Spisovateľ Daniel Hevier: Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia

Zvedavosť, kritické myslenie, sebaskúmanie, sociálne väzby a túžba niečo po sebe zanechať, to sú podľa autora projektu Radostná škola predpoklady, ktoré by malo rozvíjať každé dieťa.

Stretli sme sa jedno upršané ráno vo vestibule Gymnázia Jura Hronca v Bratislave. Spisovateľ a textár Daniel Hevier, ktorý stojí za vzdelávacím projektom Radostná škola, mal u tamojších prvákov dvojhodinovku slovenského jazyka a slohu. Absolvovali sme s ním vyučovanie a v kabinete sme sa porozprávali o dnešných deťoch, o vzdelávacom systéme aj o tom, ako by mala vyzerať ideálna škola.

Priestor sme venovali aj samotnému projektu Radostná škola, ktorej hlavným partnerom je Férová Nadácia O2 a ktorá sa snaží žiakom aj pedagógom sprostredkovať iný pohľad na vzdelávanie.

Chcete aj vy podporiť projekty, ktoré prinášajú nové nápady, vzdelávajú deti a zlepšujú Slovensko? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2

Pán Hevier, ako vnímate dnešnú generáciu detí?

Dá sa povedať, že dnešné deti sú úplne iné, ako sme boli my v ich veku. Zároveň však platí, že sú presne také isté. Sú, samozrejme, vonkajšie okolnosti, ktoré sa časom menia – technológie či spôsob života, ale tá podstata mladého človeka, ktorý vstupuje do dospelosti, zostáva rovnaká.

Deti sú rovnako vystrašené, sebavedomé, kritické a rebelantské. Majú však veľa informácií a veľa možností, čo im môže spôsobovať zmätok v hlavách, no pomaličky sa hľadajú. A to je podľa mňa úloha učiteľa – nezavadzať im pri tom hľadaní, vycítiť, čo je v nich, a pomôcť im to sformulovať.

Je niečo, čo možno tým deckám závidíte, čo ste vy v detstve alebo v mladosti nemali?

Nenazval by som to závisťou. Majú naozaj rýchlo dostupné informácie, čo však môže byť aj na ich škodu. Keď všetko dostanú jedným klikom, nevyvinie sa v nich potreba zvedavosti či pátrania po niečom. Všetko dostávajú naraz a bezbolestne. Je to teda výhoda aj nevýhoda.

Myslíte si, že majú niečoho nedostatok?

Majú nedostatok nedostatku. (smiech) Majú všetko, aj materiálne, aj v oblasti informácií a nemusia sa až tak veľmi usilovať niečo dosiahnuť. My sme boli možno húževnatejší a išli sme za svojím cieľom, lebo to nebolo až také jednoduché. Ony majú život „poruke“.

Ako teda vnímate vzdelávanie dnes v čase nedostatku nedostatku? Prečo je podľa vás dôležité?

Mne osobne sa dosť ťažko učí v tomto systéme, aj keď Gymnázium Jura Hronca je dosť osvietené. Učia tu skvelí pedagógovia a majú snahu otvárať nové témy, ale stále je to v tom zabehnutom systéme. Už len to, ako decká sedia, nie je podľa mňa dobré.

Keby som mal možnosť, triedu by som si vytvoril úplne inak. A možno by to nebola ani trieda, ale úplne iné priestory. Možno by som ich rozptýlil po celej škole. Ale musím sa zmestiť do určitých limitov, ktoré sú dané touto školou a naším školstvom vôbec.

Takže podľa vás školstvu chýba akási tvorivosť či kreativita?

Určite. Niekedy je hodina veľa, inokedy málo. Občas by sa deti rady venovali celý deň len jednému predmetu, ale musia striedať napríklad chémiu s písaním či s jazykom. Od toho tvorivého skočia niekam inam. Časové nastavenie či spomínané priestorové rozmiestnenie lavíc a stoličiek by sa tiež dalo urobiť úplne inak.

Keď som na dnešnú hodinu priniesol knihy, vôbec o ne nebol záujem, nikto si ich neprišiel prelistovať. V tom je iný svet dnešných detí. Pre nás bola kniha najväčším zdrojom zvedavosti a dobrodružstva, pre ne je to mobil a iné technológie.

„Pre nás bola kniha najväčším zdrojom zvedavosti a dobrodružstva, pre dnešné deti je to mobil a iné technológie.“

Ak by ste si mohli vytvoriť ideálnu školu, aká by bola?

Začal by som od detí. Pýtal by som sa, čo potrebujú na to, aby boli šťastné, spokojné, aby ich to bavilo a do školy chodili rady. Čo by sa chceli od nás dospelých naučiť. Čo by sme im my dospelí mohli dať. Z toho by zrejme vyplynuli úplne iné predmety.

Možno by som zrušil klasické delenia predmetov ako matematika či fyzika a obsahovo ich pozmenil. Deti by viac hovorili, tvorili, prežívali, formulovali a nielen zapisovali a počúvali, čo do nich hustí učiteľ. Učili by sa tým, že budú konať a vytvárať. Nemuseli by memorovať poučky, vzorce a vybrané slová.

Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia. Vytvoril by som školu, do ktorej by žiak nechodil s pocitom, že sa musí niečo naučiť, že si musí napísať úlohu a bude skúšaný. Naučil by sa toho oveľa viac, efektívnejšie a naozaj do života, do praxe.

Stretávam sa s názorom, že na dnešné deti sa kladú príliš veľké nároky, že z nich robíme malých dospelých. Koľko učenia a krúžkov je už podľa vás dosť?

Dieťa je energetické dynamo. Keď to má preň zmysel, vydrží veľmi veľa a je neúnavné. Keď to robí samo pre seba. Žiadne dieťa nepovie, že sa už nevládze hrať počítačové hry, pozerať videá, alebo že ho už nebaví ísť na rande.

Treba počúvať, čo deti baví. To však neznamená, že sa nebudú učiť. Ako ľudia v sebe máme určitý pud, chceme sa dozvedať nové, ale musí to mať pre nás význam a vychádzať z našej podstaty, nie z nariadenia nejakého ministra alebo učiteľa.

A že z nich robíme dospelých? Deti sú pre mňa svojbytné bytosti. Aj prvákom na gymnáziu vykám. Hoci sú to ešte deti, dávam im hodnotu študentov.

Na jednej strane teda na ne kladieme nároky ako na dospelých, ale potom ich vyvážame, ofúkavame im cestičky a správame sa k nim ako k nesvojprávnym bytostiam. Neveríme im, že nezablúdia, že to zvládnu, chceme im všetko uľahčiť, vyriešiť za nich každý problém. Takže to, že ich berieme ako malých dospelých, je pretvárka. Práve naopak, často ich aj v dospelosti berieme ako malé deti.

„Na jednej strane teda na deti kladieme nároky ako na dospelých, ale potom ich vyvážame, ofúkavame im cestičky a správame sa k nim ako k nesvojprávnym bytostiam.“

Treba ich teda nechať ísť, nech robia chyby?

Áno, treba ich nechať padať, popáliť sa, ublížiť si. Samozrejme, v medziach pozornosti. Nedržať ich za ručičku do tridsiatky. Potom rodičia plačú, že majú na krku deti, ktoré nechcú byť dospelé.

Vidíte zmysel v nadrámcovom vzdelávaní?

Podľa mňa by sa to malo spojiť. Dieťa by si malo ísť za svojím a škola by mu v tom mala pomáhať. Nemôžeme byť predsa všetci matematici alebo športovci či jazykovedci. Každé dieťa má nejaký predpoklad a niečo, čo by chcelo robiť. Škola by mu to mala pomôcť nájsť a sformulovať.

Ak vidím, že niekto nečíta knihy, nenútim ho do nich, ale nechám ho v tom, v čom sa chce nájsť. Možno bude manuálne zručný, športovec alebo úspešný kuchár. Treba len počúvať, čo dieťa chce a pozorovať, v čom je dobré. Nezavadzať mu a nezabíjať to v ňom.

„Dieťa by si malo ísť za svojím a škola by mu v tom mala pomáhať. Nemôžeme byť predsa všetci matematici alebo športovci či jazykovedci.“

Hovorí sa, že človek sa učí celý život. Čo nové ste sa naposledy naučili vy?

Učím sa každým stretnutím s deťmi či s učiteľkou. Po rokoch som napríklad znovu začal hrať šach, bystrím si iné ako literárne a umelecké schopnosti, trénujem logiku. Začal som čítať knihy o fyzike, matematike a vesmíre. To, čo som celý život ignoroval, teraz dobieham a veľmi ma to inšpiruje.

Ako prišlo k tomu, že spisovateľ sa rozhodol venovať sa mladej generácii prostredníctvom vlastného projektu? Čo si máme predstaviť pod Radostnou školou Daniela Heviera?

Nebolo to zo dňa na deň. Už na základnej škole som učil spolužiakov, pod lavicou sme čítali vtedajšiu literatúru, ktorá ešte nebola v učebniciach. Na vojne som učil čítať a písať mladých Rómov. A hoci som bol na voľnej nohe, celý život som trávil na besedách a v školách.

Postupne som začal učiť mimoriadne nadané deti, autistov, seniorov na univerzite tretieho veku, ktorí sa chcú ďalej vzdelávať. Mal som teda bohatú vzorku žiakov, a preto som musel hľadať rôzne prístupy, ktoré dávam do takej syntézy.

Teraz som pridal aj vysokoškolákov z pedagogickej fakulty, takže učím tých, ktorí raz tiež budú učiť. Dokonca učím aj učiteľov z praxe. Radostná škola teda nie je budova ani ucelený systém, ale rozptýlená aktivita, ktorá vyplynula z celoživotného záujmu odovzdať svoje skúsenosti ostatným a zároveň sa tým neustále vzdelávam aj ja sám.

„Radostná škola nie je budova ani ucelený systém, ale rozptýlená aktivita, ktorá vyplynula z celoživotného záujmu odovzdať svoje skúsenosti ostatným a zároveň sa tým neustále vzdelávam aj ja sám.“

V čom je teda vaša škola iná v porovnaní s tou klasickou?

Je iná už len tým, že to nie je každodenná činnosť, nemám v škole úväzok. Samozrejme, deti tak nemôžem spoznať rovnako ako ich učiteľka, ale zároveň je to pre nás s deckami taký sviatok, tešíme sa na seba.

Čítajte aj: 3 vzdelávacie projekty, pri ktorých deti strávia čas pred obrazovkou produktívne

Nie je v tom rutina, neupadám do zabehnutých receptov len preto, že niečo kedysi zafungovalo v jednej triede, tak to budem robiť aj v ostatných. Nemám systematický prístup, aký by som musel mať v klasickej škole, ale zároveň mi to umožňuje mať širšie publikum a prinášať inšpiráciu aj ostatným učiteľom.

Výučbe ktorých predmetov sa v rámci svojho projektu venujete?

Zameriavam sa na literatúru, slovenský jazyk, sloh a tvorivosť. Poznatky z nich sa dajú aplikovať aj pri iných predmetoch, čo práve teraz skúmam. Využívam napríklad matematiku Milana Hejného, ktorá učí hravou názornou metódou.

Tiež verím, že technológie nie sú nepriateľom čítania, písania ani rozvoja, ale sú prostriedkom, ktorý nás môže priviesť na vyšší stupeň vedomia. Nemá význam ich deťom zakazovať či na ne nadávať. Skôr by sme mali hľadať spôsoby, ako ich ďalej využiť a používať tak, aby sme nedegenerovali, ale rozvíjali sa.

„Verím, že technológie nie sú nepriateľom čítania, písania ani rozvoja, ale sú prostriedkom, ktorý nás môže priviesť na vyšší stupeň vedomia.“

Prečo je podľa vás dôležité učiť sa a zdokonaľovať sa v písaní a v práci s textom?

Myslím si, že schopnosť vyjadriť sa a povedať o sebe prostredníctvom nejakého gesta či činu, je základná ľudská potreba. A je jedno, či to vyjadríme športovým výkonom, alebo podnikaním. Žijeme totiž vo svete sebareprezentácie.

Niekto je umelec, niekto copywriter, lekár či manažér, no všetci sa potrebujú vyjadrovať či zaujať stanovisko. Stačí sa pozrieť do parlamentu, ako naši politici nevedia formulovať, nemajú ucelený prejav ani základnú rétorickú zručnosť.

To isté je dôležité aj v písomnom prejave. Aj dnes na hodine som sa snažil deckám povedať, že to nie je len o tom, že si píšeme domáce úlohy, ale že nám to rozvíja celé naše vnútorné nastavenie a našu nervovú sústavu. Vedieť sa vyjadriť je univerzálna potreba, nech máme akúkoľvek profesiu.

Myslíte si, že každé dieťa má talent?

Áno, v detskom veku má každý človek predpoklady skoro na všetko. Ale nedá sa robiť všetko. Človek by to fyzicky ani psychicky nezvládol byť aj športovec, aj matematik, aj umelec.

Postupne to musíme redukovať, nechať si len zopár činností a prehlbovať ich. Môžem byť síce umelec a zároveň matematik, ale už nemôžem byť aj dobrý lekár a operný spevák. Človek si musí vybrať špecializáciu.

„V detskom veku má každý človek predpoklady skoro na všetko. Ale nedá sa robiť všetko. Človek by to fyzicky ani psychicky nezvládol byť aj športovec, aj matematik, aj umelec.“

Spomenuli ste, že nemôžeme všetci robiť všetko. Aké zručnosti či predpoklady by malo mať dieťa v útlom veku a následne ich rozvíjať, aby bolo dobre pripravené na život?

Nebudem hovoriť, že by malo vedieť čítať, písať a počítať, to je len vonkajší prejav. Základnou schopnosťou je podľa mňa zvedavosť, čo znamená, že som otvorený a chcem skúmať svet, mám schopnosť kritického myslenia. Viem rozlišovať medzi pravdou, polopravdou a lžou, ktorá sa ku mne dostáva v množstve informácií.

Dôležité je sebaskúmanie a skúmanie sveta. Dieťa by sa malo zaujímať o svoje miesto vo svete. Dôležité sú sociálne väzby, ktoré sú, zdá sa, vo veľkej kríze, lebo ľudia nevedia komunikovať. Preto treba pracovať na vzťahoch, či už na tých v rodine, medzi priateľmi alebo s cudzími ľuďmi, inými kultúrami či neskôr v prípade prvých lások.

Významná je aj túžba niečo po sebe zanechať. Je jedno, či sme deti, mladí dospelí, rodičia alebo už máme veľké deti. Ak vycítim, prečo som na svete, tak to do niečoho zhmotním a odovzdám ostatným. Či už v podobe majetku, schopnosti, diela, alebo svojou účasťou a pomocou iným. S takouto výbavou nebudeme brať zmeny, otrasy a krízy ako katastrofu, ale ako príležitosť na osobný rast.

Máte za sebou bohatú kariéru a veľa rozmanitých aktivít. Na čo ste vo svojom živote najviac pyšný?

Nenazval by som to pýchou. Za uspokojenie či satisfakciu považujem to, že som udržal svoju rodinu. Že spolu s manželkou žijeme už 35 rokov a máme tri deti, ktoré si nachádzajú svoje miesto v živote. Už sú samostatné, ale stále sa stretávame a spolupracujeme.

Teší ma tiež, že som stále pohyblivý, mnohí v mojom veku sú už dedkovia, ktorí sedia doma pri telke a na všetko nadávajú. Mne nerobí problém sadnúť do auta a ísť na týždeň na východ medzi Rómov do osady.

A ešte taká maličkosť, že som Slovákov naučil svoje priezvisko. (smiech) Hevier nie je také bežné, a keď som začínal, bol som Haviar aj Heviar a ľudia vytvárali aj iné skomoleniny. Dnes už mi ho tak často nekomolia. To by som povedal svojmu otcovi, keby ešte žil.

Keď sa brány škôl pre pandémiu zatvorili, začal Daniel Hevier zverejňovať na YouTube edukatívne videá. Spolu so svojimi deťmi si ich môžete pozrieť na tomto mieste


Chcete podporiť projekty, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom, učia, ako inovatívne vzdelávať a prinášajú množstvo dobrých nápadov? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2. Všetky potrebné informácie nájdete na spolocnost.o2.sk/ferovanadacia

Daniel Hevier

Slovenský spisovateľ Daniel Hevier sa venuje nielen próze a poézii, ale aj dráme, literatúre pre deti a mládež a patrí aj k rešpektovaným domácim textárom. Zaoberá sa aj prekladom z angličtiny, češtiny a ruštiny, pričom aj mnohé z jeho diel boli preložené do iných jazykov. Dlhé roky sa venuje aj vzdelávaniu rôznych vekových skupín. Stojí za projektom Radostná škola, ktorá predstavuje dlhodobú kontaktnú aktivitu zameranú na zmenu školstva u nás. Hlavným partnerom projektu je Férová Nadácia O2.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako si na novembrové udalosti spomínajú ľudia, ktorí pre nás vybojovali slobodu

Ľudia, ktorí v Novembri 89 svojou prítomnosťou na námestiach priniesli pád vtedajšieho režimu a slobodu pre nás všetkých, sa s nami podelili o svoje spomienky.

Nežnú revolúciu si spájame najmä s historickými míľnikmi a so známymi osobnosťami, ktoré stáli  na pódiách. Na tých najdôležitejších – anonymných hrdinov stojacich pod pódiami sa často zabúda. Boli to však práve oni, ktorí nám nenásilne vybojovali slobodu.

November 89 patril predovšetkým desaťtisícom ľudí naprieč celým Československom, ktorí svojou prítomnosťou na námestiach volali po zmene. Prečítajte si, ako si zlomové momenty našich dejín pamätajú niektorí z nich. O svoje spomienky sa s nami podelili prostredníctvom kampane Tváre slobody, ktorej súčasťou sa môžete stať aj vy.

Ľubica H., odborný ekonóm, Bratislava

Na túto udalosť asi nezabudnem nikdy. Išli sme tam bojovať za našu slobodu a nevedeli sme, čo nás bude čakať… Stáli sme tam v zime, ale nevadilo nám to. Z práce nás pustili, nebol problém. Mala som vtedy krásnych 22 rokov.

Ivan N., v Novembri 89 študent, Praha

Zvolili sme si do funkcií pár ľudí, no zároveň sme si zvolili aj tieňových nástupcov, pretože sme rátali s tým najhorším – fyzickou likvidáciou. Na vysokej škole sme potom zahájili okupačný štrajk – „stávku“. Na tretí deň okupačného štrajku sa odohralo také divadlo, že pred školami začali chodiť autobusy s plne naloženými milicionármi. A postupne začali aj prvé provokačné telefonáty typu: „Počujte, opustite školu, idú na vás ozbrojení milicionári. Budú vás likvidovať.“ Po takomto telefonáte mi do smiechu nebolo.

Radim S., opravár, Bratislava

Prvýkrát v živote som počul spievať ľudí hymnu dobrovoľne a samých od seba!

Zuzana R., tlmočníčka a prekladateľka, Bratislava

Nezabudnem na tú obrovskú radosť, nadšenie a súdržnosť ľudí. Okamžite sme išli demonštrovať, aj keď sme nevedeli, ako to dopadne. Konečne sloboda! Ani sa nám to nechcelo veriť. Ako tlmočníčka som s kolegami zadarmo tlmočila zahraničným novinárom. Bolo to úplne spontánne a normálne, chceli sme aj s našou pomocou do sveta vyniesť správu, že naša krásne krajina je konečne slobodná a ide cestou demokracie!

Gejza G., v Novembri 89 študent, Praha

Zažívali sme absolútnu eufóriu.

Zuzana T., inžinierka, Trnava

Po práci sme sa ako skupina kolegov vybrali na námestie, kde sme štrngali kľúčmi volajúc po zmene. Nevedeli sme presne, čo máme čakať, ale chceli sme cítiť pocit slobody a mať napríklad konečne možnosť slobodne cestovať.

Jozef H., divadelník, Košice

Šťastie v srdci, že konečne skončila tá doba boľševikov. Bol som jeden z prvých občanov mesta, ktorý organizoval mítingy. Zážitkov bolo dosť, len priestor na spomienky je malý…

Ján K., vychovávateľ, Prešov

Najsilnejšia spomienka je na to, ako som na námestí davu prečítal z Rudého práva podmienky členstva v Občianskom fóre… Na také niečo sa nedá zabudnúť.

Erik L., kuchár, Praha

Bolo tam strašne veľa policajtov, samý hluk a potom nastalo štrnganie kľúčmi. Boli sme premrznutí, ale zažívali sme radosť :).

TASR

Filip B. v Novembri 89 študent medicíny, Praha

Bol som účastník študentskej demonštrácie v Prahe 17. novembra 1989 a skončili sme na Národnej triede. Zažil som naživo tlak obrnených transportérov aj údery obuškov „v podloubí“, keď nás vyháňali, a prvé dni po tomto akte. Som rád, že o tom píšete, hovorím o tom svojim deťom a mrzí ma, že ľudia, „čo si to ani nevšimli“, teraz vládnu našej krajine.

Vladimíra P., v Novembri 89 študentka, Bratislava

Čakali sme na vyjadrenie predsedu SZM na Prírodovedeckej fakulte UK k situácii v Prahe. Vytvoril sa štrajkový výbor. Bola som vtedy presvedčená zväzáčka, Boha som nepoznala. Ďakujem všetkým verným kresťanom v západnom bloku, že sa za nás modlili, aby sme tu nemali ateizmus, ale mohli slobodne veriť v Ježiša Krista.

Mário Š., v novembri 89 študent, Nitra

Obrovská masa ľudí skandovala rovnaký pokrik, pocit, keď ľudia myslia ako jeden. Niektorí plakali, vtedy som nechápal prečo. Vôbec som nevedel, prečo som tam a či tam chcem byť. Bola to pre mňa udalosť, ktorá bola celorepubliková a chcel som byť jej súčasťou. Nič politické som v hlave nemal, nemal som žiadny názor na politiku, bol som mladý 15-ročný študent. Pubertálny človek posadnutý športom a hudbou, nič viac.

Lýdia H., učiteľka, Michalovce

Bolo to úžasné obdobie. Zažila som ho ako začínajúca učiteľka. Na tribúne v Michalovciach bol môj budúci manžel. Vtedy sme sa ešte nepoznali. Momentálne sme už 26 rokov manželmi :).

Iveta M., v Novembri 89 žiačka, Bratislava

Štrngajúce kľúče, neopakovateľná atmosféra a solidarita. Otec nahrával všetky zhromaždenia na magnetofónovú pásku. Na Námestí SNP som bola s dedkom, chcel, aby som to, čo sa deje, videla. Vysvetľoval mi vtedy, čo a prečo sa to deje…

Alfonz S., v Novembri 89 študent, Hrnčiarovce nad Parnou

Dňa 21. novembra 1989 v žilinskom študentskom rádiu Rapeš prenášali vtedy ešte stanicu Hviezda. Bol to prvý priamy prenos z Václaváku z Prahy, kde bolo počuť o slobodných voľbách, Havla, Kubišovú. Redaktor vyzýval študentov, aby sme prišli pred Menzu. Tam už bolo viac ako stovka študentov a začalo sa hovoriť o štrajku.

Prišiel rektor VŠDS a snažil sa študentov presvedčiť o nekonaní štrajku. Prví vyjednávači s rektorom dojednali na nasledujúci deň tzv. rektorské voľno a schválenie tichého pochodu po Žiline na námestie pred hotel Slovakia. Bolo asi 19:00, keď zaznela hymna Československa. Zapálili sa sviečky. Začala sa revolúcia.

Zaujali vás spomienky ľudí z Novembra 89? Viac príbehov a dobových svedectiev nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Menej chrápania, viac čítania: 6 nových appiek, ktoré odporúčame vyskúšať

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac