V nadväznosti na kampaň O2, ktorá upozorňuje na dôležitosť 17. novembra a jeho odkaz, sme sa speváčky, režisérky, stand-up komika a výtvarníčky spýtali, ako pracujú so slobodou prejavu. Akú úlohu zohráva možnosť slobodne vyjadriť svoj názor v ich živote?

Speváčka Lucia Piussi: Sloboda je viac ako plné brucho aj hranosť v rádiách

Frontmanka kapely Živé kvety, autorka dvoch kníh a herečka Lucia Piussi využíva možnosť slobody prejavu naplno a pre svoju otvorenosť sa viac ráz dostala do problémov.

„Keď človek nezahmlieva a vyjadrí jasný postoj, vždy si narobí nepriateľov, preto ľudia tak radi zahmlievajú. Je to pohodlné. Našťastie dnes vás už nikto nevláči za váš názor po polícii, iba po sociálnych sieťach. Hoci je aj kyberšikana šikanou, myslím si, že byť niekde fyzicky na výsluchoch za svoj názor, by bolo iné peklo,” hovorí Lucia.

Spomína si, ako kedysi pre jej texty kapele, v ktorej spieva, nadávali do „angažovaných“. „Ja sa k tomu hlásim. Som angažovaný človek, nie je mi jedno či sa táto spoločnosť radikalizuje a uzatvára. Treba ísť proti tomu, aby nám tu čoskoro fašisti nediktovali, čo je a čo nie je slovenské,” vyjadruje sa jasne.

Kapela koncertovanie počas minulého režimu, ktorý bol pre umelcov prísny, nezažila. „Živé kvety vznikli v roku 1994 a život našej kapely je spojený so slobodou. V tomto máme vyhranený postoj – sloboda je viac ako plné brucho aj hranosť v rádiách,” hovorí.

A či si vie predstaviť, že by sa nemohla vyjadrovať slobodne? „Ešte mám v čerstvej pamäti poslednú agóniu komunizmu a nikdy na tú odpornú dvojtvárnosť, že doma hovoríme niečo iné ako vonku, nezabudnem,” uzatvára Lucia.

Režisérka Tereza Nvotová: Viem si predstaviť, že by som sa nemohla vyjadrovať slobodne. Ale neviem, ako dlho by som dokázala v takej spoločnosti vydržať

Tereza Nvotová má za sebou nedávnu premiéru dokumentárneho filmu Mečiar, ktorý otvorene poukazuje na davovú psychózou spôsobenú jediným politikom. Na otázku či jej práca a celková otvorenosť nespôsobujú problémy, odpovedá: „Myslím si, že by som mala omnoho väčší vnútorný problém, keby som nebola úprimná. Problémy to síce niekedy spôsobuje, ale sú to vždy zaujímavé problémy, nie také, ktoré by ohrozovali môj život alebo slobodu.”

Na to, aby prispela k lepšej a otvorenejšej spoločnosti, využíva najmä svoj filmový jazyk. „Nazdávam sa, že v dnešnej spoločnosti má práve ten väčšiu silu. Moja generácia sa spolu dorozumieva hlavne pomocou obrazov či videí. Film je schopný dať ľuďom zážitok, v ktorom je obsiahnuté posolstvo. A zážitky si pamätáme dlhšie než informácie,” hovorí mladá režisérka.

Podľa Terezy je aj v dnešnej spoločnosti dôležité poukazovať na veci, ktoré sú zaprášené minulým režimom, preto aj vo svojom najnovšom dokumente pracuje s archívnymi zábermi krívd a zamlčaných právd. Robí to aj preto, lebo si uvedomuje, že si ich mladá generácia nemá odkiaľ pamätať a v rámci vzdelávacieho systému nedostáva potrebný kontext.

Zároveň považuje za dôležité ukazovať to, čo sa dialo kedysi. „Nielen u nás, ale všade naokolo má spoločnosť tendencie vracať sa ,k starým časomʼ, glorifikovať zločincov minulých dôb alebo kriesiť ich ideológie. Či už ide o nacizmus, alebo komunizmus, nikdy z toho nie sme a nebudeme vonku,” vysvetľuje Tereza.

Autorka niekoľkých filmov si život v časoch neslobody predstaviť vie. „Viem si predstaviť, že by som sa nemohla vyjadrovať slobodne. Ale neviem, ako dlho by som dokázala v takej spoločnosti vydržať. Hovorí sa, že človek vydrží všetko, často hlavne vďaka svojim blízkym. Naozajstní hrdinovia totalitných režimov sú pre mňa tí, ktorí neutiekli, ale bojovali, aj keď to nedávalo žiadny zmysel. Často bolo ich najsilnejšou zbraňou práve slovo,” uzatvára.

Stand-up komik Marián Psár: Desím sa čo i len myšlienky na to, že by nám odrazu politici zakazovali nejaké témy v stand-upoch

Marián Psár sa živí slovom. To hovorené využíva pri svojich vystúpeniach na stand-upoch a písané zase pri tvorbe reklamných textov či svojho blogu Utrpenie mladého hejtera. Ak by stratil slobodu jeho používania, stratil by podľa vlastných slov nielen prácu, ale aj samého seba.

„Naozaj si to nedokážem predstaviť a desím sa čo i len myšlienky na to, že by nám odrazu politici zakazovali nejaké témy v stand-upoch, alebo že by v novinách, televízii alebo na internete zavládla cenzúra,” hovorí.

Sloboda vyjadrovania je podľa Mariána prirodzená, avšak musí byť spojená so zodpovednosťou za svoje činy resp. slová. „Máš právo povedať absolútnu sprostosť, ale rátaj s tým, že ti niekto povie, že je to absolútna sprostosť,” vysvetľuje svoj pohľad.

Marián, ktorý sa ukrýva za pseudonymom Mladý hejter, je známy tým, že nešetrí slovami kritiky a rád poukazuje na odvrátenú tvár našej spoločnosti.

Napriek tomu, že u nás už nie je cenzúra a v rámci svojich vystúpení sa môže vyjadrovať slobodne, sú veci, ktoré spoločnosť vníma ťažšie a mladý stand-up komik za ne zvykne zožať kritiku. „Samozrejme, ľudia vždy trochu ťažšie prijímajú, keď si robíte srandu napríklad zo smrti či vážnych chorôb. Niekedy je to jednoducho iba rozdiel vo vnímaní hraníc humoru, niekedy je to len moja chyba, keď je vtip na ťažšiu tému slabo napísaný,” objasňuje.

Do vážnych problémov sa však pre svoju tvorbu nikdy nedostal. „Ak sa bavíme o internete, ešte nikdy sa mi reálne nikto nesnažil pre články ublížiť ani sa mi nejako vážne nevyhrážal,” hovorí Marián.

Mladý stand-up komik sa využívaním svojho ostrého jazyka snaží byť hlasom svojich rovesníkov a zároveň vyzývať k otvorenosti a úprimnosti. „Vždy som ostro vystupoval proti tým, ktorí sa akokoľvek snažili potláčať základné ľudské práva a cítiť to aj v mojich stand-upoch,” dodáva.

Výtvarníčka Ivana Šáteková: Môj názor niektorých ľudí tak vytočil, že mi vypisovali a priali smrť

Výtvarníčka Ivana Šáteková sa prostredníctvom umenia snaží meniť myslenie spoločnosti. Hovorí, že ľahostajnosť je jedna z vlastností, ktorá ju na ľuďoch najviac irituje. „Neviem si predstaviť fungovanie spoločnosti bez toho, aby mi nezáležalo na jej smerovaní,” vysvetľuje.

Ivana má na svojom konte aj kontroverzný projekt Hore Hajl Dole Hajl, ktorý prostredníctvom výšiviek poukazuje na paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti – už samotný názov projektu evokuje možný problém.

Výtvarníčka priznáva, že je celkom opatrný človek a dáva si pozor na to, čo hovorí. „Snažím sa hovoriť veci tak, aby nespôsobovali nijaké problémy. Ale to, čo príde normálne mne, niekomu inému už nemusí. Takže pre mňa celkom normálny a zdravý názor niektorých ľudí vytočil tak, že mi vypisovali a priali smrť. Ale človek si zvykne na všeličo a ani toto ma už nejako nerozhodí,” opisuje.

Pre Ivanu, ktorá cez svoju tvorbu vyjadruje aj postoj k spoločnosti, je prítomnosť cenzúry absolútne nepredstaviteľná. „Cenzúra v umení tu už bola a ja som to, našťastie, nemusela zažiť. Aj keď je pravda, že aj počas socializmu vznikali protirežimové diela, ktorých sila je ešte väčšia, keďže boli protisystémové a zakázané,” uzatvára.