Odborník na time management: Nesnažte sa robiť všetko

„Myslíme si, že všetko je dôležité a každej jednej prosbe kolegu alebo príkazu šéfa treba vyhovieť. A to nie je pravda,“ hovorí Andrej Mikula.

Patríte k ľuďom, ktorí dokážu s časom pracovať efektívne alebo skôr k tým, ktorí sa večne strácajú v množstve úloh? S Andrejom Mikulom, ktorý sa venuje koučingu v oblasti time managementu, a stojí za stránkou TimeManagement.sk, sme sa pozreli bližšie na to, kde Slováci robia pri organizovaní času chyby a ako postupovať v prípade, ak chce človek do svojho života vniesť systém.

Buďte pri práci efektívnejší s novými O2 SMART Paušálmi, ktoré prinášajú veľké balíky dát aj predplatné obľúbených appiek. Chcem vedieť viac

Prečo nie je dobré čítať e-maily hneď po príchode do práce a ako sa vysporiadať s nezdravým perfekcionizmom? Porozprávali sme sa s ním v coworkingovom centre, kde zvykne pracovať.

Žijeme v dobe, ktorá nás núti stíhať všetko, a keď sa nám nedarí, berieme to ako vlastné zlyhanie. V čom podľa vás robia dnešní ľudia najväčšiu chybu?

Najväčšia chyba je, keď sú ľudia stratení v množstve informácií. Nedokážu si vyfiltrovať tie pre nich potrebné a potom si pripúšťajú nezdary. Tiež je zlé, keď si svoje dni alebo ciele neplánujú. Potom sa v tom strácajú, prípadne dňami len plynú a plnia ciele iných ľudí.

Ak si aj niekto ciele dá, tak málo ľudí venuje čas tomu, aby si ich aj zmerali a povedali si, ako to má vo finále vyzerať. Posledným veľkým faktorom je aj obyčajná vďačnosť za veci, ktoré sa im počas dňa stali a pochvala samého seba.

Ako začať s plánovaním svojho času? Aké sú prvé kroky pri plánovaní time managementu?

Absolútne prvý krok je spraviť si prehľad všetkých svojich povinností a úloh, ktoré človeka v budúcnosti čakajú. Pokojne si ich napíšte na jednu A4-ku a dajte tam všetko – od vybavovania e-mailov cez prestavbu kuchyne, dokončenie nového projektu vo firme alebo objednanie sa k zubárovi. Musí tam byť naozaj všetko, je teda dosť možné, že tých papierov zapíšete niekoľko.

Pokúste sa zadeliť si jednotlivé úlohy do kategórií, akými sú práca, doma, voľný čas a podobne. Dávajte si pozor na to, aby ste mali spísané naozaj úlohy a nie projekty. Rozdiel medzi projektom a úlohou spočíva v tom, že projekt je vlastne všetko, čo obsahuje viac ako 2 úlohy.

Projektom je zorganizovanie dovolenky, účtovníctvo a dokonca aj príprava prezentácie do práce, pretože obsahuje viaceré úlohy. V prípade prezentácie si musíte napísať osnovu, vytvoriť dizajn, zohnať obrázky, vytvoriť slajdy, skontrolovať gramatiku, vyskúšať si to na nečisto, urobiť úpravy, uložiť a prípadne odoslať na e-mail.

Tiež myslite na to, čo povedal guru moderného time managmentu David Allen: „Môžete robiť čokoľvek, ale nemôžete robiť všetko.“ Vyberte si teda, čo je pre vás skutočne dôležité a robte iba tie veci. Nesnažte sa robiť všetko. Robte to, čo vám reálne prinesie nejaký benefit.

Je teda dobré zahŕňať si do time managementu aj základné činnosti ako spánok, čas na jedlo, prestávku pri práci a podobne?

Jednoznačne áno, je to súčasťou tzv. energy managementu, ktorý hovorí o tom, že človek má 4 druhy energie. Nie je to však žiadna ezoterika.

Ak chceme fungovať na 100 %, potrebujeme si dobiť baterky a tá baterka, teda naša energia má akoby 4 časti: 1. fyzickú, kam patrí jedlo, pohyb a spánok, 2. emočnú, pod ktorú spadá nálada, vzťah k iným ľuďom alebo samým k sebe. 3. mentálnu, ktorá hovorí o tom, kedy a ako máme relaxovať či sústrediť sa na jednu vec a poslednú spirituálna, ktorá sa zameriava na to, či je každodenná práca a činnosti, ktoré robíme, v súlade s našimi hodnotami.

Preto je dobré položiť si nasledovné otázky: Aký zmysel má to, čo robím? Je to v súlade s mojím vyšším cieľom?

Mnoho ľudí v súčasnosti trávi v práci dlhé hodiny. Koľko času by sme podľa vás mali práci venovať?

Kvantita neznamená kvalita a pracovať dlho teda neznamená pracovať dobre. Tráviť v práci 14 hodín denne a spať necelých 5 možno znie cool, ale je to najkratšia cesta k vyhoreniu a výraznému zhoršeniu zdravotného stavu. Človek potrebuje relaxovať a spať 7 hodín denne. A nielen pre to, aby sa cítil dobre, ale predovšetkým pre to, aby pracoval efektívne.

Naučte sa sami seba pýtať tieto otázky: Ako najlepšie môžem práve teraz využiť svoj čas? Aká aktivita by mi priniesla najväčšiu hodnotu? Vďaka odpovediam na tieto otázky sa naučíte pracovať efektívne a budete pracovať nielen kratšie, ale súčasne svojou prácou dosiahnete lepšie výsledky.

Plánujte si iba 4 až 5 hodín skutočnej práce denne. Ak by sme hovorili o naozaj vysoko intenzívnej práci, 5 hodín denne je naozaj viac ako dosť. Človek by mal dosahovať výsledky a nie počítať, koľko hodín pracuje.

Človek by mal dosahovať výsledky a nie počítať, koľko hodín pracuje.

Aké pomocné nástroje sú podľa vás pri plánovaní času najvhodnejšie (poznámky, papierové diáre, aplikácie)? Ktoré fungujú podľa vás najlepšie, prípadne je to individuálne?

Za tie roky, čo školím time management, som si prešiel snáď všetkými aplikáciami aj diármi a pracoval som s viac ako 1 000 ľuďmi, pričom 95 % z nich používa pero a papier.

Pero a papier jednoducho fungujú, ale treba v tom mať určitý systém. Tých systémov som si vyskúšal naozaj veľa. Každý mal niečo do seba, ale ani jeden nebol perfektný. Preto som sa rozhodol vytvoriť si vlastný systém na plánovanie, ktorý v sebe zahŕňa všetko kľúčové a neobsahuje žiadne zbytočnosti. Je to špeciálne navrhnutý zápisník, v ktorom má všetko svoje miesto.

Áno, používam pero a papier, pretože som presvedčený, že človek je vďaka nim efektívnejší ako s mobilom alebo počítačovou aplikáciou. Kľúčovou funkciu môjho systému je to, že porovnáva plán s realitou každého dňa. Porovnať plán s realitou je podľa mňa absolútne esenciálne, avšak žiadna aplikácia alebo iný diár to zatiaľ v takejto forme nerobia.

S čím majú podľa vás pracujúci Slováci v rámci organizovaní vlastného času najväčší problém?

Jednoznačne v komunikácií a v hovorení nie. Aby som vedel pracovať na tom, čo je skutočne dôležité, musím byť schopný povedať nie milión ďalším veciam. A keby len veciam, ale ľuďom. Ak sa človek potrebuje sústrediť, rôzne vyrušenia a veľké open space kancelárie sú najväčšie zlo.

My Slováci máme vo všeobecnosti problém povedať: „Nie, nebudem to robiť.” Myslíme si, že všetko je dôležité a každej jednej prosbe kolegu alebo príkazu šéfa treba vyhovieť. A to nie je pravda. Ako povedal jeden z najbohatších ľudí sveta Warren Buffett: „Rozdiel medzi úspešnými a veľmi úspešnými ľuďmi je ten, že tí veľmi úspešní hovoria nie takmer na všetko.” Naučte sa hovoriť nie, pretože len tak môžete byť skutočne produktívny a úspešný.

Myslíme si, že každej jednej prosbe kolegu alebo príkazu šéfa treba vyhovieť. A to nie je pravda.

Jedným z častých problémov súčasnosti je až nezdravý perfekcionizmus. Ako sa dá proti nemu bojovať?

Keď sa o tejto téme rozprávam na svojich školeniach, mnohí ľudia s týmto tvrdením často nesúhlasia. Hovoria, že perfekcionizmus je zdravý a je dobré snažiť sa robiť veci kvalitne a neflákať to. Áno, to je absolútna pravda. Robiť veci kvalitne je dôležité a správne, to ale nemá nič spoločné s perfekcionizmom.

Zdravý človek svoju prácu skončí, keď je projekt hotový, človek trpiaci perfekcionizmom ju nedokončí nikdy.

Na začiatok takéhoto boja odporúčam 3 kroky:

1. Opakujte si tieto 2 myšlienky: Dokončené je lepšie ako dokonalé. Dosť dobré je dosť dobré.

2. Pracujte najlepšie, ako viete, ale nie lepšie. Je dôležité, aby ste zo seba vydali maximum a pritom mysleli na seba a oddych po práci.

3. Definujte si, kedy máte hotovo a dodržiavajte to. Tieto hranice si jasne a merateľne určite vopred.

Je dobré mať počas dňa určite rituály, ktoré človeku v istom smere definujú deň?

Každý z nás nejaké rituály má, či už si ich uvedomujeme, alebo nie. Naše dni sú do veľmi veľkej miery podobné. Ráno vstaneme, dáme si kávu, sprchu, raňajky, sme s rodinou a potom utekáme do roboty.

V práci absolútna väčšina z nás ako prvú vec skontroluje e-maily, čo rozhodne nie je ideálne, a potom sa pustí do svojich povinností.

Ak sa nad tým naozaj zamyslíte, zistíte, že aj pracovný deň si rozdeľujete svojimi malými rutinami alebo rituálmi – každý deň máte obed, pracovné stretnutia, kontrolujete e-maily, vybavujete telefonáty. No a v tom lepšom prípade aj večerné plánovanie a zhodnotenia dňa.

Rituály teda má každý z nás, ale dôležité je uvedomovať si ich a zamyslieť sa nad tým, či sú efektívne a či nám naozaj pomáhajú. Mnoho z nás dnes budí mobil a čo je prvá vec, ktorú ráno človek spraví? Chytí mobil a pozrie e-maily a Facebook. Namiesto pokoja a pohody sa tak sami úplne zbytočne vystresujeme. Takže áno, je dobré mať svoje rituály, ale tie rituály musia byť efektívne.

Hovoríte, že po príchode do práce nie je dobré hneď kontrolovať e-maily. Ako by podľa vás mal vyzerať efektívny začiatok pracovného dňa?

V prvom rade je dôležité začať plánovať deň už večer predtým. Sadnite si na chvíľu za stôl a na obyčajnú A4-ku si napíšte zoznam vecí, ktoré chcete zajtra urobiť. Je dosť možné, že po 5 minútach budete mať zapísaný celý papier.

Bohužiaľ, nemôžeme stihnúť všetko a preto sa pokúste na svoj deň pozrieť naozaj realisticky.

Ku každej úlohe si pripíšte približný časový odhad. Hovorí sa, že ak človek plánuje, je optimista a preto by si každý plán mal rovno vynásobiť dvoma. Ak ste si povedali, že e-maily ráno vybavíte za 20 minút, dajte si na ne radšej 40 minút, aby ste mali časovú rezervu a nie časový tlak.

Teraz prichádza veľmi dôležitý bod. Už večer sa rozhodnite, čo je najdôležitejšie. Pozrite sa na svoj zoznam úloh a vyberte si jednu kľúčovú vec, ktorá zajtra musí byť hotová. Zakrúžkujte si ju, nakreslite si k nej obrovský výkričník, prepíšte si ju na žltý lepiaci papierik a po príchode do práce si ho prilepte na monitor alebo inak zvýraznite.

Už večer sa rozhodnite, čo je najdôležitejšie. Pozrite sa na svoj zoznam úloh a vyberte si jednu kľúčovú vec, ktorá zajtra musí byť hotová.

V práci venujte aspoň prvých 45 minút svojej kľúčovej priorite. Venujte ju sebe a svojmu projektu, tomu, čo ste si vy naplánovali. E-maily nechajte na neskôr. Vyskúšajte to a verte mi, že sa začnú diať zázraky.

Ako ste sa vy dostali k time managementu? Viedli vás k tomu problémy s organizovaním vlastného času?

Keď som končil vysokú školu, sám som mal problémy s time managementom. Mal som toho jednoducho veľa – písanie diplomky, živnosť, ďalšia práca, skúšky v škole, no a, samozrejme, chcel som mať aj nejaký čas pre seba. Začal som sa teda vzdelávať, chcel som sa zlepšiť.

Chodil som na kurzy o plánovaní času, čítal knihy, rozprával sa s úspešnými a organizovanými ľuďmi. Keďže som sa vtedy živil robením webstránok, povedal som si, že to všetko budem dávať na blog. A tak vznikol TimeManagement.sk.

Táto práca ma neskutočne baví, pretože na tvárach ľudí a aj z ich spätnej väzby vidím, že ľuďom reálne pomáham. Pomáham im zbaviť sa stresu, pracovať efektívnejšie a viac si užívať život. Pomáham ľuďom využívať ich čas múdro, čo pre každého znamená niečo iné. Pre niekoho je to maximálne efektívna práca 10 hodín denne a k tomu prislúchajúce benefity, pre niekoho je to pohoda a čas na rodinu.


Aby ste boli pri práci produktívnejší, stavte na nové O2 SMART Paušály, ktoré prinášajú nielen neobmedzené volania, SMS a MMS v celej EÚ, ale aj veľké balíky dát a predplatné obľúbených appiek. Viac informácií sa dozviete na www.o2.sk alebo v ktorejkoľvek O2 Predajni, kde vám pomôžu vyskladať si paušál presne podľa vašich potrieb.

Andrej Mikula

V rámci svojho projektu TimeManagement.sk sa zameriava na osobnú produktivitu a efektivitu práce v organizáciách, organizuje kurzy a individuálne konzultácie v oblasti organizovania času. Svojim klientom tak pomáha získať nadhľad, zbaviť sa stresu a dotiahnuť vytýčené ciele.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac