Herec Ján Koleník: Divadlo je systematická práca na dlhšie trate

Hlas O2 sa rozhovoril o divadle, televízii, Vianociach aj o tomu, čomu sa rád venuje vo voľnom čase.

Obľúbený herec priznáva, že napriek rokom na javisku má dodnes trému a pri stvárňovaní charakterov je veľký detailista. Porozprávali sme sa s ním nielen o jeho hereckej kariére, ale aj o pôsobení v dabingu a v reklame.

Možno ste o tom doteraz nevedeli, ale okrem iného je hlasom spoločnosti O2 a prihovára sa vám na zákazníckej linke operátora.

Jano, vy ste divadelný herec, ale objavujete sa aj na televíznych obrazovkách. Čo vám sedí viac?

Herec, ktorý nehrá v divadle, sa neudržiava v kondícii. V intelektuálnej, analytickej ani vo fyzickej. Divadlo je systematická práca na dlhšie a ťažšie trate. Pravda je, že to nie je mainstream, ale o to je mi vzácnejšia. Televízia mi na druhej strane prináša iný komfort, aký by som z divadla nemal.

Viete oddeľovať súkromie od svojich hereckých rol? Neopantá vás niektorá z nich natoľko, že ňou potom doslova žijete, najmä tie negatívne. Neovplyvňujú vás?

Rola ma opantáva, jedine keď ju skúšam v divadle. Vtedy sa jej potrebujem venovať, pochopiť jej konštrukciu, spôsob myslenia, vymyslieť niečo, čím je výnimočná. Som detailista, všetko musí dávať zmysel. Keď ju už hrám, dokážem sa po predstavení odstrihnúť. Vtedy však vo mne doznievajú myšlienky, ktoré si upracem pri šoférovaní domov.

Ktorá rola vám doposiaľ sadla najlepšie a naopak? Mali ste vôbec niekedy problém stotožniť sa s nejakou?

Mám obľúbenejšie a menej obľúbené postavy. Ich téma a príbeh sa ma možno nedotýkajú, ale preto sme herci, aby sme citlivo a empaticky vstupovali do dialógu s každou rolou, aby sme si k nej vytvárali vzťah a najmä išli na to aj kreatívne. Sme interpreti. To znamená, že je na našom umeleckom rozhodnutí, čo z postavy je pre nás najvzrušujúcejšie a na čo chceme pozornosť diváka upriamiť. Či už je to určitá vlastnosť, charakter, alebo zásadná myšlienka.

„Počul som, že vo svojich rolách pôsobím príliš vážne. A to je super, lebo v súkromí taký vôbec nie som.“

Pre televízneho diváka predstavujete herca, ktorý väčšinou stvárňuje negatívne postavy. Má to vplyv aj na váš súkromný život a na správanie fanúšikov?

Negatívne? (smiech) Nemyslím si. Ale počul som, že vo svojich rolách pôsobím príliš vážne. A to je super, lebo v súkromí vážny vôbec nie som. Alebo mám o sebe skreslenú predstavu? Možno iba nerád vykladám karty na stôl, možno taktizujem, možno čakám na vhodnú príležitosť, ale vážny nie som.

Ľudia na ulici sa ku mne napriek tomu správajú vrúcne, domov mi chodia úprimné listy a za to som divákom vďačný. Bože, teraz som si spomenul, že im musím odpísať. (úsmev)

Ako vnímate kritiku? Posúva vás vpred?

Možno sa ňou zaoberám až príliš, ale verím, že v každej kritike je trocha pravdy, nad ktorou treba pouvažovať. Takže ju spracúvam a ďalej sa snažím.

Čo všetko ste sa museli pre herectvo naučiť?

Počúvať ľudí, vedieť sa vyjadriť k veciam, sledovať dianie, život a svet s otvorenými očami. Pozorovať ho prostredníctvom divadelných prostriedkov, aj tie najsmutnejšie momenty brať s nadhľadom a najšťastnejšie s iróniou.

Čo bolo pre vás doteraz najväčšou pracovnou výzvou?

Sú ňou postavy, v ktorých musím pretlmočiť silný obsah a veľkú tému. Postavy, ktoré neodídu celý večer zo scény a zažijú nejaký dramatický zásadný vývoj.

Mávate profesionálne krízy? Ak áno, ako ich zvládate? Čo vám vtedy naozaj pomáha?

Pomáha mi pocit, že cez generálkový týždeň to vždy do seba nejako zapadne. Heslo znie: Napokon sa to všetko nejako urobí.

Vedeli by ste čitateľom Sódy odporučiť divadelné hry, ktoré rozhodne stojí za to navštíviť?

V SND určite inscenácie Bál, Bačova žena, Antigona, Vojna a mier. Nie preto, že tam hrám, sú to dobré predstavenia.

Ako sa vnímate, keď sa vidíte na televíznej obrazovke?

Ako vhodné samoštúdium a priestor odkontrolovať si veci. V divadle nám to umožnené nie je.

Mávate ešte trému?

Áno, mávam a veľkú.

Čo predchádza tomu, kým sa rozhodnete prijať, resp. odmietnuť nejakú ponuku?

Naposledy som sa rozhodoval na základe zostavy, aká sa mala pri daných projektoch stretávať. S kým som ešte nehral alebo, naopak, s kým sa mi hrá dobre a budem sa vďaka tomu na pľac tešiť.

Svoj hlas ste prepožičali aj spoločnosti O2. Ozýva sa z TV spotov, rádia či pri telefonáte na zákaznícku linku. Ako sa cítite v tejto úlohe?

Je to kreatívne. Som pri zrode kampaní, ponad plecia nazerám na prácu grafikov, animátorov, marketérov a je to pre mňa zaujímavé prostredie.

Ako sa vám pracuje so značkou O2 ako takou? Dokážete sa s ňou stotožniť?

Je to tím mladých ľudí, úplne iné prostredie, v akom denne pracujem. Značku vnímam ako dynamickú, a kreatívnu. Mám rád aj vodu, aj modrú farbu, s čím si O2 identifikujem.

Ktorá z kampaní sa vám doteraz pripravovala najlepšie, prípadne bola pre vás najzaujímavejšia?

Páči sa mi aktuálny morský koncept, komunikácia cez animované zvieratá a ich hlášky, ktoré sú zapamätateľné. Vždy sa teším na novú kampaň a som zvedavý, čím ma v štúdiu prekvapia.

Spoznávajú vás ľudia na základe vášho hlasu alebo potrebujú tvár?

Na základe hlasu asi nie. Hlasom sa neživím viac ako herectvom, kde divák vidí aj tvár.

V čom sú dabing či prepožičanie hlasu iné ako herectvo? Kde sa cítite viac doma? Tam, kde vás nevidieť, len počuť, alebo kde sa úlohe odovzdáte celý?

Dabing je veľmi technická disciplína, dokáže na seba nabaľovať veľa hereckej maniery, ale aj bravúry, napríklad pri kvalitných hercoch alebo animovaných postavách. Divadlo mi určite pripadá komplexnejšie, ale aj tam sú zradné vody.

„Verím, že v každej kritike je trocha pravdy, nad ktorou treba pouvažovať.“

V O2 teraz došlo k výraznému zvýšeniu dát v prípade niektorých paušálov. Viete si v súčasnosti predstaviť život bez internetu v mobile?

Nie, neviem.

Kedy vám mobilný telefón a internet v ňom najviac pomáhajú, resp. na čo dáta primárne využívate?

Na e-maily a na mediálne prílohy v nich. Či už sú to filmy alebo hudba.

Ako rád trávite svoj voľný čas?

Fotografovaním málo populárnych a obyčajných miest mimo koncentrácie ľudí. Výjazdmi do prírody na čerstvý vzduch.

Náš rozhovor vychádza pred Vianocami. Máte toto obdobie rád? Ak áno, prečo?

Pretože má v sebe mágiu, tajomstvo a nádej, hoci proti tomu každý rok silno bojuje komerčný marketing a humbug. Preto bojujem aj ja. Vypínam telku, rádio, nechodím nakupovať a prežívam Vianoce sám v sebe.

Je nejaká tradícia alebo nejaký rituál, ktoré sa vám s Vianocami spájajú a musíte ich každoročne absolvovať?

Každý rok cestujeme po návštevách. Stretnutie rodiny je pre mňa najsilnejšia tradícia.

„Ako hlas O2 som pri zrode kampaní, ponad plecia nazerám na prácu grafikov, animátorov, marketérov a je to pre mňa zaujímavé prostredie.“

K Vianociam patria aj koledy. Je to často jediné obdobie, keď sa v našich rodinách spieva. Aký k nim máte vzťah? Rád si ich zaspievate?

Ale áno. Svoju mamu často počujem spievať, pohmkávať si, ja tiež rád spievam. Dokonca som kedysi vedel koledy aj zahrať na klavíri, ale už som vyšiel z cviku. Nestáva sa však, že by u nás na Vianoce nastalo vyložene koledové pásmo.

Ktorú koledu máte najradšej a je pre vás takpovediac zosobnením vianočných sviatkov?

Tichá noc má pekný text, ktorý mi vždy navodí atmosféru Vianoc, aj keď nie som nábožensky založený. Sviatky by podľa mňa mali byť hlavne tiché a sväté. A štedré v pocite spolupatričnosti.

Ján Koleník

Po absolvovaní herectva na VŠMU v roku 2004 sa stal členom Činohry SND, kde pôsobí doteraz. Popri divadle pravidelne účinkuje aj v rôznych televíznych seriáloch. Je držiteľom viacerých divadelných ocenení a vyhral aj niekoľko diváckych ankiet popularity. Okrem iného sa venuje reklame a dabingu. Približne od polovice roka 2017 prepožičiava svoj hlas spoločnosti O2. Možno ho tak počuť v TV spotoch, v rádiu aj počas telefonátu na zákaznícku linku modrého operátora.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako zvládnuť aktuálnu situáciu? Pomôcť môže aj spoločné varenie cez videohovor

So psychologičkou sme sa pozreli na to, ako sa čo najlepšie adaptovať na nové skutočnosti. Hoci odporúča, aby sa dni doma čo najviac podobali normálnu, nemôžeme podľa nej očakávať, že budeme fungovať, akoby sa nič nedialo.

Aktuálna situácia a z nej vyplývajúce bezpečnostné opatrenia výrazným spôsobom zasiahli do života každého z nás. S Lenkou Rušarovou sme sa porozprávali o tom, ako toto obdobie zvládať čo najlepšie. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako riešiť konflikty v rámci domácej karantény,
  • čo robiť, ak nezvládame informačný pretlak,
  • ako najlepšie zvládnuť odlúčenie,
  • čo pomôže prekonať záchvaty úzkosti.

Dá sa všeobecne určiť, koho aktuálna situácia zasahuje najviac (starších ľudí, singles, deti)? 

Myslím si, že touto situáciou sú zasiahnutí všetci ľudia, každý to však prežíva po svojom. Deti môžu vnímať strach rodičov, zároveň prežívať vlastné strachy a cítiť neistotu. Dospelí sa zase môžu cítiť bezmocní voči „vyššej moci“.

Disharmonické manželstvá a rodiny sú uväznené spolu v domácnostiach, kde narastá napätie. Starší ľudia trpia separáciou od vnúčat a vlastných detí, keďže ich rodina chráni. Slobodné matky či vdovci sú osamelí a často nemajú dostatok praktickej pomoci.

Rozvedení partneri môžu mať sťažené stretávanie s vlastným dieťaťom. Singles sú uväznení v samostatnej domácnosti a môžu prežívať prázdnotu alebo bezcieľnosť. Podnikateľov ťaží ekonomická zodpovednosť a musia robiť dramatické rozhodnutia.

Ľudia majú v tomto období zvýšenú potrebu sledovať dianie. Neustále aktualizujú spravodajské weby, kde sú stále nové informácie, často sa nedokážu sústrediť na nič iné. Ako presvedčiť samého seba, že si treba od informácií oddýchnuť? 

Toto správanie je pochopiteľné – čím viac informácií máme, tým je situácia pre nás zrozumiteľnejšia. Máme väčší pocit kontroly a život je pre nás predvídateľnejší. V istom bode však už každá ďalšia správa, podcast alebo status nič nové neprinesie.

Ako si správne čistiť smartfón a chrániť sa proti koronavírusu. Chcem vedieť viac

Ak človek vníma, že cíti priveľkú tieseň, je načase dať si oddych. Pustiť si namiesto správ hudbu, namiesto statusov na sociálnych sieťach si prečítať niečo z beletrie, baviť sa s partnerom o osobných témach alebo pokojne filozofovať o živote, či klebetiť o známych. Ide o jednoduchý mechanizmus rozptýlenia.

Ak je pre niekoho náročné dosiahnuť to prirodzene, stanovte si rozmedzie dňa, keď budete doma mať elektronický pokoj, informačné embargo alebo covid detox. Je jedno, ako to nazvete. Určite nič dôležité nezmeškáte, v súčasnosti sa k vám informácie dostanú, aj keby ste nechceli.

„Ak človek vníma, že cíti priveľkú tieseň, je načase dať si oddych. Pustiť si namiesto správ hudbu, baviť sa s partnerom o osobných témach alebo pokojne filozofovať o živote, či klebetiť o známych.“

Máte nejakú univerzálnu radu, koľko času by sme mali stráviť sledovaním médií? Dokáže nám pomôcť nastavenie obmedzení, prípadne obmedzenie sociálnych sietí, ktoré sú teraz zahltené informáciami o víruse?

Univerzálnu radu nemám. Ja si správy a články čítam ráno a večer, cez obednú pauzu len rýchlo preskenujem, či sa neobjavilo niečo zásadné. To však funguje pre mňa, som psychologička a pracujem online z domu. Sú ľudia a profesie, ktoré potrebujú mať väčší prehľad, ale aj takí, ktorým stačí menej informácií.

Ak nonstop informačný prúd o epidémii niekoho preťažuje, určite by som mu odporučila, aby sa obmedzil na 30-minútový prehľad, napríklad niekedy popoludní. Nie však tesne pred spaním, aby mal čas nové informácie ešte vstrebať a mohol pokojnejšie zaspať.

Ako ste už spomenuli, veľa ľudí v tejto situácii zostáva doma, čo je jedno z hlavných odporúčaní vlády. Ľudia sa snažia pracovať, vzdelávať a zabaviť deti, no trávia spolu veľa času, na ktorý často nie sú naučení. Existujú nejaké odporúčania, ako predísť vzniku problémov?

Problémom a konfliktom sa nevyhneme, dokonca ich bude viac ako v bežnej prevádzke, keď svoje nálady, pnutia a frustrácie delíme medzi viacero sociálnych kontaktov – kolegovia, kamaráti, širšia rodina.

Obavy mám najmä o páry, ktoré majú konfliktný vzťah, a o rodiny, kde sa deti necítia bezpečne. Rodinná dynamika teraz dostáva zabrať, je to nápor na všetkých.

Nemalé percento ľudí prerušilo psychoterapiu, pretože nemajú doma súkromie na online konzultácie alebo im aktuálne chýbajú financie. Preto sme začali ponúkať poradenstvo aj v neskorších večerných hodinách a snažíme sa neprerušiť ani terapeutickú prácu s deťmi cez Skype a interaktívne programy.

Hovoríte, že konfliktom sa jednoducho vyhnúť nedá, ako si však s nimi poradiť?

Dôležité je napätie zachytiť na začiatku a porozumieť tomu, z čoho sme podráždení. Ak som napríklad nervózna z finančného ohrozenia rodiny, tak si musím uvedomiť, že moja nervozita patrí situácii a nie dieťaťu alebo manželovi. Nemali by sa stať bleskozvodom mojej frustrácie. Ak sa ním predsa len stanú, mala by som byť schopná ospravedlniť sa, lebo vnímam, že to odo mňa nebolo celkom fér.

Ďalšie odporúčanie je nenechať konflikt eskalovať. To robia ľudia často, keď sa cítia hlboko urazení alebo ich partner zasiahne na citlivé miesto. Na oplátku pritvrdzujú – kopia staré výčitky, používajú silné slová, vyhrážky a ultimáta. To zas spúšťa silnú reakciu u partnera, a tak sa začarovaný kruh roztáča.

Z výskumov vedca Johna Gottmana vyplýva, že keď hádajúci sa pár na niekoľko minút od seba pod nejakou zámienkou oddelíte a počkáte, kým sa obom ustáli srdečný tep, každý z páru po prestávke pokračuje v diskusii, akoby bol niekým úplne iným, s rešpektom a potrebnou mierou racionality.

U detí zase funguje nebojovať s nimi o moc, ale používať logické dôsledky. Ak dieťa niečo naozaj nechce spraviť, nedonútite ho. Možno áno, ale s použitím kriku, vyhrážok, nebodaj násilím. To však v deťoch vzbudzuje strach a poškodzuje väzbu dieťa – rodič.

Schodnejšie je nechať dieťa poučiť sa na dôsledkoch a povedať mu: „Ak si po sebe neumyješ riad, bude ťa ten špinavý tanier čakať na stole pri ďalšom jedle. My ostatní budeme jesť z čistých tanierov. Na špinavý ti nenaložím, lebo je to nehygienické – takže sa nakoniec nenaješ.“ A potom mať pevné nervy a naozaj to dodržať.

„Ak dieťa niečo naozaj nechce spraviť, nedonútite ho. Možno áno, ale s použitím kriku, vyhrážok, nebodaj násilím. To však v deťoch vzbudzuje strach a poškodzuje väzbu dieťa – rodič.“

Jedným z problémov, ktorý sa teraz môže objavovať v rodinách, je aj to, že nie všetci dodržiavajú nariadenia vlády. Čo odporúčate robiť, ak žijeme s ľuďmi, ktorí k nim majú laxný prístup, naďalej chodia denne po malý nákup do obchodu alebo sa stretávajú s ľuďmi podobne ako doteraz?

Stojí za to preskúmať, prečo sa človek daným odporúčaniam bráni. Vďaka tomu môžeme lepšie pochopiť motivácie iných a niekedy nájsť aj prieniky a riešenia. Ak napríklad otec v dôchodkovom veku chodí každý deň na nákup, možno mu chýba sociálny kontakt. Alebo je to jeho forma protestu proti kumulovaniu politickej moci a obmedzovaniu občianskych slobôd, pretože už raz zažil diktatúru. Ak týmto motívom porozumieme a uznáme ich, človek často zmäkne a je ochotnejší prispôsobiť sa.

Iným dôvodom, prečo niekto nerešpektuje nariadenia vlády ani prosby a sťažnosti partnera v spoločnej domácnosti, môže byť to, že je skrátka egocentrický. S takými ľuďmi sa veľmi ťažko žije a dohaduje.

Ako najlepšie zvládnuť odlúčenie, ak ľudia nemôžu byť vzhľadom na okolnosti alebo z dôvodu bezpečnosti spolu?

V poslednom čase dostávam veľa otázok v tomto duchu. K dobrej osobnostnej výbave človeka patrí aj schopnosť vydržať príkoria. Odolnosť neznamená, že necítim nepríjemné pocity, znamená, že ich dokážem zniesť.

Odlúčenie, respektíve to, že nám niekto chýba a máme oňho obavy, je nevyhnutne obsiahnuté v láske a priateľstve. „Najlepšie zvládnuť“ pre mňa v tomto prípade znamená „vydržať“.

Veľká skupina ľudí v tomto období naďalej chodí do práce, kde musia podať štandardný výkon a po nej sa vrátiť domov, kde ich čakajú bežné povinnosti. Ako si pomôcť v takejto situácii, keď vnímam, že veľa ľudí je doma, v bezpečí a ja som stále v plnom, prípadne ešte väčšom nasadení? 

Často to býva práve tak, že ľudia, ktorí sú naďalej aktívni, a teda prospešní, zvládajú stresujúce udalosti v lepšom psychickom zdraví ako tí, ktorí sú síce v zdanlivom bezpečí, ale izolovaní a nečinní.

Pomáhať pomáha. Ak som aktívny, podporujem v mysli prospešnú ilúziu, že mám situáciu pod kontrolou a to je ochranný faktor.

Samozrejme, niektorí ľudia to môžu vnímať aj ako krivdu a so závisťou sledovať, že iní sa majú lepšie a predstavovať si, ako sedia doma v bezpečí. Treba si však uvedomiť, že veci nebývajú také, ako sa zdajú. Myslím si, že dnes má každý svoje trápenie, ktoré však nemusí byť zjavné. Ľudia, ktorí sú doma, sa môžu báť o prácu a príjmy alebo môžu byť uväznení s ľuďmi, s ktorými vôbec nechcú byť.

Na Slovensku máme aj veľa jednočlenných domácností, ľudia sú teda doma sami, na čo sú často zvyknutí. V náročných situáciách, ako je táto, však môže byť samota alebo skôr osamelosť naozaj náročná, mnohí nemajú komu zavolať. Čo by ste poradili ľuďom v takejto situácii?

Nech myslia na to, že síce nemajú vedľa seba životného partnera, ale to ešte neznamená, že sú úplne sami. Blízkosť a vzťahy môžu mať rozložené v malých dávkach.

Hľadáte vhodný obsah pre svoje deti? Máme pre vás 4 dobré tipy. Chcem si pozrieť

Krátka interakcia so susedom (s rúškom a bezpečným odstupom), úsmevy pri prechádzke lesom namiesto odvracania pohľadu. A potom existujú inštitúcie, v ktorých sú k dispozícii vnímaví ľudia, napríklad linka dôvery Ligy za duševné zdravie.

Mnohí ľudia sú, naopak, veľmi spoločenskí, sú zvyknutí tráviť svoje dni s kamarátmi, cestovaním. Náročné môže byť aj vydržať, takpovediac sám so sebou. Vedeli by ste dať nejaké rady, ako byť sám so sebou a nezblázniť sa?

Povedala by som, že to je takmer celoživotná úloha pre nás všetkých.(úsmev) Samozrejme, niektorí ľudia, trebárs introvertnejší a pokojnejší alebo tí, ktorí dlhoročne žijú sami, majú lepší tréning. Viacerí moji klienti skonštatovali, že pre nich sa týmito obmedzeniami v živote takmer nič nezmenilo.

„K dobrej osobnostnej výbave človeka patrí aj schopnosť vydržať príkoria. Odolnosť neznamená, že necítim nepríjemné pocity, znamená, že ich dokážem zniesť.“

Tí spoločenskejší sa jednoducho musia trocha obmedziť. Extroverti si ale svoje cesty nájdu – môžu telefonovať, písať správy či statusy na sociálnych sieťach, nakrúcať videá. Z nudy sa rodí tvorivosť, v tom sú ľudské bytosti úžasné.

Množstvo nakazených a ľudí v karanténe u nás rastie. Ako sa treba správať, keď sa dostane do karantény, prípadne ochorie niekto v mojom blízkom okolí, prípadne ja sám?

Aj v rámci domácej karantény by som sa snažila priblížiť normalite, ako sa len dá. To, samozrejme, predpokladá, že som v karanténe ako (potenciálne) nakazená, ale nemám vážnejšie symptómy choroby a nemusím sa v prvom rade liečiť.

Odporúčam urobiť si dennú rutinu podobnú tej, na ktorú sme zvyknutí, samozrejme, ak sme s ňou boli spokojní. Ak teda niekto zvykol ráno chodiť do fitka, tak si v tom čase zacvičí doma. Ak zvykol potom pracovať, nech je v podobných časoch pracovne činný aj počas karantény. V prípade, že nemôže vykonávať svoje povolanie, môže sa vzdelávať alebo robiť inú užitočnú činnosť v domácnosti.

Ak zvykol obedovať s kolegami a mal to rád, tak si môže dávať obed spolu s kolegami, ktorí pracujú z domu pri zapnutom Skype. Poznám dcéru a mamu, ktoré majú pustený videohovor a popritom spolu varia – vzbudzuje to pocit blízkosti na diaľku.

Mnohí ľudia teraz ešte intenzívnejšie komunikujú na diaľku, telefonujú si alebo komunikujú online cez čety či videočety. Pomáha takáto komunikácia alebo môže mať aj opačný efekt?

Žiaden negatívny efekt mi nenapadá. Sme sociálne bytosti, kontakt s inými ľuďmi je pre nás esenciálny. Na zvládanie stresu, traumatických udalostí a minimalizáciu následkov je dokonca kľúčové, či máme v niekom oporu počas kritickej udalosti. Takže určite povzbudzujem ľudí, aby boli v kontakte.

Toto obdobie je na psychiku naozaj náročné a hoci môžeme mať pocit, že sme nad vecou, môže nás zachvátiť panika a úzkosť. Je nejaký overený spôsob, ako postupovať pri panickom ataku? Môže pomôcť napríklad dychové cvičenie?

Panika je extrémne zahlcujúci strach. Ide o bezhraničné akútne obavy o život, pri ktorých ide racionalita bokom, pričom ich spúšťač nemusí byť jasný.

Určite pomáha hlboké a pomalé dýchanie, rozptýlenie pozornosti, kontakt s druhým človekom, s ktorým mám bezpečný vzťah. Dôležité je privolať späť svoju racionálnu časť, napríklad spočítať všetky zásuvky v miestnosti alebo vymenovať tri žlté veci v okolí.

Pomáha aj vracať sa do „reality“ cez všetky zmysly – nielen cez zrak, ale aj uvedomiť si, aké zvuky práve počujeme, aké pachy cítime, že cítime pevnú zem pod nohami a popritom postláčať v ruke nejaký predmet a sústrediť sa na ten pocit.

Panický záchvat väčšinou odznie po polhodine, je ako vlna, ktorá kulminuje, ale raz sa s istotou skončí. Potom už odznieva len únava.

Dobrým spôsobom, ako predísť negatívnym myšlienkam je zamestnať si myseľ aj ruky, sledovať filmy, cvičiť, niečo tvoriť. Čo však v prípade, ak sa na nič nedokážem sústrediť?

Ľudská myseľ má tendenciu dokončovať neuzavreté veci, dávať zážitkom zmysel a snažiť sa predvídať. Takéto mikro vyhodnocovacie procesy fungujú v mozgu permanentne. Nie je preto divné, že v súčasnosti, keď máme veľa neistôt, nejasností a zmien každý deň, je pozornosť nesústredená.

Dá sa s tým však fungovať – hoci nám myseľ po každom odseku prečítanej knihy zablúdi preč, opäť sa vrátime k rozčítanému deju. Rovnako sa dá očakávať, že bude náročnejšie zaspať a mnohí budú mať aj bujnejšie sny. Je nerealistické očakávať, že budeme fungovať, ako by sa okolo nás nič nedialo.

Lenka Rušarová

Je certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka s viac ako 15-ročnou praxou. Pracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult, kde sa venuje nielen deťom, ale aj párovej a individuálnej psychoterapii. Preložila viacero odborných publikácií a tlmočí v odbore.


Férová Nadácia O2 podporí projekty, ktoré vzdelávajú deti a učiteľov online

Čítaj viac

Získajte praktické príslušenstvo ako darček: 3 skvelé ponuky od O2

Čítaj viac

Silné heslo a opatrnosť na verejnej Wi-Fi. Ako si najlepšie zabezpečiť smartfón

Čítaj viac