Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Na západnom Slovensku máme unikáty európskych rozmerov, hovorí cestovateľ

„Západné Slovensko je v porovnaní so zvyškom krajiny úžasne rozmanité,“ hovorí Dávid Slovák, ktorý navštívil všetky slovenské mestá.

David Slovák precestoval všetkých 140 slovenských miest a o svojich cestách robí prednášky v podnikoch po celej krajine. Jeho cieľom je ukázať ľuďom, že každé mesto má obrovský potenciál. Porozprávali sme sa s ním o cestovaní aj o výnimočnosti západného Slovenska, z ktorého pochádza.

Podeľte sa o zážitky zo svojich ciest po západnom Slovensku vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Navštívil si všetky slovenské mestá. Ako vôbec vznikol tento nápad?

Vznikol veľmi jednoducho. Celé sa to začalo mapou, ktorú som si vypýtal pred tromi rokmi na narodeniny od priateľky. Podmienkou bolo, že musí byť papierová, aby som si do nej mohol zaznačovať trasy.

Pracujem ako obchodný manažér a aj vďaka práci veľa cestujem po Slovensku. Na cestách ma vša vždy zaujalo, koľko vecí môže človek vidieť mimo zaužívaných trás, keď zlezie z diaľnice. Aj vďaka mape som začal tieto trasy rozširovať. Ako prvú trasu som si na mape zaznačil cestu z Budmeríc, odkiaľ pochádzam, do Bratislavy, kde žijem.

Na začiatku som si vytvoril vlastný zoznam všetkých 140 slovenských miest a postupne som si zaznačoval, kde všade som bol. Nechcel som však byť typický turista, ktorý príde do mesta, spraví si na námestí selfie a ide ďalej. Základným cieľom bolo mestá naozaj navštíviť a preskúmať, čo všetko ponúkajú.

Veľmi sa mi osvedčilo oslovovať domácich a pýtať sa ich, ktoré miesta by návštevníkom odporučili. To je dôvod, prečo som aj v neveľmi známych mestách videl veľmi zaujímavé veci.

Mal si pri spoznávaní miest vopred jasný plán alebo to bolo skôr náhodné túlanie po krajine?

Z veľkej časti to bolo náhodné túlanie. Mal som pocit, že mi chýba vlastiveda štvrtého ročníka, kde sa preberá Slovensko. Všetkým by malo byť známe mesto Spišská Nová Ves. No vôbec som netušil, že existuje aj Spišská Stará Ves. Mnohé mestá ma prekvapili už tým, že sú mestami.

Keby niekto povedal, že na západe nič nie je, rozhodne by to nebola pravda.

O každom meste som si vždy prečítal čo najviac článkov a na Google Maps som si približoval okolie, aby som zistil, či je tam niečo zaujímavé. A na základe toho som sa potom vydal na cestu.

Zmenilo sa tvoje zmýšľanie o Slovensku po tom, čo si ho precestoval?

Jednoznačne. Veľa Slovákov bez ohľadu na to, či sú z dediny, alebo z mesta, tvrdí, že bývajú v zapadákove. Ja pochádzam z Budmeríc a musím povedať, že som to vnímal veľmi podobne.

Podobný výrok som počul dokonca od človeka z Bardejova a pritom celý Bardejov patrí do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO a je to jedno z najkrajších miest u nás.

Zmenilo sa vo mne najmä to, že si už nemyslím, že u nás nič nie je. Často si neuvedomujeme, aký potenciál v sebe ukrývajú naše mestá.

Pochádzaš zo západného Slovenska. Ako vnímaš túto časť krajiny?

Začiatky môjho spoznávania spočívali v cestách do okolia domovských Budmeríc. Vďaka tomu som zistil, že aj v ich okolí je množstvo celoslovensky známych miest.

Západné Slovensko je v porovnaní so zvyškom krajiny úžasne rozmanité. Je rozdiel, či sa človek nachádza v okolí Bratislavy, na Záhorí, v Ponitrí, v okolí Piešťan alebo dole na Podunajsku. Každý región má niečo a nie je toho málo. Keby niekto povedal, že na západe nič nie je, rozhodne by to nebola pravda.

Čím sa podľa teba západné Slovensko odlišuje od zvyšku krajiny?

Hlavné špecifikum je v tom, že táto časť krajiny má najviac obyvateľov. Západné Slovensko zároveň ponúka takmer všetky druhy zaujímavostí, ktoré na Slovensku sú.

Na to, aby človek videl jaskyňu či prekrásnu baziliku, nemusí ísť krížom cez celé Slovensko. Ľudia, ktorí žijú na západe, by si to mali uvedomiť a viac využívať.

Zoberme si kostoly a chrámy. Mesto Šaštín-Stráže je jedno z najnavštevovanejších pútnických miest u nás. Taktiež prírodné krásy. Nachádza sa tu napríklad jaskyňa Driny. Na to, aby človek videl jaskyňu či prekrásnu baziliku, nemusí ísť krížom cez celé Slovensko. Ľudia, ktorí žijú na západe, by si to mali uvedomiť a viac využívať.

Ku ktorým miestam tejto časti krajiny máš najbližší vzťah a rád sa tam vraciaš?

Veľa pracovného, ale aj osobného času som strávil na Záhorí, ktoré si ma najviac získalo svojou prírodou. Môžete si tu užiť turistiku, prejsť Karpaty alebo navštíviť krásne mestá. Záhoráci si to však neuvedomujú a nesnažia sa svoje mestá vyzdvihnúť.

Veterný mlyn a slovenský Stonehenge v Holíči

Pred niekoľkými rokmi som sa stretol s názormi obyvateľov Holíča, že mesto je podľa nich hrozné. V priebehu desiatich rokov sa však z neho stalo zrekonštruované mesto s prekrásnym hradom, s pamiatkami ako slovenský Stonehenge či jediný zachovaný veterný mlyn u nás. Myslím si, že toto mesto málo zviditeľňujú, čo je problém viacerých miest na Záhorí.

Ďalším príkladom je nádherné historické mesto Skalica, ktoré možno prirovnať k Bardejovu. Z médií sa však „nevalia“ články, ktoré by ľudí lákali navštíviť ho, čo je škoda. Práve na západnom Slovensku je veľa pekných lokalít a objektov, o ktorých sa až tak nehovorí.

Ktoré mesto ťa prekvapilo? Či už v dobrom, alebo v zlom.

Nitra je pre mňa mesto, kde stále objavujem niečo nové. Zakaždým tam nájdem novú pamiatku. Ako jedno z najstarších miest na Slovensku má stále čo ponúkať.

Kolárovo  najdlhší drevený riečny most v Európe

Prekvapilo ma aj veľa miest v podunajskom regióne. Do Kolárova som sa pôvodne vybral len kvôli bývalej výrobnej hale na babety. V rámci výletu som však zistil, že v meste sa nachádza najdlhší riečny drevený most v Európe. Moment, keď si človek ide pozrieť v meste jednu vec, a nečakane objaví kopu ďalších, ma vždy prekvapí najviac.

Veľa ľudí vníma západné Slovensko hlavne prostredníctvom Bratislavy. Čo by si im okrem hlavného mesta odporučil navštíviť?

S kamarátmi často robíme tzv. výlety za hnedými tabuľami (informačné tabule, ktoré označujú kultúrne a turistické ciele, pozn. red.), čo odporúčam každému. Doteraz som neľutoval ani jeden.

Slovenským mestám stačí málo, aby sa z nich stala obrovská turistická atrakcia.

Z miest sú to hlavne Trnava, Nitra a Trenčín, ktoré patria k najväčším mestám západného Slovenska. V tomto prípade platí, že čím väčšie mesto, tým viac možností. Môžete tam ísť na celý víkend a stále máte čo robiť.

Aby sme nehovorili len o mestách, tak na Záhorí vo vojenskom obvode medzi Lakšárskou Novou Vsou a Borským Mikulášom nájdeme slovenskú Saharu. Je zvláštne, koľko fotografií a záberov z drona odtiaľ nájdete na internete a pritom je to chránená vojenská oblasť, kde je zakázané fotografovať.

Taktiež som postrehol, že odkedy natočili film Trhlina, pohorie Tribeč sa stalo mimoriadne populárnym miestom. Ľudia, ktorí žijú v okolí, potvrdili, že sa tu odvtedy badateľne rozšíril turistický ruch a robia sa sem dokonca zájazdy, v rámci ktorých idú ľudia hľadať dobrodružstvo. Slovenským mestám stačí málo, aby sa z nich stala obrovská turistická atrakcia. Jednoduchý nápad a pritom taký účinný.

Keby si mal vybrať tri zaujímavé miesta, ktoré by to boli?

Prvé, čo musí človek na západnom Slovensku vidieť, sú jednoznačne hrady. Či už berieme do úvahy Trenčiansky hrad, Branč, Tematín, alebo dve najkrajšie zrúcaniny, ktoré sa nachádzajú blízko seba – Čachtice a Beckov. Výhodou je, že väčšina z nich sa nachádza neďaleko diaľnice.

Ďalej treba podľa mňa navštíviť trojuholník Senica – Myjava – Trnava. Inými slovami oblasť, kde sa rodila slovenčina. Nájdete tu napríklad pamätné domy veľkých slovenských národovcov. Keby chcel človek ponavštevovať jednotlivé expozície, zvládol by to za jeden víkend.

Zrúcanina hradu Beckov

Zrúcanina Čachtického hradu

Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch

Do tretice by to bola cesta po stopách slovenskej histórie, ktorá sa začína práve na západe krajiny. Neďaleko Holíča sú Kopčany a v nich je Kostol svätej Margity Antiochijskej, čo je najstarší zachovaný kostol v strednej Európe. Jeho história siaha až do 9. storočia. Na západnom Slovensku máme veľa unikátov priam európskych rozmerov.

Na Instagrame si si vytvoril hashtag #SlovakBehaPoSlovensku. Skrýva sa za tým hlbší plán?

Asi to bude sklamanie, ale hlbší plán za tým netreba hľadať. Veľa cestovateľov si hneď po prvej ceste zakladá blogy, ja som však tieto ambície nikdy nemal. Instagram sa mi pozdával ako ideálna platforma, kde sa dá ľahko odlíšiť. Vďaka hashtagu si človek nemusí vyhľadávať priamo mňa, ale zobrazia sa mu miesta, na ktoré sa snažím upriamovať pozornosť.

Hashtag by som však časom chcel spájať so svojimi prednáškami, v rámci ktorých sa snažím inšpirovať ľudí, aby sa vydali na cesty. Oslovil som viacero prevádzok po celom Slovensku, kde som predtým zaregistroval prednášky iných cestovateľov, a tak spoznávam aj nové podniky.

Ak by prišli aspoň dvaja ľudia, som ochotný ísť na opačný koniec Slovenska, pretože keď sa mi podarí presvedčiť ich, že Slovensko má čo ponúknuť, tak to má pre mňa zmysel.


Čítajte aj:

David Slovák

Pochádza z Budmeríc, precestoval celé Slovensko a pri každej ceste do zahraničia má nutkanie vrátiť sa domov. Už niekoľko rokov pôsobí ako obchodný manažér v spoločnosti Towercom. Vo voľnom čase rád objavuje, čo ponúkajú slovenské mestá a o krásach prednáša po celom Slovensku. Davida môžete sledovať na jeho Instagrame alebo prostredníctvom hashtagu #SlovakBehaPoSlovensku.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Hýbme sa tak, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke, radí trénerka

Jednoduchými cvičeniami pomôžete svojim deťom nastaviť správne držanie tela.

Zvesené ramená, predsunutá hlava, odstávajúce lopatky. Ak patríte k rodičom, ktorí na svojich deťoch alebo sebe podobné črty rozpoznávajú, nikdy nie je neskoro na týchto nežiaducich návykoch zapracovať. So športovou trénerkou Andreou Ballovou sme sa rozprávali, ako s deťmi cvičiť pre dlhodobo zdravší chrbát, prečo je dôležité tráviť čas na čerstvom vzduchu spontánnym pohybom a ako podporiť zdravý vývin už odmalička.

V článku sa dočítate: 

  • ako rozmýšľať nad efektívnym pohybom,
  • prečo sa odporúča v každom veku cvičiť podľa metódy vývojovej kineziológie, 
  • aká je najlepšia cesta  k zdravému postproduktívnemu veku,  
  • prečo by sa deti nemali do školy stále voziť autom,
  • ako deti zlákať aj na náročnejšie cviky.

Psychológ radí, prečo je lepšie dieťa zapojiť do varenia ako pustiť mu video

Ste trénerka trénerov, ako ste sa k tomu dostali? 

Absolvovala som DNS školenie pre športových trénerov na School of Rehabilitation v Prahe. DNS je terapia vychádzajúca z vývojovej kineziológie, ktorú sa snažíme pri akomkoľvek športovom tréningu používať čo najviac. 

Čo je to vývojová kineziológia? 

Keď sa dieťa narodí a kým začne chodiť, prechádza určitými vývojovými polohami. Samo a prirodzene prichádza na to, ako sa dostať na štyri, ako sa posadiť, ako sa za niečím natiahnuť alebo sa zohnúť.

Vývojová kineziológia, v skratke „vývojovka“, sa zaoberá práve týmito polohami a ich poruchami v dospelosti. Často sa stáva, že ak dieťa jednu z týchto polôh v detstve preskočí, prostredníctvom vývojovej kineziológie sa do nej učí dostať späť a pohybovať sa v nej. Správne pohybové vzory sa mu týmto spôsobom opäť vrátia a možné bolesti ustúpia.

Čo je to DNS metóda cvičenia?

Nesprávne držanie tela či nesprávne vykonávaný pohyb vznikajú v priebehu nášho života už od raného detstva. DNS (dynamická neuromuskulárna stabilizácia) je metóda cvičenia, ktorá pracuje so správnymi aj nesprávnymi pohybovými stereotypmi, snaží sa ich v centrálnej nervovej sústave preprogramovať a cez princípy vývojovej kineziológie správne nastaviť pohybové správanie. Túto metódu cvičenia založil svetovo uznávaný český fyzioterapeut prof. PaedDr. Pavel Kolář, PhD. 

Pohybových prístupov je viacero, vďaka čomu ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom? 

Keď boli moje dcéry mladšie, robili krasokorčuľovanie a vtedy som si všimla, že jednostranné zaťaženie a pohyb, ktorý vykonávali, im nerobí dobre. Vždy som celkom prirodzene išla po tom, aby sa človek hýbal zdravo, aby sa mu na tele nevytvárali rôzne dysbalancie a aby sa vyhol zraneniam.

Veľa som si o tom čítala, pozerala videá a dostala som sa na konferenciu organizovanú Národným športovým centrom, kde som stretla trénera, ktorý pracoval so športovcami na základe fyzioterapie. Odporučil mi jednu pohybovú akadémiu v Prahe, na ktorej som si po pol roku spravila certifikát a neskôr absolvovala niekoľko kurzov DNS metódy na School of Rehabilitation pre športových trénerov. 

Vyskúšali ste túto metódu pohybu aj neskôr na svojich dcérach?

Áno, učila som ich kompenzačné cvičenia. Deti majú všeobecne tendenciu k zhoršenému držaniu tela a tým, že moje dcéry boli krasokorčuliarky, mali často rozpažené ruky, v dôsledku čoho im plecia ovísali vpred. Učila som ich, ako si aj pri skokoch vo vzduchu nájsť oporu v rukách. Cvičením sa im po čase lopatky pekne zažehlili a ja som videla, že tieto cvičenia skutočne fungujú. 

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac  sedieť ako chodiť. V prvom a druhom ročníku na základnej škole sa deti veľmi rýchlo učia aj správnym pohybovým vzorcom – samozrejme, pokiaľ nemajú nejaké patologické chyby.

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac sedieť ako chodiť.

Musím na správne držanie tela vyvíjať snahu alebo by to malo byť prirodzené? 

Závisí od toho, ako bol človek podporovaný a upozorňovaný v mladom veku, a teda či nemá nejaké svaly oslabené. Najlepšie, čo môžeme malým deťom dať, je nechať ich, nech sa plazia a lozia, čím si spevnia chrbát, vďaka čomu  budú aj celé telo držať správne. Zlé držanie tela môže viesť k zhoršenému dýchaniu aj ďalším neduhom.

Dá sa povedať, že pred tým, ako niekto začne robiť šport, sa potrebuje najskôr naučiť správne držať telo? 

To by bolo naozaj skvelé, no najdôležitejšie je naučiť sa dýchať do brucha. Veľa ľudí praktizuje hrudné dýchanie, pri ktorom namáhajú úplne iné svaly. Aj na svojich hodinách začínam správnym dýchaním do bránice, a ak to deti zvládajú, prechádzame do ďalších polôh.

S čím majú deti najväčší problém, čo sa týka držania tela? 

Oslabené medzilopatkové svalstvo, odstávajúce lopatky, zvesené plecia, predsunutá hlava a vypučené brušká. Ak si to rodičia všimnú, odporúča sa navštíviť fyzioterapeuta alebo športového trénera, ktorý im ukáže, aké cviky cvičiť pre zdravší chrbát. 

Čítajte aj: Cvičiť sa dá aj bez telocvične. Učitelia hovoria, ako motivujú deti k pohybu

Je správne chodiť s deťmi k fyzioterapeutovi preventívne? 

Deti do jedného roka sleduje pediater. Ak nerobia nejakú vývojovú polohu, pošle ich k fyzioterapeutovi, ktorý s nimi praktizuje reflexnú terapiu stlačením reflexných bodov, čím sa deťom naštartujú pohyby, ktoré zatiaľ nevykazujú. Sú niektoré športy, pri ktorých sa odporúča návšteva telovýchovného lekára, no dobrý telocvikár, ktorý má dieťa napozerané, vidí, ak tam niečo nie je v poriadku, a rodiča na to upozorní. 

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb, ako behanie, lezenie, štvornožkovanie, a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť. Deti potrebujú takýchto spontánnych pohybových podnetov naozaj veľmi veľa.

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb – behanie, lezenie, štvornožkovanie – a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť.

Ako sú na tom dnešné deti, čo sa týka pohybovej zručnosti? 

Niekedy to bolo tak, že väčšina detí v šiestich-siedmich rokoch na tom bola pohybovo dobre a len pár z nich nemalo dobre rozvinutú motoriku. Dnes vnímam, že je to naopak. Väčšina z nich nemá dobré držanie tela, deti nevládzu a nevedia vykonať ani základné pohyby, ako plazenie a podobne. 

Čím to je? 

Uvedomme si už len skutočnosť, že väčšinu detí vozia  rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia. Celý ich pohyb je počas celého dňa regulovaný; po škole idú opäť autom na krúžky a z krúžkov si sadnú pred televízor alebo mobil. Na ten spontánny pohyb, keď dieťa prišlo o druhej domov, hodilo tašku do kúta a mama ho do večera nevedela zohnať, pretože lietalo po sídlisku, môžeme zabudnúť. Mnoho detí dnes chodí von „ako za trest“.

Existuje nejaké pohybové minimum, ktoré by deti mali robiť? 

Ja by som bola najradšej, keby som videla sídliská a ulice plné detí, ktoré tam behajú, a to hlavne deti do desať rokov. Ale pohybové minimum zadefinovať neviem, pretože aj dve hodiny telesnej výchovy do týždňa sú hlboko pod minimom. Telo sa začne pozitívne meniť až pri troch hodinách týždenne.

Pracujete s deťmi od šesť až sedem rokov. Máte nejakú metódu, ako deti „zlákať“ aj na náročnejšie cviky? 

Snažím sa, aby deťom polohy vývojovej kineziológie pripomenuli nejaké zvieratko. Pomenovania ako chrobáčik, kobylka, tripod, medveď alebo pasenie barančekov deti oslovia viac.

Väčšinu detí vozia rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia.

Netreba asi zabúdať ani na opačný extrém, keď sú deti po škole krúžkami skôr preťažované. 

Mnoho rodičov chce, aby ich deti boli také všestranné, až sa divím, že to deti mentálne zvládajú. Na jednej strane je fajn, že sa „neflákajú“, no na strane druhej nemajú čas ani oddychovať. 

Spontánnosť sa zo života detí často vytráca, je veľmi dôležité nemať všetku činnosť vedenú. Ja bývam na dedine a vidím šľachovité výbušné deti, ktoré lozia po stromoch a stavajú bunkre, no na druhej strane sa zas v ničom inom nerozvíjajú a majú horšie známky. Je dôležité nájsť v tom určitú rovnováhu, no deti do 10 rokov by sme k športu mali naozaj viesť vedome.

Máte pozitívny príbeh zo svojej praxe, keď sa dieťa nehýbalo správne, ale naučilo sa to? 

Na O2 Športovej akadémii Mateja Tótha (ŠAMT), kde som školiteľkou, mám veľa pozitívnych príbehov. Spomínam si na Olivera z jednej školy, ktorý začal chodiť do mojej triedy na ŠAMT akadémii ako prváčik. Chlapec bol zakríknutý, nesmelý a potkýnal sa o vlastné nohy. Po pravidelnom tréningu, na ktorý sa vždy tešil, už po trištvrte roku zrazu ožil. Po druhom roku sa stal v behu najrýchlejším zo všetkých detí. A takýchto príkladov, keď pohyb na deti naozaj skvelo vplýva, je mnoho.

Máte vlastnú pohybovú filozofiu, ktorou sa riadite? 

Mojou filozofiou je, aby každé dieťa, ktoré mi prejde rukami, malo taký pohybový základ, že keď sa v päťdesiatke rozhodne behať ultramaratóny, tak mu to telo dovolí. To je ukazovateľ správneho trénovania – aby mal človek vždy možnosť zlepšovať sa.

Andrea Ballová

Pôsobí na Základnej škole Benkova v Nitre, kde učí telesnú výchovu a nemecký jazyk. Je hlavnou školiteľkou trénerov O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, kde učí učiteľov efektívnemu a správnemu pohybu. Je zástankyňou všestranného a spontánneho pohybu a riadi sa mottom, že cvičiť treba správne už odmalička, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke. Vedie aktívny život, pravidelne behá ultramaratóny nad 50 km. Má tri deti, tri kone, tri psy a tri mačky. Žije v Nitre.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.