Investigatívny novinár Adam Valček: Nechceme sa zmieriť s tým, ako to tu funguje

„Investigatíva je pre mňa synonymom pravého zmyslu novinárstva, čiže verejnej kontroly," hovorí Adam Valček.

Vedie investigatívne projekty denníka SME, kde s prestávkou pracuje od roku 2008, spolupracoval so zavraždeným novinárom Jánom Kuciakom na jeho nedokončenom článku. Reportér Adam Valček nám priblížil prácu investigatívneho novinára aj výzvy súčasnej žurnalistiky.

Prečítajte si náš rozhovor, ktorý hovorí o súčasnosti slovenských médií.

Špeciálne vydanie magazínu Sóda je venované slobode tlače najmä z pohľadu minulosti. Ako vyzerá sloboda tlače dnes?

Slovensko patrí k tým slobodnejším krajinám, ale zároveň aj k menšine krajín, kde existuje trestný čin ohovárania, ktorý sa veľmi často zneužíva na zastrašovanie novinárov. Dokonca tu absentuje stránka, že vám musia dokázať úmysel. Stačí, aby informácia bola nepravdivá a bola spôsobilá nejako poškodiť toho, o kom píšete. Zároveň máme tlačový zákon, ktorý v zásade bez obmedzení umožňuje komukoľvek, koho sa článok nejako dotýka, reagovať a vydavateľ musí reakciu uverejniť. Čiže sú tu regulačné opatrenia, ktoré znepríjemňujú slobodu slova a slobodu tlače.

Zároveň treba povedať, že sloboda tlače súvisí aj so slobodou šírenia a prijímania informácií a tá je na Slovensku vo veľmi dobrom štádiu. Máloktorá krajina má zmluvy a rozsudky na internete, policajné uznesenia sa dajú vypýtať podľa infozákona. Čiže Slovensko hodnotím pozitívne, ale má ešte čo meniť.

Je v slovenskej žurnalistike prítomný aj menej formálny nátlak ako spomínané zákony?

Existuje tu nátlak, najmä právny. Ja som sa, napríklad, nikdy nestretol s vyhrážkou násilím alebo smrťou, ale veľmi populárne je vyhrážať sa právnikmi a trestnými oznámeniami, tým, že vás niekto zničí na súdoch. To je na Slovensku veľmi obľúbené a príčinou je práve to, že legislatíva umožňuje ísť do takýchto variantov. Napríklad Spojené štáty majú takú širokú slobodu slova, že teoreticky tam môže dôjsť aj k zverejneniu nepravdivej informácie, ale pokiaľ novinári preukážu, že konali v dobrom úmysle a snažili sa overiť si tú informáciu, tak sú stále chránení pred akýmikoľvek postihmi, hoci sa ukáže, že je nepravdivá.

So slobodou médií súvisí aj širšia nezávislosť a sila vydavateľstiev, ako to vyzerá s nimi?

To je na Slovensku pomerne veľký problém. Sme vo vydavateľstve (Petit Press, pozn. red.), ktoré zo 40 % vlastní investičná skupina Penta, nemá tu však žiadne výkonné právomoci, iba kontrolné. Zároveň sme svedkami výraznej oligarchizácie médií. Z tých čítanejších už nie sú noviny, kde by vlastníkmi alebo aspoň spoluvlastníkmi neboli oligarchovia. Je to trend aj v iných európskych krajinách a asi sa to bude diať aj ďalej. Dôležité je, aby sa to robilo transparentne, čo sa na Slovensku nie vždy deje.

Novinárstvo nie je typický biznis. V máloktorom biznise sa vám stáva, že vaši zamestnanci poľujú na vašich klientov. V novinách bežne novinári píšu o najväčších firmách v krajine, ktoré sú zvyčajne aj najväčšími inzertnými klientmi vydavateľstva. Ľudia, ktorí sa pozerajú na médiá len z ekonomického hľadiska, si môžu povedať, prečo by novinár mal kritizovať toho klienta, veď ide hlavne o peniaze. Tradiční vydavatelia sa tak na to nepozerali, dnes sme však v situácii, keď sa dostávajú do médií investori, ktorým môžu byť inzerenti a obchodní partneri bližší než odhaľovanie pravdy.

Odhliadnuc od transparentného procesu, ako možno s trendom skupovania médií pracovať? Má pri tom významnú úlohu verejnosť?

Rozhodne áno, lebo práve čitatelia vedia byť taký lakmusový papierik. Vždy sa spolieham na to, že čitateľ jednoducho nie je hlúpy, a keby majiteľ média nevyberaným spôsobom zasahoval do jeho obsahu, boli by práve čitatelia, kto to odhalí. V to verím aj ja, že ak zlyhá redakčná kontrola, čitatelia sa ozvú. Čiže rozhodne majú veľký vplyv. Nakoniec, Denník N vznikol práve vďaka čitateľom, ktorí boli ochotní platiť.

V ostatnom čase viackrát zaznelo, že vražda Jána Kuciaka predstavuje zmenu pravidiel hry. Čo to znamená?

Nechcem hovoriť, že v minulosti boli novinári ľahkovážni, ale rozhodne sme žili v predstave, že sme členským štátom Európskej únie, že tu platia isté pravidlá slušného správania, a aj keď s vami respondenti nesúhlasia, rieši sa to maximálne právnymi cestami, argumentmi, debatou. Nerieši sa to tak, že vás niekto dá zabiť.

„Akoby si verejnosť povedala už dosť toto je niečo, čo už nehodláme akceptovať. Ľudia vychádzajú zo svojich komfortných zón.“

Veľakrát v minulosti boli témy senzitívne, kde si aj novinári uvedomovali isté zvýšené riziko, ale práve preto, lebo žijeme v únii a je to nejaká garancia minimálnych práv, mysleli sme si, že sa im nič nestane. Po tej vražde si myslím, že bude oveľa viac takých tém, kde budú novinári opatrnejší a kde môže dochádzať aj k tomu, že redakcia požiada o ich policajnú ochranu.

Domnievam sa, že aj polícia bude inak postupovať a vyhodnocovať informácie od novinárov. Nehovorím, že ich bude aj vyšetrovať, ale minimálne sa tak bude tváriť a pre zločincov bude nákladnejšie robiť biznis. Neprestanú s tým, ale budú sa musieť ešte viac schovávať a dávať si ešte väčší pozor na to, aby ich neodhalili  novinári.

Pre samotných novinárov je v smrti Jána Kuciaka nejaký odkaz do ďalšej práce?

Myslím si, že budeme oveľa viac spolupracovať a pomáhať si naprieč redakciami. Budeme oveľa ostražitejší, lepšie vyhodnocovať riziká a viac dbať na svoju kybernetickú bezpečnosť, čiže používať zabezpečené komunikačné kanály a podobne.

Práve tá solidarita novinárov je veľmi silným vplyvom. Vidíte to ako trend, ktorý bude pokračovať?

Myslím si, že áno, ba dokonca si myslím, že je to istým spôsobom nevyhnutnosť, pretože Slovensko je malá krajina a nie každý vydavateľ si môže dovoliť financovať veľké oddelenie investigatívnych novinárov. Preto sa logicky ponúka spolupráca medzi vydavateľmi a pokrývanie veľkých tém spoločne.

Čo znamená investigatívna žurnalistika pre spoločnosť, aký má prínos pre širokú verejnosť?

Pre mňa je investigatíva synonymom pravého zmyslu novinárstva, čiže verejnej kontroly. Myslím si, že účelom investigatívnej žurnalistiky je byť verejným watch dogom vlády, a teda ľudia prostredníctvom médií kontrolujú vládu. Výsledkom investigatívnej práce by malo byť, že sa verejní funkcionári budú správať slušnejšie a v súlade s pravidlami akéhosi fair play. Novinári vytvárajú tlak, aby sa verejní funkcionári nesprávali neslušne.

Často sa v diskusiách objavuje, že novinári suplujú úlohu polície, ale ja si nemyslím, že by novinári mali mať ambíciu byť policajnými vyšetrovateľmi. Naopak, novinári majú kontrolovať aj tých vyšetrovateľov. Navyše, novinári nemajú také možnosti a oprávnenia ako policajti, od odpočúvania cez sledovanie. Často zistia nejakú informáciu, ktorá niečo naznačuje, a je na polícii, aby to rozobrala ďalej. Práve novinári sú na to, aby sa policajtov pravidelne pýtali, ako postúpili, čo s tým robia.

Vnímam to tak, že takáto práca je spojená aj s nejakými vyššími ideálmi. Investigatíva je zamestnanie ako každé iné, ale zároveň má aj rozmery istého poslania.

Pre mňa je novinárstvo určite istým poslaním, baví ma boj za pravdu a za spravodlivosť, napĺňa ma to. Sú medzi novinármi aj takí ľudia, ktorí to berú len ako zamestnanie. Myslím si, že je na prospech investigatívnej žurnalistiky, keď ju robia ľudia, ktorých to zo srdca baví, na tej práci to vidieť.

Ak je motiváciou pravda a spravodlivosť, neprichádzate pri svojej práci o ilúzie?

Často áno, ale snažíme sa aj v rámci redakcie zachovávať si ideály a imperatívy ďalej budovať v spoločnosti. Nezmieriť sa s tým, že polícia nefunguje, ale aj keď píšete o 155. policajnej kauze, stále máte ambíciu nastavovať zrkadlo. Neznížiť sa na úroveň, že sa uspokojíte s takýmto výsledkom. Táto práca je aj o tom, že často čelíte otázkam, či by vám nebolo lepšie v inej robote, zmieriť sa s tým, ako to funguje. Aj teraz po vražde Jána Kuciaka sa vás rodina pýta, či vám za to stojí ďalej bojovať. Ja odpovedám, áno, stojí.

Investigatívna práca je v podstate neviditeľná, je to veľa času stráveného pri počítači a rešeršovaním, ale čo je podľa vás časťou, ktorú verejnosť nevidí alebo nepozná?

Ja si celkovo myslím, že ľudia majú skreslenú predstavu o fungovaní médií. Nezriedka s taxikármi vedieme také filozofické debaty, keď zistia, že sme novinári. Podľa nich to funguje tak, že mne ráno niekto niečo prikáže a ja to píšem. To sú holé nezmysly a často sme sa ešte pred vraždou rozprávali, že by sme aj my novinári mali naozaj oveľa intenzívnejšie vysvetľovať ľuďom, ako žurnalistika funguje. Aby to ľudia v čase nástupu fake news vedeli rozlíšiť. Aj my robíme chyby, ale rozdiel medzi nami a fake news webmi je, že my si chybu priznáme. Ak ju urobíme, zverejníme opravu, spresnenie, ospravedlnenie. Ukážte mi jediný prípad, keď sa nejaký fake news web ospravedlnil za bludy, ktoré zverejnia.

„Teraz po vražde Jána Kuciaka sa ma rodina pýta, či stojí za to ďalej bojovať. Ja odpovedám, áno, stojí.“

Je pravda, že gro investigatívnej práce tvoria rešerše, analýzy a chodenie po úradoch. Súčasťou sú však aj denno denné debaty a porady v redakciách, ako sa zachovať správne pri nejakej téme. To sú veci, ktoré čitatelia vôbec nevnímajú a ktoré zaberajú hodiny pracovného času. Už len po tej vražde, keď sme sa rozhodovali, čo a ako vydáme, hodiny sme sa o tom radili. Napísať ten text trvalo možno dve hodiny, ale rozmýšľanie, aké riziko podstupujeme, čo všetko dať von, zaberalo veľa času. A často sú tie hodinové debaty skôr hodnotové než technické.

Ako sa oblasť poctivej novinárskej práce vyrovnáva s konkurenciou konšpiračných webov?

Žiaľ, musím povedať, že sa vyrovnáva vyššou bulvarizáciou. Aj do tradičných médií vstupuje rozmer klikanosti. Nie je to ideálny spôsob, ale je to naozaj tak, treba si to priznať. Môj kolega použil metaforu, že titulok je už ako minisukňa. Mám pocit, že tá sukňa sa čoraz viac skracuje, a to nie je dobre. Občas mám pocit, že už ideme veľmi na hranu. Kľúčové pravidlo u nás je, že nesmieme titulkom zavádzať čitateľa ani mu dávať nádeje, ktoré článok nenaplní, teda namotať ho na niečo, čo v článku nie je.

Je to výzva súčasnej žurnalistiky. Ľudia chcú senzácie, a keď ich nemajú, tak mám občas pocit, že niektoré zistenia ich ani nebavia. Ono sa to ukazuje aj na Jánovej kauze. Keby tam nebola Mária Trošková, je to oveľa menej sexi prípad.

Keby sme si na mieste Márie Troškovej predstavili napríklad muža v strednom veku, tak si myslím, že by to ľudí zaujímalo o trošku menej. Ona tomu pridáva senzačnosť.

Čo potrebuje dobrý investigatívny novinár na svoju prácu?

Vytrvalosť, otvorenú myseľ a analytické myslenie. Otvorenou mysľou myslím to, že niekedy musíte zaprieť samých seba, aby ste niečo pochopili alebo odhalili. Človek často rozmýšľa skratkovito a jeho názor blokujú stereotypy, v ktorých žije. Keď pracujete na téme, je veľmi dobre zamyslieť sa a robiť diablovho advokáta, čo keď to ten gauner, o ktorom píšete, myslel v dobrom. Môže to mať aj racionálne vysvetlenie, ktoré nemá zločinný podtón?

Analytickým myslením myslím to, že si treba čítať veľa kníh a veľa zákonov, lebo na to, aby ste chápali súvislosti rôznych verejných databáz, vedeli používať infozákon a interpretovať odpovede, ktoré vám z tých úradov chodia, ich potrebujete naozaj poznať. Vytrvalosťou myslím nevzdať sa po niektorých neúspechoch, a keď robím tému a jedna cesta sa mi odreže, skúsiť sa pozrieť na tú tému inak.

Bavili sme sa o tom, čo si z týchto udalostí odnáša žurnalistická obec; je niečo také, čo by mohlo byť akýmsi vyústením vraždy novinára pre verejnosť?

Ono sa to vlastne už deje. V oveľa väčšej miere sa ozývajú informátori, whistlebloweri, od tej vraždy dostávame do redakcie desiatky tipov. Mám pocit, že ľudia sú oveľa odvážnejší v oznamovaní svinstiev a špinavostí na úradoch. Samozrejme, často to nerobia pod vlastným menom, ale deje sa to v oveľa masovejšej miere, ako sa to dialo dovtedy. Redakcie dostávajú bežne veľa tipov, ale to, čo sa deje po tej vražde, je naozaj brutálne.

Akoby si verejnosť povedala, že už dosť, toto je niečo, čo už nehodláme akceptovať. Ľudia vychádzajú zo svojich komfortných zón.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania Sódy, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Veríme, že aj vďaka nemu budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Adam Valček

V denníku SME, kde s prestávkou pracuje od roku 2008, vedie investigatívne projekty. So zavraždeným novinárom Jánom Kuciakom spolupracoval na jeho nedokončenom článku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Špeciál o slobode tlače: Sloboda nie je samozrejmosť

Denne sme zaplavení množstvom informácií. Slobodný prístup k nim a kvalitnú žurnalistiku preto môžeme považovať za samozrejmú súčasť nášho života.

Skutočnosť, že to však úplne samozrejmé nie je, ukazuje nielen história, ale aj aktuálne domáce a zahraničné udalosti. Aj preto si 3. mája pripomíname Svetový deň slobody tlače a pri tejto príležitosti vám ponúkame špeciálne vydanie magazínu Sóda.

Nájdete v ňom nielen príbehy, ktoré opisujú slobodu médií v minulosti, ale aj tie, ktoré približujú jej súčasný stav aj budúcnosť. Veríme, že aj vďaka nim budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

Na tvorbe tohto vydania sme už nejaký čas pracovali, keď Slovensko zasiahla vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. V momente, keď ho dokončujeme, je zatiaľ jasné len to, že tento zločin vyústil do masových protestov a do aktivizácie novinárov aj občianskej spoločnosti.

Túto iniciatívu vnímame ako znak, že sme sa poučili zo svojej minulosti. Vážime si dnešnú slobodu médií, transparentnosť a spravodlivosť. Veríme, že aj nasledujúcimi textami tieto postoje posilníme.

Ktoré udalosti formovali žurnalistiku v našej krajine? Pozrite si časovú os, ktorá zobrazuje tie najdôležitejšie momenty za posledných 70 rokov.  

S riaditeľom Slovenského národného múzea – Historického múzea Petrom Bartom sme sa porozprávali o cenzúre, jej príčinách a spôsoboch, akým sa šírili informácie, ktoré režim nepovoľoval. SNM sa stalo garantom celého tohto vydania

Výbuch Černobyľu, havária na Zlatých Pieskoch či filmy, ku ktorým ste sa za komunizmu jednoducho nedostali. Vybrali sme pre vás ukážky toho, ako vyzerala cenzúra v komunistickom Československu.

V socialistickom Československu bolo zakázaných nielen množstvo filmov, ale aj literatúry. Pripravili sme pre vás výber kníh, ktoré vtedajší režim nepovoľoval. Nájdete medzi nimi Tatarku, Mňačku či Orwella. Ak by ste chceli niektorou z týchto knižiek rozšíriť svoju domácu knižnicu, zapojte sa do našej súťaže.

V rozhovore s dcérou vydavateľa a spisovateľa Olega Pastiera, ktorý vydával aj samizdatovú literatúru, Luciou Pastierovou Čarnou sme sa spýtali nielen na to, ako otcove aktivity ovplyvnili jej život, ale aj akú váhu majú knihy v ľudskom živote.

Na obdobie samizdatov, ktorých šírenie podliehalo prísnym trestom, si pre Sódu zaspomínala aj jedna z osobností novembra ʼ89 František Mikloško.

Ako vyzerá sloboda tlače dnes a ako novinárčinu u nás menia udalosti posledných mesiacov? Svoj pohľad nám sprostredkoval novinár Adam Valček, ktorý v mienkotvornom denníku SME vedie investigatívne projekty.

Akým smerom sa bude uberať žurnalistika? Zmení sa jej podstata a ako na ňu vplýva technologický pokrok? Opýtali sme sa ľudí, ktorí sa novinárčine venujú profesionálne.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Garantom tohto vydania je Slovenské národné múzeum – Historické múzem, ktoré s českým Národním muzeom pripravilo veľkú spoločnú výstavu k storočnici od vzniku Československej republiky.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


6 smartfónov, ktoré perfektne odzrkadľujú aktuálne technologické trendy

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac