V recyklovaní sme na tom horšie ako všetci naši susedia, hovorí odborníčka

Slovensko patrí medzi krajiny s najnižšou mierou recyklácie a zhodnotenia odpadu v Európe. Petra Csefalvayová z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky hovorí o tom, ako tento stav zvrátiť.

S environmentálnou konzultantkou Petrou Csefalvayovou z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky sme sa stretli v Búdke 22, modelovom dome, ktorý je zrekonštruovaný v duchu ekologickej udržateľnosti. Počas rozhovoru spala za Petriným chrbtom jej fenka Tofu a napriek zložitej téme vládla príjemná atmosféra.

Rozprávali sme sa o tom, kam putuje náš odpad, a o malých krokoch, ktoré môže urobiť každý z nás, aby pomohol našej krajine.

Ako sme na tom na Slovensku s postojom k ekológii? Aj v porovnaní s inými krajinami?

Je dobré vedieť, kde je naša štartovacia čiara. Najbežnejším metrom, ktorým meriame našu úspešnosť, je miera triedenia a recyklácie odpadu. Odpad sa týka každého z nás a veľa napovie o našom prístupe k ekológii.

Slovensko patrí medzi krajiny s najnižšou mierou recyklácie a zhodnotenia odpadu v Európe. Sme v bode, keď to už nižšie nejde. Musíme ísť vpred, máme pred sebou veľmi dlhú cestu.

Z našich analýz odpadu, ktoré robíme po celom Slovensku, vyplynulo, že 90 % odpadu je vhodných na vytriedenie. My však posielame až tri štvrtiny nášho odpadu na skládky a do spaľovní. Všetky susedné krajiny recyklujú viac ako my. Z recyklovaného odpadu pritom dokážeme získať náhradu primárnych surovín. Primárny kov musíme vyťažiť z rudy a na jeho získanie potrebujeme silné kyseliny alebo rozpúšťadlá.

To má veľký vplyv na životné prostredie. No ak už raz kov máme, dokážeme ho recyklovať donekonečna. Papier dokážeme zrecyklovať až sedemkrát a nemusíme rúbať stromy, bežné plasty zrecyklujeme dva až tri razy a nahradíme tak ropu.

Čo môžeme ako jednotlivci urobiť pre to, aby sme v tomto smere pomohli našej krajine?

Mali by sme začať v bode, keď si vyberáme v obchode výrobok alebo objednávame službu. Vyberme si materiály, ktoré sú ekologické a dajú sa recyklovať v našej blízkosti. Odmietnime všetko, čo nie je pre nás nutné, a obmedzme sa na to, čo skutočne potrebujeme. Sami sme súčasťou ponuky a dopytu a túto našu zodpovednosť by sme mali prijať.

Stačí začať malými krokmi. Nemusíme sa premáhať a stanoviť si extrémne ciele. Nemôžeme očakávať, že sa z nás hneď stanú majstri. Bude skvelé, keď bude na Slovensku tisíc ľudí, ktorí nevyprodukujú žiaden odpad, ale ešte lepšie bude, keď budeme mať milióny ľudí, ktorí spravia aspoň malý krôčik.

Nie sme v časoch, keď by sme si nemohli dovoliť veci kúpiť. Sme v časoch, keď si nemôžeme dovoliť veci vyhodiť. Naše životné prostredie už volá o pomoc a každá vec v globálnom pohľade zaváži.

Prčítajte si: 6 tipov, ako začať žiť ekologickejšie

Veľkým problémom sú najmä plasty. Ak už potrebujeme kúpiť veci v plastových obaloch, ako ich vyberať a následne triediť?

V jednoduchosti je krása a platí to aj o plastoch. Zvoľme si obaly, ktoré majú čo najmenší objem. Ideálne je, ak sú iba z jedného druhu plastu. Najlepšie sa dajú recyklovať polyetylén (značka PET) a polypropylén (PP). S ostatnými plastami je to zložitejšie a záleží na tom, aký je po nich práve dopyt.

Slovensko patrí medzi krajiny s najnižšou mierou recyklácie a zhodnotenia odpadu v Európe. Sme v bode, keď to už nižšie nejde.

Vyhýbajme sa obalom z kompozitov, ktoré sú zložené z viacerých materiálov, a teda nevhodné na recykláciu. Je náročné oddeliť ich, a tak sú pre spracovateľov menej zaujímavé. Napríklad obaly od zemiakových lupienkov sú zložené z plastovej fólie potiahnutej hliníkovou fóliou. Tieto dva materiály sa od seba nedajú oddeliť, a preto sú nerecyklovateľné.

Ak čokoľvek vyhadzujeme do triedeného zberu, snažme sa to stlačiť a zmenšiť objem. Inak vyhadzujeme vzduch. Keby to robili všetci, mali by sme v kontajneroch o polovicu viac miesta, smetiarske auto by nemuselo spáliť toľko benzínu a nemuseli by sme toľko platiť za odvoz.

V každej obci sú pravidlá triedenia odpadu trochu iné a je dobré naštudovať si ich. Všade však platí, že nemáme vyhadzovať nádoby s nespotrebovaným obsahom napríklad farieb a tekutých potravín, čo robíme veľmi často. Ak sa obsah vyleje do zbernej nádoby, znečistí jej celý obsah, resp. ak obsah začne plesnivieť, rovnako môže znehodnotiť celý obsah.

Kontajner so spórami plesní sa nedá vytriediť. Takýto obsah potom musia smetiari naložiť do auta so zmesovým odpadom a putuje na skládku. Plastové nádobky stačí vyprázdniť. Nemusíme ich vymývať, pretože recyklačné linky majú v sebe práčku.

V našich smetných košoch končí veľa odpadu, ktorý sa dá kompostovať. Ako na to, ak žijeme v paneláku?

V smetných košoch končí takmer 50 % odpadu, ktorý môžeme kompostovať. Obyvatelia bytových domov napríklad v Bratislave môžu požiadať o zriadenie komunitného kompostoviska. Hlavné mesto ich má v súčasnosti vybudovaných viac ako dvadsať. Kompostovanie je najekologickejší spôsob nakladania s biologicky rozložiteľným odpadom. Na sídliskách v Bratislave časť bioodpadu končí ako palivo v spaľovni.

Najhoršie pre prírodu je, ak bioodpad skončí na skládke. Je tam stlačený bez prístupu vzduchu. V takýchto podmienkach z neho pri rozklade uniká metán, ktorý prispieva ku klimatickým zmenám.

Približne 70 % komunálneho odpadu u nás končí práve na skládkach. Táto téma sa v súčasnosti rozoberá z rôznych strán. Čo môžeme robiť pre to, aby sa táto situácia zlepšila?

Na Slovensku sme na tom v tomto smere biedne. Máme okolo 120 skládok na komunálny odpad, no len dve spaľovne v Bratislave a v Košiciach. Všade inde putuje zmesový komunálny odpad, teda odpad, ktorý nevytriedime alebo obsahuje aj zložku, ktorá sa vytriediť nedá, priamo na skládku.

Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že po 25 rokoch navážania odpadu sa na skládku navezie ornica a nechá sa zazelenať. Pod zeleným kopcom však materiál stále pracuje.

Vyrábame trvácne materiály, ktoré sa nerozložia počas niekoľkých generácií. Na Slovensku je poplatok za skládkovanie odpadu veľmi nízky. Ide o lacnejšie riešenie než spaľovanie alebo recyklovanie, ale má obrovský vplyv na naše životné prostredie. Preto by bola namieste aj zmena v systéme. Najlepšou cestou však je produkovať menej odpadu, viac ho spracúvať.

Nie sme v časoch, keď by sme si nemohli dovoliť veci kúpiť. Sme v dobe, keď si nemôžeme dovoliť veci vyhodiť.

Ak budeme naďalej tvoriť odpad v rovnakých množstvách, niekam ho musíme dať. Na skládkach sa ukladá to, čo tvoríme my sami.

 S obmedzovaním množstva odpadu súvisí aj hnutie zero waste, ktoré na Slovensku veľmi rezonuje. Ako ho vnímate?

Musím povedať, že keď ten ošiaľ prepukol, ako inžinierka a technologička som bola veľmi skeptická. Dúfala som, že budeme môcť riešiť systémové zmeny a nastavovanie procesov a nie iba koncovku v podobe odpadu.

Časom som však pochopila, že pre Slovákov to bola veľmi dobrá cesta, aby pochopili ekologické súvislosti a začali si spájať súvislosti. Táto téma u nás priťahuje pozornosť ľudí. A keď ju máme, dokážeme na to nadviazať a vzdelávať ich.

Téma zero waste sa pre mnohých stala koníčkom. Tak ako sa niekto venuje atletike, iný žije týmto hnutím. Mnohí ľudia z komunity zero waste nechcú zostať len pri zmenách v osobnom živote, ale pretavujú svoje nadšenie aj do pracovného života, napríklad nastavujú výrobné procesy vo firmách k lepšiemu. Toto vnímam veľmi pozitívne.

Ak mám firmu a chcela by som byť zodpovednejšia voči životnému prostrediu, ako začať?

Neexistuje jednotný manuál, pretože každý systém je iný. Takisto neexistuje jeden človek, ktorý by nám to urobil na kľúč. Dôležitá je spolupráca interných ľudí s odborníkmi, ktorí vstupujú do firemných procesov, a s environmentálnymi konzultantmi.

Na Slovensku je v prvom rade podstatné budovať dôveru medzi štátnymi inštitúciami, neziskovou sférou a podnikateľským sektorom. Postupne sa tak dostaneme k tomu, aby sme odkryli dáta. Na tomto základe potom môžeme spolupracovať na efektívnom nastavení procesov. Dôležité je aj neustále vzdelávanie.

Skládkovanie odpadu je lacnejšie než spaľovanie alebo recyklovanie, ale má obrovský vplyv na naše životné prostredie.

Rozprávali sme sa o minimalizovaní a zhodnotení odpadu. Ako do toho všetkého zapadá cirkulárna ekonomika?

Súčasný ekonomický systém funguje na princípe vyrobím – vyhodím. Vyrábame množstvo odpadu, s ktorým si nevieme rady. Tento systém je neudržateľný. Ak chceme prežiť, musíme ho zmeniť.

V ideálnom prípade nevznikne odpad, ale surovina, resp. materiál, ktorý využije niekto iný. Odpad je niečo, čoho sa zbavujem, čo nepotrebujem. V prírode slovo nepotrebné nemá miesto. Odpad vznikol až s príchodom civilizácie. Preto je dôležité produkovať kvalitné výrobky, ktoré sú dlhoveké, recyklovateľné a dajú sa opraviť.

Jednorazové výrobky tvoria rýchly odpad, ktorý vznikne po použití produktu aj za pár sekúnd, resp. minút, pričom v mnohých prípadoch nie sú recyklovateľné. V cirkulárnej ekonomike takéto produkty nemajú miesto.

Vo svete aj na Slovensku sú už príklady veľkých spoločností, ktoré vytvárajú zisk, sú ekonomicky sebestačné a zároveň sú ich produkty a služby sú šetrnejšie k životnému prostrediu. My ako spotrebitelia môžeme podporiť cirkulárnu ekonomiku, ak budeme kupovať trvácne, kvalitné, recyklovateľné, lokálne materiály.

Aj O2 myslí ekologicky

V prípade ekologickejšieho spôsobu života sa odporúča začať malými krokmi, ktoré však vo výsledku môžu priniesť veľký efekt. Preto sa spoločnosť O2 rozhodla nahradiť balenú vodu na všetkých svojich pracoviskách, ktorá bola určená pre zamestnancov, zákazníkov aj pre hostí, karafami s vodou. Týmto krokom sa predchádza tvorbe množstva odpadu a naplno sa využíva pitná voda z vodovodu.

Z O2 Predajní si kúpené produkty odnesiete v papierových taškách z recyklovaného papiera, pretože O2 sa úplne vzdalo používania tých plastových. Zároveň upúšťa od tlače na klasický papier a mení ho za recyklovaný, resp. FSC papier vyrobený z dreva stromov určených na ťažbu. Na takýto papier tlačí O2 svoje letáky, plagáty aj obaly na SIM karty. Na recyklovaný papier tlačia aj zamestnanci vo svojich kanceláriách.

Petra Csefalvayová

Spoluzakladateľka slovenského Inštitútu cirkulárnej ekonomiky pomáha súkromným spoločnostiam efektívne využívať prírodné zdroje a znižovať množstvo odpadu. Špecializuje sa na ekodizajn, materiály a na technológie. Často na ňu môžete naraziť na dlhých prechádzkach v bratislavskom Horskom parku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Aké slúchadlá si vybrať k smartfónu? Poradíme vám, na čo všetko treba myslieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac