Investigatívny novinár Adam Valček: Nechceme sa zmieriť s tým, ako to tu funguje

„Investigatíva je pre mňa synonymom pravého zmyslu novinárstva, čiže verejnej kontroly," hovorí Adam Valček.

Vedie investigatívne projekty denníka SME, kde s prestávkou pracuje od roku 2008, spolupracoval so zavraždeným novinárom Jánom Kuciakom na jeho nedokončenom článku. Reportér Adam Valček nám priblížil prácu investigatívneho novinára aj výzvy súčasnej žurnalistiky.

Prečítajte si náš rozhovor, ktorý hovorí o súčasnosti slovenských médií.

Špeciálne vydanie magazínu Sóda je venované slobode tlače najmä z pohľadu minulosti. Ako vyzerá sloboda tlače dnes?

Slovensko patrí k tým slobodnejším krajinám, ale zároveň aj k menšine krajín, kde existuje trestný čin ohovárania, ktorý sa veľmi často zneužíva na zastrašovanie novinárov. Dokonca tu absentuje stránka, že vám musia dokázať úmysel. Stačí, aby informácia bola nepravdivá a bola spôsobilá nejako poškodiť toho, o kom píšete. Zároveň máme tlačový zákon, ktorý v zásade bez obmedzení umožňuje komukoľvek, koho sa článok nejako dotýka, reagovať a vydavateľ musí reakciu uverejniť. Čiže sú tu regulačné opatrenia, ktoré znepríjemňujú slobodu slova a slobodu tlače.

Zároveň treba povedať, že sloboda tlače súvisí aj so slobodou šírenia a prijímania informácií a tá je na Slovensku vo veľmi dobrom štádiu. Máloktorá krajina má zmluvy a rozsudky na internete, policajné uznesenia sa dajú vypýtať podľa infozákona. Čiže Slovensko hodnotím pozitívne, ale má ešte čo meniť.

Je v slovenskej žurnalistike prítomný aj menej formálny nátlak ako spomínané zákony?

Existuje tu nátlak, najmä právny. Ja som sa, napríklad, nikdy nestretol s vyhrážkou násilím alebo smrťou, ale veľmi populárne je vyhrážať sa právnikmi a trestnými oznámeniami, tým, že vás niekto zničí na súdoch. To je na Slovensku veľmi obľúbené a príčinou je práve to, že legislatíva umožňuje ísť do takýchto variantov. Napríklad Spojené štáty majú takú širokú slobodu slova, že teoreticky tam môže dôjsť aj k zverejneniu nepravdivej informácie, ale pokiaľ novinári preukážu, že konali v dobrom úmysle a snažili sa overiť si tú informáciu, tak sú stále chránení pred akýmikoľvek postihmi, hoci sa ukáže, že je nepravdivá.

So slobodou médií súvisí aj širšia nezávislosť a sila vydavateľstiev, ako to vyzerá s nimi?

To je na Slovensku pomerne veľký problém. Sme vo vydavateľstve (Petit Press, pozn. red.), ktoré zo 40 % vlastní investičná skupina Penta, nemá tu však žiadne výkonné právomoci, iba kontrolné. Zároveň sme svedkami výraznej oligarchizácie médií. Z tých čítanejších už nie sú noviny, kde by vlastníkmi alebo aspoň spoluvlastníkmi neboli oligarchovia. Je to trend aj v iných európskych krajinách a asi sa to bude diať aj ďalej. Dôležité je, aby sa to robilo transparentne, čo sa na Slovensku nie vždy deje.

Novinárstvo nie je typický biznis. V máloktorom biznise sa vám stáva, že vaši zamestnanci poľujú na vašich klientov. V novinách bežne novinári píšu o najväčších firmách v krajine, ktoré sú zvyčajne aj najväčšími inzertnými klientmi vydavateľstva. Ľudia, ktorí sa pozerajú na médiá len z ekonomického hľadiska, si môžu povedať, prečo by novinár mal kritizovať toho klienta, veď ide hlavne o peniaze. Tradiční vydavatelia sa tak na to nepozerali, dnes sme však v situácii, keď sa dostávajú do médií investori, ktorým môžu byť inzerenti a obchodní partneri bližší než odhaľovanie pravdy.

Odhliadnuc od transparentného procesu, ako možno s trendom skupovania médií pracovať? Má pri tom významnú úlohu verejnosť?

Rozhodne áno, lebo práve čitatelia vedia byť taký lakmusový papierik. Vždy sa spolieham na to, že čitateľ jednoducho nie je hlúpy, a keby majiteľ média nevyberaným spôsobom zasahoval do jeho obsahu, boli by práve čitatelia, kto to odhalí. V to verím aj ja, že ak zlyhá redakčná kontrola, čitatelia sa ozvú. Čiže rozhodne majú veľký vplyv. Nakoniec, Denník N vznikol práve vďaka čitateľom, ktorí boli ochotní platiť.

V ostatnom čase viackrát zaznelo, že vražda Jána Kuciaka predstavuje zmenu pravidiel hry. Čo to znamená?

Nechcem hovoriť, že v minulosti boli novinári ľahkovážni, ale rozhodne sme žili v predstave, že sme členským štátom Európskej únie, že tu platia isté pravidlá slušného správania, a aj keď s vami respondenti nesúhlasia, rieši sa to maximálne právnymi cestami, argumentmi, debatou. Nerieši sa to tak, že vás niekto dá zabiť.

„Akoby si verejnosť povedala už dosť toto je niečo, čo už nehodláme akceptovať. Ľudia vychádzajú zo svojich komfortných zón.“

Veľakrát v minulosti boli témy senzitívne, kde si aj novinári uvedomovali isté zvýšené riziko, ale práve preto, lebo žijeme v únii a je to nejaká garancia minimálnych práv, mysleli sme si, že sa im nič nestane. Po tej vražde si myslím, že bude oveľa viac takých tém, kde budú novinári opatrnejší a kde môže dochádzať aj k tomu, že redakcia požiada o ich policajnú ochranu.

Domnievam sa, že aj polícia bude inak postupovať a vyhodnocovať informácie od novinárov. Nehovorím, že ich bude aj vyšetrovať, ale minimálne sa tak bude tváriť a pre zločincov bude nákladnejšie robiť biznis. Neprestanú s tým, ale budú sa musieť ešte viac schovávať a dávať si ešte väčší pozor na to, aby ich neodhalili  novinári.

Pre samotných novinárov je v smrti Jána Kuciaka nejaký odkaz do ďalšej práce?

Myslím si, že budeme oveľa viac spolupracovať a pomáhať si naprieč redakciami. Budeme oveľa ostražitejší, lepšie vyhodnocovať riziká a viac dbať na svoju kybernetickú bezpečnosť, čiže používať zabezpečené komunikačné kanály a podobne.

Práve tá solidarita novinárov je veľmi silným vplyvom. Vidíte to ako trend, ktorý bude pokračovať?

Myslím si, že áno, ba dokonca si myslím, že je to istým spôsobom nevyhnutnosť, pretože Slovensko je malá krajina a nie každý vydavateľ si môže dovoliť financovať veľké oddelenie investigatívnych novinárov. Preto sa logicky ponúka spolupráca medzi vydavateľmi a pokrývanie veľkých tém spoločne.

Čo znamená investigatívna žurnalistika pre spoločnosť, aký má prínos pre širokú verejnosť?

Pre mňa je investigatíva synonymom pravého zmyslu novinárstva, čiže verejnej kontroly. Myslím si, že účelom investigatívnej žurnalistiky je byť verejným watch dogom vlády, a teda ľudia prostredníctvom médií kontrolujú vládu. Výsledkom investigatívnej práce by malo byť, že sa verejní funkcionári budú správať slušnejšie a v súlade s pravidlami akéhosi fair play. Novinári vytvárajú tlak, aby sa verejní funkcionári nesprávali neslušne.

Často sa v diskusiách objavuje, že novinári suplujú úlohu polície, ale ja si nemyslím, že by novinári mali mať ambíciu byť policajnými vyšetrovateľmi. Naopak, novinári majú kontrolovať aj tých vyšetrovateľov. Navyše, novinári nemajú také možnosti a oprávnenia ako policajti, od odpočúvania cez sledovanie. Často zistia nejakú informáciu, ktorá niečo naznačuje, a je na polícii, aby to rozobrala ďalej. Práve novinári sú na to, aby sa policajtov pravidelne pýtali, ako postúpili, čo s tým robia.

Vnímam to tak, že takáto práca je spojená aj s nejakými vyššími ideálmi. Investigatíva je zamestnanie ako každé iné, ale zároveň má aj rozmery istého poslania.

Pre mňa je novinárstvo určite istým poslaním, baví ma boj za pravdu a za spravodlivosť, napĺňa ma to. Sú medzi novinármi aj takí ľudia, ktorí to berú len ako zamestnanie. Myslím si, že je na prospech investigatívnej žurnalistiky, keď ju robia ľudia, ktorých to zo srdca baví, na tej práci to vidieť.

Ak je motiváciou pravda a spravodlivosť, neprichádzate pri svojej práci o ilúzie?

Často áno, ale snažíme sa aj v rámci redakcie zachovávať si ideály a imperatívy ďalej budovať v spoločnosti. Nezmieriť sa s tým, že polícia nefunguje, ale aj keď píšete o 155. policajnej kauze, stále máte ambíciu nastavovať zrkadlo. Neznížiť sa na úroveň, že sa uspokojíte s takýmto výsledkom. Táto práca je aj o tom, že často čelíte otázkam, či by vám nebolo lepšie v inej robote, zmieriť sa s tým, ako to funguje. Aj teraz po vražde Jána Kuciaka sa vás rodina pýta, či vám za to stojí ďalej bojovať. Ja odpovedám, áno, stojí.

Investigatívna práca je v podstate neviditeľná, je to veľa času stráveného pri počítači a rešeršovaním, ale čo je podľa vás časťou, ktorú verejnosť nevidí alebo nepozná?

Ja si celkovo myslím, že ľudia majú skreslenú predstavu o fungovaní médií. Nezriedka s taxikármi vedieme také filozofické debaty, keď zistia, že sme novinári. Podľa nich to funguje tak, že mne ráno niekto niečo prikáže a ja to píšem. To sú holé nezmysly a často sme sa ešte pred vraždou rozprávali, že by sme aj my novinári mali naozaj oveľa intenzívnejšie vysvetľovať ľuďom, ako žurnalistika funguje. Aby to ľudia v čase nástupu fake news vedeli rozlíšiť. Aj my robíme chyby, ale rozdiel medzi nami a fake news webmi je, že my si chybu priznáme. Ak ju urobíme, zverejníme opravu, spresnenie, ospravedlnenie. Ukážte mi jediný prípad, keď sa nejaký fake news web ospravedlnil za bludy, ktoré zverejnia.

„Teraz po vražde Jána Kuciaka sa ma rodina pýta, či stojí za to ďalej bojovať. Ja odpovedám, áno, stojí.“

Je pravda, že gro investigatívnej práce tvoria rešerše, analýzy a chodenie po úradoch. Súčasťou sú však aj denno denné debaty a porady v redakciách, ako sa zachovať správne pri nejakej téme. To sú veci, ktoré čitatelia vôbec nevnímajú a ktoré zaberajú hodiny pracovného času. Už len po tej vražde, keď sme sa rozhodovali, čo a ako vydáme, hodiny sme sa o tom radili. Napísať ten text trvalo možno dve hodiny, ale rozmýšľanie, aké riziko podstupujeme, čo všetko dať von, zaberalo veľa času. A často sú tie hodinové debaty skôr hodnotové než technické.

Ako sa oblasť poctivej novinárskej práce vyrovnáva s konkurenciou konšpiračných webov?

Žiaľ, musím povedať, že sa vyrovnáva vyššou bulvarizáciou. Aj do tradičných médií vstupuje rozmer klikanosti. Nie je to ideálny spôsob, ale je to naozaj tak, treba si to priznať. Môj kolega použil metaforu, že titulok je už ako minisukňa. Mám pocit, že tá sukňa sa čoraz viac skracuje, a to nie je dobre. Občas mám pocit, že už ideme veľmi na hranu. Kľúčové pravidlo u nás je, že nesmieme titulkom zavádzať čitateľa ani mu dávať nádeje, ktoré článok nenaplní, teda namotať ho na niečo, čo v článku nie je.

Je to výzva súčasnej žurnalistiky. Ľudia chcú senzácie, a keď ich nemajú, tak mám občas pocit, že niektoré zistenia ich ani nebavia. Ono sa to ukazuje aj na Jánovej kauze. Keby tam nebola Mária Trošková, je to oveľa menej sexi prípad.

Keby sme si na mieste Márie Troškovej predstavili napríklad muža v strednom veku, tak si myslím, že by to ľudí zaujímalo o trošku menej. Ona tomu pridáva senzačnosť.

Čo potrebuje dobrý investigatívny novinár na svoju prácu?

Vytrvalosť, otvorenú myseľ a analytické myslenie. Otvorenou mysľou myslím to, že niekedy musíte zaprieť samých seba, aby ste niečo pochopili alebo odhalili. Človek často rozmýšľa skratkovito a jeho názor blokujú stereotypy, v ktorých žije. Keď pracujete na téme, je veľmi dobre zamyslieť sa a robiť diablovho advokáta, čo keď to ten gauner, o ktorom píšete, myslel v dobrom. Môže to mať aj racionálne vysvetlenie, ktoré nemá zločinný podtón?

Analytickým myslením myslím to, že si treba čítať veľa kníh a veľa zákonov, lebo na to, aby ste chápali súvislosti rôznych verejných databáz, vedeli používať infozákon a interpretovať odpovede, ktoré vám z tých úradov chodia, ich potrebujete naozaj poznať. Vytrvalosťou myslím nevzdať sa po niektorých neúspechoch, a keď robím tému a jedna cesta sa mi odreže, skúsiť sa pozrieť na tú tému inak.

Bavili sme sa o tom, čo si z týchto udalostí odnáša žurnalistická obec; je niečo také, čo by mohlo byť akýmsi vyústením vraždy novinára pre verejnosť?

Ono sa to vlastne už deje. V oveľa väčšej miere sa ozývajú informátori, whistlebloweri, od tej vraždy dostávame do redakcie desiatky tipov. Mám pocit, že ľudia sú oveľa odvážnejší v oznamovaní svinstiev a špinavostí na úradoch. Samozrejme, často to nerobia pod vlastným menom, ale deje sa to v oveľa masovejšej miere, ako sa to dialo dovtedy. Redakcie dostávajú bežne veľa tipov, ale to, čo sa deje po tej vražde, je naozaj brutálne.

Akoby si verejnosť povedala, že už dosť, toto je niečo, čo už nehodláme akceptovať. Ľudia vychádzajú zo svojich komfortných zón.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania Sódy, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Veríme, že aj vďaka nemu budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Adam Valček

V denníku SME, kde s prestávkou pracuje od roku 2008, vedie investigatívne projekty. So zavraždeným novinárom Jánom Kuciakom spolupracoval na jeho nedokončenom článku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Špeciál o slobode tlače: Sloboda nie je samozrejmosť

Denne sme zaplavení množstvom informácií. Slobodný prístup k nim a kvalitnú žurnalistiku preto môžeme považovať za samozrejmú súčasť nášho života.

Skutočnosť, že to však úplne samozrejmé nie je, ukazuje nielen história, ale aj aktuálne domáce a zahraničné udalosti. Aj preto si 3. mája pripomíname Svetový deň slobody tlače a pri tejto príležitosti vám ponúkame špeciálne vydanie magazínu Sóda.

Nájdete v ňom nielen príbehy, ktoré opisujú slobodu médií v minulosti, ale aj tie, ktoré približujú jej súčasný stav aj budúcnosť. Veríme, že aj vďaka nim budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

Na tvorbe tohto vydania sme už nejaký čas pracovali, keď Slovensko zasiahla vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. V momente, keď ho dokončujeme, je zatiaľ jasné len to, že tento zločin vyústil do masových protestov a do aktivizácie novinárov aj občianskej spoločnosti.

Túto iniciatívu vnímame ako znak, že sme sa poučili zo svojej minulosti. Vážime si dnešnú slobodu médií, transparentnosť a spravodlivosť. Veríme, že aj nasledujúcimi textami tieto postoje posilníme.

Ktoré udalosti formovali žurnalistiku v našej krajine? Pozrite si časovú os, ktorá zobrazuje tie najdôležitejšie momenty za posledných 70 rokov.  

S riaditeľom Slovenského národného múzea – Historického múzea Petrom Bartom sme sa porozprávali o cenzúre, jej príčinách a spôsoboch, akým sa šírili informácie, ktoré režim nepovoľoval. SNM sa stalo garantom celého tohto vydania

Výbuch Černobyľu, havária na Zlatých Pieskoch či filmy, ku ktorým ste sa za komunizmu jednoducho nedostali. Vybrali sme pre vás ukážky toho, ako vyzerala cenzúra v komunistickom Československu.

V socialistickom Československu bolo zakázaných nielen množstvo filmov, ale aj literatúry. Pripravili sme pre vás výber kníh, ktoré vtedajší režim nepovoľoval. Nájdete medzi nimi Tatarku, Mňačku či Orwella. Ak by ste chceli niektorou z týchto knižiek rozšíriť svoju domácu knižnicu, zapojte sa do našej súťaže.

V rozhovore s dcérou vydavateľa a spisovateľa Olega Pastiera, ktorý vydával aj samizdatovú literatúru, Luciou Pastierovou Čarnou sme sa spýtali nielen na to, ako otcove aktivity ovplyvnili jej život, ale aj akú váhu majú knihy v ľudskom živote.

Na obdobie samizdatov, ktorých šírenie podliehalo prísnym trestom, si pre Sódu zaspomínala aj jedna z osobností novembra ʼ89 František Mikloško.

Ako vyzerá sloboda tlače dnes a ako novinárčinu u nás menia udalosti posledných mesiacov? Svoj pohľad nám sprostredkoval novinár Adam Valček, ktorý v mienkotvornom denníku SME vedie investigatívne projekty.

Akým smerom sa bude uberať žurnalistika? Zmení sa jej podstata a ako na ňu vplýva technologický pokrok? Opýtali sme sa ľudí, ktorí sa novinárčine venujú profesionálne.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Garantom tohto vydania je Slovenské národné múzeum – Historické múzem, ktoré s českým Národním muzeom pripravilo veľkú spoločnú výstavu k storočnici od vzniku Československej republiky.


Rasťo Chvála bloguje: Darček k osemnástke

Motoristický novinár a bývalý majster Slovenska v rely spomína na svoje šoférske začiatky a ponúka rady začínajúcim šoférom a ich blízkym.

Motoristický novinár, ambasádor kampane O2 Nebuď pirát a aktivity Chvála bezpečnej jazde, ktorá motoristom prináša množstvo dobrých rád aj špeciálnu ponuku O2 Extra výhod, vo svojom blogu hovorí o svojich začiatkoch za volantom a prináša návod, ako by mal na šoférsku dráhu vstúpiť každý nový držiteľ vodičského preukazu.

Stojím o pol ôsmej ráno na zastávke autobusu a netrpezlivo prestupujem z nohy na nohu. Snáď mi tá „Polomka“ neušla, lebo je to jediný spoj, ktorý v tomto čase ide priamo cez našu obec až do Banskej Bystrice. Skôr než sa objaví legendárny autobus modrá harmonika značky Ikarus, skontrolujem si občiansky preukaz.

Tieto jarné prázdniny mi musí MDŽ klapnúť podľa plánu, pretože práve dnes mám osemnásť a v hlave veľký plán: Okolo deviatej budem v Banskej Bystrici, prebehnem pešo na inšpektorát a ak budem mať šťastie, chytím „Polomku“ cestou späť na Beňuš. Doma zoberiem rodinnú Škodu 100 a pôjdem odviezť veci na horskú chatu, kde máme ísť podvečer ako vedúci s deťmi na výlet.

„Dnes odporúčam každému absolventovi autoškoly prvé jazdy v spoločnosti skúseného šoféra. A to aj vtedy, ak už má viac ako osemnásť rokov a zákon to nepredpisuje.“

Mamina je doma, lebo je učiteľka, a hneď pochopí, prečo potrebujem auto. Akurát ja nechápem, prečo ma brzdí a chce ísť so mnou ako dozor. Naveľa som pristal na kompromis: mať auto hoci s dozorom.

Hore úzkou a ešte miestami zasneženou dolinou to nebola jazda podľa mojich predstáv, aspoň dvakrát mi ušiel zadok auta do mierneho driftu. Decká z nášho malého spoločenstva som v rámci druhej jazdy opatrne vyviezol hore a osemnástku som oslávil bez ujmy.

Keď ma dnes vezie moja dcéra, nechápavo krútim hlavou nad mojou oslavou osemnástky. Z toho, čo dnes ako ambasádor kampane Chvála bezpečnej jazde odporúčam, som mal vtedy asi jediné. Plán cesty. Všetko ostatné bolo divoké, rýchle a vášnivé. Napriek čerstvo skončenej autoškole mi síce nechýbala zručnosť, ale aj tak to bola odvaha.

„Rodičia, radšej jazdite s deťmi denne, nechajte ich šoférovať do školy alebo do práce, aby nazbierali skúsenosti radšej s vami a cez deň. Je to lepšie ako prvá ostrá v noci a cestou z diskotéky.“

Dnes odporúčam každému absolventovi autoškoly prvé jazdy v spoločnosti skúseného šoféra. A to aj vtedy, ak už má viac ako osemnásť rokov a zákon to nepredpisuje. Ideálny stav je podľa mňa vodičský preukaz v sedemnástke a povinné jazdenie so skúseným šoférom. Efektívne formovať možno jedine mladého šoféra.

Ak ste práve skončili autoškolu, začnite jazdiť v spoločnosti dobrého šoféra. Pred prvou sólo jazdou si premyslite, kam a kadiaľ pôjdete. Jazdite po známych cestách, aby sa všetka vaša pozornosť sústredila na riadenie auta. Jazdite často a pokiaľ to ide v menej exponovaných časoch. Začnite počas dňa a až po nazbieraní skúseností jazdite v noci. Aj na prvé nočné jazdy sú lepšie známe cesty.

Rodičia, radšej jazdite s deťmi denne, nechajte ich šoférovať do školy alebo do práce, aby nazbierali skúsenosti radšej s vami a cez deň. Je to lepšie ako prvá ostrá v noci a cestou z diskotéky.

Záznamy z výskumu nehôd ukazujú, že vodiči v krízovej situácii často nedostatočne brzdia alebo nevyužijú možnosti auta na vyhnutie sa kolíziám. Investujte do kurzu bezpečnej jazdy, aby ste si vyskúšali, ako sa auto správa pri krízovom brzdení. Možno sa naučíte, ako sa dá súčasne brzdiť a obísť prekážku.

„Keď ma dnes vezie moja dcéra, nechápavo krútim hlavou nad mojou oslavou osemnástky. Z toho, čo dnes ako ambasádor kampane Chvála bezpečnej jazde odporúčam, som mal vtedy asi jediné. Plán cesty.“

K veľkému počtu nehôd by vôbec nemuselo prísť, keby mal vodič správne návyky, ako zvládnuť krízovú situáciu, a keďže nikto učený z neba nespadol, tréning bude dôležitý. Ak nie v škole, aspoň na letisku.

Ak vám ide hlava prasknúť a stále neviete, aký darček svojej ratolesti kúpiť, nezúfajte a investujte do školy bezpečnej jazdy, kondičnej jazdy alebo si aspoň sadnite na sedadlo spolujazdca, ako to vtedy prezieravo urobila moja mama.

Rasťo Chvála

Prečítajte si aj ďalšie blogy:

Jazdite zodpovedne, osvojte si Rasťove tipy na bezpečnú jazdu a staňte sa lepším vodičom. Navyše môžete využiť špeciálnu ponuku O2 Extra výhod. Viac informácií nájdete na www.extravyhody.o2.sk.

Rasťo Chvála

Je motoristický novinár, ktorý už viac ako 20 rokov testuje autá. V súčasnosti sa naplno venuje vlastnému projektu na YouTube Garáž TV, ktorý môžete sledovať aj na Instagrame @garaz.tv. Je bývalý majster Slovenska v rely a svoje skúsenosti z motošportu sa snaží preniesť aj do odporúčaní pre vodičov v každodennej premávke. Stal sa ambasádorom kampane O2 Nebuď pirát, v rámci ktorej vznikla aj aktivita Chvála bezpečnej jazde. Tá vodičom prináša nielen množstvo cenných rád, ale aj špeciálnu ponuku O2 Extra výhod.


O2 vylepšilo balíky dát pre kartu O2 Voľnosť. 1 GB dát môže byť váš už za 1 €

Čítaj viac

Fotografka radí, ako aj v noci urobiť dobré fotky so smartfónom

Čítaj viac

Notebook na dovolenke netreba, ak máte jeden z týchto 6 tabletov

Čítaj viac