Rekordér v silovom žonglovaní: Žonglovanie je taká kalokagatia. Rozvíja ducha a posilňuje aj telo

Prečítajte si rozhovor s Milanom Roskopfom, jediným človekom na svete, ktorý dokáže žonglovať s tromi 10-kilovými guľami.

Vysoký urastený muž plný optimizmu a dobrej nálady vždy s tromi guľami poruke. To je Milan Roskopf. Bývalý basketbalista, maratónsky bežec a niekoľkonásobný držiteľ zápisov v Guinnessovej knihe rekordov za silové žonglovanie. Po prvý raz žongloval v deviatich rokoch z nudy v posteli s guľôčkami celofánu a dotiahol to až na svetové prvenstvo.

S vysmiatym Milanom sme sa stretli na štadióne na bratislavskej Mladej garde, kde trénuje vždy, keď mu nestačí pohadzovať si bowlingové gule doma.

Milan, ako sa žongluje zavesený dolu hlavou?

Musím priznať, že to nie je pohodlné. Podrážky topánok som mal prilepené o dosku vo výške 2,5 m a stále som mal pocit, že sa mi vyzujú. Tak som sa zapieral palcami. Mal som jednoducho psychologickú bariéru.

Táto disciplína oficiálne existuje, ale tí, ktorí sa jej venujú, majú špeciálne gravitačné topánky. Ja som to chcel spraviť trošku originálne a navyše som bol prvý človek na svete, ktorý žongloval zavesený dolu hlavou viac ako minútu. Teraz je ten rekord už prekonaný, no v tom čase som prekonal Guinnessov rekord, ktorý bol 56 s.

Vráťme sa však na začiatok tvojej cesty. Ako sa z basketbalistu a maratónca stane žonglér?

Síce som sa v minulosti venoval basketbalu aj behu, ale najskôr som začal so žonglovaním. Bavilo ma zabávať sa takouto hravou formou. Už od malička to vo mne nejakým spôsobom žilo, ale nebolo to súčasťou môjho životného štýlu, len som sem-tam zamachroval pred dievčatami.

V roku 1993 som dostal vnuknutie vyskúšať niečo ťažšie. Vtedy som už mal za sebou nejaké maratóny, chcel som si však ten beh ako športovec sťažiť. Odlial som si kilové bronzové gule a začal som si ich nadhadzovať. A keď som zistil, že to nie je nič ťažké, začal som rozmýšľať o tom, do ktorej hmotnosti by som sa dokázal dostať.

Myslel som si, že pri 5-kilových skončím. Ale keď som išiel prvýkrát do českej agentúry Dobrý den, ktorá registruje netradičné rekordy, vyzvali ma na váhu 7,25 kg, čo je hmotnosť najťažšieho vrhačského náčinia. Zo začiatku sa mi tie dve sedmičky ani nezmestili do rúk, ale našiel som si spôsob, ako ich roztočiť. Jednu som si uložil na plece a postupne spustil do rúk.

Postupne som sa dostal až na 10 kg, ale mal som veľký problém zohnať gule s touto hmotnosťou. Nakoniec mi ich vyrobili až v Poľsku. Odžongloval som teda 30-kilovú záťaž. Chcel by som, aby sa aj pre mňa našiel konkurent, ale doteraz nikto nedal.

V jednom rozhovore si spomínal, že kolískou silového žonglovania je práve Slovensko. Ako k tomu vôbec došlo?

Áno, v roku 1996 sme traja nadšenci tohto športu, Radek Šatka, Igor Machajdík a ja, založili Slovenskú ligu silovo-vytrvalostného žonglovania. Bratislavská Rača bola jeho kolískou. Pôsobil som tu aj na miestnom úrade, vďaka čomu sme veľa cestovali a reprezentovali v zahraničí.

Založili sme detský žonglérsky oddiel, podarilo sa nám rozvíjať žonglérstvo aj medzi mládežou, organizovali sme súťaže pre deti aj dospelých.

Prečo ťa lákajú takéto extrémne výzvy? Bolo to tak odjakživa?

Áno, vždy som chcel skúsiť niečo, čo bolo pre mňa atraktívne, a zistiť, či na to mám. A keď som to dosiahol, chcel som dosiahnuť viac.

Ľudia často pri pohľade na človeka vykonávajúceho niečo netradičné skonštatujú, že je blázon. Považuješ sa za blázna?

Viem, že sa trošku vymykám z bežného štandardu. Na druhej strane každý človek je niečím výnimočný, len ja to dávam o sebe vedieť tak, že to aj prezentujem. Dokonca si myslím, že samotné žonglovanie je taká kalokagatia. Rozvíja ducha a ak sa žongluje s guľami s väčšou hmotnosťou, posilňuje sa aj telo.

Môj problém je ten, že mi to ľudia často neveria. Keď napríklad poviem, že bežím a zároveň žonglujem s bowlingovými guľami, nechápu to. Preto som podľa niektorých blázon, lebo keď niečo sami nevedia, neuveria.

Máš niekoľko zápisov v Guinnessovej knihe rekordov, môžeš sa pýšiť označením jediný na svete. Aký je to pocit byť výnimočný?

Popieral by som pravdu, keby som povedal, že to výnimočné nie je. Pretože mnohé extrémy, ktoré robím, ešte nikto nezopakoval. Napríklad v Amerike je veľmi rozšírený žonglobeh s loptičkami, majú tam rekordy v behu na 100 m.

Lenže s behom s ťažkými váhami som začal ako prvý. S loptičkami som odžongloval polmaratón. Mám odkráčanú trasu z Jihlavy do Pelhřimova, tam mi spadli raz – 700 m pred cieľom. Trvalo to vyše päť hodín, bolo to celkom náročné.

Myslím si však, že každý človek je niečím výnimočný a šťastím je, keď to v sebe objaví. Ja som mal to šťastie a mohol som ho rozvíjať. V Guinnessovej knihe rekordov je veľa vecí, pri ktorých sa až rozum pozastavuje, čo všetko ľudia vymýšľajú pre to, aby boli slávni.

Myslím si, že moje žonglovanie je v porovnaní s kategóriou ako napríklad Najväčší lakomec ešte celkom prezentovateľné (smiech).

Netočí sa ti hlava, keď bežíš a žongluješ?

Nie, môžem sa rozprávať aj s tebou a žonglovať. Aha… (ukazuje) Aj keď bežím, síce sa pozerám dopredu, ale periférne vidím všetko, čo sa deje okolo. Je to taká poézia pohybu.

Na konte máš viac ako 50 rekordov. Na ktoré si najviac hrdý?

Doteraz neviem presné číslo, to však pre mňa nie je podstatné, lebo nerobím rekordy pre rekordy. Sú aj takí, čo si to počítajú a robia si čiarky, ale ja nie. Robím to preto, lebo ma to baví a mojím cieľom nie je počet prekonaných rekordov, ale to, že som zase niečo nové zvládol.

Tie tri 10-kilové gule sú však zatiaľ pre mňa taký naj výkon, lebo to doteraz naozaj nikto nerobil.

„Mojím cieľom nie je počet prekonaných rekordov, ale to, že som zase niečo nové zvládol.“

Ktorý z tvojich rekordov je najviac vydretý a ktorý sa, naopak, len tak „pritrafil“?

Boli také aj také. Najviac vydretým rekordom a najväčšou poctou pre mňa bude asi to, keď sa mi podarí prekonať 100 sekúnd žonglovania s 5-kilovými guľami.

Doma sa mi to už podarilo, ale pred publikom ešte nikdy. Naposledy som dal na vinobraní 98,6 s, chýbala mi teda necelá 1,5 s. Viem, že na to mám, ale potrebujem dobré prostredie.

Ďalšia výzva je žonglobeh. S týmito bowlingovými guľami (ukazuje) by som chcel zabehnúť 100 m.

A rekordy, ktoré sa len tak pritrafili? Asi mi nič konkrétne nenapadne, ale nájdu sa. Občas mi niečo ide veľmi rýchlo a nemusím sa tomu dlhodobo venovať.

Sleduješ trendy v najnovších rekordoch a máš ambíciu ich prekonať?

Vzhľadom na to, že nemám súperov, sám si určujem limity. Viem, že nikoho netrápi, či niečo dám, alebo nie. Lenže ja nedokazujem nič nikomu, len sebe. Na YouTube vidno, že existuje nekonečné more možností, sám sa niekedy čudujem, s čím všetkým ľudia žonglovali.

Dbáš o svoju telesnú schránku? Ako sa udržiavaš v dobrej kondícii?

Ani veľmi nie, nechodím do posilňovne, len si občas idem zabehať. Kedysi som robil maratóny aktívnejšie, teraz je to veľmi rekreačné. Raz ročne si však neodpustím maratón, ktorý presahuje 5 hodín.

Žonglovanie často trénujem len doma. Má to tú výhodu, že nikam nemusím chodiť, vezmem tri gule a hádžem si ich nad posteľou. Ak chcem trénovať žonglobeh, chodievam na štadión.

Nikdy si sa nemusel niečoho vzdať, aby si sa udržal v kondícii a zvládal prekonávať čoraz náročnejšie rekordy?

Nie, v strave som sa dokonca neobmedzoval nikdy. Moje telo si samo vypýta, čo potrebuje. Viem, že niektorí športovci musia dodržiavať prísny režim, ale ja len nefajčím a nepijem. Ostatné veci neriešim.

Akurát s loptičkami mávam regulárne „absťáky“, aspoň hodinu denne sa musím pohrať. Kedykoľvek, keď to na mňa príde, požonglujem si a hneď sa mi uľaví. Je to forma duševného relaxu.

„Kedykoľvek, keď to na mňa príde, požonglujem si a hneď sa mi uľaví. Je to forma duševného relaxu.“

Takže žonglérske gule máš stále v rukách?

Áno, trojguľový Milan (smiech). Moje krédo znie: Žijem aj žonglujem na plné gule.

S čím všetkým si skúšal žonglovať a s čím by si ešte chcel?

Začal som s loptičkami, kým som sa nedostal na hranicu 10-kilových gúľ. Experimentálne som potom začal žonglovať so sekerami, s motorovými pílami či s pivnými súdkami.

Skúsil som však aj všeličo iné, čo mi ľudia len tak dali do ruky. Hovorievam, že žonglujem so všetkým, čo udržím v ruke.

Skúšal si žonglovať s motorovými pílami aj so sekerami. Čo prežívaš, keď si tak trochu v ohrození života?

Nie je to vôbec jednoduché, ale robím to systematicky. To je ten postupný pokrok, nechytím tri sekery a nezačnem žonglovať. Tak to nefunguje. Začínam napríklad s jednou sekerou a dvoma loptičkami a postupne pridávam. Vypätie tam teda je, ale reflex je vždy rýchlejší ako dopad závažia na moju nohu.

Ako tvoju záľubu vnímajú ľudia okolo teba? A ako zase verejnosť, ktorá vidí tvoje žonglovanie po prvý raz?

Zvykli si. Nerobím to tak, že by som tým niekoho otravoval alebo niekomu zavadzal. Robím to sám pre seba. Napríklad na dovolenky si brávam loptičky stále so sebou a pri bazéne alebo večer pri muzike si žonglujem a ľudí to pritiahne.

Priznávam, že ľahký exhibicionizmus v tom je, ale vychádza to z môjho vnútra. To, že si musím zažonglovať, príde samo, je to silnejšie ako ja. Vždy však musím zvážiť situáciu, kde tie gule vytiahnem.

„To, že si musím zažonglovať, príde samo, je to silnejšie ako ja. Vždy však musím zvážiť situáciu, kde tie gule vytiahnem.“

Čo by si ešte chcel dokázať? Aké máš sny?

Ponúk mám viac, pretože ten žonglobeh som ešte nikde nepredvádzal. Tento rok je 100. výročie vzniku Československa a táto dráha na štadióne má 100 m. Uvažoval som, že 100 m žonglobehu by mohlo pekne symbolizovať tých 100 rokov. Som totiž jediný, kto sa s tými guľami dokáže vôbec rozbehnúť a nie ešte žonglovať. Zatiaľ sa mi to však nepodarilo presadiť.

Kým si, keď nežongluješ? Keď sa zatvoria dvere bytu, v ktorom žije „obyčajný“ Milan, človek ako my všetci?

Samozrejme, musím byť aj obyčajným človekom, nemôžem byť úplne „trafený“. Hoci mám žonglovanie stále v podvedomí, v domácnosti aj umyjem riad. Povedal by som, že plním aj príkazy manželky (smiech). Som šťastne ženatý, manželka ma toleruje, no aj ja musím tolerovať ju.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o nevšedných slovenských rekordoch, ktorého partnermi Zlatý a Platinový O2 Paušál. O2 je operátor, ktorému je preháňanie v tom najlepšom zmysle slova naozaj blízke. Tento mesiac to prehnal s dátami, vďaka čomu ich zákazníci oboch paušálov získajú až päťkrát viac a to za nezmenenú cenu. Viac informácií o vylepšených O2 Paušáloch nájdete na www.o2.sk/volania/o2-pausal.

Milan Roskopf

Bývalý basketbalista, maratónec a žonglér. Žonglovať začal v deviatich rokoch, až sa postupne stal držiteľom niekoľkých certifikátov Guinnessovej knihy rekordov. Zabehol a popritom odžongloval polmaratón v dĺžke 21,1 km a prešiel 30,40 km bez zastavenia a prerušenia žonglovania. Ako prvý človek na svete zdolal žonglovaním s tromi kilovými medicinbalmi aj mrakodrap Evans View v New Yorku. Je jediným človekom na svete, ktorý dokáže žonglovať s tromi 10-kilovými oceľovými guľami.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Bloger a aktivista Jakub Goda: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá

Podporovaním kvalitnej žurnalistiky získavajú ľudia informovanosť a zároveň prispievajú k lepšej spoločnosti, pretože práca novinárov sa premieta aj do verejného života.

Jakub Goda sa živí tvorbou reklamných vizuálov a animácií, je tiež známy ako publicista, oceňovaný bloger a aktivista v boji s dezinformáciami. Zároveň je dlhoročným obhajcom podpory kvalitnej novinárčiny, preto sa v rámci ponuky nových O2 SMART Paušálov s predplatným prémiových služieb stal ambasádorom predplatného online verzie denníka SME.sk a Denníka N. 

Čítajte Denník N a SME.sk cez O2. Súčasťou vášho O2 SMART Paušálu môže byť aj predplatné tejto spravodajskej aplikácie. Chcem vedieť viac

V rozhovore s Jakubom Godom sa dočítate:

  • ako spoplatnený obsah motivuje novinárov k lepšej práci,
  • ako si overiť kvalitu a dôveryhodnosť médií,
  • prečo je dôležité predplácať si aj médiá, s ktorými nemusíte vždy súhlasiť,
  • prečo by mali školy zabezpečovať študentom prístup ku kvalitnému obsahu.

Zo začiatku boli informácie na internete zadarmo a ľudia si nato rýchlo zvykli. Dnes preto mnohí nechápu, prečo by si mali za články v online médiách platiť. Ako najlepšie vysvetliť ľuďom príčiny tohto kroku? 

Klasický biznis model, na ktorom médiá fungovali, sa rozpadol. Dlho žili z príjmov z tlačených vydaní – v nich boli príjmy z reklamy a z ceny samotných tlačených novín, ktorá bola oveľa vyššia, ako je dnes cena za digitálne predplatné.

Výpadok z klesajúcich príjmov z tlačených novín sa neskôr snažili nahrádzať online reklamou. Lenže obrovskú časť online reklamy pohltili giganti ako Facebook a Google, ktorým je nesmierne ťažké konkurovať.

Zároveň to na novinárov vytvára tlak písať články a ich titulky tak, aby na ne ľudia klikali a zdieľali ich. A to nie je pre novinárov dobrá motivácia ani dobre fungujúci model.

Na celom svete vidíme, že médiá prechádzajú na nejakú formu predplatného, či už tvrdú, teda predplatné každý mesiac, alebo mäkkú, keď čitatelia platia dobrovoľné sumy, aby médium podporili.

Pomáha predplatné motivovať novinárov na lepšiu kvalitu práce?

Bitku o biznis model médií začína vyhrávať digitálne predplatné aj preto, že pre novinárov je najzdravšia motivácia nepozerať sa na „klikanosť“, ale na to, za čo sú ľudia ochotní platiť. Samotní novinári napríklad z Denníka N tvrdia, že články, za ktoré je najviac predplatných, sa viac-menej zhodujú s tým, čo oni v redakcii považujú za hodnotnú žurnalistiku.

„Nie som fanúšik predplatných preto, lebo by ma bavilo posielať niekam peniaze, ale preto, že vytvára zázemie pre kvalitnú novinárčinu.“

Navyše takýto model vytvára zdravé „podhubie“ na prácu novinárov, dobrý vzťah s čitateľmi a dáva redakciám väčšiu nezávislosť od zadávateľov reklám. Nie som fanúšik predplatných preto, lebo by ma bavilo posielať niekam peniaze, ale preto, že vytvára zázemie pre kvalitnú novinárčinu.

Takže ide o tradičný súboj kvality verzus kvantity. Hodnotný obsah si vždy bude vyžadovať viac práce ako biznis model založený na neoverených informáciách s bulvárnymi titulkami.

V Denníku N napríklad začali spontánne písať menej článkov, ale dlhších. Nemali to prikázané, ale vycítili, že ľudia sú ochotní za články platiť, ak sú rozpracovanejšie, ambicióznejšie a idú do hĺbky.

Najväčšia pridaná hodnota novinárskej práce dnes podľa mňa nie je v tom, keď niekto prvý informuje, že Real Madrid vyhral futbalový zápas. Skôr ide o ambíciu robiť náročnejšiu a investigatívnejšiu prácu.

Ani niektorí ľudia, ktorí sa v mediálnom prostredí pohybujú, nevedia vždy na prvý pohľad rozlíšiť kvalitnú novinárčinu z overených zdrojov od zavádzajúcich dezinformačných článkov. Ako si môže človek, ktorý zvažuje predplatné nejakého média, overiť jeho kvalitu a dôveryhodnosť?

Samozrejme, existujú základné znaky, napríklad, či sú zverejnené mená členov redakcie a ako veľmi transparentne sa snažia fungovať, či uvádzajú svoje zdroje a linkujú na iné weby, na ktoré sa odvolávajú.

Najlepšie si však dôveryhodnosť média overíš dlhodobým sledovaním jeho práce. Jediný spôsob, ako vieš predpokladať, čo budú robiť  v budúcnosti, je pozrieť si, čo robili doteraz.

Jakub Goda hovorí o svojej skúsenosti s písaním pre konšpiračný web:

Mali by si ľudia predplácať iba médiá, s ktorými stopercentne súhlasia?

Časť ľudí si napríklad nechce predplácať SME.sk a Denník N, pretože majú pocit, že sú liberálnejšie ako oni, a to ich odrádza. Podľa mňa je legitímne, že sa s médiom úplne ideologicky nestotožňuješ, prípadne má komentáre, s ktorými úplne nesúhlasíš.

Myslím si, že je dôležité odosobniť sa od toho v prípade, ak tie médiá robia množstvo objektívne užitočnej a zmysluplnej práce, napríklad odhaľovanie korupcie. Predplatným online verzií novín získavaš lepšiu informovanosť a zároveň prispievaš aj do spoločnosti.

Práca novinárov sa premieta do verejného života aj tým, že šetrí verejné peniaze. Ak sa podarí médiu, ktoré máš predplatené, odhaliť a vyriešiť nejakú kauzu, tak aj ty si do toho svojou malou kvapkou prispel a si zato spoluzodpovedný. Môžeš mať pocit, že aj vďaka tebe sa stalo to, o čom čítaš v novinách.

V posledných mesiacoch zverejňoval Denník N dôležité zistenia, ktoré sa týkajú celej spoločnosti. Je podľa teba fér, ak je takýto obsah odomknutý iba pre predplatiteľov?

Informácie pri takomto type článku vždy presiaknu ďalej. Pri takýchto závažných témach to preberú iné médiá a na konci dňa sa všetko dozvieš v televíznych novinách. Zistenie obrovskej korupčnej kauzy si nikdy neprečítajú iba predplatitelia.

Pre dobre zarábajúcich ľudí je predplatné „pár eur“ ročne, ale pre ľudí, ktorí musia šetriť, to môže byť finančne náročnejšie. Mali by mať stredoškoláci a vysokoškoláci zľavy? 

Nevýhodou paywallových modelov je, že vytvárajú istý typ exkluzivity. Akokoľvek sa nám to môže zdať „pár eur“, pre niektorých ľudí to môže byť vážna suma a objektívne to komplikuje prístup k informáciám. Zásadné informácie sa vždy dozvieš a vieš si pozrieť minútu po minúte a prečítať titulky, ale časť obsahu je pre mnoho ľudí uzamknutá.

Študenti sú podľa mňa na cenu citliví a bolo by zaujímavé, keby mali zľavy alebo keby mali tieto médiá dostupné v školách, čím by sa stali portálom pre informovanosť. Možno by bolo náročné doladiť detaily, ale filozoficky by bolo skvelé, keby školy ponúkali študentom možnosť naučiť sa fungovať na internete a kriticky si triediť informácie.

„Najlepšie si dôveryhodnosť média overíš dlhodobým sledovaním jeho práce. Jediný spôsob, ako vieš predpokladať, čo budú robiť  v budúcnosti, je pozrieť si, čo robili doteraz.“

Vnímam to ako problém, aj ma to trápi a je to najväčšie negatívum paywallu. Podporujem akékoľvek nápady, ktoré prinášajú riešenie.

Je podľa teba v poriadku, ak niekto zdieľa predplatné s ďalšími ľuďmi v domácnosti?

Myslím si, že áno. V prípade spravodajských webov by som to prirovnal k papierovým novinám, keď si jedny noviny prečíta viacero ľudí.

Veď aj káblovka sa v domácnosti zdieľa. 

Presne. Neviem si predstaviť, ako by tomu médiá zabránili. Podľa mňa je normálne takéto veci v domácnosti zdieľať. Horšie je, ak to robia celé korporácie a na jeden prístup „fičí“ 500 ľudí.

Doma máme predplatené SME.sk, Denník N, New York Times, The Atlantic a nepravidelne aj .týždeň a Trend. Keby si každý platil svoje, tak toho máme menej, pretože tiež na to máme obmedzený rozpočet.

Pomohlo by popularite predplatného, keby sa dal jednorazovo odomknúť jeden článok?

Mnohí by to chceli a s týmto nápadom už prišli, ale biznisovo to zrejme nefunguje, keďže médiá po celom svete sa prikláňajú k digitálnemu predplatnému a nie k mikroplatbám.

Veľa ľudí v súčasnosti začína deň spravodajskými podcastami. Je aj toto spôsob, ako naučiť ľudí na predplatné, aby ďalej vznikalo niečo, čo ich zaujíma?

Ja si cestu k podcastom ešte hľadám, ale to podporujem. Je to zaujímavá forma šírenia obsahu a informácií. Rovnako ako Instagram, ktorý novinári začali používať na prezentáciu svojej práce. Som fanúšik experimentálnych a inovatívnych prístupov. Treba testovať rôzne formy a hrať sa.

Vyberte si svoj O2 SMART Paušál a získajte extra dáta na obľúbené aplikácie. Ak sa rozhodnete pre Zlatý O2 SMART Paušál, získate nielen neobmedzené volania, SMS a MMS a 10 GB dát, ale aj 3 × 10 GB na tri aplikácie podľa vášho výberu. Vybrať si môžete napríklad spravodajskú aplikáciu SME.sk alebo Denník N aj s predplatným a k tomu Instagram a Facebook. Viac o nových O2 SMART Paušáloch a ich možnostiach sa dozviete na www.o2.sk.

Jakub Goda

Živí sa ako tvorca reklamných vizuálov a animácií, je známy aj ako oceňovaný bloger píšuci na blogu Denníka N, publicista a aktivista. Venuje sa boju proti dezinformáciám a analyzuje ich šírenie a vplyv na spoločnosť. Spoločne s O2 organizoval menšiu kampaň na podporu serióznych médií.


Zachyťte krásne farby prírody. Vybrali sme najlepšie zariadenia jesene

Čítaj viac

Chcete mať inteligentnú domácnosť? Prečítajte si, ako začať

Čítaj viac

Láka vás HBO GO, no nemáte smart TV? Máme pre vás jednoduché riešenie

Čítaj viac