Zuzana Wienk: Naše telo a vnútro nám jasne signalizujú, čo potrebujeme

Občiansku aktivistku zachránil od úplného vyhorenia sabatikal, ktorý strávila sama so sebou.

V spolupráci s portálom Vyhorenie.sk, ktorého partnerom je aj Férová Nadácia O2, sme si pre vás pripravili seriál, v ktorom vám postupne predstavíme nielen príznaky tohto syndrómu, ale aj spôsoby, ako mu predchádzať.

Kým v prvej časti sme sa zamerali na faktory, ktoré vyhorenie spôsobujú, a v druhej predstavili tipy, ako nájsť rovnováhu medzi prácou a súkromím, tento raz sme si pre vás pripravili rozhovor s občianskou aktivistkou Zuzanou Wienk. Tú od úplného vyhorenia delila len tenká čiara.

Svoj stav si však uvedomovala a rozhodla sa zakročiť. V správny moment jej pomohli priatelia a svoj sabatikal, teda voľno na dobitie síl, strávila sama na Lipove a Orave.

Vo svojich 26 rokoch si založila neziskovú organizáciu Alianciu Fair-play, ktorá poukazuje na korupciu a predtým si pracovala ako novinárka. Pôsobíš ako človek, ktorý hneď vedel, čo bude vo svojom živote robiť. Dnes sa to veľmi často nevidí.

Úprimne, ani by som nepovedala, že som ihneď vedela, čo budem robiť, skôr som na konci strednej školy hľadala svoj smer a nakoniec ma to nejako prirodzene pritiahlo k Aliancii Fair-play. Často sa mi stáva, že ma život k niečomu sám pritiahne.

Aj v tomto prípade to bolo tak, že som úplne nevedela, kam ma srdce ťahá. Začínali sme však v období, keď sa spoločnosť rýchlo a radikálne menila a žila politikou. Naša generácia vnímala tieto spoločenské zmeny veľmi zblízka, takže novinárska cesta bola pre mňa viac-menej prirodzená.

Vedela si si v tom čase predstaviť, že občiansky aktivizmus ťa bude živiť viac ako 15 rokov?

Bolo mi jasné, že idem do sféry, ktorá je relatívne nová. Na Slovensku v tom období žiadna watch-dogová organizácia v tejto sfére neexistovala (watch dogs, v preklade strážne psy –  organizácie, ktoré monitorujú rôzne oblasti verejného života).

Uvedomovala som si, že to bude vyžadovať dlhodobý záväzok. Niečo také som aj hľadala, pretože spravodajstvo, kde som predtým pôsobila, bolo krátkodobé skákanie z témy na tému. Hľadala som hlbší stabilnejší ponor do problému a chcela som sa sústrediť na jednu vec, ktorú by som budovala.

Začiatky určite neboli jednoduché. Odhaľovanie korupčných káuz, kontroly obstarávaní či upozorňovanie na neprávosti v našej krajine. Je to každodenný silný tlak na človeka a jeho osobnosť. Ako si to dokázala v takom mladom veku filtrovať?

Mala som niekoľkoročný tréning z médií. Ten mi veľmi pomohol v začiatkoch. Ako novinárka som kládla otázky ja, teraz som sa však musela postaviť za nejaký konkrétny názor či riešenie. Je to úplne iná pozícia, ktorá je oveľa viac na očiach a bola pre politikov častokrát mimoriadne citlivá. Vyžadovalo to veľkú prácu samej so sebou.

„Moja práca závisí od rôznych faktorov, ktoré neviem kontrolovať, takže som sa vzdala fixovania na úspech a výsledky.“

Každý človek má svoje obranné mechanizmy. Tým prvým bolo vzdanie sa očakávania akýchkoľvek výsledkov. Moja práca závisí od rôznych faktorov, ktoré neviem kontrolovať, takže som sa vzdala fixovania na úspech a výsledky. Uvedomovala som si, že dosiahnutie spoločenskej zmeny trvá dlho a my sme len menšou časťou súkolia.

Taktiež som sa naučila, že politici majú dve tváre a z mojej pozície som si navyše nemohla dovoliť brať niektoré javy osobne. To bolo nevyhnutné, inak by to človeka veľmi zomlelo.

Treťou vecou bolo, že v organizácii sme mali veľkú potrebu nielen poukazovať na korupčné prípady, ale chceli sme mať aj projekt, ktorý je pozitívne ladený. Vtedy sme založili projekt Biela vrana. Je pre nás veľmi dôležitý, no na jeho začiatkoch bola aj naša motivácia pracovať s menej abstraktnými témami a byť bližšie k ľuďom.

Je známe, že syndróm vyhorenia zasahuje veľa ľudí aj v sektore neziskových organizácií, ktorí pracujú s vášňou pre svoje poslanie. Uvedomovala si si počas svojej kariéry, že sa nachádzaš v skupine, ktorá je silno náchylná na vyhorenie?

Naše prvé roky boli najmä o silnej vízii a motivácii. Bola som mladá, moja práca mala pre mňa zmysel a to ma veľmi napĺňalo. Až neskôr, keď v takejto profesii človek pracuje veľmi dlho, začne si uvedomovať neustály stres, nedostatok priestoru na oddych a vypnutie. To všetko príde až postupom času.

Ľudia v týchto profesiách často robia chybu, že veľmi málo myslia na seba. Najmä v začiatkoch, keď majú ešte veľa sily. Celí sa odovzdávajú, pretože im ich práca dáva zmysel a je veľmi strhujúca. Nedá sa robiť ako koníček či s odstupom.

Ak však príde prvá prekážka, či už choroba, alebo silnejší pocit únavy, človek si postupne začne uvedomovať, že niektoré veci sa jednoducho nedajú dlho udržať. Aj ja som napríklad postupne prišla na to, že potrebujem viac delegovať. Alebo taká maličkosť ako voľné víkendy. Toto sú prípady, ktoré si človek uvedomí až postupne.

Vyhorením si si prešla aj ty. Ako si zistila, že sa u teba niečo deje a ako to prebiehalo?

U mňa ten pocit neskutočného vyčerpania trvá asi posledné dva roky. Okrem toho, že človeku po toľkom čase začínajú dochádzať aj sily, veľmi sa zmenilo prostredie, v ktorom fungujeme.

Dnes je oveľa náročnejšie nájsť zdroje na našu činnosť. Zdroje z veľkých nadácií nahradilo veľké množstvo menších príspevkov. To je veľmi náročné na všetky aktivity – od marketingu cez komunikáciu s ľuďmi a reportovanie. Vyžaduje si to oveľa viac času vysvetliť im, čo robíme, aby mali dobrý pocit, že sa oplatí do nás investovať.

„Ľudia v týchto profesiách často robia chybu, že veľmi málo myslia na seba. Najmä v začiatkoch, keď majú ešte veľa sily.“

Minulý rok sa na mňa akoby zrútilo všetko naraz a prišlo to až tak ďaleko, že som v jeden večer ani nevedela, čo si kúpiť na večeru a skoro som sa v obchode rozplakala. To bol silný signál, že niečo je veľmi v neporiadku, keď človeka rozhádže taká maličkosť.

Mozog človeka v predposlednom štádiu vyhorenia úplne vypne a nie je ochotný spolupracovať ani na takýchto jednoduchých rozhodnutiach, pre nás však často bytostne dôležitých.

Neskôr si sa rozhodla dať si dlhšiu pauzu od práce, tzv. sabatikal. Veľa ľudí si pod týmto pojmom predstaví ročnú cestu napríklad do Indie, ty si to však spravila inak.

Musím povedať, že som mala šťastie na blízkych ľudí, ktorí mi pomohli pri rozhodovaní a samotnom plánovaní môjho sabatikalu. To oni ma v ten správny moment upozornili, že som na hranici vyhorenia.

Keď je už človek tak ďaleko, že nevládze vykonávať každodenné úkony svojho života a každá povinnosť je spojená s vysokým stresom, nachádza sa v spomínanom predposlednom štádiu vyhorenia. V tom poslednom začína nenávidieť ľudí a svoju prácu. Z tohto sa údajne vracia veľmi ťažko.

Ja som sa musela v hodine dvanástej rozhodnúť tieto veci zmeniť. Samotné povzbudenie, aby som to urobila rýchlo, bolo pre mňa kľúčové. Rozhodla som sa úplne odstrihnúť od práce a nestretávať sa s ľuďmi z môjho profesijného okolia. Zároveň som si nechcela vytvárať žiadne plány, pokiaľ ide o sabatikal.

Len mesiac trvá, kým sa človek zbaví tej najväčšej únavy a začne fungovať normálne. V žiadnom prípade nemôžete mať od seba žiadne očakávania a treba prijať aj možnosť, že tento čas akoby „premárnite“. Aj tieto odporúčania som od skúsenejších dostala našťastie vopred.

Tí ľudia v okolí sú zjavne naozaj kľúčoví.

Áno, človek si sám často vôbec neuvedomuje, v akom štádiu vyhorenia sa nachádza. Ja som mala aj to šťastie, že moji priatelia mi požičali zázemie na Liptove a Orave, kde som bola tri mesiace.

Chcela som sa úplne odizolovať aj od večerných správ, novín či sociálnych sietí. Potrebovala som stráviť čas sama so sebou, aby som začala vnímať veci trochu s odstupom. Ak je človek príliš hlboko ponorený do rutiny, prestáva vidieť mnohé súvislosti a možnosti.

„Ak je človek príliš hlboko ponorený do rutiny, prestáva vidieť mnohé súvislosti a možnosti.“

Mala si teda šťastie a zachytila si svoje vyhorenie v správnom momente, čo je úžasné. Aký dôraz kladieš dnes na samotnú prevenciu pred stavom totálneho vyčerpania?

Snažím sa zachovať si svoje rituály, ktoré mi pomáhali už vtedy, ako napríklad meditácia či častejší pobyt v prírode. Hľadám dostatočný čas na reflexiu a na bytie samej so sebou. Viem, že je to kľúčové a snažím sa na tom vedome pracovať. Zároveň si oveľa viac vyberám svoje sociálne vzťahy – ľudí, s ktorými chcem tráviť svoj čas.

Našťastie som sa nedostala do posledného štádia, ktoré vraj môže byť až také, že človek nie je schopný vstať ráno z postele. Toto sa mi našťastie nestalo.

Tri mesiace, ktoré som venovala svojmu sabatikalu, sú pomerne dlhé obdobie na odstúpenie zo svojho denného života. Samotný návrat a začlenenie sa späť potom isté obdobie trvá – len mesiac po príchode domov som prekonávala pocit, že som niekde, kam už nepatrím.

Postupne som zisťovala, ako strácam rôzne vzácne „dary“, ktoré mi sabatikal priniesol vďaka tomu, ako som ho poňala. Tri mesiace boli možno príliš krátke obdobie. Odporúčania, že by to malo trvať pol roka až rok, sú podľa mňa správne. Kým je človek schopný vedome sa vrátiť spať, to naozaj istý čas trvá.

Čo ti celé to obdobie sabatikalu dalo do života?

Musím priznať, že toto bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí a jedna z najlepších osobných skúseností. Poskytlo mi to silný odstup. Samotný rituál odídenia teraz považujem za niečo, čo by mal mať vo svojom živote každý. Pretože akýkoľvek prihlboký ponor do prostredia znamená stratu vedomia slobody. Odstup naučí človeka uchovávať si tú slobodu.

Do môjho života mi to dalo oveľa viac pokory a zároveň ma to naučilo aj lepšie porozumieť iným ľuďom. Získala som dostatočný priestor na to, aby som lepšie pochopila seba, prebudovala si svoje priority, vnútro a hodnoty. Toto sa v bežnom živote robí naozaj veľmi ťažko. Samotný stres a rýchle tempo nám často znemožňujú dotiahnuť hlbšiu zmenu, na ktorú treba pokoj a tréning.

Uvedomujem si však, že tento typ sabatikalu nie je pre každého. Niektorí ľudia by sa počas pobytu v prírode a v samote možno úplne zbláznili. Každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu. Som presvedčená, že naše telo a vnútro nám všetkým jasne signalizujú veci, ktoré potrebujeme. Bohužiaľ, ich často ignorujeme. Kým sa ich nenaučíme počúvať, budeme sa donekonečna točiť v kruhu a robiť tie isté chyby.

Možnosť načerpať nové sily či vziať si dlhodobejšie voľno v prípade nepriaznivých životných situácií dáva svojim zamestnancom aj O2. Benefit vo forme neobmedzeného pracovného voľna nad rámec dovolenky si dokonca vyslúžil aj vlastný názov, a to O2 Prázdniny.

Spoločnosť O2 svojich zamestnancov vždy ,podrží‘ a nenechá ich v ťažkých chvíľach bez príjmu,” približuje riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov Mária Rapanová.

Vyhorenie.sk

Je prvý slovenský portál, ktorý sa zaoberá prevenciou, príznakmi a následkami syndrómu vyhorenia. Zároveň ponúka možnosť spojiť sa s odborníkmi, ktorí vám pomôžu vyhorenie prekonať. Ďalšie tipy, rozhovory aj užitočné odkazy nájdete na stránke www.vyhorenie.sk alebo na jej Facebooku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Firemná kultúra: Výhoda, ktorú firmy často zabúdajú predávať

Riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov spoločnosti O2 hovorí o tom, prečo si vo firme zakladajú na vzťahoch a uvoľnenej pracovnej atmosfére.

To, či sa firmám podarí zaujať a prilákať dostatok talentovaných a motivovaných ľudí, do značnej miery rozhoduje o ich úspechu, ba dokonca o samotnej existencii. Snažia sa preto zaujať nielen platom, ale aj pracovným prostredím a rôznymi zamestnaneckými výhodami.

Často však nerozvíjajú a „nepredávajú“ to najcennejšie, čo majú –   firemnú kultúru. Práve kultúra, ktorá sa skladá z nespočetného množstva zvyklostí, vzťahov a interakcií medzi ľuďmi je tým, na čom O2 stavia.

„Naša spoločnosť sa kultúrne nachádza v príjemnom strede medzi startupom a korporáciou. Nemáme už tie začiatočnícke negatíva, no zároveň nie sme skostnatená korporátna štruktúra. Naším cieľom je uchovať si ducha nadšenia zo začiatkov, aj keď firma rastie,“ hovorí Mária Rapanová, šéfka oddelenia ľudských zdrojov v O2.

 

Vo firme je od roku 2008, teda takmer od samotného začiatku pôsobenia na slovenskom trhu, ako teda môže firma z niečoho takého abstraktného, čo ostáva prevažne iba vo vnútri, vyťažiť?

Prečo by sa firmy mali viac venovať rozvoju kultúry

Talentovaný človek si nenechá zalepiť oči jedlom zadarmo, nákupnými poukážkami či možnosťou zdriemnuť si v práci (aj keď tým určite nepohrdne). Na takéto výhody si ľahko zvykne a po čase mu neprídu ničím výnimočné. Pre dlhodobú spokojnosť a radosť z práce treba niečo viac.

Potvrdzuje to aj prieskum prestížneho časopisu Fortune 500 medzi zamestnancami najlepších firiem na svete, že kultúra je to, vďaka čomu zamestnanci nielen prídu, ale aj podávajú dobré výkony a ostávajú s firmou dlhý čas.

Niektoré sa snažia osloviť svojou transparentnosťou a otvorenosťou, iné silným dôrazom na rozvoj a vzdelávanie. Každej funguje niečo iné. „U nás sú to ľudské vzťahy. Otvorené, férové, príjemné. Dvere kancelárií sú otvorené nielen fyzicky, ale aj mentálne,“ opisuje atmosféru vo firme.

Nepýtajte sa len na plat a benefity

Pracovné prostredie a firemná kultúra by však mala zaujímať aj nádejných kandidátov. Ak sa na konci pohovoru personalista opýta či má uchádzač nejaké otázky, nejde o zdvorilostnú formulku, ale o jedinečnú šancu naozaj zistiť, či do firmy zapadnete, či ho bude práca baviť a či všetko to každodenné úsilie bude spieť k naplneniu jeho osobných cieľov. Ak si zamestnanec a firma „nesadnú“, bude to znamenať stratu (nielen) času pre obe strany.

Oplatí sa opýtať napríklad na to, aký štýl vedenia a riadenia je vo firme zaužívaný. „V O2 je to neformálnosť, všetci si tykáme od prvého dňa. Každý sa u mňa môže zastaviť a opýtať sa, čo ho zaujíma a čo by potreboval,“ vysvetľuje Rapanová.

Veľa o firme napovie aj to, aké vlastnosti, okrem odbornosti, vyhľadáva u svojich zamestnancov. „V O2 je to jednoznačne prístup a pocit vlastníctva svojej agendy, nie len odsedenie 8,5 hodiny. Pre mňa je to viac než odbornosť, pretože potrebné zručnosti sa vždy človek dokáže doučiť, s prístupom to už také jednoduché nie je,“ dodáva.

 

Samozrejme, nie je žiadnou hanbou či nezdvorilosťou zistiť si presnejšie, aké benefity firma ponúka, prípadne, ako odmeňuje za nadštandardné výkony. „Medzi najobľúbenejšie benefity patrí flexibilný pracovný čas a O2 prázdniny  –  platené voľno nad rámec dovolenky. Chceli by sme, aby sa naša inakosť prejavovala aj v prístupe k zamestnancom a aj v benefitoch. Snažíme sa vytvárať a ponúkať také, ktoré zodpovedajú férovosti a flexibilite, ktorú naši zamestnanci oceňujú,“ uzatvára.

Zdravá firemná kultúra sa nedá okopírovať, hlavne ak je uvoľnená a podporuje budovanie vzťahov medzi ľuďmi. Zázračný recept na jej vytvorenie neexistuje, no ak sa to podarí, atmosféra vo firme podnieti ľudí k lepším výkonom a spokojnosti s prácou, ktorá vydrží oveľa dlhšie, než dobrý pocit z akejkoľvek materiálnej odmeny.


Vydavateľka komiksov o Nežnej revolúcii: Nemôžeme si dovoliť mlčať o minulosti

Aby priblížila udalosti Novembra 89 mladým ľuďom, pustila sa do vydania komiksovej série Nežný komiks.

Jana H. Hoffstädter založila malé vydavateľstvo, v ktorom vydáva knihy pre deti a mladých ľudí. Spracúva aj témy, o ktorých sa často nedokážu rozprávať ani dospelí. Porozprávali sme sa s ňou, prečo sa rozhodla vydať sériu komiksov Nežný komiks, ktorých vydanie podporila aj spoločnosť O2.

Sympatická vydavateľka nám prezradila, ako tento projekt vznikal aj ako si ona spomína na novembrové udalosti.

Podporte Nežný komiks prostredníctvom crowdfundingovej kampane.

V rámci tvojho vydavateľstva vznikajú aj knižky o zložitých témach ako smrť, cesta na svet, tolerancia k inakosti a teraz aj Nežná revolúcia. Prečo si sa pustila práve do týchto tém?

Nie je to môj špecifický zámer, témy ku mne jednoducho prichádzajú samy. Sú to pre mňa úplne prirodzené veci, o ktorých sa chcem baviť pravdivo, ale zároveň citlivým jazykom. Hnevá ma, keď to ľudia nerobia. Knižka je jednou z možností, ako otvoriť diskusiu aj o zložitejších témach.

Od malička som sa točila okolo knižiek, a tak pre mňa bolo prirodzené, že som ich postupne začala prekladať, písať a neskôr aj vydávať.

Ako prvú som preložila knižku Tri životy Maxi, ktorá je mojou srdcovkou z detstva. Venuje sa téme identity, a keď som bola dieťa, veľmi ma zasiahla. Moja autorská knižka Cesta na svet zase vznikla, keď sa ma začal môj syn vypytovať, ako sa narodil. Hľadali sme niečo, čím by sme si pri odpovedaní na jeho otázky pomohli, no na trhu nebola žiadna kniha, ktorá by sa nám páčila.

Ďalšia knižka Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? vznikla z mojej vlastnej zvedavosti. Chcela som vedieť viac o tom, ako s deťmi hovoriť o inakosti a o rozmanitosti. Kamarátka ma poslala za odborníčkou, ktorá sa tejto téme vedecky venuje. Po dlhom rozhovore so Soňou Lutherovou sme sa dohodli, že ona napíše knihu a ja ju vydám.

„Knižka je jednou z možností, ako otvoriť diskusiu aj o zložitejších témach.“

Motivácie na robenie kníh sú teda rôzne, ale v popredí vždy stojí túžba vydať pekné knižky, ktoré by mali ľudí baviť.

Ako vznikol nápad vydať sériu kníh o Nežnej revolúcii?

Zaujíma ma spoločenská situácia. Mám dieťa a chcem, aby žilo v dobrej spoločnosti. Ak k tomu viem prispieť tým, že budem vydávať knihy, tak idem do toho.

Donedávna som učila nemčinu a mávala som v skupinách aj mladých ľudí. Keď som sa s nimi rozprávala o roku 1989, vyšlo najavo, že sú medzi nimi aj takí, ktorí o Novembri 89 vedia len veľmi málo alebo nič. Súčasnosť nie je až taká krásna, aby sme si mohli dovoliť mlčať o minulosti.

Určitá symbolika sa pre mňa ukrýva v tom, že na najväčšom proteste po smrti novinára Jána Kuciaka mal môj syn 9 rokov a ja 37. V čase Nežnej revolúcie som mala 9 rokov ja a 37 moja mama, a tiež ma zobrala na námestie.

Vzadu na predsádke prvého komiksu o Novembri 89 je text Aby sa nezabudlo. Zdá sa mi, že je to naozaj veľmi dôležité. Možno to znie ako klišé, ako nuda, ale pre spoločnosť je dôležité, aby spomienka zostala, pretože história sa vždy nejakým spôsobom opakuje.

Prečo by si sa nechcela vrátiť do obdobia pred Nežnou revolúciou?

Viem, že pred 30 rokmi nemali moji rodičia príležitosť slobodne cestovať, nemohli hovoriť nahlas, čo si myslia, nemali dostatok pravdivých informácií, boli neustále v strehu. Mňa sa to ako dieťa na prvý pohľad nedotklo, žila som v obyčajnej rodine, rodičia nás chránili, ale chtiac-nechtiac sme v tom vyrástli.

„Je toho veľa, prečo by som nechcela na Slovensko spred 30 rokov vrátiť ani ako dieťa a už vôbec nie ako dospelá.“

Moji rodičia boli režimom ovplyvnení napriek tomu, že mu nikdy nepodľahli. A to sa odrážalo aj na ich výchove. Viem to však povedať až spätne. Vidím, že generácia tzv. Husákových detí (deti narodené v rokoch 1970 až 1985, pozn. red.) si toho so sebou nesie dosť. Ja teda určite. Je toho veľa, prečo by som sa nechcela na Slovensko spred 30 rokov vrátiť ani ako dieťa a už vôbec nie ako dospelá.

Ako si pamätáš Nežnú revolúciu?

Nežnú revolúciu si pamätám celkom živo, chodili sme na námestia i na vášnivé stretnutia mojich rodičov s kamarátmi. Ešte lepšie si však pamätám na čas po revolúcii, keď som v druhej polovici 90. rokov začala chodiť do školy do Rakúska. Rakúšania práve vstúpili do Európskej únie a nám sa o nej ešte ani nesnívalo. Na hraniciach boli stále tvrdé kontroly, nebolo to nič príjemné. Do autobusu napríklad púšťali policajného psa, brávali nám tašky a hrabali sa v nich.

Pamätám si scénu, ako mladý colník držal v gumených rukaviciach moju lyžičku na jogurt. Pozorne si ju prezeral a ja som pritom len chcela ísť do školy. Pýtala som sa samej seba, prečo musím zažívať takúto tieseň napriek tomu, že už žijem v slobodnom svete. Ten pocit vo mne zostal a je jedným z dôvodov, prečo vydávam knihy o tomto období.

Pre koho sú knihy zo série Nežný komiks určené?

Prvou skupinou, ktorú chceme osloviť, sú mladí ľudia. Neviem sa do nich úplne vžiť a predstaviť si, aké to je, keď môžeš všetko. Neviem, či si prostredníctvom týchto kníh dokážu navodiť pocit neslobody a predstaviť si, že sú niekde zavretí, nemôžu vycestovať a ich blízki miznú za hranice, ale túžim po tom, aby sa o tom rozprávali.

Keď si mladí ľudia prečítajú naše knižky, nedozvedia sa o Nežnej revolúcii všetko. Verím však, že sa vnoria do témy, aby sa o nej potom mohli rozprávať s dospelými. Už máme otestované, že to naozaj funguje.

Druhou skupinou sú ich rodičia a starí rodičia, ktorí udalosti prežili na vlastnej koži. Príbehy by mohli baviť aj dospelých, môžu si zaspomínať a sami prísť s témou na rozhovor.

Prečo majú knihy komiksovú formu? 

Od začiatku som chcela vydávať aj komiksy. Hoci na Slovensku komiks nemá silnú tradíciu, postupne sa rozbieha aj u nás. Je to pekná forma, ako sprostredkovať rôzne témy a príbehy, obzvlášť mladým ľuďom.

Komiks je médium výborné na vyrozprávanie historických udalostí alebo životov osobností. Obrázok dokonale sprostredkuje atmosféru, samotného textu je menej, vďaka čomu čitateľ dokáže rýchlo nasať informácie.

Ako séria vznikala?

O projekte som sa najskôr začala rozprávať s kamarátmi. Rozmýšľala som, koho osloviť a ako to celé urobiť. Na začiatku sme plánovali urobiť jednu hrubú komiksovú knihu, no potom sme prišli na to, že by bola škoda, keby sme neporozprávali viac príbehov.

„Neviem, či si mladí ľudia prostredníctvom týchto kníh dokážu navodiť pocit neslobody a predstaviť si že nemôžu vycestovať a ich blízki miznú za hranice, ale túžim po tom, aby sa o tom rozprávali.“

Štyri komiksové knižky, to je osem autorov, kopa ďalších spolupracovníkov a obrovské množstvo práce. Takýto projekt má veľký rozpočet a bez našich partnerov, ktorí nás podporili, by sme komiksy nedokázali vydať.

Spoločnosť O2 vložila dôveru do projektu ako prvá. Dlhodobo podporuje hodnoty slobody a demokracie a o Novembri 89 šíri povedomie už niekoľko rokov. Evidovala som ich aktivity a naše spojenie mi prišlo úplne prirodzené.

Postupne sme začali oslovovať píšucich autorov, najväčšia otázka však bola, kto bude jednotlivé príbehy kresliť. Výborných ilustrátorov je na Slovensku veľa, no nie každý dokáže nakresliť komiks.

Je to naozaj veľmi veľa práce. Každý náš komiks má 32 strán, na každej strane je niekoľko políčok a každé políčko predstavuje samostatnú ilustráciu. Ilustrátor, resp. kreslič tiež musí vedieť rozmýšľať vo filmovom formáte. V komikse totiž výborne fungujú časové skratky, posuny do minulosti. Tento formát preto často robia animátori alebo ľudia, ktorí sa mu vyslovene venujú.

Postupne sme našli štyroch slovenských komiksových ilustrátorov a spárovali sme ich s autormi textu. Jednotlivé autorské dvojice nám následne poslali návrhy príbehov a dramaturg Ján Púček s nimi ďalej pracoval, aby celá séria dobre fungovala. Autori potom rozpracovali návrhy do podrobných scenárov, ktoré vyzerajú takmer ako filmové, a začali tvoriť.

Vonku je zatiaľ prvý komiks Čierna oslava, ďalšie dva komiksy vyjdú koncom októbra. Knižky sú naozaj veľmi pekne spracované. Podľa čoho ste zvolili formát a celkový dizajn?

Formát vychádza z klasického amerického a francúzskeho albumového komiksu. Pôvodne sme chceli urobiť zošitovú sériu. Keďže však máme výpravnú produkciu a chceme predstaviť aj našich autorov, rozhodli sme sa, že si projekt zaslúži patričnú formu – tvrdé dosky, kvalitný papier. Prvá kniha zo série Nežný komiks Čierna oslava však napokon bude mať aj zošitovú verziu, pretože je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Denníka N.

O čom presne je Čierna oslava?

V Čiernej oslave je najviac faktov o Nežnej revolúcii. Príbeh je veľmi civilný a inšpirovaný reálnymi udalosťami. Odohráva sa na pozadí málo známej bratislavskej demonštrácie zo 16. novembra 1989. Atmosféra toho obdobia je vykreslená na motívy hľadania vlastnej identity, rebélie voči rodičom a príslušnosti k subkultúre. A je tam aj láska.

Autorom príbehu je Michal Hvorecký, ktorý si Nežnú revolúciu dobre pamätá, mal vtedy 13 rokov. Sám sa v tom čase často pohyboval neďaleko vtedajšieho Mierového námestia (dnešné Hodžovo námestie), kde sa spomínaný pochod začal, a bol fanúšikom skupiny Depeche Mode, ktorú si obľúbili aj postavy komiksu.

Na aké knihy sa ešte môžeme tešiť v rámci tejto série?

Príbeh ďalšej knihy sa bude odohrávať v Martine, na sídlisku v jednej bežnej rodine, a tak trochu aj v martinskom divadle. Tretí komiks sa svojím príbehom vracia späť do Bratislavy, keď sa 22. novembra 1989 konala prvá masová demonštrácia. Obsahuje surreálne prvky a dotýka sa témy samizdatu.

Posledná kniha v rámci série bude tak trochu horor, ktorý sa odohráva na dedine. Je o emigrácii – o deťoch, ktoré počas komunizmu zo dňa na deň zmizli a ich spolužiaci sa nedozvedeli, kam sa podeli.

„Vydávanie kníh je alchýmia. Neviem odhadnúť, dokedy to vydržím ťahať, ale verím, že to postavím tak, aby to bolo čo najdlhšie. Pozitívne je, že už teraz tu po nás zostane pár krásnych kníh.“

Všetky príbehy spája časové obdobie okolo Nežnej revolúcie. Keďže na seba priamo nenadväzujú, budú sa dať čítať v ľubovoľnom poradí. Na konci každého príbehu sa rovnako ako v prípade Čiernej oslavy bude nachádzať jednostranové zhrnutie s informáciami o reálnych udalostiach, ktoré sa v danej knihe spomínajú.

Aká je práca vydavateľa kníh na Slovensku?

Pre mňa veľmi inšpirujúca. Baví ma pracovať s ilustrátormi, autormi, prekladateľmi, editormi či dizajnérmi. Sú to všetko ľudia zo sveta, ktorý sa mi páči. Prácu s textom milujem, kresliť ani dizajnovať však neviem, tak sa tým aspoň obklopujem.

Zároveň musím dodať, že prevádzkovať vydavateľstvo je finančne veľmi náročné. Ešte som nezarobila žiadne peniaze. Všetky hneď použijem na produkciu ďalších kníh a mám aj pôžičku. Milujem tvoriť knihy, ale tá neistota, ako čo dopadne, nie je vždy ľahká. Vydávanie kníh je alchýmia. Neviem odhadnúť, dokedy to vydržím ťahať, ale verím, že to postavím tak, aby to bolo čo najdlhšie. Pozitívne je, že už teraz tu po nás zostane pár krásnych kníh.

Ako môžeme podporiť tento vydavateľský počin?

V crowdfundingovej kampani môžu záujemcovia pomôcť komiksom tak, že si ich objednajú po jednom alebo aj všetky naraz v limitovanej edícii.

Hoci sú knihy na slovenské pomery dosť drahé, ich cena je na hrane toho, aby to ekonomicky dávalo zmysel. Slovenský trh je malý, svet komiksov málo známy, preto ďakujem našim partnerom za dôveru, ktorú vložili do tohto projektu.

Jana H. Hoffstädter

Vo svojom malom vydavateľstve E.J. Publishing spolupracuje so slovenskými autormi, s ilustrátormi a s grafickými dizajnérmi a jej ambíciou je vydávať knihy, ktoré sú krásne navonok aj zvnútra. V súčasnosti pracuje na sérii komiksových knižiek Nežný komiks, ktoré opisujú udalosti Novembra 89. Partnerom série je aj spoločnosť O2 Slovensko. V predaji je v súčasnosti prvá knižka Čierna oslava, k výročiu Nežnej revolúcie vyjdú aj zvyšné tri tituly.


Zachyťte krásne farby prírody. Vybrali sme najlepšie zariadenia jesene

Čítaj viac

Vyhrajte Playstation 4 alebo robotický vysavač s kartou O2 Voľnosť

Čítaj viac

Ušetrite pri nákupe nového Samsungu. Opäť máte šancu vymeniť starý za nový

Čítaj viac