Riaditeľ SNM – Historického múzea Peter Barta: Cenzúra a propaganda existovali vždy

„Príčinou cenzúry je túžba vyznieť v tom najlepšom svetle," hovorí Peter Barta, s ktorým sme sa porozprávali o slobode tlače.

Historik Peter Barta vedie Slovenské národné múzeum – Historické múzeum, kde pripravili rozsiahlu Česko-slovenskú/Slovensko-českú výstavu venovanú našim spoločným dejinám. Práve obdobie existencie Česko-Slovenska bolo poznačené totalitným režimom a s ním spojenou cenzúrou.

Ako bola obmedzovaná sloboda tlače a ako sa pracovalo s informáciami v minulosti, si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.

Aká bola úloha novinárov pri rôznych spoločenských zmenách?

Úloha novinárov je vždy základná – informovať spoločnosť, či už je to formát, ktorý slúži štátu alebo inému účelu. Pekný príklad je film o Washington Post (The Post, pozn. red.), kde bola úloha média vyjadrená ako služba spoločnosti, a slúžiť spoločnosti neznamená slúžiť len vláde. Lebo aj ona má predovšetkým slúžiť spoločnosti.

Aká je úloha cenzúry?

Kontrolovať informácie. Môže mať niekoľko foriem – na základe zákonných noriem, ďalej každý človek sám osebe má nejakú cenzúru informácií, ktoré chce alebo nechce, aby o ňom odzneli. A potom je tu spoločenská cenzúra, neformálny tlak na jednotlivca alebo na skupinu ľudí, aby informovali tak, ako určité skupiny chcú, aby sa informovalo.

Menilo sa to nejako zásadne v histórii?

Vždy existovala nejaká spoločenská norma na cenzúru. Súvisí to aj s propagandou. To je tiež cenzúra, lebo informujem o tom, čo chcem, aby odznelo, a môžem si upravovať informácie, aby zneli v môj prospech alebo v neprospech môjho oponenta.

V minulosti fungovala cenzúra, keď sa robili oficiálne portréty panovníkov a šľachticov. Pri habsburskom panovníkovi Ferdinandovi V., uhorskom kráľovi, ktorý bol duševne aj fyzicky postihnutý, bol dvorský úzus, ako ho majú zobrazovať. To je cenzúra, pretože nechceli, aby široká verejnosť mala pochybnosti o centre vlády. Cirkev cenzurovala napríklad Galilea a Kopernika, že nie všetko sa točí okolo Zeme. Bolo to dané dogmaticky, a pritom je známe, že v minulosti aj Gréci, aj v ranom stredoveku vedeli, že Zem je guľatá.

V období Česko-Slovenska sa cenzúra týkala asi najmä informácií zo svetového diania.

Týkala sa spoločenského diania, nielen svetového. Výbornou ilustráciou, čo sa týka komunistického režimu, je vystúpenie Klementa Gottwalda v roku 1948, vedľa ktorého boli ďalšie postavy; o niekoľko rokov boli z hľadiska vývoja nepohodlné, tak boli z fotografi í zmazané. Bolo by to veľmi nepríjemné, keby bol Clementis po svojej poprave ďalej zobrazovaný na fotografiách s Gottwaldom. Boli selektované informácie, čo sa pustí von, ale to sa nejakým spôsobom snaží robiť asi každá vláda a záleží len na tlaku, aký dokáže vyvinúť.

Hlavným cenzorom teda býva vláda?

Ona je tým, kto informuje. Nie je vždy hlavným zdrojom informácií, ale zakaždým je veľmi dôležitým. Môže však byť napríklad aj firemná cenzúra. Zákonník práce uvádza, že každý má byť lojálny voči firme a neposúvať informácie na verejnosť, pretože môže poškodiť svoju inštitúciu. Aj to je istá cenzúra.

„Novinár by sa nemal sústrediť len na jeden zdroj informácií, ale skúsiť si overiť, či ten, kto mu informácie podal, ich nejako nedeformoval.“

Ktoré inštitúcie rozhodovali o vhodnosti informácií?

Bolo ich niekoľko – ministerstvo vnútra, kultúry či informácií. To vzniklo po II. svetovej vojne a regulovalo informácie, ale aj viedlo propagandu. Asi najvýznamnejšou osobnosťou v 20. storočí, ktorá je symbolom propagandy a cenzúry, je Goebbels za tretej ríše. V rôznych inštitúciách bola funkcia ideologického námestníka, ktorý sa týmto záležitostiam venoval. Postupovalo sa však aj podľa zákonných noriem a tie boli rôzne a patrili pod rôzne organizácie.

Napríklad Rádio Slobodná Európa bolo ideologicky nevhodné a ŠTB mohla prísť kontrolovať, akú máte naladenú vlnu na rádiu. Keď to bola Slobodná Európa, mali ste problém a nemuselo to byť príkazom, že toto rádio nemáte počúvať. Jednoducho tu bol tlak, že počúvate, čo by ste nemali, lebo je to náš triedny nepriateľ.

Aké teda boli príčiny cenzúry?

Túžba vyznieť v tom najlepšom svetle. Vládna moc, a to nie len tá komunistická, ale aj predtým, chcela vyzerať dobre, a preto nepripustila informácie, ktoré negujú jej prácu. Je pravda, že počas komunistického režimu sa výrazne používal paragraf o ochrane republiky a komunisti v rámci toho popravili niekoľkých ľudí. Za prvej republiky však boli aj snahy obmedziť politického oponenta. Ibaže základná cenzúra v tých časoch bola predsa len iná, lebo sa týkala toho, čo máme v ústave aj dnes: nehaniť menšiny, rasy, rodovú príslušnosť.

Akým spôsobom bolo možné šíriť zakázané informácie?

Spomínané rádio bolo výrazný fenomén v 30. rokoch, keďže často vysiela naživo a do toho sa ťažko zasahuje. Niektorým ľuďom tak zakazovali vôbec vstupovať do rádií. Tiež existovali rušičky, čiže sa nastavili technológie tak, aby k nám západné médiá neprenikli. Lenže to má nejaké obmedzenia, veľmi dobre si pamätám, ako sme sa počas 17. novembra mnohé informácie dozvedali práve z ORF, štátnej moci sa tok informácií nepodarilo prerušiť.

Ako to fungovalo v tlači?

Boli to médiá, ktoré sa šírili v súkromnej rovine – niekto niečo vytlačil, posunul, odovzdal informáciu ďalej. Neboli to tlačoviny ako regulované štátne denníky. Samizdaty sa buď vyrábali u nás v Česko-Slovensku v skupinách, ktoré boli oponentmi režimu, alebo sa pašovali cez hranice. A práve preto, aby sa nerobili takéto režimu neprijateľné spôsoby šírenia správ, boli regulované napríklad kopírky. U nás pri kopírkach prišla voľnosť až v osemdesiatom deviatom, a pritom na Západe to už bol relatívne bežný prístroj.

Bola na Slovensku aj nejaká informačná sieť medzi ľuďmi?

Áno, boli a fungovali rôzne. Bola taká zásada, že keď ide o niečo organizovanejšie, mohol by ľahšie nastať únik informácií, takže to bolo neraz tak trošku spontánne. Bolo viacero skupín napríklad v cirkvi či na vysokých školách, ktoré si organizovali samizdaty sami, svojpomocne.

Aký typ média mal vtedy dominantnú rolu?

Úloha tlače bola veľká, ale dominanciu rozhodne prevzali televízia a rozhlas. Rozhlas zohral významnú rolu práve medzi rokmi 1948 a 1989, napríklad aj v informovanosti o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, keď sa snažili zamestnanci tohto verejnoprávneho média informovať verejnosť z utajených úkrytov o udalostiach, ktoré sa diali.

„Obmedziť zdroje informácií nie je riešenie, lebo nespoznáme okamih, keď sme prekročili Rubikon k neslobode.“

Vedela verejnosť, že oficiálne informácie sú manipulované? Ako to bolo vnímané v spoločnosti?

Ľudia vedeli, že v oficiálnych médiách je regulácia informácií, ale v tých časoch bolo oveľa ťažšie zistiť pravdu, pokiaľ nepočúvali zahraničný rozhlas. Iný zdroj informácií bežná verejnosť nemusela mať. Samizdaty boli len v určitej skupine obyvateľstva, nedostali sa do širokej verejnosti. Pre formu, akou boli vyrábané, išlo o desiatky, stovky kusov, nemali šancu obsiahnuť celú spoločnosť.

Veľké zlyhanie štátu ukázala v rámci cenzúry a informovanosti katastrofa v Černobyli. Oficiálne médiá režimu informovali o tejto udalosti veľmi neskoro. To je moment v rámci normalizácie, keď verejnosť začala značne nedôverovať informáciám, ktoré sú oficiálne púšťané.

V minulosti teda mali ľudia problém overiť si pravdivosť informácie.

Druhá vec je, že dnes sa v slobode publikuje aj množstvo nepravdivých udalostí. Časť verejnosti tomu podlieha a vytvorila pre to pojem alternatívne médiá. Evokuje to alternatívu tým oficiálnym, presne, ako to bolo za komunistického režimu, ale práve tie alternatívne médiá sa dostávajú do štádia, keď sú v nich zámerne uvedené nepravdy. Niežeby sa to v oficiálnych médiách tiež občas nepodarilo.

Ako teda dnes pracovať s informáciami?

Myslím si, že je to na každom človeku. Je to individuálne a nemôžeme nikomu nanútiť, aby informácie hodnotil správne, lebo zase smerujeme k cenzúre. Každý z nás má právo a možnosti obsiahnuť informácie rôznym spôsobom. Niekomu stačí prečítať si informáciu od konkrétneho média a nemá snahu pozrieť si aj to, čo píše niekto iný. Dokonca sme sa dostali do štádia, že je tých informácií veľmi veľa a ľudia sa už ani nevenujú ich hĺbke, čítajú si len titulky. Čo sa s tým dá spraviť? Dáme ďalšie informácie, aj keď vieme, že ich ľudia nečítajú? Dochádza potom k regulácii informovanosti a to je cenzúra.

Dezinformácie podľa mňa súvisia najmä s otázkou pravdy.

To nie je problém pravdy, ale faktografie. Rozdiel je pravda a fakt, že sa niečo stalo. Je to potom otázka vysvetľovania, prezentácie tej udalosti. Niekto môže tú prezentáciu vnímať tak alebo onak, ale stále sa to stalo, padla bomba. Nepravda však je, keď poviete, že žiadna bomba nepadla, nič sa nestalo. To je už zámerné navádzanie na klamstvo.

Máme zákonom danú slobodu vyjadrovania a obmedzenia sú tam len také, aké sú. Na základe súdnych rozhodnutí môžeme požadovať ospravedlnenie a uvedenie informácií na správnu mieru, ale spravte to s niekým, kto bude o vás písať v zahraničí. Na to naše súdy stačia už oveľa menej. Preto tie alternatívne médiá často fungujú zo zahraničia.

Čo môžeme robiť s tým širokým spektrom informácií z pohľadu jednotlivca?

Preverovať si, nespoľahnúť sa len na jednu správu. Dnes sú tie možnosti vďaka internetu širšie, ale dalo sa to aj v minulosti, lebo boli knižnice. Bolo to prácnejšie, ale dalo sa. Nespoľahnúť sa len na jeden zdroj informácií, to je, inak, základná novinárčina. Novinár by sa nemal sústrediť len na jeden zdroj informácií, ale skúsiť si overiť, či ten, kto mu informácie podal, ich nejako nedeformoval. Aj čitateľ, keď vie, že novinár pracuje takto, má väčšiu dôveru v médium.

Čo je dôležité pre to, aby sloboda médií bola zachovaná a aby ľudia nemuseli podliehať autocenzúre?

Keby som na to mal nejaký návrh, tak by sme asi žili v nejakom inom svete. Jediné, čo sa dá, je vychádzať z tých zákonov a ideálov, ktoré máme, a snažiť sa k nim čo najviac priblížiť. Obmedziť zdroje informácií nie je riešenie, lebo nespoznáme okamih, keď sme prekročili Rubikon k neslobode.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania Sódy, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Veríme, že aj vďaka nemu budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Peter Barta

Je historik a riaditeľ Slovenského národného múzea – Historického múzea, ktoré je garantom špeciálneho vydania Sódy o slobode tlače. Podieľal sa na príprave rozsiahlej Česko-slovenskej/Slovensko-českej výstavy, ktorá sa venuje našim spoločným dejinám. Pozrieť si ju môžete až do 9. septembra 2018 na Bratislavskom hrade.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

CEO O2 Slovakia Peter Gažík: Nechcem, aby technológie oberali moje deti o iné skúsenosti

Technológie výrazným spôsobom ovplyvňujú a menia naše životy. Peter Gažík, generálny riaditeľ O2, prezradil, ako ich vníma on.

Ako budovať u detí vzťah k technológiám tak, aby sa nestali stredobodom ich života, ako si zorganizovať svoj pracovný čas tak, aby sme si zachovali pocit vnútornej slobody a ako by sa mala správať spoločensky zodpovedná firma? S generálnym riaditeľom O2 Petrom Gažíkom sa porozprávala Slávka Kubíková, ktorá na jeseň tohto roka vydala svoju druhú knižku o tom, ako by sa mali deti aj dospelí popasovať s technológiami.

Získajte novú knižku Slávky Kubíkovej Krotitelia displejov vďaka O2 Extra výhodám za zvýhodnenú cenu. Viac informácií

O deťoch, technológiách a výchove

Vo svojej knižke Krotitelia dispejov sa venujem rizikám, ktoré prinášajú technológie najmä vo vzťahu k deťom. Ty si rodič dvoch chlapcov, vnímaš riziko, ktoré so sebou technológie prinášajú?

Samozrejme, tomuto riziku sa nedá uniknúť. Otázkou je, akým spôsobom sa k nemu staviame a ako manažujeme vzťah detí k technológiám. Technológie dospelým aj deťom mnohé veci uľahčujú, sú dobrý sluha, ale zlý pán.

Som presvečený, že svet technológií deti určitým spôsobom posúva dopredu, prispieva k lepšej výučbe, k dostupnosti informácií, s ktorými sa dá okamžite ďalej pracovať. Je to úžasné zjednodušenie, vďaka ktorému sa človek posúva ďalej. Ide však o to, aby sme nepodľahli tomu, čo technológie prinášajú.

Naproti tomu aj naozaj malé deti majú v súčasnosti prístup k technológiám. Tvoji synovia majú 6 a 9 rokov. Ako to funguje u vás v rodine?

Riadime sa heslom „menej je viac“. Technológie do ich života vnášame postupne a s jasnými pravidlami, aby boli schopní vnímať, čo vďaka nim môžu získať, ale nemali veľa príležitostí, aby im technológie niečo vzali. Nebojím sa, že by technológie narušili ich vývoj. Ako rodičovi by mi však bolo ľúto, ak by ma deti počas pekného dňa začali presviedčať, že sa chcú hrať doma na mobile.

Nechcem, aby ich technológie oberali o iné skúsenosti a iný pohľad na svet, ktorým som si prešiel aj ja. Chcem, aby bol život mojich detí pestrejší, aby nesedeli v kúte a nezačínali a nekončili deň s mobilom v ruke.

V praxi to funguje aj tak, že tvoj starší syn dostal telefón medzi poslednými v triede a do školy ho takmer vôbec nenosí.

Áno, technológiám sa nedá úplne ubrániť, v istom momente je ich nástup nezvrátiteľný, preto má aj on telefón. Faktom je, že ho naozaj dostal medzi poslednými. Musím však priznať, že odmietam, aby telefón využíval na pasívnu konzumáciu obsahu. Súhlasím však s tým, že ho používa na elektronickú komunikáciu v prípade, ak sa chce spojiť so svojím kamarátom a dohodnúť si s ním program.

„Technológie dospelým aj deťom mnohé veci uľahčujú, sú dobrý sluha, ale zlý pán.“

Ako v praxi riešiš to, aby si na mobile bezbreho nepúšťal nevhodný obsah?

Jeho výchova je postavená na tom, že pravidlá sa dodržiavajú. Naše pravidlo je, že mobil má k dispozícii primárne na telefonovanie, nie na bezcieľne pozeranie obsahu. V telefóne má predplatenú kartu od O2 s určitým objemom dát, keď si ich minie, tak mu ich jednoducho neobnovím.

Technológie možno už v detskom veku využívať aktívne, tvoj syn sa napríklad učí programovať. Ako vznikol tento nápad?

Nechceme ho ochudobňovať, preto sme sa rozhodli, že mu nájdeme iný spôsob, ako bude mať z pohľadu kvantity prístup k technológiám, ako aj hrám, a zároveň to bude prospešné a zmysluplné.

Navštevuje voľnočasový krúžok Gamecraft, v rámci ktorého sa deti učia programovať hry. Spĺňa to teda ten cieľ, že má prístup k technológiám, niečo sa učí a vo finále ho to niekam posúva. Ako výsledok celoročného snaženia priniesol svoju vlastnú hru. Mal som radosť, keď mi ukazoval, ako ju hrá. Bolo to zaslúžené, pretože sa na tom aktívne spolupodieľal, niečo vytvoril a nebol len pasívny konzument.

O vplyve technológií a organizovaní času

A čo ty a technológie? Neovplyvňuje ťa negatívne to množstvo digitálnych informácií, ktorému si vystavovaný?

Nijako zásadne to na sebe nepociťujem. Je len na nás a v prípade detí na rodičoch, aby sme si ustrážili ten svet okolo nás. Často som však konfrontovaný s otázkami, ako si organizujem pracovný čas. Vždy hovorím, že je to o vnútornej slobode, ktorú si človek sám vytvorí, keď si určí priority.

Považujem sa za bežného konzumenta technológií, nie som žiaden geek. Sledujem základné trendy a smer, akým sa uberajú, ale nemám predispozíciu riešiť prostredníctvom technológií viac, než je nevyhnutné. Som nastavený tak, aby som s ľuďmi v ideálnom prípade komunikoval osobne.

Hovoríš o pocite vnútornej slobody, znie to pekne, ako to však docieliš?

Väčšinu dňa mám v telefóne vypnuté zvonenie a z času na čas sa pozriem na obrazovku, aby som zistil, čo sa deje. Mám vypnuté aj push notifikácie, takže nemám potrebu riešiť veci hneď, keď mi niekto napíše. Ak by sa dialo niečo urgentné, tak by kontaktovali moju asistentku alebo by sa daná informácia ku mne dostala iným spôsobom.

Nedá sa to inak, než eliminovať nával informácií cez nejaké bariéry.

Predpokladám, že máš presne vyhradené časy, kedy si pozeráš e-maily.

Sčasti áno, keďže v podstate celý môj pracovný deň väčšinou tvoria rôzne stretnutia, často aj so širším osadenstvom, a nie vždy je potrebná moja 100 % pozornosť, občas si časť stretnutia dokážem „ukradnúť“ aj pre seba. Vtedy sa pozriem, kto sa ma snažil kontaktovať.

Písomnú komunikáciu však v zásade riešim večer, keď prídem domov. Vždy sa sám seba pýtam, či môj e-mail danú vec posunie, či mení alebo nemení danú situáciu. Podľa tohto kľúča človek zistí, že gro vecí môže počkať aj do druhého dňa a nie je nevyhnutné prepadnúť pocitu, že všetku prijatú poštu treba riešiť hneď.

Práci sa teda venuješ aj doma. Máš striktne oddelený čas na rodinu a čas na prácu?

Prácu riešim, až keď deti zaspia. Už keď boli malé, nastavili sme si to s manželkou tak, že chodia spávať medzi ôsmou a pol deviatou, aby sme mali aj nejaký čas pre seba. Negatívom potom je, že deti vstávajú so železnou pravidelnosťou o šiestej vrátane víkendu.

„Chcem, aby bol život mojich detí pestrejší, aby nesedeli v kúte a nezačínali a nekončili deň s mobilom v ruke.“

O zodpovednom podnikaní

O2 je firma, ktorá predáva smartfóny a dáta, čo so sebou prináša aj určitú zodpovednosť. Ako by sa mala správať zodpovedná firma?

Musím povedať, že pre mňa v istom smere niečo ako firma neexistuje. Termín firma sa používa na označenie spoločenstva ľudí, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť s nejakým cieľom, ale firmu ako takú vytvárajú až konkrétni zamestnanci so svojimi predstavami a hodnotami. Pevne verím, že podobnú reflexiu ako ja zažíva každý zamestnanec.

Nie je to o tom, že by sa niekto abstraktne v mene firmy rozhodol, že toto je správne. Ak to má byť uveriteľné z pohľadu CSR aktivít (Corporate social responsibility – spoločenská zodpovednosť firiem, pozn. red.), malo by to vychádzať z vnútra firmy, inak to nedáva zmysel.

Firmy by síce mali produkovať zisk, ale nemali by zneužívať svoje postavenie a ubližovať zákazníkom, čo nie vždy platí. Ako sa na toto pozeráš ty?

Z dlhodobého hľadiska je pre každú firmu dôležité, aby sa nesnažila len prvoplánovo predávať svoje produkty a služby, ale zároveň si so zákazníkmi vytvoriť udržateľný vzťah, ktorý je založený na dôvere, transparentnosti a férovosti.

K tomu logicky patrí to, že O2 sa snaží svojim zákazníkom poskytovať určitú podporu a zároveň ich edukovať, ako technológie využívať zmysluplne.

Zažívame digitálnu revolúciu, máme prístup k množstvu informácií, ešte však nie sú vybudované systémy na reguláciu rizík, ktoré technológie prinášajú. Ako by sa mali nastaviť?

Vidím dva základné prístupy. V rámci prvého prístupu majú firmy niekde vo svojej DNA zakódované, že tieto veci robia ako súčasť svojho biznisu, resp. boli už na začiatku ich podnikateľského zámeru. Napríklad my v O2 chceme byť transparentní a féroví, chceme meniť to, ako ľudia vnímajú operátorov.

„Ako mobilný operátor cítime zodpovednosť nasmerovať deti správnym smerom a svojím podielom prispieť k tomu, aby sme aktívne budovali zdravšiu a aktívnejšiu mladú generáciu.“

Druhý prístup je vecou prežitia. Aj firmy, ktoré nemajú tieto veci zvnútornené, sa k zodpovednosti postupne prepracujú, lebo si uvedomia, že sa z toho stane biznisová nevyhnutnosť. Takouto témou je dnes ekológia.

Automobilky niekedy neriešili emisie, čo sa však mení, niektoré firmy na tom už istým spôsobom postavili svoj biznis, napríklad Tesla. Postupne však vidíme, že sa k tomu prepracúvajú aj tradičné automobilky, lebo to začínajú vnímať ako nevyhnutnosť.

O2 teda podľa teba patrí do tej prvej kategórie. Ako sa tá zodpovednosť prejavuje v praxi?

Najlepšie sa to prejavuje vtedy, keď o tom nemusíme hovoriť a deje sa to prirodzene. Pre mňa je to najmä o tom, akým spôsobom spolu fungujeme, akým spôsobom sa nastavuje zrkadlo toho, čo je vo firme správne alebo nie.

Raz som počul pekný citát: Firemná kultúra je definovaná tým, čo generálny riaditeľ toleruje. Ale nie je to len o tom. Svojím spôsobom je každý vo firme tak trochu CEO a všetci nastavujeme pravidlá fungovania.

V rámci O2 máme veľa pekných príkladov, prostredníctvom ktorých sa snažíme postaviť za správne veci. Veríme, že sloboda je dôležitá hodnota, preto podporujeme odkaz 17. novembra. Ako mobilný operátor kladieme dôraz na to, aby mali ľudia technológie pod kontrolou. Na jar tohto roka sme spustili iniciatívu Dátuj zodpovedne, v rámci ktorej upozorňujeme na nebezpečenstvo používania mobilu za volantom, čo v súčasnosti predstavuje naozaj veľký problém.

Zároveň si plne uvedomujeme, že pre dnešné deti je mobilný telefón veľkým lákadlom, cítime zodpovednosť nasmerovať ich správnym smerom a svojím podielom prispieť k tomu, aby sme aktívne budovali zdravšiu a aktívnejšiu mladú generáciu. Preto sme spolu s Matejom Tóthom rozbehli O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, prostredníctvom ktorej sa snažíme priviesť deti k pohybu a poskytnúť im zmysluplnú alternatívu trávenia voľného času.

Jednou z tých aktivít, resp, iniciatív, je aj podpora vydania knižky Krotitelia displejov. Prečo ste tak urobili?

Záleží nám na tom, aby sme ako firma menili naše okolie a našu spoločnosť k lepšiemu. Podpora knihy, ktorá vysvetľuje, aké vážne riziká so sebou digitálne technológie prinášajú, a zároveň šíri osvetu, akým spôsobom budovať vzťah detí k technológiám tak, aby pred displejmi netrávili všetok svoj voľný čas, je pre nás prirodzeným pokračovaním našich doterajších aktivít.

Zaujala vás táto téma a radi by ste sa o budovaní vzťahu detí k technológiám dozvedeli viac? Knižku Slávky Kubíkovej Krotitelia dispejov môžete vďaka O2 Extra výhodám získať za zvýhodnenú cenu. Viac informácií nájdete na www.extravyhody.o2.sk.

Peter Gažík

Študoval lingvistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a na London School of Economics. V rokoch 2011 až 2014 pôsobil v O2 na pozícii Public Affairs Director a následne s O2 spolupracoval ako konzultant v oblasti regulácie a zodpovedal za vzťahy s partnerskými aj štátnymi inštitúciami, ako aj regulátorom. Od júna 2015 je generálnym riaditeľom spoločnosti.


Zachyťte krásne farby prírody. Vybrali sme najlepšie zariadenia jesene

Čítaj viac

Vyhrajte Playstation 4 alebo robotický vysavač s kartou O2 Voľnosť

Čítaj viac

Ušetrite pri nákupe nového Samsungu. Opäť máte šancu vymeniť starý za nový

Čítaj viac