So psychologičkou Martinou Šadlákovou sme sa stretli v jednej zo škôl v Považskej Bystrici, kde sa pravidelne venuje stredoškolákom. Okrem nich sa zaoberá aj problémami a životnými situáciami dospelých vrátane manželských párov. Nás zaujímalo, ako ľudia vnímajú čakanie a či sa trpezlivosť dá natrénovať.
Prečítajte si náš rozhovor o čakaní na Vianoce aj o tom, ako sa pozerať na čakanie pozitívne.
Čo pre jednotlivca predstavuje čakanie?
Človek sa väčšinou čakaním nezaoberá a berie ho ako niečo nepodstatné, niečo, čo nás zdržiava od cieľa. Dokonca ho veľmi často pokladá za negatívny aspekt života. A to aj vtedy, ak ide o pozitívne čakanie, pretože nás zdržiava od niečoho, čo chceme.
Málokedy si pritom uvedomí, že čas čakania je cestou k cieľu a čakanie je naším zrením. Či už je to čakanie na Vianoce, na bábätko, alebo na odchod na dovolenku.
Ovplyvňuje čakanie naše nálady?
Nervozita, stres, nepríjemné pocity sú dôvody, ktoré nás odpudzujú od toho na niečo čakať. Áno, môžeme to povedať aj tak, no v našom mozgu sa ešte predtým spustia určité mechanizmy, ktoré následne emócie vyprodukujú. Dôležité je, ako to kognitívne pojmeme.
Ak sa rozhodneme, že to, na čo čakáme, je pozitívne, aj emócie spojené s čakaním sú pozitívnejšie. Často však už len samotný fakt, že musíme čakať, je pre nás negatívny, a teda aj naše emócie sú nepríjemné a prechádzajú do stresových.
Čo sa v nás odohráva, keď musíme na niečo či niekoho čakať?
Jedným aspektom je to, na čo čakáme, a druhým je samotný čas tomu venovaný. Ukážme si to na konkrétnom príklade čakania na Vianoce.
To, čo nás čaká, je prvoplánovo pozitívne, ale aj tak prežívame stres, pretože čas príprav od nás vyžaduje isté obety či zmeny v zabehnutom živote. Je teda na nás, ako pojmeme čas príprav. Buď ako niečo, čo nás bude obťažovať, alebo ako priestor na prípravu toho pozitívneho.
„Hoci je čakanie na Vianoce prvoplánovo pozitívne, aj tak prežívame stres, pretože čas príprav od nás vyžaduje isté obety či zmeny v zabehnutom živote.“
Každá očakávaná zmena v nás vyvoláva nejakú mechanickú behaviorálnu reakciu či odpoveď. Začne sa vytvárať stresová reakcia, ktorá spôsobí vyplavovanie noradrenalínu, adrenalínu a kortizolu. Dôležité však je, či je ten stres vysoký až do takej miery, že nás začne oslabovať.
Vtedy stresor, teda zmenu, na ktorú čakáme, a čas s ním spojený prestávame vnímať ako výzvu a stáva sa skôr ohrozením, distresom – z pozitívnych Vianoc sa môže stať nočná mora.
Alebo sa naopak premení na pozitívny stres, ktorý nás dokáže motivovať k tomu, aby sme čakanie a nadchádzajúcu situáciu zvládli dobre. Tá miera závisí aj od toho, akí sme ľudia. Či vidíme pohár napoly plný, alebo prázdny.
Dokážeme to teda vedome ovplyvniť?
Ovplyvniť to dokážeme tým, ako sa sami na čakanie a na samotnú zmenu, ktorú prináša v cieli, nastavíme. Ak pojmeme samotný čas čakania, odnímajúc od toho, či je pozitívne, alebo negatívne, ako priestor, v ktorom môžeme osobnostne rásť alebo ho zmysluplne využiť, pocítime už v samotnom čakaní zmysel.
Súvisí s čakaním aj nejaká obeta?
Už len to, že musím čakať, je obetou. My ľudia sme prirodzene netrpezliví a dnešná doba nás vedie k tomu, aby sme vynakladali námahu získať všetko hneď. Je to podmienené ľahkou dostupnosťou a širokými možnosťami. V minulosti to tak nebolo, na všetko sa čakalo. Dnes sa tomu snažíme vyhnúť.
„Čas čakania naozaj môžeme využiť aj na osobnostný rast, napríklad už len tým, že sa začneme viac rozhliadať okolo seba.“
Spomínam si na Marshmallow test, v ktorom skúmali reakcie malých detí a ich schopnosť sebakontroly. Pred dieťa, ktoré bolo samo v miestnosti, dali cukrík, ktorý môže zjesť. Ak však počká 15 minút, dostane nie jeden, ale rovno dva.
Otázka znela: Viem odložiť odmenu? Dokážem počkať, pretože viem, že príde niečo lepšie? Výsledky výskumu ukázali, že deti, ktoré boli schopné vydržať, boli v dospelosti úspešnejšie, pretože boli trpezlivejšie.
Treba však spomenúť aj to, že výskum bol neskôr vyvrátený, pretože sa vykonával len na deťoch zo sociálne dobre zabezpečených rodín. Keď ho neskôr skúšali aj na deťoch zo sociálne slabších rodín bez ohľadu na to, ako boli neskôr úspešné, cukrík zjedli hneď, pretože nemali istotu, že to, čo je dnes, bude aj zajtra.
Marshmallow test je teda nabúrateľný, ale v rámci našej témy má svoj význam. Ak vieme odložiť pôžitok z niečoho, čo nás čaká, získavame mnohonásobne viac.
„My ľudia sme prirodzene netrpezliví a dnešná doba nás vedie k tomu, aby sme vynakladali námahu získať všetko hneď. Je to podmienené ľahkou dostupnosťou a širokými možnosťami.“
Považuje sa nedočkavosť za všeobecne zlú vlastnosť?
Ak to otočím, tak trpezlivosť možno považovať za cnosť. Aj na pracovných pohovoroch je dobre hodnotená.
Nedočkavosťou trpia isté typy ľudí a v súčasnosti ich pribúda čoraz viac. Je to spojené aj s osobnosťou, ktorá má agresívne asertívny prístup, nie je ochotná čakať, potrebuje mať veci vyriešené hneď. Ak to tak nie je, stúpa u nej nervozita a napätie, okamžite sa naštartujú biochemické procesy, ktoré pri trvalej aktivácii, samozrejme, vedú až k rýchlejšiemu opotrebovaniu tela.
Dá sa s tým niečo robiť? Môžeme zmeniť svoj životný postoj, vedome spomaliť?
Je to vždy len o našom nastavení, ako si to v myšlienkach dokážeme zrovnať. Často sa zameriavame na to, ako si skrátiť čakanie. Chceme mať veci pod kontrolou. Čakanie u lekára či v rade v obchode predstavujú pre nás situácie, keď by sme čas vedeli využiť aj lepšie.
Čas čakania naozaj môžeme využiť na osobnostný rast, napríklad už len tým, že sa začneme viac rozhliadať okolo seba.
Napríklad ak v lekárni vidíme staršieho človeka, ktorý vyzerá osamelo, tak sa mu môžeme prihovoriť. Možno to privíta. Pre nás je to tak či tak stratený čas, ale tomu druhému to možno spraví dobre. No a nám sa tiež môže otvoriť studnica životnej múdrosti staršieho. A tu prichádza ten rast a zmena, pretože čakanie začíname využívať produktívne.
Alebo si otvoríme knihu, na ktorú inak nemáme čas a vďaka čítaniu premeníme čakanie na efektívny čas. Alebo využijeme čas čakania na vlastné myšlienky. Niekedy však nevieme ani to. Zahltíme sa okolitým svetom a online prostredím, ale zamýšľame sa niekedy nad tým, kto sme a čo chceme od života? Chýba nám stíšenie a čas čakania predstavuje úplne prirodzený priestor na to, aby sme sa stíšili.
V živote si musíme často niečo odoprieť, počkať na niečo, čo je pre nás náročné. Prečo?
Lebo na to nie sme naučení. Za komunizmu ľudia čakali v radoch na banány, dnes zápasíme s čakaním v rade na pokladňu v hypermarkete. Ale čakáme. Máme však pocit, že to nie je efektívne využitý čas.
Chceme sa zároveň vyhnúť obete, ktorá je s tým spojená. Skúsenosťou sa však potvrdzuje, že veci a situácie v živote, na ktoré si musíme počkať, si v konečnom dôsledku viac vážime. Odmena alebo žiadaný výsledok je potom akoby plácou za čas, ktorý sme trpezlivo dokázali venovať čakaniu. A teda opäť je to o tom, že s čakaním rastieme aj my ako osobnosti. Učíme sa vážiť si seba, svoj čas a veci okolo nás.
„Skúsenosťou sa však potvrdzuje, že veci a situácie v živote, na ktoré si musíme počkať, si v konečnom dôsledku viac vážime.“
Čo spôsobuje čakanie a odopieranie v našich životoch?
Učí nás to trpezlivosti. Keď sa dieťa narodí, matka mu uspokojuje všetky potreby. Sama matka však bojuje s tým, či mu má dať to, čo potrebuje, a hneď. Niekedy si musí dieťa počkať, aby si veci vážilo. Ak mu to dá matka hneď, dieťa si zvykne na to, že veci dostáva a že ich dostáva bez čakania.
Vyrastá z neho pubertiak, ktorý všetko dostane bez čakania, neskôr sa stáva rodičom, ktorý si kladie otázku, ako vychovávať dieťa. Jednak musí odložiť svoje osobné potreby, ktoré bol predtým zvyknutý hneď napĺňať, a zároveň sa učí nájsť mieru v tom, čo svojmu dieťaťu poskytnúť hneď a v čom ho učiť počkať.
Tu sa začína skúška trpezlivosti, ktorá si na každého počká. Je toho človek schopný, keď toho nebol schopný v detstve, počas dospievania ani v mladej dospelosti? Je schopný obetovať čas a čakanie, vydržať, keď dieťa nebude môcť tri hodiny zaspať? Vydrží jeho krik, lebo vie, že ak mu dá hračku, hneď bude bez ponaučenia pýtať ďalšiu?
Je rozdiel v tom, ako vníma čakanie dospelý človek a dieťa?
Závisí to od skúsenosti, či už dieťaťa, alebo dospelého jedinca. Ak má dieťa dobrú skúsenosť s čakaním, vie, že sa vypláca a vedú ho k tomu aj rodičia, má k čakaniu dobrý vzťah a odnáša si to aj do dospelosti.
Ak však očakáva všetko hneď a je nastavené negatívne, bude ho aj vnímať negatívne. Deti však majú obrovskú fantáziu a vedia si čakanie spestriť rôznymi hrami a predstavami. Ak si vezmeme len obyčajné čakanie v rade, dieťa sa dokáže v tom rade začať hrať s úplne obyčajným predmetom a využije čas čakania efektívne.
Môžu sa naše skúsenosti s čakaním z detstva preklenúť do vzťahov, ktoré budujeme v dospelosti?
Môžu a veľmi výrazne. Niektoré veci mladí ľudia odkladajú zo strachu pred sklamaním. Či už sú to vlastné deti, alebo samotné manželstvo, ktoré predstavuje záväzok. Deti budú len ťažkosťou či príťažou a s manželstvom prichádzajú obavy z rozvodu. To sú veci, s ktorými si paradoxne dávame načas a vieme s nimi počkať, lebo v nich vidíme negatíva.
„Ak má dieťa dobrú skúsenosť s čakaním, vie, že sa vypláca a vedú ho k tomu aj rodičia, má k čakaniu dobrý vzťah a odnáša si to aj do dospelosti.“
Sú to naozaj negatíva? Ide o to, že vnímame, že sa bude od nás vyžadovať niečo, na čo nie sme zvyknutí. A to je požiadavka obety, spomínanej trpezlivosti a najmä schopnosti vedieť uprednostniť toho druhého.
Akoby sme pôžitok či potešenie, ktoré sme možno dostávali v detstve, vyžadovali aj v dospievajúcom a dospelom veku. A ťažkosti, často len v rovine myšlienky, odsúvame, pretože sme sa niekde v čase detstva či dospievania zabudli naučiť čakať, prípadne sme len neobjavili krásu čakania.
Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda, v ktorom sme sa hlbšie zamerali na čakanie. Partnerom vydania je vylepšený Zlatý O2 Paušál, s ktorým modrý operátor čaká už len na vás. Pridajte sa k dvom miliónom zákazníkov O2 a získajte neobmedzené volania a SMS do všetkých sietí, ako aj 5-násobne väčší balík 10 GB dát za nezmenenú cenu 30 €. O zmluvnú pokutu pri prenose čísla sa modrý operátor postará za vás. Viac informácií nájdete na tomto mieste.
Loading...
