O budovaní vzťahov, pohybe aj psychickom zdraví. Toto boli vaše obľúbené rozhovory v roku 2021
Vybrali sme 9 obľúbených citátov z rozhovorov, ktoré vás počas roka najviac bavilo čítať.
Autorka Simona Lichá
Foto Katarína Baranyai
Magdaléna Tomalováarchív respondetov
Dátum
Rok 2021 priniesol mnoho náročných výziev, ale sme radi, že sme mohli spolu s vami v Sóde spoznávať nové príbehy a debatovať o podnetných témach.
Pripomeňte si spolu s nami zaujímavé myšlienky z najčítanejších rozhovorov v roku 2021. Ďakujeme vám za priazeň a čas, ktorý sme spolu strávili, tešíme sa na pokračovanie.
O zdravom pohybe detí
S fyzioterapeutom Denisom Freudenfeldom, ktorý pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, sme sa porozprávali o dôležitosti pohybu pre dnešné deti, ale aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.
Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Aj o tom sme sa porozprávali s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2 prostredníctvom Férovej Nadácie O2.
O potrebe starostlivosti o psychické zdravie
Moderátor Peter Šarkan Novák v podcaste s názvom Ako sa máš spovedá odborníkov o témach duševného zdravia. Debatovali sme o tom, ako sa stará o svoje duševné zdravie, ako nahrávanie podcastov ovplyvnilo jeho vlastné prežívanie a prečo je podľa neho dôležité dbať na životnú rovnováhu.
O hlbokom priateľstve a projekte dokumentárneho fotografa
Dokumentárny fotograf Marek Pupák začal o svojej babke s charakteristickými modrými vlasmi a ich vzťahu tvoriť počas pandémie instagramový profil, ktorý často vyvolá úsmev na tvári aj nám v redakcii Sódy. Porozprával, ako profil vznikal, aj o komunite, ktorá sa okolo neho vytvorila.
O rozpoznávaní hoaxov aj prekážkach pri prijímaní inovácií
Teoretického fyzika a autora projektu Vedátor Samuela Kováčika sme sa opýtali, prečo nové fenomény vždy sprevádza strach, ako sa s ním vysporiadať a ako fungujú 5G siete.
O tom, ako nastaviť deťom používanie technológií
So psychológom Michalom Božíkom sme debatovali o tom, ako si doma nastaviť pravidlá, od akého veku sú technológie vhodné pre deti a prečo je dôležité obsah deťom vysvetľovať. V rozhovore sa dočítate aj o tom, prečo je dôležité, aby s dieťaťom hral videohry rodič.
O poruchách príjmu potravy, pomoci aj prevencii
S Valentínou Sedilekovou, ktorá stojí za projektom Chuť žiť, sme sa rozprávali o ochorení, ktoré si so sebou nesie veľa mýtov, ale aj o novej bezplatnej linke pomoci pre ľudí s poruchami príjmu potravy. Valentína v rozhovore vysvetlila, kde môžu ľudia vyhľadať pomoc a ako môže každý z nás vhodnou reakciou ľuďom s poruchami príjmu potravy pomôcť.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Skladateľka Ľubica Čekovská: Aj hodinka v tichu dokáže ľudí obohatiť. Záleží na nás, koľko času mu venujeme
Čaro hudby je ako čaro života – vychádza z pretkávania ťažkých dôb tými ľahšími. Dôležité je prijať tento pulz s pokorou.
Autorky Klaudia Šútorová, Natália Čerňancová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Som až príliš živý človek, hovorí skladateľka Ľubica Čekovská. Pri tvorbe opier, ktoré si vyžadujú roky práce, to však bez ticha a sústredenia nejde. Musí sa doslova zatvoriť pred vonkajším svetom a ponoriť sa do toho svojho, kde premieňa predstavy a nápady na veľkolepé diela.
čo okrem schopnosti stíšiť sa potrebuje skladateľ pri svojej práci,
koľko trvalo zostavenie jej prvej opery, ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo,
či je nutné, aby vedela hrať na každý nástroj, pre ktorý komponuje,
čo sa o sebe učí prostredníctvom hudby.
O Vianociach sa hovorí, že sú sviatkom pokoja a stíšenia. Čo znamená ticho pre hudobnú skladateľku?
Je to niečo ako čistý notový papier, tabula rasa. Moment, keď si poviem: „Teraz mám čas, môžem v pokoji pracovať dve hodiny.“ Vypnem sa, neodpovedám a sústredím sa na tvorbu.
Nie je pre mňa neobvyklé byť sama so sebou a pracovať na veľkej skladbe. Chcem, aby bola čo najlepšia a hľadám vo svojom „lese fantázie“ to najlepšie ovocie. Keď niečo nájdem, začnem sa s tým pohrávať a rozvíjať to. Ticho je teda veľmi dôležité, pretože v ňom sa rodí hudba.
Dá sa ešte v tejto rušnej dobe zažiť úplné ticho?
Áno, určite. Záleží na nás, koľko času mu venujeme, aj hodinka-dve nás dokážu obohatiť.
Je to také cvičenie ducha a mysle, zvlášť keď sa snažíme nerobiť nič iné a sústrediť sa len na jednu činnosť. Je to o tréningu – naučiť sa byť ticho, hoci len na pár sekúnd, bez roztrieštených myšlienok. Hlboký nádych, tri sekundy bez myslenia, výdych. Niečo podobné umožňuje obyčajná joga.
Vedeli ste sa vždy prirodzene odstrihnúť od hluku a pracovať?
Nie, to je všetko cvik. Som neskutočne živý človek, až príliš. Ale pri tvorbe to inak nejde.
Samozrejme, popri komponovaní robím množstvo iných denných činností, ale keď píšem veľké dielo, napríklad operu, musím sa doslova zamknúť pred vonkajším svetom a ísť do toho svojho. To si vyžaduje priestor, v ktorom som akoby odrezaná od sveta. Je to podobné, ako keď čítate dobrú knihu.
Ako to myslíte?
Keď čítate, vypnete sa, idete do svojho sveta a nikto vám nehovorí, či je vaša predstava dobrá alebo zlá. Nikto vám nemôže povedať: „Ale toto si takto nepredstavuj.“
Každý si vytvorí svoju vlastnú predstavu. A v tom je tá nádherná sloboda umenia.
Keď si dizajnujem hudbu, som šťastná, že mi do nej nikto nezasahuje. Preto je najkrajšie slobodné umenie hudba alebo literatúra.
Čo okrem schopnosti stíšiť sa potrebuje hudobná skladateľka, aby mohla tvoriť?
Obrovskú trpezlivosť, pracovitosť a bohatú fantáziu.
Musím sa vedieť učiť z každej predchádzajúcej skladby a každú, na ktorej práve pracuje, písať čo najlepšie, ako dokážem.
Keď som študovala na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne, profesor nám často hovoril, že ak sa chceme stať dobrými skladateľkami, čaká nás veľa práce. Práve v tej rozmanitosti možností – rozhodovať, čo a ako tvoriť, a dokázať pracovať pod tlakom – sa prejavuje jeden z kľúčových atribútov: tvoriť vždy čo najlepšie, ako len vieme.
Netreba zabúdať, že ide aj o remeslo. Skladateľ má niečo v hlave a chce, aby jeho predstava ožila prostredníctvom nejakého média, napríklad orchestra. Najskôr sa ale musí naučiť hudobnú abecedu, remeslo, noty sú veľký vynález – ktorý po stáročia zaznamenáva diela z dávnych čias, kedy neboli nahrávacie mechanizmy…Hudba prebieha v čase, a čas sa dá zaznamenať…Narážam na akúsi hudobnú matematiku (hudobnú teóriu) – no vo výsledku v notovom zápise – keď zvuk z partitúry ožíva príde hudba, ktorú vnímame srdcom…
Hovoríte, že potrebný je dril. Skladateľom však musí byť človek s istou dávkou talentu, nie?
Áno, talent je prísľub. Moje uši počujú perfektne. Je to dar, ktorý vás nesmie sklamať, a preto sa oň treba starať.
Dôležitá je aj dôvera v pedagóga, ktorý vás vedie. Upozorní na veci, ktoré sám pozná z praxe – čo funguje a čo nie. Napríklad povie: „Toto s tým nebude dobre znieť, pretože je to príliš silné alebo hlasné.“ Alebo: „Toto nedávaj, lebo to v orchestri nebude počuť.“ Tieto detaily sú pri hudbe veľmi podstatné.
Môj profesor z Londýna Paul Patterson mi tiež hovorieval: „Vypočuj si toto a poďme sa pozrieť na konkrétnu partitúru.“ Partitúra je hudba zaznamenaná v notových výškach a v rytmickom zápise, v určenom tempe (BPM – beat per minute), ktorú skladateľ píše pre každý nástroj v symfonickom orchestri. Tú istú partitúru má dirigent, a keď je skúška s orcehstrom dorozumievame sa „na základe zápisu“ – ktorý nástroj, ktorý takt… aká doba).
Koncert je výsledkom niekoľkých dní skúšania v orchestri, kedy sa zostrojuje od dirigenta smerom k hráčom „hudobná kompozícia“ skladateľa, ktorý ju zostrojil. Výsledný zvuk musí byť čo najhodnovernejší a najlepší ako sa dá.
Tvoriť neznamená byť len inšpirovaný. Je v tom obrovská trpezlivosť, pracovitosť a neustále učenie.
Ako sa to celé začína? Ako začnete písať prvú notu?
Keď tvorím, väčšinou už mám základnú predstavu, čo chcem urobiť. Niekedy sú to aj mimo hudobné obrazy. A pred sebou čistý notový papier s piatimi linajkami. To je to spomínané ticho.
Vytvorím veľa materiálu, ktorý potom triedim. V hlave si musím predstaviť, ktorý nástroj bude kedy hrať, ako bude znieť a ako sa jednotlivé farby spoja.
Pri písaní pre symfonický orchester pracujem s veľkým aparátom. Tých liniek pre jednotlivý nástroj je tam veľa. Ale podstatné musíte vložiť vy – vnútorné predstavy, myšlienky a nápady, ktoré zapisujete do notového zápisu každému nástroju zvlášť – knižka so všetkými nástrojmi, sú zoskupené pod sebou a tvoria partitúru.
Skladbám sa snažím venovať maximálnu starostlivosť a robiť vždy to najlepšie, čo v danom momente dokážem. Treba využívať každú možnosť – nie preto, aby bol človek najlepší, ale aby vytvoril niečo, čo chce zanechať. A keď ten dar v sebe máte, keď cítite túžbu niečo napísať, je to taká silná vášeň, že sa už neviete dočkať.
Ticho je toho neoddeliteľnou súčasťou – je to naladenie sa na invenciu, ako keby sa človek pripojil na svoje vlastné vnútorné wi-fi, ktoré je len jeho. A potom tomuto napojeniu venujem čo najviac pozornosti, umeleckého svedomia.
Predpokladám, že musíte poznať všetky nástroje. Je to tak?
Áno, bez toho to nejde. Nemusím na nich vedieť hrať, ale treba vedieť, aký majú rozsah a aké sú ich možnosti. Napríklad flauta má rozsah približne od C1 po C4 a v jednotlivých oktávach má svoj špecifický charakter – niekde je silná, inde zas jemná.
Rovnako musím ovládať farebné kombinácie. Vedieť, čo sa dá s čím spájať. Nedávno sme robili dychové trio pre hoboj, klarinet a fagot – tri rôzne nástroje s vlastnými rozsahmi. A riešila som, ako sa spolu „rozprávajú“ a ako vytvárajú dialógy.
Hudba je vlastne obrovské pradivo konverzujúcich situácií. Jeden nástroj niečo povie, druhý odpovie. Je to nádherné médium, ktoré dokáže vyjadriť aj to, čo slovami vysloviť nedokážeme.
A keď sa potom presuniete k orchestru a prvýkrát počujete svoje skladby, aký je to pocit?
Úžasný. Aj pri hudbe je prvá skúška takzvaná čítačka. Hrajú vám všeličo, ešte to nie je ono, je potrebné to celé doladiť. Práve prvé momenty bývajú najnáročnejšie.
Pri druhej či tretej skúške dirigent povie: „Toto spravme takto, toho viac, toho menej…“, a skladba sa začne postupne vyrovnávať, je to akýsi živý equalizér.. On už počuje, kam sa skladba približne uberá, a keď sa materiál naozaj začne študovať, smeruje to k dobrému výsledku. Čím lepší dirigent – tým lepší výsledok.
Chápem, že hudba nemusí ísť každému pod kožu, a človek sa ani nesmie snažiť za každú cenu zapáčiť. Potom to nie je pravdivé. Musíte písať hudbu, ktorej veríte, nie nutne takú, ktorá sa všetkým páči, ale takú, ktorej verí, ktorá je úprimná.
Je to, ako keď niečo napíšete alebo namaľujete, niekto si to pozrie a povie: „Wau, to je krásne.“ Každému dobre padne, keď sa mu niečo podarí a druhý človek úprimne povie, že ho to potešilo. Myslím si, že by sme sa mali viac podporovať a častejšie sa pochváliť. Ľudia na to zabúdajú.
Sú dni, keď nám nie je dobre. Ako vtedy tvoriť a prekonať nepohodu?
Hudba je v tomto smere čarovná, pretože potrebuje aj tieto emócie. V hudbe, rovnako ako v živote, existujú durové aj molové akordy, ale aj rôzne iné kombinácie, hudba má všelijaké odtiene.
Pred samým sebou sa utiecť nedá. Keď človek musí prežívať ťažšie emócie, treba ich prijať, prežiť, stráviť a ísť ďalej. Netreba sa tomu vyhýbať ani predstierať, že myslíme len pozitívne.
V hudbe sa striedajú ťažké a ľahké doby: ťažká – ľahká. A rovnako je to aj v živote. Ťažšie obdobia sú popretkávané tými ľahšími a spolu tvoria pulz, ktorý k životu patrí. Dôležité je prijať ho s pokorou.
Stáva sa, že niečo píšete a máte pocit, že to celé nevyšlo a treba začať odznova?
V procese tvorby to inak ani nemôže byť. Guma, ceruza, papier – cizelovanie….proces tvorby zaznamenáva aj chyby, a keď sa tvorí tak sa aj veľa vyhadzuje – gumuje a opravuje.
Našťastie mám v hlave svoj mechanizmus, ktorý mi hovorí: „Toto nie je dobré. Toto tak nemôže zostať. A skúsenosti…A tým sa riadim.
Ešte sa mi nestalo, že by ma vnútorný kompas sklamal, že by som si spätne povedala, že som niečo neodhadla. Zároveň sa viem odosobniť a som k sebe aj dosť kritická.
Tento postoj vychádza aj z mojej povahy: keď si nie som niečím istá, vždy si to overím alebo skonzultujem s niekým, komu umelecky dôverujem. Stále mám svojho profesora a ešte dvoch ľudí, ktorých sa v prípade pochybností opýtam, čo si o tom myslia.
Napísali ste viacero opier, prvou bola Dorian Gray pre Slovenské národné divadlo. V čom sa tvorba opery líši od klasickej orchestrálnej skladby?
Opera je úplne iný svet. Je to najväčšie hudobno dramatické umenie. Krátka desaťminútová skladba si vyžaduje obrovské množstvo. Ale pri dvojhodinovej alebo dva a polhodinovej opere môže proces trvať rok, dokonca aj dva roky. Na vopred napísané libreto sa komponuje hudba.
Keď som písala Doriana Graya, trvalo to takmer 3 roky a netušila som, čo všetko to obnáša. Človek začína– od ticha, od prvej noty. A to je najťažšie.
Tvorba je úžasná jazda plná dobrodružstva, prekvapení a spolupráce s tímom. Najväčšími hviezdami sú operní speváci, ktorí to musia naštudovať a zžiť sa aj herecky s rolou.
Opera ako taká spočíva najprv v notovom zápise, dirigent si dielo naštuduje, potom operní speváci, režisér do toho vdýchne svoju „koncepciu“, kostýmoví výtvarníci dizajnujú kostými a scénografi zas scémńu. Je to kolos poctivému kumštu… Až keď sa začne študovať a ozvučí sa partitúra, speváci ožívajú dostáva dielo svoj skutočný život.
Je to v podstate hudobná architektúra – podobne, ako keď čítate knihu, skladáte si príbeh. Hudba vytvára predstavy, ktoré nie vždy dokážete presne definovať, len ich cítite a viete povedať, či sa vám páčia. Pri opere však tieto predstavy dostávajú aj vizuálnu podobu – cez réžiu, kostýmy alebo svetlá.
Dorian Gray bol preložený do nemčiny a na budúci rok bude mať premiéru v hudobnom divadle v Annaberg‑Buchholz. Myslíte si, že v zahraničí sa opere a všeobecne kultúre dostáva viac pozornosti?
Áno. Hudbe a kultúre sa tam všeobecne dopraje viac. Teším sa že Dorian Gray na libreto od Kate Pullinger bude po 10 rokoch uvedený v Nemecku, réžii sa ujme bulharská režisérka Vera Nemirová. Minulý rok moja posledná opera „Here I am Orlando“, čo som napísala pre Janáčkovu Operu v Brne, zaznamenala veľký úspech, keď bola nominovaná na „Oscary v opernom svete“ International Opera Awards v kategórii „world premiere“.
Tak som sa mala možnosť stretnúť s ľuďmi z celého sveta, ktorí veria umeniu, hodnotám, slobode a rozumejú kumštu. Považujem to za svoje asi najvyššie uznanie.
Kultúra je ako okno do duše národa, to povedal Miroslav Válek a páči sa mi tento jeho výrok: Kultúra kultivuje ducha, robí ho lepším, citlivejším, múdrejším. K umeniu patrí odvaha – ale nemala by byť väčšia ako talent sám. A práve o kultúre by sa malo hovoriť viac a mala by byť viac podporovaná.
Ľudia po štvrtej či piatej po práci nejdú domov robiť analýzy – idú si oddýchnuť, siahnu po knihe, idú na koncert, do divadla, zabaviť sa. Nechcem tým povedať, že hedonizmus je cieľ, ale kultúra je niečo, k čomu by sme mali pristupovať s väčšou úctou, bázňou, rešpektom a zodpovednosťou.
Urobili ste remake piesne Láska je tu s nami, ako ste k tomu pristupovali? Predsa len tam už niečo existovalo, takže to bol úplne iný proces než začínať od nuly.
Je to predovšetkým remeslo – aranžovanie. Aranžéri vedia remake uchopiť, napríklad, ak chcete pesničku v štýle argentínskeho tanga, ide už o presnú hudobnú predstavu, a vdýchnete mu potrebné „zadanie“.
Keď prišla táto ponuka, veľmi som sa potešila. Peter Nagy je človek, ktorého mám veľmi rada pre jeho pesničkársky talent – píše texty a rozumie svojim skladbám. Keď som dostala návrh prerobiť jeho skladbu ako koledu, povedala som si: „Fíha, ako to uchopiť?“
Dlho som premýšľala, ako ju vytvoriť, aby skutočne pôsobila ako koleda. Bol to hudobný oriešok, taký malý rébus. V tichosti som si v hlave dizajnovala hudbu, hľadala nové harmonizácie, zachovala melódiu, jemne ju „vypreparovala“ a postupne hľadala nový tvar.
Nenastal tlak v štýle „chceme to takto a hotovo“. Je dôležité vedieť sa dohodnúť: toto pôjde, ale môže fungovať aj takto, prípadne pesničku posunúť o tón vyššie či nižšie. Na začiatku sme prešli niekoľko možností, všetko odkomunikovali a ja som pripravila viacero verzií.
Hádam sa to podarilo a dobrá energia, ktorú sme pri tvorbe cítili, sa prenesie aj na ľudí, ktorí ju budú počuť.
Keď komponujete hudbu, učíte sa niečo aj o sebe?
Áno. Samotné komponovanie je svojím spôsobom ozdravujúce. Som matka, skladateľka, kuchárka, klavíristka – všetko dohromady. Učím sa veľa a najviac ma naučili moje deti svojou hrou.
Pri skladaní si uvedomujem, aké náročné je vyjsť zo svojej komfortnej zóny, a aj to, že nechcem poľaviť zo svojich ideálov. Nejde o to byť na seba prísna, skôr sa nevzdať toho, čo si roky strážim.
Nechcem si vytvárať okolo seba žiadnu auru, stojím nohami pevne na zemi. Pokora v hudbe jednoducho musí byť. A zároveň nechcem byť ničím, čomu sama neverím. Je mi dobre vo svojej koži.
Ľubica Čekovská
Popredná slovenská skladateľka a pedagogička na Hudobnej a umeleckej akadémii Jána Albrechta v Banskej Štiavnici. Pôvodne mala namierené na medicínu, no napokon vyštudovala kompozíciu na VŠMU a na Royal Academy of Music v Londýne. Je autorkou opier Dorian Gray, Impresario Dotcom a Here I am, Orlando, posledná z nich bola v roku 2024 nominovaná na International Opera Awards.
Jej tvorba zaznieva na významných festivaloch a spolupracuje s medzinárodnými opernými domami a orchestrami. Za svoju prácu získala množstvo ocenení, medzi nimi Cenu Nadácie Tatra banky, Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky či cenu Dosky. V súčasnosti pracuje na opere Judina a na symfonickej skladbe k 75. výročiu Slovenskej filharmónie; zastupuje ju vydavateľstvo Bärenreiter.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
