Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Riaditeľ SNM – Historického múzea Peter Barta: Cenzúra a propaganda existovali vždy

„Príčinou cenzúry je túžba vyznieť v tom najlepšom svetle,“ hovorí Peter Barta, s ktorým sme sa porozprávali o slobode tlače.

Historik Peter Barta vedie Slovenské národné múzeum – Historické múzeum, kde pripravili rozsiahlu Česko-slovenskú/Slovensko-českú výstavu venovanú našim spoločným dejinám. Práve obdobie existencie Česko-Slovenska bolo poznačené totalitným režimom a s ním spojenou cenzúrou.

Ako bola obmedzovaná sloboda tlače a ako sa pracovalo s informáciami v minulosti, si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.

Aká bola úloha novinárov pri rôznych spoločenských zmenách?

Úloha novinárov je vždy základná – informovať spoločnosť, či už je to formát, ktorý slúži štátu alebo inému účelu. Pekný príklad je film o Washington Post (The Post, pozn. red.), kde bola úloha média vyjadrená ako služba spoločnosti, a slúžiť spoločnosti neznamená slúžiť len vláde. Lebo aj ona má predovšetkým slúžiť spoločnosti.

Aká je úloha cenzúry?

Kontrolovať informácie. Môže mať niekoľko foriem – na základe zákonných noriem, ďalej každý človek sám osebe má nejakú cenzúru informácií, ktoré chce alebo nechce, aby o ňom odzneli. A potom je tu spoločenská cenzúra, neformálny tlak na jednotlivca alebo na skupinu ľudí, aby informovali tak, ako určité skupiny chcú, aby sa informovalo.

Menilo sa to nejako zásadne v histórii?

Vždy existovala nejaká spoločenská norma na cenzúru. Súvisí to aj s propagandou. To je tiež cenzúra, lebo informujem o tom, čo chcem, aby odznelo, a môžem si upravovať informácie, aby zneli v môj prospech alebo v neprospech môjho oponenta.

V minulosti fungovala cenzúra, keď sa robili oficiálne portréty panovníkov a šľachticov. Pri habsburskom panovníkovi Ferdinandovi V., uhorskom kráľovi, ktorý bol duševne aj fyzicky postihnutý, bol dvorský úzus, ako ho majú zobrazovať. To je cenzúra, pretože nechceli, aby široká verejnosť mala pochybnosti o centre vlády. Cirkev cenzurovala napríklad Galilea a Kopernika, že nie všetko sa točí okolo Zeme. Bolo to dané dogmaticky, a pritom je známe, že v minulosti aj Gréci, aj v ranom stredoveku vedeli, že Zem je guľatá.

V období Česko-Slovenska sa cenzúra týkala asi najmä informácií zo svetového diania.

Týkala sa spoločenského diania, nielen svetového. Výbornou ilustráciou, čo sa týka komunistického režimu, je vystúpenie Klementa Gottwalda v roku 1948, vedľa ktorého boli ďalšie postavy; o niekoľko rokov boli z hľadiska vývoja nepohodlné, tak boli z fotografi í zmazané. Bolo by to veľmi nepríjemné, keby bol Clementis po svojej poprave ďalej zobrazovaný na fotografiách s Gottwaldom. Boli selektované informácie, čo sa pustí von, ale to sa nejakým spôsobom snaží robiť asi každá vláda a záleží len na tlaku, aký dokáže vyvinúť.

Hlavným cenzorom teda býva vláda?

Ona je tým, kto informuje. Nie je vždy hlavným zdrojom informácií, ale zakaždým je veľmi dôležitým. Môže však byť napríklad aj firemná cenzúra. Zákonník práce uvádza, že každý má byť lojálny voči firme a neposúvať informácie na verejnosť, pretože môže poškodiť svoju inštitúciu. Aj to je istá cenzúra.

„Novinár by sa nemal sústrediť len na jeden zdroj informácií, ale skúsiť si overiť, či ten, kto mu informácie podal, ich nejako nedeformoval.“

Ktoré inštitúcie rozhodovali o vhodnosti informácií?

Bolo ich niekoľko – ministerstvo vnútra, kultúry či informácií. To vzniklo po II. svetovej vojne a regulovalo informácie, ale aj viedlo propagandu. Asi najvýznamnejšou osobnosťou v 20. storočí, ktorá je symbolom propagandy a cenzúry, je Goebbels za tretej ríše. V rôznych inštitúciách bola funkcia ideologického námestníka, ktorý sa týmto záležitostiam venoval. Postupovalo sa však aj podľa zákonných noriem a tie boli rôzne a patrili pod rôzne organizácie.

Napríklad Rádio Slobodná Európa bolo ideologicky nevhodné a ŠTB mohla prísť kontrolovať, akú máte naladenú vlnu na rádiu. Keď to bola Slobodná Európa, mali ste problém a nemuselo to byť príkazom, že toto rádio nemáte počúvať. Jednoducho tu bol tlak, že počúvate, čo by ste nemali, lebo je to náš triedny nepriateľ.

Aké teda boli príčiny cenzúry?

Túžba vyznieť v tom najlepšom svetle. Vládna moc, a to nie len tá komunistická, ale aj predtým, chcela vyzerať dobre, a preto nepripustila informácie, ktoré negujú jej prácu. Je pravda, že počas komunistického režimu sa výrazne používal paragraf o ochrane republiky a komunisti v rámci toho popravili niekoľkých ľudí. Za prvej republiky však boli aj snahy obmedziť politického oponenta. Ibaže základná cenzúra v tých časoch bola predsa len iná, lebo sa týkala toho, čo máme v ústave aj dnes: nehaniť menšiny, rasy, rodovú príslušnosť.

Akým spôsobom bolo možné šíriť zakázané informácie?

Spomínané rádio bolo výrazný fenomén v 30. rokoch, keďže často vysiela naživo a do toho sa ťažko zasahuje. Niektorým ľuďom tak zakazovali vôbec vstupovať do rádií. Tiež existovali rušičky, čiže sa nastavili technológie tak, aby k nám západné médiá neprenikli. Lenže to má nejaké obmedzenia, veľmi dobre si pamätám, ako sme sa počas 17. novembra mnohé informácie dozvedali práve z ORF, štátnej moci sa tok informácií nepodarilo prerušiť.

Ako to fungovalo v tlači?

Boli to médiá, ktoré sa šírili v súkromnej rovine – niekto niečo vytlačil, posunul, odovzdal informáciu ďalej. Neboli to tlačoviny ako regulované štátne denníky. Samizdaty sa buď vyrábali u nás v Česko-Slovensku v skupinách, ktoré boli oponentmi režimu, alebo sa pašovali cez hranice. A práve preto, aby sa nerobili takéto režimu neprijateľné spôsoby šírenia správ, boli regulované napríklad kopírky. U nás pri kopírkach prišla voľnosť až v osemdesiatom deviatom, a pritom na Západe to už bol relatívne bežný prístroj.

Bola na Slovensku aj nejaká informačná sieť medzi ľuďmi?

Áno, boli a fungovali rôzne. Bola taká zásada, že keď ide o niečo organizovanejšie, mohol by ľahšie nastať únik informácií, takže to bolo neraz tak trošku spontánne. Bolo viacero skupín napríklad v cirkvi či na vysokých školách, ktoré si organizovali samizdaty sami, svojpomocne.

Aký typ média mal vtedy dominantnú rolu?

Úloha tlače bola veľká, ale dominanciu rozhodne prevzali televízia a rozhlas. Rozhlas zohral významnú rolu práve medzi rokmi 1948 a 1989, napríklad aj v informovanosti o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, keď sa snažili zamestnanci tohto verejnoprávneho média informovať verejnosť z utajených úkrytov o udalostiach, ktoré sa diali.

„Obmedziť zdroje informácií nie je riešenie, lebo nespoznáme okamih, keď sme prekročili Rubikon k neslobode.“

Vedela verejnosť, že oficiálne informácie sú manipulované? Ako to bolo vnímané v spoločnosti?

Ľudia vedeli, že v oficiálnych médiách je regulácia informácií, ale v tých časoch bolo oveľa ťažšie zistiť pravdu, pokiaľ nepočúvali zahraničný rozhlas. Iný zdroj informácií bežná verejnosť nemusela mať. Samizdaty boli len v určitej skupine obyvateľstva, nedostali sa do širokej verejnosti. Pre formu, akou boli vyrábané, išlo o desiatky, stovky kusov, nemali šancu obsiahnuť celú spoločnosť.

Veľké zlyhanie štátu ukázala v rámci cenzúry a informovanosti katastrofa v Černobyli. Oficiálne médiá režimu informovali o tejto udalosti veľmi neskoro. To je moment v rámci normalizácie, keď verejnosť začala značne nedôverovať informáciám, ktoré sú oficiálne púšťané.

V minulosti teda mali ľudia problém overiť si pravdivosť informácie.

Druhá vec je, že dnes sa v slobode publikuje aj množstvo nepravdivých udalostí. Časť verejnosti tomu podlieha a vytvorila pre to pojem alternatívne médiá. Evokuje to alternatívu tým oficiálnym, presne, ako to bolo za komunistického režimu, ale práve tie alternatívne médiá sa dostávajú do štádia, keď sú v nich zámerne uvedené nepravdy. Niežeby sa to v oficiálnych médiách tiež občas nepodarilo.

Ako teda dnes pracovať s informáciami?

Myslím si, že je to na každom človeku. Je to individuálne a nemôžeme nikomu nanútiť, aby informácie hodnotil správne, lebo zase smerujeme k cenzúre. Každý z nás má právo a možnosti obsiahnuť informácie rôznym spôsobom. Niekomu stačí prečítať si informáciu od konkrétneho média a nemá snahu pozrieť si aj to, čo píše niekto iný. Dokonca sme sa dostali do štádia, že je tých informácií veľmi veľa a ľudia sa už ani nevenujú ich hĺbke, čítajú si len titulky. Čo sa s tým dá spraviť? Dáme ďalšie informácie, aj keď vieme, že ich ľudia nečítajú? Dochádza potom k regulácii informovanosti a to je cenzúra.

Dezinformácie podľa mňa súvisia najmä s otázkou pravdy.

To nie je problém pravdy, ale faktografie. Rozdiel je pravda a fakt, že sa niečo stalo. Je to potom otázka vysvetľovania, prezentácie tej udalosti. Niekto môže tú prezentáciu vnímať tak alebo onak, ale stále sa to stalo, padla bomba. Nepravda však je, keď poviete, že žiadna bomba nepadla, nič sa nestalo. To je už zámerné navádzanie na klamstvo.

Máme zákonom danú slobodu vyjadrovania a obmedzenia sú tam len také, aké sú. Na základe súdnych rozhodnutí môžeme požadovať ospravedlnenie a uvedenie informácií na správnu mieru, ale spravte to s niekým, kto bude o vás písať v zahraničí. Na to naše súdy stačia už oveľa menej. Preto tie alternatívne médiá často fungujú zo zahraničia.

Čo môžeme robiť s tým širokým spektrom informácií z pohľadu jednotlivca?

Preverovať si, nespoľahnúť sa len na jednu správu. Dnes sú tie možnosti vďaka internetu širšie, ale dalo sa to aj v minulosti, lebo boli knižnice. Bolo to prácnejšie, ale dalo sa. Nespoľahnúť sa len na jeden zdroj informácií, to je, inak, základná novinárčina. Novinár by sa nemal sústrediť len na jeden zdroj informácií, ale skúsiť si overiť, či ten, kto mu informácie podal, ich nejako nedeformoval. Aj čitateľ, keď vie, že novinár pracuje takto, má väčšiu dôveru v médium.

Čo je dôležité pre to, aby sloboda médií bola zachovaná a aby ľudia nemuseli podliehať autocenzúre?

Keby som na to mal nejaký návrh, tak by sme asi žili v nejakom inom svete. Jediné, čo sa dá, je vychádzať z tých zákonov a ideálov, ktoré máme, a snažiť sa k nim čo najviac priblížiť. Obmedziť zdroje informácií nie je riešenie, lebo nespoznáme okamih, keď sme prekročili Rubikon k neslobode.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania Sódy, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Veríme, že aj vďaka nemu budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Peter Barta

Je historik a riaditeľ Slovenského národného múzea – Historického múzea, ktoré je garantom špeciálneho vydania Sódy o slobode tlače. Podieľal sa na príprave rozsiahlej Česko-slovenskej/Slovensko-českej výstavy, ktorá sa venuje našim spoločným dejinám. Pozrieť si ju môžete až do 9. septembra 2018 na Bratislavskom hrade.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Hýbme sa tak, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke, radí trénerka

Jednoduchými cvičeniami pomôžete svojim deťom nastaviť správne držanie tela.

Zvesené ramená, predsunutá hlava, odstávajúce lopatky. Ak patríte k rodičom, ktorí na svojich deťoch alebo sebe podobné črty rozpoznávajú, nikdy nie je neskoro na týchto nežiaducich návykoch zapracovať. So športovou trénerkou Andreou Ballovou sme sa rozprávali, ako s deťmi cvičiť pre dlhodobo zdravší chrbát, prečo je dôležité tráviť čas na čerstvom vzduchu spontánnym pohybom a ako podporiť zdravý vývin už odmalička.

V článku sa dočítate: 

  • ako rozmýšľať nad efektívnym pohybom,
  • prečo sa odporúča v každom veku cvičiť podľa metódy vývojovej kineziológie, 
  • aká je najlepšia cesta  k zdravému postproduktívnemu veku,  
  • prečo by sa deti nemali do školy stále voziť autom,
  • ako deti zlákať aj na náročnejšie cviky.

Psychológ radí, prečo je lepšie dieťa zapojiť do varenia ako pustiť mu video

Ste trénerka trénerov, ako ste sa k tomu dostali? 

Absolvovala som DNS školenie pre športových trénerov na School of Rehabilitation v Prahe. DNS je terapia vychádzajúca z vývojovej kineziológie, ktorú sa snažíme pri akomkoľvek športovom tréningu používať čo najviac. 

Čo je to vývojová kineziológia? 

Keď sa dieťa narodí a kým začne chodiť, prechádza určitými vývojovými polohami. Samo a prirodzene prichádza na to, ako sa dostať na štyri, ako sa posadiť, ako sa za niečím natiahnuť alebo sa zohnúť.

Vývojová kineziológia, v skratke „vývojovka“, sa zaoberá práve týmito polohami a ich poruchami v dospelosti. Často sa stáva, že ak dieťa jednu z týchto polôh v detstve preskočí, prostredníctvom vývojovej kineziológie sa do nej učí dostať späť a pohybovať sa v nej. Správne pohybové vzory sa mu týmto spôsobom opäť vrátia a možné bolesti ustúpia.

Čo je to DNS metóda cvičenia?

Nesprávne držanie tela či nesprávne vykonávaný pohyb vznikajú v priebehu nášho života už od raného detstva. DNS (dynamická neuromuskulárna stabilizácia) je metóda cvičenia, ktorá pracuje so správnymi aj nesprávnymi pohybovými stereotypmi, snaží sa ich v centrálnej nervovej sústave preprogramovať a cez princípy vývojovej kineziológie správne nastaviť pohybové správanie. Túto metódu cvičenia založil svetovo uznávaný český fyzioterapeut prof. PaedDr. Pavel Kolář, PhD. 

Pohybových prístupov je viacero, vďaka čomu ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom? 

Keď boli moje dcéry mladšie, robili krasokorčuľovanie a vtedy som si všimla, že jednostranné zaťaženie a pohyb, ktorý vykonávali, im nerobí dobre. Vždy som celkom prirodzene išla po tom, aby sa človek hýbal zdravo, aby sa mu na tele nevytvárali rôzne dysbalancie a aby sa vyhol zraneniam.

Veľa som si o tom čítala, pozerala videá a dostala som sa na konferenciu organizovanú Národným športovým centrom, kde som stretla trénera, ktorý pracoval so športovcami na základe fyzioterapie. Odporučil mi jednu pohybovú akadémiu v Prahe, na ktorej som si po pol roku spravila certifikát a neskôr absolvovala niekoľko kurzov DNS metódy na School of Rehabilitation pre športových trénerov. 

Vyskúšali ste túto metódu pohybu aj neskôr na svojich dcérach?

Áno, učila som ich kompenzačné cvičenia. Deti majú všeobecne tendenciu k zhoršenému držaniu tela a tým, že moje dcéry boli krasokorčuliarky, mali často rozpažené ruky, v dôsledku čoho im plecia ovísali vpred. Učila som ich, ako si aj pri skokoch vo vzduchu nájsť oporu v rukách. Cvičením sa im po čase lopatky pekne zažehlili a ja som videla, že tieto cvičenia skutočne fungujú. 

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac  sedieť ako chodiť. V prvom a druhom ročníku na základnej škole sa deti veľmi rýchlo učia aj správnym pohybovým vzorcom – samozrejme, pokiaľ nemajú nejaké patologické chyby.

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac sedieť ako chodiť.

Musím na správne držanie tela vyvíjať snahu alebo by to malo byť prirodzené? 

Závisí od toho, ako bol človek podporovaný a upozorňovaný v mladom veku, a teda či nemá nejaké svaly oslabené. Najlepšie, čo môžeme malým deťom dať, je nechať ich, nech sa plazia a lozia, čím si spevnia chrbát, vďaka čomu  budú aj celé telo držať správne. Zlé držanie tela môže viesť k zhoršenému dýchaniu aj ďalším neduhom.

Dá sa povedať, že pred tým, ako niekto začne robiť šport, sa potrebuje najskôr naučiť správne držať telo? 

To by bolo naozaj skvelé, no najdôležitejšie je naučiť sa dýchať do brucha. Veľa ľudí praktizuje hrudné dýchanie, pri ktorom namáhajú úplne iné svaly. Aj na svojich hodinách začínam správnym dýchaním do bránice, a ak to deti zvládajú, prechádzame do ďalších polôh.

S čím majú deti najväčší problém, čo sa týka držania tela? 

Oslabené medzilopatkové svalstvo, odstávajúce lopatky, zvesené plecia, predsunutá hlava a vypučené brušká. Ak si to rodičia všimnú, odporúča sa navštíviť fyzioterapeuta alebo športového trénera, ktorý im ukáže, aké cviky cvičiť pre zdravší chrbát. 

Čítajte aj: Cvičiť sa dá aj bez telocvične. Učitelia hovoria, ako motivujú deti k pohybu

Je správne chodiť s deťmi k fyzioterapeutovi preventívne? 

Deti do jedného roka sleduje pediater. Ak nerobia nejakú vývojovú polohu, pošle ich k fyzioterapeutovi, ktorý s nimi praktizuje reflexnú terapiu stlačením reflexných bodov, čím sa deťom naštartujú pohyby, ktoré zatiaľ nevykazujú. Sú niektoré športy, pri ktorých sa odporúča návšteva telovýchovného lekára, no dobrý telocvikár, ktorý má dieťa napozerané, vidí, ak tam niečo nie je v poriadku, a rodiča na to upozorní. 

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb, ako behanie, lezenie, štvornožkovanie, a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť. Deti potrebujú takýchto spontánnych pohybových podnetov naozaj veľmi veľa.

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb – behanie, lezenie, štvornožkovanie – a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť.

Ako sú na tom dnešné deti, čo sa týka pohybovej zručnosti? 

Niekedy to bolo tak, že väčšina detí v šiestich-siedmich rokoch na tom bola pohybovo dobre a len pár z nich nemalo dobre rozvinutú motoriku. Dnes vnímam, že je to naopak. Väčšina z nich nemá dobré držanie tela, deti nevládzu a nevedia vykonať ani základné pohyby, ako plazenie a podobne. 

Čím to je? 

Uvedomme si už len skutočnosť, že väčšinu detí vozia  rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia. Celý ich pohyb je počas celého dňa regulovaný; po škole idú opäť autom na krúžky a z krúžkov si sadnú pred televízor alebo mobil. Na ten spontánny pohyb, keď dieťa prišlo o druhej domov, hodilo tašku do kúta a mama ho do večera nevedela zohnať, pretože lietalo po sídlisku, môžeme zabudnúť. Mnoho detí dnes chodí von „ako za trest“.

Existuje nejaké pohybové minimum, ktoré by deti mali robiť? 

Ja by som bola najradšej, keby som videla sídliská a ulice plné detí, ktoré tam behajú, a to hlavne deti do desať rokov. Ale pohybové minimum zadefinovať neviem, pretože aj dve hodiny telesnej výchovy do týždňa sú hlboko pod minimom. Telo sa začne pozitívne meniť až pri troch hodinách týždenne.

Pracujete s deťmi od šesť až sedem rokov. Máte nejakú metódu, ako deti „zlákať“ aj na náročnejšie cviky? 

Snažím sa, aby deťom polohy vývojovej kineziológie pripomenuli nejaké zvieratko. Pomenovania ako chrobáčik, kobylka, tripod, medveď alebo pasenie barančekov deti oslovia viac.

Väčšinu detí vozia rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia.

Netreba asi zabúdať ani na opačný extrém, keď sú deti po škole krúžkami skôr preťažované. 

Mnoho rodičov chce, aby ich deti boli také všestranné, až sa divím, že to deti mentálne zvládajú. Na jednej strane je fajn, že sa „neflákajú“, no na strane druhej nemajú čas ani oddychovať. 

Spontánnosť sa zo života detí často vytráca, je veľmi dôležité nemať všetku činnosť vedenú. Ja bývam na dedine a vidím šľachovité výbušné deti, ktoré lozia po stromoch a stavajú bunkre, no na druhej strane sa zas v ničom inom nerozvíjajú a majú horšie známky. Je dôležité nájsť v tom určitú rovnováhu, no deti do 10 rokov by sme k športu mali naozaj viesť vedome.

Máte pozitívny príbeh zo svojej praxe, keď sa dieťa nehýbalo správne, ale naučilo sa to? 

Na O2 Športovej akadémii Mateja Tótha (ŠAMT), kde som školiteľkou, mám veľa pozitívnych príbehov. Spomínam si na Olivera z jednej školy, ktorý začal chodiť do mojej triedy na ŠAMT akadémii ako prváčik. Chlapec bol zakríknutý, nesmelý a potkýnal sa o vlastné nohy. Po pravidelnom tréningu, na ktorý sa vždy tešil, už po trištvrte roku zrazu ožil. Po druhom roku sa stal v behu najrýchlejším zo všetkých detí. A takýchto príkladov, keď pohyb na deti naozaj skvelo vplýva, je mnoho.

Máte vlastnú pohybovú filozofiu, ktorou sa riadite? 

Mojou filozofiou je, aby každé dieťa, ktoré mi prejde rukami, malo taký pohybový základ, že keď sa v päťdesiatke rozhodne behať ultramaratóny, tak mu to telo dovolí. To je ukazovateľ správneho trénovania – aby mal človek vždy možnosť zlepšovať sa.

Andrea Ballová

Pôsobí na Základnej škole Benkova v Nitre, kde učí telesnú výchovu a nemecký jazyk. Je hlavnou školiteľkou trénerov O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, kde učí učiteľov efektívnemu a správnemu pohybu. Je zástankyňou všestranného a spontánneho pohybu a riadi sa mottom, že cvičiť treba správne už odmalička, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke. Vedie aktívny život, pravidelne behá ultramaratóny nad 50 km. Má tri deti, tri kone, tri psy a tri mačky. Žije v Nitre.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.