Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Hýbme sa tak, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke, radí trénerka

Jednoduchými cvičeniami pomôžete svojim deťom nastaviť správne držanie tela.

Zvesené ramená, predsunutá hlava, odstávajúce lopatky. Ak patríte k rodičom, ktorí na svojich deťoch alebo sebe podobné črty rozpoznávajú, nikdy nie je neskoro na týchto nežiaducich návykoch zapracovať. So športovou trénerkou Andreou Ballovou sme sa rozprávali, ako s deťmi cvičiť pre dlhodobo zdravší chrbát, prečo je dôležité tráviť čas na čerstvom vzduchu spontánnym pohybom a ako podporiť zdravý vývin už odmalička.

V článku sa dočítate: 

  • ako rozmýšľať nad efektívnym pohybom,
  • prečo sa odporúča v každom veku cvičiť podľa metódy vývojovej kineziológie, 
  • aká je najlepšia cesta  k zdravému postproduktívnemu veku,  
  • prečo by sa deti nemali do školy stále voziť autom,
  • ako deti zlákať aj na náročnejšie cviky.

Psychológ radí, prečo je lepšie dieťa zapojiť do varenia ako pustiť mu video

Ste trénerka trénerov, ako ste sa k tomu dostali? 

Absolvovala som DNS školenie pre športových trénerov na School of Rehabilitation v Prahe. DNS je terapia vychádzajúca z vývojovej kineziológie, ktorú sa snažíme pri akomkoľvek športovom tréningu používať čo najviac. 

Čo je to vývojová kineziológia? 

Keď sa dieťa narodí a kým začne chodiť, prechádza určitými vývojovými polohami. Samo a prirodzene prichádza na to, ako sa dostať na štyri, ako sa posadiť, ako sa za niečím natiahnuť alebo sa zohnúť.

Vývojová kineziológia, v skratke „vývojovka“, sa zaoberá práve týmito polohami a ich poruchami v dospelosti. Často sa stáva, že ak dieťa jednu z týchto polôh v detstve preskočí, prostredníctvom vývojovej kineziológie sa do nej učí dostať späť a pohybovať sa v nej. Správne pohybové vzory sa mu týmto spôsobom opäť vrátia a možné bolesti ustúpia.

Čo je to DNS metóda cvičenia?

Nesprávne držanie tela či nesprávne vykonávaný pohyb vznikajú v priebehu nášho života už od raného detstva. DNS (dynamická neuromuskulárna stabilizácia) je metóda cvičenia, ktorá pracuje so správnymi aj nesprávnymi pohybovými stereotypmi, snaží sa ich v centrálnej nervovej sústave preprogramovať a cez princípy vývojovej kineziológie správne nastaviť pohybové správanie. Túto metódu cvičenia založil svetovo uznávaný český fyzioterapeut prof. PaedDr. Pavel Kolář, PhD. 

Pohybových prístupov je viacero, vďaka čomu ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom? 

Keď boli moje dcéry mladšie, robili krasokorčuľovanie a vtedy som si všimla, že jednostranné zaťaženie a pohyb, ktorý vykonávali, im nerobí dobre. Vždy som celkom prirodzene išla po tom, aby sa človek hýbal zdravo, aby sa mu na tele nevytvárali rôzne dysbalancie a aby sa vyhol zraneniam.

Veľa som si o tom čítala, pozerala videá a dostala som sa na konferenciu organizovanú Národným športovým centrom, kde som stretla trénera, ktorý pracoval so športovcami na základe fyzioterapie. Odporučil mi jednu pohybovú akadémiu v Prahe, na ktorej som si po pol roku spravila certifikát a neskôr absolvovala niekoľko kurzov DNS metódy na School of Rehabilitation pre športových trénerov. 

Vyskúšali ste túto metódu pohybu aj neskôr na svojich dcérach?

Áno, učila som ich kompenzačné cvičenia. Deti majú všeobecne tendenciu k zhoršenému držaniu tela a tým, že moje dcéry boli krasokorčuliarky, mali často rozpažené ruky, v dôsledku čoho im plecia ovísali vpred. Učila som ich, ako si aj pri skokoch vo vzduchu nájsť oporu v rukách. Cvičením sa im po čase lopatky pekne zažehlili a ja som videla, že tieto cvičenia skutočne fungujú. 

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac  sedieť ako chodiť. V prvom a druhom ročníku na základnej škole sa deti veľmi rýchlo učia aj správnym pohybovým vzorcom – samozrejme, pokiaľ nemajú nejaké patologické chyby.

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac sedieť ako chodiť.

Musím na správne držanie tela vyvíjať snahu alebo by to malo byť prirodzené? 

Závisí od toho, ako bol človek podporovaný a upozorňovaný v mladom veku, a teda či nemá nejaké svaly oslabené. Najlepšie, čo môžeme malým deťom dať, je nechať ich, nech sa plazia a lozia, čím si spevnia chrbát, vďaka čomu  budú aj celé telo držať správne. Zlé držanie tela môže viesť k zhoršenému dýchaniu aj ďalším neduhom.

Dá sa povedať, že pred tým, ako niekto začne robiť šport, sa potrebuje najskôr naučiť správne držať telo? 

To by bolo naozaj skvelé, no najdôležitejšie je naučiť sa dýchať do brucha. Veľa ľudí praktizuje hrudné dýchanie, pri ktorom namáhajú úplne iné svaly. Aj na svojich hodinách začínam správnym dýchaním do bránice, a ak to deti zvládajú, prechádzame do ďalších polôh.

S čím majú deti najväčší problém, čo sa týka držania tela? 

Oslabené medzilopatkové svalstvo, odstávajúce lopatky, zvesené plecia, predsunutá hlava a vypučené brušká. Ak si to rodičia všimnú, odporúča sa navštíviť fyzioterapeuta alebo športového trénera, ktorý im ukáže, aké cviky cvičiť pre zdravší chrbát. 

Čítajte aj: Cvičiť sa dá aj bez telocvične. Učitelia hovoria, ako motivujú deti k pohybu

Je správne chodiť s deťmi k fyzioterapeutovi preventívne? 

Deti do jedného roka sleduje pediater. Ak nerobia nejakú vývojovú polohu, pošle ich k fyzioterapeutovi, ktorý s nimi praktizuje reflexnú terapiu stlačením reflexných bodov, čím sa deťom naštartujú pohyby, ktoré zatiaľ nevykazujú. Sú niektoré športy, pri ktorých sa odporúča návšteva telovýchovného lekára, no dobrý telocvikár, ktorý má dieťa napozerané, vidí, ak tam niečo nie je v poriadku, a rodiča na to upozorní. 

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb, ako behanie, lezenie, štvornožkovanie, a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť. Deti potrebujú takýchto spontánnych pohybových podnetov naozaj veľmi veľa.

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb – behanie, lezenie, štvornožkovanie – a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť.

Ako sú na tom dnešné deti, čo sa týka pohybovej zručnosti? 

Niekedy to bolo tak, že väčšina detí v šiestich-siedmich rokoch na tom bola pohybovo dobre a len pár z nich nemalo dobre rozvinutú motoriku. Dnes vnímam, že je to naopak. Väčšina z nich nemá dobré držanie tela, deti nevládzu a nevedia vykonať ani základné pohyby, ako plazenie a podobne. 

Čím to je? 

Uvedomme si už len skutočnosť, že väčšinu detí vozia  rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia. Celý ich pohyb je počas celého dňa regulovaný; po škole idú opäť autom na krúžky a z krúžkov si sadnú pred televízor alebo mobil. Na ten spontánny pohyb, keď dieťa prišlo o druhej domov, hodilo tašku do kúta a mama ho do večera nevedela zohnať, pretože lietalo po sídlisku, môžeme zabudnúť. Mnoho detí dnes chodí von „ako za trest“.

Existuje nejaké pohybové minimum, ktoré by deti mali robiť? 

Ja by som bola najradšej, keby som videla sídliská a ulice plné detí, ktoré tam behajú, a to hlavne deti do desať rokov. Ale pohybové minimum zadefinovať neviem, pretože aj dve hodiny telesnej výchovy do týždňa sú hlboko pod minimom. Telo sa začne pozitívne meniť až pri troch hodinách týždenne.

Pracujete s deťmi od šesť až sedem rokov. Máte nejakú metódu, ako deti „zlákať“ aj na náročnejšie cviky? 

Snažím sa, aby deťom polohy vývojovej kineziológie pripomenuli nejaké zvieratko. Pomenovania ako chrobáčik, kobylka, tripod, medveď alebo pasenie barančekov deti oslovia viac.

Väčšinu detí vozia rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia.

Netreba asi zabúdať ani na opačný extrém, keď sú deti po škole krúžkami skôr preťažované. 

Mnoho rodičov chce, aby ich deti boli také všestranné, až sa divím, že to deti mentálne zvládajú. Na jednej strane je fajn, že sa „neflákajú“, no na strane druhej nemajú čas ani oddychovať. 

Spontánnosť sa zo života detí často vytráca, je veľmi dôležité nemať všetku činnosť vedenú. Ja bývam na dedine a vidím šľachovité výbušné deti, ktoré lozia po stromoch a stavajú bunkre, no na druhej strane sa zas v ničom inom nerozvíjajú a majú horšie známky. Je dôležité nájsť v tom určitú rovnováhu, no deti do 10 rokov by sme k športu mali naozaj viesť vedome.

Máte pozitívny príbeh zo svojej praxe, keď sa dieťa nehýbalo správne, ale naučilo sa to? 

Na O2 Športovej akadémii Mateja Tótha (ŠAMT), kde som školiteľkou, mám veľa pozitívnych príbehov. Spomínam si na Olivera z jednej školy, ktorý začal chodiť do mojej triedy na ŠAMT akadémii ako prváčik. Chlapec bol zakríknutý, nesmelý a potkýnal sa o vlastné nohy. Po pravidelnom tréningu, na ktorý sa vždy tešil, už po trištvrte roku zrazu ožil. Po druhom roku sa stal v behu najrýchlejším zo všetkých detí. A takýchto príkladov, keď pohyb na deti naozaj skvelo vplýva, je mnoho.

Máte vlastnú pohybovú filozofiu, ktorou sa riadite? 

Mojou filozofiou je, aby každé dieťa, ktoré mi prejde rukami, malo taký pohybový základ, že keď sa v päťdesiatke rozhodne behať ultramaratóny, tak mu to telo dovolí. To je ukazovateľ správneho trénovania – aby mal človek vždy možnosť zlepšovať sa.

Andrea Ballová

Pôsobí na Základnej škole Benkova v Nitre, kde učí telesnú výchovu a nemecký jazyk. Je hlavnou školiteľkou trénerov O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, kde učí učiteľov efektívnemu a správnemu pohybu. Je zástankyňou všestranného a spontánneho pohybu a riadi sa mottom, že cvičiť treba správne už odmalička, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke. Vedie aktívny život, pravidelne behá ultramaratóny nad 50 km. Má tri deti, tri kone, tri psy a tri mačky. Žije v Nitre.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.