Riaditelia O2 Športovej akadémie Mateja Tótha: Chceme, aby každé dieťa dostalo šancu vyhrať olympiádu

S riaditeľkou a metodológom O2 Športovej akadémie Mateja Tótha sme sa rozprávali o tom, ako zlepšiť športovú prípravu detí na Slovensku a prečo nestačí iba telesná výchova v škole.

Dnešné deti trávia viac času s mobilom v ruke ako športovaním a pohybom. O2 Športová akadémia Mateja Tótha (ďalej len Akadémia) tento rok otvára už svoj štvrtý ročník, aby deťom prvého stupňa základných škôl priniesla vďaka prepracovanej metodike a vyškoleným trénerom dobrý športový základ a vybudovala v nich pozitívny vzťah k pohybu.

S riaditeľkou Akadémie Máriou Bedlekovou a metodológom a športovým riaditeľom projektu Michalom Tóthom sme sa porozprávali o tom:

  • ako Akadémia vznikala a na akých princípoch stojí,
  • prečo nie je vhodné, aby sa už malé deti špecializovali na konkrétny šport,
  • či môže psychologická príprava pomôcť aj pri športe,
  • ako prebieha školenie trénerov.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvite si spolu s nimi podľa O2 Telesnej na doma

O2 Športová akadémia Mateja Tótha je tu už štvrtý rok, prešlo ňou vyše 5 000 detí. Prečo ste sa rozhodli založiť ju? 

Mária: Uvedomujeme si, že na Slovensku máme problém so športovou prípravou. Dostanú sa k nej len vybrané deti a navyše často nemá dostatočnú kvalitu. Veľmi jasne sa to začína ukazovať na výsledkoch vrcholových športovcov.

Máme tu len veľmi málo individuálnych športovcov, ktorí sa presadili na svetovej úrovni. Svoje úspechy dosiahli buď vďaka zapáleniu rodičov, individuálnej snahe, alebo šťastnou náhodou. Ich výsledky, žiaľ, nie sú odrazom systematickej práce v športe – tá nám tu chýba.

Michal: Ako negatívum vnímame aj to, že mentalitu máme nastavenú tak, že detské športové kluby chcú stále vyhrávať. Na to, aby rýchlo dosiahli výsledky, preskakuje sa všeobecná príprava a deti sa veľmi rýchlo špecializujú. To ich neskôr obmedzuje, pretože zanedbané sa v neskoršom veku už nedá dobehnúť.

Naším základným cieľom je motivovať deti k športovaniu a k pohybu. Chceli sme vytvoriť program, v rámci ktorého by nemuseli podávať výkon, ale pripravili by sme ich na optimálny výkon v neskoršej športovej kariére.

Ako vyzerali začiatky Akadémie?

Mária: Na začiatku sme si povedali, že nebudeme plakať nad všetkým, čo na Slovensku nefunguje, ale využijeme to, čo tu funguje. Chceli by sme, aby čo najviac detí dostalo výborný športový základ, pretože to im potom dá šancu stať sa olympijskými víťazmi.

Spojili sme sa so šampiónom v chôdzi Matejom Tóthom, s jeho manažérom Danielom Pastorkom (ten predtým manažoval aj cyklistu Petra Sagana či atlétku Martinu Hrašnovú) a s ďalšími kolegami. Každý z nás svojím know-how prispel k tomu, ako sa Akadémia na začiatku formovala.

Naším základným cieľom je motivovať deti k športovaniu a k pohybu. Chceli sme vytvoriť program, v rámci ktorého by nemuseli podávať výkon, ale pripravili by sme ich na optimálny výkon v neskoršej športovej kariére.

Rozhodli sme sa stavať na infraštruktúre, ktorá u nás už je. Na Slovensku máme skvelých učiteľov telesnej výchovy, ktorí sú pedagogicky schopní, vedia komunikovať s rodičmi, motivovať deti a sú aj telovýchovne vzdelaní. V školách máme športoviská, ktoré sú popoludní na mnohých miestach buď zamknuté, alebo prázdne, a práve to sme sa rozhodli využiť.

Michal: Projekt sme postavili na kvalitnej metodike. Motiváciou pre nás bola aj Matejova zlatá olympijská medaila – nechcel si ju iba odložiť do vitríny, túžil po tom, aby jej odkaz ďalej žil a motivoval malých športovcov.

Bolo nám však jasné, že olympijská sláva pominie. Ak by metodika projektu nebola kvalitná, celý projekt by postupne odišiel do zabudnutia. Dôraz sme kládli na čo najkvalitnejšiu všeobecnú prípravu. Sme tu už štvrtý rok a stále rastieme, čo je dôkaz, že sa to podarilo.

Ako s Akadémiou súvisí O2, ktoré sa objavuje aj v názve, a prečo sa operátor do projektu zapojil?

Mária: Spoločnosť O2 už bola partnerom Mateja Tótha. Prišli sme s projektom Akadémie a s otázkou, či v ňom vidia prepojenie. To, na čom sme sa okamžite zhodli, bola spoločenská zodpovednosť – my aj ľudia v O2 k nej máme veľmi blízko.

Deti síce nie sú zákazníkmi O2, pretože nemajú vlastné SIM karty, ale O2 ako telekomunikačný operátor cíti zodpovednosť za to, ako na ne technológie vplývajú. Šport je výborným vyvážením negatívnych vplyvov technológií a prispieva k zdravému vývoju detí.

Spúšťame už štvrtý ročník a spoluprácu si nesmierne vážime, pretože naši kolegovia v O2 nás ťahajú vpred, neskutočne veľa sa od nich učíme a navyše sú to skvelí, srdcom zapálení ľudia.

Ak by metodika projektu nebola kvalitná, celý projekt by postupne odišiel do zabudnutia. Dôraz sme kládli na čo najkvalitnejšiu všeobecnú prípravu. Sme tu už štvrtý rok a stále rastieme, čo je dôkaz, že sa to podarilo.

Prečo je pre deti všeobecná športová príprava taká dôležitá? Prečo by sa nemali špecializovať už na prvom stupni základnej školy?

Michal: Teória športu hovorí, že deti v mladšom školskom veku by sa na 80 % mali venovať práve všeobecnej príprave. Špecializácia v mladšom veku neznamená veľa, pretože skvelé výsledky v mládežníckych kategóriách ešte nezaručia, že z dieťaťa vyrastie top športovec.

Máme množstvo príkladov slovenských športovcov, ktorí boli v mladšom veku priemerní, dokonca podpriemerní a teraz sú v európskej či dokonca vo svetovej špičke. Niektorí sa dokonca venovali úplne inému športu. Napríklad Ján Volko bol do 15 rokov futbalista a teraz je z neho špičkový európsky šprintér. Marcel Lomnický bol najskôr krasokorčuliar a dnes patrí medzi svetovú kladivársku špičku.

Som kondičný tréner a pracujem aj s deťmi. Často za mnou chodia rodičia 13-14-ročných detí. Chcú deťom pomôcť s tým, že sú pomalé alebo neobratné. Keď sa však na rýchlosti a flexibilite nepracuje v mladšom školskom veku, neskôr je to už veľmi ťažké až nemožné.

Mária: Ak chýba dobrá všeobecná športová príprava, prejaví sa to na viacerých úrovniach. Spolupracujeme so športovými zväzmi aj so špecializovanými trénermi. Hovoria nám, že deti strácajú záujem o športovanie a hlási sa ich čoraz menej. Deťom, ktoré do zväzov prídu, chýbajú solídne základy. Zväzy to musia doháňať a popri tejto práci je pre ne zložité vychovávať špičkových športovcov v danom športe.

Prečo je metodika postavená práve na rozvíjaní pohybových schopností?

Michal: Existujú senzitívne obdobia na rozvoj určitých pohybových schopností, keď sa daná schopnosť najlepšie rozvíja. V mladšom školskom veku sledujeme veľké prírastky vo frekvenčnej rýchlosti, v reakčnej rýchlosti, v rytmickej schopnosti a v rôznych druhoch koordinačných schopností.

V rámci Akadémie sa orientujeme práve na to obdobie a snažíme sa, aby deti natrénovali rýchlosť, obratnosť, koordináciu, vytrvalosť a ohybnosť, teda základné pohybové schopnosti, kondičné aj koordinačné.

Veríme, že šport môže pomôcť prekonávať rozdiely, spájať deti a byť pre ne univerzálnym lepidlom.

Po tomto období už prichádza puberta a nastáva explozívny rast. Všetky schopnosti, ktoré súvisia s centrálnou nervovou sústavou a riadeným pohybom, idú do úzadia. Už ich nevieme rozvíjať, a preto sa v tomto období pracuje väčšinou s rozvojom sily.

Rozvíjanie pohybových schopností prepájame s ďalšími dvoma piliermi našej metodiky – s vývojovou kineziológiou a psychologickou prípravou.

Čo je vývojová kineziológia a prečo je taká dôležitá?

Michal: Vývojová kineziológia je bežná súčasť fyzioterapie a prípravy profesionálnych aj rekreačných športovcov. Metodiku pre tréning detí sme vyvinuli v spolupráci s Denisom Freudenfeldom, fyzioterapeutom Mateja Tótha a Naste Kuzminovej.

Využívame pri nej polohy, ktorými dieťa prechádza od narodenia až po prvý krok. Najskôr leží na chrbte, potom sa prevalí na jednu stranu a následne na druhú, otočí sa na bruško, neskôr ide do drepu a štvornožkuje, postupne sa zdvihne a urobí prvý krok.

Dieťa robí tieto polohy správne, no postupne sa kazí. Najväčší problém nastáva, keď deti prídu do školských lavíc. Veľa sedia a často sedia zle, takže prichádza k poruchám. Deti síce majú v sebe zakódované správne polohy, ale už ich nepoužívajú. My ich k nim opäť vraciame.

Práve týmito polohami vieme správne naladiť fungovanie tela a celkovo pohybu. Efekt vývojovej kineziológie je nepopierateľný. Deti vďaka nej dosahujú výrazne lepšie športové výsledky.

Tretím pilierom vašej metodiky je psychologická príprava. Ako prebieha a v čom môže deťom pomôcť?

Michal: V spolupráci s detskou psychologičkou sme vyvinuli cvičenia na koncentráciu, vizualizáciu a relaxáciu. Nesústredené deti nevedia rýchlo reagovať, ťažko sa sústredia na veci, náročné na centrálnu nervovú sústavu. Aby sme mohli trénovať pohybové schopnosti detí, musia sa v prvom rade skoncentrovať.

Používame jednoduché cvičenia, ktoré si učitelia veľmi pochvaľujú. Využívajú ich aj pred začatím vyučovania, aby deti naštartovali mozgovú činnosť.

Používame jednoduché cvičenia, ktoré si učitelia veľmi pochvaľujú. Využívajú ich aj pred začatím vyučovania, aby deti naštartovali mozgovú činnosť. Keď sa naučia základy vizualizácie, dokážu pohyb oveľa lepšie precítiť. Relaxácia im zase pomáha s upokojením a lepšou regeneráciou.

Mária: Spolupracujeme aj s projektom Chuť žiť, ktorý sa venuje prevencii a pomoci deťom s poruchami príjmu potravy. Dnes má každé piate dieťa na Slovensku nadváhu alebo je obézne. Je dôležité naučiť trénerov, ako s deťmi o tejto citlivej téme komunikovať.

Veľkou témou je pre nás aj inakosť. Naša psychologička je špecialistkou na tému inklúzie a veríme, že šport môže pomôcť prekonávať rozdiely, spájať deti a byť pre ne univerzálnym lepidlom.

Je psychologička k dispozícii trénerom aj počas programu?

Mária: Áno, čoraz častejšie sa tréneri stretávajú s deťmi, ktoré majú poruchy pozornosti či poruchy učenia, hovoria iným jazykom či majú inú farbu pleti. Práca s týmito deťmi a so skupinami si vyžaduje osobitný prístup. Je to na individuálnu konzultáciu a tú tréneri často využívajú.

Máme aj zopár škôl, kde je takmer 100 % rómskych detí. Veľa detí má špeciálne vzdelávacie potreby. Máme aj školy, ktoré fungujú bez štandardnej telocvične. Sme presvedčení, že kde je vôľa, tam je cesta. Robíme všetko preto, aby sme Akadémiu otvorili aj na takýchto miestach.

Nestačí na všeobecnú pohybovú prípravu telesná výchova v škole? Treba športovať aj mimo nej?

Michal: Deti majú dve hodiny telesnej výchovy týždenne. Vyzerá to ako štedrá časová dotácia, no v tomto čase je zahrnutý aj presun do a z telocvične a prezliekanie v šatni. Deti tak málokde cvičia dlhšie ako 30 minút. To je hodina týždenne. Keď si zoberieme, koľko času trávia deti v škole, je toho pohybu veľmi málo.

Čítajte aj: Smart hodinky pre školáka? Poradíme, ako nastaviť pravidlá ich používania

Osnovy telesnej výchovy sú postavené tak, aby sa deti stretli s rôznymi športovými aktivitami a disciplínami. Vyskúšajú si základy atletiky, gymnastiky či loptových hier. Na jednej strane je to výborné, no treba si uvedomiť, že potom zostáva menej času na cielený rozvoj pohybových schopností.

Vaša metodika je pomerne široká. Ako dokážete všetky jej súčasti odovzdať trénerom tak, aby ich dokázali naplno využiť pri práci s deťmi? 

Michal: Tréneri sú nositelia našej metodiky, a preto si dávame veľmi záležať na ich príprave. Metodika je podrobne spracovaná v knižke, ale na to, aby ju tréneri dokázali naplno využiť, potrebujú školenia.

Na Slovensku trošku zabúdame na to, že telesná výchova a pohyb nie sú záležitosťou len telesnej výchovy ako vyučovacieho predmetu. Deťom často hovoríme: Seď, nehýb sa, nerozprávaj. Pritom by bolo prínosné dať deťom viac voľnosti.

Mária: Všetci tréneri preto každý školský rok absolvujú dve školenia – úvodné školenie na začiatku nového roka, bez ktorého sa nedá začať, a teambuildingovo-odborné školenie v máji, kam pozývame napríklad profesorov z FTVŠ alebo ďalších odborníkov, s ktorými nemajú príležitosť bežne sa stretnúť.

Je to prínosné, pretože môžu všetko prebrať v neformálnej atmosfére. Zároveň od trénerov získavame spätnú väzbu na vylepšovanie projektu.

Michal: Na školeniach sa snažíme trénerom nielen odovzdať jednotlivé poznatky, ale chceme, aby ich dokázali s citom prepojiť. Musia získať schopnosť vycítiť, čo potrebuje každé dieťa aj celá skupina. Je to náročné, ale práve vďaka tomu sa človek stane dobrým trénerom.

Vašimi trénermi sú väčšinou učitelia telesnej výchovy v školách, kde Akadémia pôsobí. Dokážu poznatky využiť aj mimo nej?

Michal: Telesný a výkonnostný rozvoj detí je pre nás len jednou časťou skladačky. Druhou je vzdelávanie učiteľskej obce.

Vďaka tomu, že naši tréneri zároveň učia aj telesnú výchovu, môžu metodiku a odborné poznatky využiť aj na bežných hodinách. Z Akadémie tak neprofituje len 20 detí, ktoré navštevujú tréningovú skupinu. Pozitíva projektu cíti aj množstvo ďalších detí, ku ktorým sa poznatky dostanú.

Mária: Na Slovensku trošku zabúdame na to, že telesná výchova a pohyb nie sú záležitosťou len telesnej výchovy ako vyučovacieho predmetu. Deťom často hovoríme: Seď, nehýb sa, nerozprávaj. Pritom by bolo prínosné dať deťom viac voľnosti.

Veľmi pozitívne vnímame, že naši tréneri prenášajú poznatky z Akadémie aj do ďalších predmetov, ktoré učia. Keď sú deti nepozorné, nechajú ich prebehnúť sa, trochu sa pohojdať na fitlopte alebo využijú niektoré cvičenie na koncentráciu a potom pokračujú vo vyučovaní. Deti aj učitelia si tak môžu užiť výhody pohybu každý deň.

V čom bude tento ročník iný ako tie predošlé? Ako Akadémiu ovplyvnila aktuálna situácia?

Mária: Aj z dôvodu aktuálnej situácie sme tento ročník súťaže preložili až na október, keďže situácia bola pomerne nejasná. Školy z celého Slovenska tak môžu od októbra do decembra opäť zabojovať o získanie Akadémie na rok zadarmo.

Myslím si, že v tomto čase, keď sme v rôznych veciach obmedzení, je dobré upozorniť aj na to, že v školách v takýchto situáciách ako prvá odpadá práve telesná výchova a pohybové krúžky.

Na jednej strane je to úplne legitímne, na druhej strane si možno mnohí z nás neuvedomujú, že práve pohyb deti v tomto neistom čase, ktorý má vplyv aj na ich psychiku, trošku odbremení. A možno si trochu vydýchnu aj rodičia, ak sa ich dieťa zapojí do pohybového krúžku.

Práve z tohto dôvodu chystáme druhú sériu hravých videí Telesná na doma, vďaka ktorým sa deti môžu rozhýbať doma, v triede či či v družine.

V rámci noviniek sme tento rok vydali dve nové metodiky, na ktorých sme dlho pracovali. Ide o rozšírené spracovanie dvoch základných pilierov – psychologickej prípravy a vývojovej kineziológie.

Spolu s Ministerstvom školstva SR spúšťame aj pilotnú verziu národného projektu, ktorého cieľom je zlepšenie hodín telesnej a športovej výchovy na 1. stupni základných škôl. Spustiť by sa mal ešte tento kalendárny rok. Sme veľmi radi, že si ministerstvo vybralo práve Akadémiu. Myslím si, že sa nám to podarilo vďaka celonárodnému pôsobeniu a predovšetkým výsledkom, ktoré Akadémia má.


Mária Bedleková

Vyštudovala učiteľstvo biológie a geografie a súčasne manažment v sociálnej práci. V začiatkoch O2 Športovej akadémie Mateja Tótha zodpovedala za vytvorenie a nastavenie všetkých procesov. Posledné tri roky v nej pôsobí ako riaditeľka.

Michal Tóth

Je metodológ a športový riaditeľ O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Pracuje ako kondičný tréner pre rôzne športy, venuje sa deťom aj dospelým. Je bratom Mateja Tótha, olympijského víťaza v chôdzi na 50 km, po ktorom je Akadémia pomenovaná.


O2 Športová akadémia Mateja Tótha prichádza už s 2. sériou projektu Telesná na doma. Videá, v rámci ktorých deti k pohybu motivujú populárni slovenskí športovci, nájdete na stránke akademia.o2.sk/telesna-na-domana YouTube kanáli O2 Slovakia

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac