Vysoký urastený muž plný optimizmu a dobrej nálady vždy s tromi guľami poruke. To je Milan Roskopf. Bývalý basketbalista, maratónsky bežec a niekoľkonásobný držiteľ zápisov v Guinnessovej knihe rekordov za silové žonglovanie. Po prvý raz žongloval v deviatich rokoch z nudy v posteli s guľôčkami celofánu a dotiahol to až na svetové prvenstvo.
S vysmiatym Milanom sme sa stretli na štadióne na bratislavskej Mladej garde, kde trénuje vždy, keď mu nestačí pohadzovať si bowlingové gule doma.
Milan, ako sa žongluje zavesený dolu hlavou?
Musím priznať, že to nie je pohodlné. Podrážky topánok som mal prilepené o dosku vo výške 2,5 m a stále som mal pocit, že sa mi vyzujú. Tak som sa zapieral palcami. Mal som jednoducho psychologickú bariéru.
Táto disciplína oficiálne existuje, ale tí, ktorí sa jej venujú, majú špeciálne gravitačné topánky. Ja som to chcel spraviť trošku originálne a navyše som bol prvý človek na svete, ktorý žongloval zavesený dolu hlavou viac ako minútu. Teraz je ten rekord už prekonaný, no v tom čase som prekonal Guinnessov rekord, ktorý bol 56 s.
Vráťme sa však na začiatok tvojej cesty. Ako sa z basketbalistu a maratónca stane žonglér?
Síce som sa v minulosti venoval basketbalu aj behu, ale najskôr som začal so žonglovaním. Bavilo ma zabávať sa takouto hravou formou. Už od malička to vo mne nejakým spôsobom žilo, ale nebolo to súčasťou môjho životného štýlu, len som sem-tam zamachroval pred dievčatami.
V roku 1993 som dostal vnuknutie vyskúšať niečo ťažšie. Vtedy som už mal za sebou nejaké maratóny, chcel som si však ten beh ako športovec sťažiť. Odlial som si kilové bronzové gule a začal som si ich nadhadzovať. A keď som zistil, že to nie je nič ťažké, začal som rozmýšľať o tom, do ktorej hmotnosti by som sa dokázal dostať.
Myslel som si, že pri 5-kilových skončím. Ale keď som išiel prvýkrát do českej agentúry Dobrý den, ktorá registruje netradičné rekordy, vyzvali ma na váhu 7,25 kg, čo je hmotnosť najťažšieho vrhačského náčinia. Zo začiatku sa mi tie dve sedmičky ani nezmestili do rúk, ale našiel som si spôsob, ako ich roztočiť. Jednu som si uložil na plece a postupne spustil do rúk.
Postupne som sa dostal až na 10 kg, ale mal som veľký problém zohnať gule s touto hmotnosťou. Nakoniec mi ich vyrobili až v Poľsku. Odžongloval som teda 30-kilovú záťaž. Chcel by som, aby sa aj pre mňa našiel konkurent, ale doteraz nikto nedal.
V jednom rozhovore si spomínal, že kolískou silového žonglovania je práve Slovensko. Ako k tomu vôbec došlo?
Áno, v roku 1996 sme traja nadšenci tohto športu, Radek Šatka, Igor Machajdík a ja, založili Slovenskú ligu silovo-vytrvalostného žonglovania. Bratislavská Rača bola jeho kolískou. Pôsobil som tu aj na miestnom úrade, vďaka čomu sme veľa cestovali a reprezentovali v zahraničí.
Založili sme detský žonglérsky oddiel, podarilo sa nám rozvíjať žonglérstvo aj medzi mládežou, organizovali sme súťaže pre deti aj dospelých.
Prečo ťa lákajú takéto extrémne výzvy? Bolo to tak odjakživa?
Áno, vždy som chcel skúsiť niečo, čo bolo pre mňa atraktívne, a zistiť, či na to mám. A keď som to dosiahol, chcel som dosiahnuť viac.
Ľudia často pri pohľade na človeka vykonávajúceho niečo netradičné skonštatujú, že je blázon. Považuješ sa za blázna?
Viem, že sa trošku vymykám z bežného štandardu. Na druhej strane každý človek je niečím výnimočný, len ja to dávam o sebe vedieť tak, že to aj prezentujem. Dokonca si myslím, že samotné žonglovanie je taká kalokagatia. Rozvíja ducha a ak sa žongluje s guľami s väčšou hmotnosťou, posilňuje sa aj telo.
Môj problém je ten, že mi to ľudia často neveria. Keď napríklad poviem, že bežím a zároveň žonglujem s bowlingovými guľami, nechápu to. Preto som podľa niektorých blázon, lebo keď niečo sami nevedia, neuveria.
Máš niekoľko zápisov v Guinnessovej knihe rekordov, môžeš sa pýšiť označením jediný na svete. Aký je to pocit byť výnimočný?
Popieral by som pravdu, keby som povedal, že to výnimočné nie je. Pretože mnohé extrémy, ktoré robím, ešte nikto nezopakoval. Napríklad v Amerike je veľmi rozšírený žonglobeh s loptičkami, majú tam rekordy v behu na 100 m.
Lenže s behom s ťažkými váhami som začal ako prvý. S loptičkami som odžongloval polmaratón. Mám odkráčanú trasu z Jihlavy do Pelhřimova, tam mi spadli raz – 700 m pred cieľom. Trvalo to vyše päť hodín, bolo to celkom náročné.
Myslím si však, že každý človek je niečím výnimočný a šťastím je, keď to v sebe objaví. Ja som mal to šťastie a mohol som ho rozvíjať. V Guinnessovej knihe rekordov je veľa vecí, pri ktorých sa až rozum pozastavuje, čo všetko ľudia vymýšľajú pre to, aby boli slávni.
Myslím si, že moje žonglovanie je v porovnaní s kategóriou ako napríklad Najväčší lakomec ešte celkom prezentovateľné (smiech).
Netočí sa ti hlava, keď bežíš a žongluješ?
Nie, môžem sa rozprávať aj s tebou a žonglovať. Aha… (ukazuje) Aj keď bežím, síce sa pozerám dopredu, ale periférne vidím všetko, čo sa deje okolo. Je to taká poézia pohybu.
Na konte máš viac ako 50 rekordov. Na ktoré si najviac hrdý?
Doteraz neviem presné číslo, to však pre mňa nie je podstatné, lebo nerobím rekordy pre rekordy. Sú aj takí, čo si to počítajú a robia si čiarky, ale ja nie. Robím to preto, lebo ma to baví a mojím cieľom nie je počet prekonaných rekordov, ale to, že som zase niečo nové zvládol.
Tie tri 10-kilové gule sú však zatiaľ pre mňa taký naj výkon, lebo to doteraz naozaj nikto nerobil.
„Mojím cieľom nie je počet prekonaných rekordov, ale to, že som zase niečo nové zvládol.“
Ktorý z tvojich rekordov je najviac vydretý a ktorý sa, naopak, len tak „pritrafil“?
Boli také aj také. Najviac vydretým rekordom a najväčšou poctou pre mňa bude asi to, keď sa mi podarí prekonať 100 sekúnd žonglovania s 5-kilovými guľami.
Doma sa mi to už podarilo, ale pred publikom ešte nikdy. Naposledy som dal na vinobraní 98,6 s, chýbala mi teda necelá 1,5 s. Viem, že na to mám, ale potrebujem dobré prostredie.
Ďalšia výzva je žonglobeh. S týmito bowlingovými guľami (ukazuje) by som chcel zabehnúť 100 m.
A rekordy, ktoré sa len tak pritrafili? Asi mi nič konkrétne nenapadne, ale nájdu sa. Občas mi niečo ide veľmi rýchlo a nemusím sa tomu dlhodobo venovať.
Sleduješ trendy v najnovších rekordoch a máš ambíciu ich prekonať?
Vzhľadom na to, že nemám súperov, sám si určujem limity. Viem, že nikoho netrápi, či niečo dám, alebo nie. Lenže ja nedokazujem nič nikomu, len sebe. Na YouTube vidno, že existuje nekonečné more možností, sám sa niekedy čudujem, s čím všetkým ľudia žonglovali.
Dbáš o svoju telesnú schránku? Ako sa udržiavaš v dobrej kondícii?
Ani veľmi nie, nechodím do posilňovne, len si občas idem zabehať. Kedysi som robil maratóny aktívnejšie, teraz je to veľmi rekreačné. Raz ročne si však neodpustím maratón, ktorý presahuje 5 hodín.
Žonglovanie často trénujem len doma. Má to tú výhodu, že nikam nemusím chodiť, vezmem tri gule a hádžem si ich nad posteľou. Ak chcem trénovať žonglobeh, chodievam na štadión.
Nikdy si sa nemusel niečoho vzdať, aby si sa udržal v kondícii a zvládal prekonávať čoraz náročnejšie rekordy?
Nie, v strave som sa dokonca neobmedzoval nikdy. Moje telo si samo vypýta, čo potrebuje. Viem, že niektorí športovci musia dodržiavať prísny režim, ale ja len nefajčím a nepijem. Ostatné veci neriešim.
Akurát s loptičkami mávam regulárne „absťáky“, aspoň hodinu denne sa musím pohrať. Kedykoľvek, keď to na mňa príde, požonglujem si a hneď sa mi uľaví. Je to forma duševného relaxu.
„Kedykoľvek, keď to na mňa príde, požonglujem si a hneď sa mi uľaví. Je to forma duševného relaxu.“
Takže žonglérske gule máš stále v rukách?
Áno, trojguľový Milan (smiech). Moje krédo znie: Žijem aj žonglujem na plné gule.
S čím všetkým si skúšal žonglovať a s čím by si ešte chcel?
Začal som s loptičkami, kým som sa nedostal na hranicu 10-kilových gúľ. Experimentálne som potom začal žonglovať so sekerami, s motorovými pílami či s pivnými súdkami.
Skúsil som však aj všeličo iné, čo mi ľudia len tak dali do ruky. Hovorievam, že žonglujem so všetkým, čo udržím v ruke.
Skúšal si žonglovať s motorovými pílami aj so sekerami. Čo prežívaš, keď si tak trochu v ohrození života?
Nie je to vôbec jednoduché, ale robím to systematicky. To je ten postupný pokrok, nechytím tri sekery a nezačnem žonglovať. Tak to nefunguje. Začínam napríklad s jednou sekerou a dvoma loptičkami a postupne pridávam. Vypätie tam teda je, ale reflex je vždy rýchlejší ako dopad závažia na moju nohu.
Ako tvoju záľubu vnímajú ľudia okolo teba? A ako zase verejnosť, ktorá vidí tvoje žonglovanie po prvý raz?
Zvykli si. Nerobím to tak, že by som tým niekoho otravoval alebo niekomu zavadzal. Robím to sám pre seba. Napríklad na dovolenky si brávam loptičky stále so sebou a pri bazéne alebo večer pri muzike si žonglujem a ľudí to pritiahne.
Priznávam, že ľahký exhibicionizmus v tom je, ale vychádza to z môjho vnútra. To, že si musím zažonglovať, príde samo, je to silnejšie ako ja. Vždy však musím zvážiť situáciu, kde tie gule vytiahnem.
„To, že si musím zažonglovať, príde samo, je to silnejšie ako ja. Vždy však musím zvážiť situáciu, kde tie gule vytiahnem.“
Čo by si ešte chcel dokázať? Aké máš sny?
Ponúk mám viac, pretože ten žonglobeh som ešte nikde nepredvádzal. Tento rok je 100. výročie vzniku Československa a táto dráha na štadióne má 100 m. Uvažoval som, že 100 m žonglobehu by mohlo pekne symbolizovať tých 100 rokov. Som totiž jediný, kto sa s tými guľami dokáže vôbec rozbehnúť a nie ešte žonglovať. Zatiaľ sa mi to však nepodarilo presadiť.
Kým si, keď nežongluješ? Keď sa zatvoria dvere bytu, v ktorom žije „obyčajný“ Milan, človek ako my všetci?
Samozrejme, musím byť aj obyčajným človekom, nemôžem byť úplne „trafený“. Hoci mám žonglovanie stále v podvedomí, v domácnosti aj umyjem riad. Povedal by som, že plním aj príkazy manželky (smiech). Som šťastne ženatý, manželka ma toleruje, no aj ja musím tolerovať ju.
Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o nevšedných slovenských rekordoch, ktorého partnermi sú Zlatý a Platinový O2 Paušál. O2 je operátor, ktorému je preháňanie v tom najlepšom zmysle slova naozaj blízke. Tento mesiac to prehnal s dátami, vďaka čomu ich zákazníci oboch paušálov získajú až päťkrát viac a to za nezmenenú cenu. Viac informácií o vylepšených O2 Paušáloch nájdete na www.o2.sk/volania/o2-pausal.
Loading...
