Minulý režim ich netoleroval, ako sa im žije dnes? Opýtali sme sa ľudí s tetovaniami, muža s dlhými vlasmi aj transgender človeka

Pred novembrom 1989 režim netoleroval, ak sa ľudia svojím zovňajškom výrazne odlišovali. Ako sa však ľuďom s extravagantnejším vzhľadom žije dnes v čase slobody?

Vyjadriť svoju osobnosť aj prostredníctvom vzhľadu je pre mnohých prirodzené, pred novembrom ʼ89 však spoločnosť mnohé prejavy vôbec neakceptovala. Mladých mužov s dlhšími vlasmi napríklad zastavovali príslušníci Verejnej bezpečnosti a nútili ich ostrihať sa.

Režim sa síce zmenil, no mnohí ľudia stále tolerujú sebavyjadrenie iba do momentu, kým sa neprejaví. Preto sme sa v nadväznosti na kampaň O2, ktorá upozorňuje na dôležitosť 17. novembra a jeho odkaz, rozhodli hlbšie pozrieť aj na život dnešných ľudí, ktorí sú v uliciach na prvý pohľad neprehliadnuteľní – ľudí s výraznými tetovaniami a piercingom, transgender človeka a metalistu.

 

Tetovanie & piercing

Ľudí s tetovaním a piercingom u nás pribúda, a tak sa aj tolerancia spoločnosti postupne mení. Čo však v prípade, ak tetovanie alebo piercing presiahne hranice neviditeľnosti a zdobí väčšinu ľudského tela?

Tatérka Bambi: Je to každého osobná vec, čo so svojím telom urobí

Tatérka Bambi sa k zdobeniu ľudského tela dostala vďaka kresleniu, ktorému sa venovala, odkedy dokázala udržať v ruke pastelky. „Pamätám si, že ako dieťa som mala v zošitoch na každej jednej strane za okrajom nakreslený nejaký obrázok – vytvárala som si tam celé príbehy. Za obrázky som potom dostávala napomenutia od učiteliek, že tvoriť sa má na výtvarnej výchove, nie na matematike,” spomína.

„Sebavyjadrenie nemá skutočné limity. Len tie, ktoré vytvára spoločnosť a je len a len na jedincovi, či sa chce držať pomyselných hraníc, alebo má odvahu ich prekročiť.”

Cesta k dráhe tatérky však nebola úplne jednoznačná a nestretala sa ani s pochopením ostatných členov rodiny. Napriek tomu sa však rozhodla odísť z vysokej školy a už štvrtý rok tetuje. Netradičné však nie je len jej povolanie, vďaka tetovaniam a piercingu je výrazná aj ona sama. „Niekto si doma v obývačke zavesí na stenu nový obraz a ja si dám urobiť nové tetovanie,” približuje Bambi, pre ktorú je vlastné telo možnosťou sebavyjadrenia.

„Priestor na mojom tele sa pomaly, ale isto míňa. Je však pár miest, ktoré si potetovať nedám, napríklad dlane alebo chodidlá. Jednak to tam veľmi bolí a farba odtiaľ aj tak vypadáva a nevyzerá to pekne. Piercingov mám dosť, tých si už viac neplánujem dávať,” hovorí.

Pre svoj vzhľad sa Bambi dennodenne stretáva s negatívnymi reakciami. „Naučila som sa však nevnímať pohľady a poznámky okoloidúcich,” ozrejmuje. Aj keď má k výraznejšiemu vzhľadu blízko, k niektorým formám skrášľovania neinklinuje: „Nepáčia sa mi niektoré extrémne telesné modifikácie – amputácie častí tela, napríklad článkov prstov alebo farbenie očných bielkov,” približuje.

Zároveň jedným dychom dodáva: „Je to každého osobná vec, čo so svojím telom urobí, a keď sa takto cíti spokojne, potom nikto nemá právo mu do toho zasahovať.”

Ľudí s viditeľným sebavyjadrením vníma na základe vlastných pozorovaní ako tolerantnejších. „Mám s nimi oveľa lepšie skúsenosti ako s tými, ktorí zo seba robia niekoho, kým nie sú,“ dodáva.

Bambi trávi veľa času pozeraním dokumentov a vzdelávaním sa v oblasti prírodných vied, histórie a techniky. Chodí do prírody, z ktorej často čerpá inšpiráciu pri tvorbe tetovaní.

A či sa cíti slobodná? „Nie, necítim, nikto z nás nie je. Všetci máme svoje povinnosti, svoju zodpovednosť a svoje záväzky. Len bez týchto vecí môže byť človek naozaj slobodný – keď nie je na nikom a na ničom závislý a tak isto ani nikto na ňom. Keď sa nad tým zamyslím, tak ten, kto je slobodný, je tým pádom sám. A nikto z nás nechce byť sám, nie je to zakódované v ľudskej prirodzenosti,” uzatvára tatérka.

Barman a fotograf Lukáš: Tolerantní by mali byť všetci, bez ohľadu na to, ako kto vyzerá

Fotograf Lukáš si prácou za barom šetrí na plnenie svojho sna, ktorým je predovšetkým cestovanie. Hoci je jeho zjav na prvý pohľad výrazný, nijakým spôsobom nenaštrbuje jeho milú povahu. Sám svoje telo vníma ako malú galériu. „Každý si zo svojej osobnosti vytvorí časom malé umelecké dielo,“ približuje svoj postoj.

“Ako ľudia sme si všetci rovní, všetci sme bežní a zároveň výnimoční.”

„Pri práci sa stretávam denne s rôznymi reakciami aj s tými negatívnymi, ale tie jednoducho filtrujem. Tolerantní by mali byť všetci, bez ohľadu na to, ako kto vyzerá a ako vyzerajú ľudia okolo neho. Čo mi najviac prekáža na ľuďoch, je neslušné správanie a arogancia,” opisuje svoje skúsenosti.

Sám na sebe odlišnosti nevníma. „Ráno vstanem, dám si kávu a idem do roboty. Nechcem vytŕčať z davu, mojím cieľom je byť spokojný. Chcem byť slobodný,“ hovorí.

Okrem výrazného vzhľadu je pre Lukáša charakteristická aj jedna netypická záľuba. Lukáš sa venuje suspension, teda vešaniu na háky, ktoré si ho získalo prepojením umenia, sebaprekonávania a adrenalínu.

 

Transgender

Vnímanie vlastnej identity sa nie vždy spája so striktným zaradením do skupiny muž alebo žena. Transgender to na Slovensku nemajú jednoduché ani dnes. Z veľkej časti konzervatívna spoločnosť sa na nich často pozerá úkosom, čo mnohých vedie k potláčaniu vlastnej identity. Nabrať sebavedomie a byť sám sebou sa verejne rozhodne len málokto, no predsa sa nájdu aj odvážnejšie výnimky.

DJ-ka a hudobná producentka Matia: Nie je podstatné, ako sa líšiš, ale ako tie odlišnosti prijímaš

Matia, známa pod umeleckým menom B-complex, sa ako žena rozhodla verejne vystúpiť pred tromi rokmi. Trvalo jej to presne 30 rokov, kým nabrala odvahu a z Maťa sa stala Matia. „Bol a stále to je priebežný proces, ktorý asi nikdy neskončí. Na prvý pohľad môže vyzerať jednoducho byť sám sebou, ale vedela som, že spôsob, akým sa budem prezentovať, môže mať dopad aj na moje okolie,” vysvetľuje.

Svoj vzhľad a správanie Matia nevníma ako inakosť, skôr ako jedinečnosť. „Som jediná Matia, čo odpovedá na tieto otázky. Ale na všetkých svieti slnko rovnako, v niečom som šikovnejšia ako druhí, ale iní sú ešte šikovnejší. Snažím sa robiť dobrú hudbu, ale iní ju robia ešte lepšie. A tak je to dobre. Nie je podstatné, ako sa líšiš, ale ako tie odlišnosti prijímaš,” približuje svoje uvažovanie.

Matia sa narodila s rázštepom podnebia, takže už odmalička bola viditeľné iná. Teraz však vytŕča iba tak, ako ona sama chce. S negatívnymi reakciami sa podľa nej stretávajú mnohí a nemusí ísť hneď o transgender. „Stačí si dať výrazný rúž, počúvať hiphop alebo fandiť nejakému športovému tímu. Ľudia radi vytvárajú kmene, falošnú príbuznosť, delia sa na my a oni,“ opisuje DJ-ka.

Negatívne reakcie majú podľa nej zväčša tí, ktorí svoj vlastný pocit stavajú pred pocity ostatných. „Napríklad takí, ktorí sa cez to, že ma vidia, pýtajú sami seba na svoju sexualitu, s ktorou nie sú vyrovnaní. Mám toho za sebou dosť na to, aby som mohla byť hrdá na svoje činy a svoju tvorbu. Ak ma niekto súdi, lebo som odlišná, svedčí to viac o ňom ako o mne,” približuje svoje pocity Matia.

“Život máš len jeden a musíš ho žiť tak, ako chceš, inak ho nežiješ, ale venuješ ostatným.”

A či neuvažuje dať vo svojom živote šípku späť a vrátiť sa na začiatok? Podľa jej slov by to už nebola ona a kameň, ktorý jej spadol zo srdca, by sa vrátil späť. „Celé to vnímam iba pozitívne. Nemusím sa báť, ako ma kto príjme, lebo to vidím hneď. Vo vzťahoch hneď viem či má potenciálna partnerka problém s tým, aká som, alebo nie. To, čo som predtým nerada robila ako Maťo, teraz robím rada. Som spoločenskejšia, pekná a hrdá,” hovorí.

Inakosť samotnej Matii prekáža len v jedinej podobe. „Ak inakosť považuje samu seba za lepšiu ako tie ostatné, napríklad keď niekto v mene národa alebo rasy popiera a ponižuje iných. Takíto ľudia sa často dožadujú slobody slova a tolerancie vlastných názorom, pričom práve tieto názory sú netolerantné a bránia slobode slova druhých,” vysvetľuje.

Podľa Dj-ky je dôležité, aby ľudia za seba a svoje činy niesli zodpovednosť. „Tak, ako vedia byť ľudia úžasní, vedia byť aj zbabelí, hlúpi a malí. Je na každom z nás, aby sa snažil niečo so sebou urobiť a pracovať na sebe. Lenže mnohí sa radšej zbavia osobnej zodpovednosti, aby mohli nadávať, ako tí zodpovední robia veci zle,” vysvetľuje.

“Som ako vták. Môžem si lietať, ale keď prestanem mávať krídlami, gravitácia mi slobodu spočíta.”

A ako zmena identity zasiahla do vzťahov v rámci jej rodiny a pracovného prostredia? V praxi sa nezmenilo takmer nič. „Máme sa stále radi ako predtým, len kým si zvyknú oslovovať ma ako ženu, ešte to chvíľku potrvá. A čo sa práce týka, ani sama by som nechcela hrať tam, kde ma nechcú,” uzatvára.

 

Metal

Svojou hudbou by mohli búrať steny, svojím vzhľadom zakliesnené vizuálne stereotypy. Metal sa nikdy nespájal s hlavným prúdom. Nejde o pózu, ktorá končí za dverami koncertnej sály, ale o spôsob, akým sa ľudia prezentujú aj v každodennom živote.

Programátor a bubeník kapely Catastrofy Roman: Cítim sa tak dobre a tak slobodne, ako sa len dá

Na obdobie, keď sa Roman rozhodol zmeniť svoju vizáž, si spomína, akoby to bolo včera. Rebelantstvo sa u neho začalo prejavovať už na základnej škole. „Od malička mi otec púšťal pesničky rockových a metalových legiend, ktorých členovia mali dlhé vlasy a vyzerali drsne. Aspoň to som si ako decko myslel. Chcel som vyzerať ako oni, no v tom veku mi to mama nedovolila,“ spomína vlasatý bubeník.

V puberte sa však jeho rebélia začala prejavovať naplno. Na hudobnú scénu v tom období prišiel hiphop, a kým všetci jeho kamaráti ho prijali, on ho odmietol. A tak sa začala jeho vlastná cesta, ktorá sa spája nielen s tvrdšou hudbou, ale aj dlhými vlasmi.

Hudba zohráva v Romanovom živote nosnú úlohu. Veľa voľného času Roman vkladá do jej tvorby, hrá v kapele, zlepšuje sa v hre na hudobné nástroje a venuje sa aj štúdiu teórie hudby. „Hudba, ktorú hráme, sa najviac približuje thrash metalu, no naši fanúšikovia ju označujú aj ako zbojnícky metal, keďže v našich skladbách možno nájsť prvky folklóru a v textoch sa objavujú zbojníci a ozbíjaní zemepáni,” hovorí Roman, ktorý sa živí programovaním, no vo voľnom čase pestuje aj zeleninu či pracuje s drevom.

Roman priznáva, že v minulosti sa pre svoju vizáž stretol aj s negatívnymi reakciami. „Na škole som mal profesorov, ktorým môj výzor vadil. Pred niekoľkými rokmi som zase zachytil zopár kyslých tvári aj na dopravnom inšpektoráte,“ spomína.

“Nevnímam sa inak. Aj keď možno moje sebavyjadrenie je iné, stále som súčasťou spoločnosti.”

Svoju inakosť však dnes už nevníma a aj spoločnosť je podľa neho tolerantnejšia. „Cítim sa tak dobre a tak slobodne, ako sa len dá. Ľudia sú už dnes na mnohé zvyknutí, stálo by ma to asi veľa práce, ak by som chcel vytŕčať z davu,“ hovorí.

Podľa Romana nie je dôležité, ako kto vyzerá, ale aký je kto človek. „Na ľuďoch mi najviac prekáža sebectvo a pokrytectvo,“ dodáva.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Tisíce Slovákov dnes prekročili štátnu hranicu bez povolenia

A vy ste pravdepodobne boli jedným z nich. Aj keď ste hranice Slovenska prekročili iba symbolicky – prezeraním zahraničných stránok na internete.

Vedeli ste, že ak by ste krajinu pred novembrom 1989 opustili neoprávnene, mohli ste stratiť slobodu a skončiť vo väzení až na 5 rokov? Alebo ste mohli byť priamo pri pokuse o prechod hraníc zastrelený?

Sloboda nie je samozrejmosť

Prejsť slobodne hranice republiky pri ceste do zahraničia za novými cestovateľskými zážitkami, návštevou rodiny alebo nákupmi v pohraničí nie je samozrejmosť. Je to sloboda, ktorú sme si vybojovali 17. novembra 1989.

Preto O2 aj tento rok symbolicky na jeden deň obnovilo virtuálnu železnú oponu na našich štátnych hraniciach. Všetci zákazníci O2 preto v tento deň pri prvej návšteve zahraničnej stránky s využitím O2 internetu uvidia nasledujúci odkaz:

Virtuálna železná opona sa tento rok rozprestiera naprieč mnohými médiami. Od webových stránok cez sociálne média a profily influencerov až po rádio a špeciálnu SMS-ku. Tá zákazníkov upozorní na neslobodu, ktorá nás zväzovala za socializmu.

Ako to všetko začalo?

Začiatky revolúcie sa spájajú s tisíckami vysokoškolákov, ktorí pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov vyšli 17. novembra 1989 do pražských ulíc, aby si uctili protihitlerovský odpor svojich predchodcov a zároveň vyjadrili nespokojnosť s neslobodou socialistického režimu.

Pochod študentov bol násilne ukončený zásahom polície na Národní tříde. Tento agresívny akt štátu proti jeho občanom prebudil desaťročia letargickú spoločnosť.

Správa o útoku na študentov sa rozniesla po celej republike a v priebehu niekoľkých dní začali masívne protesty vo viacerých mestách Československa.

Nežná revolúcia

Študenti, divadelní herci, disidenti aj bežní občania sformovali dve občianske hnutia – Občanské fórum v Prahe a Verejnosť proti násiliu v Bratislave.

Zdroj: Wikimedia Commons, Autor: Gampe

Tieto združenia spustili legendárne diskusné večery v divadlách a v uliciach a začali formovať občiansky odpor. Ľudia vystrašení príchodom tankov v roku 1968 sa zrazu odvážili výjsť do ulíc a na námestia.

Napriek tomu, že okolo Československa sa režim rúcal režim za dramatických udalostí, táto revolúcia zaslúžene získala prívlastok Nežná alebo Zamatová, pretože sa obišla bez agresie a výstrelov.

Známa sa naopak stala svojou ľudskosťou, vtipom a obrovskou solidaritou.

Sloboda sa ťažko získa, ale ľahko stratí

Je pekným historickým okamihom, že rovnaký dátum – 17. november – sa stal symbolom boja proti dvom tyraniám, ktoré sme zažili.

Nacizmus aj socializmus boli v tento deň konfrontované a oba režimy nakoniec padli. Sloboda sa ťažko získava, no ľahko sa stráca. Niekedy stačí iba spohodlnieť a zabudnúť, čo sa dialo.

Šírme odkaz 17. novembra

„Kampaň k 17. novembru sme sa rozhodli vytvoriť, pretože cítime zodpovednosť za miesto, v ktorom pôsobíme,“ vysvetľuje šéfka marketingovej komunikácie O2 Lucia Petrášová.

„Znalosť histórie je nevyhnutným predpokladom toho, aby sme vedeli odhaliť dezinformácie a manipuláciu, ktoré patria k častým praktikám extrémistov. Využitie nášho mediálneho priestoru je tou ,kvapkouʼ, ktorou vieme a chceme prispieť k zmene,“ dopĺňa.

Z rôznych prieskumov však vyplýva, že súčasná mladá generácia o revolúcii, živote pred ňou a najmä uvoľnení a možnostiach, ktoré so sebou priniesla, veľa nevie.

Preto sme sa na odkaz 17. novembra rozhodli nadviazať sériou článkov, v ktorých poukazujeme na jej neodškriepiteľný prínos a všetko to, čo si Slováci vydobili počas revolučných dní.

Jedným z najdôležitejší prínosov Nežnej revolúcie bolo otvorenie hraníc a možnosť cestovať. S cestovateľmi, blogermi a ľuďmi, pre ktorých je cestovanie neodmysliteľnou súčasťou životov, sme sa rozprávali o tom, ako si prostredníctvom ciest po svete plnia svoje sny.

Môcť slobodne vyjadriť svoj názor verejným vyhlásením alebo napríklad prostredníctvom textu piesne nebolo pre 17. novembrom možné. Preto sme sa s ľuďmi, pre ktorých je dnes možnosť otvorene a často aj kriticky hovoriť o verejných veciach, bližšie pozreli na slobodu prejavu.

Vyjadriť svoju osobnosť aj prostredníctvom vzhľadu je pre mnohých prirodzené, pred novembrom 1989 však spoločnosť mnohé prejavy vôbec neakceptovala. Mladých mužov s dlhšími vlasmi napríklad zastavovali príslušníci Verejnej bezpečnosti. Preto sme sa rozhodli hlbšie pozrieť aj na život dnešných ľudí, ktorí sú v uliciach na prvý pohľad neprehliadnuteľní.

Slobodný trh, možnosť podnikať a vyvážať svoje produkty aj mimo krajinu u nás pred novembrovými dňami neexistovali. Pozreli sme sa preto bližšie na slovenských podnikateľov, ktorým sa podarilo presadiť aj v zahraničí.

V čase socializmu okrem základných slobôd ľuďom chýbali aj mnohé veci dennej potreby, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť a život bez nich si nevieme predstaviť. Výber z nich prinášame v našom ďalšom článku.

Hýbateľom novembrových udalostí boli najmä študenti, za ktorých sa postavili mnohí pedagógovia. S vysokoškolským profesorom Valérom Mikulom, ktorý sa do týchto dní sám zapojil, sme sa pozhovárali nielen o novembrových dňoch, ale aj o tom, ako sa revolúcia dotkla štúdia.


Matej „Sajfa“ Cifra: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec

Ako sa na používanie smartfónu za volantom pozerá známy moderátor, influencer a milovník šoférovania? Prečítajte si náš rozhovor.

Obľúbený moderátor a youtuber Matej „Sajfa“ Cifra sa stal hlavnou tvárou kampane v rámci platformy Dátuj zodpovedne, ktorej cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom.

Porozprávali sme sa s ním, aký má vzťah k šoférovaniu, ako sa zmenil jeho prístup k používaniu mobilu po tom, čo sa zapojil do kampane, aj o vlogovaní a ďalších plánoch.

Kedy si naposledy použil telefón za volantom a aké myšlienky ti vtedy bežali hlavou? Uvedomoval si si, že nemáš auto úplne pod kontrolou a môže sa niečo stať tebe alebo niekomu inému?

Jasné, že si to človek uvedomuje. Do tohto projektu som išiel aj preto, lebo sám seba čoraz častejšie pristihnem pri uvažovaní nad touto témou. Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš. Moja žena ma za to často „pucuje“ a sám viem, že s tým musím prestať. Občas si poviem: „Čo ak by sa práve teraz mojou vinou niekomu niečo stalo?“

Bol si už niekedy účastníkom nehody, za ktorú bol zodpovedný telefón?

Také niečo sa mi ešte nestalo, ale raz dávno sme sa v jednej zápche posúvali na jednotke a dvojke a akurát som z obalu vyberal cédečko. Mal som ho v lone, rozhodol som sa pre Hip-Hop Výber 5 a bum. Nedobrzdil som. Jemná nepozornosť a bol tam oškretý plech. Nič vážne sa nestalo, ale ak by po priechode išla napríklad žena s kočíkom, bola by to už úplne iný príbeh.  

Je to pre teba šoférovanie nutnosť alebo pri tom dokážeš relaxovať?

Milujem šoférovanie. Je to vec, ktorá ma neskutočne baví. Zbožňujem dlhé cesty, a keď viem, že niekam pôjdeme minimálne dve hodiny, úplne sa na to teším. Veľmi rád šoférujem aj sám. Vtedy relaxujem, počúvam hudbu alebo podcasty, veľa premýšľam. Aj keď cestujem so svojou ženou, často sa stane, že sme počas jazdy ticho.

Aké bolo tvoje prvé auto?

Dlho som nemal peniaze na to, aby som mal auto. Aj keď som v rádiu robil už niekoľko rokov, cestoval som autobusom alebo taxíkom. Spomínam si, že keď som si už nakoniec chcel vziať auto na lízing, bavil som sa o tom s naším vtedajším generálnym riaditeľom. On mi povedal, nech pár mesiacov počkám, lebo v Ženeve vraj predstavia novú Hondu Civic. Bolo to okolo roku 2005 a vtedy vyzerala dosť futuristicky. A bol som nakoniec veľmi hrdý, pretože som bol prvý človek na Slovensku, ktorý ju mal.

Prečo si sa rozhodol stať tvárou projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tom malo hovoriť?

Ako som už spomínal na začiatku, čoraz častejšie som si v aute uvedomoval, že nerobím správnu vec, a keď ma z O2 oslovili, povedal som áno, pretože sa mi páči práve ten preventívny prístup a som s touto témou stotožnený. Ak by ma oslovil niekto s kampaňou na ochranu kaktusov, povedal by som, že síce s nimi súhlasím, ale nemám doma žiaden kaktus a veľmi to necítim.

„Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš.“

Toto je však vec, ktorú vnímam veľmi intenzívne, lebo vždy, keď ten telefón chytím za volantom do ruky, hovorím si: „Maťo, keď sa teraz niečo stane, už to nijako nezahovoríš.”  

Dnes sa dá veľmi ľahko dokázať, že si ten telefón držal v ruke práve vtedy. Aj na Slovensku teraz máme niekoľko káuz s esemeskami a fotkami a z toho človek už jednoducho nijako nevycúva. Išiel som do toho práve preto, že táto téma sa ma bytostne týka.

Pri príprave tohto projektu si sa dozvedel o štatistikách, ktoré hovoria, ako veľmi dokáže používanie mobilu ubrať z pozornosti vodiča. Zmenil sa tvoj postoj k jeho používaniu okamžite, alebo si si to uvedomoval trošku dlhšie?

Ešte si na to musím zvykať. Ale keďže teraz je táto kampaň všade a ľudia ju vnímajú, tak by som chcel ísť príkladom. Sám pred sebou by som sa cítil veľmi čudne, ak by som ten telefón používal rovnako aj naďalej. Určite si na to už dávam pozor.

Čoskoro budeš otcom. Prispel aj tento projekt k tomu, že v úlohe rodiča sa budeš snažiť byť zodpovednejší?

Áno, začal som rozmýšľať trošku inak. Máme pred sebou ešte zopár mesiacov, ale v istých oblastiach cítim zmenu svojho pohľadu na niektoré veci. Viac si uvedomujem, čo je a čo nie je dôležité. Takže si určite budem v budúcnosti dávať väčší pozor nielen na telefón za volantom.

Videl si niekedy pri šoférovaní na cestách vec, pri ktorej si ľutoval, že si ju nestíhaš natočiť a zdieľať?

No jasné, miliardu ráz. Minule som videl, ako si človek fotí mláku. Ale nie telefónom. Stál tam s foťákom a fotil si mláku. Stál som na semafore na Tomášikovej, naskočila zelená a ľutoval som, že som to nestihol. Bol to fascinujúci pohľad.

Hoci vloguješ len pomerne krátko, stal sa z teba mimoriadne úspešný youtuber. Rozmýšľal si už niekedy nad novým formátom alebo nad tým, že by si svoj kanál posunul niekam inam?

Premýšľam nad tým čoraz viac. Vždy je to o tom, že človek by sa mal nejakým spôsobom znovuobjaviť, nájsť niečo, čo ho zase na pár rokov nakopne. Nehovorím, že tie vlogy upadajú, stále ma to baví, stále si to robím sám a stále ma teší, keď si v počítači otvorím nový projekt a idem strihať.

Teším sa, keď mám príležitosť stretnúť sa a porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi a môcť si to natočiť. Ale viem, že teraz by som chcel nájsť niečo ďalšie, čo by pre mňa bolo nosným projektom a vlogy by len podporovali to, čomu sa venujem. Aj preto rád šoférujem, lebo vtedy uvažujem nad podobnými vecami.

Ako vnímaš vplyv influencerov na ľudí? Cítiš nejakú zodpovednosť za obsah, ktorý publikuješ, alebo sa spoliehaš na to, že ľudia majú vlastný rozum a názor?

Je to tak 50/50. Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí „tlačiť“ viac a ukázať im, že napríklad nezávidieť a dopriať iným je nesmierne dôležitá vlastnosť. Alebo slušnosť v komunikácii s kýmkoľvek. Či si to ty, moji kolegovia, alebo hocikto na ulici.

„Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí ‚tlačiťviac.“

Taktiež kritické myslenie sa v súčasnosti tiež dosť podceňuje. Ja by som v základných a stredných školách určite zaviedol predmet kritické myslenie. Žiak by dostal súbor údajov a faktov a mal by sa v nich učiť orientovať – čo je relevantné a čo nie, čo je už prekrútené a ako je to naozaj.

Toto sú veci, pri ktorých človek môjho vplyvu nemôže len mávnuť rukou a povedať, že si idem svoje a „mám na saláme“, čo si ľudia myslia. Samozrejme, chcem robiť, čo ma baví a čo bude baviť aj ľudí, ale v istých momentoch cítim aj nejakú zodpovednosť.

Máš nejaký vysnívaný televízny alebo rádiový formát alebo námet, ktorý nosíš v hlave a ešte sa ti ho nepodarilo zrealizovať?

Kiežby som bol takýto človek. Možno sa teraz podceňujem, ale myslím si, že vedome takto nepremýšľam a nesnažím sa cielene generovať nápady. Ja som taký typ skôr zo dňa na deň a z týždňa na týždeň.

Veľa vecí v mojom živote jednoducho prirodzene prišlo mojím smerom. Keď som však chcel začať točiť vlogy, nosil som ten nápad v hlave trištvrte roka, kým som natočil prvý. Ale nemám námet na rozhlasovú či televíznu šou ani na nejaký nový internetový alebo youtubový projekt.

Kam povedie tvoja najbližšia cesta autom?

Keďže sme momentálne v rádiu, tak moja najbližšia cesta bude domov. Hoci bývam dosť blízko, chodím autom, no čoraz častejšie si hovorím, že by som mal viac chodiť na bicykli. A aj pešo by sa dalo.

A čo nejaká dlhšia cesta?

Nemám naplánovanú žiadnu dlhšiu cestu, ale v posledných dňoch som sa nacestoval celkom veľa. Pred pár dňami som bol v Prahe. Nakoniec som namiesto vlaku išiel autom a tá cesta naspäť bola veľmi jednoduchá a pohodová, ani neviem ako a už som bol doma.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Matej „Sajfa“ Cifra

Tento rok oslávi 40 rokov. Vyštudoval učiteľstvo v kombinácii slovenčina-angličtina a v súčasnosti je hlavne rozhlasovým a televíznym moderátorom. Okrem toho točí vlogy na YouTube, kde má takmer 170 000 odberateľov. V programe Level Lama hráva počítačové hry so známymi osobnosťami a občas sa venuje aj stand-up comedy. Je ženatý s moderátorkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou, s ktorou čakajú prvé dieťa.


Huawei 1+1: získajte k smartfónu Huawei aj druhý telefón alebo hodinky

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové