Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

CEO O2 Slovakia Peter Gažík: Nechcem, aby technológie oberali moje deti o iné skúsenosti

Technológie výrazným spôsobom ovplyvňujú a menia naše životy. Peter Gažík, generálny riaditeľ O2, prezradil, ako ich vníma on.

Ako budovať u detí vzťah k technológiám tak, aby sa nestali stredobodom ich života, ako si zorganizovať svoj pracovný čas tak, aby sme si zachovali pocit vnútornej slobody a ako by sa mala správať spoločensky zodpovedná firma? S generálnym riaditeľom O2 Petrom Gažíkom sa porozprávala Slávka Kubíková, ktorá na jeseň tohto roka vydala svoju druhú knižku o tom, ako by sa mali deti aj dospelí popasovať s technológiami.

Zvažujete, že svojmu dieťaťu kúpite smartfón? Prečítajte si úryvok z knižky Krotitelia displejov

O deťoch, technológiách a výchove

Vo svojej knižke Krotitelia dispejov sa venujem rizikám, ktoré prinášajú technológie najmä vo vzťahu k deťom. Ty si rodič dvoch chlapcov, vnímaš riziko, ktoré so sebou technológie prinášajú?

Samozrejme, tomuto riziku sa nedá uniknúť. Otázkou je, akým spôsobom sa k nemu staviame a ako manažujeme vzťah detí k technológiám. Technológie dospelým aj deťom mnohé veci uľahčujú, sú dobrý sluha, ale zlý pán.

Som presvečený, že svet technológií deti určitým spôsobom posúva dopredu, prispieva k lepšej výučbe, k dostupnosti informácií, s ktorými sa dá okamžite ďalej pracovať. Je to úžasné zjednodušenie, vďaka ktorému sa človek posúva ďalej. Ide však o to, aby sme nepodľahli tomu, čo technológie prinášajú.

Naproti tomu aj naozaj malé deti majú v súčasnosti prístup k technológiám. Tvoji synovia majú 6 a 9 rokov. Ako to funguje u vás v rodine?

Riadime sa heslom „menej je viac“. Technológie do ich života vnášame postupne a s jasnými pravidlami, aby boli schopní vnímať, čo vďaka nim môžu získať, ale nemali veľa príležitostí, aby im technológie niečo vzali. Nebojím sa, že by technológie narušili ich vývoj. Ako rodičovi by mi však bolo ľúto, ak by ma deti počas pekného dňa začali presviedčať, že sa chcú hrať doma na mobile.

Nechcem, aby ich technológie oberali o iné skúsenosti a iný pohľad na svet, ktorým som si prešiel aj ja. Chcem, aby bol život mojich detí pestrejší, aby nesedeli v kúte a nezačínali a nekončili deň s mobilom v ruke.

V praxi to funguje aj tak, že tvoj starší syn dostal telefón medzi poslednými v triede a do školy ho takmer vôbec nenosí.

Áno, technológiám sa nedá úplne ubrániť, v istom momente je ich nástup nezvrátiteľný, preto má aj on telefón. Faktom je, že ho naozaj dostal medzi poslednými. Musím však priznať, že odmietam, aby telefón využíval na pasívnu konzumáciu obsahu. Súhlasím však s tým, že ho používa na elektronickú komunikáciu v prípade, ak sa chce spojiť so svojím kamarátom a dohodnúť si s ním program.

Technológie dospelým aj deťom mnohé veci uľahčujú, sú dobrý sluha, ale zlý pán.

Ako v praxi riešiš to, aby si na mobile bezbreho nepúšťal nevhodný obsah?

Jeho výchova je postavená na tom, že pravidlá sa dodržiavajú. Naše pravidlo je, že mobil má k dispozícii primárne na telefonovanie, nie na bezcieľne pozeranie obsahu. V telefóne má predplatenú kartu od O2 s určitým objemom dát, keď si ich minie, tak mu ich jednoducho neobnovím.

Technológie možno už v detskom veku využívať aktívne, tvoj syn sa napríklad učí programovať. Ako vznikol tento nápad?

Nechceme ho ochudobňovať, preto sme sa rozhodli, že mu nájdeme iný spôsob, ako bude mať z pohľadu kvantity prístup k technológiám, ako aj hrám, a zároveň to bude prospešné a zmysluplné.

Navštevuje voľnočasový krúžok Gamecraft, v rámci ktorého sa deti učia programovať hry. Spĺňa to teda ten cieľ, že má prístup k technológiám, niečo sa učí a vo finále ho to niekam posúva. Ako výsledok celoročného snaženia priniesol svoju vlastnú hru. Mal som radosť, keď mi ukazoval, ako ju hrá. Bolo to zaslúžené, pretože sa na tom aktívne spolupodieľal, niečo vytvoril a nebol len pasívny konzument.

O vplyve technológií a organizovaní času

A čo ty a technológie? Neovplyvňuje ťa negatívne to množstvo digitálnych informácií, ktorému si vystavovaný?

Nijako zásadne to na sebe nepociťujem. Je len na nás a v prípade detí na rodičoch, aby sme si ustrážili ten svet okolo nás. Často som však konfrontovaný s otázkami, ako si organizujem pracovný čas. Vždy hovorím, že je to o vnútornej slobode, ktorú si človek sám vytvorí, keď si určí priority.

Považujem sa za bežného konzumenta technológií, nie som žiaden geek. Sledujem základné trendy a smer, akým sa uberajú, ale nemám predispozíciu riešiť prostredníctvom technológií viac, než je nevyhnutné. Som nastavený tak, aby som s ľuďmi v ideálnom prípade komunikoval osobne.

Hovoríš o pocite vnútornej slobody, znie to pekne, ako to však docieliš?

Väčšinu dňa mám v telefóne vypnuté zvonenie a z času na čas sa pozriem na obrazovku, aby som zistil, čo sa deje. Mám vypnuté aj push notifikácie, takže nemám potrebu riešiť veci hneď, keď mi niekto napíše. Ak by sa dialo niečo urgentné, tak by kontaktovali moju asistentku alebo by sa daná informácia ku mne dostala iným spôsobom.

Nedá sa to inak, než eliminovať nával informácií cez nejaké bariéry.

Predpokladám, že máš presne vyhradené časy, kedy si pozeráš e-maily.

Sčasti áno, keďže v podstate celý môj pracovný deň väčšinou tvoria rôzne stretnutia, často aj so širším osadenstvom, a nie vždy je potrebná moja 100 % pozornosť, občas si časť stretnutia dokážem „ukradnúť“ aj pre seba. Vtedy sa pozriem, kto sa ma snažil kontaktovať.

Písomnú komunikáciu však v zásade riešim večer, keď prídem domov. Vždy sa sám seba pýtam, či môj e-mail danú vec posunie, či mení alebo nemení danú situáciu. Podľa tohto kľúča človek zistí, že gro vecí môže počkať aj do druhého dňa a nie je nevyhnutné prepadnúť pocitu, že všetku prijatú poštu treba riešiť hneď.

Práci sa teda venuješ aj doma. Máš striktne oddelený čas na rodinu a čas na prácu?

Prácu riešim, až keď deti zaspia. Už keď boli malé, nastavili sme si to s manželkou tak, že chodia spávať medzi ôsmou a pol deviatou, aby sme mali aj nejaký čas pre seba. Negatívom potom je, že deti vstávajú so železnou pravidelnosťou o šiestej vrátane víkendu.

Chcem, aby bol život mojich detí pestrejší, aby nesedeli v kúte a nezačínali a nekončili deň s mobilom v ruke.

O zodpovednom podnikaní

O2 je firma, ktorá predáva smartfóny a dáta, čo so sebou prináša aj určitú zodpovednosť. Ako by sa mala správať zodpovedná firma?

Musím povedať, že pre mňa v istom smere niečo ako firma neexistuje. Termín firma sa používa na označenie spoločenstva ľudí, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť s nejakým cieľom, ale firmu ako takú vytvárajú až konkrétni zamestnanci so svojimi predstavami a hodnotami. Pevne verím, že podobnú reflexiu ako ja zažíva každý zamestnanec.

Nie je to o tom, že by sa niekto abstraktne v mene firmy rozhodol, že toto je správne. Ak to má byť uveriteľné z pohľadu CSR aktivít (Corporate social responsibility – spoločenská zodpovednosť firiem, pozn. red.), malo by to vychádzať z vnútra firmy, inak to nedáva zmysel.

Firmy by síce mali produkovať zisk, ale nemali by zneužívať svoje postavenie a ubližovať zákazníkom, čo nie vždy platí. Ako sa na toto pozeráš ty?

Z dlhodobého hľadiska je pre každú firmu dôležité, aby sa nesnažila len prvoplánovo predávať svoje produkty a služby, ale zároveň si so zákazníkmi vytvoriť udržateľný vzťah, ktorý je založený na dôvere, transparentnosti a férovosti.

K tomu logicky patrí to, že O2 sa snaží svojim zákazníkom poskytovať určitú podporu a zároveň ich edukovať, ako technológie využívať zmysluplne.

Zažívame digitálnu revolúciu, máme prístup k množstvu informácií, ešte však nie sú vybudované systémy na reguláciu rizík, ktoré technológie prinášajú. Ako by sa mali nastaviť?

Vidím dva základné prístupy. V rámci prvého prístupu majú firmy niekde vo svojej DNA zakódované, že tieto veci robia ako súčasť svojho biznisu, resp. boli už na začiatku ich podnikateľského zámeru. Napríklad my v O2 chceme byť transparentní a féroví, chceme meniť to, ako ľudia vnímajú operátorov.

Ako mobilný operátor cítime zodpovednosť nasmerovať deti správnym smerom a svojím podielom prispieť k tomu, aby sme aktívne budovali zdravšiu a aktívnejšiu mladú generáciu.

Druhý prístup je vecou prežitia. Aj firmy, ktoré nemajú tieto veci zvnútornené, sa k zodpovednosti postupne prepracujú, lebo si uvedomia, že sa z toho stane biznisová nevyhnutnosť. Takouto témou je dnes ekológia.

Automobilky niekedy neriešili emisie, čo sa však mení, niektoré firmy na tom už istým spôsobom postavili svoj biznis, napríklad Tesla. Postupne však vidíme, že sa k tomu prepracúvajú aj tradičné automobilky, lebo to začínajú vnímať ako nevyhnutnosť.

O2 teda podľa teba patrí do tej prvej kategórie. Ako sa tá zodpovednosť prejavuje v praxi?

Najlepšie sa to prejavuje vtedy, keď o tom nemusíme hovoriť a deje sa to prirodzene. Pre mňa je to najmä o tom, akým spôsobom spolu fungujeme, akým spôsobom sa nastavuje zrkadlo toho, čo je vo firme správne alebo nie.

Raz som počul pekný citát: Firemná kultúra je definovaná tým, čo generálny riaditeľ toleruje. Ale nie je to len o tom. Svojím spôsobom je každý vo firme tak trochu CEO a všetci nastavujeme pravidlá fungovania.

V rámci O2 máme veľa pekných príkladov, prostredníctvom ktorých sa snažíme postaviť za správne veci. Veríme, že sloboda je dôležitá hodnota, preto podporujeme odkaz 17. novembra. Ako mobilný operátor kladieme dôraz na to, aby mali ľudia technológie pod kontrolou. Na jar tohto roka sme spustili iniciatívu Dátuj zodpovedne, v rámci ktorej upozorňujeme na nebezpečenstvo používania mobilu za volantom, čo v súčasnosti predstavuje naozaj veľký problém.

Zároveň si plne uvedomujeme, že pre dnešné deti je mobilný telefón veľkým lákadlom, cítime zodpovednosť nasmerovať ich správnym smerom a svojím podielom prispieť k tomu, aby sme aktívne budovali zdravšiu a aktívnejšiu mladú generáciu. Preto sme spolu s Matejom Tóthom rozbehli O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, prostredníctvom ktorej sa snažíme priviesť deti k pohybu a poskytnúť im zmysluplnú alternatívu trávenia voľného času.

Jednou z tých aktivít, resp, iniciatív, je aj podpora vydania knižky Krotitelia displejov. Prečo ste tak urobili?

Záleží nám na tom, aby sme ako firma menili naše okolie a našu spoločnosť k lepšiemu. Podpora knihy, ktorá vysvetľuje, aké vážne riziká so sebou digitálne technológie prinášajú, a zároveň šíri osvetu, akým spôsobom budovať vzťah detí k technológiám tak, aby pred displejmi netrávili všetok svoj voľný čas, je pre nás prirodzeným pokračovaním našich doterajších aktivít.


Zaujala vás táto téma a radi by ste sa o budovaní vzťahu detí k technológiám dozvedeli viac? Prečítajte si úryvok z knižky Slávky Kubíkovej Krotitelia dispejov, ktorej vydanie podporila aj spoločnosť O2.

Peter Gažík

Študoval lingvistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a na London School of Economics. V rokoch 2011 až 2014 pôsobil v O2 na pozícii Public Affairs Director a následne s O2 spolupracoval ako konzultant v oblasti regulácie a zodpovedal za vzťahy s partnerskými aj štátnymi inštitúciami, ako aj regulátorom. Od júna 2015 je generálnym riaditeľom spoločnosti.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Hýbme sa tak, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke, radí trénerka

Jednoduchými cvičeniami pomôžete svojim deťom nastaviť správne držanie tela.

Zvesené ramená, predsunutá hlava, odstávajúce lopatky. Ak patríte k rodičom, ktorí na svojich deťoch alebo sebe podobné črty rozpoznávajú, nikdy nie je neskoro na týchto nežiaducich návykoch zapracovať. So športovou trénerkou Andreou Ballovou sme sa rozprávali, ako s deťmi cvičiť pre dlhodobo zdravší chrbát, prečo je dôležité tráviť čas na čerstvom vzduchu spontánnym pohybom a ako podporiť zdravý vývin už odmalička.

V článku sa dočítate: 

  • ako rozmýšľať nad efektívnym pohybom,
  • prečo sa odporúča v každom veku cvičiť podľa metódy vývojovej kineziológie, 
  • aká je najlepšia cesta  k zdravému postproduktívnemu veku,  
  • prečo by sa deti nemali do školy stále voziť autom,
  • ako deti zlákať aj na náročnejšie cviky.

Psychológ radí, prečo je lepšie dieťa zapojiť do varenia ako pustiť mu video

Ste trénerka trénerov, ako ste sa k tomu dostali? 

Absolvovala som DNS školenie pre športových trénerov na School of Rehabilitation v Prahe. DNS je terapia vychádzajúca z vývojovej kineziológie, ktorú sa snažíme pri akomkoľvek športovom tréningu používať čo najviac. 

Čo je to vývojová kineziológia? 

Keď sa dieťa narodí a kým začne chodiť, prechádza určitými vývojovými polohami. Samo a prirodzene prichádza na to, ako sa dostať na štyri, ako sa posadiť, ako sa za niečím natiahnuť alebo sa zohnúť.

Vývojová kineziológia, v skratke „vývojovka“, sa zaoberá práve týmito polohami a ich poruchami v dospelosti. Často sa stáva, že ak dieťa jednu z týchto polôh v detstve preskočí, prostredníctvom vývojovej kineziológie sa do nej učí dostať späť a pohybovať sa v nej. Správne pohybové vzory sa mu týmto spôsobom opäť vrátia a možné bolesti ustúpia.

Čo je to DNS metóda cvičenia?

Nesprávne držanie tela či nesprávne vykonávaný pohyb vznikajú v priebehu nášho života už od raného detstva. DNS (dynamická neuromuskulárna stabilizácia) je metóda cvičenia, ktorá pracuje so správnymi aj nesprávnymi pohybovými stereotypmi, snaží sa ich v centrálnej nervovej sústave preprogramovať a cez princípy vývojovej kineziológie správne nastaviť pohybové správanie. Túto metódu cvičenia založil svetovo uznávaný český fyzioterapeut prof. PaedDr. Pavel Kolář, PhD. 

Pohybových prístupov je viacero, vďaka čomu ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom? 

Keď boli moje dcéry mladšie, robili krasokorčuľovanie a vtedy som si všimla, že jednostranné zaťaženie a pohyb, ktorý vykonávali, im nerobí dobre. Vždy som celkom prirodzene išla po tom, aby sa človek hýbal zdravo, aby sa mu na tele nevytvárali rôzne dysbalancie a aby sa vyhol zraneniam.

Veľa som si o tom čítala, pozerala videá a dostala som sa na konferenciu organizovanú Národným športovým centrom, kde som stretla trénera, ktorý pracoval so športovcami na základe fyzioterapie. Odporučil mi jednu pohybovú akadémiu v Prahe, na ktorej som si po pol roku spravila certifikát a neskôr absolvovala niekoľko kurzov DNS metódy na School of Rehabilitation pre športových trénerov. 

Vyskúšali ste túto metódu pohybu aj neskôr na svojich dcérach?

Áno, učila som ich kompenzačné cvičenia. Deti majú všeobecne tendenciu k zhoršenému držaniu tela a tým, že moje dcéry boli krasokorčuliarky, mali často rozpažené ruky, v dôsledku čoho im plecia ovísali vpred. Učila som ich, ako si aj pri skokoch vo vzduchu nájsť oporu v rukách. Cvičením sa im po čase lopatky pekne zažehlili a ja som videla, že tieto cvičenia skutočne fungujú. 

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac  sedieť ako chodiť. V prvom a druhom ročníku na základnej škole sa deti veľmi rýchlo učia aj správnym pohybovým vzorcom – samozrejme, pokiaľ nemajú nejaké patologické chyby.

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac sedieť ako chodiť.

Musím na správne držanie tela vyvíjať snahu alebo by to malo byť prirodzené? 

Závisí od toho, ako bol človek podporovaný a upozorňovaný v mladom veku, a teda či nemá nejaké svaly oslabené. Najlepšie, čo môžeme malým deťom dať, je nechať ich, nech sa plazia a lozia, čím si spevnia chrbát, vďaka čomu  budú aj celé telo držať správne. Zlé držanie tela môže viesť k zhoršenému dýchaniu aj ďalším neduhom.

Dá sa povedať, že pred tým, ako niekto začne robiť šport, sa potrebuje najskôr naučiť správne držať telo? 

To by bolo naozaj skvelé, no najdôležitejšie je naučiť sa dýchať do brucha. Veľa ľudí praktizuje hrudné dýchanie, pri ktorom namáhajú úplne iné svaly. Aj na svojich hodinách začínam správnym dýchaním do bránice, a ak to deti zvládajú, prechádzame do ďalších polôh.

S čím majú deti najväčší problém, čo sa týka držania tela? 

Oslabené medzilopatkové svalstvo, odstávajúce lopatky, zvesené plecia, predsunutá hlava a vypučené brušká. Ak si to rodičia všimnú, odporúča sa navštíviť fyzioterapeuta alebo športového trénera, ktorý im ukáže, aké cviky cvičiť pre zdravší chrbát. 

Čítajte aj: Cvičiť sa dá aj bez telocvične. Učitelia hovoria, ako motivujú deti k pohybu

Je správne chodiť s deťmi k fyzioterapeutovi preventívne? 

Deti do jedného roka sleduje pediater. Ak nerobia nejakú vývojovú polohu, pošle ich k fyzioterapeutovi, ktorý s nimi praktizuje reflexnú terapiu stlačením reflexných bodov, čím sa deťom naštartujú pohyby, ktoré zatiaľ nevykazujú. Sú niektoré športy, pri ktorých sa odporúča návšteva telovýchovného lekára, no dobrý telocvikár, ktorý má dieťa napozerané, vidí, ak tam niečo nie je v poriadku, a rodiča na to upozorní. 

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb, ako behanie, lezenie, štvornožkovanie, a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť. Deti potrebujú takýchto spontánnych pohybových podnetov naozaj veľmi veľa.

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb – behanie, lezenie, štvornožkovanie – a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť.

Ako sú na tom dnešné deti, čo sa týka pohybovej zručnosti? 

Niekedy to bolo tak, že väčšina detí v šiestich-siedmich rokoch na tom bola pohybovo dobre a len pár z nich nemalo dobre rozvinutú motoriku. Dnes vnímam, že je to naopak. Väčšina z nich nemá dobré držanie tela, deti nevládzu a nevedia vykonať ani základné pohyby, ako plazenie a podobne. 

Čím to je? 

Uvedomme si už len skutočnosť, že väčšinu detí vozia  rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia. Celý ich pohyb je počas celého dňa regulovaný; po škole idú opäť autom na krúžky a z krúžkov si sadnú pred televízor alebo mobil. Na ten spontánny pohyb, keď dieťa prišlo o druhej domov, hodilo tašku do kúta a mama ho do večera nevedela zohnať, pretože lietalo po sídlisku, môžeme zabudnúť. Mnoho detí dnes chodí von „ako za trest“.

Existuje nejaké pohybové minimum, ktoré by deti mali robiť? 

Ja by som bola najradšej, keby som videla sídliská a ulice plné detí, ktoré tam behajú, a to hlavne deti do desať rokov. Ale pohybové minimum zadefinovať neviem, pretože aj dve hodiny telesnej výchovy do týždňa sú hlboko pod minimom. Telo sa začne pozitívne meniť až pri troch hodinách týždenne.

Pracujete s deťmi od šesť až sedem rokov. Máte nejakú metódu, ako deti „zlákať“ aj na náročnejšie cviky? 

Snažím sa, aby deťom polohy vývojovej kineziológie pripomenuli nejaké zvieratko. Pomenovania ako chrobáčik, kobylka, tripod, medveď alebo pasenie barančekov deti oslovia viac.

Väčšinu detí vozia rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia.

Netreba asi zabúdať ani na opačný extrém, keď sú deti po škole krúžkami skôr preťažované. 

Mnoho rodičov chce, aby ich deti boli také všestranné, až sa divím, že to deti mentálne zvládajú. Na jednej strane je fajn, že sa „neflákajú“, no na strane druhej nemajú čas ani oddychovať. 

Spontánnosť sa zo života detí často vytráca, je veľmi dôležité nemať všetku činnosť vedenú. Ja bývam na dedine a vidím šľachovité výbušné deti, ktoré lozia po stromoch a stavajú bunkre, no na druhej strane sa zas v ničom inom nerozvíjajú a majú horšie známky. Je dôležité nájsť v tom určitú rovnováhu, no deti do 10 rokov by sme k športu mali naozaj viesť vedome.

Máte pozitívny príbeh zo svojej praxe, keď sa dieťa nehýbalo správne, ale naučilo sa to? 

Na O2 Športovej akadémii Mateja Tótha (ŠAMT), kde som školiteľkou, mám veľa pozitívnych príbehov. Spomínam si na Olivera z jednej školy, ktorý začal chodiť do mojej triedy na ŠAMT akadémii ako prváčik. Chlapec bol zakríknutý, nesmelý a potkýnal sa o vlastné nohy. Po pravidelnom tréningu, na ktorý sa vždy tešil, už po trištvrte roku zrazu ožil. Po druhom roku sa stal v behu najrýchlejším zo všetkých detí. A takýchto príkladov, keď pohyb na deti naozaj skvelo vplýva, je mnoho.

Máte vlastnú pohybovú filozofiu, ktorou sa riadite? 

Mojou filozofiou je, aby každé dieťa, ktoré mi prejde rukami, malo taký pohybový základ, že keď sa v päťdesiatke rozhodne behať ultramaratóny, tak mu to telo dovolí. To je ukazovateľ správneho trénovania – aby mal človek vždy možnosť zlepšovať sa.

Andrea Ballová

Pôsobí na Základnej škole Benkova v Nitre, kde učí telesnú výchovu a nemecký jazyk. Je hlavnou školiteľkou trénerov O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, kde učí učiteľov efektívnemu a správnemu pohybu. Je zástankyňou všestranného a spontánneho pohybu a riadi sa mottom, že cvičiť treba správne už odmalička, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke. Vedie aktívny život, pravidelne behá ultramaratóny nad 50 km. Má tri deti, tri kone, tri psy a tri mačky. Žije v Nitre.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.