Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Rekordér v silovom žonglovaní: Žonglovanie je taká kalokagatia. Rozvíja ducha a posilňuje aj telo

Prečítajte si rozhovor s Milanom Roskopfom, jediným človekom na svete, ktorý dokáže žonglovať s tromi 10-kilovými guľami.

Vysoký urastený muž plný optimizmu a dobrej nálady vždy s tromi guľami poruke. To je Milan Roskopf. Bývalý basketbalista, maratónsky bežec a niekoľkonásobný držiteľ zápisov v Guinnessovej knihe rekordov za silové žonglovanie. Po prvý raz žongloval v deviatich rokoch z nudy v posteli s guľôčkami celofánu a dotiahol to až na svetové prvenstvo.

S vysmiatym Milanom sme sa stretli na štadióne na bratislavskej Mladej garde, kde trénuje vždy, keď mu nestačí pohadzovať si bowlingové gule doma.

Milan, ako sa žongluje zavesený dolu hlavou?

Musím priznať, že to nie je pohodlné. Podrážky topánok som mal prilepené o dosku vo výške 2,5 m a stále som mal pocit, že sa mi vyzujú. Tak som sa zapieral palcami. Mal som jednoducho psychologickú bariéru.

Táto disciplína oficiálne existuje, ale tí, ktorí sa jej venujú, majú špeciálne gravitačné topánky. Ja som to chcel spraviť trošku originálne a navyše som bol prvý človek na svete, ktorý žongloval zavesený dolu hlavou viac ako minútu. Teraz je ten rekord už prekonaný, no v tom čase som prekonal Guinnessov rekord, ktorý bol 56 s.

Vráťme sa však na začiatok tvojej cesty. Ako sa z basketbalistu a maratónca stane žonglér?

Síce som sa v minulosti venoval basketbalu aj behu, ale najskôr som začal so žonglovaním. Bavilo ma zabávať sa takouto hravou formou. Už od malička to vo mne nejakým spôsobom žilo, ale nebolo to súčasťou môjho životného štýlu, len som sem-tam zamachroval pred dievčatami.

V roku 1993 som dostal vnuknutie vyskúšať niečo ťažšie. Vtedy som už mal za sebou nejaké maratóny, chcel som si však ten beh ako športovec sťažiť. Odlial som si kilové bronzové gule a začal som si ich nadhadzovať. A keď som zistil, že to nie je nič ťažké, začal som rozmýšľať o tom, do ktorej hmotnosti by som sa dokázal dostať.

Myslel som si, že pri 5-kilových skončím. Ale keď som išiel prvýkrát do českej agentúry Dobrý den, ktorá registruje netradičné rekordy, vyzvali ma na váhu 7,25 kg, čo je hmotnosť najťažšieho vrhačského náčinia. Zo začiatku sa mi tie dve sedmičky ani nezmestili do rúk, ale našiel som si spôsob, ako ich roztočiť. Jednu som si uložil na plece a postupne spustil do rúk.

Postupne som sa dostal až na 10 kg, ale mal som veľký problém zohnať gule s touto hmotnosťou. Nakoniec mi ich vyrobili až v Poľsku. Odžongloval som teda 30-kilovú záťaž. Chcel by som, aby sa aj pre mňa našiel konkurent, ale doteraz nikto nedal.

V jednom rozhovore si spomínal, že kolískou silového žonglovania je práve Slovensko. Ako k tomu vôbec došlo?

Áno, v roku 1996 sme traja nadšenci tohto športu, Radek Šatka, Igor Machajdík a ja, založili Slovenskú ligu silovo-vytrvalostného žonglovania. Bratislavská Rača bola jeho kolískou. Pôsobil som tu aj na miestnom úrade, vďaka čomu sme veľa cestovali a reprezentovali v zahraničí.

Založili sme detský žonglérsky oddiel, podarilo sa nám rozvíjať žonglérstvo aj medzi mládežou, organizovali sme súťaže pre deti aj dospelých.

Prečo ťa lákajú takéto extrémne výzvy? Bolo to tak odjakživa?

Áno, vždy som chcel skúsiť niečo, čo bolo pre mňa atraktívne, a zistiť, či na to mám. A keď som to dosiahol, chcel som dosiahnuť viac.

Ľudia často pri pohľade na človeka vykonávajúceho niečo netradičné skonštatujú, že je blázon. Považuješ sa za blázna?

Viem, že sa trošku vymykám z bežného štandardu. Na druhej strane každý človek je niečím výnimočný, len ja to dávam o sebe vedieť tak, že to aj prezentujem. Dokonca si myslím, že samotné žonglovanie je taká kalokagatia. Rozvíja ducha a ak sa žongluje s guľami s väčšou hmotnosťou, posilňuje sa aj telo.

Môj problém je ten, že mi to ľudia často neveria. Keď napríklad poviem, že bežím a zároveň žonglujem s bowlingovými guľami, nechápu to. Preto som podľa niektorých blázon, lebo keď niečo sami nevedia, neuveria.

Máš niekoľko zápisov v Guinnessovej knihe rekordov, môžeš sa pýšiť označením jediný na svete. Aký je to pocit byť výnimočný?

Popieral by som pravdu, keby som povedal, že to výnimočné nie je. Pretože mnohé extrémy, ktoré robím, ešte nikto nezopakoval. Napríklad v Amerike je veľmi rozšírený žonglobeh s loptičkami, majú tam rekordy v behu na 100 m.

Lenže s behom s ťažkými váhami som začal ako prvý. S loptičkami som odžongloval polmaratón. Mám odkráčanú trasu z Jihlavy do Pelhřimova, tam mi spadli raz – 700 m pred cieľom. Trvalo to vyše päť hodín, bolo to celkom náročné.

Myslím si však, že každý človek je niečím výnimočný a šťastím je, keď to v sebe objaví. Ja som mal to šťastie a mohol som ho rozvíjať. V Guinnessovej knihe rekordov je veľa vecí, pri ktorých sa až rozum pozastavuje, čo všetko ľudia vymýšľajú pre to, aby boli slávni.

Myslím si, že moje žonglovanie je v porovnaní s kategóriou ako napríklad Najväčší lakomec ešte celkom prezentovateľné (smiech).

Netočí sa ti hlava, keď bežíš a žongluješ?

Nie, môžem sa rozprávať aj s tebou a žonglovať. Aha… (ukazuje) Aj keď bežím, síce sa pozerám dopredu, ale periférne vidím všetko, čo sa deje okolo. Je to taká poézia pohybu.

Na konte máš viac ako 50 rekordov. Na ktoré si najviac hrdý?

Doteraz neviem presné číslo, to však pre mňa nie je podstatné, lebo nerobím rekordy pre rekordy. Sú aj takí, čo si to počítajú a robia si čiarky, ale ja nie. Robím to preto, lebo ma to baví a mojím cieľom nie je počet prekonaných rekordov, ale to, že som zase niečo nové zvládol.

Tie tri 10-kilové gule sú však zatiaľ pre mňa taký naj výkon, lebo to doteraz naozaj nikto nerobil.

„Mojím cieľom nie je počet prekonaných rekordov, ale to, že som zase niečo nové zvládol.“

Ktorý z tvojich rekordov je najviac vydretý a ktorý sa, naopak, len tak „pritrafil“?

Boli také aj také. Najviac vydretým rekordom a najväčšou poctou pre mňa bude asi to, keď sa mi podarí prekonať 100 sekúnd žonglovania s 5-kilovými guľami.

Doma sa mi to už podarilo, ale pred publikom ešte nikdy. Naposledy som dal na vinobraní 98,6 s, chýbala mi teda necelá 1,5 s. Viem, že na to mám, ale potrebujem dobré prostredie.

Ďalšia výzva je žonglobeh. S týmito bowlingovými guľami (ukazuje) by som chcel zabehnúť 100 m.

A rekordy, ktoré sa len tak pritrafili? Asi mi nič konkrétne nenapadne, ale nájdu sa. Občas mi niečo ide veľmi rýchlo a nemusím sa tomu dlhodobo venovať.

Sleduješ trendy v najnovších rekordoch a máš ambíciu ich prekonať?

Vzhľadom na to, že nemám súperov, sám si určujem limity. Viem, že nikoho netrápi, či niečo dám, alebo nie. Lenže ja nedokazujem nič nikomu, len sebe. Na YouTube vidno, že existuje nekonečné more možností, sám sa niekedy čudujem, s čím všetkým ľudia žonglovali.

Dbáš o svoju telesnú schránku? Ako sa udržiavaš v dobrej kondícii?

Ani veľmi nie, nechodím do posilňovne, len si občas idem zabehať. Kedysi som robil maratóny aktívnejšie, teraz je to veľmi rekreačné. Raz ročne si však neodpustím maratón, ktorý presahuje 5 hodín.

Žonglovanie často trénujem len doma. Má to tú výhodu, že nikam nemusím chodiť, vezmem tri gule a hádžem si ich nad posteľou. Ak chcem trénovať žonglobeh, chodievam na štadión.

Nikdy si sa nemusel niečoho vzdať, aby si sa udržal v kondícii a zvládal prekonávať čoraz náročnejšie rekordy?

Nie, v strave som sa dokonca neobmedzoval nikdy. Moje telo si samo vypýta, čo potrebuje. Viem, že niektorí športovci musia dodržiavať prísny režim, ale ja len nefajčím a nepijem. Ostatné veci neriešim.

Akurát s loptičkami mávam regulárne „absťáky“, aspoň hodinu denne sa musím pohrať. Kedykoľvek, keď to na mňa príde, požonglujem si a hneď sa mi uľaví. Je to forma duševného relaxu.

„Kedykoľvek, keď to na mňa príde, požonglujem si a hneď sa mi uľaví. Je to forma duševného relaxu.“

Takže žonglérske gule máš stále v rukách?

Áno, trojguľový Milan (smiech). Moje krédo znie: Žijem aj žonglujem na plné gule.

S čím všetkým si skúšal žonglovať a s čím by si ešte chcel?

Začal som s loptičkami, kým som sa nedostal na hranicu 10-kilových gúľ. Experimentálne som potom začal žonglovať so sekerami, s motorovými pílami či s pivnými súdkami.

Skúsil som však aj všeličo iné, čo mi ľudia len tak dali do ruky. Hovorievam, že žonglujem so všetkým, čo udržím v ruke.

Skúšal si žonglovať s motorovými pílami aj so sekerami. Čo prežívaš, keď si tak trochu v ohrození života?

Nie je to vôbec jednoduché, ale robím to systematicky. To je ten postupný pokrok, nechytím tri sekery a nezačnem žonglovať. Tak to nefunguje. Začínam napríklad s jednou sekerou a dvoma loptičkami a postupne pridávam. Vypätie tam teda je, ale reflex je vždy rýchlejší ako dopad závažia na moju nohu.

Ako tvoju záľubu vnímajú ľudia okolo teba? A ako zase verejnosť, ktorá vidí tvoje žonglovanie po prvý raz?

Zvykli si. Nerobím to tak, že by som tým niekoho otravoval alebo niekomu zavadzal. Robím to sám pre seba. Napríklad na dovolenky si brávam loptičky stále so sebou a pri bazéne alebo večer pri muzike si žonglujem a ľudí to pritiahne.

Priznávam, že ľahký exhibicionizmus v tom je, ale vychádza to z môjho vnútra. To, že si musím zažonglovať, príde samo, je to silnejšie ako ja. Vždy však musím zvážiť situáciu, kde tie gule vytiahnem.

„To, že si musím zažonglovať, príde samo, je to silnejšie ako ja. Vždy však musím zvážiť situáciu, kde tie gule vytiahnem.“

Čo by si ešte chcel dokázať? Aké máš sny?

Ponúk mám viac, pretože ten žonglobeh som ešte nikde nepredvádzal. Tento rok je 100. výročie vzniku Československa a táto dráha na štadióne má 100 m. Uvažoval som, že 100 m žonglobehu by mohlo pekne symbolizovať tých 100 rokov. Som totiž jediný, kto sa s tými guľami dokáže vôbec rozbehnúť a nie ešte žonglovať. Zatiaľ sa mi to však nepodarilo presadiť.

Kým si, keď nežongluješ? Keď sa zatvoria dvere bytu, v ktorom žije „obyčajný“ Milan, človek ako my všetci?

Samozrejme, musím byť aj obyčajným človekom, nemôžem byť úplne „trafený“. Hoci mám žonglovanie stále v podvedomí, v domácnosti aj umyjem riad. Povedal by som, že plním aj príkazy manželky (smiech). Som šťastne ženatý, manželka ma toleruje, no aj ja musím tolerovať ju.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o nevšedných slovenských rekordoch, ktorého partnermi Zlatý a Platinový O2 Paušál. O2 je operátor, ktorému je preháňanie v tom najlepšom zmysle slova naozaj blízke. Tento mesiac to prehnal s dátami, vďaka čomu ich zákazníci oboch paušálov získajú až päťkrát viac a to za nezmenenú cenu. Viac informácií o vylepšených O2 Paušáloch nájdete na www.o2.sk/volania/o2-pausal.

Milan Roskopf

Bývalý basketbalista, maratónec a žonglér. Žonglovať začal v deviatich rokoch, až sa postupne stal držiteľom niekoľkých certifikátov Guinnessovej knihy rekordov. Zabehol a popritom odžongloval polmaratón v dĺžke 21,1 km a prešiel 30,40 km bez zastavenia a prerušenia žonglovania. Ako prvý človek na svete zdolal žonglovaním s tromi kilovými medicinbalmi aj mrakodrap Evans View v New Yorku. Je jediným človekom na svete, ktorý dokáže žonglovať s tromi 10-kilovými oceľovými guľami.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Hýbme sa tak, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke, radí trénerka

Jednoduchými cvičeniami pomôžete svojim deťom nastaviť správne držanie tela.

Zvesené ramená, predsunutá hlava, odstávajúce lopatky. Ak patríte k rodičom, ktorí na svojich deťoch alebo sebe podobné črty rozpoznávajú, nikdy nie je neskoro na týchto nežiaducich návykoch zapracovať. So športovou trénerkou Andreou Ballovou sme sa rozprávali, ako s deťmi cvičiť pre dlhodobo zdravší chrbát, prečo je dôležité tráviť čas na čerstvom vzduchu spontánnym pohybom a ako podporiť zdravý vývin už odmalička.

V článku sa dočítate: 

  • ako rozmýšľať nad efektívnym pohybom,
  • prečo sa odporúča v každom veku cvičiť podľa metódy vývojovej kineziológie, 
  • aká je najlepšia cesta  k zdravému postproduktívnemu veku,  
  • prečo by sa deti nemali do školy stále voziť autom,
  • ako deti zlákať aj na náročnejšie cviky.

Psychológ radí, prečo je lepšie dieťa zapojiť do varenia ako pustiť mu video

Ste trénerka trénerov, ako ste sa k tomu dostali? 

Absolvovala som DNS školenie pre športových trénerov na School of Rehabilitation v Prahe. DNS je terapia vychádzajúca z vývojovej kineziológie, ktorú sa snažíme pri akomkoľvek športovom tréningu používať čo najviac. 

Čo je to vývojová kineziológia? 

Keď sa dieťa narodí a kým začne chodiť, prechádza určitými vývojovými polohami. Samo a prirodzene prichádza na to, ako sa dostať na štyri, ako sa posadiť, ako sa za niečím natiahnuť alebo sa zohnúť.

Vývojová kineziológia, v skratke „vývojovka“, sa zaoberá práve týmito polohami a ich poruchami v dospelosti. Často sa stáva, že ak dieťa jednu z týchto polôh v detstve preskočí, prostredníctvom vývojovej kineziológie sa do nej učí dostať späť a pohybovať sa v nej. Správne pohybové vzory sa mu týmto spôsobom opäť vrátia a možné bolesti ustúpia.

Čo je to DNS metóda cvičenia?

Nesprávne držanie tela či nesprávne vykonávaný pohyb vznikajú v priebehu nášho života už od raného detstva. DNS (dynamická neuromuskulárna stabilizácia) je metóda cvičenia, ktorá pracuje so správnymi aj nesprávnymi pohybovými stereotypmi, snaží sa ich v centrálnej nervovej sústave preprogramovať a cez princípy vývojovej kineziológie správne nastaviť pohybové správanie. Túto metódu cvičenia založil svetovo uznávaný český fyzioterapeut prof. PaedDr. Pavel Kolář, PhD. 

Pohybových prístupov je viacero, vďaka čomu ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom? 

Keď boli moje dcéry mladšie, robili krasokorčuľovanie a vtedy som si všimla, že jednostranné zaťaženie a pohyb, ktorý vykonávali, im nerobí dobre. Vždy som celkom prirodzene išla po tom, aby sa človek hýbal zdravo, aby sa mu na tele nevytvárali rôzne dysbalancie a aby sa vyhol zraneniam.

Veľa som si o tom čítala, pozerala videá a dostala som sa na konferenciu organizovanú Národným športovým centrom, kde som stretla trénera, ktorý pracoval so športovcami na základe fyzioterapie. Odporučil mi jednu pohybovú akadémiu v Prahe, na ktorej som si po pol roku spravila certifikát a neskôr absolvovala niekoľko kurzov DNS metódy na School of Rehabilitation pre športových trénerov. 

Vyskúšali ste túto metódu pohybu aj neskôr na svojich dcérach?

Áno, učila som ich kompenzačné cvičenia. Deti majú všeobecne tendenciu k zhoršenému držaniu tela a tým, že moje dcéry boli krasokorčuliarky, mali často rozpažené ruky, v dôsledku čoho im plecia ovísali vpred. Učila som ich, ako si aj pri skokoch vo vzduchu nájsť oporu v rukách. Cvičením sa im po čase lopatky pekne zažehlili a ja som videla, že tieto cvičenia skutočne fungujú. 

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac  sedieť ako chodiť. V prvom a druhom ročníku na základnej škole sa deti veľmi rýchlo učia aj správnym pohybovým vzorcom – samozrejme, pokiaľ nemajú nejaké patologické chyby.

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac sedieť ako chodiť.

Musím na správne držanie tela vyvíjať snahu alebo by to malo byť prirodzené? 

Závisí od toho, ako bol človek podporovaný a upozorňovaný v mladom veku, a teda či nemá nejaké svaly oslabené. Najlepšie, čo môžeme malým deťom dať, je nechať ich, nech sa plazia a lozia, čím si spevnia chrbát, vďaka čomu  budú aj celé telo držať správne. Zlé držanie tela môže viesť k zhoršenému dýchaniu aj ďalším neduhom.

Dá sa povedať, že pred tým, ako niekto začne robiť šport, sa potrebuje najskôr naučiť správne držať telo? 

To by bolo naozaj skvelé, no najdôležitejšie je naučiť sa dýchať do brucha. Veľa ľudí praktizuje hrudné dýchanie, pri ktorom namáhajú úplne iné svaly. Aj na svojich hodinách začínam správnym dýchaním do bránice, a ak to deti zvládajú, prechádzame do ďalších polôh.

S čím majú deti najväčší problém, čo sa týka držania tela? 

Oslabené medzilopatkové svalstvo, odstávajúce lopatky, zvesené plecia, predsunutá hlava a vypučené brušká. Ak si to rodičia všimnú, odporúča sa navštíviť fyzioterapeuta alebo športového trénera, ktorý im ukáže, aké cviky cvičiť pre zdravší chrbát. 

Čítajte aj: Cvičiť sa dá aj bez telocvične. Učitelia hovoria, ako motivujú deti k pohybu

Je správne chodiť s deťmi k fyzioterapeutovi preventívne? 

Deti do jedného roka sleduje pediater. Ak nerobia nejakú vývojovú polohu, pošle ich k fyzioterapeutovi, ktorý s nimi praktizuje reflexnú terapiu stlačením reflexných bodov, čím sa deťom naštartujú pohyby, ktoré zatiaľ nevykazujú. Sú niektoré športy, pri ktorých sa odporúča návšteva telovýchovného lekára, no dobrý telocvikár, ktorý má dieťa napozerané, vidí, ak tam niečo nie je v poriadku, a rodiča na to upozorní. 

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb, ako behanie, lezenie, štvornožkovanie, a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť. Deti potrebujú takýchto spontánnych pohybových podnetov naozaj veľmi veľa.

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb – behanie, lezenie, štvornožkovanie – a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť.

Ako sú na tom dnešné deti, čo sa týka pohybovej zručnosti? 

Niekedy to bolo tak, že väčšina detí v šiestich-siedmich rokoch na tom bola pohybovo dobre a len pár z nich nemalo dobre rozvinutú motoriku. Dnes vnímam, že je to naopak. Väčšina z nich nemá dobré držanie tela, deti nevládzu a nevedia vykonať ani základné pohyby, ako plazenie a podobne. 

Čím to je? 

Uvedomme si už len skutočnosť, že väčšinu detí vozia  rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia. Celý ich pohyb je počas celého dňa regulovaný; po škole idú opäť autom na krúžky a z krúžkov si sadnú pred televízor alebo mobil. Na ten spontánny pohyb, keď dieťa prišlo o druhej domov, hodilo tašku do kúta a mama ho do večera nevedela zohnať, pretože lietalo po sídlisku, môžeme zabudnúť. Mnoho detí dnes chodí von „ako za trest“.

Existuje nejaké pohybové minimum, ktoré by deti mali robiť? 

Ja by som bola najradšej, keby som videla sídliská a ulice plné detí, ktoré tam behajú, a to hlavne deti do desať rokov. Ale pohybové minimum zadefinovať neviem, pretože aj dve hodiny telesnej výchovy do týždňa sú hlboko pod minimom. Telo sa začne pozitívne meniť až pri troch hodinách týždenne.

Pracujete s deťmi od šesť až sedem rokov. Máte nejakú metódu, ako deti „zlákať“ aj na náročnejšie cviky? 

Snažím sa, aby deťom polohy vývojovej kineziológie pripomenuli nejaké zvieratko. Pomenovania ako chrobáčik, kobylka, tripod, medveď alebo pasenie barančekov deti oslovia viac.

Väčšinu detí vozia rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia.

Netreba asi zabúdať ani na opačný extrém, keď sú deti po škole krúžkami skôr preťažované. 

Mnoho rodičov chce, aby ich deti boli také všestranné, až sa divím, že to deti mentálne zvládajú. Na jednej strane je fajn, že sa „neflákajú“, no na strane druhej nemajú čas ani oddychovať. 

Spontánnosť sa zo života detí často vytráca, je veľmi dôležité nemať všetku činnosť vedenú. Ja bývam na dedine a vidím šľachovité výbušné deti, ktoré lozia po stromoch a stavajú bunkre, no na druhej strane sa zas v ničom inom nerozvíjajú a majú horšie známky. Je dôležité nájsť v tom určitú rovnováhu, no deti do 10 rokov by sme k športu mali naozaj viesť vedome.

Máte pozitívny príbeh zo svojej praxe, keď sa dieťa nehýbalo správne, ale naučilo sa to? 

Na O2 Športovej akadémii Mateja Tótha (ŠAMT), kde som školiteľkou, mám veľa pozitívnych príbehov. Spomínam si na Olivera z jednej školy, ktorý začal chodiť do mojej triedy na ŠAMT akadémii ako prváčik. Chlapec bol zakríknutý, nesmelý a potkýnal sa o vlastné nohy. Po pravidelnom tréningu, na ktorý sa vždy tešil, už po trištvrte roku zrazu ožil. Po druhom roku sa stal v behu najrýchlejším zo všetkých detí. A takýchto príkladov, keď pohyb na deti naozaj skvelo vplýva, je mnoho.

Máte vlastnú pohybovú filozofiu, ktorou sa riadite? 

Mojou filozofiou je, aby každé dieťa, ktoré mi prejde rukami, malo taký pohybový základ, že keď sa v päťdesiatke rozhodne behať ultramaratóny, tak mu to telo dovolí. To je ukazovateľ správneho trénovania – aby mal človek vždy možnosť zlepšovať sa.

Andrea Ballová

Pôsobí na Základnej škole Benkova v Nitre, kde učí telesnú výchovu a nemecký jazyk. Je hlavnou školiteľkou trénerov O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, kde učí učiteľov efektívnemu a správnemu pohybu. Je zástankyňou všestranného a spontánneho pohybu a riadi sa mottom, že cvičiť treba správne už odmalička, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke. Vedie aktívny život, pravidelne behá ultramaratóny nad 50 km. Má tri deti, tri kone, tri psy a tri mačky. Žije v Nitre.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.