Víťazka Wings for Life: Trénuje ma dedo a funguje to

Od aerobiku k maratónom pod 3 hodiny, pod dohľadom svojho trénera a deda v jednej osobe, sa dostala Romana za 4 roky tréningu.

Romana Komárňanská je úspešná slovenská bežkyňa. V roku 2015 bola druhá na majstrovstvách Slovenska v maratóne a pravidelne sa umiestňuje v pretekoch od 5 do 42 kilometrov na najvyšších priečkach. Živí sa trénovaním svojich zverencov. Je ambasádorkou bežeckého podujatia Wings for Life World Run, ktoré na Slovensku minulý rok vyhrala a vďaka tomu pobeží tento rok v Japonsku.

Keď si začala aktívne behávať, mala si 22 rokov. Čo ťa k tomu viedlo?

Najprv som sa vrcholovo venovala aerobiku. V lete sme mávali tréningový blok s kondičnou prípravou zameranou na celé telo. Boli tam aj bežecké tréningy, keďže beh zlepšuje celkovú kondíciu. Tak som sa dostala na začiatok a čím viac sme behávali, tým viac ma to bavilo.

Beh ťa začal baviť, ale kedy si si povedala, že namiesto aerobiku sa budeš naplno venovať behu?

V priebehu roka som dokázala urobiť veľký pokrok. Svoj prvý maratón som odbehla za 3 hodiny a 3 minúty bez špeciálne prispôsobeného tréningu.

Len som si chodila pravidelne každý deň zabehnúť svojich 8 až 10 kilometrov. Potom sa ujal môj dedo, bývalý československý reprezentant v chôdzi, aby sme to spoločne skúsili koncepčnejšie.

Aké je to, keď k dedkovi nechodíš len na nedeľný obed, ale aj na pravidelný tréning?

Odkedy ma trénuje, cítim veľký posun. Dôverujem mu, pozná ma od malička, takže mi veľmi dobre rozumie. Pri trénovaní zase vychádza z vlastných skúseností. Máme super vzťah a bavíme sa o všetkom. Rozpráva mi vlastné príhody, ktoré sú zaujímavé, keďže sme o pár desiatok rokov ďalej a aj šport už vyzerá inak.

[the_ad_placement id=“behsity“]

Fungujeme tak, že mi vždy v nedeľu pošle email s tréningovým plánom na nasledujúci týždeň. Voláme si každý deň, aby som mu zrhnula tréning a svoje pocity. Snažíme sa minimálne jeden tréning týždenne naplánovať tak, aby sme sa videli aj osobne. Voľné behy si však viem odtrénovať aj sama alebo s inými bežcami.

Ako veľmi ovplyvňuje profesionálny šport tvoj každodenný život?

Momentálne si svoj deň ani neviem predstaviť bez behu. Venujem sa mu takmer neustále. Trénujem sama, ale mám aj svojich zverencov, takže sa môj deň môže rozdeliť na časť, kedy som bežkyňa a časť, kedy som trénerka.

Samotný beh mi denne zaberie hodinu až dve, k tomu iné pohybové aktivity a regenerácia. Na druhej strane je príprava tréningových plánov a vedenie tréningov.

Väčšina mojich zverencov pracuje, majú rodiny a beh je pre nich v podstate koníčkom. Snažíme sa spoločne komunikovať na dennej báze, len tak viem, aký tréningový plán im pripraviť. Občas máme aj spoločné tréning cez víkend, kedy je to jednoduchšie, aby sme sa zladili ako skupina.

Rozmýšľala si aj nad tým, že by si robila niečo iné?

Zatiaľ veľmi nie. Beh nerobím veľmi dlho, nikto ma do toho netlačil, asi aj preto ma to stále veľmi baví. K tomu sa pridalo to, že ma začal živiť, takže momentálne je to pre mňa ideálna situácia.

Je niečo, na čom by si chcela na sebe popracovať?

Snažím sa byť zodpovedná a behu prispôsobujem veľa vecí. Rada by som však chodila skôr spávať. Predtým než som začala s behom profesionálne som chodievala do postele po polnoci, teraz sa snažím o desiatej až jedenástej. Vstáva sa mi tak ráno oveľa lepšie a mám viac energie do nového dňa.

Momentálne ťa čaká nová výzva, preteky Wings for Life World Run v japonskej Takešime, kam cestuješ ako slovenská víťazka minulého ročníka, aké máš plány?

Ako lokálna víťazka som si mohla vybrať destináciu, kde by som chcela bežať tento rok. Vybrala som si Japonsko a veľmi sa už teším. Na samotné preteky, ale aj na to všetko okolo – nová kultúra, iné prostredie. Plán je veľmi jednoduchý, chcela by som zabehnúť viac než minulý rok.

Vráťme sa ešte k minulému roku. Zabehla si 42 kilometrov, aké to bolo?

Už pred samotnými pretekmi sa mi páčila trasa, ktorá šla po hrádzi smerom z mesta. Asi jedinou prekážkou bol protivietor, ktorý mi trošku komplikoval situáciu.

Mojim cieľom bolo zabehnúť aspoň 35 kilometrov, takže keď ma dobehlo Catcher Car, prišli na mňa silné emócie a veľká vnútorná radosť z toho, že som podporila myšlienku pomoci a zároveň dokázala vyhrať.

Čím sú pre teba tieto preteky výnimočné?

Je to charitatívna akcia. Väčšinou idem na preteky s cieľom umiestniť sa, zabehnúť kvalitný čas, tu však beží každý s rovnakým cieľom. Prekonať samého seba, zabehnúť najdlhšiu vzdialenosť, akú dokáže.

Aj mňa ovládajú emócie, keď vidím na štartove čiare bežcov na vozíku, či keď vidím spätne momenty ako Catcher Car dobieha bežcov, ktorí si už myslia, že nevládzu, ale ešte pred ním utekajú. Asi to je celé posolstvo, aby sa ľudia nevzdávali.

Ďakujeme Romane a budeme jej držať palce už túto nedeľu. Ak chcete bežať aj vy, a ešte nie ste prihlásení, registrácia je otvorená do stredy 4. mája do 12:00, ak to nestihnete, budete sa môcť prihlásiť aj na mieste, od štvrtka 12:00.

Registrácie a informácie o bežeckých podujatiach nájdete pod jednou strechou na portáli pre bežcov BehSity. Prihláste sa na najbližšie preteky rýchlo a jednoducho. Navyše môžete využiť špeciálnu zľavu O2 Extra výhod zo štartovného na bežeckom podujatí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Manželia Nátherovci: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život

Keď s komunitnou prácou začínali, viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Dnes majú mnohé z nich strednú školu aj vysokoškolský diplom.

Manželia Nátherovci už viac ako 25 rokov pracujú s rómskou komunitou v Banskej Bystrici. Jolana je Rómka a Štefan Neróm. Spoločne založili občianske združenie Nádej deťom. Pripravujú deti na školskú dochádzku, sprevádzajú ich dospievaním a pomáhajú aj ich rodičom. Za svoju celoživotnú prácu získali v roku 2020 ocenenie Biela vrana, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako rodiny spočiatku vnímali ich vzťah,
  • aká bola ich cesta k práci s vylúčenými komunitami,
  • kedy si povedali, že to má zmysel,
  • prečo je dobré, že sú na všetko dvaja.

Ako ste sa zoznámili?

Štefan: Práve teraz v januári oslavujeme štyridsiate výročie sobáša. Spoznali sme sa ešte za socializmu na strednej škole v Banskej Bystrici, obaja sme bývali na internáte. Ja som bol v treťom ročníku a Jolka bola prváčka.

Hoci bola krásna, viac ma zaujalo jej vnútro. Navyše sme boli obaja také zranené duše. Môj otec zomrel, keď som mal tri roky a žil som sám s mamou. Ako všetci aj my sme túžili po láske.

Jolana: Na mojom Štefanovi ma zaujalo, že dobre hral futbal. Mal husté kučeravé vlasy a krásne modré oči. (smiech)

Jolana, vy ste vyrastali v rómskej komunite, ale neskôr ste sa s rodinou presťahovali do Bátoviec. Aké bolo vaše spolunažívanie s majoritou? 

Jolana: Ako dieťa som zažila aj život v osade Lipovina. Niektoré rómske rodiny tam vyrábali nepálené tehly, ktoré si od nich kupovali ľudia z majority, iní vedeli pracovať so železom či opraviť pracovné náradie. Medzi mužmi boli aj mnohí muzikanti. Ženy šili oblečenie, vyrábali tkanice a háčkovali záclony, ktoré potom predávali na jarmokoch. Moja krstná mama vedela liečiť zvieratá bylinkami a stará mama bola zasa dedinská husiarka.

Osadu v roku 1968 zaplavili a na jej území vznikla vodná nádrž Lipovina. Moja rodina sa vždy túžila stať súčasťou dediny, a tak si v nej kúpila domy. Ľudia si tam vzájomne pomáhali. Ženy pracovali na poliach a učili sa pestovať plodiny. Muži zase vypomáhali pri rôznych stavebných prácach, za čo dostávali peniaze. Rómovia sa tu bežne stretávali s majoritou aj pri rôznych príležitostiach, ako boli oslavy a pohreby. Dnes je to už úplne inak.

„Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči.“

Rómske deti sa v kolektíve často stretávajú s odmietaním. Aká bola vaša skúsenosť?

Jolana: Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči. Moji spolužiaci sa to dozvedeli, až keď do školy prišiel otec, aby sa opýtal, ako sa mi darí. V tom čase pracoval v Lýbii a prišiel domov. Bol to typický Róm, tzv. Rumunger – tmavooký, kučeravý a navyše opálený.

Spomínam si, ako jedna spolužiačka utekala za dievčatami, že na internáte chytili nejakého Cigána. Vtedy sa dozvedeli, že je to môj otec. Stratila som niektoré kamarátky, lebo som ich vraj oklamala.

Netuším, čo som im mala povedať a načo. Mala som však šťastie na jednu vychovávateľku, ktorá sa ma neraz zastala. Poznala históriu rómskeho národa a učila ma prijať rómsku identitu.

Mnohí ľudia majú stále predsudky a rodičia často zle nesú, ak si ich dieťa vyberie partnera, ktorý úplne nespĺňa ich predstavy. Ako to bolo vo vašom prípade?

Štefan: Spočiatku sa ma mama neustále pýtala, čo na tej Jolane vidím. Jej rómstvo som však nikdy neriešil, miloval som ju.

Jolana: Moja rodina najskôr nebola nadšená, že chcem ísť do školy a na internát. V tom čase bolo u Rómov bežné, že sa mladé dievča vydá. Doma sme žili ako tradičná rómska rodina. Minule som napočítala, že som mala približne 74 bratrancov a sesterníc.

Čítajte aj: Vzdelanie a pozitívne príklady: Aj vďaka tomu sa môžu deti lepšie zaradiť do spoločnosti

Keď sa môj otec dozvedel, že mám priateľa Neróma, rozhodol, že ak chcem naďalej chodiť do školy, Štefan sa musí prísť predstaviť a máme sa zasnúbiť. Bála som sa mu to povedať, pretože som vedela, že majorita sa v šestnástich rokoch nezasnubuje.

„Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu.“

Čo napokon rozhodlo o tom, že rómska rodina prijala „gadža“? 

Štefan: Musím priznať, že som vôbec nevedel, ako také prvé zoznámenie prebieha. Myslel som si, že sa stretnem s jej rodičmi, ale na moje prekvapenie dom bol plný ľudí. Čakali nás strýkovia a starí otcovia, doslova poradný zbor.

Uplatňovala sa tam tradícia „romani kris“, ktorá v niektorých lokalitách stále pretrváva – o dôležitých veciach sa v rámci rodiny rozhoduje spoločne. Na rovinu sa ma opýtali, ako to s Jolkou myslím. Úprimne som im povedal, že mám ich dcéru rád a chcem si ju vziať za ženu. Dôležitú úlohu tu zohrala jej krstná mama, s ktorou vyrastala odmalička a dávala jej cenné rady. Nakoniec ma prijali.

Jolana: Veľkú úlohu zohralo aj to, že môj otec mal podobný príbeh ako Štefan. Mal iba dva roky, keď stratil svojho otca. Aj Štefan vyrastal bez otca a môj ocko si ho obľúbil.

Ocenenie Biela vrana ste získali za dlhoročnú prácu s rómskou komunitou. Ako ste sa k nej dostali?

Štefan: Po škole sme si obaja našli prácu a začali sme žiť v jednoizbovom nájomnom byte. Potom prišli naše tri deti. V roku 1994 sme začali študovať komunitnú prácu zameranú na misie. Za Jolkou raz prišiel misionár a poprosil ju, aby s ním išla za jednou rómskou rodinou, ktorej požičal peniaze.

Jolka ho vopred upozornila, aby nečakal, že ich ešte uvidí. Bývali v sociálnej bytovke, kde bolo veľa neplatičov a neboli to iba Rómovia. V 90. rokoch po privatizácii deložovali veľa rodín, ktoré stratili zamestnanie.

Pri odchode nás obkľúčil hlúčik malých rómskych detí, ktoré nás zasypali otázkami.

Jolana: Zostala som zaskočená ich zvedavosťou. Stála som medzi nimi v bielom kostýme a nechceli ma pustiť. Dokola sa vypytovali, za kým sme prišli, čo tam robíme a či za nimi ešte prídeme. Neustále sa ma dotýkali a takmer celú ma zašpinili. (smiech) Chcela som ujsť, no aby sa mi to podarilo, musela som im sľúbiť, že sa k nim na druhý deň vrátime.

Štefan: V tú noc sme nevedeli zaspať. Uvedomili sme si, že sme tým deťom dali sľub. Ráno sme to oznámili našim deťom, tie zavolali svojich kamarátov a spoločne sme sa vybrali do bytovky. Dá sa povedať, že vtedy sa začala naša služba.

Ako vyzerali vaše začiatky? Ako ste vyberali spoločné aktivity? 

Jolana: Bolo leto a my sme za deťmi začali chodili každý týždeň. Určité znalosti sme nadobudli vďaka štúdiu spomenutej komunitnej práce. Bol to program, ktorý sa venoval rozvoju detí z ulice. Neskôr sme sa inšpirovali aj prácou organizácie Člověk v tísni v Brne, ktorá robila veľa s Rómami.

Spočiatku sme sa stretávali vonku, no navštevovali sme aj ich rodiny, aby nám začali dôverovať a verili, že s ich deťmi chceme naozaj zmysluplne tráviť čas.

„Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.“

Popritom sme si robili výskum a analýzu prostredia, aby sme zistili potreby komunity. Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu. Dievčatá obyčajne otehotneli pred osemnástymi narodeninami, chlapci sa zase potulovali po okolí. Ich rodičia stratili prácu a mali dlhy.

Aj na základe toho sme pre deti zostavili rôzne programy, napríklad predškolský program, ktorý je prípravou na prvý ročník základnej školy, a začali sme s doučovaním. Pre mladé dievčatá sme založili Babinec a pre chlapcov Chlapinec. Naším cieľom bolo a stále je, aby aj mladí Rómovia prechádzali bezpečným dospievaním. Aby dievčatá mali záujem študovať na stredných školách a chlapci nepodliehali závislosti, ale sa pripravovali na svoje budúce povolanie.

Rodinám sme začali poskytovať sociálne služby, ako sú hľadanie práce či možnosť splácania dlhov.

Štefan: Neskôr sme si v bytovke upravili kočikáreň. Raz nás deti zaviedli do zdevastovaného dvojizbového bytu, kam chodili narkomani, bol plný špiny. Miestnych rodín sme sa spýtali, čo by sme s tým mohli urobiť.

Zanedbaný byt sme napokon spoločne vypratali, vyviezli sme z neho asi päť ton odpadu. Veľa ľudí a známych nám vtedy pomohlo so zbierkou.

Detí nám postupne pribúdalo. Už sme ďalej nevedeli fungovať z našich prostriedkov a zo súkromných zbierok, a tak sme v roku 1998 založili občianske združenie Nádej deťom a začali sa mu naplno venovať. Takmer štyri roky sme však naše kluby robili ako dobrovoľníci popri práci.

Čo všetko sa za roky vašej aktívnej práce zmenilo v komunite?

Jolana: Zmenilo sa toho veľa. Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.

To sa nám darí dodnes. Náš školský program pomáha deťom dosahovať lepšie výsledky, čím sa zvyšujú ich šance pokračovať v štúdiu na stredných školách.

Ukázalo sa, že rómske ženy môžu byť skvelými vychovávateľkami. Jednou z nich je aj Mária, ktorá nám najskôr pomáhala v predškolskom klube, strúhala pastelky a chystala deťom desiatu. Neskôr sama viedla časť vzdelávania a dnes sa venuje ďalším ženám, ktoré učia okrem svojich detí aj iné z komunity.

Aj takto vedieme rodičov k tomu, aby prevzali zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí. Veľmi nás teší, keď mladí rodičia povedia, že pre svoje deti chcú lepší život a vzdelanie.

Štefan: Všetky deti, ktoré minulý rok skončili deviaty ročník, pokračujú v štúdiu na stredných školách. Dvanásť mladých ľudí skončilo vysokú školu. To najkrajšie však je, keď nám stredoškoláci a vysokoškoláci pomáhajú ako dobrovoľníci.

Tejto práci sa venujete už takmer 30 rokov, vyžaduje veľké nasadenie a vytrvalosť. Čo vás na nej najviac teší? V akom momente si dokážete povedať, že to má naozaj zmysel?

Jolana: So Štefanom veríme, že naša práca je naše poslanie. Každá malá pozitívna zmena nám prináša veľkú radosť. Neustále meniaca sa spoločnosť nám vždy prináša nové výzvy, vďaka ktorým máme možnosť pracovať veľmi kreatívne. Keď sa vaša práca stane životným štýlom, je náročné oddeliť ju od bežného života. Preto je dobré, že sme v tom dvaja.

Jolana a Štefan Nátherovci

S rómskou komunitou začali pracovať ešte v roku 1994 a o štyri roky založili občianske združenie Nádej deťom. Organizácia vznikla ako reakcia na problémy v spoločnosti, keď po Nežnej revolúcii bolo veľa rodín deložovaných do náhradných bytov a po strate zamestnania prestali alebo si nemohli dovoliť platiť nájomné, čo ovplyvnilo aj ich vzťahy a životy ich detí. Aj preto sa manželia rozhodli pomáhať pri ich integrácii do spoločnosti. Za svoju dlhoročnú prácu získali ocenenie Biela vrana


Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac

6 smartfónov, s ktorými si môžete pohodlne krátiť čas aj náročnejšími hrami

Čítaj viac

6 dôvodov, pre ktoré sa stále oplatí spoľahnúť na repasovaný iPhone 7

Čítaj viac