Vysokoškolský profesor Mikula: Každý deň mám dôvod tešiť sa z novembra ʼ89

Váler Mikula ako vysokoškolský pedagóg dlhé roky pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ktorá bola jedným z centier novembrových dní u nás. Porozprávali sme sa s ním nielen o živote pred Nežnou revolúciou a novembrových udalostiach, ale aj dianí po nich.

Do krajiny, ktorej jazyk študoval, sa po prvý raz dostal až po revolúcii ako vysokoškolský pedagóg. Do novembrových dní sa sám zapojil a tento rok zostavil o priebehu Nežnej revolúcie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského aj knihu svedectiev, spomienok a dokumentov Filozofi v Novembri. Fotografie z nej ilustrujú náš rozhovor, ktorý v nadväznosti na kampaň O2 upozorňuje na dôležitosť 17. novembra a jeho odkaz.

Starší ľudia, ktorí zažili socializmus, zvyknú mladším často hovoriť, že za socializmu bolo všetko inak a oni si nevážia to, čo majú. Ako si vy spomínate na obdobie pred revolúciou? Čo vás v tomto období najviac trápilo?

V starom režime som žil dosť dlho – 40 rokov, takže si dnešné vymoženosti naozaj užívam a nikdy ich nebudem brať ako samozrejmosť. Na každom kroku vnímam, že ponovembrový život je pre mňa akýsi bonus. Hádam každý deň mám nejaký dôvod tešiť sa z novembra ʼ89. Či sú to maličkosti, alebo tie nosné veci, ktoré nás za socializmu najviac trápili, najmä nesloboda, ktorú dokázali komunisti rozmeniť na viacero čiastkových neslobôd.

Ako vysokoškolský pedagóg som napríklad nemal možnosť slobodne prednášať, pretože aj medzi študentmi boli tí, ktorí donášali. Na druhej strane však vysoké školy predsa len predstavovali slobodnejšie fórum ako napríklad tlač a isté veci sa tu dali naznačiť. Preto zrejme nie je náhoda, že novembrové udalosti sa začali na vysokých školách.

Nespokojnosť však bola aj medzi „ľudom“, ako sa vtedy zvyklo hovoriť, aj keď ten mal trochu iné požiadavky. No aj to, aby boli pomaranče v obchodoch nielen na Deda Mráza či na Vianoce, bola legitímna požiadavka. Mne však najviac chýbali tie základné slobody: sloboda slova a sloboda pohybu.

Vráťme sa ešte do obdobia pred novembrom ʼ89. Vy sám ste v čase socializmu študovali. Čo vám ako študentovi najviac chýbalo?

Počas mojich štúdií nebol Erasmus, ktorý dnešných študentov priam núti, aby cestovali, vyskúšali si štúdium inde a zoznámili sa s iným prostredím. Okrem tejto možnosti a slobody slova mi chýbal slobodný prístup k prameňom a literatúre.

Keď ste išli do univerzitnej knižnice, veľa kníh bolo nedostupných. Ak ste takú knihu predsa len chceli, museli ste si podať špeciálnu žiadosť, no tú vám nemuseli schváliť. Po ʼ89 bol potom celý ten zoznam neprístupných kníh zverejnený. Bol naozaj kuriózny – okrem tých tzv. protisocialistických kníh a diel autorov, ktorí upadli do nemilosti režimu, bola zakázaná napríklad aj staroindická Kámasútra.

Vaším študijným odborom bola slovenčina a cudzí jazyk – francúzština. Hoci vtedy ešte nebol Erasmus, bola v tom období nejaká šanca dostať sa na študijný pobyt do zahraničia a zlepšiť tak svoje jazykové schopnosti?

Bola, aj keď veľmi zriedkavo. Počas môjho štúdia sa len raz podarilo zopár študentom dostať do Francúzska, no ja som medzi nimi nebol. Hoci som ten jazyk študoval, do Francúzska som sa prvý raz dostal až po revolúcii.

Keď som tam prišiel, ostal som veľmi prekvapený – skoro nič som nerozumel. Pretože tak, ako sme boli odrezaní od sveta vo všetkom inom, boli sme odrezaní aj od živej francúzštiny. Jazyk sa prirodzene vyvíja a v skutočnosti bol značne iný ako ten, čo sme sa my tu učili.

V čase revolúcie ste už ako pedagóg pôsobili na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ktorá zohrala pri páde režimu dôležitú úlohu. Aká tu bola atmosféra? Ako sa tu vlastne sformovalo študentské hnutie?

Treba povedať, že v tomto období to už boli roky tzv. perestrojky, teda prestavby, čiže situácia sa už trošku uvoľnila, ale nie dostatočne. Ľudia už vedeli, čo sa deje za hranicami, vedeli, že sa niečo musí zmeniť – bolo tu veľmi silné očakávanie.

Najmenej trpezliví boli, samozrejme, mladí ľudia, čo vo veľkej miere súvisí s ich temperamentom. Hoci sa organizovali aj starší, mladí najviac pociťovali neslobodu a tlak, napríklad aj v učebných osnovách.

Ešte stále platil tzv. povinný základ, v rámci ktorého musel každý študent urobiť skúšku z marxizmu-leninizmu, dejín medzinárodného robotníckeho hnutia a politickej ekonómie. Chlapci museli chodiť na vojnu, kde ich hneď ostrihali. Zdanlivo to boli drobnosti. Pod tlakom boli aj učitelia. Presvedčených režimistov však medzi nimi bolo len málo.

Mladí ľudia už vedeli, čo sa deje a v predvečer 17. novembra, čo je Medzinárodný deň študentstva, usporiadali demonštráciu pred dnešným Prezidentským palácom a odtiaľ prešli až pred ministerstvo školstva. Najskôr skandovali heslá o reforme školstva, ktorá sa pripravovala bez konzultácií s akademickou obcou, no a potom aj politické heslá: „Chceme slobodu!“, „Chceme demokraciu!“.

Polícia ich vtedy sledovala, ale nezakročila. Pred ministerstvom sa potom so študentmi rozprávali vtedajší funkcionári. Keďže už bola perestrojka, chceli ukázať priateľskejšiu tvár. Bol štvrtok večer a dohodli sa, že v pondelok majú za nimi prísť zvolení delegáti z radov študentov a budú spolu rokovať.

Lenže v pondelok už vypukol november ʼ89 aj na fakulte, žiadne rokovanie sa teda už nekonalo. Všetko potom išlo veľmi spontánne, masovo a rýchlo.

Spúšťačom novembrových udalostí aj u nás boli udalosti v Prahe, kde demonštráciu masívne potlačili.

Áno, pražské udalosti, v rámci ktorých policajti proti študentom veľmi brutálne zakročili, boli spúšťačom. Vtedy sa objavila aj fáma, že zabili študenta Martina Šmída, čo pobúrilo všetkých – študentov aj nás ostatných. Veď aj v oficiálnej ideologickej reči bola mládež naša budúcnosť, a keď takto narábajú s mládežou, bolo každému jasné, že títo ľudia nemajú právo viesť štát.

Umelci, kultúrni pracovníci a intelektuáli sa v nedeľu podvečer stretli v Umeleckej besede a spontánne aj študenti na internátoch, kde pripravili spoločné vyhlásenie. V pondelok ráno museli zhromaždeným študentom otvoriť univerzitnú aulu a v nej sa začali diskusie. Študenti najskôr chceli, aby sa vedenie fakulty, resp. univerzity vyjadrilo k udalostiam v Prahe.

Vedelo sa o nich z Hlasu Ameriky a vďaka viedenskej televízii mnohí ľudia tie zábery, ako policajti masakrovali študentov, aj videli, nahrali ich a šírili ďalej. Vedenie sa však nechcelo vyjadriť skôr, ako sa k téme vyjadrí vrcholný orgán, čiže ústredný výbor komunistickej strany. Vďaka takémuto vyhýbavému a niekedy až cynickému postoju bolo hneď jasné, že vedenie školy nestojí na strane študentov, ale na tej opačnej. Neskôr dokonca vysvitlo, že dekan pre ŠTB zhotovoval zoznam študentov a pedagógov, ktorí sa aktívne zapojili do diskusie, takže im prinajmenšom hrozilo vylúčenie zo školy.

K študentom sa postupne začali pridávať aj učitelia a vedenie spolu vyzvali, aby opustilo svoje miesta na vyvýšenom pódiu, na ktoré si potom sadli študentskí aktivisti. Tento obrat sa udial hneď v prvý deň, v pondelok. Bolo to prvé masové študentské zhromaždenie na Slovensku, ktoré sa postupne rozrástlo aj na ďalšie školy.

Ako ste toto obdobie vnímali vy ako pedagóg?

Atmosféra koncom 80. rokov už bola uvoľnenejšia. Ak sa aj názor nedal vysloviť priamo, dal sa aspoň naznačiť napríklad výberom témy a postojom k nej. Študenti rozlišovali medzi pedagógmi, vedeli, kto je kto, čo sa prejavilo aj na tých zhromaždeniach.

Hneď v prvý deň vyhlásili študenti štrajk, na škole sa nevyučovalo, študenti chceli diskutovať. Našli sa však aj pedagógovia, najmä medzi členmi komunistickej strany, ktorí naďalej chodili na svoje semináre a prednášky a čudovali sa, že im študenti neprišli.

Hoci všetci vnímame predovšetkým 17. november, verejné demonštrácie sa začali až potom. Ako si na tieto dni spomínate?

Treba povedať, že zmena sa neudiala naraz. Najprv to boli stretnutia v uzavretých priestoroch, aulách a divadlách, potom na Hviezdoslavovom námestí, kde prevažovali študenti, a až v stredu bolo prvé verejné masové zhromaždenie na Námestí SNP. Do televízie sa mítingy dostali až vo štvrtok.

Aj požiadavky verejnosti sa formovali postupne, nedeklaroval sa hneď pád socializmu, najprv sa žiadal dialóg s mocou. Keď sa však ukázalo, že strana toho nie je schopná a zastáva absolútne konzervatívne názory, tak sa začalo tlačiť na odstúpenie vedúcich funkcionárov a najmä na zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany, čo bolo zakotvené v ústave.

Dôležité však bolo, že situácia sa stále menila k lepšiemu. Najprv zo dňa na deň, potom doslova z hodiny na hodinu. Komunisti ustupovali a ustupovali, pretože im nič iné neostávalo, keď videli tie masy ľudí v aulách a najmä na námestiach. No stále tu bola hrozba, že môže zasiahnuť polícia a armáda. Lebo aj keď komunisti cúvali, boli medzi nimi aj takí, ktorí to celé chceli riešiť silou.

Pamätám si na prvé verejné zhromaždenie v stredu. Už sa stmievalo, dav na chvíľu stíchol a vtedy sa ozval štekot psa. Celé námestie doslova zamrzlo, lebo sme si mysleli, že je to policajný pes a už po nás idú. Bol to však len domáci miláčik niektorého z demonštrantov…

Ako to vyzeralo, keď železná opona padla? Bola to obdobie čistej radosti a eufórie alebo ste mali aj obavy, čo bude ďalej?

Povedal by som, že hneď od prvého dňa to bolo obdobie eufórie, lebo ľudia cítili, že to už konečne prišlo. Bezmocnosť, ktorú sme dovtedy pociťovali, bola naozaj silná… Tá eufória trvala dosť dlho, vari aj mesiac. Ľudia sa s novembrom a jeho ideálmi rýchlo stotožnili a dovolím si tvrdiť, že v tomto období boli najviac ľuďmi.

Časom začalo prichádzať vytriezvenie, možno aj sklamanie, ľudia si začali uvedomovať, čo všetko sa dalo urobiť lepšie, ale najmä ráznejšie proti „starým štruktúram“. No spočiatku to bola najmä čistá radosť a čistá nádej. Samozrejme, niektoré tie nádeje boli iluzórne. Aj ekonómovia napríklad začali tvrdiť, že len pár rokov nám bude stačiť, aby sme dobehli západné krajiny a podobne. A ľudia tým prognózam a všetkým nádejám čisto a nezištne verili – boli to možno doteraz najkrajšie chvíle Slovenska a Slovákov.

Kedy ste začali pociťovať uvoľnenie, ktoré revolúcia so sebou priniesla?  

Rýchlo, Rakúšania hneď otvorili hranice, bolo to z ich strany gesto a ľudia tam hneď začali chodiť. Zorganizoval sa aj masový pochod do Hainburgu. Dostať sa predtým do Rakúska bolo takmer nemožné – výjazdné doložky, devízové prísľuby, žiadosti… Prekročenie tých dovtedy zadrôtovaných hraníc bolo úžasným zážitkom.

Na škole sa zase veľmi rýchlo zrušili ideologické predmety. S učebnicami to, samozrejme, nebolo také jednoduché. Bolo ich treba znovu napísať, no aj predtým existovalo zopár textov, o ktoré sa dalo oprieť.

A 6. decembra bol zvolený nový dekan fakulty Ivan Slimák, čím sa Nežná revolúcia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského završuje. Volili ho všetci študenti, učitelia a ostatní zamestnanci. Dovolím si tvrdiť, že to boli prvé slobodné voľby na Slovensku.

Hneď v ďalšom roku po revolúcií ste ako pedagóg odišli do Francúzska. Bola to vaša prirodzená potreba?

Bola to zhoda okolností. Západ sa nám vtedy otvoril, boli sme preň zaujímaví, a tak som sa do Francúzska dostal najprv na stáž, a potom som mal možnosť tam aj vyučovať.

Bola to pre mňa príležitosť, ktorá sa neodkladá, vtedy sa mi otvárala aj možnosť vstupu do politiky, ale uprednostnil som pobyt vo Francúzsku. Francúzsko bola moja celoživotná túžba a tam som zistil, že aj, ako ste to pekne povedali, prirodzená potreba.

O revolučných dňoch na fakulte vydávate v týchto dňoch aj knihu. Čo všetko v nej možno nájsť?

V knihe nájdete dobové záznamy, spomienky účastníkov, rozhovory s nimi a množstvo fotografií. Sú tam aj unikátne autentické svedectvá, ktoré doteraz neboli nikde publikované. Študenti hneď od prvého dňa mítingy nahrávali a udalosti fotili. Nie je to úplné, časť nahrávok sa stratila, ale to, čo sa zachovalo, je v knižke. Niektorí študenti a učitelia si priebežne písali aj denníky, ktoré sú v knihe tiež.

Zaujímavé, ale nie prekvapujúce je, že pre všetkých účastníkov, ktorých svedectvá sú v zborníku zachytené, to bol dovtedy najsilnejší zážitok v živote a pre študentov celoživotne formujúca udalosť. Ja som už mal vtedy časť života za sebou, no môžem potvrdiť, že aj pre mňa.

Odkaz 17. novembra 1989 je naozaj silný a hmatateľný, dnešná mladá generácia však často vôbec nevie, o čom Nežná revolúcia bola. Prečo je to podľa vás tak?

Je to zaujímavá otázka. Nadviažem ešte na to Francúzsko. Keď som tam pôsobil, tamojší študenti vedeli, že u nás bola totalita, ale nevedeli si ju konkrétne predstaviť, pretože pre nich boli všetky demokratické vymoženosti samozrejmosťou – sadnem na vlak a idem do tej a tej krajiny, prečítam si, čo chcem, poviem, čo chcem. Pre nich to bola skôr abstraktná otázka politického systému, ktorý mohol mať aj isté prednosti.

Všetko som im teda musel ilustrovať na situáciách z každodenného života. Že ste si museli podať žiadosť, ak ste chceli ísť na dovolenku do Juhoslávie, a musela vám ju schváliť strana, aj keď ste neboli jej členom, že isté filmy nikdy neuvidíte, že ste nemohli čítať, čo ste chceli, ba ani pýtať sa na to, čo vás zaujímalo.

A to isté, čo vtedy vo Francúzsku, sa teraz deje medzi študentmi u nás – tie slobody sú pre nich samozrejmé a ak im chceme vysvetliť, v čom totalita spočívala, treba im ukazovať konkrétne príklady.

A to ma úžasne teší, že pre nich je sloboda samozrejmosťou. Ani mi nenapadne vstupovať im do svedomia a prízvukovať, ako si jej výdobytky musia vážiť. To robili svojho času komunisti s ich „výdobytkami“ a nám sa to hnusilo. Netreba moralizovať, mládež nemá mať výčitky za to, že si ona sama slobodu nevybojovala.

Sloboda musí byť pre človeka samozrejmá a prirodzená – tak ako dýchanie. Dýchame bez toho, aby sme si to zvlášť uvedomovali, no keď nám niekto prištipne nos, hneď vieme, že niečo nie je v poriadku.

V takomto zmysle chápem slobodu ako samozrejmosť. Práve ten, kto vníma slobodu ako prirodzenú súčasť života, prvý začne biť na poplach, keď ho o ňu niekto začne oberať.

Valér Mikula

Vysokoškolský profesor, literárny kritik a prekladateľ. Vyštudoval slovenčinu a francúzštinu. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ktorú v rokoch 1998 až 2001 aj viedol. O novembrových dňoch na fakulte zostavil v roku 2017 zborník Filozofi v Novembri.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Tisíce Slovákov dnes prekročili štátnu hranicu bez povolenia

A vy ste pravdepodobne boli jedným z nich. Aj keď ste hranice Slovenska prekročili iba symbolicky – prezeraním zahraničných stránok na internete.

Vedeli ste, že ak by ste krajinu pred novembrom 1989 opustili neoprávnene, mohli ste stratiť slobodu a skončiť vo väzení až na 5 rokov? Alebo ste mohli byť priamo pri pokuse o prechod hraníc zastrelený?

Sloboda nie je samozrejmosť

Prejsť slobodne hranice republiky pri ceste do zahraničia za novými cestovateľskými zážitkami, návštevou rodiny alebo nákupmi v pohraničí nie je samozrejmosť. Je to sloboda, ktorú sme si vybojovali 17. novembra 1989.

Preto O2 aj tento rok symbolicky na jeden deň obnovilo virtuálnu železnú oponu na našich štátnych hraniciach. Všetci zákazníci O2 preto v tento deň pri prvej návšteve zahraničnej stránky s využitím O2 internetu uvidia nasledujúci odkaz:

Virtuálna železná opona sa tento rok rozprestiera naprieč mnohými médiami. Od webových stránok cez sociálne média a profily influencerov až po rádio a špeciálnu SMS-ku. Tá zákazníkov upozorní na neslobodu, ktorá nás zväzovala za socializmu.

Ako to všetko začalo?

Začiatky revolúcie sa spájajú s tisíckami vysokoškolákov, ktorí pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov vyšli 17. novembra 1989 do pražských ulíc, aby si uctili protihitlerovský odpor svojich predchodcov a zároveň vyjadrili nespokojnosť s neslobodou socialistického režimu.

Pochod študentov bol násilne ukončený zásahom polície na Národní tříde. Tento agresívny akt štátu proti jeho občanom prebudil desaťročia letargickú spoločnosť.

Správa o útoku na študentov sa rozniesla po celej republike a v priebehu niekoľkých dní začali masívne protesty vo viacerých mestách Československa.

Nežná revolúcia

Študenti, divadelní herci, disidenti aj bežní občania sformovali dve občianske hnutia – Občanské fórum v Prahe a Verejnosť proti násiliu v Bratislave.

[lnk url="https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Praha_19891122-418-14.jpg"]Zdroj: Wikimedia Commons, Autor: Gampe[/lnk]

Tieto združenia spustili legendárne diskusné večery v divadlách a v uliciach a začali formovať občiansky odpor. Ľudia vystrašení príchodom tankov v roku 1968 sa zrazu odvážili výjsť do ulíc a na námestia.

Napriek tomu, že okolo Československa sa režim rúcal režim za dramatických udalostí, táto revolúcia zaslúžene získala prívlastok Nežná alebo Zamatová, pretože sa obišla bez agresie a výstrelov.

Známa sa naopak stala svojou ľudskosťou, vtipom a obrovskou solidaritou.

Sloboda sa ťažko získa, ale ľahko stratí

Je pekným historickým okamihom, že rovnaký dátum – 17. november – sa stal symbolom boja proti dvom tyraniám, ktoré sme zažili.

Nacizmus aj socializmus boli v tento deň konfrontované a oba režimy nakoniec padli. Sloboda sa ťažko získava, no ľahko sa stráca. Niekedy stačí iba spohodlnieť a zabudnúť, čo sa dialo.

Šírme odkaz 17. novembra

„Kampaň k 17. novembru sme sa rozhodli vytvoriť, pretože cítime zodpovednosť za miesto, v ktorom pôsobíme,“ vysvetľuje šéfka marketingovej komunikácie O2 Lucia Petrášová.

„Znalosť histórie je nevyhnutným predpokladom toho, aby sme vedeli odhaliť dezinformácie a manipuláciu, ktoré patria k častým praktikám extrémistov. Využitie nášho mediálneho priestoru je tou ,kvapkouʼ, ktorou vieme a chceme prispieť k zmene,“ dopĺňa.

Z rôznych prieskumov však vyplýva, že súčasná mladá generácia o revolúcii, živote pred ňou a najmä uvoľnení a možnostiach, ktoré so sebou priniesla, veľa nevie.

Preto sme sa na odkaz 17. novembra rozhodli nadviazať sériou článkov, v ktorých poukazujeme na jej neodškriepiteľný prínos a všetko to, čo si Slováci vydobili počas revolučných dní.

Jedným z najdôležitejší prínosov Nežnej revolúcie bolo otvorenie hraníc a možnosť cestovať. S cestovateľmi, blogermi a ľuďmi, pre ktorých je cestovanie neodmysliteľnou súčasťou životov, sme sa rozprávali o tom, ako si prostredníctvom ciest po svete plnia svoje sny.

Môcť slobodne vyjadriť svoj názor verejným vyhlásením alebo napríklad prostredníctvom textu piesne nebolo pre 17. novembrom možné. Preto sme sa s ľuďmi, pre ktorých je dnes možnosť otvorene a často aj kriticky hovoriť o verejných veciach, bližšie pozreli na slobodu prejavu.

Vyjadriť svoju osobnosť aj prostredníctvom vzhľadu je pre mnohých prirodzené, pred novembrom 1989 však spoločnosť mnohé prejavy vôbec neakceptovala. Mladých mužov s dlhšími vlasmi napríklad zastavovali príslušníci Verejnej bezpečnosti. Preto sme sa rozhodli hlbšie pozrieť aj na život dnešných ľudí, ktorí sú v uliciach na prvý pohľad neprehliadnuteľní.

Slobodný trh, možnosť podnikať a vyvážať svoje produkty aj mimo krajinu u nás pred novembrovými dňami neexistovali. Pozreli sme sa preto bližšie na slovenských podnikateľov, ktorým sa podarilo presadiť aj v zahraničí.

V čase socializmu okrem základných slobôd ľuďom chýbali aj mnohé veci dennej potreby, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť a život bez nich si nevieme predstaviť. Výber z nich prinášame v našom ďalšom článku.

Hýbateľom novembrových udalostí boli najmä študenti, za ktorých sa postavili mnohí pedagógovia. S vysokoškolským profesorom Valérom Mikulom, ktorý sa do týchto dní sám zapojil, sme sa pozhovárali nielen o novembrových dňoch, ale aj o tom, ako sa revolúcia dotkla štúdia.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Napíšte nám, ako ste si v roku 2017 vylepšili život a vyhrajte smartfón Moto Z2 Play

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové