Stĺpček Mateja Tótha: Dal som si za cieľ rozhýbať ľudí

Pohyb je prirodzenou súčasťou života z každého z nás. Ja som rád, že v mojom živote ho vždy bolo a stále je veľa.

Od malička sme takmer celý voľný čas trávili vonku – rôznymi aktivitami, športom. Nepotrebovali sme, aby nás vozili na krúžky či tréningy. Prišli sme domov zo školy, taška letela do kúta a bežali sme von. Hrať futbal, hokej, behať, bicyklovať sa či loziť po stromoch. Naši rodičia zatiaľ trávili čas v záhrade.

Odvtedy však uplynulo veľa času a pribudlo kopu iných možností, ako tráviť voľný čas, ako si uľahčovať život a zvyšovať komfort. Žiaľ, pohybu je oveľa menej. Negatíva tohto stavu vidieť všade okolo nás – civilizačné choroby, poruchy pohybového aparátu, obezita.

Preto veľmi pozitívne vnímam každú snahu rozhýbať ľudí. Tá moja osobná je v tomto naozaj enormná. Vnímam to aj ako svoju spoločenskú povinnosť – ísť príkladom a poukazovať na pozitíva, ktoré pohyb prináša. Aj keď si myslím, že poukazovať na pozitíva pohybu a aktívneho životného štýlu ani nemá zmysel. Je to jasné asi každému.

Som rád, že si to bez rozdielu uvedomujú ľudia všetkých vrstiev spoločnosti. A úplne najdôležitejšie je, že si to uvedomujú aj rodičia, pretože deťom pohyb chýba najviac. Práve nedostatok pohybu detí, bola pre mňa a môj tím najväčšia motivácia na založenie Športovej akadémie Mateja Tótha. Práve vďaka mojej popularite sme deti pritiahli k pravidelnému športovaniu.

Aj vďaka nášmu partnerovi O2 sa nám podarilo do tohto projektu zapojiť aj rodičov a často športovali celé rodiny. Je skvelé ísť na tréning akadémie a vidieť deti, ako naozaj s radosťou a chuťou športujú.

Pohyb však nie je len šport, tréning a potenie krvi. Pohyb je akákoľvek fyzická aktivita. A mnohí z nás sa môžu hýbať viac bez toho, aby museli ísť na športovisko alebo ich to stálo veľa času. Takýto prirodzený pohyb nám nejeden raz ten vzácny čas šetrí.

Zoberme si napríklad dopravu v Bratislave. Koľko času tu strávime v zápchach? Pritom stačí vytiahnuť bicykel alebo prejsť kratšie vzdialenosti pešo – 2 až 3 km prechádzky zaberú približne pol hodinku. Spočítajte si čas, ktorý strávite tým, keď musíte v špičke prejsť autom centrum mesta a zaparkovať.

To isté platí aj o výťahu. Koľko času trávime čakaním na výťah? A prečo ten čas nevyužiť na pohyb? Zopár poschodí denne a máte celkom pekný tréning. O environmentálnych a ekonomických benefitoch ani nemusím písať.

Predstavte si, ako by sa zmenilo životné prostredie vo veľkých mestách, ak by sa len časť ľudí riadila týmito radami. Asi by sa nám lepšie dýchalo. Rafinérie by ma síce nepochválili, ale vaše zdravie i peňaženky určite áno.

Je to na vás. Stačí jednoducho začať. Nemusia to byť heroické výkony. Niekedy stačí aj málo. Skúste si dať týždeň bez výťahu. Alebo prejdite za pekného počasia aspoň kratšie vzdialenosti bez auta. Sami si potom zhodnoťte, či sa cítite lepšie, či ste ušetrili peniažky, alebo či ste bez auta stratili veľa času.

Som si istý, že horšie vám nebude.

Matej Tóth

V roku 2015 sa stal majstrom sveta v chôdzi na 50 km, o rok neskôr zvíťazil v rovnakej disciplíne aj na olympiáde. V roku 2016 rozbehol v spolupráci s modrým operátorom O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, ktorá má za cieľ priviesť deti k pohybu a odhaliť, na aký šport majú talent. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Pohyb patrí všetkým

O dôležitosti pohybu a jeho pozitívnom vplyve na zdravie aj psychiku vieme všetci, často je však v našom rebríčku kdesi na jednom z posledných miest.

Neraz vyhráva vlastná pohodlnosť a večné výhovorky, pre ktoré si nenájdeme časť zájsť si zaplávať, ísť konečne na prechádzku do lesa alebo aspoň občas vynechať výťah a prejsť tých niekoľko schodov peši.

A rovnako často pristupujeme aj k deťom. Namiesto toho, aby sme ich v pohybe a športovaní podporovali a boli im príkladom, dívame sa na ne, ako sedia doma aj počas pekných dní, ktoré by mohli tráviť vonku. Alebo sa potom stretáme s úplne opačným prístupom – množstvom fyzicky náročných tréningov, pre ktoré deti nestíhajú byť deťmi.

V tomto víkendovom vydaní magazínu Sóda, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 Športovou akadémiou Mateja Tótha, sme sa rozhodli bližšie pozrieť práve na zdravý pohyb a aktívne trávenie voľného času prostredníctvom športu. Začítajte sa do našich článkov a presvedčte sa, že pohyb si môžu naplno užiť všetky generácie, nielen mladí ľudia a deti.

„Pohyb je rovnako dôležitý ako strava a spánok,“ hovorí v našom rozhovore trénerka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha Andrea Ballová, ktorá nám prezradila aj viac o tom, ako deti k pravidelnému pohybu motivovať.

Olympijský víťaz Matej Tóth sa vo svojom stĺpčeku zamýšľa, akú úlohu zohráva u neho pohyb a akým spôsobom ho môže do svojho života vniesť každý z nás.

Zaparkovať auto na opačnej strane parkoviska alebo pracovné stretnutie v stoji? Pripravili sme pre vás sumár nenáročných trikov, vďaka ktorým do svojho života vnesiete pohyb absolútne prirodzene.

Beh patrí k najpopulárnejším športom aj preto, že sa mu môžete venovať takmer kdekoľvek. Pripravili sme si pre vás tipy, vďaka ktorým zlepšíte svoj pôžitok z behu, vyhnete sa častým bežeckým zlozvykom a zistíte, prečo sa oplatí behať v teréne.

Ak je vám beh blízky, radi by ste si zlepšili techniku a vedeli o tomto športe viac, zapojte sa do našej súťaže o ročné predplatné časopisu Running.

Patríte k zanietením športovcom alebo s pohybom ešte len začínate? Pozrite si náš prehľad športových aplikácií, ktoré poradia s tréningovým plánom a poslúžia aj ako osobný tréner.

So športovým lekárom Pavlom Malovičom sme sa porozprávali o tom, ako si udržať fyzické i psychické zdravie aj vo vyššom veku. „Chcite každý deň vedieť niečo nové,“ radí.

Modrý operátor spustil 2. ročník O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, ktorá si kladie za cieľ priviesť deti k pohybu a pomôcť im zistiť, na ktorý šport majú najväčšie vlohy. O otvorenie jednej zo 40 akadémií môžu súťažiť základné školy po celom Slovensku. Viac informácií a pravidlá súťaže nájdete na www.dobravec.o2.sk.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac