Obdobie neslobody sa vždy začína cenzúrou – zákazom myšlienok tých, ktorí nesúhlasia s režimom. V socialistickom Československu, ale aj vo svete bolo odpoveďou vydávanie samizdatovej literatúry, ktorá si aj napriek nevôli režimu nakoniec našla cestu k svojim čitateľom.
Pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája, sme si pre vás spoločne s kníhkupectvom Martinus pripravili v ich predajniach na celom Slovensku špeciálny stolík s kedysi zakázanými a cenzurovanými knihami od našich aj zahraničných autorov, ktoré určite majú čo ponúknuť aj dnešnému čitateľovi a dokazujú, že sloboda nebola a ani v dnešnej dobe nie je samozrejmosť.
Okrem nich v predajniach nájdete aj špeciálne tlačené vydanie nášho magazínu, ktoré je bezplatne dostupné aj vo všetkých O2 Predajniach. Všetky knižky nájdete aj v špeciálnej kolekcii na webe kníhkupectva.
Na Sóde sme pre vás zhrnuli príbehy 9 spisovateľov a ich kníh, ktoré vtedajší režim nepovoľoval.
Dominik Tatarka – Sám proti noci
Dominik Tatarka medzi inými spisovateľmi vyčnieva hneď z niekoľkých dôvodov. Okrem toho, že bol koncom II. svetovej vojny aktívny v SNP, angažoval sa aj pri snahách o demokratizáciu režimu v roku 1968, a ako jeden z mála Slovákov sa podpísal aj pod Chartu 77. Za svoje aktivity bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov a tiež odstránený z učebníc.
Zaujímavý je aj osud jeho knihy Sám proti noci. Ide o autobiografické poznámky a texty autora z rokov 1972 až 1976, ktoré pôvodne vôbec nechcel vydať. Napriek jeho odmietaniu tak v roku 1984 urobil pedagóg Ján Mlynárik v Mníchove.
Tatarka v knihe popisuje, ako sa počas normalizácie cítil – opustený, v hmotnej núdzi, sledovaný tajnou políciou a bez možnosti verejne tvoriť. Hovorí o nenávisti voči režimu a jeho metódam, ale aj láske k matke či vlasti. V poslednej časti knihy vyjadril svoj odpor proti sovietskej okupácii veľmi expresívne, čo sa dovtedy v jeho tvorbe neobjavovalo. Kniha predstavuje pohľad človeka, ktorý pre svoje presvedčenie trpí, no odmieta sa podvoliť a dokazuje, že niektoré veci človeku nemožno vziať žiadnym nátlakom.
Ladislav Mňačko – Ako chutí moc
Mňačkov životný príbeh pripomína scenár akčného filmu. Počas vojny bol väznený v koncentračnom tábore, z ktorého utiekol a neskôr bojoval po boku partizánov. V 50. rokoch patril k presvedčeným komunistom a jedným z najuznávanejších novinárov s prezývkou „zúrivý reportér“. V tom čase si dokonca dovolil zmlátiť agenta ŠTB, ktorý ho sledoval. Časom sa však z neho stal zanietený odporca režimu. Dvakrát za sebou mu vzali československé občianstvo, vylúčili ho z učebníc a jeho knihy zakázali.
Počas svojho života napísal niekoľko výnimočných románov. Jedným z nich je aj Ako chutí moc. Prostredníctvom spomienok fotografa Franka v ňom rozpráva príbeh neukojiteľnej túžbe po moci, ktorá najlepšie chutí v totalitných režimoch. Mňačko tu popisuje premenu kamaráta z detstva na komunistického funkcionára a morálneho kripla zničeného mocou.
Ivan Kadlečík – Z rečí v nížinách – Tváre a oslovenia – Epištoly
Prvá časť súborného diela Ivana Kadlečíka pozostáva z troch častí Z rečí v nížinách – Tváre a oslovenia – Epištoly, ktoré mohli vyjsť iba v samizdatovej edícii Petlice. Oficiálne uzreli svetlo sveta až v 90. rokoch. Autor bol novinárom, literárnym kritikom a recenzentom až do začiatku normalizácie, keď sa stal nežiadúcou osobou.
Vo svojich publikáciách si dovolil vyjadriť politický postoj, za čo bol prepustený z práce, vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, pričom nemohol oficiálne publikovať. Jeho diela nemali za cieľ šokovať alebo pobúriť. S komunistickým režimom a jeho obmedzeniami sa vyrovnával po svojom – vo forme denníkových záznamov, malých esejí, fejtónov, úvah a listov, v čom tkvie hĺbka jeho textov.
Václav Havel – Hry
Václav Havel bol dramatik, bohém, disident, vedúci predstaviteľ Nežnej revolúcie a napokon aj prvý nekomunistický československý prezident po 40. rokoch. Keďže tvrdo kritizoval režim, mal zakázanú činnosť a nesmel vykonávať svoje povolanie. Napriek tomu nepoľavil.
V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Gustávovi Husákovi a o dva roky neskôr publikoval Chartu 77. Niekoľkokrát bol za celoživotný postoj k ľudským právam a slobode nominovaný na Nobelovu cenu mieru.
Dielo Hry predstavujú súbor jeho dramatických hier, ktoré s nadhľadom popisovali rôzne formy nefunkčnej spoločnosti, ktoré sú dodnes aktuálne. Kritizuje v nich prebujnelú byrokraciu (Zahradní slavnost), ľudí bez vlastného názoru, čo sa nechávajú niesť prúdom (Vernisáž) alebo slabosti a význam demokracie (Spiklenci). V hre Motýl na anténě si zase brilantne podal intelektuálov.
Martin M. Šimečka – Džin
Martin M. Šimečka vyrastal v rodine významného disidenta, v dôsledku čoho nemohol študovať na vysokej škole a vychodil len učňovku. Živil sa ako plavčík, ošetrovateľ, predavač či kurič. Napriek tomu začal už začiatkom 80. rokov publikovať svoje práce v samizdatových časopisoch ako Kontakt alebo Fragment-K.
Džin je súbor troch noviel, ktoré oficiálne vyšli až v roku 1991, keďže Šimečka patril medzi zakázaných autorov. Všetky tri novely sú veľmi osobné autobiografické diela o jeho vlastnom dospievaní. Autor na jednej strane popisuje svoje vnútorné pocity z behu, prežívania prvej lásky či nutnosti pracovať namiesto vytúženého štúdia.
Okrem toho má však každá novela aj hlbší rozmer. Šimečka opisuje rezignovanú spoločnosť bez perspektívy, v ktorej prevláda strach a nuda. Kniha Džin je teda autentickým výkrikom bezmocného mladého človeka túžiaceho po zmene, ktorá nikdy nepríde. Viac pozornosti ako u nás získala v zahraničí. Bola preložená do niekoľkých jazykov a v roku 1994 získala literárnu cenu Los Angeles Times.
Milan Kundera – Žert
Milan Kundera je príkladom umelca, ktorý pôvodne myšlienkam komunizmu veril. Z KSČ ho však „pre protistranícku činnosť“ vylúčili hneď dvakrát. Kundera sa angažoval v reformnom hnutí a po vylúčení zo strany v disente. V roku 1975 emigroval do Francúzka, kde žije dodnes.
Jeho exilová tvorba bola, samozrejme, zakázaná, rovnako ako aj predchádzajúce diela kritizujúce komunistický režim. K tým patrí aj sfilmovaný román s názvom Žert. Ten je príbehom zapáleného študenta Ludvíka, ktorý sa snaží okúzliť spolužiačku Markétu. Zo žartu jej napíše, že „optimizmus je ópium ľudstva“, čo mu úplne zničí život.
Román veľmi dobre opisuje 50. roky minulého storočia, keď sa množstvo mladých ľudí predháňalo v snahe „budovať lepšie zajtrajšky“ a aj obyčajný žart mohol byť považovaný za urážku režimu.
Miloslav Švandrlík – Černí baroni
Miroslav Švandrlík sa stal spisovateľom náhodou. Najskôr v Prahe študoval herectvo, neskôr réžiu, no štúdium nedokončil. Písať začal po 26 mesiacoch strávených na vojne medzi vojenskými brancami tzv. „pétépákmi“. Na základe osobných skúseností a absurdných príhod z vojenského prostredia v roku 1969 vydal knižku Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky. Odmenou mu bol na určitý čas zákaz publikovania. Jeho jediným živobytím sa tak počas celých 70. rokov stalo prispievanie do humoristického časopisu Dikobraz.
Doplnené vydanie jeho diela sa vďaka samizdatu a strojovým prepisom šírilo až do roku 1990, keď mohlo byť oficiálne vydané. Černí baroni dokážu aj dnes vyčarovať úsmev na tvári. Napriek tomu, že realita zďaleka nebola taká zábavná, ako ju popisuje Švandrlík, jeho humor a spôsob rozprávania dokázali z knihy urobiť obľúbenú klasiku.
Eva Kantůrková – Přítelkyně z domu smutku
Eva Kantůrková začala písať po skončení vysokej školy. Po tom, ako sa angažovala v období tzv. Pražskej jari, vystúpila z KSČ a ocitla sa na zozname zakázaných autorov. Publikovať teda mohla len v samizdate a exilových nakladateľstvách. Aktívna bola v disente a stala aj signatárkou Charty 77. Za svoje aktivity skončila na takmer rok vo väzení – za podvracanie republiky. Na základe tejto skúsenosti vznikol aj jej najznámejší román Přítelkyně z domu smutku.
Príbeh s autobiografickým podtónom hovorí o živote v prostredí väznice Ruzyně z pohľadu Evy, ktorá sa tam ocitla z politických dôvodov. Autorka výborne popisuje charaktery rôznych väzenkýň, s ktorými sa stretla. Kniha je osobne podaný pohľad na väzenské prostredie za totality.
Podstatou nie je trest samotný, ale medziľudské vzťahy v cele. Kantůrková hovorí o zdieľaní priestoru, času a pocitov s ľuďmi, ktorých si hlavná hrdinka nevybrala, no v záujme prežitia ich rešpektuje a naučí sa s nimi vychádzať.
George Orwell – Zvieracia farma
Medzi zakázané knihy patrili aj diela zahraničných autorov. Jedným z nich bol aj George Orwell, ktorý v knižke Zvieracia farma už v roku 1944 odhalil slabiny každého totalitného systému. Útla knižka hovoriaca o úspešnej vzbure zvierat proti majiteľovi farmy bola v Sovietskom zväze zakázaná, no problémy s jej publikovaním mal autor aj na západe. Vydavateľstvá ju nechceli vydať, keďže sa obávali reakcie ZSSR. Pôvodne teda vychádzala len v exilových nakladateľstvách.
Na príbehu zvierat dokázal Orwell dokonale opísať nezamýšľané dôsledky revolúcie, postupnú stratu ideálov a prechod k totalite. V jednotlivých zvieratách stvárnil ľudské povahové rysy a na 100 stranách sa mu podarilo jasne ukázať, čo sa stane, keď sa ku korytu dostanú svine.
Zvieracia farma je stále aktuálnou knihou, ktorá dokáže reflektovať aj súčasnosť. Pocit, že „všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie“ totiž dobre poznajú ľudia aj dnes.
Zaujala vás niektorá z vyššie uvedených kníh, ktoré dokazujú, že sloboda nie je samozrejmosť? V kníhkupectvách Martinus na celom Slovensku ich v týždni od 3. do 10. mája nájdete na špeciálnom stolíku spolu s množstvom ďalších silných kníh, ktoré režim v minulosti nepovoľoval. Všetky sú k dispozícii aj v špeciálnej kolekcii na webe kníhkupectva.
Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania Sódy, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Veríme, že aj vďaka nemu budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.
V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.
Loading...
