Vďaka slobode prejavu menia svet k lepšiemu. Prostredníctvom umenia aj zábavy

Pred revolúciou sa ľudia odvážili vyjadriť svoj vlastný názor len doma tým najbližším. Dnes už cenzúra neplatí a mnohí tak otvorene vyjadrujú svoje postoje a názory aj prostredníctvom hudby, filmu, hovoreného aj písaného slova či prostredníctvom výtvarného umenia.

V nadväznosti na kampaň O2, ktorá upozorňuje na dôležitosť 17. novembra a jeho odkaz, sme sa speváčky, režisérky, stand-up komika a výtvarníčky spýtali, ako pracujú so slobodou prejavu. Akú úlohu zohráva možnosť slobodne vyjadriť svoj názor v ich živote?

Speváčka Lucia Piussi: Sloboda je viac ako plné brucho aj hranosť v rádiách

Frontmanka kapely Živé kvety, autorka dvoch kníh a herečka Lucia Piussi využíva možnosť slobody prejavu naplno a pre svoju otvorenosť sa viac ráz dostala do problémov.

„Keď človek nezahmlieva a vyjadrí jasný postoj, vždy si narobí nepriateľov, preto ľudia tak radi zahmlievajú. Je to pohodlné. Našťastie dnes vás už nikto nevláči za váš názor po polícii, iba po sociálnych sieťach. Hoci je aj kyberšikana šikanou, myslím si, že byť niekde fyzicky na výsluchoch za svoj názor, by bolo iné peklo,” hovorí Lucia.

Foto: David Konečný

Spomína si, ako kedysi pre jej texty kapele, v ktorej spieva, nadávali do „angažovaných“. „Ja sa k tomu hlásim. Som angažovaný človek, nie je mi jedno či sa táto spoločnosť radikalizuje a uzatvára. Treba ísť proti tomu, aby nám tu čoskoro fašisti nediktovali, čo je a čo nie je slovenské,” vyjadruje sa jasne.

Kapela koncertovanie počas minulého režimu, ktorý bol pre umelcov prísny, nezažila. „Živé kvety vznikli v roku 1994 a život našej kapely je spojený so slobodou. V tomto máme vyhranený postoj – sloboda je viac ako plné brucho aj hranosť v rádiách,” hovorí.

A či si vie predstaviť, že by sa nemohla vyjadrovať slobodne? „Ešte mám v čerstvej pamäti poslednú agóniu komunizmu a nikdy na tú odpornú dvojtvárnosť, že doma hovoríme niečo iné ako vonku, nezabudnem,” uzatvára Lucia.

Režisérka Tereza Nvotová: Viem si predstaviť, že by som sa nemohla vyjadrovať slobodne. Ale neviem, ako dlho by som dokázala v takej spoločnosti vydržať

Tereza Nvotová má za sebou nedávnu premiéru dokumentárneho filmu Mečiar, ktorý otvorene poukazuje na davovú psychózou spôsobenú jediným politikom. Na otázku či jej práca a celková otvorenosť nespôsobujú problémy, odpovedá: „Myslím si, že by som mala omnoho väčší vnútorný problém, keby som nebola úprimná. Problémy to síce niekedy spôsobuje, ale sú to vždy zaujímavé problémy, nie také, ktoré by ohrozovali môj život alebo slobodu.”

Foto: René Miko

Na to, aby prispela k lepšej a otvorenejšej spoločnosti, využíva najmä svoj filmový jazyk. „Nazdávam sa, že v dnešnej spoločnosti má práve ten väčšiu silu. Moja generácia sa spolu dorozumieva hlavne pomocou obrazov či videí. Film je schopný dať ľuďom zážitok, v ktorom je obsiahnuté posolstvo. A zážitky si pamätáme dlhšie než informácie,” hovorí mladá režisérka.

Podľa Terezy je aj v dnešnej spoločnosti dôležité poukazovať na veci, ktoré sú zaprášené minulým režimom, preto aj vo svojom najnovšom dokumente pracuje s archívnymi zábermi krívd a zamlčaných právd. Robí to aj preto, lebo si uvedomuje, že si ich mladá generácia nemá odkiaľ pamätať a v rámci vzdelávacieho systému nedostáva potrebný kontext.

Zároveň považuje za dôležité ukazovať to, čo sa dialo kedysi. „Nielen u nás, ale všade naokolo má spoločnosť tendencie vracať sa ,k starým časomʼ, glorifikovať zločincov minulých dôb alebo kriesiť ich ideológie. Či už ide o nacizmus, alebo komunizmus, nikdy z toho nie sme a nebudeme vonku,” vysvetľuje Tereza.

Autorka niekoľkých filmov si život v časoch neslobody predstaviť vie. „Viem si predstaviť, že by som sa nemohla vyjadrovať slobodne. Ale neviem, ako dlho by som dokázala v takej spoločnosti vydržať. Hovorí sa, že človek vydrží všetko, často hlavne vďaka svojim blízkym. Naozajstní hrdinovia totalitných režimov sú pre mňa tí, ktorí neutiekli, ale bojovali, aj keď to nedávalo žiadny zmysel. Často bolo ich najsilnejšou zbraňou práve slovo,” uzatvára.

Stand-up komik Marián Psár: Desím sa čo i len myšlienky na to, že by nám odrazu politici zakazovali nejaké témy v stand-upoch

Marián Psár sa živí slovom. To hovorené využíva pri svojich vystúpeniach na stand-upoch a písané zase pri tvorbe reklamných textov či svojho blogu Utrpenie mladého hejtera. Ak by stratil slobodu jeho používania, stratil by podľa vlastných slov nielen prácu, ale aj samého seba.

„Naozaj si to nedokážem predstaviť a desím sa čo i len myšlienky na to, že by nám odrazu politici zakazovali nejaké témy v stand-upoch, alebo že by v novinách, televízii alebo na internete zavládla cenzúra,” hovorí.

Sloboda vyjadrovania je podľa Mariána prirodzená, avšak musí byť spojená so zodpovednosťou za svoje činy resp. slová. „Máš právo povedať absolútnu sprostosť, ale rátaj s tým, že ti niekto povie, že je to absolútna sprostosť,” vysvetľuje svoj pohľad.

Marián, ktorý sa ukrýva za pseudonymom Mladý hejter, je známy tým, že nešetrí slovami kritiky a rád poukazuje na odvrátenú tvár našej spoločnosti.

Napriek tomu, že u nás už nie je cenzúra a v rámci svojich vystúpení sa môže vyjadrovať slobodne, sú veci, ktoré spoločnosť vníma ťažšie a mladý stand-up komik za ne zvykne zožať kritiku. „Samozrejme, ľudia vždy trochu ťažšie prijímajú, keď si robíte srandu napríklad zo smrti či vážnych chorôb. Niekedy je to jednoducho iba rozdiel vo vnímaní hraníc humoru, niekedy je to len moja chyba, keď je vtip na ťažšiu tému slabo napísaný,” objasňuje.

Do vážnych problémov sa však pre svoju tvorbu nikdy nedostal. „Ak sa bavíme o internete, ešte nikdy sa mi reálne nikto nesnažil pre články ublížiť ani sa mi nejako vážne nevyhrážal,” hovorí Marián.

Mladý stand-up komik sa využívaním svojho ostrého jazyka snaží byť hlasom svojich rovesníkov a zároveň vyzývať k otvorenosti a úprimnosti. „Vždy som ostro vystupoval proti tým, ktorí sa akokoľvek snažili potláčať základné ľudské práva a cítiť to aj v mojich stand-upoch,” dodáva.

Výtvarníčka Ivana Šáteková: Môj názor niektorých ľudí tak vytočil, že mi vypisovali a priali smrť

Výtvarníčka Ivana Šáteková sa prostredníctvom umenia snaží meniť myslenie spoločnosti. Hovorí, že ľahostajnosť je jedna z vlastností, ktorá ju na ľuďoch najviac irituje. „Neviem si predstaviť fungovanie spoločnosti bez toho, aby mi nezáležalo na jej smerovaní,” vysvetľuje.

Ivana má na svojom konte aj kontroverzný projekt Hore Hajl Dole Hajl, ktorý prostredníctvom výšiviek poukazuje na paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti – už samotný názov projektu evokuje možný problém.

Výtvarníčka priznáva, že je celkom opatrný človek a dáva si pozor na to, čo hovorí. „Snažím sa hovoriť veci tak, aby nespôsobovali nijaké problémy. Ale to, čo príde normálne mne, niekomu inému už nemusí. Takže pre mňa celkom normálny a zdravý názor niektorých ľudí vytočil tak, že mi vypisovali a priali smrť. Ale človek si zvykne na všeličo a ani toto ma už nejako nerozhodí,” opisuje.

Pre Ivanu, ktorá cez svoju tvorbu vyjadruje aj postoj k spoločnosti, je prítomnosť cenzúry absolútne nepredstaviteľná. „Cenzúra v umení tu už bola a ja som to, našťastie, nemusela zažiť. Aj keď je pravda, že aj počas socializmu vznikali protirežimové diela, ktorých sila je ešte väčšia, keďže boli protisystémové a zakázané,” uzatvára.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Tisíce Slovákov dnes prekročili štátnu hranicu bez povolenia

A vy ste pravdepodobne boli jedným z nich. Aj keď ste hranice Slovenska prekročili iba symbolicky – prezeraním zahraničných stránok na internete.

Vedeli ste, že ak by ste krajinu pred novembrom 1989 opustili neoprávnene, mohli ste stratiť slobodu a skončiť vo väzení až na 5 rokov? Alebo ste mohli byť priamo pri pokuse o prechod hraníc zastrelený?

Sloboda nie je samozrejmosť

Prejsť slobodne hranice republiky pri ceste do zahraničia za novými cestovateľskými zážitkami, návštevou rodiny alebo nákupmi v pohraničí nie je samozrejmosť. Je to sloboda, ktorú sme si vybojovali 17. novembra 1989.

Preto O2 aj tento rok symbolicky na jeden deň obnovilo virtuálnu železnú oponu na našich štátnych hraniciach. Všetci zákazníci O2 preto v tento deň pri prvej návšteve zahraničnej stránky s využitím O2 internetu uvidia nasledujúci odkaz:

Virtuálna železná opona sa tento rok rozprestiera naprieč mnohými médiami. Od webových stránok cez sociálne média a profily influencerov až po rádio a špeciálnu SMS-ku. Tá zákazníkov upozorní na neslobodu, ktorá nás zväzovala za socializmu.

Ako to všetko začalo?

Začiatky revolúcie sa spájajú s tisíckami vysokoškolákov, ktorí pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov vyšli 17. novembra 1989 do pražských ulíc, aby si uctili protihitlerovský odpor svojich predchodcov a zároveň vyjadrili nespokojnosť s neslobodou socialistického režimu.

Pochod študentov bol násilne ukončený zásahom polície na Národní tříde. Tento agresívny akt štátu proti jeho občanom prebudil desaťročia letargickú spoločnosť.

Správa o útoku na študentov sa rozniesla po celej republike a v priebehu niekoľkých dní začali masívne protesty vo viacerých mestách Československa.

Nežná revolúcia

Študenti, divadelní herci, disidenti aj bežní občania sformovali dve občianske hnutia – Občanské fórum v Prahe a Verejnosť proti násiliu v Bratislave.

Zdroj: Wikimedia Commons, Autor: Gampe

Tieto združenia spustili legendárne diskusné večery v divadlách a v uliciach a začali formovať občiansky odpor. Ľudia vystrašení príchodom tankov v roku 1968 sa zrazu odvážili výjsť do ulíc a na námestia.

Napriek tomu, že okolo Československa sa režim rúcal režim za dramatických udalostí, táto revolúcia zaslúžene získala prívlastok Nežná alebo Zamatová, pretože sa obišla bez agresie a výstrelov.

Známa sa naopak stala svojou ľudskosťou, vtipom a obrovskou solidaritou.

Sloboda sa ťažko získa, ale ľahko stratí

Je pekným historickým okamihom, že rovnaký dátum – 17. november – sa stal symbolom boja proti dvom tyraniám, ktoré sme zažili.

Nacizmus aj socializmus boli v tento deň konfrontované a oba režimy nakoniec padli. Sloboda sa ťažko získava, no ľahko sa stráca. Niekedy stačí iba spohodlnieť a zabudnúť, čo sa dialo.

Šírme odkaz 17. novembra

„Kampaň k 17. novembru sme sa rozhodli vytvoriť, pretože cítime zodpovednosť za miesto, v ktorom pôsobíme,“ vysvetľuje šéfka marketingovej komunikácie O2 Lucia Petrášová.

„Znalosť histórie je nevyhnutným predpokladom toho, aby sme vedeli odhaliť dezinformácie a manipuláciu, ktoré patria k častým praktikám extrémistov. Využitie nášho mediálneho priestoru je tou ,kvapkouʼ, ktorou vieme a chceme prispieť k zmene,“ dopĺňa.

Z rôznych prieskumov však vyplýva, že súčasná mladá generácia o revolúcii, živote pred ňou a najmä uvoľnení a možnostiach, ktoré so sebou priniesla, veľa nevie.

Preto sme sa na odkaz 17. novembra rozhodli nadviazať sériou článkov, v ktorých poukazujeme na jej neodškriepiteľný prínos a všetko to, čo si Slováci vydobili počas revolučných dní.

Jedným z najdôležitejší prínosov Nežnej revolúcie bolo otvorenie hraníc a možnosť cestovať. S cestovateľmi, blogermi a ľuďmi, pre ktorých je cestovanie neodmysliteľnou súčasťou životov, sme sa rozprávali o tom, ako si prostredníctvom ciest po svete plnia svoje sny.

Môcť slobodne vyjadriť svoj názor verejným vyhlásením alebo napríklad prostredníctvom textu piesne nebolo pre 17. novembrom možné. Preto sme sa s ľuďmi, pre ktorých je dnes možnosť otvorene a často aj kriticky hovoriť o verejných veciach, bližšie pozreli na slobodu prejavu.

Vyjadriť svoju osobnosť aj prostredníctvom vzhľadu je pre mnohých prirodzené, pred novembrom 1989 však spoločnosť mnohé prejavy vôbec neakceptovala. Mladých mužov s dlhšími vlasmi napríklad zastavovali príslušníci Verejnej bezpečnosti. Preto sme sa rozhodli hlbšie pozrieť aj na život dnešných ľudí, ktorí sú v uliciach na prvý pohľad neprehliadnuteľní.

Slobodný trh, možnosť podnikať a vyvážať svoje produkty aj mimo krajinu u nás pred novembrovými dňami neexistovali. Pozreli sme sa preto bližšie na slovenských podnikateľov, ktorým sa podarilo presadiť aj v zahraničí.

V čase socializmu okrem základných slobôd ľuďom chýbali aj mnohé veci dennej potreby, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť a život bez nich si nevieme predstaviť. Výber z nich prinášame v našom ďalšom článku.

Hýbateľom novembrových udalostí boli najmä študenti, za ktorých sa postavili mnohí pedagógovia. S vysokoškolským profesorom Valérom Mikulom, ktorý sa do týchto dní sám zapojil, sme sa pozhovárali nielen o novembrových dňoch, ale aj o tom, ako sa revolúcia dotkla štúdia.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


6 smartfónov, ktoré perfektne odzrkadľujú aktuálne technologické trendy

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac