Zuzana Wienk: Naše telo a vnútro nám jasne signalizujú, čo potrebujeme

Občiansku aktivistku zachránil od úplného vyhorenia sabatikal, ktorý strávila sama so sebou.

V spolupráci s portálom Vyhorenie.sk, ktorého partnerom je aj Férová Nadácia O2, sme si pre vás pripravili seriál, v ktorom vám postupne predstavíme nielen príznaky tohto syndrómu, ale aj spôsoby, ako mu predchádzať.

Kým v prvej časti sme sa zamerali na faktory, ktoré vyhorenie spôsobujú, a v druhej predstavili tipy, ako nájsť rovnováhu medzi prácou a súkromím, tento raz sme si pre vás pripravili rozhovor s občianskou aktivistkou Zuzanou Wienk. Tú od úplného vyhorenia delila len tenká čiara.

Svoj stav si však uvedomovala a rozhodla sa zakročiť. V správny moment jej pomohli priatelia a svoj sabatikal, teda voľno na dobitie síl, strávila sama na Lipove a Orave.

Vo svojich 26 rokoch si založila neziskovú organizáciu Alianciu Fair-play, ktorá poukazuje na korupciu a predtým si pracovala ako novinárka. Pôsobíš ako človek, ktorý hneď vedel, čo bude vo svojom živote robiť. Dnes sa to veľmi často nevidí.

Úprimne, ani by som nepovedala, že som ihneď vedela, čo budem robiť, skôr som na konci strednej školy hľadala svoj smer a nakoniec ma to nejako prirodzene pritiahlo k Aliancii Fair-play. Často sa mi stáva, že ma život k niečomu sám pritiahne.

Aj v tomto prípade to bolo tak, že som úplne nevedela, kam ma srdce ťahá. Začínali sme však v období, keď sa spoločnosť rýchlo a radikálne menila a žila politikou. Naša generácia vnímala tieto spoločenské zmeny veľmi zblízka, takže novinárska cesta bola pre mňa viac-menej prirodzená.

Vedela si si v tom čase predstaviť, že občiansky aktivizmus ťa bude živiť viac ako 15 rokov?

Bolo mi jasné, že idem do sféry, ktorá je relatívne nová. Na Slovensku v tom období žiadna watch-dogová organizácia v tejto sfére neexistovala (watch dogs, v preklade strážne psy –  organizácie, ktoré monitorujú rôzne oblasti verejného života).

Uvedomovala som si, že to bude vyžadovať dlhodobý záväzok. Niečo také som aj hľadala, pretože spravodajstvo, kde som predtým pôsobila, bolo krátkodobé skákanie z témy na tému. Hľadala som hlbší stabilnejší ponor do problému a chcela som sa sústrediť na jednu vec, ktorú by som budovala.

Začiatky určite neboli jednoduché. Odhaľovanie korupčných káuz, kontroly obstarávaní či upozorňovanie na neprávosti v našej krajine. Je to každodenný silný tlak na človeka a jeho osobnosť. Ako si to dokázala v takom mladom veku filtrovať?

Mala som niekoľkoročný tréning z médií. Ten mi veľmi pomohol v začiatkoch. Ako novinárka som kládla otázky ja, teraz som sa však musela postaviť za nejaký konkrétny názor či riešenie. Je to úplne iná pozícia, ktorá je oveľa viac na očiach a bola pre politikov častokrát mimoriadne citlivá. Vyžadovalo to veľkú prácu samej so sebou.

„Moja práca závisí od rôznych faktorov, ktoré neviem kontrolovať, takže som sa vzdala fixovania na úspech a výsledky.“

Každý človek má svoje obranné mechanizmy. Tým prvým bolo vzdanie sa očakávania akýchkoľvek výsledkov. Moja práca závisí od rôznych faktorov, ktoré neviem kontrolovať, takže som sa vzdala fixovania na úspech a výsledky. Uvedomovala som si, že dosiahnutie spoločenskej zmeny trvá dlho a my sme len menšou časťou súkolia.

Taktiež som sa naučila, že politici majú dve tváre a z mojej pozície som si navyše nemohla dovoliť brať niektoré javy osobne. To bolo nevyhnutné, inak by to človeka veľmi zomlelo.

Treťou vecou bolo, že v organizácii sme mali veľkú potrebu nielen poukazovať na korupčné prípady, ale chceli sme mať aj projekt, ktorý je pozitívne ladený. Vtedy sme založili projekt Biela vrana. Je pre nás veľmi dôležitý, no na jeho začiatkoch bola aj naša motivácia pracovať s menej abstraktnými témami a byť bližšie k ľuďom.

Je známe, že syndróm vyhorenia zasahuje veľa ľudí aj v sektore neziskových organizácií, ktorí pracujú s vášňou pre svoje poslanie. Uvedomovala si si počas svojej kariéry, že sa nachádzaš v skupine, ktorá je silno náchylná na vyhorenie?

Naše prvé roky boli najmä o silnej vízii a motivácii. Bola som mladá, moja práca mala pre mňa zmysel a to ma veľmi napĺňalo. Až neskôr, keď v takejto profesii človek pracuje veľmi dlho, začne si uvedomovať neustály stres, nedostatok priestoru na oddych a vypnutie. To všetko príde až postupom času.

Ľudia v týchto profesiách často robia chybu, že veľmi málo myslia na seba. Najmä v začiatkoch, keď majú ešte veľa sily. Celí sa odovzdávajú, pretože im ich práca dáva zmysel a je veľmi strhujúca. Nedá sa robiť ako koníček či s odstupom.

Ak však príde prvá prekážka, či už choroba, alebo silnejší pocit únavy, človek si postupne začne uvedomovať, že niektoré veci sa jednoducho nedajú dlho udržať. Aj ja som napríklad postupne prišla na to, že potrebujem viac delegovať. Alebo taká maličkosť ako voľné víkendy. Toto sú prípady, ktoré si človek uvedomí až postupne.

Vyhorením si si prešla aj ty. Ako si zistila, že sa u teba niečo deje a ako to prebiehalo?

U mňa ten pocit neskutočného vyčerpania trvá asi posledné dva roky. Okrem toho, že človeku po toľkom čase začínajú dochádzať aj sily, veľmi sa zmenilo prostredie, v ktorom fungujeme.

Dnes je oveľa náročnejšie nájsť zdroje na našu činnosť. Zdroje z veľkých nadácií nahradilo veľké množstvo menších príspevkov. To je veľmi náročné na všetky aktivity – od marketingu cez komunikáciu s ľuďmi a reportovanie. Vyžaduje si to oveľa viac času vysvetliť im, čo robíme, aby mali dobrý pocit, že sa oplatí do nás investovať.

„Ľudia v týchto profesiách často robia chybu, že veľmi málo myslia na seba. Najmä v začiatkoch, keď majú ešte veľa sily.“

Minulý rok sa na mňa akoby zrútilo všetko naraz a prišlo to až tak ďaleko, že som v jeden večer ani nevedela, čo si kúpiť na večeru a skoro som sa v obchode rozplakala. To bol silný signál, že niečo je veľmi v neporiadku, keď človeka rozhádže taká maličkosť.

Mozog človeka v predposlednom štádiu vyhorenia úplne vypne a nie je ochotný spolupracovať ani na takýchto jednoduchých rozhodnutiach, pre nás však často bytostne dôležitých.

Neskôr si sa rozhodla dať si dlhšiu pauzu od práce, tzv. sabatikal. Veľa ľudí si pod týmto pojmom predstaví ročnú cestu napríklad do Indie, ty si to však spravila inak.

Musím povedať, že som mala šťastie na blízkych ľudí, ktorí mi pomohli pri rozhodovaní a samotnom plánovaní môjho sabatikalu. To oni ma v ten správny moment upozornili, že som na hranici vyhorenia.

Keď je už človek tak ďaleko, že nevládze vykonávať každodenné úkony svojho života a každá povinnosť je spojená s vysokým stresom, nachádza sa v spomínanom predposlednom štádiu vyhorenia. V tom poslednom začína nenávidieť ľudí a svoju prácu. Z tohto sa údajne vracia veľmi ťažko.

Ja som sa musela v hodine dvanástej rozhodnúť tieto veci zmeniť. Samotné povzbudenie, aby som to urobila rýchlo, bolo pre mňa kľúčové. Rozhodla som sa úplne odstrihnúť od práce a nestretávať sa s ľuďmi z môjho profesijného okolia. Zároveň som si nechcela vytvárať žiadne plány, pokiaľ ide o sabatikal.

Len mesiac trvá, kým sa človek zbaví tej najväčšej únavy a začne fungovať normálne. V žiadnom prípade nemôžete mať od seba žiadne očakávania a treba prijať aj možnosť, že tento čas akoby „premárnite“. Aj tieto odporúčania som od skúsenejších dostala našťastie vopred.

Tí ľudia v okolí sú zjavne naozaj kľúčoví.

Áno, človek si sám často vôbec neuvedomuje, v akom štádiu vyhorenia sa nachádza. Ja som mala aj to šťastie, že moji priatelia mi požičali zázemie na Liptove a Orave, kde som bola tri mesiace.

Chcela som sa úplne odizolovať aj od večerných správ, novín či sociálnych sietí. Potrebovala som stráviť čas sama so sebou, aby som začala vnímať veci trochu s odstupom. Ak je človek príliš hlboko ponorený do rutiny, prestáva vidieť mnohé súvislosti a možnosti.

„Ak je človek príliš hlboko ponorený do rutiny, prestáva vidieť mnohé súvislosti a možnosti.“

Mala si teda šťastie a zachytila si svoje vyhorenie v správnom momente, čo je úžasné. Aký dôraz kladieš dnes na samotnú prevenciu pred stavom totálneho vyčerpania?

Snažím sa zachovať si svoje rituály, ktoré mi pomáhali už vtedy, ako napríklad meditácia či častejší pobyt v prírode. Hľadám dostatočný čas na reflexiu a na bytie samej so sebou. Viem, že je to kľúčové a snažím sa na tom vedome pracovať. Zároveň si oveľa viac vyberám svoje sociálne vzťahy – ľudí, s ktorými chcem tráviť svoj čas.

Našťastie som sa nedostala do posledného štádia, ktoré vraj môže byť až také, že človek nie je schopný vstať ráno z postele. Toto sa mi našťastie nestalo.

Tri mesiace, ktoré som venovala svojmu sabatikalu, sú pomerne dlhé obdobie na odstúpenie zo svojho denného života. Samotný návrat a začlenenie sa späť potom isté obdobie trvá – len mesiac po príchode domov som prekonávala pocit, že som niekde, kam už nepatrím.

Postupne som zisťovala, ako strácam rôzne vzácne „dary“, ktoré mi sabatikal priniesol vďaka tomu, ako som ho poňala. Tri mesiace boli možno príliš krátke obdobie. Odporúčania, že by to malo trvať pol roka až rok, sú podľa mňa správne. Kým je človek schopný vedome sa vrátiť spať, to naozaj istý čas trvá.

Čo ti celé to obdobie sabatikalu dalo do života?

Musím priznať, že toto bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí a jedna z najlepších osobných skúseností. Poskytlo mi to silný odstup. Samotný rituál odídenia teraz považujem za niečo, čo by mal mať vo svojom živote každý. Pretože akýkoľvek prihlboký ponor do prostredia znamená stratu vedomia slobody. Odstup naučí človeka uchovávať si tú slobodu.

Do môjho života mi to dalo oveľa viac pokory a zároveň ma to naučilo aj lepšie porozumieť iným ľuďom. Získala som dostatočný priestor na to, aby som lepšie pochopila seba, prebudovala si svoje priority, vnútro a hodnoty. Toto sa v bežnom živote robí naozaj veľmi ťažko. Samotný stres a rýchle tempo nám často znemožňujú dotiahnuť hlbšiu zmenu, na ktorú treba pokoj a tréning.

Uvedomujem si však, že tento typ sabatikalu nie je pre každého. Niektorí ľudia by sa počas pobytu v prírode a v samote možno úplne zbláznili. Každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu. Som presvedčená, že naše telo a vnútro nám všetkým jasne signalizujú veci, ktoré potrebujeme. Bohužiaľ, ich často ignorujeme. Kým sa ich nenaučíme počúvať, budeme sa donekonečna točiť v kruhu a robiť tie isté chyby.

Možnosť načerpať nové sily či vziať si dlhodobejšie voľno v prípade nepriaznivých životných situácií dáva svojim zamestnancom aj O2. Benefit vo forme neobmedzeného pracovného voľna nad rámec dovolenky si dokonca vyslúžil aj vlastný názov, a to O2 Prázdniny.

Spoločnosť O2 svojich zamestnancov vždy ,podrží‘ a nenechá ich v ťažkých chvíľach bez príjmu,” približuje riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov Mária Rapanová.

Vyhorenie.sk

Je prvý slovenský portál, ktorý sa zaoberá prevenciou, príznakmi a následkami syndrómu vyhorenia. Zároveň ponúka možnosť spojiť sa s odborníkmi, ktorí vám pomôžu vyhorenie prekonať. Ďalšie tipy, rozhovory aj užitočné odkazy nájdete na stránke www.vyhorenie.sk alebo na jej Facebooku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Firemná kultúra: Výhoda, ktorú firmy často zabúdajú predávať

Riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov spoločnosti O2 hovorí o tom, prečo si vo firme zakladajú na vzťahoch a uvoľnenej pracovnej atmosfére.

To, či sa firmám podarí zaujať a prilákať dostatok talentovaných a motivovaných ľudí, do značnej miery rozhoduje o ich úspechu, ba dokonca o samotnej existencii. Snažia sa preto zaujať nielen platom, ale aj pracovným prostredím a rôznymi zamestnaneckými výhodami.

Často však nerozvíjajú a „nepredávajú“ to najcennejšie, čo majú –   firemnú kultúru. Práve kultúra, ktorá sa skladá z nespočetného množstva zvyklostí, vzťahov a interakcií medzi ľuďmi je tým, na čom O2 stavia.

„Naša spoločnosť sa kultúrne nachádza v príjemnom strede medzi startupom a korporáciou. Nemáme už tie začiatočnícke negatíva, no zároveň nie sme skostnatená korporátna štruktúra. Naším cieľom je uchovať si ducha nadšenia zo začiatkov, aj keď firma rastie,“ hovorí Mária Rapanová, šéfka oddelenia ľudských zdrojov v O2.

 

Vo firme je od roku 2008, teda takmer od samotného začiatku pôsobenia na slovenskom trhu, ako teda môže firma z niečoho takého abstraktného, čo ostáva prevažne iba vo vnútri, vyťažiť?

Prečo by sa firmy mali viac venovať rozvoju kultúry

Talentovaný človek si nenechá zalepiť oči jedlom zadarmo, nákupnými poukážkami či možnosťou zdriemnuť si v práci (aj keď tým určite nepohrdne). Na takéto výhody si ľahko zvykne a po čase mu neprídu ničím výnimočné. Pre dlhodobú spokojnosť a radosť z práce treba niečo viac.

Potvrdzuje to aj prieskum prestížneho časopisu Fortune 500 medzi zamestnancami najlepších firiem na svete, že kultúra je to, vďaka čomu zamestnanci nielen prídu, ale aj podávajú dobré výkony a ostávajú s firmou dlhý čas.

Niektoré sa snažia osloviť svojou transparentnosťou a otvorenosťou, iné silným dôrazom na rozvoj a vzdelávanie. Každej funguje niečo iné. „U nás sú to ľudské vzťahy. Otvorené, férové, príjemné. Dvere kancelárií sú otvorené nielen fyzicky, ale aj mentálne,“ opisuje atmosféru vo firme.

Nepýtajte sa len na plat a benefity

Pracovné prostredie a firemná kultúra by však mala zaujímať aj nádejných kandidátov. Ak sa na konci pohovoru personalista opýta či má uchádzač nejaké otázky, nejde o zdvorilostnú formulku, ale o jedinečnú šancu naozaj zistiť, či do firmy zapadnete, či ho bude práca baviť a či všetko to každodenné úsilie bude spieť k naplneniu jeho osobných cieľov. Ak si zamestnanec a firma „nesadnú“, bude to znamenať stratu (nielen) času pre obe strany.

Oplatí sa opýtať napríklad na to, aký štýl vedenia a riadenia je vo firme zaužívaný. „V O2 je to neformálnosť, všetci si tykáme od prvého dňa. Každý sa u mňa môže zastaviť a opýtať sa, čo ho zaujíma a čo by potreboval,“ vysvetľuje Rapanová.

Veľa o firme napovie aj to, aké vlastnosti, okrem odbornosti, vyhľadáva u svojich zamestnancov. „V O2 je to jednoznačne prístup a pocit vlastníctva svojej agendy, nie len odsedenie 8,5 hodiny. Pre mňa je to viac než odbornosť, pretože potrebné zručnosti sa vždy človek dokáže doučiť, s prístupom to už také jednoduché nie je,“ dodáva.

 

Samozrejme, nie je žiadnou hanbou či nezdvorilosťou zistiť si presnejšie, aké benefity firma ponúka, prípadne, ako odmeňuje za nadštandardné výkony. „Medzi najobľúbenejšie benefity patrí flexibilný pracovný čas a O2 prázdniny  –  platené voľno nad rámec dovolenky. Chceli by sme, aby sa naša inakosť prejavovala aj v prístupe k zamestnancom a aj v benefitoch. Snažíme sa vytvárať a ponúkať také, ktoré zodpovedajú férovosti a flexibilite, ktorú naši zamestnanci oceňujú,“ uzatvára.

Zdravá firemná kultúra sa nedá okopírovať, hlavne ak je uvoľnená a podporuje budovanie vzťahov medzi ľuďmi. Zázračný recept na jej vytvorenie neexistuje, no ak sa to podarí, atmosféra vo firme podnieti ľudí k lepším výkonom a spokojnosti s prácou, ktorá vydrží oveľa dlhšie, než dobrý pocit z akejkoľvek materiálnej odmeny.


Riaditeľka školy, v ktorej nezvoní: Dajme deťom bezpečný priestor na pohyb

Skúsená pedagogička po dvadsiatich rokoch praxe otvorila základnú školu, o akej vždy snívala. Tento rok v nej prebieha aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá si deti získala.

Súkromná základná škola v Senci je miesto, kde stretnete radostné, zvedavé deti. Učitelia sa v nej snažia nájsť zdravú rovnováhu medzi radosťou z učenia a cieľavedomou prácou na úspechu. Minulý rok táto škola v rámci Bratislavského kraja vyhrala s obrovským náskokom v súťaži o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, ktorá spadá pod platformu O2 Dobrá vec. Boli sme sa spýtať, ako sa im to podarilo.

Vyhrajte O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha. Viac informácií o podmienkach súťaže nájdete na tomto mieste.

S riaditeľkou školy Ivetou Barkovou sa stretávame v jej kancelárii. Pôsobí skromne, no keď sa rozrozpráva, nevychádzame z úžasu, čo všetko sa jej spolu s kolegami, deťmi a ich rodičmi v tejto nenápadnej malej škole podarilo. V jej podaní to pôsobí jednoducho, akoby to bolo samozrejmé.

Napriek tomu, že je už poobede a väčšina detí je v škole v prírode, na chodbách neutícha pohyb a aj v kancelárii panuje čulý ruch. Vyzváňa telefón, ľudia sa prichádzajú poradiť, vrátiť požičané veci. Pani riaditeľka všetko s prehľadom organizuje a spokojne si vydychuje, aký je tu dnes pokoj oproti bežnému dňu.

Rozprávame sa o tom, ako pred tromi rokmi so školou začínali, ako sa im v škole, kde počas vyučovania nie je počuť typické zvonenie, darí a ako im O2 Športová akadémia Mateja Tótha potvrdzuje, že sny sa plnia.

Ako človek príde k tomu, že sa stane zriaďovateľom a riaditeľom súkromnej základnej školy?

Učím vyše dvadsať rokov, učila som na štátnej základnej škole aj na gymnáziu. Na svojom poslednom pôsobisku v malej vidieckej škole som v zborovni sedela oproti kolegyni, ktorá bola rovnako akčná ako ja. Počas každej voľnej chvíle sme sa rozprávali o tom, ako by mala fungovať škola našich snov.

Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.

Dva roky sme potom spolu s mojou akčnou kolegyňou Jankou Augustovičovou pracovali na príprave takejto školy. Získali sme dôveru rodičov, ktorí nám zverili svoje deti. A pred tromi rokmi sa sen stal skutočnosťou, stala som sa zriaďovateľkou a zároveň riaditeľkou.

V tejto pozícii som sa našla, baví ma to celé organizovať a teším sa z každého úspechu. Práce je veľmi veľa, ale bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života.

Ako vznikol nápad prihlásiť sa do O2 Dobrej veci a zabojovať o O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha?

Naša škola nemá žiadneho veľkého sponzora. Tvoríme ju iba my, deti a ich rodičia. Šport je od začiatku súčasťou našej vízie vyváženej školy. Sama som až do maturity denne športovala a chcela by som deťom ukázať, že bežné športovanie môže prinášať radosť a zároveň vytvára návyk na pravidelný pohyb.

„Povedala som si, že buď budem do dôchodku ufrflanou učiteľkou, ktorá sa bude stále sťažovať, alebo zoberiem veci do vlastných rúk.“

Na šport kladieme veľký dôraz, deti absolvujú každý týždeň hodinu telocviku v plavárni v Senci, vo vstupných priestoroch máme pingpongový stôl a práve budujeme predzáhradku s workoutovým náradím.

Keď som na internete zbadala informácie o O2 Športovej akadémii Mateja Tótha a o šanci získať ju pre našu školu prostredníctvom hlasovania na stránke O2 Dobrá vec, veľmi sa mi tá myšlienka zapáčila a hneď som sa o ňu podelila s rodičmi. Páčilo sa im to, a tak sme školu do súťaže prihlásili.

V Bratislavskom kraji ste s veľkým náskokom zvíťazili. Hoci máte menej ako 200 žiakov, získali ste 5 532 hlasov. Ako sa dá niečo také dosiahnuť?

Začína sa to tým, že sme rodinná škola. Rodičia sú s nami vo všetkom súčinní a pomáhajú nám. Priznám sa však, nečakala som takú obrovskú vlnu nadšenia.

Hlasovaním sme doslova žili všetci – učitelia, rodičia aj žiaci. Neustále sme spolu komunikovali a posielali sme si informácie o stave hlasovania. Rodičia si navzájom radili, ako sa dajú získať bonusové body, napríklad za čítanie článkov na Sóde. Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Do hlasovania sa zapojili celé rodiny. Viem o rodine, kde svoj hlas denne odovzdávalo 16 ľudí. Takisto pre učiteľov sa hlasovanie stalo každodenným rituálom. Zapojili sa ráno, hneď ako zapli počítač. V kuchynke sme si potom dávali kontrolné otázky: „Už si dnes hlasoval?“ Využili sme aj sociálne siete. Pomohli nám hlasy Senčanov, ktorí nás sledujú.

Zo začiatku som nečakala, že to bude mať taký veľký ohlas. No keď hlasy začali pribúdať, už sme sa nechceli vzdať. Vydržali sme do úplného konca, aj keď sme vedeli, že máme veľký náskok.

Po celej škole sme mali vylepené materiály s informáciami o súťaži. Pri každej príležitosti sme pripomínali, že súťažíme o výbornú cenu.

Bola to naša prvá veľká výhra a bolo povzbudzujúce vidieť, že sme to dokázali. Radosť z víťazstva v hlasovaní bola obrovská a záujem medzi deťmi a rodičmi bol niekoľkonásobne vyšší ako naše možnosti.

Podarilo sa vám zvíťaziť vo veľkej konkurencii, získali ste O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha na pôde vašej školy, a v rámci nej vedenie 20-člennej skupiny detí na celý školský rok zadarmo. Podľa čoho ste deti vyberali?

V škole organizujeme krúžkový festival. Rodičia si môžu pozrieť ponuku krúžkov a porozprávať sa s vedúcimi. Keď sme prezentovali O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, bol to úplný ošiaľ. Prihlásilo sa množstvo detí.

Výber urobila trénerka, ktorá vyskladala pestrú, vekovo zmiešanú skupinu. Niektoré deti dostali šancu začať cvičiť a niektoré zase rozvíjať svoj talent na atletiku. Pre ostatné deti ponúkame množstvo iných športových krúžkov.

V mnohých školách vrátane tej vašej odovzdával certifikát o účasti v Akadémii Matej Tóth osobne. Ako to vnímali deti?

Prišlo to celkom narýchlo na začiatku školského roka. Deti sa veľmi tešili. Prišli s myšlienkou, že by samy Mateja Tótha privítali a pripravili preňho program. Zatancovali vlastné choreografie, zasúťažili si s ním v športových disciplínach, zorganizovali improvizovanú tlačovú besedu a autogramiádu.

Atmosféra deti tak strhla, že sa nevedeli rozlúčiť. Matej Tóth zožal obrovský aplauz, každý sa s ním chcel fotiť. Začiatok školského roka tak nabral novú dynamiku.

Ako si deti užívajú tréningy?

Ani ku koncu školského roka nadšenie nepoľavilo a deti sa na tréningy stále veľmi tešia. Majú svoje dresy, vždy pred tréningom sa do nich prezliekajú a vtedy celá chodba ožije. Najlepšie na Akadémii je, že deti si ani neuvedomujú, že pravidelne poctivo trénujú. Vytvárajú si návyky, zažívajú radosť zo športu, z úspechov a z kamarátstva.

Cieľom tréningov je, aby deti nebrali šport ako individualistickú súťaž. Na tréningy chodí zmiešaná skupina od prvákov po štvrtákov, takže vznikajú momenty, keď si musia pomôcť, potiahnuť jeden druhého. Prirodzene sa tak učia spolupracovať aj v náročných situáciách.

Vidno na deťoch pokroky?

Súčasťou programu je testovanie formou hry na začiatku, v polovici a na konci roka. Na deťoch vidíme veľké pokroky v odvetví športu, na ktorý môžu mať pohybové predpoklady. Vidno to aj v tom, že deti sa pohybujú efektívnejšie a naučili sa pohyby robiť technicky správne.

Výhodou je, že dostávajú všestrannú športovú prípravu. Tú môžu potom využiť na druhom stupni, keď sa rozhodnú špecializovať na ktorýkoľvek šport. Pre nás je O2 Športová akadémia Mateja Tótha liahňou budúcich športových talentov.

O O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha súťažia prostredníctvom platformy O2 Dobrá vec školy aj tento rok. Odporúčate školám zapojiť sa?

Určite. A nielen počas roka, keď sme dostali podporu. Pozitíva pre školu sú dlhodobé. Trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha je zároveň naša telocvikárka. Prešla školeniami, naučila sa metodiku a niektoré prvky využíva aj na hodinách telesnej výchovy.

Od Akadémie sme dostali veľa športového náradia. Sú medzi ním bežné, ale aj netradičné pomôcky. Tie nám zostanú, aby sme ich mohli používať aj po skončení programu.

Rozprávame sa spolu o pohybe. Majú ho podľa vás dnešné deti dostatok?

Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme. My sme trávili detstvo na uliciach prirodzeným pohybom, dnes majú rodičia oprávnený strach nechať deti na voľno. Je v podstate nemožné vypustiť deti na ulicu a mnohé školské areály sú poobede zatvorené.

„Dnešné deti sú také isté, ako sme boli my v ich veku. Zmenili sa však okolnosti, v ktorých žijeme.“

Rodičia nechcú šport zanedbať, a tak deťom organizujú športové aktivity v kluboch a v tréningových centrách. Keďže tréningy sú organizované dospelými, možno dnes nemajú deti k športu taký srdečný vzťah. Niekedy je pre ne záťaž ísť na tréning. Nepociťujú spontánnu radosť, ktorú sme mali my, keď sme mohli vybehnúť von a prirodzene naplniť svoju potrebu hýbať sa.

Čo by deťom pomohlo v tom, aby sa viac hýbali?

V prvom rade by sme im mali zabezpečiť bezpečný priestor na športovanie. To by malo byť prioritou samosprávy každého mestečka alebo dediny. Ak sa pýtate detí, prečo nešportujú, prejdú do oprávnenej ofenzívy: „Kde to máme robiť?“

V meste ako Senec, ktoré je obklopené novými satelitmi, deti často ani nemajú možnosť samy sa dostať k iným deťom. Keď sme robili minulý rok na Deň detí cyklovýlet, museli sme zapojiť do akcie mestskú políciu, aby sme sa cez niekoľko veľkých križovatiek dostali na cyklochodník. Deťom veľmi chýbajú nielen športoviská, ale aj obyčajné chodníky a cyklotrasy.

Ak chceme deti priviesť k pohybu, mali by sme im byť vzorom. Pohyb by mal byť súčasťou rodinného života. Časť víkendov by sme mali tráviť spoločne s deťmi aktívnym pohybom, prechádzkou, bicyklovaním, túrami alebo rôznymi nenáročnými športmi, ktoré nám spestria deň. Aj na zmrzlinu sa dá ísť na bicykli.

Rozhýbte svoje deti prostredníctvom tretieho ročníka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Do 30. júna si o účasť v nej môžu zasúťažiť základné školy na celom Slovensku. Viac informácií o pravidlách súťaže a získaní bonusových bodov za prečítanie člávnkov v sóde získate na stránke www.dobravec.o2.sk.

Dobrá vec

Podporte školu
v projekte O2 Dobrá vec

Prečítaním tohto článku
ste získali bonusový hlas.
Využite ho a podporte svoju školu.

Využiť bonusový hlas

Iveta Barková

Vyštudovala slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Na Slovensku učí už viac ako 20 rokov, medzitým päť rokov pôsobila v pražskej agentúre, ktorá organizuje koncerty medzinárodných mládežníckych zborov. Tu okrem iného získala aj poznatky o fungovaní školských systémov v Británii a v USA. Je absolventkou Komenského inštitútu. Inšpiráciou je pre ňu nemecká inovátorka Margret Rasfeld. Pred tromi rokmi založila v Senci Súkromnú základnú školu, v ktorej pôsobí ako riaditeľka. Aktívne a odhodlane zavádza do vyučovacieho procesu inovácie a moderné prvky. Jej ambíciou je inšpirovať ľudí k tomu, že veci sa dajú meniť zdola.


Vybrali sme 11 najlepších smartfónov z júnovej ponuky

Čítaj viac

Huawei 1+1: získajte k smartfónu Huawei aj druhý telefón alebo hodinky

Čítaj viac

Férová Nadácia O2 prerozdelí na projekty k 30. výročiu Nežnej revolúcie 30 000 €

Čítaj viac