Lucia Pastierová Čarná: Knihy otvárajú svet, ktorý nám umožňuje slobodne myslieť

Aké to bolo vyrastať pod krídlami spisovateľa a vydavateľa Olega Pastiera, ktorý vydával aj samizdatovú literatúru?

Oleg Pastier bol vydavateľ, spisovateľ a rozhlasový publicista, ktorý počas komunizmu vydával tzv. samizdatovú literatúru, ktorú vtedajší režim nepovoľoval a vo svojom úsilí pokračoval aj po nežnej revolúcii. Práve za dlhodobý kultúrny prínos a najmä konzistenciu vo svojom životnom postoji bol v roku 2014 ocenený Bielou vranou.

Lucie Pastierovej Čarnej sme sa spýtali nielen na to, ako otcove aktivity ovplyvnili jej život, ale aj akú váhu dnes majú knihy a slová v ľudskom živote.

Málokto môže povedať, že jeho otcom je spisovateľ a vydavateľ, ktorý bol prenasledovaný komunistickým režimom. Ako sa jeho aktivity dotkli vás samotnej?

Keď sa to celé intenzívne odohrávalo, bola som malé dieťa. V roku 1989 som mala 15 rokov, najlepšie si teda pamätám na moment prelomu a zmeny režimu. Samizdatové aktivity môjho otca začali už v 70. rokoch najviac sa prehĺbili v 80. a mňa ako dieťaťa sa to až tak priamo nedotýkalo. V rodine sa totiž o tom veľmi nehovorilo.

Tušila som, že otec robí nejaké „neoficiálne” aktivity, že píše básne, ktoré nevydáva v oficiálnej tlači a spoluorganizuje rôzne aktivity, no pre mňa ako tínedžera to v tom čase nebolo úplne možné pochopiť. Nevedela som si celkom presne predstaviť, čo to všetko obnáša. Hlbšie som to začala chápať po novembri ʼ89, keď sa otec mohol stať oficiálnym vydavateľom. Vtedy som sa dozvedela aj o samizdate a aktivitách, ktoré s tým súviseli. Otec začal vydávať časopis Fragment, jeho knižnú edíciu a tiež vlastné knihy.

Keď som sa fyzicky dostala k samizdatovým časopisom, tak som si uvedomila, čo všetko bolo za tým, a ako to celé prebiehalo. Absolútne do hĺbky som to pochopila až v momente, keď som končila vysokú školu – Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK. Témou mojej diplomovej práce boli totiž slovenské samizdatové periodiká na Slovensku v období 70. – 80. rokov. Vtedy prednovembrová činnosť môjho otca a jeho priateľov disidentov nabrala v mojej hlave reálne rozmery.

Vtedy som sa začala tvárou v tvár stretávať s ľuďmi, ktorí spolu s mojím otcom samizdat v 70. a 80. rokoch vydávali. Práve oni mi začali rozprávať príhody o tom, aké to celé bolo. Až vtedy som si v plnej miere uvedomila, čoho bola naša rodina nepriamo súčasťou.

Boli ste nejakým spôsobom súčasťou toho, že otec vydáva zakázané knihy a časopisy? Ak áno, ako?

Ono to bolo spojené s rôznymi „vtipnými“ historkami. Pamätám sa napríklad na moment tesne pred podaním prihlášky na strednú školu. V tom čase akurát čítali jednu z básní môjho otca na zakázanom rádiu, ktoré ľudia tajne počúvali. Niekto mi to vtedy spomenul a ja som si uvedomila, že to môže mať určité dôsledky. Niežeby som sa priamo bála, no vedela som, že otec robí veci, ktoré nie sú v súlade s režimom. Ale bola som na neho hrdá a pripadala som si tak trochu dobrodružne. Čo asi súviselo aj s tým vekom.

Občas sa stalo, že otca na 48 hodín zavreli kvôli výsluchu. O tom sme, samozrejme, vedeli a v rodine sa o tom hovorilo. Ja som však nebývala s otcom, ale s mamou. Žil zvlášť, takže sa ma to až tak priamo nedotýkalo. Vedela som však o tom, že štátna polícia rieši veci okolo môjho otca, no vtedy som si akoby nepripúšťala, že by ho za to mohli skutočne zavrieť do väzenia. Brala som to len ako teoretickú možnosť. Až neskôr som zistila, že to bolo úplne reálne, a že mnohým disidentom sa to dialo.

Veľa ľudí z jeho okolia aj disidentov v Čechách zatvorili a museli so svojimi aktivitami na čas skončiť. Keď som sa však oveľa neskôr rozprávala s ľuďmi z bratislavského undergroundu a disentu, či sa reálne báli, že skončia vo väzení, tak hovorili, že si to tiež tak veľmi nepripúšťali. Že ten strach bol skôr podvedomý a ovplyvňoval ich len nepriamo. Ak by sa ním nechali ovládnuť, asi by to nešlo. Chceli len robiť, čo ich napĺňalo, napríklad slobodne vydávať knihy, ktoré sa im páčili, organizovať výstavy umenia, písať, tvoriť, hovoriť nahlas o ekológii…

„Vedela som o tom, že štátna polícia rieši veci okolo môjho otca, no vtedy som neverila tomu, že by ho mohli skutočne zavrieť do väzenia. Nepripúšťala som si to. Až neskôr som zistila, že to bolo úplne reálne.“

Keďže sa to nedalo robiť v režime, v ktorom museli žiť, robili to pre seba a pre niekoľko ľudí, ktorým dôverovali. Mnohé veci a informácie sa potom šírili ústnym podaním ďalej. Samizdaty prepisovalo na Slovensku množstvo ľudí, ani komunita okolo slovenského disentu netušila, kto všetko ich šíri a rozmnožuje.

Ako vaše postoje, názory a nazeranie na svet ovplyvňovalo prostredie disidentskej domácnosti?

Určite ma to ovplyvnilo. Sme 3 súrodenci – mám 2 nevlastných bratov, ktorí v tom čase žili s otcom. Sú odo mňa o 4 a 8 rokov mladší, boli teda v tom čase veľmi malí.

Slobodné myslenie a slobodný duch bol v našej rodine veľmi intenzívne prítomný. Netýkal sa iba otca, týkal sa aj starých rodičov a celkovo celej rodiny. Môj starý otec bol po roku ʼ68 zdiskreditovaný. Keďže bol prívržencom Dubčeka a stál na strane socializmu s ľudskou tvárou, bol vylúčený zo spoločnosti, v ktorej dovtedy pôsobil. Bol dekanom Pedagogickej fakulty v Nitre, ktorú spolozakladal a po ’68 roku musel odísť. Nedostal profesúru, ktorú obhájil. Titul profesora mu udelil až prezident Václav Havel v roku 1990.

Už tieto skutočnosti výrazne poznamenali našu rodinu a od toho sa všetko odrazilo. To, akým spôsobom sme žili, že v rodine nebol nikto komunista, že sme mali doma veľmi veľa kníh, ktoré nám otvárali absolútne nový svet slobodného myslenia.

V našej rodine sa vždy diskutovalo a podporovalo kritické myslenie. Jednoducho celé naladenie našej rodiny bolo odlišné od toho, čo vtedajšie bežné rodiny zažívali. Čiže určite ma to ovplyvnilo minimálne v slobode myslenia a nazerania na rôzne skutočnosti.

Kritické myslenie a nekonformné správanie neboli práve tolerované. Museli ste si dávať pozor na to, čo a kde hovoríte?

V tej dobe si všetci museli dávať pozor. Mali sme určité knihy, platne a ďalšie veci, o ktorých sa skrátka nehovorilo. To, že ľudia počúvali Hlas Ameriky alebo Slobodnú Európu, bolo v podstate „tajnou“ súčasťou našich životov. O ničom z toho sa nehovorilo nahlas.

Nešlo o to, že by sme sa nejako extrémne báli. Skôr išlo o akúsi automatickú nedôveru voči okoliu. Keď som sa rozprávala s ľuďmi, čo vydávali samizdaty a otcovými kamarátmi, tak oni sa pri spomienkach na to obdobie dokázali zasmiať, hoci to nebolo veselé, bolo to skôr ako v nejakej absurdnej dráme. Zvyklo sa vtedy totiž hovoriť, že každý z disidentov má svojho eštebáka.

Keď si tí ľudia chodili sadnúť na pivo alebo kávu a rozprávali sa o úplne bežných veciach, tak presne videli, pri ktorom stolíku sedia príslušníci tajnej polície alebo ich bežne stretávali v meste. Niektorí sa so svojimi eštebákmi dokonca zvykli zo srandy zdraviť. Bolo to súčasť vtedajšieho života. Vedeli, že režim je takto nastavený. Každý sa v ňom len pokúšal nejako prežiť. A disidenti fungovali slobodnejšie ako my ostatní, lebo na to mali odvahu.

„Ľudia v 70. a 80. rokoch bojovali za to, aby mohli robiť veci slobodne a my dnes musíme bojovať za to, aby sme sa v tej získanej slobode vedeli vôbec orientovať a vedeli si vybrať to správne.“

Cítili ste niekedy, že otcove rozhodnutia robia váš život náročnejším?

Určite nie, nemyslím si, že môj život bol náročný. Mala som skvelé detstvo. Najmä v tom, že som mala, či už v dedkovi, alebo v otcovi, obrovský zdroj inšpirácie. Už ako malá som milovala literatúru a všetko, čo súviselo s knihami. Mala som zaistený prísun kvalitných myšlienok a podnetov na rozmýšľanie. Môj život bol podľa mňa vďaka tomu, že sme neboli úplne konformná rodina, oveľa lepší.

Dostávali ste sa do konfliktu s rovesníkmi, ktorí režim vnímali inak?

Nie priamo do konfliktu, tak by som to nepovedala. V 90. rokoch, keď sa bývalý režim zlomil, bolo medzi mojimi rovesníkmi, teda medzi 15- až 16-ročnými ľuďmi, citeľné obrovské nadšenie zo získanej slobody.

Potom sa však začali vytvárať rôzne myšlienkové prúdy. Niektorí moji spolužiaci boli napríklad veľmi nacionalisticky orientovaní. Iní začali inklinovať k strane SNS, alebo k hnutiu skinhed a podobne. Názorové rozdiely sa v tom momente začali výrazne prehlbovať.

Prišla intenzívna éra mečiarizmu a kryštalizovala sa aj názorová orientácia mladých ľudí, nás prvovoličov. Bolo jasne vidieť, ktorí spolužiaci nasledovali príklad rodičov a boli zástancami tzv. tvrdej ruky a „slobodomyšlienkárov”, ktorí sympatizovali skôr s opozičnými stranami. Ideály nežnej revolúcie boli vtedy ešte silne prítomné, ale ľudia sa začali stavať na rôzne strany.

Vášho otca ocenili viacerými literárnymi cenami a v roku 2014 aj Bielou vranou za dlhodobý prínos. Aké podľa vás sú, resp. by mali byť charakteristické črty človeka, ktorý toto ocenenie získa?

Biele vrany prezentujú ľudí, ktorých postoj je nezlomný. Aj za cenu toho, že môžu mať nejaké problémy, tak zostávajú stáť za svojím názorom a za tým, čomu veria. Zostanú teda napriek všetkému pevní vo svojich zásadách. Toto podľa mňa vo všeobecnosti charakterizuje ľudí, ktorí toto ocenenie získali.

Nepozerajú sa naľavo, ani napravo a neriešia, čo si o nich kto pomyslí. Nezáleží im na tom, či budú spoločnosťou považovaní za tých dobrých. Oni skrátka hája to, čo je správne, morálne a pravdivé. To patrí aj ku charakteristike môjho otca. Tiež sa neriadil tým, čo chcelo okolie, ale tým, čomu sám veril a za čo sa bude vedieť postaviť aj po rokoch.

Je podľa vás toto ocenenie preňho zadosťučinením či zhodnotením jeho celoživotnej práce?

Myslím si, že Biela vrana je pre môjho otca jedno z najvzácnejších ocenení. Je totiž ocenením jeho života. Nie je za nejakú konkrétnu vec alebo tvorbu, ale za životný postoj.

„Biele vrany sú ukážkou ľudí, ktorých postoj je nezlomný. Aj za cenu toho, že môžu mať nejaké problémy, tak zostávajú stáť za svojím názorom a za tým, čomu veria.“

Ktoré vlastnosti vášho otca vás inšpirujú alebo ich na ňom najviac obdivujete?

Určite je to slobodomyseľnosť, čiže schopnosť myslieť slobodne a bez vnútorných obmedzení, ďalej odvaha, prirodzená inteligencia a pravdivosť k sebe samému. Toto považujem za veľmi dôležité. Mať schopnosť kriticky sa pozrieť na svoje konanie a myslenie v každom momente nášho života.

Váš otec je príkladom človeka, ktorý chcel slobodne vydávať knihy a bol za to perzekvovaný. Vážime si podľa vás dostatočne slobodu, ktorú sme pred približne štvrťstoročím získali?

Občas sa mi zdá, že ani nie. Mám pocit akoby sme na to, ako sme žili predtým veľmi rýchlo zabudli. Dnes máme obrovskú slobodu, ktorá sa prejavuje aj v tom, že máme voľný prístup k informáciám.

To, že existuje internet, je obrovský dar. Behom pár sekúnd sa vieme dozvedieť mnoho dôležitých vecí. Mám pocit, že to strašným spôsobom zneužívame. Veríme rôznym nezmyselným hlúpostiam. Postupne akoby sme strácali schopnosť kriticky myslieť a odlišovať fakty od vykonštruovaných či vykonšpirovaných nezmyslov. Nevieme selektovať v tom množstve informácií a dát, ktoré vnímame.

Nehľadáme veci, ktoré by nás mohli posunúť v živote alebo nás niečo naučiť. Všetko berieme nesmierne povrchne. Ľudia v 70. a 80. rokoch bojovali za to, aby mohli robiť veci slobodne a my dnes musíme bojovať za to, aby sme sa v tej získanej slobode vedeli vôbec orientovať a vedeli si vybrať to správne.

Pracujete na marketingovom oddelení vydavateľstva, váš otec je spisovateľ a vydavateľ, takže k literatúre máte pravdepodobne blízko. Čo pre vás znamenajú knihy?

Knihy sú veľkou časťou môjho života. Čítam od 4 rokov, čítam veľa a čítam dodnes. Odkedy pracujem vo vydavateľstve, musím čítať aj pracovne, takže sa mi moja práca stala koníčkom. Dnes vychádza veľké množstvo kníh – niektoré sú kvalitnejšie, niektoré menej.

Toto je ďalšia vec, ktorá súvisí so slobodou. Aj v knihách a literatúre je veľmi dôležité vedieť, čo si vybrať tak, aby sa knihy pre nás stali obohatením. Myslím si, že keď prestaneme čítať a obzvlášť to platí o mladých ľuďoch, tak sa okrádame o obrovskú časť svojej predstavivosti. Knihy pomáhajú formovať názory a vytvárať zážitky, ktoré sa inak získať nedajú.

Majú podľa vás slová silu? Ak áno, v akom zmysle?

Slová majú podľa mňa obrovskú silu. Jedným slovom sa dá dokonca zničiť život. Niekedy stačí slovo alebo veta, ktorou inému človeku nesmierne ublížime a on sa z toho už nikdy nespamätá.

Zároveň majú slová silu v tom, že dokážu meniť životy aj v dobrom slova zmysle. Slovom sa dá v kritických situáciách život aj zachrániť. Preto si myslím, že by sa s nimi malo narábať opatrne a s veľkým citom, lebo občas vôbec nevieme, koho a v akom momente naše slová zasiahnu.

„Slová majú obrovskú silu. Jedným slovom sa dá dokonca zničiť život. Niekedy stačí slovo alebo veta, ktorou inému človeku nesmierne ublížime a on sa z toho už nikdy nespamätá.“

Nemáte pocit, že mladá generácia slová stráca? Že mladí ľudia majú problém vyjadriť svoje myšlienky a pocity pomocou slov?

Dokážem to posúdiť celkom dobre, keďže mám syna, ktorý bude mať 17 rokov. Jeho generácia už číta výrazne menej, samozrejme, česť výnimkám a vidieť to najmä na úrovni písomného prejavu. V bežnom vyjadrovaní tvárou v tvár to ešte až tak veľmi necítiť.

Keď však majú niečo napísať, tak môžeme pozorovať, že nepoznajú synonymá, opakujú slová a používajú množstvo slovných barličiek či nespisovných slov. Prípadne ich používajú nesprávne, teda nevedia, čo dané slovo presne znamená. Majú tiež problém čítať s porozumením – síce text prečítajú, no nedokážu si z neho takmer nič zapamätať a vyselektovať podstatné časti. Je to spôsobené tým, že čítame málo literatúry a beletrie.

Keď niekto číta veľa reportážnych článkov, či už na internete, alebo v novinách, tak je to fajn, lebo je informovaný. Avšak na to, aby sa jazyk vyvíjal, cibril a rozširovala sa slovná zásoba, je nutné čítať aj dlhšie texty. Je čoraz vzácnejšie vidieť deti čítať kvalitný román. K tomuto by sme sa podľa mňa mali vrátiť. Vymyslieť zábavnú formu povinného čítania, aby boli deti donútené stretnúť sa s vyššou formou jazyka.

S čím to podľa vás súvisí tento stav?

Podľa mňa je to dané množstvom všelijakých vnemov, akými sú deti zahltené. Moja generácia knihy čítala preto, že sme v zásade nemali alternatívu. Nevedeli sme sa dostať k filmom ani inej ako štátnej televízii, tak sme mali knihy. Tie nám otvárali svet fantázie, kde sme mohli zažívať veci bez akýchkoľvek zákazov. Bol to svet, ktorý nám umožňoval slobodne myslieť.

Dnes dostávajú mladí ľudia všetko na podnose. Nebudú čítať knihu, keď už bola sfilmovaná. Lenže tým pádom nijako nerozvíjajú svoju fantáziu a príbehy berú tak, ako ich napísal scenárista. Príbeh v knihe si tvoríme sami podľa seba a o túto možnosť mladá generácia prichádza.

Literatúra a najmä jej okrajové žánre to nemajú ľahké ani dnes. V čom vidíte v tejto oblasti najväčší posun oproti bývalému režimu?

Dnes ľudia na vysokú literatúru, akou je poézia, nemajú čas. Ona tu je a ponuka je široká, len po nej treba siahnuť. Kvalitná poézia vychádzala aj za bývalého režimu a mám pocit, že sa čítala viac.

Veľmi to súvisí s nastavením rodiny. Deti opakujú to, čo vidia u svojich rodičov. Ak majú ku knihám a k literatúre vzťah rodičia, je vysoká pravdepodobnosť, že tomu bude rovnako aj u detí. Možno práve vďaka tomu jedného dňa nesiahnu len po Harrym Potterovi, ale aj po nejakom slovenskom básnikovi.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania Sódy, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Veríme, že aj vďaka nemu budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Lucia Pastierová Čarná

Je dcérou slovenského spisovateľa a vydavateľa Olega Pastiera, ktorý počas komunizmu vydával samizdatovú literatúru. Za svoj kultúrny a spoločenský prínos získal v roku 2014 ocenenie Biela vrana. Lucia má aj vďaka vzoru svojho otca blízky vzťah ku knihám a v súčasnosti pracuje na marketingovom oddelení vydavateľstva Ikar.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Špeciál o slobode tlače: Sloboda nie je samozrejmosť

Denne sme zaplavení množstvom informácií. Slobodný prístup k nim a kvalitnú žurnalistiku preto môžeme považovať za samozrejmú súčasť nášho života.

Skutočnosť, že to však úplne samozrejmé nie je, ukazuje nielen história, ale aj aktuálne domáce a zahraničné udalosti. Aj preto si 3. mája pripomíname Svetový deň slobody tlače a pri tejto príležitosti vám ponúkame špeciálne vydanie magazínu Sóda.

Nájdete v ňom nielen príbehy, ktoré opisujú slobodu médií v minulosti, ale aj tie, ktoré približujú jej súčasný stav aj budúcnosť. Veríme, že aj vďaka nim budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

Na tvorbe tohto vydania sme už nejaký čas pracovali, keď Slovensko zasiahla vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. V momente, keď ho dokončujeme, je zatiaľ jasné len to, že tento zločin vyústil do masových protestov a do aktivizácie novinárov aj občianskej spoločnosti.

Túto iniciatívu vnímame ako znak, že sme sa poučili zo svojej minulosti. Vážime si dnešnú slobodu médií, transparentnosť a spravodlivosť. Veríme, že aj nasledujúcimi textami tieto postoje posilníme.

Ktoré udalosti formovali žurnalistiku v našej krajine? Pozrite si časovú os, ktorá zobrazuje tie najdôležitejšie momenty za posledných 70 rokov.  

S riaditeľom Slovenského národného múzea – Historického múzea Petrom Bartom sme sa porozprávali o cenzúre, jej príčinách a spôsoboch, akým sa šírili informácie, ktoré režim nepovoľoval. SNM sa stalo garantom celého tohto vydania

Výbuch Černobyľu, havária na Zlatých Pieskoch či filmy, ku ktorým ste sa za komunizmu jednoducho nedostali. Vybrali sme pre vás ukážky toho, ako vyzerala cenzúra v komunistickom Československu.

V socialistickom Československu bolo zakázaných nielen množstvo filmov, ale aj literatúry. Pripravili sme pre vás výber kníh, ktoré vtedajší režim nepovoľoval. Nájdete medzi nimi Tatarku, Mňačku či Orwella. Ak by ste chceli niektorou z týchto knižiek rozšíriť svoju domácu knižnicu, zapojte sa do našej súťaže.

V rozhovore s dcérou vydavateľa a spisovateľa Olega Pastiera, ktorý vydával aj samizdatovú literatúru, Luciou Pastierovou Čarnou sme sa spýtali nielen na to, ako otcove aktivity ovplyvnili jej život, ale aj akú váhu majú knihy v ľudskom živote.

Na obdobie samizdatov, ktorých šírenie podliehalo prísnym trestom, si pre Sódu zaspomínala aj jedna z osobností novembra ʼ89 František Mikloško.

Ako vyzerá sloboda tlače dnes a ako novinárčinu u nás menia udalosti posledných mesiacov? Svoj pohľad nám sprostredkoval novinár Adam Valček, ktorý v mienkotvornom denníku SME vedie investigatívne projekty.

Akým smerom sa bude uberať žurnalistika? Zmení sa jej podstata a ako na ňu vplýva technologický pokrok? Opýtali sme sa ľudí, ktorí sa novinárčine venujú profesionálne.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Garantom tohto vydania je Slovenské národné múzeum – Historické múzem, ktoré s českým Národním muzeom pripravilo veľkú spoločnú výstavu k storočnici od vzniku Československej republiky.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac