj spoločnosť O2.

Peter Gažík

Študoval lingvistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a na London School of Economics. V rokoch 2011 až 2014 pôsobil v O2 na pozícii Public Affairs Director a následne s O2 spolupracoval ako konzultant v oblasti regulácie a zodpovedal za vzťahy s partnerskými aj štátnymi inštitúciami, ako aj regulátorom. Od júna 2015 je generálnym riaditeľom spoločnosti.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako zvládnuť aktuálnu situáciu? Pomôcť môže aj spoločné varenie cez videohovor

So psychologičkou sme sa pozreli na to, ako sa čo najlepšie adaptovať na nové skutočnosti. Hoci odporúča, aby sa dni doma čo najviac podobali normálnu, nemôžeme podľa nej očakávať, že budeme fungovať, akoby sa nič nedialo.

Aktuálna situácia a z nej vyplývajúce bezpečnostné opatrenia výrazným spôsobom zasiahli do života každého z nás. S Lenkou Rušarovou sme sa porozprávali o tom, ako toto obdobie zvládať čo najlepšie. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako riešiť konflikty v rámci domácej karantény,
  • čo robiť, ak nezvládame informačný pretlak,
  • ako najlepšie zvládnuť odlúčenie,
  • čo pomôže prekonať záchvaty úzkosti.

Dá sa všeobecne určiť, koho aktuálna situácia zasahuje najviac (starších ľudí, singles, deti)? 

Myslím si, že touto situáciou sú zasiahnutí všetci ľudia, každý to však prežíva po svojom. Deti môžu vnímať strach rodičov, zároveň prežívať vlastné strachy a cítiť neistotu. Dospelí sa zase môžu cítiť bezmocní voči „vyššej moci“.

Disharmonické manželstvá a rodiny sú uväznené spolu v domácnostiach, kde narastá napätie. Starší ľudia trpia separáciou od vnúčat a vlastných detí, keďže ich rodina chráni. Slobodné matky či vdovci sú osamelí a často nemajú dostatok praktickej pomoci.

Rozvedení partneri môžu mať sťažené stretávanie s vlastným dieťaťom. Singles sú uväznení v samostatnej domácnosti a môžu prežívať prázdnotu alebo bezcieľnosť. Podnikateľov ťaží ekonomická zodpovednosť a musia robiť dramatické rozhodnutia.

Ľudia majú v tomto období zvýšenú potrebu sledovať dianie. Neustále aktualizujú spravodajské weby, kde sú stále nové informácie, často sa nedokážu sústrediť na nič iné. Ako presvedčiť samého seba, že si treba od informácií oddýchnuť? 

Toto správanie je pochopiteľné – čím viac informácií máme, tým je situácia pre nás zrozumiteľnejšia. Máme väčší pocit kontroly a život je pre nás predvídateľnejší. V istom bode však už každá ďalšia správa, podcast alebo status nič nové neprinesie.

Ako si správne čistiť smartfón a chrániť sa proti koronavírusu. Chcem vedieť viac

Ak človek vníma, že cíti priveľkú tieseň, je načase dať si oddych. Pustiť si namiesto správ hudbu, namiesto statusov na sociálnych sieťach si prečítať niečo z beletrie, baviť sa s partnerom o osobných témach alebo pokojne filozofovať o živote, či klebetiť o známych. Ide o jednoduchý mechanizmus rozptýlenia.

Ak je pre niekoho náročné dosiahnuť to prirodzene, stanovte si rozmedzie dňa, keď budete doma mať elektronický pokoj, informačné embargo alebo covid detox. Je jedno, ako to nazvete. Určite nič dôležité nezmeškáte, v súčasnosti sa k vám informácie dostanú, aj keby ste nechceli.

„Ak človek vníma, že cíti priveľkú tieseň, je načase dať si oddych. Pustiť si namiesto správ hudbu, baviť sa s partnerom o osobných témach alebo pokojne filozofovať o živote, či klebetiť o známych.“

Máte nejakú univerzálnu radu, koľko času by sme mali stráviť sledovaním médií? Dokáže nám pomôcť nastavenie obmedzení, prípadne obmedzenie sociálnych sietí, ktoré sú teraz zahltené informáciami o víruse?

Univerzálnu radu nemám. Ja si správy a články čítam ráno a večer, cez obednú pauzu len rýchlo preskenujem, či sa neobjavilo niečo zásadné. To však funguje pre mňa, som psychologička a pracujem online z domu. Sú ľudia a profesie, ktoré potrebujú mať väčší prehľad, ale aj takí, ktorým stačí menej informácií.

Ak nonstop informačný prúd o epidémii niekoho preťažuje, určite by som mu odporučila, aby sa obmedzil na 30-minútový prehľad, napríklad niekedy popoludní. Nie však tesne pred spaním, aby mal čas nové informácie ešte vstrebať a mohol pokojnejšie zaspať.

Ako ste už spomenuli, veľa ľudí v tejto situácii zostáva doma, čo je jedno z hlavných odporúčaní vlády. Ľudia sa snažia pracovať, vzdelávať a zabaviť deti, no trávia spolu veľa času, na ktorý často nie sú naučení. Existujú nejaké odporúčania, ako predísť vzniku problémov?

Problémom a konfliktom sa nevyhneme, dokonca ich bude viac ako v bežnej prevádzke, keď svoje nálady, pnutia a frustrácie delíme medzi viacero sociálnych kontaktov – kolegovia, kamaráti, širšia rodina.

Obavy mám najmä o páry, ktoré majú konfliktný vzťah, a o rodiny, kde sa deti necítia bezpečne. Rodinná dynamika teraz dostáva zabrať, je to nápor na všetkých.

Nemalé percento ľudí prerušilo psychoterapiu, pretože nemajú doma súkromie na online konzultácie alebo im aktuálne chýbajú financie. Preto sme začali ponúkať poradenstvo aj v neskorších večerných hodinách a snažíme sa neprerušiť ani terapeutickú prácu s deťmi cez Skype a interaktívne programy.

Hovoríte, že konfliktom sa jednoducho vyhnúť nedá, ako si však s nimi poradiť?

Dôležité je napätie zachytiť na začiatku a porozumieť tomu, z čoho sme podráždení. Ak som napríklad nervózna z finančného ohrozenia rodiny, tak si musím uvedomiť, že moja nervozita patrí situácii a nie dieťaťu alebo manželovi. Nemali by sa stať bleskozvodom mojej frustrácie. Ak sa ním predsa len stanú, mala by som byť schopná ospravedlniť sa, lebo vnímam, že to odo mňa nebolo celkom fér.

Ďalšie odporúčanie je nenechať konflikt eskalovať. To robia ľudia často, keď sa cítia hlboko urazení alebo ich partner zasiahne na citlivé miesto. Na oplátku pritvrdzujú – kopia staré výčitky, používajú silné slová, vyhrážky a ultimáta. To zas spúšťa silnú reakciu u partnera, a tak sa začarovaný kruh roztáča.

Z výskumov vedca Johna Gottmana vyplýva, že keď hádajúci sa pár na niekoľko minút od seba pod nejakou zámienkou oddelíte a počkáte, kým sa obom ustáli srdečný tep, každý z páru po prestávke pokračuje v diskusii, akoby bol niekým úplne iným, s rešpektom a potrebnou mierou racionality.

U detí zase funguje nebojovať s nimi o moc, ale používať logické dôsledky. Ak dieťa niečo naozaj nechce spraviť, nedonútite ho. Možno áno, ale s použitím kriku, vyhrážok, nebodaj násilím. To však v deťoch vzbudzuje strach a poškodzuje väzbu dieťa – rodič.

Schodnejšie je nechať dieťa poučiť sa na dôsledkoch a povedať mu: „Ak si po sebe neumyješ riad, bude ťa ten špinavý tanier čakať na stole pri ďalšom jedle. My ostatní budeme jesť z čistých tanierov. Na špinavý ti nenaložím, lebo je to nehygienické – takže sa nakoniec nenaješ.“ A potom mať pevné nervy a naozaj to dodržať.

„Ak dieťa niečo naozaj nechce spraviť, nedonútite ho. Možno áno, ale s použitím kriku, vyhrážok, nebodaj násilím. To však v deťoch vzbudzuje strach a poškodzuje väzbu dieťa – rodič.“

Jedným z problémov, ktorý sa teraz môže objavovať v rodinách, je aj to, že nie všetci dodržiavajú nariadenia vlády. Čo odporúčate robiť, ak žijeme s ľuďmi, ktorí k nim majú laxný prístup, naďalej chodia denne po malý nákup do obchodu alebo sa stretávajú s ľuďmi podobne ako doteraz?

Stojí za to preskúmať, prečo sa človek daným odporúčaniam bráni. Vďaka tomu môžeme lepšie pochopiť motivácie iných a niekedy nájsť aj prieniky a riešenia. Ak napríklad otec v dôchodkovom veku chodí každý deň na nákup, možno mu chýba sociálny kontakt. Alebo je to jeho forma protestu proti kumulovaniu politickej moci a obmedzovaniu občianskych slobôd, pretože už raz zažil diktatúru. Ak týmto motívom porozumieme a uznáme ich, človek často zmäkne a je ochotnejší prispôsobiť sa.

Iným dôvodom, prečo niekto nerešpektuje nariadenia vlády ani prosby a sťažnosti partnera v spoločnej domácnosti, môže byť to, že je skrátka egocentrický. S takými ľuďmi sa veľmi ťažko žije a dohaduje.

Ako najlepšie zvládnuť odlúčenie, ak ľudia nemôžu byť vzhľadom na okolnosti alebo z dôvodu bezpečnosti spolu?

V poslednom čase dostávam veľa otázok v tomto duchu. K dobrej osobnostnej výbave človeka patrí aj schopnosť vydržať príkoria. Odolnosť neznamená, že necítim nepríjemné pocity, znamená, že ich dokážem zniesť.

Odlúčenie, respektíve to, že nám niekto chýba a máme oňho obavy, je nevyhnutne obsiahnuté v láske a priateľstve. „Najlepšie zvládnuť“ pre mňa v tomto prípade znamená „vydržať“.

Veľká skupina ľudí v tomto období naďalej chodí do práce, kde musia podať štandardný výkon a po nej sa vrátiť domov, kde ich čakajú bežné povinnosti. Ako si pomôcť v takejto situácii, keď vnímam, že veľa ľudí je doma, v bezpečí a ja som stále v plnom, prípadne ešte väčšom nasadení? 

Často to býva práve tak, že ľudia, ktorí sú naďalej aktívni, a teda prospešní, zvládajú stresujúce udalosti v lepšom psychickom zdraví ako tí, ktorí sú síce v zdanlivom bezpečí, ale izolovaní a nečinní.

Pomáhať pomáha. Ak som aktívny, podporujem v mysli prospešnú ilúziu, že mám situáciu pod kontrolou a to je ochranný faktor.

Samozrejme, niektorí ľudia to môžu vnímať aj ako krivdu a so závisťou sledovať, že iní sa majú lepšie a predstavovať si, ako sedia doma v bezpečí. Treba si však uvedomiť, že veci nebývajú také, ako sa zdajú. Myslím si, že dnes má každý svoje trápenie, ktoré však nemusí byť zjavné. Ľudia, ktorí sú doma, sa môžu báť o prácu a príjmy alebo môžu byť uväznení s ľuďmi, s ktorými vôbec nechcú byť.

Na Slovensku máme aj veľa jednočlenných domácností, ľudia sú teda doma sami, na čo sú často zvyknutí. V náročných situáciách, ako je táto, však môže byť samota alebo skôr osamelosť naozaj náročná, mnohí nemajú komu zavolať. Čo by ste poradili ľuďom v takejto situácii?

Nech myslia na to, že síce nemajú vedľa seba životného partnera, ale to ešte neznamená, že sú úplne sami. Blízkosť a vzťahy môžu mať rozložené v malých dávkach.

Hľadáte vhodný obsah pre svoje deti? Máme pre vás 4 dobré tipy. Chcem si pozrieť

Krátka interakcia so susedom (s rúškom a bezpečným odstupom), úsmevy pri prechádzke lesom namiesto odvracania pohľadu. A potom existujú inštitúcie, v ktorých sú k dispozícii vnímaví ľudia, napríklad linka dôvery Ligy za duševné zdravie.

Mnohí ľudia sú, naopak, veľmi spoločenskí, sú zvyknutí tráviť svoje dni s kamarátmi, cestovaním. Náročné môže byť aj vydržať, takpovediac sám so sebou. Vedeli by ste dať nejaké rady, ako byť sám so sebou a nezblázniť sa?

Povedala by som, že to je takmer celoživotná úloha pre nás všetkých.(úsmev) Samozrejme, niektorí ľudia, trebárs introvertnejší a pokojnejší alebo tí, ktorí dlhoročne žijú sami, majú lepší tréning. Viacerí moji klienti skonštatovali, že pre nich sa týmito obmedzeniami v živote takmer nič nezmenilo.

„K dobrej osobnostnej výbave človeka patrí aj schopnosť vydržať príkoria. Odolnosť neznamená, že necítim nepríjemné pocity, znamená, že ich dokážem zniesť.“

Tí spoločenskejší sa jednoducho musia trocha obmedziť. Extroverti si ale svoje cesty nájdu – môžu telefonovať, písať správy či statusy na sociálnych sieťach, nakrúcať videá. Z nudy sa rodí tvorivosť, v tom sú ľudské bytosti úžasné.

Množstvo nakazených a ľudí v karanténe u nás rastie. Ako sa treba správať, keď sa dostane do karantény, prípadne ochorie niekto v mojom blízkom okolí, prípadne ja sám?

Aj v rámci domácej karantény by som sa snažila priblížiť normalite, ako sa len dá. To, samozrejme, predpokladá, že som v karanténe ako (potenciálne) nakazená, ale nemám vážnejšie symptómy choroby a nemusím sa v prvom rade liečiť.

Odporúčam urobiť si dennú rutinu podobnú tej, na ktorú sme zvyknutí, samozrejme, ak sme s ňou boli spokojní. Ak teda niekto zvykol ráno chodiť do fitka, tak si v tom čase zacvičí doma. Ak zvykol potom pracovať, nech je v podobných časoch pracovne činný aj počas karantény. V prípade, že nemôže vykonávať svoje povolanie, môže sa vzdelávať alebo robiť inú užitočnú činnosť v domácnosti.

Ak zvykol obedovať s kolegami a mal to rád, tak si môže dávať obed spolu s kolegami, ktorí pracujú z domu pri zapnutom Skype. Poznám dcéru a mamu, ktoré majú pustený videohovor a popritom spolu varia – vzbudzuje to pocit blízkosti na diaľku.

Mnohí ľudia teraz ešte intenzívnejšie komunikujú na diaľku, telefonujú si alebo komunikujú online cez čety či videočety. Pomáha takáto komunikácia alebo môže mať aj opačný efekt?

Žiaden negatívny efekt mi nenapadá. Sme sociálne bytosti, kontakt s inými ľuďmi je pre nás esenciálny. Na zvládanie stresu, traumatických udalostí a minimalizáciu následkov je dokonca kľúčové, či máme v niekom oporu počas kritickej udalosti. Takže určite povzbudzujem ľudí, aby boli v kontakte.

Toto obdobie je na psychiku naozaj náročné a hoci môžeme mať pocit, že sme nad vecou, môže nás zachvátiť panika a úzkosť. Je nejaký overený spôsob, ako postupovať pri panickom ataku? Môže pomôcť napríklad dychové cvičenie?

Panika je extrémne zahlcujúci strach. Ide o bezhraničné akútne obavy o život, pri ktorých ide racionalita bokom, pričom ich spúšťač nemusí byť jasný.

Určite pomáha hlboké a pomalé dýchanie, rozptýlenie pozornosti, kontakt s druhým človekom, s ktorým mám bezpečný vzťah. Dôležité je privolať späť svoju racionálnu časť, napríklad spočítať všetky zásuvky v miestnosti alebo vymenovať tri žlté veci v okolí.

Pomáha aj vracať sa do „reality“ cez všetky zmysly – nielen cez zrak, ale aj uvedomiť si, aké zvuky práve počujeme, aké pachy cítime, že cítime pevnú zem pod nohami a popritom postláčať v ruke nejaký predmet a sústrediť sa na ten pocit.

Panický záchvat väčšinou odznie po polhodine, je ako vlna, ktorá kulminuje, ale raz sa s istotou skončí. Potom už odznieva len únava.

Dobrým spôsobom, ako predísť negatívnym myšlienkam je zamestnať si myseľ aj ruky, sledovať filmy, cvičiť, niečo tvoriť. Čo však v prípade, ak sa na nič nedokážem sústrediť?

Ľudská myseľ má tendenciu dokončovať neuzavreté veci, dávať zážitkom zmysel a snažiť sa predvídať. Takéto mikro vyhodnocovacie procesy fungujú v mozgu permanentne. Nie je preto divné, že v súčasnosti, keď máme veľa neistôt, nejasností a zmien každý deň, je pozornosť nesústredená.

Dá sa s tým však fungovať – hoci nám myseľ po každom odseku prečítanej knihy zablúdi preč, opäť sa vrátime k rozčítanému deju. Rovnako sa dá očakávať, že bude náročnejšie zaspať a mnohí budú mať aj bujnejšie sny. Je nerealistické očakávať, že budeme fungovať, ako by sa okolo nás nič nedialo.

Lenka Rušarová

Je certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka s viac ako 15-ročnou praxou. Pracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult, kde sa venuje nielen deťom, ale aj párovej a individuálnej psychoterapii. Preložila viacero odborných publikácií a tlmočí v odbore.


Férová Nadácia O2 podporí projekty, ktoré vzdelávajú deti a učiteľov online

Čítaj viac

Získajte praktické príslušenstvo ako darček: 3 skvelé ponuky od O2

Čítaj viac

Silné heslo a opatrnosť na verejnej Wi-Fi. Ako si najlepšie zabezpečiť smartfón

Čítaj viac