Lucia Pastierová Čarná: Knihy otvárajú svet, ktorý nám umožňuje slobodne myslieť

Aké to bolo vyrastať pod krídlami spisovateľa a vydavateľa Olega Pastiera, ktorý vydával aj samizdatovú literatúru?

Oleg Pastier bol vydavateľ, spisovateľ a rozhlasový publicista, ktorý počas komunizmu vydával tzv. samizdatovú literatúru, ktorú vtedajší režim nepovoľoval a vo svojom úsilí pokračoval aj po nežnej revolúcii. Práve za dlhodobý kultúrny prínos a najmä konzistenciu vo svojom životnom postoji bol v roku 2014 ocenený Bielou vranou.

Lucie Pastierovej Čarnej sme sa spýtali nielen na to, ako otcove aktivity ovplyvnili jej život, ale aj akú váhu dnes majú knihy a slová v ľudskom živote.

Málokto môže povedať, že jeho otcom je spisovateľ a vydavateľ, ktorý bol prenasledovaný komunistickým režimom. Ako sa jeho aktivity dotkli vás samotnej?

Keď sa to celé intenzívne odohrávalo, bola som malé dieťa. V roku 1989 som mala 15 rokov, najlepšie si teda pamätám na moment prelomu a zmeny režimu. Samizdatové aktivity môjho otca začali už v 70. rokoch najviac sa prehĺbili v 80. a mňa ako dieťaťa sa to až tak priamo nedotýkalo. V rodine sa totiž o tom veľmi nehovorilo.

Tušila som, že otec robí nejaké „neoficiálne” aktivity, že píše básne, ktoré nevydáva v oficiálnej tlači a spoluorganizuje rôzne aktivity, no pre mňa ako tínedžera to v tom čase nebolo úplne možné pochopiť. Nevedela som si celkom presne predstaviť, čo to všetko obnáša. Hlbšie som to začala chápať po novembri ʼ89, keď sa otec mohol stať oficiálnym vydavateľom. Vtedy som sa dozvedela aj o samizdate a aktivitách, ktoré s tým súviseli. Otec začal vydávať časopis Fragment, jeho knižnú edíciu a tiež vlastné knihy.

Keď som sa fyzicky dostala k samizdatovým časopisom, tak som si uvedomila, čo všetko bolo za tým, a ako to celé prebiehalo. Absolútne do hĺbky som to pochopila až v momente, keď som končila vysokú školu – Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK. Témou mojej diplomovej práce boli totiž slovenské samizdatové periodiká na Slovensku v období 70. – 80. rokov. Vtedy prednovembrová činnosť môjho otca a jeho priateľov disidentov nabrala v mojej hlave reálne rozmery.

Vtedy som sa začala tvárou v tvár stretávať s ľuďmi, ktorí spolu s mojím otcom samizdat v 70. a 80. rokoch vydávali. Práve oni mi začali rozprávať príhody o tom, aké to celé bolo. Až vtedy som si v plnej miere uvedomila, čoho bola naša rodina nepriamo súčasťou.

Boli ste nejakým spôsobom súčasťou toho, že otec vydáva zakázané knihy a časopisy? Ak áno, ako?

Ono to bolo spojené s rôznymi „vtipnými“ historkami. Pamätám sa napríklad na moment tesne pred podaním prihlášky na strednú školu. V tom čase akurát čítali jednu z básní môjho otca na zakázanom rádiu, ktoré ľudia tajne počúvali. Niekto mi to vtedy spomenul a ja som si uvedomila, že to môže mať určité dôsledky. Niežeby som sa priamo bála, no vedela som, že otec robí veci, ktoré nie sú v súlade s režimom. Ale bola som na neho hrdá a pripadala som si tak trochu dobrodružne. Čo asi súviselo aj s tým vekom.

Občas sa stalo, že otca na 48 hodín zavreli kvôli výsluchu. O tom sme, samozrejme, vedeli a v rodine sa o tom hovorilo. Ja som však nebývala s otcom, ale s mamou. Žil zvlášť, takže sa ma to až tak priamo nedotýkalo. Vedela som však o tom, že štátna polícia rieši veci okolo môjho otca, no vtedy som si akoby nepripúšťala, že by ho za to mohli skutočne zavrieť do väzenia. Brala som to len ako teoretickú možnosť. Až neskôr som zistila, že to bolo úplne reálne, a že mnohým disidentom sa to dialo.

Veľa ľudí z jeho okolia aj disidentov v Čechách zatvorili a museli so svojimi aktivitami na čas skončiť. Keď som sa však oveľa neskôr rozprávala s ľuďmi z bratislavského undergroundu a disentu, či sa reálne báli, že skončia vo väzení, tak hovorili, že si to tiež tak veľmi nepripúšťali. Že ten strach bol skôr podvedomý a ovplyvňoval ich len nepriamo. Ak by sa ním nechali ovládnuť, asi by to nešlo. Chceli len robiť, čo ich napĺňalo, napríklad slobodne vydávať knihy, ktoré sa im páčili, organizovať výstavy umenia, písať, tvoriť, hovoriť nahlas o ekológii…

„Vedela som o tom, že štátna polícia rieši veci okolo môjho otca, no vtedy som neverila tomu, že by ho mohli skutočne zavrieť do väzenia. Nepripúšťala som si to. Až neskôr som zistila, že to bolo úplne reálne.“

Keďže sa to nedalo robiť v režime, v ktorom museli žiť, robili to pre seba a pre niekoľko ľudí, ktorým dôverovali. Mnohé veci a informácie sa potom šírili ústnym podaním ďalej. Samizdaty prepisovalo na Slovensku množstvo ľudí, ani komunita okolo slovenského disentu netušila, kto všetko ich šíri a rozmnožuje.

Ako vaše postoje, názory a nazeranie na svet ovplyvňovalo prostredie disidentskej domácnosti?

Určite ma to ovplyvnilo. Sme 3 súrodenci – mám 2 nevlastných bratov, ktorí v tom čase žili s otcom. Sú odo mňa o 4 a 8 rokov mladší, boli teda v tom čase veľmi malí.

Slobodné myslenie a slobodný duch bol v našej rodine veľmi intenzívne prítomný. Netýkal sa iba otca, týkal sa aj starých rodičov a celkovo celej rodiny. Môj starý otec bol po roku ʼ68 zdiskreditovaný. Keďže bol prívržencom Dubčeka a stál na strane socializmu s ľudskou tvárou, bol vylúčený zo spoločnosti, v ktorej dovtedy pôsobil. Bol dekanom Pedagogickej fakulty v Nitre, ktorú spolozakladal a po ’68 roku musel odísť. Nedostal profesúru, ktorú obhájil. Titul profesora mu udelil až prezident Václav Havel v roku 1990.

Už tieto skutočnosti výrazne poznamenali našu rodinu a od toho sa všetko odrazilo. To, akým spôsobom sme žili, že v rodine nebol nikto komunista, že sme mali doma veľmi veľa kníh, ktoré nám otvárali absolútne nový svet slobodného myslenia.

V našej rodine sa vždy diskutovalo a podporovalo kritické myslenie. Jednoducho celé naladenie našej rodiny bolo odlišné od toho, čo vtedajšie bežné rodiny zažívali. Čiže určite ma to ovplyvnilo minimálne v slobode myslenia a nazerania na rôzne skutočnosti.

Kritické myslenie a nekonformné správanie neboli práve tolerované. Museli ste si dávať pozor na to, čo a kde hovoríte?

V tej dobe si všetci museli dávať pozor. Mali sme určité knihy, platne a ďalšie veci, o ktorých sa skrátka nehovorilo. To, že ľudia počúvali Hlas Ameriky alebo Slobodnú Európu, bolo v podstate „tajnou“ súčasťou našich životov. O ničom z toho sa nehovorilo nahlas.

Nešlo o to, že by sme sa nejako extrémne báli. Skôr išlo o akúsi automatickú nedôveru voči okoliu. Keď som sa rozprávala s ľuďmi, čo vydávali samizdaty a otcovými kamarátmi, tak oni sa pri spomienkach na to obdobie dokázali zasmiať, hoci to nebolo veselé, bolo to skôr ako v nejakej absurdnej dráme. Zvyklo sa vtedy totiž hovoriť, že každý z disidentov má svojho eštebáka.

Keď si tí ľudia chodili sadnúť na pivo alebo kávu a rozprávali sa o úplne bežných veciach, tak presne videli, pri ktorom stolíku sedia príslušníci tajnej polície alebo ich bežne stretávali v meste. Niektorí sa so svojimi eštebákmi dokonca zvykli zo srandy zdraviť. Bolo to súčasť vtedajšieho života. Vedeli, že režim je takto nastavený. Každý sa v ňom len pokúšal nejako prežiť. A disidenti fungovali slobodnejšie ako my ostatní, lebo na to mali odvahu.

„Ľudia v 70. a 80. rokoch bojovali za to, aby mohli robiť veci slobodne a my dnes musíme bojovať za to, aby sme sa v tej získanej slobode vedeli vôbec orientovať a vedeli si vybrať to správne.“

Cítili ste niekedy, že otcove rozhodnutia robia váš život náročnejším?

Určite nie, nemyslím si, že môj život bol náročný. Mala som skvelé detstvo. Najmä v tom, že som mala, či už v dedkovi, alebo v otcovi, obrovský zdroj inšpirácie. Už ako malá som milovala literatúru a všetko, čo súviselo s knihami. Mala som zaistený prísun kvalitných myšlienok a podnetov na rozmýšľanie. Môj život bol podľa mňa vďaka tomu, že sme neboli úplne konformná rodina, oveľa lepší.

Dostávali ste sa do konfliktu s rovesníkmi, ktorí režim vnímali inak?

Nie priamo do konfliktu, tak by som to nepovedala. V 90. rokoch, keď sa bývalý režim zlomil, bolo medzi mojimi rovesníkmi, teda medzi 15- až 16-ročnými ľuďmi, citeľné obrovské nadšenie zo získanej slobody.

Potom sa však začali vytvárať rôzne myšlienkové prúdy. Niektorí moji spolužiaci boli napríklad veľmi nacionalisticky orientovaní. Iní začali inklinovať k strane SNS, alebo k hnutiu skinhed a podobne. Názorové rozdiely sa v tom momente začali výrazne prehlbovať.

Prišla intenzívna éra mečiarizmu a kryštalizovala sa aj názorová orientácia mladých ľudí, nás prvovoličov. Bolo jasne vidieť, ktorí spolužiaci nasledovali príklad rodičov a boli zástancami tzv. tvrdej ruky a „slobodomyšlienkárov”, ktorí sympatizovali skôr s opozičnými stranami. Ideály nežnej revolúcie boli vtedy ešte silne prítomné, ale ľudia sa začali stavať na rôzne strany.

Vášho otca ocenili viacerými literárnymi cenami a v roku 2014 aj Bielou vranou za dlhodobý prínos. Aké podľa vás sú, resp. by mali byť charakteristické črty človeka, ktorý toto ocenenie získa?

Biele vrany prezentujú ľudí, ktorých postoj je nezlomný. Aj za cenu toho, že môžu mať nejaké problémy, tak zostávajú stáť za svojím názorom a za tým, čomu veria. Zostanú teda napriek všetkému pevní vo svojich zásadách. Toto podľa mňa vo všeobecnosti charakterizuje ľudí, ktorí toto ocenenie získali.

Nepozerajú sa naľavo, ani napravo a neriešia, čo si o nich kto pomyslí. Nezáleží im na tom, či budú spoločnosťou považovaní za tých dobrých. Oni skrátka hája to, čo je správne, morálne a pravdivé. To patrí aj ku charakteristike môjho otca. Tiež sa neriadil tým, čo chcelo okolie, ale tým, čomu sám veril a za čo sa bude vedieť postaviť aj po rokoch.

Je podľa vás toto ocenenie preňho zadosťučinením či zhodnotením jeho celoživotnej práce?

Myslím si, že Biela vrana je pre môjho otca jedno z najvzácnejších ocenení. Je totiž ocenením jeho života. Nie je za nejakú konkrétnu vec alebo tvorbu, ale za životný postoj.

„Biele vrany sú ukážkou ľudí, ktorých postoj je nezlomný. Aj za cenu toho, že môžu mať nejaké problémy, tak zostávajú stáť za svojím názorom a za tým, čomu veria.“

Ktoré vlastnosti vášho otca vás inšpirujú alebo ich na ňom najviac obdivujete?

Určite je to slobodomyseľnosť, čiže schopnosť myslieť slobodne a bez vnútorných obmedzení, ďalej odvaha, prirodzená inteligencia a pravdivosť k sebe samému. Toto považujem za veľmi dôležité. Mať schopnosť kriticky sa pozrieť na svoje konanie a myslenie v každom momente nášho života.

Váš otec je príkladom človeka, ktorý chcel slobodne vydávať knihy a bol za to perzekvovaný. Vážime si podľa vás dostatočne slobodu, ktorú sme pred približne štvrťstoročím získali?

Občas sa mi zdá, že ani nie. Mám pocit akoby sme na to, ako sme žili predtým veľmi rýchlo zabudli. Dnes máme obrovskú slobodu, ktorá sa prejavuje aj v tom, že máme voľný prístup k informáciám.

To, že existuje internet, je obrovský dar. Behom pár sekúnd sa vieme dozvedieť mnoho dôležitých vecí. Mám pocit, že to strašným spôsobom zneužívame. Veríme rôznym nezmyselným hlúpostiam. Postupne akoby sme strácali schopnosť kriticky myslieť a odlišovať fakty od vykonštruovaných či vykonšpirovaných nezmyslov. Nevieme selektovať v tom množstve informácií a dát, ktoré vnímame.

Nehľadáme veci, ktoré by nás mohli posunúť v živote alebo nás niečo naučiť. Všetko berieme nesmierne povrchne. Ľudia v 70. a 80. rokoch bojovali za to, aby mohli robiť veci slobodne a my dnes musíme bojovať za to, aby sme sa v tej získanej slobode vedeli vôbec orientovať a vedeli si vybrať to správne.

Pracujete na marketingovom oddelení vydavateľstva, váš otec je spisovateľ a vydavateľ, takže k literatúre máte pravdepodobne blízko. Čo pre vás znamenajú knihy?

Knihy sú veľkou časťou môjho života. Čítam od 4 rokov, čítam veľa a čítam dodnes. Odkedy pracujem vo vydavateľstve, musím čítať aj pracovne, takže sa mi moja práca stala koníčkom. Dnes vychádza veľké množstvo kníh – niektoré sú kvalitnejšie, niektoré menej.

Toto je ďalšia vec, ktorá súvisí so slobodou. Aj v knihách a literatúre je veľmi dôležité vedieť, čo si vybrať tak, aby sa knihy pre nás stali obohatením. Myslím si, že keď prestaneme čítať a obzvlášť to platí o mladých ľuďoch, tak sa okrádame o obrovskú časť svojej predstavivosti. Knihy pomáhajú formovať názory a vytvárať zážitky, ktoré sa inak získať nedajú.

Majú podľa vás slová silu? Ak áno, v akom zmysle?

Slová majú podľa mňa obrovskú silu. Jedným slovom sa dá dokonca zničiť život. Niekedy stačí slovo alebo veta, ktorou inému človeku nesmierne ublížime a on sa z toho už nikdy nespamätá.

Zároveň majú slová silu v tom, že dokážu meniť životy aj v dobrom slova zmysle. Slovom sa dá v kritických situáciách život aj zachrániť. Preto si myslím, že by sa s nimi malo narábať opatrne a s veľkým citom, lebo občas vôbec nevieme, koho a v akom momente naše slová zasiahnu.

„Slová majú obrovskú silu. Jedným slovom sa dá dokonca zničiť život. Niekedy stačí slovo alebo veta, ktorou inému človeku nesmierne ublížime a on sa z toho už nikdy nespamätá.“

Nemáte pocit, že mladá generácia slová stráca? Že mladí ľudia majú problém vyjadriť svoje myšlienky a pocity pomocou slov?

Dokážem to posúdiť celkom dobre, keďže mám syna, ktorý bude mať 17 rokov. Jeho generácia už číta výrazne menej, samozrejme, česť výnimkám a vidieť to najmä na úrovni písomného prejavu. V bežnom vyjadrovaní tvárou v tvár to ešte až tak veľmi necítiť.

Keď však majú niečo napísať, tak môžeme pozorovať, že nepoznajú synonymá, opakujú slová a používajú množstvo slovných barličiek či nespisovných slov. Prípadne ich používajú nesprávne, teda nevedia, čo dané slovo presne znamená. Majú tiež problém čítať s porozumením – síce text prečítajú, no nedokážu si z neho takmer nič zapamätať a vyselektovať podstatné časti. Je to spôsobené tým, že čítame málo literatúry a beletrie.

Keď niekto číta veľa reportážnych článkov, či už na internete, alebo v novinách, tak je to fajn, lebo je informovaný. Avšak na to, aby sa jazyk vyvíjal, cibril a rozširovala sa slovná zásoba, je nutné čítať aj dlhšie texty. Je čoraz vzácnejšie vidieť deti čítať kvalitný román. K tomuto by sme sa podľa mňa mali vrátiť. Vymyslieť zábavnú formu povinného čítania, aby boli deti donútené stretnúť sa s vyššou formou jazyka.

S čím to podľa vás súvisí tento stav?

Podľa mňa je to dané množstvom všelijakých vnemov, akými sú deti zahltené. Moja generácia knihy čítala preto, že sme v zásade nemali alternatívu. Nevedeli sme sa dostať k filmom ani inej ako štátnej televízii, tak sme mali knihy. Tie nám otvárali svet fantázie, kde sme mohli zažívať veci bez akýchkoľvek zákazov. Bol to svet, ktorý nám umožňoval slobodne myslieť.

Dnes dostávajú mladí ľudia všetko na podnose. Nebudú čítať knihu, keď už bola sfilmovaná. Lenže tým pádom nijako nerozvíjajú svoju fantáziu a príbehy berú tak, ako ich napísal scenárista. Príbeh v knihe si tvoríme sami podľa seba a o túto možnosť mladá generácia prichádza.

Literatúra a najmä jej okrajové žánre to nemajú ľahké ani dnes. V čom vidíte v tejto oblasti najväčší posun oproti bývalému režimu?

Dnes ľudia na vysokú literatúru, akou je poézia, nemajú čas. Ona tu je a ponuka je široká, len po nej treba siahnuť. Kvalitná poézia vychádzala aj za bývalého režimu a mám pocit, že sa čítala viac.

Veľmi to súvisí s nastavením rodiny. Deti opakujú to, čo vidia u svojich rodičov. Ak majú ku knihám a k literatúre vzťah rodičia, je vysoká pravdepodobnosť, že tomu bude rovnako aj u detí. Možno práve vďaka tomu jedného dňa nesiahnu len po Harrym Potterovi, ale aj po nejakom slovenskom básnikovi.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania Sódy, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Veríme, že aj vďaka nemu budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Lucia Pastierová Čarná

Je dcérou slovenského spisovateľa a vydavateľa Olega Pastiera, ktorý počas komunizmu vydával samizdatovú literatúru. Za svoj kultúrny a spoločenský prínos získal v roku 2014 ocenenie Biela vrana. Lucia má aj vďaka vzoru svojho otca blízky vzťah ku knihám a v súčasnosti pracuje na marketingovom oddelení vydavateľstva Ikar.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Špeciál o slobode tlače: Sloboda nie je samozrejmosť

Denne sme zaplavení množstvom informácií. Slobodný prístup k nim a kvalitnú žurnalistiku preto môžeme považovať za samozrejmú súčasť nášho života.

Skutočnosť, že to však úplne samozrejmé nie je, ukazuje nielen história, ale aj aktuálne domáce a zahraničné udalosti. Aj preto si 3. mája pripomíname Svetový deň slobody tlače a pri tejto príležitosti vám ponúkame špeciálne vydanie magazínu Sóda.

Nájdete v ňom nielen príbehy, ktoré opisujú slobodu médií v minulosti, ale aj tie, ktoré približujú jej súčasný stav aj budúcnosť. Veríme, že aj vďaka nim budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

Na tvorbe tohto vydania sme už nejaký čas pracovali, keď Slovensko zasiahla vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. V momente, keď ho dokončujeme, je zatiaľ jasné len to, že tento zločin vyústil do masových protestov a do aktivizácie novinárov aj občianskej spoločnosti.

Túto iniciatívu vnímame ako znak, že sme sa poučili zo svojej minulosti. Vážime si dnešnú slobodu médií, transparentnosť a spravodlivosť. Veríme, že aj nasledujúcimi textami tieto postoje posilníme.

Ktoré udalosti formovali žurnalistiku v našej krajine? Pozrite si časovú os, ktorá zobrazuje tie najdôležitejšie momenty za posledných 70 rokov.  

S riaditeľom Slovenského národného múzea – Historického múzea Petrom Bartom sme sa porozprávali o cenzúre, jej príčinách a spôsoboch, akým sa šírili informácie, ktoré režim nepovoľoval. SNM sa stalo garantom celého tohto vydania

Výbuch Černobyľu, havária na Zlatých Pieskoch či filmy, ku ktorým ste sa za komunizmu jednoducho nedostali. Vybrali sme pre vás ukážky toho, ako vyzerala cenzúra v komunistickom Československu.

V socialistickom Československu bolo zakázaných nielen množstvo filmov, ale aj literatúry. Pripravili sme pre vás výber kníh, ktoré vtedajší režim nepovoľoval. Nájdete medzi nimi Tatarku, Mňačku či Orwella. Ak by ste chceli niektorou z týchto knižiek rozšíriť svoju domácu knižnicu, zapojte sa do našej súťaže.

V rozhovore s dcérou vydavateľa a spisovateľa Olega Pastiera, ktorý vydával aj samizdatovú literatúru, Luciou Pastierovou Čarnou sme sa spýtali nielen na to, ako otcove aktivity ovplyvnili jej život, ale aj akú váhu majú knihy v ľudskom živote.

Na obdobie samizdatov, ktorých šírenie podliehalo prísnym trestom, si pre Sódu zaspomínala aj jedna z osobností novembra ʼ89 František Mikloško.

Ako vyzerá sloboda tlače dnes a ako novinárčinu u nás menia udalosti posledných mesiacov? Svoj pohľad nám sprostredkoval novinár Adam Valček, ktorý v mienkotvornom denníku SME vedie investigatívne projekty.

Akým smerom sa bude uberať žurnalistika? Zmení sa jej podstata a ako na ňu vplýva technologický pokrok? Opýtali sme sa ľudí, ktorí sa novinárčine venujú profesionálne.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Garantom tohto vydania je Slovenské národné múzeum – Historické múzem, ktoré s českým Národním muzeom pripravilo veľkú spoločnú výstavu k storočnici od vzniku Československej republiky.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac