Špeciál o slobode tlače: Sloboda nie je samozrejmosť

Denne sme zaplavení množstvom informácií. Slobodný prístup k nim a kvalitnú žurnalistiku preto môžeme považovať za samozrejmú súčasť nášho života.

Skutočnosť, že to však úplne samozrejmé nie je, ukazuje nielen história, ale aj aktuálne domáce a zahraničné udalosti. Aj preto si 3. mája pripomíname Svetový deň slobody tlače a pri tejto príležitosti vám ponúkame špeciálne vydanie magazínu Sóda.

Nájdete v ňom nielen príbehy, ktoré opisujú slobodu médií v minulosti, ale aj tie, ktoré približujú jej súčasný stav aj budúcnosť. Veríme, že aj vďaka nim budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

Na tvorbe tohto vydania sme už nejaký čas pracovali, keď Slovensko zasiahla vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. V momente, keď ho dokončujeme, je zatiaľ jasné len to, že tento zločin vyústil do masových protestov a do aktivizácie novinárov aj občianskej spoločnosti.

Túto iniciatívu vnímame ako znak, že sme sa poučili zo svojej minulosti. Vážime si dnešnú slobodu médií, transparentnosť a spravodlivosť. Veríme, že aj nasledujúcimi textami tieto postoje posilníme.

Ktoré udalosti formovali žurnalistiku v našej krajine? Pozrite si časovú os, ktorá zobrazuje tie najdôležitejšie momenty za posledných 70 rokov.  

S riaditeľom Slovenského národného múzea – Historického múzea Petrom Bartom sme sa porozprávali o cenzúre, jej príčinách a spôsoboch, akým sa šírili informácie, ktoré režim nepovoľoval. SNM sa stalo garantom celého tohto vydania

Výbuch Černobyľu, havária na Zlatých Pieskoch či filmy, ku ktorým ste sa za komunizmu jednoducho nedostali. Vybrali sme pre vás ukážky toho, ako vyzerala cenzúra v komunistickom Československu.

V socialistickom Československu bolo zakázaných nielen množstvo filmov, ale aj literatúry. Pripravili sme pre vás výber kníh, ktoré vtedajší režim nepovoľoval. Nájdete medzi nimi Tatarku, Mňačku či Orwella. Ak by ste chceli niektorou z týchto knižiek rozšíriť svoju domácu knižnicu, zapojte sa do našej súťaže.

V rozhovore s dcérou vydavateľa a spisovateľa Olega Pastiera, ktorý vydával aj samizdatovú literatúru, Luciou Pastierovou Čarnou sme sa spýtali nielen na to, ako otcove aktivity ovplyvnili jej život, ale aj akú váhu majú knihy v ľudskom živote.

Na obdobie samizdatov, ktorých šírenie podliehalo prísnym trestom, si pre Sódu zaspomínala aj jedna z osobností novembra ʼ89 František Mikloško.

Ako vyzerá sloboda tlače dnes a ako novinárčinu u nás menia udalosti posledných mesiacov? Svoj pohľad nám sprostredkoval novinár Adam Valček, ktorý v mienkotvornom denníku SME vedie investigatívne projekty.

Akým smerom sa bude uberať žurnalistika? Zmení sa jej podstata a ako na ňu vplýva technologický pokrok? Opýtali sme sa ľudí, ktorí sa novinárčine venujú profesionálne.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Garantom tohto vydania je Slovenské národné múzeum – Historické múzem, ktoré s českým Národním muzeom pripravilo veľkú spoločnú výstavu k storočnici od vzniku Československej republiky.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Riaditeľ SNM – Historického múzea Peter Barta: Cenzúra a propaganda existovali vždy

„Príčinou cenzúry je túžba vyznieť v tom najlepšom svetle," hovorí Peter Barta, s ktorým sme sa porozprávali o slobode tlače.

Historik Peter Barta vedie Slovenské národné múzeum – Historické múzeum, kde pripravili rozsiahlu Česko-slovenskú/Slovensko-českú výstavu venovanú našim spoločným dejinám. Práve obdobie existencie Česko-Slovenska bolo poznačené totalitným režimom a s ním spojenou cenzúrou.

Ako bola obmedzovaná sloboda tlače a ako sa pracovalo s informáciami v minulosti, si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.

Aká bola úloha novinárov pri rôznych spoločenských zmenách?

Úloha novinárov je vždy základná – informovať spoločnosť, či už je to formát, ktorý slúži štátu alebo inému účelu. Pekný príklad je film o Washington Post (The Post, pozn. red.), kde bola úloha média vyjadrená ako služba spoločnosti, a slúžiť spoločnosti neznamená slúžiť len vláde. Lebo aj ona má predovšetkým slúžiť spoločnosti.

Aká je úloha cenzúry?

Kontrolovať informácie. Môže mať niekoľko foriem – na základe zákonných noriem, ďalej každý človek sám osebe má nejakú cenzúru informácií, ktoré chce alebo nechce, aby o ňom odzneli. A potom je tu spoločenská cenzúra, neformálny tlak na jednotlivca alebo na skupinu ľudí, aby informovali tak, ako určité skupiny chcú, aby sa informovalo.

Menilo sa to nejako zásadne v histórii?

Vždy existovala nejaká spoločenská norma na cenzúru. Súvisí to aj s propagandou. To je tiež cenzúra, lebo informujem o tom, čo chcem, aby odznelo, a môžem si upravovať informácie, aby zneli v môj prospech alebo v neprospech môjho oponenta.

V minulosti fungovala cenzúra, keď sa robili oficiálne portréty panovníkov a šľachticov. Pri habsburskom panovníkovi Ferdinandovi V., uhorskom kráľovi, ktorý bol duševne aj fyzicky postihnutý, bol dvorský úzus, ako ho majú zobrazovať. To je cenzúra, pretože nechceli, aby široká verejnosť mala pochybnosti o centre vlády. Cirkev cenzurovala napríklad Galilea a Kopernika, že nie všetko sa točí okolo Zeme. Bolo to dané dogmaticky, a pritom je známe, že v minulosti aj Gréci, aj v ranom stredoveku vedeli, že Zem je guľatá.

V období Česko-Slovenska sa cenzúra týkala asi najmä informácií zo svetového diania.

Týkala sa spoločenského diania, nielen svetového. Výbornou ilustráciou, čo sa týka komunistického režimu, je vystúpenie Klementa Gottwalda v roku 1948, vedľa ktorého boli ďalšie postavy; o niekoľko rokov boli z hľadiska vývoja nepohodlné, tak boli z fotografi í zmazané. Bolo by to veľmi nepríjemné, keby bol Clementis po svojej poprave ďalej zobrazovaný na fotografiách s Gottwaldom. Boli selektované informácie, čo sa pustí von, ale to sa nejakým spôsobom snaží robiť asi každá vláda a záleží len na tlaku, aký dokáže vyvinúť.

Hlavným cenzorom teda býva vláda?

Ona je tým, kto informuje. Nie je vždy hlavným zdrojom informácií, ale zakaždým je veľmi dôležitým. Môže však byť napríklad aj firemná cenzúra. Zákonník práce uvádza, že každý má byť lojálny voči firme a neposúvať informácie na verejnosť, pretože môže poškodiť svoju inštitúciu. Aj to je istá cenzúra.

„Novinár by sa nemal sústrediť len na jeden zdroj informácií, ale skúsiť si overiť, či ten, kto mu informácie podal, ich nejako nedeformoval.“

Ktoré inštitúcie rozhodovali o vhodnosti informácií?

Bolo ich niekoľko – ministerstvo vnútra, kultúry či informácií. To vzniklo po II. svetovej vojne a regulovalo informácie, ale aj viedlo propagandu. Asi najvýznamnejšou osobnosťou v 20. storočí, ktorá je symbolom propagandy a cenzúry, je Goebbels za tretej ríše. V rôznych inštitúciách bola funkcia ideologického námestníka, ktorý sa týmto záležitostiam venoval. Postupovalo sa však aj podľa zákonných noriem a tie boli rôzne a patrili pod rôzne organizácie.

Napríklad Rádio Slobodná Európa bolo ideologicky nevhodné a ŠTB mohla prísť kontrolovať, akú máte naladenú vlnu na rádiu. Keď to bola Slobodná Európa, mali ste problém a nemuselo to byť príkazom, že toto rádio nemáte počúvať. Jednoducho tu bol tlak, že počúvate, čo by ste nemali, lebo je to náš triedny nepriateľ.

Aké teda boli príčiny cenzúry?

Túžba vyznieť v tom najlepšom svetle. Vládna moc, a to nie len tá komunistická, ale aj predtým, chcela vyzerať dobre, a preto nepripustila informácie, ktoré negujú jej prácu. Je pravda, že počas komunistického režimu sa výrazne používal paragraf o ochrane republiky a komunisti v rámci toho popravili niekoľkých ľudí. Za prvej republiky však boli aj snahy obmedziť politického oponenta. Ibaže základná cenzúra v tých časoch bola predsa len iná, lebo sa týkala toho, čo máme v ústave aj dnes: nehaniť menšiny, rasy, rodovú príslušnosť.

Akým spôsobom bolo možné šíriť zakázané informácie?

Spomínané rádio bolo výrazný fenomén v 30. rokoch, keďže často vysiela naživo a do toho sa ťažko zasahuje. Niektorým ľuďom tak zakazovali vôbec vstupovať do rádií. Tiež existovali rušičky, čiže sa nastavili technológie tak, aby k nám západné médiá neprenikli. Lenže to má nejaké obmedzenia, veľmi dobre si pamätám, ako sme sa počas 17. novembra mnohé informácie dozvedali práve z ORF, štátnej moci sa tok informácií nepodarilo prerušiť.

Ako to fungovalo v tlači?

Boli to médiá, ktoré sa šírili v súkromnej rovine – niekto niečo vytlačil, posunul, odovzdal informáciu ďalej. Neboli to tlačoviny ako regulované štátne denníky. Samizdaty sa buď vyrábali u nás v Česko-Slovensku v skupinách, ktoré boli oponentmi režimu, alebo sa pašovali cez hranice. A práve preto, aby sa nerobili takéto režimu neprijateľné spôsoby šírenia správ, boli regulované napríklad kopírky. U nás pri kopírkach prišla voľnosť až v osemdesiatom deviatom, a pritom na Západe to už bol relatívne bežný prístroj.

Bola na Slovensku aj nejaká informačná sieť medzi ľuďmi?

Áno, boli a fungovali rôzne. Bola taká zásada, že keď ide o niečo organizovanejšie, mohol by ľahšie nastať únik informácií, takže to bolo neraz tak trošku spontánne. Bolo viacero skupín napríklad v cirkvi či na vysokých školách, ktoré si organizovali samizdaty sami, svojpomocne.

Aký typ média mal vtedy dominantnú rolu?

Úloha tlače bola veľká, ale dominanciu rozhodne prevzali televízia a rozhlas. Rozhlas zohral významnú rolu práve medzi rokmi 1948 a 1989, napríklad aj v informovanosti o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, keď sa snažili zamestnanci tohto verejnoprávneho média informovať verejnosť z utajených úkrytov o udalostiach, ktoré sa diali.

„Obmedziť zdroje informácií nie je riešenie, lebo nespoznáme okamih, keď sme prekročili Rubikon k neslobode.“

Vedela verejnosť, že oficiálne informácie sú manipulované? Ako to bolo vnímané v spoločnosti?

Ľudia vedeli, že v oficiálnych médiách je regulácia informácií, ale v tých časoch bolo oveľa ťažšie zistiť pravdu, pokiaľ nepočúvali zahraničný rozhlas. Iný zdroj informácií bežná verejnosť nemusela mať. Samizdaty boli len v určitej skupine obyvateľstva, nedostali sa do širokej verejnosti. Pre formu, akou boli vyrábané, išlo o desiatky, stovky kusov, nemali šancu obsiahnuť celú spoločnosť.

Veľké zlyhanie štátu ukázala v rámci cenzúry a informovanosti katastrofa v Černobyli. Oficiálne médiá režimu informovali o tejto udalosti veľmi neskoro. To je moment v rámci normalizácie, keď verejnosť začala značne nedôverovať informáciám, ktoré sú oficiálne púšťané.

V minulosti teda mali ľudia problém overiť si pravdivosť informácie.

Druhá vec je, že dnes sa v slobode publikuje aj množstvo nepravdivých udalostí. Časť verejnosti tomu podlieha a vytvorila pre to pojem alternatívne médiá. Evokuje to alternatívu tým oficiálnym, presne, ako to bolo za komunistického režimu, ale práve tie alternatívne médiá sa dostávajú do štádia, keď sú v nich zámerne uvedené nepravdy. Niežeby sa to v oficiálnych médiách tiež občas nepodarilo.

Ako teda dnes pracovať s informáciami?

Myslím si, že je to na každom človeku. Je to individuálne a nemôžeme nikomu nanútiť, aby informácie hodnotil správne, lebo zase smerujeme k cenzúre. Každý z nás má právo a možnosti obsiahnuť informácie rôznym spôsobom. Niekomu stačí prečítať si informáciu od konkrétneho média a nemá snahu pozrieť si aj to, čo píše niekto iný. Dokonca sme sa dostali do štádia, že je tých informácií veľmi veľa a ľudia sa už ani nevenujú ich hĺbke, čítajú si len titulky. Čo sa s tým dá spraviť? Dáme ďalšie informácie, aj keď vieme, že ich ľudia nečítajú? Dochádza potom k regulácii informovanosti a to je cenzúra.

Dezinformácie podľa mňa súvisia najmä s otázkou pravdy.

To nie je problém pravdy, ale faktografie. Rozdiel je pravda a fakt, že sa niečo stalo. Je to potom otázka vysvetľovania, prezentácie tej udalosti. Niekto môže tú prezentáciu vnímať tak alebo onak, ale stále sa to stalo, padla bomba. Nepravda však je, keď poviete, že žiadna bomba nepadla, nič sa nestalo. To je už zámerné navádzanie na klamstvo.

Máme zákonom danú slobodu vyjadrovania a obmedzenia sú tam len také, aké sú. Na základe súdnych rozhodnutí môžeme požadovať ospravedlnenie a uvedenie informácií na správnu mieru, ale spravte to s niekým, kto bude o vás písať v zahraničí. Na to naše súdy stačia už oveľa menej. Preto tie alternatívne médiá často fungujú zo zahraničia.

Čo môžeme robiť s tým širokým spektrom informácií z pohľadu jednotlivca?

Preverovať si, nespoľahnúť sa len na jednu správu. Dnes sú tie možnosti vďaka internetu širšie, ale dalo sa to aj v minulosti, lebo boli knižnice. Bolo to prácnejšie, ale dalo sa. Nespoľahnúť sa len na jeden zdroj informácií, to je, inak, základná novinárčina. Novinár by sa nemal sústrediť len na jeden zdroj informácií, ale skúsiť si overiť, či ten, kto mu informácie podal, ich nejako nedeformoval. Aj čitateľ, keď vie, že novinár pracuje takto, má väčšiu dôveru v médium.

Čo je dôležité pre to, aby sloboda médií bola zachovaná a aby ľudia nemuseli podliehať autocenzúre?

Keby som na to mal nejaký návrh, tak by sme asi žili v nejakom inom svete. Jediné, čo sa dá, je vychádzať z tých zákonov a ideálov, ktoré máme, a snažiť sa k nim čo najviac priblížiť. Obmedziť zdroje informácií nie je riešenie, lebo nespoznáme okamih, keď sme prekročili Rubikon k neslobode.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania Sódy, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Veríme, že aj vďaka nemu budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Peter Barta

Je historik a riaditeľ Slovenského národného múzea – Historického múzea, ktoré je garantom špeciálneho vydania Sódy o slobode tlače. Podieľal sa na príprave rozsiahlej Česko-slovenskej/Slovensko-českej výstavy, ktorá sa venuje našim spoločným dejinám. Pozrieť si ju môžete až do 9. septembra 2018 na Bratislavskom hrade.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako vzdelávať deti doma? Máme pre vás 9 praktických tipov

Učiť deti v domácich podmienkach môže byť výzva. Poradíme vám, ako sa s tým vyrovnať.

Na domáce vzdelávanie svojich detí prešli v dôsledku pandémie desaťtisíce rodičov na celom Slovensku. Mnohí popritom štandardne pracujú alebo prešli na home office, čo novú situáciu ešte viac skomplikovalo. Kristína Převrátil Alexy z projektu Ideology, ktorá spolu s manželom vzdeláva svojho syna doma, sa s nami podelila o svoje tipy, ktoré vám môžu domáce vzdelávanie zjednodušiť a spríjemniť.

Spoločnosť O2 sa rozhodla darovať svojim zákazníkom, ktorí sa v týchto mimoriadnych časoch správajú zodpovedne, 10 GB balíky dát. V rámci O2 Dobrých dát sú pripravené 4 výzvy, dokopy tak viete získať až 40 GB dát. Pri výzve Učíme sa spolu O2 odmeňuje rodičov za vzdelávanie detí. Výzva rovnako platí aj pre učiteľov, ktorí pripravujú pre deti materiály alebo ich vyučujú online. Stačí, ak budete zdieľať fotku.

Sme trojčlenná rodina, máme syna, tretiaka na ZŠ. S manželom pracujeme väčšinu času z domu, založili sme si firmu práve v čase, keď sa nám narodil syn. Chceli sme sa obaja venovať tak synovi, ako aj práci a toto usporiadanie nám dávalo možnosť skúsiť to. Rozhodne to nie je najľahšia cesta, ale vidíme v nej zmysel.

Nášho syna vzdelávame doma, lebo v školskom prostredí nebol spokojný a nenapredoval. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Vyžiadalo si zmeny v našich životoch, ale neľutujeme ich. Rozhodli sme sa, že budeme dôverovať jemu aj sebe, napriek rôznym radám a názorom, ktoré sa na nás rútili zo všetkých strán.

V jednom momente sme stáli pred voľbou, či budeme nášho syna považovať za problémového, nedostatočného a záťažového (lebo to z neho robilo školské prostredie a obsah vyučovania), alebo za takého, aký je a budeme veriť, že má svoju cestu, ktorou dokáže napredovať.

Je dokázané, že cez záujem a dobrý pocit sa deti učia viac a rýchlejšie. Treba im veriť, že prirodzená zvedavosť a chuť napredovať ich nakoniec donútia zdolať aj to, čo najskôr odmietali.

Vzdelávať sa dá všade, v domácnosti aj počas nákupov

Domáce vzdelávanie je právne označenie, ale z podstaty veci by som ho skôr nazvala „poznávanie“. A to nielen domáce, ale aj mestské, prírodné, osobné a spoločenské. Nežijeme v triedach, ako žiaci v školách, ale oveľa viac v kontakte so svetom okolo nás.

Syn s nami nakupuje, chystá obed a podieľa sa aj na chode domácnosti, čo vo výchove chlapcov na Slovensku často veľmi chýba. Spoločne chodíme na výlety, do múzeí či do kaviarní, navštevujeme kamarátov a ihriská (v čase pandémie je náš život limitovaný). Našu každodennosť žijeme oveľa pestrejšie a tvorivejšie, než je štandard.

Nemáme zaužívané „učenie“ v jednej časti dňa či ako aktivitu cez deň. Keby ste sa syna opýtali, ako sa doma učí, asi by otázke neporozumel. Jeho učenie totiž prebieha stále, nedelí sa na predmety ani dni v týždni. Žije v témach, ktoré ho zaujímajú (napríklad pravek, zvieratá alebo druhá svetová vojna) a v nich sa rozvíja zo všetkých stránok. My mu pomáhame hľadať zdroje a sme jeho partneri do diskusie.

Nezabúdajte na radosť z učenia sa

Neredukujme učenie na „učivo“. Vyberme to, čo deti zaujíma, s čím s nimi vieme tvorivo pracovať, a rozvíjajme to.

Školsky vymedzené učivo máme v hlavách my rodičia, a keď je príležitosť, nadhodíme ho ako príspevok do debaty alebo návrh na aktivitu. Učivo však nepovažujeme za posvätné a nevynucujeme si jeho „bifľovanie“. Niekedy stačí, že syn vníma, že daná téma vôbec existuje, keďže vieme, že sa aktuálne zaujíma o množstvo iných tém a oblastí, nenútime ho poznávať nasilu.

„Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.“ 

U nás doma je chuť učiť sa, dobrovoľnosť a radosť z učenia to najdôležitejšie. Škola ju často deťom berie a otáča ju na povinnosti, vynucovanie a prekonávanie sa. Rovnako ako v iných oblastiach života aj počas učenia sa musí človek zdolávať prekážky, občas sa prinútiť k veciam, ktoré ho samy osebe nebavia alebo mu nejdú. Hnacím motorom by však nemalo byť toto pretláčanie a nútenie sa. Hnací motor má byť záujem, pretože vďaka nemu zdolávame prekážky ľahšie a efektívnejšie.

Veďte deti k tomu, že vzdelávanie je celoživotný proces

Žijeme v dobe, keď je potrebné vzdelávať sa celoživotne, nestačí len dokončiť školu. Rovnako ako syn aj my s mužom sa stále vzdelávame. Trhy sa menia a pracovné príležitosti tiež, preto chceme zostať flexibilní.

Učenie sa nemusí byť iba vynucovaná povinnosť a v konečnom dôsledku našim deťom pomôžeme najviac, keď ich naučíme mať z učenia v prvom rade radosť. Budú to do budúcnosti potrebovať.

Ich pracovné uplatnenie bude ešte premenlivejšie ako to naše. Flexibilita, ako aj schopnosť učiť sa nové veci sú kľúčové. Vďaka tomu dávame synovi oveľa väčšiu voľnosť.

Aj v domácom prostredí môžete budovať tímového ducha

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

Dôležitou prerekvizitou učenia sa je pocit bezpečia. Človek najlepšie napreduje, keď sa necíti ohrozený, napríklad vlastnou chybou. Hoci sme vyrastali inak, snažíme sa doma vytvárať atmosféru, v ktorej je bezpečné robiť chyby.

Odfoťte sa pri úlohách so svojimi deťmi alebo počas prípravy na vyučovanie, zapojte sa do výzvy a získajte 10 GB dát. Chcem sa zapojiť

Neznamená to, že veci flákame. Učíme sa však, že aj keď niekomu ublížime, je možné ospravedlniť sa a skúsiť to znova. Učíme sa, že keď sa nám niečo nepodarí, napríklad niečo rozbijeme alebo nezvládneme svoje emócie, nie je to koniec sveta. Ceníme si vôľu skúsiť to znova, lepšie.

Naučte sa ovládať svoje emócie

Jedna z vecí, ktoré považujem pri našom spoločnom učení za najdôležitejšiu, je zvládanie emócií. Viem si predstaviť, že rodičia s nákladom, ktorí im „pristál“ v tomto období doma, to nemajú ľahké.

Počas rokov so synom doma som si všimla, že keď sa rovnakou mierou sústredíme nielen na samotný predmet či učivo, ale aj na to, ako veci zvládame a ako sa pri nich cítime, veci nám idú lepšie. Najmä na začiatku dňa alebo pri náhlych zmenách plánov či okolností je dobré sa zastaviť a chvíľu vnímať, ako sa kto cíti – porozprávať sa o tom, prečo sa tak cítime a ako si s tým vieme alebo nevieme poradiť.

Nebudem sa tváriť ako majster sveta, tiež mi občas stratím trpezlivosť a vlastný hnev ma dokáže prevalcovať. Pracovať s tým sa doma učíme všetci. Hoci to znie banálne, ale všeliekom je u mňa dýchanie. Najmä keď syn skúša moju trpezlivosť, začnem vedome dýchať – vpo nádychu zadržím dych a potom ho pomaly vypúšťam. Ďalšia dobrá taktika je opustiť na chvíľu miestnosť a ísť sa napiť vody.

Skvelo funguje, keď si rodič nájde formulky, ktoré vie použiť, keď ho hnev zavalí – získa tak čas na spracovanie situácie, napríklad: Teraz sa hnevám, nechcem nič hovoriť, lebo by ti to ublížilo. alebo Potrebujem čas, hnevám sa a vtedy občas poviem veci, ktoré neskôr ľutujem.

Držte sa toho, čo baví deti aj vás

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Manžela baví matematika a vidím, že syn sa spoločne s ním dokáže nadchnúť sledovaním výpočtu príkladu. So mnou sa skôr nadchne skôr hľadaní súvislostí v informáciách.

„Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.“

Všetko, čo nám nejde alebo sa zdá neprekonateľné, často potrebuje iba viac času a odstup. Niekedy sa k veciam vrátime až po čase a zistíme, že majú jednoduché riešenie, ktoré sme v danej chvíli nevideli. Práve to, že človek nevie, musí rozmýšľať a opakovane sa k veciam vracať je podstata poznávania. A v tom sa skrýva aj radosť z poznávania.

Netvárte sa, že rozumiete všetkému

Myslím si, že úlohou učiteľa rodiča nie je kázať deťom o tom, ako čo je. Dobrý učiteľ deti stimuluje k tomu, aby to chceli zistiť samy.

V rodičovi preto vidím skôr sprievodcu, ktorý spolu s dieťaťom zisťuje a objavuje, netvári sa, že všetko vie. Ja sa so synom dozvedám úžasné veci zo sveta fyziky a mechaniky, ktorým, priznávam sa, vôbec nerozumiem.

Nechám sa od neho poučiť, prípadne mu pomáham s hľadaním zdrojov. Občas spoločne napíšeme e-mail niekomu, kto o danej téme vie viac.

Ako rodičia vedú deti k športu počas karantény? Inšpirujte sa 3 príbehmi

Domnievam sa, že takto získané vedomosti a zručnosti budú trvalé a deti ich v živote naozaj uplatnia. Nebudú sa viazať len na písomku či skúšku, po ktorej im všetko z hlavy odletí.

Orientujte sa na témy, nie na hodiny a predmety

Vzdelávanie doma vytvára šancu narábať s časom efektívne. Sú dni, keď sa deti lepšie sústredia na prácu pri stole, trénovanie písania či kreslenie. Sú dni, keď sa chcú viac hýbať, robiť pokusy alebo skladať skladačky.

Podľa toho môžeme tematicky zamerať celé dni, ako ich deliť na hodiny a predmety. Pri starších deťoch sa dá vnímať, či sa chcú o témach rozprávať a napredovať v diskusii, alebo sa chcú venovať samostatnej činnosti, čítaniu a zisťovaniu informácií. Netreba sa viazať na školský denný rozvrh, veci sa dajú rozložiť do celého týždňa.

Rovnako to platí aj o sústredení. Každé dieťa ho má trochu iné. Náš syn sa dokáže sústrediť na veci, ktoré ho zaujímajú, celé hodiny. Na tie, čo ho nezaujímajú, sa sústredí niekoľko sekúnd. Je fajn poznať dieťa a posúvať ho postupne, mať realistické očakávania a vnímať jeho úspechy skôr v porovnaní s jeho výkonom včera či pred týždňom, nie v porovnaní s nejakou výkonovou tabuľkou či nebodaj s ostatnými rovesníkmi.

Vytvorte si systém samostatnej práce

Samostatnosť dieťaťa je veľmi dôležitá aj pre duševné zdravie rodiča a jeho schopnosť venovať sa práci. Preto odporúčam dohodnúť si systém samostatnej práce. Najmä pri menších deťoch to je ťažké, ale dá sa to.

Nám pomáha vizualizácia, prostredníctvom ktorej si ukazujeme, akú veľkú časť kruhu, teda dňa tvorí samostatná práca a akú časť spoločný čas. Všetky otázky, ktoré syn má, si necháva na čas, keď sme mu plne k dispozícii.

Netreba mať však veľké očakávania, deti robia chyby rovnako ako my. Preto sa občas stane, že z nadšenia, ktoré nevie skrotiť, nám vbehne do pracovného online stretnutia alebo ho prevalcuje frustrácia či hnev z neúspechu a neudrží ho v sebe. Keď môžeme, snažíme sa mu pomôcť, na druhej strane ho však po čase, keď už emócie nie sú také veľké, vždy upozorníme, že nabudúce to skúsime inak, samostatnejšie.

Náš syn sa najčastejšie samostatne venuje Minecraftu, ktorý v tomto období poskytuje zadarmo množstvo rôznych edukačných modulov. Minecraft sa často prezentuje ako strašiak, nás však úplne fascinuje. Okrem architektúry a skladania ponúka možnosť učiť sa takticky rozmýšľať, vytvárať elektrické obvody, pochopiť chemické reakcie, dokonca naučiť sa chovať zvieratá a pestovať rôzne plodiny.

Jasné, realita je realita, ale poznatky získané v Minecrafte majú zmysel. Táto hra umožňuje aj spoluprácu, náš syn ju hráva často spoločne s deťmi v iných domácnostiach.

Bonus: Ako môže vyzerať preskúšavanie pri domácom vzdelávaní

Pri domácom vzdelávaní sa dieťa musí každý polrok zúčastniť na preskúšavaní v škole, ktorú si zvolíte. Školu, do ktorej sme zapísali nášho syna, sme poctivo vyberali. A hoci ju máme 200 km od miesta, kde bývame, neľutujeme to. Panie učiteľky sú veľmi rozhľadené a skúsené, vnímajú nášho syna ako špecifickú osobnosť a v možnej miere tomu podriaďujú aj preskúšavanie.

Využívame možnosť individuálneho preskúšavania, škola však organizuje aj rôzne hravé tímové formy zisťovania vedomostí detí. Možností je vždy viac a atmosféra je pohodová, uvoľnená. Panie učiteľky nekladú na deti viac tlaku, ako by boli schopné uniesť, a za to si ich nesmierne vážim.

Matej Tóth vybavil pre všetky deti Telesnú na doma. Pustite sa do spoločného cvičenia

Tento deň je náš jediný hmatateľný kontakt so školou a vždy sa naň pripravujeme. Dáme dokopy všetko, čo syna posledný polrok bavilo, čím sa zaoberal. Je to poučná chvíľa aj pre mňa, lebo ma prinúti zamyslieť sa, ako sa zmenil a vyvinul.

Ak mám byť úprimná, to, ako syn napreduje, by som nikdy nenaplánovala. Vždy je to prekvapivé, témy sú nečakané, skoky vo vývine obrovské, často aj v oblastiach, ktorým sa cielene nevenujeme. Zo začiatku som mala predstavu, že jeho vzdelávanie pôjde v koľajach, ktoré určíme my, z čoho nás syn našťastie vyliečil.

Niečo z toho, čo za polrok urobí, sa so školským učivom prelína (napríklad rýchlo napreduje v gramatike), niečo nie (veľa tém a oblastí, ktoré škola vyžaduje v tomto čase, ho bavilo inokedy alebo sa k nim dostal iba okrajovo). Väčšinou po tomto prekrytí spolu s učiteľkami pátrame.

Známkovanie u nás v rodine zatiaľ berieme ako súčasť administratívy, syna sa netýka. Som rada, že máme túto možnosť, pretože v tejto fáze života sú schopnosti dieťaťa často dané prirodzeným vývinom a ten je u každého dieťaťa iný. Nevidím dôvod trestať dieťa zlou známkou za slabšiu motoriku, napríklad za písanie, len preto, že jeho telo mu to nedovoľuje. Každé dieťa robí, čo vie a môže, keď mu na to vytvoríme vhodné podmienky.


Získajte až 40 GB dát od O2. Všetkým svojim zákazníkom, ktorí sa v súčasnej mimoriadnej situácii správajú zodpovedne, daruje O2 balíky 10 GB dát za splnenie výziev. Pripravené sú 4 výzvy, vďaka ktorým si spríjemníte čas aj potešíte ľudí okolo seba. Viac informácií nájdete na dobredata.o2.sk.

Kristína Převrátil Alexy

Venuje sa komunikácii, sociológii a neurodiverzite, spolu s manželom Janom podniká v oblasti marketingu a reklamy. Viac o témach, ktoré ich zaujímajú, nájdete v ich podcastoch na Ideology.podbean.com alebo na stránke ideology.sk


Tieto dva smartfóny stoja menej ako stovku a majú čím prekvapiť

Čítaj viac

Ako udržiavať bezpečnosť a hygienu smartfónu? Vyberte si z tohto príslušenstva

Čítaj viac

Férová nadácia O2 podporila online vzdelávanie žiakov a učiteľov sumou 60 000 €

Čítaj viac