Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Minulý režim ich netoleroval, ako sa im žije dnes? Opýtali sme sa ľudí s tetovaniami, muža s dlhými vlasmi aj transgender človeka

Pred novembrom 1989 režim netoleroval, ak sa ľudia svojím zovňajškom výrazne odlišovali. Ako sa však ľuďom s extravagantnejším vzhľadom žije dnes v čase slobody?

Vyjadriť svoju osobnosť aj prostredníctvom vzhľadu je pre mnohých prirodzené, pred novembrom ʼ89 však spoločnosť mnohé prejavy vôbec neakceptovala. Mladých mužov s dlhšími vlasmi napríklad zastavovali príslušníci Verejnej bezpečnosti a nútili ich ostrihať sa.

Režim sa síce zmenil, no mnohí ľudia stále tolerujú sebavyjadrenie iba do momentu, kým sa neprejaví. Preto sme sa v nadväznosti na kampaň O2, ktorá upozorňuje na dôležitosť 17. novembra a jeho odkaz, rozhodli hlbšie pozrieť aj na život dnešných ľudí, ktorí sú v uliciach na prvý pohľad neprehliadnuteľní – ľudí s výraznými tetovaniami a piercingom, transgender človeka a metalistu.

 

Tetovanie & piercing

Ľudí s tetovaním a piercingom u nás pribúda, a tak sa aj tolerancia spoločnosti postupne mení. Čo však v prípade, ak tetovanie alebo piercing presiahne hranice neviditeľnosti a zdobí väčšinu ľudského tela?

Tatérka Bambi: Je to každého osobná vec, čo so svojím telom urobí

Tatérka Bambi sa k zdobeniu ľudského tela dostala vďaka kresleniu, ktorému sa venovala, odkedy dokázala udržať v ruke pastelky. „Pamätám si, že ako dieťa som mala v zošitoch na každej jednej strane za okrajom nakreslený nejaký obrázok – vytvárala som si tam celé príbehy. Za obrázky som potom dostávala napomenutia od učiteliek, že tvoriť sa má na výtvarnej výchove, nie na matematike,” spomína.

„Sebavyjadrenie nemá skutočné limity. Len tie, ktoré vytvára spoločnosť a je len a len na jedincovi, či sa chce držať pomyselných hraníc, alebo má odvahu ich prekročiť.”

Cesta k dráhe tatérky však nebola úplne jednoznačná a nestretala sa ani s pochopením ostatných členov rodiny. Napriek tomu sa však rozhodla odísť z vysokej školy a už štvrtý rok tetuje. Netradičné však nie je len jej povolanie, vďaka tetovaniam a piercingu je výrazná aj ona sama. „Niekto si doma v obývačke zavesí na stenu nový obraz a ja si dám urobiť nové tetovanie,” približuje Bambi, pre ktorú je vlastné telo možnosťou sebavyjadrenia.

„Priestor na mojom tele sa pomaly, ale isto míňa. Je však pár miest, ktoré si potetovať nedám, napríklad dlane alebo chodidlá. Jednak to tam veľmi bolí a farba odtiaľ aj tak vypadáva a nevyzerá to pekne. Piercingov mám dosť, tých si už viac neplánujem dávať,” hovorí.

Pre svoj vzhľad sa Bambi dennodenne stretáva s negatívnymi reakciami. „Naučila som sa však nevnímať pohľady a poznámky okoloidúcich,” ozrejmuje. Aj keď má k výraznejšiemu vzhľadu blízko, k niektorým formám skrášľovania neinklinuje: „Nepáčia sa mi niektoré extrémne telesné modifikácie – amputácie častí tela, napríklad článkov prstov alebo farbenie očných bielkov,” približuje.

Zároveň jedným dychom dodáva: „Je to každého osobná vec, čo so svojím telom urobí, a keď sa takto cíti spokojne, potom nikto nemá právo mu do toho zasahovať.”

Ľudí s viditeľným sebavyjadrením vníma na základe vlastných pozorovaní ako tolerantnejších. „Mám s nimi oveľa lepšie skúsenosti ako s tými, ktorí zo seba robia niekoho, kým nie sú,“ dodáva.

Bambi trávi veľa času pozeraním dokumentov a vzdelávaním sa v oblasti prírodných vied, histórie a techniky. Chodí do prírody, z ktorej často čerpá inšpiráciu pri tvorbe tetovaní.

A či sa cíti slobodná? „Nie, necítim, nikto z nás nie je. Všetci máme svoje povinnosti, svoju zodpovednosť a svoje záväzky. Len bez týchto vecí môže byť človek naozaj slobodný – keď nie je na nikom a na ničom závislý a tak isto ani nikto na ňom. Keď sa nad tým zamyslím, tak ten, kto je slobodný, je tým pádom sám. A nikto z nás nechce byť sám, nie je to zakódované v ľudskej prirodzenosti,” uzatvára tatérka.

Barman a fotograf Lukáš: Tolerantní by mali byť všetci, bez ohľadu na to, ako kto vyzerá

Fotograf Lukáš si prácou za barom šetrí na plnenie svojho sna, ktorým je predovšetkým cestovanie. Hoci je jeho zjav na prvý pohľad výrazný, nijakým spôsobom nenaštrbuje jeho milú povahu. Sám svoje telo vníma ako malú galériu. „Každý si zo svojej osobnosti vytvorí časom malé umelecké dielo,“ približuje svoj postoj.

“Ako ľudia sme si všetci rovní, všetci sme bežní a zároveň výnimoční.”

„Pri práci sa stretávam denne s rôznymi reakciami aj s tými negatívnymi, ale tie jednoducho filtrujem. Tolerantní by mali byť všetci, bez ohľadu na to, ako kto vyzerá a ako vyzerajú ľudia okolo neho. Čo mi najviac prekáža na ľuďoch, je neslušné správanie a arogancia,” opisuje svoje skúsenosti.

Sám na sebe odlišnosti nevníma. „Ráno vstanem, dám si kávu a idem do roboty. Nechcem vytŕčať z davu, mojím cieľom je byť spokojný. Chcem byť slobodný,“ hovorí.

Okrem výrazného vzhľadu je pre Lukáša charakteristická aj jedna netypická záľuba. Lukáš sa venuje suspension, teda vešaniu na háky, ktoré si ho získalo prepojením umenia, sebaprekonávania a adrenalínu.

 

Transgender

Vnímanie vlastnej identity sa nie vždy spája so striktným zaradením do skupiny muž alebo žena. Transgender to na Slovensku nemajú jednoduché ani dnes. Z veľkej časti konzervatívna spoločnosť sa na nich často pozerá úkosom, čo mnohých vedie k potláčaniu vlastnej identity. Nabrať sebavedomie a byť sám sebou sa verejne rozhodne len málokto, no predsa sa nájdu aj odvážnejšie výnimky.

DJ-ka a hudobná producentka Matia: Nie je podstatné, ako sa líšiš, ale ako tie odlišnosti prijímaš

Matia, známa pod umeleckým menom B-complex, sa ako žena rozhodla verejne vystúpiť pred tromi rokmi. Trvalo jej to presne 30 rokov, kým nabrala odvahu a z Maťa sa stala Matia. „Bol a stále to je priebežný proces, ktorý asi nikdy neskončí. Na prvý pohľad môže vyzerať jednoducho byť sám sebou, ale vedela som, že spôsob, akým sa budem prezentovať, môže mať dopad aj na moje okolie,” vysvetľuje.

Svoj vzhľad a správanie Matia nevníma ako inakosť, skôr ako jedinečnosť. „Som jediná Matia, čo odpovedá na tieto otázky. Ale na všetkých svieti slnko rovnako, v niečom som šikovnejšia ako druhí, ale iní sú ešte šikovnejší. Snažím sa robiť dobrú hudbu, ale iní ju robia ešte lepšie. A tak je to dobre. Nie je podstatné, ako sa líšiš, ale ako tie odlišnosti prijímaš,” približuje svoje uvažovanie.

Matia sa narodila s rázštepom podnebia, takže už odmalička bola viditeľné iná. Teraz však vytŕča iba tak, ako ona sama chce. S negatívnymi reakciami sa podľa nej stretávajú mnohí a nemusí ísť hneď o transgender. „Stačí si dať výrazný rúž, počúvať hiphop alebo fandiť nejakému športovému tímu. Ľudia radi vytvárajú kmene, falošnú príbuznosť, delia sa na my a oni,“ opisuje DJ-ka.

Negatívne reakcie majú podľa nej zväčša tí, ktorí svoj vlastný pocit stavajú pred pocity ostatných. „Napríklad takí, ktorí sa cez to, že ma vidia, pýtajú sami seba na svoju sexualitu, s ktorou nie sú vyrovnaní. Mám toho za sebou dosť na to, aby som mohla byť hrdá na svoje činy a svoju tvorbu. Ak ma niekto súdi, lebo som odlišná, svedčí to viac o ňom ako o mne,” približuje svoje pocity Matia.

“Život máš len jeden a musíš ho žiť tak, ako chceš, inak ho nežiješ, ale venuješ ostatným.”

A či neuvažuje dať vo svojom živote šípku späť a vrátiť sa na začiatok? Podľa jej slov by to už nebola ona a kameň, ktorý jej spadol zo srdca, by sa vrátil späť. „Celé to vnímam iba pozitívne. Nemusím sa báť, ako ma kto príjme, lebo to vidím hneď. Vo vzťahoch hneď viem či má potenciálna partnerka problém s tým, aká som, alebo nie. To, čo som predtým nerada robila ako Maťo, teraz robím rada. Som spoločenskejšia, pekná a hrdá,” hovorí.

Inakosť samotnej Matii prekáža len v jedinej podobe. „Ak inakosť považuje samu seba za lepšiu ako tie ostatné, napríklad keď niekto v mene národa alebo rasy popiera a ponižuje iných. Takíto ľudia sa často dožadujú slobody slova a tolerancie vlastných názorom, pričom práve tieto názory sú netolerantné a bránia slobode slova druhých,” vysvetľuje.

Podľa Dj-ky je dôležité, aby ľudia za seba a svoje činy niesli zodpovednosť. „Tak, ako vedia byť ľudia úžasní, vedia byť aj zbabelí, hlúpi a malí. Je na každom z nás, aby sa snažil niečo so sebou urobiť a pracovať na sebe. Lenže mnohí sa radšej zbavia osobnej zodpovednosti, aby mohli nadávať, ako tí zodpovední robia veci zle,” vysvetľuje.

“Som ako vták. Môžem si lietať, ale keď prestanem mávať krídlami, gravitácia mi slobodu spočíta.”

A ako zmena identity zasiahla do vzťahov v rámci jej rodiny a pracovného prostredia? V praxi sa nezmenilo takmer nič. „Máme sa stále radi ako predtým, len kým si zvyknú oslovovať ma ako ženu, ešte to chvíľku potrvá. A čo sa práce týka, ani sama by som nechcela hrať tam, kde ma nechcú,” uzatvára.

 

Metal

Svojou hudbou by mohli búrať steny, svojím vzhľadom zakliesnené vizuálne stereotypy. Metal sa nikdy nespájal s hlavným prúdom. Nejde o pózu, ktorá končí za dverami koncertnej sály, ale o spôsob, akým sa ľudia prezentujú aj v každodennom živote.

Programátor a bubeník kapely Catastrofy Roman: Cítim sa tak dobre a tak slobodne, ako sa len dá

Na obdobie, keď sa Roman rozhodol zmeniť svoju vizáž, si spomína, akoby to bolo včera. Rebelantstvo sa u neho začalo prejavovať už na základnej škole. „Od malička mi otec púšťal pesničky rockových a metalových legiend, ktorých členovia mali dlhé vlasy a vyzerali drsne. Aspoň to som si ako decko myslel. Chcel som vyzerať ako oni, no v tom veku mi to mama nedovolila,“ spomína vlasatý bubeník.

V puberte sa však jeho rebélia začala prejavovať naplno. Na hudobnú scénu v tom období prišiel hiphop, a kým všetci jeho kamaráti ho prijali, on ho odmietol. A tak sa začala jeho vlastná cesta, ktorá sa spája nielen s tvrdšou hudbou, ale aj dlhými vlasmi.

Hudba zohráva v Romanovom živote nosnú úlohu. Veľa voľného času Roman vkladá do jej tvorby, hrá v kapele, zlepšuje sa v hre na hudobné nástroje a venuje sa aj štúdiu teórie hudby. „Hudba, ktorú hráme, sa najviac približuje thrash metalu, no naši fanúšikovia ju označujú aj ako zbojnícky metal, keďže v našich skladbách možno nájsť prvky folklóru a v textoch sa objavujú zbojníci a ozbíjaní zemepáni,” hovorí Roman, ktorý sa živí programovaním, no vo voľnom čase pestuje aj zeleninu či pracuje s drevom.

Roman priznáva, že v minulosti sa pre svoju vizáž stretol aj s negatívnymi reakciami. „Na škole som mal profesorov, ktorým môj výzor vadil. Pred niekoľkými rokmi som zase zachytil zopár kyslých tvári aj na dopravnom inšpektoráte,“ spomína.

“Nevnímam sa inak. Aj keď možno moje sebavyjadrenie je iné, stále som súčasťou spoločnosti.”

Svoju inakosť však dnes už nevníma a aj spoločnosť je podľa neho tolerantnejšia. „Cítim sa tak dobre a tak slobodne, ako sa len dá. Ľudia sú už dnes na mnohé zvyknutí, stálo by ma to asi veľa práce, ak by som chcel vytŕčať z davu,“ hovorí.

Podľa Romana nie je dôležité, ako kto vyzerá, ale aký je kto človek. „Na ľuďoch mi najviac prekáža sebectvo a pokrytectvo,“ dodáva.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Tisíce Slovákov dnes prekročili štátnu hranicu bez povolenia

A vy ste pravdepodobne boli jedným z nich. Aj keď ste hranice Slovenska prekročili iba symbolicky – prezeraním zahraničných stránok na internete.

Vedeli ste, že ak by ste krajinu pred novembrom 1989 opustili neoprávnene, mohli ste stratiť slobodu a skončiť vo väzení až na 5 rokov? Alebo ste mohli byť priamo pri pokuse o prechod hraníc zastrelený?

Sloboda nie je samozrejmosť

Prejsť slobodne hranice republiky pri ceste do zahraničia za novými cestovateľskými zážitkami, návštevou rodiny alebo nákupmi v pohraničí nie je samozrejmosť. Je to sloboda, ktorú sme si vybojovali 17. novembra 1989.

Preto O2 aj tento rok symbolicky na jeden deň obnovilo virtuálnu železnú oponu na našich štátnych hraniciach. Všetci zákazníci O2 preto v tento deň pri prvej návšteve zahraničnej stránky s využitím O2 internetu uvidia nasledujúci odkaz:

Virtuálna železná opona sa tento rok rozprestiera naprieč mnohými médiami. Od webových stránok cez sociálne média a profily influencerov až po rádio a špeciálnu SMS-ku. Tá zákazníkov upozorní na neslobodu, ktorá nás zväzovala za socializmu.

Ako to všetko začalo?

Začiatky revolúcie sa spájajú s tisíckami vysokoškolákov, ktorí pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov vyšli 17. novembra 1989 do pražských ulíc, aby si uctili protihitlerovský odpor svojich predchodcov a zároveň vyjadrili nespokojnosť s neslobodou socialistického režimu.

Pochod študentov bol násilne ukončený zásahom polície na Národní tříde. Tento agresívny akt štátu proti jeho občanom prebudil desaťročia letargickú spoločnosť.

Správa o útoku na študentov sa rozniesla po celej republike a v priebehu niekoľkých dní začali masívne protesty vo viacerých mestách Československa.

Nežná revolúcia

Študenti, divadelní herci, disidenti aj bežní občania sformovali dve občianske hnutia – Občanské fórum v Prahe a Verejnosť proti násiliu v Bratislave.

[lnk url="https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Praha_19891122-418-14.jpg"]Zdroj: Wikimedia Commons, Autor: Gampe[/lnk]

Tieto združenia spustili legendárne diskusné večery v divadlách a v uliciach a začali formovať občiansky odpor. Ľudia vystrašení príchodom tankov v roku 1968 sa zrazu odvážili výjsť do ulíc a na námestia.

Napriek tomu, že okolo Československa sa režim rúcal režim za dramatických udalostí, táto revolúcia zaslúžene získala prívlastok Nežná alebo Zamatová, pretože sa obišla bez agresie a výstrelov.

Známa sa naopak stala svojou ľudskosťou, vtipom a obrovskou solidaritou.

Sloboda sa ťažko získa, ale ľahko stratí

Je pekným historickým okamihom, že rovnaký dátum – 17. november – sa stal symbolom boja proti dvom tyraniám, ktoré sme zažili.

Nacizmus aj socializmus boli v tento deň konfrontované a oba režimy nakoniec padli. Sloboda sa ťažko získava, no ľahko sa stráca. Niekedy stačí iba spohodlnieť a zabudnúť, čo sa dialo.

Šírme odkaz 17. novembra

„Kampaň k 17. novembru sme sa rozhodli vytvoriť, pretože cítime zodpovednosť za miesto, v ktorom pôsobíme,“ vysvetľuje šéfka marketingovej komunikácie O2 Lucia Petrášová.

„Znalosť histórie je nevyhnutným predpokladom toho, aby sme vedeli odhaliť dezinformácie a manipuláciu, ktoré patria k častým praktikám extrémistov. Využitie nášho mediálneho priestoru je tou ,kvapkouʼ, ktorou vieme a chceme prispieť k zmene,“ dopĺňa.

Z rôznych prieskumov však vyplýva, že súčasná mladá generácia o revolúcii, živote pred ňou a najmä uvoľnení a možnostiach, ktoré so sebou priniesla, veľa nevie.

Preto sme sa na odkaz 17. novembra rozhodli nadviazať sériou článkov, v ktorých poukazujeme na jej neodškriepiteľný prínos a všetko to, čo si Slováci vydobili počas revolučných dní.

Jedným z najdôležitejší prínosov Nežnej revolúcie bolo otvorenie hraníc a možnosť cestovať. S cestovateľmi, blogermi a ľuďmi, pre ktorých je cestovanie neodmysliteľnou súčasťou životov, sme sa rozprávali o tom, ako si prostredníctvom ciest po svete plnia svoje sny.

Môcť slobodne vyjadriť svoj názor verejným vyhlásením alebo napríklad prostredníctvom textu piesne nebolo pre 17. novembrom možné. Preto sme sa s ľuďmi, pre ktorých je dnes možnosť otvorene a často aj kriticky hovoriť o verejných veciach, bližšie pozreli na slobodu prejavu.

Vyjadriť svoju osobnosť aj prostredníctvom vzhľadu je pre mnohých prirodzené, pred novembrom 1989 však spoločnosť mnohé prejavy vôbec neakceptovala. Mladých mužov s dlhšími vlasmi napríklad zastavovali príslušníci Verejnej bezpečnosti. Preto sme sa rozhodli hlbšie pozrieť aj na život dnešných ľudí, ktorí sú v uliciach na prvý pohľad neprehliadnuteľní.

Slobodný trh, možnosť podnikať a vyvážať svoje produkty aj mimo krajinu u nás pred novembrovými dňami neexistovali. Pozreli sme sa preto bližšie na slovenských podnikateľov, ktorým sa podarilo presadiť aj v zahraničí.

V čase socializmu okrem základných slobôd ľuďom chýbali aj mnohé veci dennej potreby, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť a život bez nich si nevieme predstaviť. Výber z nich prinášame v našom ďalšom článku.

Hýbateľom novembrových udalostí boli najmä študenti, za ktorých sa postavili mnohí pedagógovia. S vysokoškolským profesorom Valérom Mikulom, ktorý sa do týchto dní sám zapojil, sme sa pozhovárali nielen o novembrových dňoch, ale aj o tom, ako sa revolúcia dotkla štúdia.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.