Zapojte sa do našej súťaže a vyhrajte knižku Cigánka od Janette Motlovej
Pripravili sme pre vás súťaž o 5 kníh Janette Motlovej aj s podpisom autorky.
Zdieľať
4. 4. 2018;Autor: Sóda, Foto: Veronika Pilátová
Lektorka a odborníčka v oblasti vzdelávania Janette Motlová napísala autobiografickú knihu Cigánka, ktorá jej pomohla ujasniť si, kam naozaj patrí. Zaujal vás jej príbeh a radi by ste ho poznali celý? V spolupráci so Sokratovým inštitútom, ktorý vydal 2. rozšírené vydanie jej knižky, sme si pre vás pripravili súťaž o 5 výtlačkov.
Ak chcete jednu z knižiek získať, je potrebné uviesť, kto bol pre Janette v jej ranom detstve najväčšou inšpiráciou. Správnu odpoveď nájdete v našom rozhovore aj v úryvku z knižky, ktorý rovnako nájdete na Sóde.
Ako na to?
Do pripraveného formulára nám napíšte odpoveď na súťažnú otázku Kto bol v detstve pre Janette najväčšiu inšpiráciou?, svoje meno a kontaktné údaje (e-mail a telefón).
Aby ste sa do súťaže mohli zapojiť, je potrebné okrem uvedenia správnej odpovede na súťažnú otázku a kontaktných údajov splniť aj nasledujúce podmienky:
Súťaže sa môže zúčastniť fyzická osoba, ktorá dovŕšila vek 15 rokov.
Súťaž prebieha od 4. do 18. apríla 2018. Zo všetkých správnych odpovedí potom žrebovaním vyberieme 5 výhercov, ktorí budú kontaktovaní a oboznámení o spôsobe odovzdania výhry prostredníctvom e-mailu alebo telefonicky.
Ďakujeme za váš záujem. Súťaž bola ukončená. Výhercom gratulujeme.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Autobiografická kniha Cigánka jej pomohla ujasniť si, kam naozaj patrí. Lektorka a odborníčka v oblasti vzdelávania Janette Motlová nám porozprávala o predsudkoch v spoločnosti, strachu, sile emócií, ale aj o tom, prečo sa jej v detstve zapáčil gadžovský svet.
Janette sa angažuje nielen vo vlastnej organizácii Eduma, ale aj ako jedna z lektoriek Sokratovho inštitútu, ktorý sa rozhodol vydať druhé rozšírené vydanie jej autobiografického románu o živote Rómky na Slovensku. Partnerom inštitútu ej aj Férová Nadácia O2.
Chcete o Janette a jej živote vedieť viac? Prečítajte si aj úryvok z jej knižky Cigánka.
Pred pár týždňami vyšlo 2. rozšírené vydanie vašej knižky Cigánka. Aké zmeny v porovnaní s vydaním z roku 2012 v ňom nájdeme?
Urobila som viacero zmien. Zrazu som mala pocit, že to inak cítim, inak vidím a že som zase o niečo dozrela. Menila som aj epilóg a doplnila som kľúčové momenty posledných rokov. Pôvodný epilóg som končila tým, že som po 20 rokoch tehotná. Teraz má ten fazuliačik, vlastne tá fazuľka, 5 rokov. Je to niečo iné, veľké, má to tvár, hlas, smiech a je to časť môjho ja.
Cieľom vašej knihy je, aby gadžovský svet pochopil, že môže človeku ublížiť aj ho potešiť, a aby si ľudia uvedomili, akú majú silu. Myslíte si, že kniha splnila svoj účel?
Som optimistka a vidím, že tie veci sa dejú, aj keď nie tak rýchlo, ako by som chcela. Vidím to, keď hľadám pomoc pre nejakých ľudí, keď ľudia napíšu, pomôžu mi a nepýtajú sa, kde som peniaze použila. To považujem za veľkú dôveru. Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali, a asi sa menej bojíme.
Na druhej strane vidím veľkú priepasť medzi gadžami, ktorí chcú, a medzi extrémistami. Racionálne si povieme, že sa ich nemáme prečo báť, ale potom si človek spomenie na predhitlerovské a hitlerovské obdobie. Tí ľudia si tiež povedali, že sa nemajú čoho báť, veď predsa ľudia nie sú takí hlúpi, že by niečo také pripustili, no deje sa to aj u nás. Nemám strach o seba, ale o deti. Bojím sa, že raz budú smutné z toho, že sa narodili práve Cigánke.
„Ľudia v centre Bratislavy na mňa bežne hovoria cudzími jazykmi, nečakajú, že som Rómka a to je smutné.”
Keď ste sa pred rokmi presťahovali do Bratislavy, bola to pre vás veľká zmena? Ako ste to vnímali, sprevádzal vás strach?
Nebála som sa. Mne sa tu žije ľahšie, stratím sa tu. Vyjdem do centra a ľudia na mňa spustia po anglicky, po francúzsky či po nemecky. Nečakajú, že som Romáčka a to je smutné. Prednedávnom mi niekto povedal, že slušní Rómovia ľuďom neprekážajú. A ja hovorím: „Ako ja viem, že je niekto slušný Róm, keď ho hneď považujem za niekoho zo zahraničia? Veď ani nedám šancu myslieť na neho ako na slušného Róma.“
Prečo na mňa idú po anglicky, prečo nie po slovensky a nepovedia si, veď toto je slušná Rómka, ale rovno si myslia, že som zo zahraničia. Keď im poviem, že môžu rozprávať po slovensky, reagujú prekvapene, že tak pekne rozprávam po slovensky.
V knihe píšete aj o tom, že ste veľmi rada, že ste sa naučili po slovensky. Myslíte si, že aj dnešným mladým Rómom jazyk otvorí dvere?
Skúsim to povedať tak, aby som nebola skeptická. Máločo z toho rómskeho je akceptované v majorite. To rómske sa v majorite nenosí, ľudia to nechcú, považujú to priam za niečo zlé. Síce som sa naučila po slovensky, ale neviem rozprávať po rómsky. Simultánne prekladám z rómčiny do slovenčiny, ale neviem prekladať zo slovenčiny do rómčiny.
Neviem svoje deti naučiť rómčinu, lebo sama ju poriadne neviem. Viem im preložiť všetky pesničky, články v novinách, časopisoch, rozprávky, ale neviem ich naučiť po rómsky.
Čiže u vás doma rómčina už nie vôbec aktívna?
Nie a ani nebude. Moje deti myslia v slovenčine a slovenčina je ich materinský jazyk. Aj ja myslím v slovenčine, no moja mama v rómčine. Myslieť v slovenčine a rómčine je diametrálne odlišné. V rómčine nám chýbajú niektoré slová, niektoré majú odlišné významy, je tu iný spôsob, ako nazeráme na svet. Slovenčina má viac slov.
Moja mamka hovorí: „Vieš, gadžovci majú toľko slov, ktoré sú zbytočné. Používajú ich veľa, a pritom sa to dá tak jednoducho povedať.“ Asi som za slovenčinu rada, ale nie je to o tom, že si myslím, že iba slovenčinu potrebujem k životu.
„V rómčine nám chýbajú niektoré slová, niektoré majú odlišné významy, je tu iný spôsob, ako nazeráme na svet.“
Tvrdíte o sebe, že už ako dieťa ste viac inklinovali ku gadžovskému svetu. Prečo to tak bolo?
Najskôr to bolo spôsobené tým, že som zrazu mala odpovede na otázky, ktoré mi predtým nikto nevedel dať. Ja som strašne zvedavá, ale myslím si, že aj tie ostatné romácke decká sú strašne zvedavé. Prestávajú sa ale veľmi rýchlo pýtať, lebo tam nie je nikto, kto by im odpovedal. Tým, že ma mamka dala skoro do škôlky, tak som zrazu dostávala odpovede na otázky, prečo je tráva zelená a slnko žlté a prečo nie hnedé alebo zelené, prečo pomaranč vyrastie a čo preto musím urobiť ja.
Zrazu som mala pocit, že tam je niekto, kto mi dokáže odpovedať. Gadžovský svet má viac možností, dovolí človeku rásť. V rómskej komunite nemám kde rásť, lebo čím je komunita izolovanejšia, tým izolovanejšie možnosti má, a ja predsa nemôžem v komunite dostať viac než človek, ktorý v tej komunite vie najviac.
„Gadžovský svet má viac možností, dovolí človeku rásť. V rómskej komunite nemám kde rásť, lebo čím je komunita izolovanejšia, tým izolovanejšie možnosti má.“
V knihe spomínate, že v živote vás najviac inšpirovala vaša prvá pani učiteľka. Myslíte si, že by ste boli tam, kde ste, aj bez jej vplyvu?
Neviem povedať, kde by som bola keby. Môžem povedať, že by som tu asi nesedela a možno by do môjho života prišiel iný človek. Verím, že veci sa nedejú len tak, že náhody nie sú, že ono to síce vyzerá ako náhoda, ale má to konkrétny cieľ, prečo nám daná osoba prišla do života. V tomto som fatalistka, tu sa moje románske gény nezaprú (smiech).
Je to žena, ktorá mi dala schopnosť veriť v to, že keď budem veľa čítať, budem múdrejšia. Uspokojila moju chuť po uznaní, dávala mi pocit, že môžem byť úspešná a to som veľmi potrebovala. Neskĺzla som vďaka nej po pocite úspechu niekde inde.
Ten pocit úspechu zrazu nebol o tom, že si nájdem frajera a budeme spolu chodiť. Je smutné, keď niektoré deti zažívajú pocit úspechu po prvýkrát až vtedy, keď majú vzťah, lebo sú po prvýkrát úspešné a niekto ich chce preto, že sú to ony. Ja som našla ten pocit úspechu v tom, že som verila, ako rastiem každou knihou.
„Je smutné, keď niektoré deti zažívajú pocit úspechu po prvýkrát až vtedy, keď majú vzťah, lebo sú po prvýkrát úspešné a niekto ich chce preto, že sú to ony.“
Boli ste veľmi samostatné dieťa, sama ste chodili do škôlky a v 6 rokoch ste objavili svet kníh. Pamätáte si na ten zlomový moment?
Bola to kniha Slniečko na motúze od Eleny Čepčekovej. Dostali ju všetci okrem mňa a to ma nahnevalo. Veľmi som si ju chcela prečítať a bolo mi ľúto, že ju dostali decká, ktoré ju odložili do lavice.
Po istom čase som vypozorovala jednu, ktorá nemala majiteľa. Požičiavala som si ju každý deň a každý deň som ju tam vracala, až som zistila, že nikomu nechýba. Tak som ju tam raz nevrátila, vlastne som ju sprosto ukradla (smiech). Postupne som začala čítať viac a viac, začala som si knihy zapisovať, a keď som mala 15 rokov, zistila som, že ich je 575.
Stále čítate veľa?
Chcela by som, no nevládzem, viac počúvam. Pri knihách som vždy relaxovala a teraz na to nie je kapacita. Otvorím knihu a môj mozog na mňa hovorí: „Neblázni, stará si, unavená si, zatvor to, aj tak zaspíš po 2 stranách.“ (smiech)
Zo začiatku som na seba bola nahnevaná, veď aj ja potrebujem duševnú potravu, nie? Skúsila som preto audioknihy a užívam si to. Je to veľmi dobrý spôsob relaxu.
Ako dieťa ste trávili čas väčšinou sama. V knihe píšete, že svet gadžov vás nevedel prijať a že Rómovia vás odsudzovali pre vaše názory. Ako to vnímate dnes?
Cigánkou sa mi to ujasnilo. Knihu som začala písať s tým, že ak by sa ma niekto spýtal, kto som, tak mu poviem, že Janette u gadžov je takáto a u Rómov takáto. Keď som dopísala Cigánku, uvedomila som si, že som našla samu seba. Že síce som ju písala preto, aby pochopili iní ľudia, ale najviac som pomohla sebe. Doteraz si pamätám ten pocit, keď som ju dopísala. Pozerala som na epilóg a zrazu som jasne vedela, kto som a ktorá časť môjho ja je romácka a ktorá gadžovská.
Pracujete v organizácii Eduma aj ako lektorka Sokratovho inštitútu a venujete sa emocionálnemu vzdelávaniu, učeniu a storytellingu. Čo všetko si pod tým máme predstaviť?
Učíme ľudí, že za každým človekom je príbeh, a ak chcú ľuďom skutočne rozumieť, potrebujú ich počúvať. Ale nie tak, že počúvam a v hlave mi ide úplne iný film, ale človeka naozaj počúvať a premýšľať nad ním. Pracujeme s emóciami a ľuďom vysvetľujeme, že emócie sú súčasťou každého človeka.
Keď sa nenaučíme pracovať so svojimi emóciami a s tým, čo cítime, tak sa nemáme z čoho učiť. Učíme ľudí, ako emócie odovzdať, ako o nich rozprávať a súčasne cez ne pochopiť, čo sa to s nami deje – prečo máme k niekomu prítulnejší vzťah a k inému menej, prečo nám je niekto menej sympatický alebo prečo niekoho odmietame. Dôležité je, že keď emócie začneme spracovávať a uvedomovať si ich, tak nás vždy dovedú k nejakému poznaniu.
Zaujalo vás Janettino rozprávanie a radi by ste o jej živote vedeli viac? Prečítajte si úryvok z jej knižky Cigánka.
Janette Motlová
Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V minulosti pôsobila aj na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity a neskôr ako manažérka v Iuvente – Slovenskom inštitúte mládeže. Dnes vedie neziskovú organizáciu Eduma a pracuje ako lektorka v Sokratovom inštitúte. O svojom životnom príbehu napísala knihu Cigánka, ktorá tento rok vyšla v 2. rozšírenom vydaní.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá
„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.
Zdieľať
30. 4. 2021;Autorka: Petra Nagyová, Foto: Katarína Baranyai
Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.
V rozhovore sa ďalej dozviete:
ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?
Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.
Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.
Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.
Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?
Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.
S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.
Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.
Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?
Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.
Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.
Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.
Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.
Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch?
Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.
Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.
Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?
Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.
Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.
Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.
Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?
Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.
U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.
Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.
Koľko času by mali deti tráviť pohybom?
Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.
Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.
Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.
Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.
Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?
Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.
Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.
Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.
Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.
Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?
Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.
Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.
Denis Freudenfeld
Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
