Niekoľko dní sme vďaka príprave víkendového čítania v redakcii venovali radosti väčšiu pozornosť, ako býva zvykom. Uvedomili sme si, že radosť je síce bežný jav, ale v našich rýchlych životoch si ju nestíhame uvedomovať a užiť si ju. A tak sme sa teda na chvíľu zastavili a zamysleli sa.
Čo teda robí radosť nám, ľuďom v redakcii, ktorí pre vás tvoria magazín?
Keď si na balkóne zasadím semienko a z neho vyrastie rastlina.
Keď si môžem užiť pekné výhľady na mesto.
Keď vidím dobrý film.
Keď pozorujem krajinu mihotajúcu sa za oknom rozbehnutého vlaku.
Keď sa hýbem, som v prírode a venujem sa hudbe.
Keď mi napíše niekto, s kým som dlho nehovorila.
Keď som pri mori alebo rieke – to mi robí nielen radosť, ale aj dodáva energiu.
Keď nemám uponáhľané ráno, stihnem doma kávu a pokojné raňajky a popri tom si prečítam hoci aj jednu stranu z knihy alebo časopisu alebo počúvam podcasty.
Keď vzduch po daždi vonia.
Keď náhodní ľudia zistia, že sú z rovnakého mesta a zrazu sa cítia, ako keby boli dlhoroční kamaráti.
Keď MHD-čka chodí načas.
Keď idem na hodinu jógy, ktorá je opakom uponáhľaného dňa.
Keď sa stane niečo smiešne a cudzí ľudia sa na seba začnú usmievať alebo sa spolu smiať.
Keď sa sama prejdem mestom so slúchadlami na ušiach a kávou v ruke.
Keď mám čas na analógový svet a môžem si kresliť, písať na papier, skúšať nové fixky, perá a atramenty.
Keď dostanem knižku alebo mi niekto sám od seba požičia nejakú svoju so slovami, že toto si musíš prečítať.
Keď jem zdravo, ale chutne.
Keď sú k sebe návštevníci a personál v kaviarňach areštauráciách navzájom milí a niečo vtipné si povedia.
Keď som cez týždeň v meste a cez víkend v lese.
Keď spravím niekomu radosť, napríklad knihovníčke po tom, ako som jej doniesla knižky, ktoré som doma už viac nepotrebovala.
Keď niekto na ulici pekne hrá na gitare a spieva. Vtedy mám chuť zastaviť sa a počúvať.
Keď po dlhom pochmúrnom období vyjde slnko.
Keď sú pred panelákmi pekné záhradky, o ktoré sa ľudia starajú a nikto ich pritom do toho nenúti.
Keď si zoradím knihy podľa farieb dúhy.
Keď zdvihnem zo zeme odpadky a následne vidím, ako ich dvíhajú aj ďalší.
Keď si môžem vychutnávať zakvitnuté lúky a zalistené stromy spolu so svojimi psami.
Keď sa ľudia zapoja do zmysluplnej iniciatívy, napríklad pomôžu pri vyzbieraní odpadkov.
Keď sú ľudia ochotní a dokážu si nezištne pomôcť.
Keď vstanem oddýchnutá skôr, ako stihne zazvoniť budík.
Keď v supermarkete kupujem len zopár drobností a človek s plným košíkom predo mnou mi dá prednosť.
Keď sa neznámi ľudia na túre v horách zdravia, čo v zahraničí, napríklad Rusku, nie je zvykom.
Keď v zimnom oblečení nájdem peniažky, ktoré som si tam po zime cielene strčila, no zabudla na ne.
Keď zabudnem na slúchadlá a spievam si.
Keď si dokážem nájsť čas len sám pre seba.
Keď sa nezabudne na pochvalu.
Keď v schránke nájdem nové magazíny, ktoré si nechávam posielať poštou.
Keď vidím malého mravca niesť obrovskú omrvinku.
Keď si odo mňa pýtajú občiansky.
Keď môžem počas každého pekného dňa vybehnúť aspoň na hodinu do lesa.
Keď zoznámim kamošov s ďalšími svojimi kamošmi a oni si sadnú.
Keď si zájdem do múzea vo svojom meste, kde som nebola asi tak 200 rokov.
Keď vidím na človeku emóciu po tom, ako mu poviem: „Mám ťa rád.“ Aj keď to práve nečaká.
Keď počujem zaujímavé ľudské príbehy, ktoré sa často dozvedám len tak náhodným zarozprávaním sa na ulici.
Keď si ľudia dokážu odpadky, ktoré vyprodukujú počas pobytu v prírode, aj vziať so sebou dolu do civilizácie.
Keď zdolám horský štít alebo si spravím aj bezcielnu prechádzku.
Keď sa ľudia kráčajúci oproti sebe snažia uhnúť jeden druhému z cesty, no obaja idú stále do rovnakej strany, až sa napokon musia smiať.
Keď si môžem užiť voľný deň s blízkymi.
Keď objavím vo výbere týždňa na Spotify super pesničku.
Keď ľudia spravia niečo naozaj nezištne, napríklad si uvedomia, že predavačka v obchode má v ten deň meniny a darujú jej čokoládu – radosť vznikne na oboch stranách.
Keď úprimne niekoho pochválim a on sa poteší, napríklad suseda, ktorej pochválim nový účes.
Čo robí v živote radosť vám? Podeľte sa s nami v komentároch na našom Facebooku.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
V druhom víkendovom vydaní magazínu Sóda sme sa po východnom Slovensku rozhodli bližšie pozrieť na radosť, emóciu, ktorou reagujeme na príjemné udalosti v našom živote. Radosť patrí nielen k tým najpríjemnejším, ale súčasne aj najprirodzenejším emóciám, spája sa s pocitom šťastia a momentmi, pri ktorých sa človek cíti jednoducho dobre.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo znamená radosť pre vás a ktoré situácie ju vyvolávajú? Tieto dve otázky sa nesú celým naším víkendovým vydaním, ktoré vzniklo v spolupráci s Férovou Nadáciou O2. Začítajte sa do našich článkov a zistite, že zdroje radosti a od nej sa odvíjajúceho šťastia sú naozaj rôzne a veľmi subjektívne.
Americký lingvista a spisovateľ Daniel Everett, ktorý dlhé roky žil po boku kmeňa Pirahov v amazonskom pralese, nám v rozhovore prezradil, prečo ich považuje za jedných z najšťastnejších ľudí na svete.
Daniel Everett sa od Pirahov mnohému naučil a svoje zistenia šíri ďalej. V ďalšom článku sme pre vás zhrnuli jeho poznatky o tom, čo všetko sa môžeme od tohto kmeňa naučiť, aby bol náš život vyrovnanejší a radostnejší.
Dobrú noc a pozor na hady. Tak znie názov Everettovej knihy, v ktorej opísal svoj život po boku amazonského kmeňa. Ak chcete o tomto kmeni a ich vnímaní sveta vedieť viac, zapojte sa do súťaže o 5 výtlačkov.
A čo naozaj robí radosť vám? Podeľte sa s nami v komentároch na našom Facebooku.
Zdrojom radosti môže byť aj práca či iná aktivita, ktorá prispieva k zlepšeniu podmienok na Slovensku. Máte nápad, ktorý môže pomôcť mladým ľuďom s rozbehnutím podnikania, venuje sa vzdelávaniu, boju s nezamestnanosťou alebo podporuje ľudské práva? Zapojte sa do nového Grantového programu, ktorý práve spustila Férová Nadácia O2.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
