Riaditeľ SNM – Historického múzea Peter Barta: Cenzúra a propaganda existovali vždy

„Príčinou cenzúry je túžba vyznieť v tom najlepšom svetle," hovorí Peter Barta, s ktorým sme sa porozprávali o slobode tlače.

Historik Peter Barta vedie Slovenské národné múzeum – Historické múzeum, kde pripravili rozsiahlu Česko-slovenskú/Slovensko-českú výstavu venovanú našim spoločným dejinám. Práve obdobie existencie Česko-Slovenska bolo poznačené totalitným režimom a s ním spojenou cenzúrou.

Ako bola obmedzovaná sloboda tlače a ako sa pracovalo s informáciami v minulosti, si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.

Aká bola úloha novinárov pri rôznych spoločenských zmenách?

Úloha novinárov je vždy základná – informovať spoločnosť, či už je to formát, ktorý slúži štátu alebo inému účelu. Pekný príklad je film o Washington Post (The Post, pozn. red.), kde bola úloha média vyjadrená ako služba spoločnosti, a slúžiť spoločnosti neznamená slúžiť len vláde. Lebo aj ona má predovšetkým slúžiť spoločnosti.

Aká je úloha cenzúry?

Kontrolovať informácie. Môže mať niekoľko foriem – na základe zákonných noriem, ďalej každý človek sám osebe má nejakú cenzúru informácií, ktoré chce alebo nechce, aby o ňom odzneli. A potom je tu spoločenská cenzúra, neformálny tlak na jednotlivca alebo na skupinu ľudí, aby informovali tak, ako určité skupiny chcú, aby sa informovalo.

Menilo sa to nejako zásadne v histórii?

Vždy existovala nejaká spoločenská norma na cenzúru. Súvisí to aj s propagandou. To je tiež cenzúra, lebo informujem o tom, čo chcem, aby odznelo, a môžem si upravovať informácie, aby zneli v môj prospech alebo v neprospech môjho oponenta.

V minulosti fungovala cenzúra, keď sa robili oficiálne portréty panovníkov a šľachticov. Pri habsburskom panovníkovi Ferdinandovi V., uhorskom kráľovi, ktorý bol duševne aj fyzicky postihnutý, bol dvorský úzus, ako ho majú zobrazovať. To je cenzúra, pretože nechceli, aby široká verejnosť mala pochybnosti o centre vlády. Cirkev cenzurovala napríklad Galilea a Kopernika, že nie všetko sa točí okolo Zeme. Bolo to dané dogmaticky, a pritom je známe, že v minulosti aj Gréci, aj v ranom stredoveku vedeli, že Zem je guľatá.

V období Česko-Slovenska sa cenzúra týkala asi najmä informácií zo svetového diania.

Týkala sa spoločenského diania, nielen svetového. Výbornou ilustráciou, čo sa týka komunistického režimu, je vystúpenie Klementa Gottwalda v roku 1948, vedľa ktorého boli ďalšie postavy; o niekoľko rokov boli z hľadiska vývoja nepohodlné, tak boli z fotografi í zmazané. Bolo by to veľmi nepríjemné, keby bol Clementis po svojej poprave ďalej zobrazovaný na fotografiách s Gottwaldom. Boli selektované informácie, čo sa pustí von, ale to sa nejakým spôsobom snaží robiť asi každá vláda a záleží len na tlaku, aký dokáže vyvinúť.

Hlavným cenzorom teda býva vláda?

Ona je tým, kto informuje. Nie je vždy hlavným zdrojom informácií, ale zakaždým je veľmi dôležitým. Môže však byť napríklad aj firemná cenzúra. Zákonník práce uvádza, že každý má byť lojálny voči firme a neposúvať informácie na verejnosť, pretože môže poškodiť svoju inštitúciu. Aj to je istá cenzúra.

„Novinár by sa nemal sústrediť len na jeden zdroj informácií, ale skúsiť si overiť, či ten, kto mu informácie podal, ich nejako nedeformoval.“

Ktoré inštitúcie rozhodovali o vhodnosti informácií?

Bolo ich niekoľko – ministerstvo vnútra, kultúry či informácií. To vzniklo po II. svetovej vojne a regulovalo informácie, ale aj viedlo propagandu. Asi najvýznamnejšou osobnosťou v 20. storočí, ktorá je symbolom propagandy a cenzúry, je Goebbels za tretej ríše. V rôznych inštitúciách bola funkcia ideologického námestníka, ktorý sa týmto záležitostiam venoval. Postupovalo sa však aj podľa zákonných noriem a tie boli rôzne a patrili pod rôzne organizácie.

Napríklad Rádio Slobodná Európa bolo ideologicky nevhodné a ŠTB mohla prísť kontrolovať, akú máte naladenú vlnu na rádiu. Keď to bola Slobodná Európa, mali ste problém a nemuselo to byť príkazom, že toto rádio nemáte počúvať. Jednoducho tu bol tlak, že počúvate, čo by ste nemali, lebo je to náš triedny nepriateľ.

Aké teda boli príčiny cenzúry?

Túžba vyznieť v tom najlepšom svetle. Vládna moc, a to nie len tá komunistická, ale aj predtým, chcela vyzerať dobre, a preto nepripustila informácie, ktoré negujú jej prácu. Je pravda, že počas komunistického režimu sa výrazne používal paragraf o ochrane republiky a komunisti v rámci toho popravili niekoľkých ľudí. Za prvej republiky však boli aj snahy obmedziť politického oponenta. Ibaže základná cenzúra v tých časoch bola predsa len iná, lebo sa týkala toho, čo máme v ústave aj dnes: nehaniť menšiny, rasy, rodovú príslušnosť.

Akým spôsobom bolo možné šíriť zakázané informácie?

Spomínané rádio bolo výrazný fenomén v 30. rokoch, keďže často vysiela naživo a do toho sa ťažko zasahuje. Niektorým ľuďom tak zakazovali vôbec vstupovať do rádií. Tiež existovali rušičky, čiže sa nastavili technológie tak, aby k nám západné médiá neprenikli. Lenže to má nejaké obmedzenia, veľmi dobre si pamätám, ako sme sa počas 17. novembra mnohé informácie dozvedali práve z ORF, štátnej moci sa tok informácií nepodarilo prerušiť.

Ako to fungovalo v tlači?

Boli to médiá, ktoré sa šírili v súkromnej rovine – niekto niečo vytlačil, posunul, odovzdal informáciu ďalej. Neboli to tlačoviny ako regulované štátne denníky. Samizdaty sa buď vyrábali u nás v Česko-Slovensku v skupinách, ktoré boli oponentmi režimu, alebo sa pašovali cez hranice. A práve preto, aby sa nerobili takéto režimu neprijateľné spôsoby šírenia správ, boli regulované napríklad kopírky. U nás pri kopírkach prišla voľnosť až v osemdesiatom deviatom, a pritom na Západe to už bol relatívne bežný prístroj.

Bola na Slovensku aj nejaká informačná sieť medzi ľuďmi?

Áno, boli a fungovali rôzne. Bola taká zásada, že keď ide o niečo organizovanejšie, mohol by ľahšie nastať únik informácií, takže to bolo neraz tak trošku spontánne. Bolo viacero skupín napríklad v cirkvi či na vysokých školách, ktoré si organizovali samizdaty sami, svojpomocne.

Aký typ média mal vtedy dominantnú rolu?

Úloha tlače bola veľká, ale dominanciu rozhodne prevzali televízia a rozhlas. Rozhlas zohral významnú rolu práve medzi rokmi 1948 a 1989, napríklad aj v informovanosti o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, keď sa snažili zamestnanci tohto verejnoprávneho média informovať verejnosť z utajených úkrytov o udalostiach, ktoré sa diali.

„Obmedziť zdroje informácií nie je riešenie, lebo nespoznáme okamih, keď sme prekročili Rubikon k neslobode.“

Vedela verejnosť, že oficiálne informácie sú manipulované? Ako to bolo vnímané v spoločnosti?

Ľudia vedeli, že v oficiálnych médiách je regulácia informácií, ale v tých časoch bolo oveľa ťažšie zistiť pravdu, pokiaľ nepočúvali zahraničný rozhlas. Iný zdroj informácií bežná verejnosť nemusela mať. Samizdaty boli len v určitej skupine obyvateľstva, nedostali sa do širokej verejnosti. Pre formu, akou boli vyrábané, išlo o desiatky, stovky kusov, nemali šancu obsiahnuť celú spoločnosť.

Veľké zlyhanie štátu ukázala v rámci cenzúry a informovanosti katastrofa v Černobyli. Oficiálne médiá režimu informovali o tejto udalosti veľmi neskoro. To je moment v rámci normalizácie, keď verejnosť začala značne nedôverovať informáciám, ktoré sú oficiálne púšťané.

V minulosti teda mali ľudia problém overiť si pravdivosť informácie.

Druhá vec je, že dnes sa v slobode publikuje aj množstvo nepravdivých udalostí. Časť verejnosti tomu podlieha a vytvorila pre to pojem alternatívne médiá. Evokuje to alternatívu tým oficiálnym, presne, ako to bolo za komunistického režimu, ale práve tie alternatívne médiá sa dostávajú do štádia, keď sú v nich zámerne uvedené nepravdy. Niežeby sa to v oficiálnych médiách tiež občas nepodarilo.

Ako teda dnes pracovať s informáciami?

Myslím si, že je to na každom človeku. Je to individuálne a nemôžeme nikomu nanútiť, aby informácie hodnotil správne, lebo zase smerujeme k cenzúre. Každý z nás má právo a možnosti obsiahnuť informácie rôznym spôsobom. Niekomu stačí prečítať si informáciu od konkrétneho média a nemá snahu pozrieť si aj to, čo píše niekto iný. Dokonca sme sa dostali do štádia, že je tých informácií veľmi veľa a ľudia sa už ani nevenujú ich hĺbke, čítajú si len titulky. Čo sa s tým dá spraviť? Dáme ďalšie informácie, aj keď vieme, že ich ľudia nečítajú? Dochádza potom k regulácii informovanosti a to je cenzúra.

Dezinformácie podľa mňa súvisia najmä s otázkou pravdy.

To nie je problém pravdy, ale faktografie. Rozdiel je pravda a fakt, že sa niečo stalo. Je to potom otázka vysvetľovania, prezentácie tej udalosti. Niekto môže tú prezentáciu vnímať tak alebo onak, ale stále sa to stalo, padla bomba. Nepravda však je, keď poviete, že žiadna bomba nepadla, nič sa nestalo. To je už zámerné navádzanie na klamstvo.

Máme zákonom danú slobodu vyjadrovania a obmedzenia sú tam len také, aké sú. Na základe súdnych rozhodnutí môžeme požadovať ospravedlnenie a uvedenie informácií na správnu mieru, ale spravte to s niekým, kto bude o vás písať v zahraničí. Na to naše súdy stačia už oveľa menej. Preto tie alternatívne médiá často fungujú zo zahraničia.

Čo môžeme robiť s tým širokým spektrom informácií z pohľadu jednotlivca?

Preverovať si, nespoľahnúť sa len na jednu správu. Dnes sú tie možnosti vďaka internetu širšie, ale dalo sa to aj v minulosti, lebo boli knižnice. Bolo to prácnejšie, ale dalo sa. Nespoľahnúť sa len na jeden zdroj informácií, to je, inak, základná novinárčina. Novinár by sa nemal sústrediť len na jeden zdroj informácií, ale skúsiť si overiť, či ten, kto mu informácie podal, ich nejako nedeformoval. Aj čitateľ, keď vie, že novinár pracuje takto, má väčšiu dôveru v médium.

Čo je dôležité pre to, aby sloboda médií bola zachovaná a aby ľudia nemuseli podliehať autocenzúre?

Keby som na to mal nejaký návrh, tak by sme asi žili v nejakom inom svete. Jediné, čo sa dá, je vychádzať z tých zákonov a ideálov, ktoré máme, a snažiť sa k nim čo najviac priblížiť. Obmedziť zdroje informácií nie je riešenie, lebo nespoznáme okamih, keď sme prekročili Rubikon k neslobode.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania Sódy, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Veríme, že aj vďaka nemu budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Peter Barta

Je historik a riaditeľ Slovenského národného múzea – Historického múzea, ktoré je garantom špeciálneho vydania Sódy o slobode tlače. Podieľal sa na príprave rozsiahlej Česko-slovenskej/Slovensko-českej výstavy, ktorá sa venuje našim spoločným dejinám. Pozrieť si ju môžete až do 9. septembra 2018 na Bratislavskom hrade.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Matej „Sajfa“ Cifra: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec

Ako sa na používanie smartfónu za volantom pozerá známy moderátor, influencer a milovník šoférovania? Prečítajte si náš rozhovor.

Obľúbený moderátor a youtuber Matej „Sajfa“ Cifra sa stal hlavnou tvárou kampane v rámci platformy Dátuj zodpovedne, ktorej cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom.

Porozprávali sme sa s ním, aký má vzťah k šoférovaniu, ako sa zmenil jeho prístup k používaniu mobilu po tom, čo sa zapojil do kampane, aj o vlogovaní a ďalších plánoch.

Kedy si naposledy použil telefón za volantom a aké myšlienky ti vtedy bežali hlavou? Uvedomoval si si, že nemáš auto úplne pod kontrolou a môže sa niečo stať tebe alebo niekomu inému?

Jasné, že si to človek uvedomuje. Do tohto projektu som išiel aj preto, lebo sám seba čoraz častejšie pristihnem pri uvažovaní nad touto témou. Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš. Moja žena ma za to často „pucuje“ a sám viem, že s tým musím prestať. Občas si poviem: „Čo ak by sa práve teraz mojou vinou niekomu niečo stalo?“

Bol si už niekedy účastníkom nehody, za ktorú bol zodpovedný telefón?

Také niečo sa mi ešte nestalo, ale raz dávno sme sa v jednej zápche posúvali na jednotke a dvojke a akurát som z obalu vyberal cédečko. Mal som ho v lone, rozhodol som sa pre Hip-Hop Výber 5 a bum. Nedobrzdil som. Jemná nepozornosť a bol tam oškretý plech. Nič vážne sa nestalo, ale ak by po priechode išla napríklad žena s kočíkom, bola by to už úplne iný príbeh.  

Je to pre teba šoférovanie nutnosť alebo pri tom dokážeš relaxovať?

Milujem šoférovanie. Je to vec, ktorá ma neskutočne baví. Zbožňujem dlhé cesty, a keď viem, že niekam pôjdeme minimálne dve hodiny, úplne sa na to teším. Veľmi rád šoférujem aj sám. Vtedy relaxujem, počúvam hudbu alebo podcasty, veľa premýšľam. Aj keď cestujem so svojou ženou, často sa stane, že sme počas jazdy ticho.

Aké bolo tvoje prvé auto?

Dlho som nemal peniaze na to, aby som mal auto. Aj keď som v rádiu robil už niekoľko rokov, cestoval som autobusom alebo taxíkom. Spomínam si, že keď som si už nakoniec chcel vziať auto na lízing, bavil som sa o tom s naším vtedajším generálnym riaditeľom. On mi povedal, nech pár mesiacov počkám, lebo v Ženeve vraj predstavia novú Hondu Civic. Bolo to okolo roku 2005 a vtedy vyzerala dosť futuristicky. A bol som nakoniec veľmi hrdý, pretože som bol prvý človek na Slovensku, ktorý ju mal.

Prečo si sa rozhodol stať tvárou projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tom malo hovoriť?

Ako som už spomínal na začiatku, čoraz častejšie som si v aute uvedomoval, že nerobím správnu vec, a keď ma z O2 oslovili, povedal som áno, pretože sa mi páči práve ten preventívny prístup a som s touto témou stotožnený. Ak by ma oslovil niekto s kampaňou na ochranu kaktusov, povedal by som, že síce s nimi súhlasím, ale nemám doma žiaden kaktus a veľmi to necítim.

„Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš.“

Toto je však vec, ktorú vnímam veľmi intenzívne, lebo vždy, keď ten telefón chytím za volantom do ruky, hovorím si: „Maťo, keď sa teraz niečo stane, už to nijako nezahovoríš.”  

Dnes sa dá veľmi ľahko dokázať, že si ten telefón držal v ruke práve vtedy. Aj na Slovensku teraz máme niekoľko káuz s esemeskami a fotkami a z toho človek už jednoducho nijako nevycúva. Išiel som do toho práve preto, že táto téma sa ma bytostne týka.

Pri príprave tohto projektu si sa dozvedel o štatistikách, ktoré hovoria, ako veľmi dokáže používanie mobilu ubrať z pozornosti vodiča. Zmenil sa tvoj postoj k jeho používaniu okamžite, alebo si si to uvedomoval trošku dlhšie?

Ešte si na to musím zvykať. Ale keďže teraz je táto kampaň všade a ľudia ju vnímajú, tak by som chcel ísť príkladom. Sám pred sebou by som sa cítil veľmi čudne, ak by som ten telefón používal rovnako aj naďalej. Určite si na to už dávam pozor.

Čoskoro budeš otcom. Prispel aj tento projekt k tomu, že v úlohe rodiča sa budeš snažiť byť zodpovednejší?

Áno, začal som rozmýšľať trošku inak. Máme pred sebou ešte zopár mesiacov, ale v istých oblastiach cítim zmenu svojho pohľadu na niektoré veci. Viac si uvedomujem, čo je a čo nie je dôležité. Takže si určite budem v budúcnosti dávať väčší pozor nielen na telefón za volantom.

Videl si niekedy pri šoférovaní na cestách vec, pri ktorej si ľutoval, že si ju nestíhaš natočiť a zdieľať?

No jasné, miliardu ráz. Minule som videl, ako si človek fotí mláku. Ale nie telefónom. Stál tam s foťákom a fotil si mláku. Stál som na semafore na Tomášikovej, naskočila zelená a ľutoval som, že som to nestihol. Bol to fascinujúci pohľad.

Hoci vloguješ len pomerne krátko, stal sa z teba mimoriadne úspešný youtuber. Rozmýšľal si už niekedy nad novým formátom alebo nad tým, že by si svoj kanál posunul niekam inam?

Premýšľam nad tým čoraz viac. Vždy je to o tom, že človek by sa mal nejakým spôsobom znovuobjaviť, nájsť niečo, čo ho zase na pár rokov nakopne. Nehovorím, že tie vlogy upadajú, stále ma to baví, stále si to robím sám a stále ma teší, keď si v počítači otvorím nový projekt a idem strihať.

Teším sa, keď mám príležitosť stretnúť sa a porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi a môcť si to natočiť. Ale viem, že teraz by som chcel nájsť niečo ďalšie, čo by pre mňa bolo nosným projektom a vlogy by len podporovali to, čomu sa venujem. Aj preto rád šoférujem, lebo vtedy uvažujem nad podobnými vecami.

Ako vnímaš vplyv influencerov na ľudí? Cítiš nejakú zodpovednosť za obsah, ktorý publikuješ, alebo sa spoliehaš na to, že ľudia majú vlastný rozum a názor?

Je to tak 50/50. Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí „tlačiť“ viac a ukázať im, že napríklad nezávidieť a dopriať iným je nesmierne dôležitá vlastnosť. Alebo slušnosť v komunikácii s kýmkoľvek. Či si to ty, moji kolegovia, alebo hocikto na ulici.

„Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí ‚tlačiťviac.“

Taktiež kritické myslenie sa v súčasnosti tiež dosť podceňuje. Ja by som v základných a stredných školách určite zaviedol predmet kritické myslenie. Žiak by dostal súbor údajov a faktov a mal by sa v nich učiť orientovať – čo je relevantné a čo nie, čo je už prekrútené a ako je to naozaj.

Toto sú veci, pri ktorých človek môjho vplyvu nemôže len mávnuť rukou a povedať, že si idem svoje a „mám na saláme“, čo si ľudia myslia. Samozrejme, chcem robiť, čo ma baví a čo bude baviť aj ľudí, ale v istých momentoch cítim aj nejakú zodpovednosť.

Máš nejaký vysnívaný televízny alebo rádiový formát alebo námet, ktorý nosíš v hlave a ešte sa ti ho nepodarilo zrealizovať?

Kiežby som bol takýto človek. Možno sa teraz podceňujem, ale myslím si, že vedome takto nepremýšľam a nesnažím sa cielene generovať nápady. Ja som taký typ skôr zo dňa na deň a z týždňa na týždeň.

Veľa vecí v mojom živote jednoducho prirodzene prišlo mojím smerom. Keď som však chcel začať točiť vlogy, nosil som ten nápad v hlave trištvrte roka, kým som natočil prvý. Ale nemám námet na rozhlasovú či televíznu šou ani na nejaký nový internetový alebo youtubový projekt.

Kam povedie tvoja najbližšia cesta autom?

Keďže sme momentálne v rádiu, tak moja najbližšia cesta bude domov. Hoci bývam dosť blízko, chodím autom, no čoraz častejšie si hovorím, že by som mal viac chodiť na bicykli. A aj pešo by sa dalo.

A čo nejaká dlhšia cesta?

Nemám naplánovanú žiadnu dlhšiu cestu, ale v posledných dňoch som sa nacestoval celkom veľa. Pred pár dňami som bol v Prahe. Nakoniec som namiesto vlaku išiel autom a tá cesta naspäť bola veľmi jednoduchá a pohodová, ani neviem ako a už som bol doma.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Matej „Sajfa“ Cifra

Tento rok oslávi 40 rokov. Vyštudoval učiteľstvo v kombinácii slovenčina-angličtina a v súčasnosti je hlavne rozhlasovým a televíznym moderátorom. Okrem toho točí vlogy na YouTube, kde má takmer 170 000 odberateľov. V programe Level Lama hráva počítačové hry so známymi osobnosťami a občas sa venuje aj stand-up comedy. Je ženatý s moderátorkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou, s ktorou čakajú prvé dieťa.


Huawei 1+1: získajte k smartfónu Huawei aj druhý telefón alebo hodinky

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové