Špeciál o slobode tlače: Sloboda nie je samozrejmosť

Denne sme zaplavení množstvom informácií. Slobodný prístup k nim a kvalitnú žurnalistiku preto môžeme považovať za samozrejmú súčasť nášho života.

Skutočnosť, že to však úplne samozrejmé nie je, ukazuje nielen história, ale aj aktuálne domáce a zahraničné udalosti. Aj preto si 3. mája pripomíname Svetový deň slobody tlače a pri tejto príležitosti vám ponúkame špeciálne vydanie magazínu Sóda.

Nájdete v ňom nielen príbehy, ktoré opisujú slobodu médií v minulosti, ale aj tie, ktoré približujú jej súčasný stav aj budúcnosť. Veríme, že aj vďaka nim budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

Na tvorbe tohto vydania sme už nejaký čas pracovali, keď Slovensko zasiahla vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. V momente, keď ho dokončujeme, je zatiaľ jasné len to, že tento zločin vyústil do masových protestov a do aktivizácie novinárov aj občianskej spoločnosti.

Túto iniciatívu vnímame ako znak, že sme sa poučili zo svojej minulosti. Vážime si dnešnú slobodu médií, transparentnosť a spravodlivosť. Veríme, že aj nasledujúcimi textami tieto postoje posilníme.

Ktoré udalosti formovali žurnalistiku v našej krajine? Pozrite si časovú os, ktorá zobrazuje tie najdôležitejšie momenty za posledných 70 rokov.  

S riaditeľom Slovenského národného múzea – Historického múzea Petrom Bartom sme sa porozprávali o cenzúre, jej príčinách a spôsoboch, akým sa šírili informácie, ktoré režim nepovoľoval. SNM sa stalo garantom celého tohto vydania

Výbuch Černobyľu, havária na Zlatých Pieskoch či filmy, ku ktorým ste sa za komunizmu jednoducho nedostali. Vybrali sme pre vás ukážky toho, ako vyzerala cenzúra v komunistickom Československu.

V socialistickom Československu bolo zakázaných nielen množstvo filmov, ale aj literatúry. Pripravili sme pre vás výber kníh, ktoré vtedajší režim nepovoľoval. Nájdete medzi nimi Tatarku, Mňačku či Orwella. Ak by ste chceli niektorou z týchto knižiek rozšíriť svoju domácu knižnicu, zapojte sa do našej súťaže.

V rozhovore s dcérou vydavateľa a spisovateľa Olega Pastiera, ktorý vydával aj samizdatovú literatúru, Luciou Pastierovou Čarnou sme sa spýtali nielen na to, ako otcove aktivity ovplyvnili jej život, ale aj akú váhu majú knihy v ľudskom živote.

Na obdobie samizdatov, ktorých šírenie podliehalo prísnym trestom, si pre Sódu zaspomínala aj jedna z osobností novembra ʼ89 František Mikloško.

Ako vyzerá sloboda tlače dnes a ako novinárčinu u nás menia udalosti posledných mesiacov? Svoj pohľad nám sprostredkoval novinár Adam Valček, ktorý v mienkotvornom denníku SME vedie investigatívne projekty.

Akým smerom sa bude uberať žurnalistika? Zmení sa jej podstata a ako na ňu vplýva technologický pokrok? Opýtali sme sa ľudí, ktorí sa novinárčine venujú profesionálne.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Garantom tohto vydania je Slovenské národné múzeum – Historické múzem, ktoré s českým Národním muzeom pripravilo veľkú spoločnú výstavu k storočnici od vzniku Československej republiky.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Riaditeľ SNM – Historického múzea Peter Barta: Cenzúra a propaganda existovali vždy

„Príčinou cenzúry je túžba vyznieť v tom najlepšom svetle," hovorí Peter Barta, s ktorým sme sa porozprávali o slobode tlače.

Historik Peter Barta vedie Slovenské národné múzeum – Historické múzeum, kde pripravili rozsiahlu Česko-slovenskú/Slovensko-českú výstavu venovanú našim spoločným dejinám. Práve obdobie existencie Česko-Slovenska bolo poznačené totalitným režimom a s ním spojenou cenzúrou.

Ako bola obmedzovaná sloboda tlače a ako sa pracovalo s informáciami v minulosti, si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.

Aká bola úloha novinárov pri rôznych spoločenských zmenách?

Úloha novinárov je vždy základná – informovať spoločnosť, či už je to formát, ktorý slúži štátu alebo inému účelu. Pekný príklad je film o Washington Post (The Post, pozn. red.), kde bola úloha média vyjadrená ako služba spoločnosti, a slúžiť spoločnosti neznamená slúžiť len vláde. Lebo aj ona má predovšetkým slúžiť spoločnosti.

Aká je úloha cenzúry?

Kontrolovať informácie. Môže mať niekoľko foriem – na základe zákonných noriem, ďalej každý človek sám osebe má nejakú cenzúru informácií, ktoré chce alebo nechce, aby o ňom odzneli. A potom je tu spoločenská cenzúra, neformálny tlak na jednotlivca alebo na skupinu ľudí, aby informovali tak, ako určité skupiny chcú, aby sa informovalo.

Menilo sa to nejako zásadne v histórii?

Vždy existovala nejaká spoločenská norma na cenzúru. Súvisí to aj s propagandou. To je tiež cenzúra, lebo informujem o tom, čo chcem, aby odznelo, a môžem si upravovať informácie, aby zneli v môj prospech alebo v neprospech môjho oponenta.

V minulosti fungovala cenzúra, keď sa robili oficiálne portréty panovníkov a šľachticov. Pri habsburskom panovníkovi Ferdinandovi V., uhorskom kráľovi, ktorý bol duševne aj fyzicky postihnutý, bol dvorský úzus, ako ho majú zobrazovať. To je cenzúra, pretože nechceli, aby široká verejnosť mala pochybnosti o centre vlády. Cirkev cenzurovala napríklad Galilea a Kopernika, že nie všetko sa točí okolo Zeme. Bolo to dané dogmaticky, a pritom je známe, že v minulosti aj Gréci, aj v ranom stredoveku vedeli, že Zem je guľatá.

V období Česko-Slovenska sa cenzúra týkala asi najmä informácií zo svetového diania.

Týkala sa spoločenského diania, nielen svetového. Výbornou ilustráciou, čo sa týka komunistického režimu, je vystúpenie Klementa Gottwalda v roku 1948, vedľa ktorého boli ďalšie postavy; o niekoľko rokov boli z hľadiska vývoja nepohodlné, tak boli z fotografi í zmazané. Bolo by to veľmi nepríjemné, keby bol Clementis po svojej poprave ďalej zobrazovaný na fotografiách s Gottwaldom. Boli selektované informácie, čo sa pustí von, ale to sa nejakým spôsobom snaží robiť asi každá vláda a záleží len na tlaku, aký dokáže vyvinúť.

Hlavným cenzorom teda býva vláda?

Ona je tým, kto informuje. Nie je vždy hlavným zdrojom informácií, ale zakaždým je veľmi dôležitým. Môže však byť napríklad aj firemná cenzúra. Zákonník práce uvádza, že každý má byť lojálny voči firme a neposúvať informácie na verejnosť, pretože môže poškodiť svoju inštitúciu. Aj to je istá cenzúra.

„Novinár by sa nemal sústrediť len na jeden zdroj informácií, ale skúsiť si overiť, či ten, kto mu informácie podal, ich nejako nedeformoval.“

Ktoré inštitúcie rozhodovali o vhodnosti informácií?

Bolo ich niekoľko – ministerstvo vnútra, kultúry či informácií. To vzniklo po II. svetovej vojne a regulovalo informácie, ale aj viedlo propagandu. Asi najvýznamnejšou osobnosťou v 20. storočí, ktorá je symbolom propagandy a cenzúry, je Goebbels za tretej ríše. V rôznych inštitúciách bola funkcia ideologického námestníka, ktorý sa týmto záležitostiam venoval. Postupovalo sa však aj podľa zákonných noriem a tie boli rôzne a patrili pod rôzne organizácie.

Napríklad Rádio Slobodná Európa bolo ideologicky nevhodné a ŠTB mohla prísť kontrolovať, akú máte naladenú vlnu na rádiu. Keď to bola Slobodná Európa, mali ste problém a nemuselo to byť príkazom, že toto rádio nemáte počúvať. Jednoducho tu bol tlak, že počúvate, čo by ste nemali, lebo je to náš triedny nepriateľ.

Aké teda boli príčiny cenzúry?

Túžba vyznieť v tom najlepšom svetle. Vládna moc, a to nie len tá komunistická, ale aj predtým, chcela vyzerať dobre, a preto nepripustila informácie, ktoré negujú jej prácu. Je pravda, že počas komunistického režimu sa výrazne používal paragraf o ochrane republiky a komunisti v rámci toho popravili niekoľkých ľudí. Za prvej republiky však boli aj snahy obmedziť politického oponenta. Ibaže základná cenzúra v tých časoch bola predsa len iná, lebo sa týkala toho, čo máme v ústave aj dnes: nehaniť menšiny, rasy, rodovú príslušnosť.

Akým spôsobom bolo možné šíriť zakázané informácie?

Spomínané rádio bolo výrazný fenomén v 30. rokoch, keďže často vysiela naživo a do toho sa ťažko zasahuje. Niektorým ľuďom tak zakazovali vôbec vstupovať do rádií. Tiež existovali rušičky, čiže sa nastavili technológie tak, aby k nám západné médiá neprenikli. Lenže to má nejaké obmedzenia, veľmi dobre si pamätám, ako sme sa počas 17. novembra mnohé informácie dozvedali práve z ORF, štátnej moci sa tok informácií nepodarilo prerušiť.

Ako to fungovalo v tlači?

Boli to médiá, ktoré sa šírili v súkromnej rovine – niekto niečo vytlačil, posunul, odovzdal informáciu ďalej. Neboli to tlačoviny ako regulované štátne denníky. Samizdaty sa buď vyrábali u nás v Česko-Slovensku v skupinách, ktoré boli oponentmi režimu, alebo sa pašovali cez hranice. A práve preto, aby sa nerobili takéto režimu neprijateľné spôsoby šírenia správ, boli regulované napríklad kopírky. U nás pri kopírkach prišla voľnosť až v osemdesiatom deviatom, a pritom na Západe to už bol relatívne bežný prístroj.

Bola na Slovensku aj nejaká informačná sieť medzi ľuďmi?

Áno, boli a fungovali rôzne. Bola taká zásada, že keď ide o niečo organizovanejšie, mohol by ľahšie nastať únik informácií, takže to bolo neraz tak trošku spontánne. Bolo viacero skupín napríklad v cirkvi či na vysokých školách, ktoré si organizovali samizdaty sami, svojpomocne.

Aký typ média mal vtedy dominantnú rolu?

Úloha tlače bola veľká, ale dominanciu rozhodne prevzali televízia a rozhlas. Rozhlas zohral významnú rolu práve medzi rokmi 1948 a 1989, napríklad aj v informovanosti o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, keď sa snažili zamestnanci tohto verejnoprávneho média informovať verejnosť z utajených úkrytov o udalostiach, ktoré sa diali.

„Obmedziť zdroje informácií nie je riešenie, lebo nespoznáme okamih, keď sme prekročili Rubikon k neslobode.“

Vedela verejnosť, že oficiálne informácie sú manipulované? Ako to bolo vnímané v spoločnosti?

Ľudia vedeli, že v oficiálnych médiách je regulácia informácií, ale v tých časoch bolo oveľa ťažšie zistiť pravdu, pokiaľ nepočúvali zahraničný rozhlas. Iný zdroj informácií bežná verejnosť nemusela mať. Samizdaty boli len v určitej skupine obyvateľstva, nedostali sa do širokej verejnosti. Pre formu, akou boli vyrábané, išlo o desiatky, stovky kusov, nemali šancu obsiahnuť celú spoločnosť.

Veľké zlyhanie štátu ukázala v rámci cenzúry a informovanosti katastrofa v Černobyli. Oficiálne médiá režimu informovali o tejto udalosti veľmi neskoro. To je moment v rámci normalizácie, keď verejnosť začala značne nedôverovať informáciám, ktoré sú oficiálne púšťané.

V minulosti teda mali ľudia problém overiť si pravdivosť informácie.

Druhá vec je, že dnes sa v slobode publikuje aj množstvo nepravdivých udalostí. Časť verejnosti tomu podlieha a vytvorila pre to pojem alternatívne médiá. Evokuje to alternatívu tým oficiálnym, presne, ako to bolo za komunistického režimu, ale práve tie alternatívne médiá sa dostávajú do štádia, keď sú v nich zámerne uvedené nepravdy. Niežeby sa to v oficiálnych médiách tiež občas nepodarilo.

Ako teda dnes pracovať s informáciami?

Myslím si, že je to na každom človeku. Je to individuálne a nemôžeme nikomu nanútiť, aby informácie hodnotil správne, lebo zase smerujeme k cenzúre. Každý z nás má právo a možnosti obsiahnuť informácie rôznym spôsobom. Niekomu stačí prečítať si informáciu od konkrétneho média a nemá snahu pozrieť si aj to, čo píše niekto iný. Dokonca sme sa dostali do štádia, že je tých informácií veľmi veľa a ľudia sa už ani nevenujú ich hĺbke, čítajú si len titulky. Čo sa s tým dá spraviť? Dáme ďalšie informácie, aj keď vieme, že ich ľudia nečítajú? Dochádza potom k regulácii informovanosti a to je cenzúra.

Dezinformácie podľa mňa súvisia najmä s otázkou pravdy.

To nie je problém pravdy, ale faktografie. Rozdiel je pravda a fakt, že sa niečo stalo. Je to potom otázka vysvetľovania, prezentácie tej udalosti. Niekto môže tú prezentáciu vnímať tak alebo onak, ale stále sa to stalo, padla bomba. Nepravda však je, keď poviete, že žiadna bomba nepadla, nič sa nestalo. To je už zámerné navádzanie na klamstvo.

Máme zákonom danú slobodu vyjadrovania a obmedzenia sú tam len také, aké sú. Na základe súdnych rozhodnutí môžeme požadovať ospravedlnenie a uvedenie informácií na správnu mieru, ale spravte to s niekým, kto bude o vás písať v zahraničí. Na to naše súdy stačia už oveľa menej. Preto tie alternatívne médiá často fungujú zo zahraničia.

Čo môžeme robiť s tým širokým spektrom informácií z pohľadu jednotlivca?

Preverovať si, nespoľahnúť sa len na jednu správu. Dnes sú tie možnosti vďaka internetu širšie, ale dalo sa to aj v minulosti, lebo boli knižnice. Bolo to prácnejšie, ale dalo sa. Nespoľahnúť sa len na jeden zdroj informácií, to je, inak, základná novinárčina. Novinár by sa nemal sústrediť len na jeden zdroj informácií, ale skúsiť si overiť, či ten, kto mu informácie podal, ich nejako nedeformoval. Aj čitateľ, keď vie, že novinár pracuje takto, má väčšiu dôveru v médium.

Čo je dôležité pre to, aby sloboda médií bola zachovaná a aby ľudia nemuseli podliehať autocenzúre?

Keby som na to mal nejaký návrh, tak by sme asi žili v nejakom inom svete. Jediné, čo sa dá, je vychádzať z tých zákonov a ideálov, ktoré máme, a snažiť sa k nim čo najviac priblížiť. Obmedziť zdroje informácií nie je riešenie, lebo nespoznáme okamih, keď sme prekročili Rubikon k neslobode.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania Sódy, ktoré vzniklo v spolupráci s O2 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače. Veríme, že aj vďaka nemu budeme ako spoločnosť lepšie rozumieť významu slobodných médií a kvalitnej žurnalistiky v každej demokratickej a spravodlivej krajine.

V kontexte slobody tlače sa spoločnosť O2 Slovakia spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými firmami rozhodla podporiť aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku na Slovensku, ktorého vznik oznámili 3. mája na Novinárskych cenách. Tento spoločný fond bude v správe Nadácie otvorenej spoločnosti a jeho cieľom je nielen oceňovať výnimočnú prácu investigatívnych novinárov, ale jednotliví novinári sa tu budú môcť uchádzať aj o podporu pre svoje konkrétne investigatívne projekty.

Peter Barta

Je historik a riaditeľ Slovenského národného múzea – Historického múzea, ktoré je garantom špeciálneho vydania Sódy o slobode tlače. Podieľal sa na príprave rozsiahlej Česko-slovenskej/Slovensko-českej výstavy, ktorá sa venuje našim spoločným dejinám. Pozrieť si ju môžete až do 9. septembra 2018 na Bratislavskom hrade.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac